Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 619/2020
PDF · 384.06 KB
No categories available
IV. ÚS 619/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
zastúpeného advokátskou
kanceláriou Weis & Partners s. r. o., Ivanská cesta 30/B, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Peter Weis, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Skalica
v konaní vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 6 T 166/2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2020
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Skalica (ďalej len „okresná prokuratúra“)
a Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 6 T 166/2016.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin
poškodzovania veriteľa formou spolupáchateľstva podľa § 239 ods. 2 písm. a), ods. 5
písm. a) podľa zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.
3. V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 T 156/2015 sa 26. apríla 2016
konalo verejné zasadnutie, na ktorom sťažovateľ odmietol návrh dohody o vine a treste.
Na základe tejto skutočnosti bola trestná vec sťažovateľa vylúčená na samostatné konanie
a podľa § 334 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) bola vec vrátená prokurátorovi okresnej
prokuratúry do prípravného konania.
4. Podľa sťažovateľa prokurátor okresnej prokuratúry po vrátení veci okresným
súdom do prípravného konania v ňom nevykonal žiaden úkon. Sťažovateľovi nebolo
umožnené ani záverečné preštudovanie spisu a podanie návrhov na doplnenie vyšetrovania
v zmysle § 208 ods. 1 Trestného poriadku, ale namiesto toho mu bolo 24. októbra 2016
doručené upovedomenie o podaní obžaloby. Sťažovateľ uviedol, že „§ 208 ods. 1 Trestného
poriadku jasne ustanovuje, že vždy pred podaním návrhu na obžalobu alebo na iné
rozhodnutie, sa musí obvinenému, obhajcovi umožniť v primeranej lehote preštudovať spis
a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania. Toto právo bolo... porušené a Sťažovateľovi
bolo toto zákonné právo upreté.“. Sťažovateľ sa preto domnieva, že týmto postupom
nedošlo len k porušeniu § 208 ods. 1 Trestného poriadku, ale zároveň k porušeniu čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa sa mal napr. uskutočniť
jeho výsluch, aby objasnil, prečo na verejnom zasadnutí odmietol návrh dohody o vine
a treste. V prípravnom konaní bol postup okresnej prokuratúry nezákonný, a preto nemôže
dôjsť k vydaniu zákonného rozhodnutia v súdnom konaní. Okresná prokuratúra mala pred
podaním obžaloby zistiť tieto vady prípravného konania a vec vrátiť vyšetrovateľovi na
doplnenie vyšetrovania.
5. Keďže sťažovateľ odmietol uzatvoriť ďalšiu dohodu o vine a treste, prokurátor
okresnej prokuratúry podal v jeho trestnej veci obžalobu. Podľa názoru sťažovateľa okresný
súd nepostupoval podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku a § 241 ods. 1 písm. f) Trestného
poriadku, pretože nedostatočne preskúmal prípravné konanie a nezistil procesnú chybu
uvedenú v bode 4, na základe čoho mala byť obžaloba odmietnutá. Namiesto toho bol
okresným súdom vydaný trestný rozkaz sp. zn. 6 T 166/2016 z 24. februára 2017, ktorým
bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu uvedeného v bode 2.
Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov podľa § 239 ods. 5
Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 3 Trestného zákona, ktorého výkon
bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 36 mesiacov podľa § 51 ods. 1 a 2
Trestného zákona. Predmetný trestný rozkaz sa následne zrušil z dôvodu, že sťažovateľ
proti nemu podal odpor v zákonnej lehote.
6. Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd samostatne nerozhoduje o námietkach
sťažovateľa a jeho obhajcu, že z dôvodov uvedených v bode 4 nie je možné vykonávať
dôkazy, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise. Podľa sťažovateľa „Okresný súd
Skalica po predchádzajúcom nesprávnom právnom postupe sudcu v súvislosti s nesprávnym
výkladom § 273 a § 263 Trestného poriadku, porušil práva Sťažovateľa podľa ustanovenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže dostatočne nevysvetlil
prečo sa nebude zaoberať námietkami Sťažovateľa a jeho obhajcu. Sťažovateľ však nedostal
vysvetlenie prečo jeho námietkam nebolo vyhovené. Podľa nášho názoru takýto postup nie
je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR a právom Sťažovateľa na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, resp. rozhodnutia o námietke. Na hlavnom pojednávaní dňa
21.11.2019 nebolo o námietkach de iure rozhodnuté, len tým, že súd pokračoval v hlavnom
pojednávaní sa môžeme domnievať, že boli de facto zamietnuté. Samozrejme nemožno
očakávať rozsiahle odôvodnenie ako v prípade meritórneho rozhodnutia avšak máme za to,
že aj napriek procesnému charakteru námietok je nutné o nich rozhodovať a rozhodnutia
o nich by rozhodnutia mali byť odôvodnené.“.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv postupom okresnej prokuratúry
a okresného súdu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 T 166/2016.
Sťažovateľ ďalej žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vrátiť trestnú vec
sťažovateľa do prípravného konania. Okrem toho sa sťažovateľ domáha aj priznania
náhrady trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
11. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity,
t. j. ústavný súd má právomoc konať, ak o ochrane týchto práv a slobôd už nemôže
rozhodovať iný súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom
pre každú osobu. Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci
ústavného súdu (II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
12. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Inými slovami, ústavné
súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania
právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú
(IV. ÚS 133/09, I. ÚS 341/09). Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (III. ÚS 149/04). Inými slovami, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných
prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej
moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).
13. Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia v bode 1 označených práv
namietaným postupom okresnej prokuratúry a okresného súdu vychádza z právneho názoru,
že trestné konanie je od svojho začiatku až do konca procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu základných práv a slobôd
môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp.
korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde
namietať pochybenia znamenajúce porušenia základných práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. III. ÚS 3/02,
III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, III. ÚS 180/2010, III. ÚS 383/2010, I. ÚS 433/2011,
14. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v čase podania ústavnej sťažnosti,
ako aj jej predbežného prerokovania nebola trestná vec sťažovateľa vedená okresným
súdom pod sp. zn. 6 T 166/2016 právoplatne skončená. Ak by neboli akceptované tieto jeho
námietky ešte v priebehu prvostupňového konania, sťažovateľ má možnosť opätovne
namietať postup okresnej prokuratúry a tiež postup okresného súdu (body 5 a 6) v rámci
riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov (za splnenia zákonom ustanovených
podmienok).
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalších
štádiách trestného konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ním
označených práv a na podanie námietok, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené,
ale aj povinné rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Za týchto okolností by prijatie
ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie bolo v rozpore s princípom subsidiarity,
na ktorom je založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
16. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že v petite ústavnej sťažnosti
sťažovateľ namietal postup okresnej prokuratúry v konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 6 T 166/2016. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa,
že trestné konanie proti sťažovateľovi sa nachádza v štádiu trestného stíhania pred súdom
(§ 237 ods. 1 Trestného poriadku), kde prokurátor už nevykonáva dozor nad dodržiavaním
zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 230 ods. 1 Trestného
poriadku) a kde o obžalobe koná a rozhoduje súd. V konaní pred súdom, teda v štádiu,
v ktorom sa nachádza trestné konanie proti sťažovateľovi, je prokurátor stranou tohto
konania (§ 10 ods. 11 Trestného poriadku), a nie orgánom verejnej moci, ktorého postup
sťažovateľ môže namietať (na rozdiel od prípravného konania).
17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
18. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o jeho ďalších procesných návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu