Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 542/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť T. M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5 a a práv

podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -63 z 26. júla 2012

v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -13 zo 4. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2012 doručená sťažnosť T. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -63 z 26. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -13 zo 4. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v T., odboru kriminálnej polície pod ČVS: ORP-125//1-

OVK-TN-2012 zo 7. marca 2012 bolo začaté trestné stíhanie vo veci podľa § 199 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) pre zločin neoprávnenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a b) zákona č.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesením toho istého orgánu pod ČVS: ORP-125//1-OVK-TN-2012 zo 4. júla 2012 bolo

podľa vznesené obvinenie sťažovateľovi pre zločin

neoprávnenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa a . Okresný

súd rozhodol svojím uznesením č. k. -13 zo 4. júla 2012 o väzbe sťažovateľa

podľa a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa

ako prostriedok náhrady väzby. Krajský súd konajúc o sťažnosti podľa § 185 a nasl.

rozhodol svojím uznesením č. k. -63 z 26. júla 2012 o jej

zamietnutí a taktiež neprijal návrhy na prevzatie záruk za ďalšie správanie sťažovateľa ako

obvineného poskytnutých jeho rodinnými príslušníkmi a známymi ako prostriedky náhrady

väzby. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je koncentrovaná do dvoch oblastí.

3.1 V prvej napáda pochybenia v postupe orgánov činných v trestnom konaní,

ktorým vytýka to, že (i) „... vyšetrovateľ vydal nové uznesenie ČVS: ORP-125/1-OVK-TN-

2012 zo dňa 7. 3. 2012, ktoré ale neodstránilo svoju nepreskúmateľnosť... Najmä v otázke

právnej kvalifikácie (ktorá nesúhlasí so skutkom), kedy tam opísaný skutok vykazoval znaky

skutkovej podstaty trestného činu podľa , d a nie

písm. a, b . Z uvedeného uznesenia ani nie je zrejmé z akých konkrétnych dôvodov bolo

trestné stíhanie vôbec zastavené.“, (ii) „Na podklade tohto uznesenia boli vykonané ďalšie

procesné úkony a to: zadržanie osoby podozrivej..., výsluch svedka a bolo vydané uznesenie

o vznesení obvinenia... , ako aj uznesenie o vzatí do väzby. Mám zato, že uvedené úkony boli

a sú nezákonné nakoľko ich podkladom bolo nezákonné uznesenie a teda... že došlo

k stíhaniu síce zo zákonných dôvodov ale nezákonným spôsobom.“, (iii) „Vznesenie

obvinenia voči mojej osobe... bolo... úmyselne pozdržané práve preto, aby som ja resp. môj

obhajca nemohli byť prítomný pri výsluchu... svedkov a klásť svedkom otázky. Týmto

postupom OČTK došlo k porušeniu rovnosti zbraní a na takto nezákonne vykonaných

dôkazoch súdy rozhodli o mojom väzobnom stíhaní. V tomto smere mi za pravdu dáva

i odôvodnenie napádaného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, ktoré potvrdzuje

potrebu týchto svedkov opätovne vypočuť.“.

3.2 V druhej napáda postup súdov pri rozhodovaní o jeho väzobnom stíhaní, a to

predovšetkým krajského súdu, keď uvádza „... poukazujem na skutočnosť, že som v prípade

rozhodovania odvolacieho súdu o mojom väzobnom stíhaní nebol vypočutý a teda som sa

osobne nezúčastnil konania pred odvolacím súdom. Moja osobná účasť na súdnom konaní

patrí medzi dôležité záruky ochrany mojich základných práv, pretože vytvorenie priestoru

na účinné vznesenie námietok (v kontradiktórnej schéme konania) najlepšie zaistí ich

ochranu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo T. M. upravené v ... v spojení s

Dohovoru... uznesením Okresného súdu... sp. zn. z 4. 7. 2012 porušené bolo.

2. Základné právo T. M. upravené v a 5 ... a , a 3

písm. c) Dohovoru... uznesením Krajského súdu... sp. zn. z 26. 7. 2012

porušené bolo.

