Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 383/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

zaručených čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2, 3 a 4

v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 až 4,

čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50 ods. 1 a 6, čl. 51 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a

ods. 1 až 6, čl. 142 ods. 1 a 2, čl. 143 ods. 1 až 3, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 1 až 5,

čl. 145a ods. 1 a 2, čl. 146, čl. 147, čl. 148 ods. 1 až 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 a 2

, ako aj porušenie práv podľa a ods. 4,

ods. 1, 2 a 3 písm. a), b) a c) a čl. 13 v spojení s čl. 1, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2010,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. júna 2010

doručené podanie V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Ústavná sťažnosť podľa

“, ktorým namieta porušenie svojich základných

práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2, 3 a 4,

v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 až 4,

čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50 ods. 1 a 6, čl. 51 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a

ods. 1 až 6, čl. 142 ods. 1 a 2, čl. 143 ods. 1 až 3, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 1 až 5,

čl. 145a ods. 1 a 2, čl. 146, čl. 147, čl. 148 ods. 1 až 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 a 2

(ďalej len „“), ako aj porušenie práv podľa

písm. a) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b) a c) a čl. 13 v spojení s čl. 1, čl. 17, čl. 18 a

čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2010.

K zásahu do uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu,

ktorým tento zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku

(ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK z 28. apríla 2008.

Podľa názoru sťažovateľa „najvyšší súd v plnom rozsahu zlyhal ako odvolací orgán

ochrany ústavnosti a zákonnosti najmä z dôvodov nedostatočnej nezávislosti

a nestrannosti... Najvyšší súd poprel takmer všetky (jednotlivo i v súhrne) aspekty práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces a to najmä tým, že vykonal verejné

zasadnutie súdu vo väznici v príkrom rozpore s ústavnými procesnými zárukami súvisiacimi

s verejnosťou konaní.“.

Sťažovateľ namietal vo svojej sťažnosti tiež nedostatočnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže tento sa nevysporiadal s argumentáciou

obhajoby. Súčasťou týchto námietok bolo tiež tvrdenie o „protiústavnosti Špeciálneho súdu

v Pezinku ako takého, ktoré mali pre vec podstatný, ak nie najpodstatnejší význam, na ktoré

neboli dané obžalovaným žiadne relevantné odpovede objasňujúce skutkový a právny

základ rozhodnutia“.

K porušeniu práva na právnu pomoc sťažovateľ uviedol, že k tomuto malo dôjsť

„pasívnym prístupom ex offo ustanoveným právnym zástupcom, ktorý si plnil len formálne

povinnosť obhajcu... a bolo povinnosťou súdu dohliadať na ustanovených obhajcov, či si

dôsledne plnia povinnosti...“.

Ako ďalší dôvod sťažnosti sťažovateľ označil skutočnosť, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a v nesprávnom použití

„iného hmotnoprávneho ustanovenia“.

S poukázaním na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento

nález:

„1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu sa vyhovuje a za právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom SR mu ustanovuje advokáta...

2. Sťažnosť sťažovateľa sa v celom rozsahu prijíma na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR postupom a rozhodnutím v konaní pod sp. zn.

porušil sťažovateľovo práva na apolitický, nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom

a SR, právo na verejný proces, právo na verejné vyhlásenie rozsudku, právo

na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní, právo na odôvodnený rozsudok,

princíp in dubio pro reo, prezumpciu neviny, právo na primeraný čas a možnosti

na prípravu obhajoby, právo na právnu pomoc, právo na spravodlivý súdny proces, právo

na individuálny trest, právo na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1, 4, v spojení s čl. 47

ods. 3, v spojení s čl. 48 ods. 1,2, v spojení s čl. 49, v spojení s čl. 50 ods. 1,2,3,4,6,

v spojení s čl. 51 ods. 1, v spojení s čl. 141 ods. 1,2, v spojení s čl. 141a ods. 1,2,3,4,5,6,

v spojení s čl. 142 ods. 1,2, v spojení s čl. 143 ods. 1,2,3, v spojení s čl. 144 ods. 1,2,

v spojení s čl. 145 ods. 1,2,3,4,5, v spojení s čl. 145a ods. 1,2, v spojení s čl. 146, v spojení

s čl. 147, v spojení s čl. 148 ods. 1,2,3, v spojení s čl. 152 ods. 4, v spojení s čl. 154c

ods. 1,2, v spojení s čl. 1 ods. 1,2, v spojení s čl. 2 ods. 2, v spojení s čl. 7 ods. 5, v spojení

s ,2,4, v spojení s ,2,3,4, v spojení s ,2

Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), a podľa čl. 6 ods. 1,2,3 písm. a) b) c),

v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13, právo ochrany uznaných ľudských práv podľa čl. 53,

hranice použitia obmedzení výkonu práv podľa čl. 18 a zákaz zneužitia práv podľa čl. 17

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. marca 2010 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd SR podľa v z. n. p. dočasným

opatrením odkladá vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 30. marca 2010.

6. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi a štátu prípadné trovy konania

(právne zastupovanie).