3. Uznesenie Okresného súdu... sp. zn. z 4. 7. 2012 a uznesenie

Krajského súdu... sp. zn. z 26. 07. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na

ďalšie konanie.

4. T. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur...

5. T. M. sa priznávajú trovy konania/právneho zastúpenia...

6. Žiadosti o okamžité prepustenie na slobodu sa vyhovuje.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa všetci

účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5

ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná... Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: c) obhajovať

sa osobne alebo s pomocou obhajcu...

10. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

13. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

14. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

15. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko

alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. ... Podľa pri

rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia...

16. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených

v a 5 a a práv podľa a a 3 písm. c)

dohovoru došlo uznesením krajského súdu č. k. -63 z 26. júla 2012 v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. -13 zo 4. júla 2012.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

17. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

18. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať sťažnosť podľa a nasl. ako riadny opravný

prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

20. Krajský súd v uznesení č. k. -63 z 26. júla 2012 v podstatnom

uviedol:

„Väzba je inštitút trestného konania umožňujúci na základe rozhodnutia súdu

dočasne zbaviť osobnej slobody obvinenú osobu. Podstatným rysom väzby je dočasné

obmedzenie niektorých základných občianskych slobôd a práv, ktoré nie sú však v súlade so

zásadou prezumpciou neviny účelom, ktorý by bol väzbou sledovaný, ale jeho nevyhnutným

sprievodným znakom a prostriedkom. Použitie každého z väzobných dôvodov je podmienené

zvláštnymi hľadiskami sledujúcimi ochranu pred určitým škodiacim následkom, ktorý by

podľa všetkých okolností mohol nastať, pokiaľ by obvinená osoba bola na slobode. V tomto

prípade je to obava, že by po prípadnom prepustení na slobodu pokračoval v trestnej

činnosti a to najmä drogového charakteru, ktorá je spoločnosťou intenzívne sledovaná,

vzhľadom na to, že prináša so sebou značné ujmy na fyzickom, ale najmä psychickom zdraví

konzumentov drog.

Krajský súd sa v prvej rade zaoberal procesným postupom vyšetrovateľa, pri

objasňovaní predmetného konania obvineného. Je potrebné konštatovať, že výsluchy

namietaných svedkov boli vykonané ešte predtým, než mal obhajca možnosť zúčastniť sa ich

výsluchu a preto bude zrejme potrebné týchto svedkov opätovne za prítomnosti obhajcu

vypočuť, najmä keď prokurátor v návrhu na vzatie obvineného do väzby uvádza, že bude

potrebné vypočuť ďalších svedkov - odberateľov drog. Tvrdenie obhajoby o neprítomnosti

súhlasu prokurátora na zadržanie podozrivého T. M. je nepravdivé (viď č. l. 14 trestného

spisu). Taktiež domová prehliadka bola vykonaná na žiadosť prokurátora na príkaz súdu (č.

l. 60) v súlade s . Na druhej strane však podľa názoru súdu sú prítomné

dostatočné dôvody a dôkazy pre vzatie obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 71

ods. 1 písm. c/ aj bez prihliadnutia k výpovediam Z. V. a M. S. Faktom zostáva, že

obvinený pri výsluchu za prítomnosti obhajcu dňa 4. 7. 2012 sa doznal, že drogy zakúpil,

pričom z ďalších dôkazov vyplýva, že vo väčšom množstve. Správne preto okresný súd

konštatoval, že z tohto pohľadu tvrdenie obvineného, že ich zakúpil pre vlastnú potrebu je

krajne nevierohodné, nehľadiac na to, že vykazuje aj v tomto prípade všetky znaky skutkovej

podstaty trestného činu uvedené v § 172 ods. 1 Tr. zák.. V tejto súvislosti je potrebné dodať,

že podstatný pre vzatie obvineného do väzby je samotný skutok a nie jeho právne posúdenie,

ako namieta obhajoba. Podstata skutku v tomto prípade spočíva v zaobstaraní a držbe drog

vo väčšom množstve ako požaduje zákon pre svoju potrebu tak, ako to vyplýva z uznesenia o

vznesení obvinenia. Prihliadajúc ďalej k osobe obvineného, jeho osobným, sociálnym

pomerom, ale i zamestnaniu a jeho pracovnej činnosti, z ktorej príjmy mohli slúžiť na nákup

drog, ako aj predchádzajúcemu životu, ako vyplýva z obsahu trestného spisu, sú teda

prítomné všetky požiadavky pre väzbu v zmysle ustanovenia tak,

ako sú konštatované v uznesení okresného súdu a preto jeho vzatie do väzby je zákonné a v

súlade so zákonom je aj neprijatie jeho písomného sľubu.

Na základe vyššie uvedeného, ako aj dôvodov naznačených v napadnutom uznesení

aj bez prihliadnutia k výpovediam namietaných svedkov, krajský súd sťažnosť obvineného

zamietol, nepovažoval za dostatočný jeho písomný sľub a neprijal ani návrhy uvedených

osôb za prevzatie záruk za ďalšie jeho správanie. Ako vyplýva z už konštatovaného návrhu

prokurátora na vzatie obvineného do väzby vo veci sa bude konať ďalšie dokazovanie

k objasneniu všetkých otázok potrebných pre samotné rozhodnutie vo veci a v závislosti na

jeho výsledkoch, najmä na vyriešení otázky na aký účel predmetné drogy slúžili, bude môcť

byť opäť rozhodované o trvaní väzby.“

21. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s uznesením okresného súdu č. k. -13 zo 4. júla 2012 považoval ústavný súd

za potrebné uviesť aj podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia okresného súdu:

«Z doposiaľ už zadovážených dôkazov v predmetnej trestnej veci, a to výpovedí

jednak obvineného, ako aj už vypočutých svedkov M. S., Z. V. a v neposlednej rade aj z

viacerých listinných dôkazov, ktoré sú už v súčasnosti obsahom predmetného

vyšetrovacieho spisu tak, ako bol predložený súdu spolu s podaným predmetným návrhom,

sú podkladom skutočnosti pre existenciu dôvodnosti podozrenia, že stíhaný skutok sa mal

stať a že z jeho spáchania je skutočne dôvodne podozrivý obvinený T. M., ktorému bolo

riadne vznesené obvinenie podľa V súčasnom štádiu prebiehajúceho

trestného konania nie je vierohodnosť všetkých doposiaľ získaných dôkazov ničím podstatne

znížená. Stíhaný skutok tiež skutočne vykazuje doposiaľ všetky potrebné zákonné formálne

znaky trestného činu - zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d)

Tr. zákona.

K dôvodnosti podozrenia zo spáchania stíhanej trestnej činnosti je potrebné dodať,

že sudca pre prípravné konanie považoval obhajobné tvrdenia obvineného, prezentované

jednak na jeho výsluchu pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby, ako

aj v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného, za účelové, keď obvinený sa

bránil tým, že drogu, ktorú u neho zaistila polícia, chcel len prvýkrát vyskúšať. Tomuto

tvrdeniu však nezodpovedá množstvo zaistenej drogy, keď podľa predbežného skúmania

malo ísť až o 70 jednorazových dávok drogy (!), pričom neobstojí ani tvrdenie obvineného,

že nevedel, o aké množstvo drogy sa malo jednať. Takéto zistenia výrazným spôsobom

„podkopávajú“ jeho obhajobné tvrdenia, pričom výpoveďami svedkov M. S. predovšetkým

Z. V. bolo v súčasnom štádiu trestného konania aj preukázané, že obvinený sa mal stíhanej

trestnej činnosti dopúšťať po dlhší čas, keď Z. V. vypovedal, že pervitín bral od obvineného

v priemere 2-krát týždenne, pričom dokopy od neho kúpil pervitín asi 50-krát. Obaja tiež

mali vedomosť o tom, že obvinený predával drogy aj iným ľuďom v meste T. a jeho okolí,

keď sa na ich predaji s týmito dorozumieval prostredníctvom mobilného telefónu, pričom

mal mať tiež ďalšiu osobu, ktorá mala „jeho drogy“ distribuovať tiež.