7. V prípade, že ústavný súd SR predmetnú sťažnosť odmietne, navrhujem uznesením

rozhodnúť, že:

1. sťažnosť sťažovateľa Ústavný súd SR postupuje Európskemu súdu pre ľudské

práva, Strasbourg – France.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými

fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané

náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že špeciálny súd rozsudkom sp. zn.

PK z 28. apríla 2008 uznal sťažovateľa «vinným z organizátorstva a pomoci

k trestnému činu neodvedenia dane a poistného podľa §§10 ods. 1 písm. a), c), 148a ods. 1

alinea 2, ods. 4 v znení platnom do 30 júna 2002

(ďalej len „“) a z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa » a uložil mu úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní šesť rokov a šesť mesiacov. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku

odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. marca 2010

rozhodol tak, že nie je dôvodné. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojich

označených práv predmetným rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj postupom najvyššieho

súdu v konaní, ktorý vydaniu napadnutého rozsudku predchádzal.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na obhajobu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na obhajobu podľa čl. 6 ods.

3 dohovoru

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a

dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol

bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola

vec právoplatne skončená, dovolanie.

Podľa môže právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 dovolaním napadnúť obvinený vo svoj

prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa ak sa dovolanie podáva v prospech

obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa , a dovolanie možno podať, ak

vo veci rozhodol nepríslušný súd, zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu

a ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, pričom túto vidí najmä v nedostatočnom vysporiadaní sa

najvyššieho súdu s odvolacími argumentmi obhajoby. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a teda bolo porušené jeho právo na súdnu

ochranu zaručené v a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Ku konkrétnym námietkam obhajoby, s ktorými sa podľa sťažovateľa

najvyšší súd nevysporiadal, sťažovateľ uvádza osobitne iba námietku „protiústavnosti

Špeciálneho súdu v Pezinku...“. Ústavný súd k tejto otázke pripomína, že v konaní podľa

posudzuje ústavný súd nesúlad právnych predpisov s ústavným poriadkom

Slovenskej republiky in abstracto. Záver ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých

ustanovení právnych predpisov s ústavným poriadkom nezakladá sám osebe porušenie

základných práv a slobôd v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov.

Otázku, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany

orgánu verejnej moci, je vždy potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností

prípadu (obdobne , ).

Skutočnosť, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa postavenia

špeciálneho súdu vo svojom rozhodnutí podrobne nezaoberal, v posudzovanom prípade

nemá s ohľadom na závery ústavného súdu uvedené v náleze

sp. zn. z 20. mája 2009 vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tomto

náleze ústavný súd uviedol: „Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody

rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov

s a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho

vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy

postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi

povahou ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci

abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom

v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1

výroku tohto nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu

v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom

súde. Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím

ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. ).

Z obsahu námietky sťažovateľa je navyše zrejmé, že svojou podstatou smeruje

k tvrdeniu o nepríslušnosti prvostupňového súdu, ktorá je zároveň dovolacím dôvodom

podľa , čo v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu vo veci meritórne rozhodnúť.

Podľa názoru sťažovateľa sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spočíva

tiež v nesprávnom právnom posúdení veci a v nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

predpisu. Aj keď sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti nijakým spôsobom nešpecifikoval,

v čom konkrétne malo dôjsť k uvedenému pochybeniu najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že aj táto námietka sťažovateľa je podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku dovolacím dôvodom vylučujúcim právomoc ústavného súdu.

Podstatou ďalšej námietky sťažovateľa je tvrdenie o nedostatočnom zabezpečení jeho

obhajoby ustanoveným obhajcom. V tejto skutočnosti vidí sťažovateľ zásah do svojho práva

na obhajobu zakotveného v a dohovoru, pričom podľa jeho

názoru je „povinnosťou súdu dohliadať na ustanovených obhajcov“.

Ústavný súd k tomu uvádza, že aj námietka porušenia práva na obhajobu patrí

k dovolacím dôvodom, a to podľa , čo s ohľadom

na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu o tejto časti sťažnosti konať

a rozhodnúť.

Nad rámec uvedeného, ústavný súd reagujúc na sťažovateľove námietky dodáva, že

aj v prípade obhajoby obhajcom ustanoveným súdom ide medzi obvineným a jeho obhajcom

v prvom rade o vzťah založený na vzájomnej dôvere. Orgány činné v trestnom konaní sú

povinné tento vzťah rešpektovať a umožniť obvinenému realizovať prostredníctvom obhajcu

v plnej miere jeho právo na obhajobu. Súčasťou tohto práva je aj možnosť obvineného

v prípade pochybností o vhodnosti postupu ustanoveného obhajcu požiadať predsedu senátu

o oslobodenie obhajcu od povinnosti obhajovania a o ustanovenie iného obhajcu. Uvedená

možnosť vyplývala sťažovateľovi z o trestnom konaní

súdnom () účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný

poriadok“). Pokiaľ sťažovateľ týmto zákonom predpokladaným spôsobom neprejavil

nespokojnosť s postupom ustanoveného obhajcu, najvyšší súd nemal žiadnu zákonom danú

možnosť do vzťahu medzi obvineným a jeho obhajcom vstupovať. Sťažnosť sťažovateľa by

preto aj v tejto časti bolo možné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho

povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania

záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.

).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie limitujúce

právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa

ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až

po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno

na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených

v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného

trestného konania.

Ako vyplýva z dosiaľ uvedeného, proti viacerým namietaným pochybeniam

najvyššieho súdu v odvolacom konaní sťažovateľ disponoval dostupným a účinným právnym

prostriedkom nápravy – dovolaním, a to aj napriek skutočnosti, že trestné konanie v jeho

veci bolo vedené podľa ustanovení starého . Možnosť podať dovolanie

vyplýva z ustanovenia , podľa ktorého dovolanie možno

podať proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti

, teda po 1. januári 2006. Ústavný súd dopytom na Špecializovanom

trestnom súde zistil, že sťažovateľ do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

dovolanie nepodal. Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že

sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky

na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi

oprávnenými konať v jeho trestnej veci. Za daných okolností nie je dôvod, aby ústavný súd

vstupoval v danej fáze prebiehajúceho trestného konania v trestnej veci sťažovateľa

do právomoci všeobecných súdov. Sťažnosť preto ústavný súd v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

).

2. K namietanému porušeniu základného práva na verejné súdne konanie

zaručeného a základného práva na prezumpciu neviny zaručeného čl.

50 ods. 2 a obsahovo totožných práv podľa a 2 dohovoru

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla

byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Prvou zo zásadných námietok sťažovateľa bola námietka porušenia práva na verejné

súdne konanie podľa a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

v dôsledku uskutočnenia verejného zasadnutia v priestoroch ústavu pre výkon väzby.

Rovnako uvedeným postupom všeobecného súdu malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa

na prezumpciu neviny podľa a dohovoru.

K tejto námietke ústavný súd uvádza, že dôvody a podmienky vylúčenia verejnosti

upravoval platný do 1. januára 2006 v , pričom ani z obsahu

sťažnosti, ani z obsahu jej príloh nevyplýva, že by v danom prípade najvyšší súd o vylúčení

verejnosti na verejnom zasadnutí rozhodol. Samotným uskutočnením verejného zasadnutia

v iných, podľa mienky konajúceho súdu vhodných priestoroch, než v budove súdu,

nedochádza automaticky k vylúčeniu účasti verejnosti na hlavnom pojednávaní alebo

verejnom zasadnutí, a to aj napriek tomu, že v prípade verejného zasadnutia konaného

v priestoroch ústavu pre výkon väzby podlieha vstup verejnosti do týchto priestorov

prísnejším bezpečnostným opatreniam, než je to v budove súdu. Vo vzťahu k namietanému

porušeniu práva na prezumpciu neviny ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nezistil

príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením základného práva a postupom najvyššieho

súdu.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného

činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade

so zákonom [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33]. Jej hlavným účelom

je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi

príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez

toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci

Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva,

že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej

sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom ().

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej

porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred

tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii

formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba

považuje obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, § 41 a obdobne Allenet de

Ribemont v. Francúzsko, § 35).

Podľa judikovaného názoru ústavného súdu porušenie práva na prezumpciu neviny

nemôže samo osebe nastať takým postupom všeobecného súdu, ktorý je v súlade s

a zákonom (mutatis mutandis napr. , ).

V danom prípade ústavný súd v postupe najvyššieho súdu nezistil žiadne také

pochybenie, ktoré by malo za následok porušenie sťažovateľovho práva na prezumpciu

neviny. Zo samotnej okolnosti uskutočnenia verejného zasadnutia v priestoroch ústavu pre

výkon väzby totiž nie je možné vyvodiť záver o tom, že by najvyšší súd k sťažovateľovi

pristupoval ako k vinnému, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti potrebné odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 4

a namietanému porušeniu a 2, , , , 2 a

4, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50 ods. 1 a 6, čl. 51 ods. 1, čl. 141

ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 1 až 6, čl. 142 ods. 1,2, čl. 143 ods. 1 až 3, čl. 144 ods. 1 a 2, čl.

145 ods. 1 až 5, čl. 145a ods. 1 a 2, čl. 146, čl. 147, čl. 148 ods. 1 až 3, čl. 152 ods. 4, čl.

154c ods. 1 a 2 a práv podľa , , a a čl.

13, v spojení s čl. 1, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 dohovoru

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namietal tiež porušenie základných práv podľa čl.

17 ods. 1 a 2, , a práv podľa ,

ods. 3 písm. a), b) a c) a čl. 13 dohovoru, ako aj viacerých procesných zásad trestného

konania (in dubio pro reo, kontradiktórnosť trestného konania, princíp rovnosti zbraní)

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010. Na podporu svojich

tvrdení o ich porušení však vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré

by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.

Súčasťou sťažnostného petitu bola tiež námietka porušenia ďalších, už uvedených

článkov a dohovoru, ktoré však neupravujú individuálne základné práva a slobody.

Ich aplikácia sa preto v individuálnych sťažnostiach podľa viaže iba

na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa

(obdobne napr. ). Ústavný súd v danom prípade nezistil medzi označenými

článkami a dohovoru a tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú

súvislosť. Z uvedených dôvodov sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

(obdobne napr. ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010