Jednou zo základných podmienok vzatia obvineného do väzby je existencia

niektorého z dôvodov väzby uvedených v , ak z konania obvineného, alebo

z ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený sa bude správať

spôsobom predpokladaným, v danom prípade v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. b), písm. c)

Tr. por; v zmysle návrhu prokurátora. Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu,

ktorý na základe skutkových okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi,

či vzatie obvineného do väzby je naozaj opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu

trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak.

Čo sa týka navrhovaného dôvodu väzby podľa , teda že

by z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava,

že bude pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností

závažných pre trestné stíhanie, tento nebol u obvineného T. M. zistený, nakoľko ani z jeho

výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie a ani z obsahu doteraz zadováženého

spisového materiálu nebolo preukázané dokonané konanie obvineného, ktorým by pôsobil

na konkrétnych svedkov alebo by inak konkrétnym spôsobom maril objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie. Takéto dokonané konanie obvineného je pri tom

v zmysle podmienkou pre vyslovenie dôvodnosti z možných ďalších kolúznych

aktivít, pričom nie je možné tieto vzťahovať len na určité relevantne nepodložené

domnienky.

Avšak v tomto štádiu prebiehajúceho trestného konania je u obvineného T. M. daný

dôvod preventívnej väzby podľa , teda že je u neho dôvodná

obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Tento vyplýva predovšetkým zo

skutočností, že obvinený je nezamestnaný, bez preukázateľných príjmov na svoju obživu,

pričom z doposiaľ vykonaného vyšetrovania v predmetnej veci je zrejmé, že obvinený sa mal

stíhanej trestnej činnosti dopúšťať po dlhší čas, pričom drogy od neho malo kupovať

množstvo ľudí. V minulosti bol tiež 1-krát súdne trestaný pre prečin výtržníctva, pričom v

podmienečnom treste uloženom zaň sa v skúšobnej dobe osvedčil. V jeho prípade bolo tiež

raz podmienečne zastavené trestné stíhanie, v skúšobnej dobe ktorého sa rovnako osvedčil.

V minulosti bol 1-krát priestupkov o riešený Obvodným úradom T. pre priestupok proti

občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia o

priestupkoch v znení neskorších predpisov, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 20,- Eur.

Skutok sa stal dňa 03. 10. 2011. Iná jeho priestupková vec bola právoplatne odložená. Z

uvedeného je zrejmé, že obvinený sa už v nedávnej minulosti opakovane dopúšťal

protispoločenskej činnosti, za ktorú bol aj postihovaný. Charakter stíhanej trestnej činnosti

a jeho nepreukázaný zdroj príjmov na obživu v danej veci napovedajú o dôvodnosti

možného pokračovania v páchaní totožnej trestnej činnosti, aby si tak zadovažoval finančné

prostriedky na svoju obživu.

Konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvody väzby podľa

u obvineného v danej veci vychádzajú zo skutkových okolností, ktoré vzišli z dôkazov

doposiaľ zadokumentovaných v spise.

Sudca pre prípravné konanie zároveň neprijal písomný sľub obvineného ako náhradu

za jeho väzbu, nakoľko vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery a charakter stíhanej

trestnej činnosti, resp. povahu prejednávaného prípadu, nebola daná dostatočná záruka, že

by obvinený nepokračoval v páchaní totožnej trestnej činnosti, v ktorej má vzhľadom na

dlhší čas jej páchania obvinený preukázateľne určité skúsenosti, najmä čo sa týka nákupu

drog a ich následnej distribúcii konečným spotrebiteľom, ktorých mal obvinený podľa

doterajších výsledkov vyšetrovania minimálne dvoch (už spomenutí svedkovia S. a V.),

pričom je predpoklad, že ich počet sa postupom vo vyšetrovaní bude zvyšovať, ako to

vyplynulo z výpovedí týchto svedkov. Neakceptoval teda podaný písomný sľub, ktorý by

podľa jeho názoru nebol dostatočný ani v prípade uloženia primeraných povinností alebo

obmedzení.

Väzba je preto v prípade obvineného T. M. potrebná, pretože pri aplikácii zásady

primeranosti jej účel nie je možné dosiahnuť iným procesným inštitútom.»

22. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto

právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych

názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním

vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,

a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní

podmienok zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Naopak, prejavom veľmi dôsledného zhodnotenia

dosiaľ zistených skutkových okolností trestnej veci sťažovateľa v nadväznosti na jej

charakter a protispoločenskú závažnosť bol už postup okresného súdu, ktorý bol odobrený

aj krajským súdom v odvolacom konaní a ktorý spočíval v zúžení dôvodov väzby

sťažovateľa na len preventívnu väzbu podľa , ktorá

je determinovaná charakterom trestnej činnosti mu kladenej za vinu, k čomu okresný súd

dôvodil, že „Čo sa týka navrhovaného dôvodu väzby podľa ,

teda že by z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná

obava, že bude pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, tento nebol u obvineného... zistený, nakoľko...

nebolo preukázané dokonané konanie obvineného, ktorým by pôsobil na konkrétnych

svedkov alebo by inak konkrétnym spôsobom maril objasňovanie skutočností závažných pre

trestné stíhanie“, ako aj zohľadnením jeho osobných pomerov a predchádzajúceho spôsobu

života, tak ako ich videl krajský súd: „Prihliadajúc... k osobe obvineného, jeho osobným,

sociálnym pomerom, ale i zamestnaniu a jeho pracovnej činnosti, z ktorej príjmy mohli

slúžiť na nákup drog, ako aj predchádzajúcemu životu... sú teda prítomné všetky požiadavky

pre väzbu v zmysle ustanovenia tak, ako sú konštatované

v uznesení okresného súdu...“ Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sa taktiež neopomenul

zmieniť, prečo neprijal ani sťažovateľom a jeho rodinnými príslušníkmi ponúknuté záruky,

ako prostriedky nahradzujúce väzbu. Teda tak krajský súd, ako aj v podstate okresný súd

(v príslušnej časti odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj

krajský súd, pozn.) dostatočne dôsledne skúmali okolnosti pozbavenia osobnej slobody

sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení , ale

aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných

a dohovorom.

24. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe

z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva

priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri

vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným

porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu

konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť

vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr.

, ).

25. Ústavný súd teda po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na ktoré sa

odvoláva aj krajský súd, pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom

predpokladanému ponechaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by

signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy

vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa

a 5 ako práva, ktoré malo byť porušené napadnutým rozhodnutím

krajského súdu v jeho obsahovej spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu

s dôsledkom nezákonného ponechania sťažovateľa vo výkone väzby. Ústavný súd na

základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2

vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C

K námietke sťažovateľa byť osobne vypočutý v konaní pred krajským súdom

26. Sťažovateľ v podanej sťažnosti odvodzoval porušenie svojich práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 , a 3 písm. c) a dohovoru aj od postupu krajského

súdu, ktorý ho v odvolacom konaní osobne nevypočul k dôvodnosti jeho vzatia do väzby,

resp. že nemal možnosť v konaní pred odvolacím súdom predniesť svoje obhajobné tvrdenia

k dôvodnosti jeho prepustenia na slobodu, resp. nevzatia do väzby. Svoju argumentáciu

podporil aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Helmes v. Švédsko z 29. októbra 1991 či Belzink v. Poľsko z 25. marca 1998.

27. Ústavný súd pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľa vzal do úvahy

relevantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej sa ESĽP v prípadoch, ak bola osobná sloboda

fyzickej osoby obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (čo je aj prípad

sťažovateľa, pozn.), prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred

súdom, ako aj k zásade kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (rozsudok vo veci

Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla

1995). Možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou

zo základných procesných záruk spravodlivého procesu (rozsudok vo veci Sanchez-Reisse

v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah

do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou

zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť

vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (). Na

druhej strane ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre formuloval tiež právny názor,

podľa ktorého nemožno ani judikatúru ESĽP vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala

povinnosť všeobecného súdu a zvlášť druhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej

ďalšom trvaní vždy po vypočutí obvineného bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu

().

28. Z dikcie vyplýva, že... o sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Podľa neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti

všetkých členov senátu a zapisovateľa. Podľa iné osoby sú

z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené, pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa

na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca, pri rozhodovaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.

Podľa ak sa má rozhodnúť o väzbe alebo ak sa má

rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a predseda senátu umožnil účasť osobám

uvedeným v § 302 ods. 2, predseda senátu vypočuje obvineného, postupuje pritom

primerane podľa § 72 ods. 2...

29. Z citovaných zákonných ustanovení a predostretej judikatúry ESĽP v kontexte

sťažovateľom vytýkaného postupu krajského súdu („Moje právo osobne sa zúčastniť

konania pred súdom a právo byť vypočutý je... potrebné považovať za základný prvok práva

na spravodlivý proces“) teda vyplýva, že k porušeniu základných práv sťažovateľa

v dvojinštančnom súdnom konaní, v ktorom všeobecné súdy rozhodovali o jeho vzatí

do väzby, by mohlo dôjsť v prípade, ak by nebol vôbec vypočutý. Porušeniu práv

sťažovateľa však nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol za

prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje

argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj voči svojmu

zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd

v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným spôsobom aj

vysporiadal (pozri bod 21). Zo zákonnej dikcie vyplýva

fakultatívna možnosť, nie obligatórna zákonom uložená povinnosť predsedu senátu

odvolacieho súdu uskutočniť neverejné zasadnutie za prítomnosti sťažovateľa ako

obvineného a jeho obhajcu. Ústavný súd by sa k tejto možnosti priklonil napr. vtedy, ak by

v okolnostiach posudzovanej veci nebol sťažovateľ vypočutý ani pred prvoinštančným

súdnym orgánom ku skutočnostiam, na ktoré ho ako obvineného treba vypočuť, alebo

za situácie, ak by pred rozhodnutím odvolacieho súdu vyvstali nové, dosiaľ nepoznané

skutočnosti a obvinený výslovne na svojom výsluchu k týmto okolnostiam trval z dôvodu,

že sú významné pre rozhodnutie súdu k otázke jeho zotrvania vo väzbe (m. m.

).

30. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil, že

v písomne podanej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ

opakoval svoju argumentáciu uplatnenú v konaní pred okresným súdom a rozšíril ju

o ďalšie ponúknuté prostriedky nahradenia väzby, ktoré krajský súd takto poznamenal:

„Pred rozhodnutím krajského súdu predložil doklady preukazujúce jeho vyšší príjem

z pracovnej činnosti, doby zamestnania a najmä zmluvu o pracovnej činnosti

so spoločnosťou M. s. r. o. B., čím dokladoval, že tvrdenie okresného súdu o tom, že je

nezamestnaný nie je pravdivé. Ďalej namietal, že jeho zadržanie a obmedzenie osobnej

slobody bolo v rozpore so zákonom, keď k takémuto úkonu nedal prokurátor súhlas.

Konečne predložili návrhy na prevzatie záruky za ďalšie správanie sa obvineného bývalý

tréner obvineného v plaveckom oddiely R. P., a tiež jeho otec, matka a stará matka. Preto

žiadal, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu za

prijatia uvedených záruk“, o ktorých aj neopomenul rozhodnúť, resp. takto rozhodol: „...

krajský súd sťažnosť obvineného zamietol, nepovažoval za dostatočný jeho písomný sľub a

neprijal ani návrhy uvedených osôb za prevzatie záruk za ďalšie jeho správanie“.

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ v písomnej sťažnosti podanej proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu uplatnil v plnej miere všetky svoje obhajobné tvrdenia proti

jeho vzatiu do väzby, ktoré uznal za vhodné a potrebné, resp. žiadna prekážka mu nebránila

v tom, aby neuviedol iné/nové, dosiaľ neznáme skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť

preň priaznivejšie rozhodnutie odvolacieho súdu o potrebe jeho obmedzenia na osobnej

slobode vrátane ďalších ponúknutých záruk ako prostriedkov nahradenia väzby. Vzhľadom

na uvedené považoval ústavný súd sťažnostné námietky v tejto časti sťažovateľom podanej

sťažnosti za zjavne neopodstatnené, a preto ju aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.D

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru

a základného práva podľa napadnutým rozhodnutím krajského

súdu

31. Sťažovateľ sa v podanej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia svojich práv

podľa a 3 písm. c) dohovoru a základného práva podľa

napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu. Z obsahu podanej sťažnosti

a jej príloh je zrejmé, že svoje sťažnostné námietky koncentroval na rozhodnutia

všeobecných súdov týkajúcich sa jeho vzatia do väzby potom, ako bol zadržaný

vyšetrovateľom Policajného zboru (teda fakticky obmedzený na svojej osobnej slobode,

pozn.), keď o zákonnosti a ďalšom trvaní tohto obmedzenia na osobnej slobode sťažovateľa

rozhodovali všeobecné súdy.

32. Vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje

o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach

alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa

názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru

aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej

osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.). Článok 6 dohovoru teda upravuje

právo na spravodlivý proces, a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré

platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytované osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,

v zásade špeciálna prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na slobodu a bezpečnosť (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že

sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nemá príčinné uplatnenie vo

väzobných veciach. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri sťažovateľom

namietanom porušení čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý nie je aplikovateľný v okolnostiach jeho

veci a ktorý sťažovateľ konkretizoval v odôvodnení ním podanej sťažnosti a v jej petite ho

nekonkretizoval.

33. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva na

obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru (obdobne by tomu bolo aj podľa čl. 50 ods. 3

, pozn.) uvádza, že uvedené právo je súčasťou tých ustanovení a dohovoru,

ktoré pojednávajú o ochrane práva na osobnú slobodu. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 a práva na

slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, nedošlo/nemohlo dôjsť

k porušeniu tohto sťažovateľom označeného práva.

34. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , ktoré malo byť porušené tým, že pri výsluchu „kľúčových“

svedkov pred vznesením obvinenia sťažovateľovi podľa

nebol prítomný ním zvolený obhajca (pozri bod 3.1), ústavný súd uvádza, že nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmto namietaným porušením článku a sťažovateľom namietaným

účelovým postupom orgánov činných v trestnom konaní, a to aj v dôsledku skutočnosti, že

v súlade s procesnými predpismi každý svedok, ktorý bude vypočutý v trestnej veci

obvineného (po postupe orgánov činných v trestnom konaní podľa § 206 ods. 1 Trestného

poriadku, pozn.), bude podľa vypočutý za účasti buď

samotného obvineného, alebo jeho obhajcu.

35. V závere svojej argumentácie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom,

v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu

práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať

aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať

pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré

neboli odstránené v jeho priebehu (napr. , , ).

36. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme

všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné

prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené sťažovateľom

popísaným postupom orgánov činných v trestnom konaní. Za daných okolností podľa

názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod na to, aby vstupoval v predmetnej trestnej

veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov, resp. orgánov prípravného konania.

Naopak skutočnosť, že všeobecné súdy, resp. orgány prípravného konania môžu podľa

platného právneho poriadku sťažovateľovi poskytnúť účinnú ochranu jeho

chráneným právam a slobodám, vylučuje právomoc ústavného súdu.

37. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí

okresného súdu a krajského súdu, prepustenie sťažovateľa na slobodu, priznanie finančného

zadosťučinenia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012