Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 4/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

B., vo veci namietaného porušenia čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a čl. 50

ods. 6 v spojení s

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2009 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 40

ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. septembra

2009.

Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením

sp. zn. z 2. septembra 2009 predĺžil jeho väzbu podľa

o dva mesiace – do 26. decembra 2010. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd tak, že napadnuté uznesenie zrušil a postupom podľa § 76a Trestného

poriadku predĺžil väzbu sťažovateľa o 12 mesiacov – do 8. novembra 2010.

Krajský súd podľa sťažovateľa rozhodol v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity,

pretože postupoval podľa , ktoré bolo doplnené do Trestného

poriadku novelou ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov z 11. marca 2009 účinnou od 20. marca

2009, podľa ktorého možno predĺžiť lehotu väzby v trestnom konaní tak, že celková lehota

väzby nesmie presiahnuť 60 mesiacov. Podľa prechodného sa

§ 76a použije aj na lehotu väzby, ktorá začala plynúť predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, vrátane lehoty väzby v konaní pred súdom podľa § 78 ods. 1 v znení účinnom

do 31. januára 2009, nepoužije sa len vtedy, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby

v prípravnom konaní.

Sťažovateľ poukázal na novelu vykonanú

Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. februára 2009 a ktorým došlo aj k zmene § 76

upravujúceho trvanie väzby, pričom podľa prechodného ustanovenia

k úpravám vykonaných týmto zákonom – , ak lehota väzby

začala plynúť pred 1. februárom 2009, použije sa § 76 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Podľa sťažovateľa „ust. ostalo nedotknuté a platí aj po

účinnosti , pretože chýba derogačná klauzula, takže v súčasnej dobe

podľa zákonodarcu vznikol stav, že platí ale aj zák.

č. Tak isto zdôrazňujem, že retroaktivita v trestnom konaní je vylúčená. Zák. č.

je retroaktívny a preto nemôže byť použitý v mojej situácii, pretože väzba

začala u mňa plynúť pred dňom 11. 3. 2009, lebo do väzby som bol vzatý uznesením OS

Prešov zo dňa 2. 2. 2007 sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu

v Prešove zo dňa 12. 2. 2007, sp. zn. . Obžaloba bola podaná na OS Prešov

13. 2. 2008, teda od tejto doby začala plynúť súdna väzba podľa § 76 ods. 6 písm. c)

platného a účinného v roku 2008.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že do trvania jeho väzby „je potrebné započítať aj súdnu

väzbu, ktorá bola na sťažovateľa uvalená Okresným súdom v Banskej Bystrici vo veci 2 T

42/06 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 11. 2006 sp. zn.

, pričom bolo rozhodnuté , že väzba začala plynúť dňa 26. 10. 2006. Následne

dňa 1. 2. 2007 som bol prepustený z tejto väzby na slobodu, avšak len formálne pretože

ihneď sa pokračovalo v trvaní ďalšej väzby. Započítanie doby trvania tejto väzby je

nevyhnutné z toho dôvodu, že vo väzbe som aj za skutok, pre ktorý som bol vzatý do väzby

Okresným súdom v Banskej Bystrici, teda od 26. 10. 2006 do 1. 2. 2007, čo je nesporná

skutočnosť vyplývajúca aj z rozhodnutí súdov. Dva roky súdnej väzby v mojej veci uplynuli

už dňom 8. 11. 2009, teda týmto dňom som mal byť prepustený z väzby, a to s poukazom na

vyššie uvedené skutočnosti.“.

Sťažovateľ poukázal na neprípustnosť spätnej účinnosti právnych noriem pre oblasť

trestného práva, ktorá je upravená v čl. 40 ods. 6 listiny, podľa ktorého sa trestnosť činu

posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v dobe, keď bol čin spáchaný, a z ktorej

je prípustná len jedna zásadná výnimka, podľa ktorej sa použije predchádzajúci zákon len

vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie (princíp retroaktivity in mitius).

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom

opatrení, na základe ktorého by bol bezodkladne prepustený z väzby na slobodu. Vo veci

samej žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu

sp. zn. z 22. septembra 2009 bol porušený čl. 40 ods. 6 listiny, čl. 50 ods. 6

a , aby toto uznesenie zrušil a prikázal prepustiť sťažovateľa

z väzby na slobodu. Sťažovateľ žiada tiež priznať náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťoval, či nie

sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do

takého práva alebo slobody na strane druhej. Za zjavne neopodstatnenú preto možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa listiny a podľa trestnosť činu sa posudzuje

a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa

použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Obsahom citovaných článkov listiny a je zákaz spätnej pôsobnosti právnych

noriem upravujúcich trestnosť činu a ukladanie trestu. Táto ústavná zásada je prenesená do

upravujúceho jeho časovú pôsobnosť a vzťahuje sa na oblasť

trestného práva hmotného. Bola rešpektovaná aj v prípade napadnutého súdneho konania,

čo by samo osebe zakladalo dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Napriek tomu ústavný súd preskúmal konkrétne okolnosti veci.

Zo sťažovateľom predložených rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že v danej

veci bol vzatý do väzby postupom podľa účinného od

1. januára 2006 uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. februára 2007 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. februára 2007. Trestné konanie v jeho

veci sa teda vykonáva podľa účinného od 1. januára 2006.

Trvanie väzby je upravené v až , pričom celková lehota

väzby je upravená v . S účinnosťou od 20. marca 2009 bol

do doplnený , podľa ktorého ak sa vedie

trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na

25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci

alebo z iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom

konaní a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej

lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota

väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie

presiahnuť 60 mesiacov. Podľa prechodného ustanovenia k

( ) sa použije aj na lehotu väzby, ktorá začala plynúť predo

dňom nadobudnutia účinnosti (t. j. pred 20. marcom 2009), vrátane

lehoty väzby v konaní pred súdom podľa v znení účinnom

do 31. januára 2009, nepoužije sa však v prípade, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby

v prípravnom konaní.

Krajský súd postupoval pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa

právnej normy ( ), ktorá bola platná a účinná v čase jeho

rozhodovania a ktorá sa v zmysle prechodného použije aj na

lehotu súdnej väzby, ktorá začala plynúť pred nadobudnutím účinnosti novely, ktorou bolo

doplnené uvedené ustanovenie.

K tomuto záveru dospel aj krajský súd pri preskúmaní sťažnosťou sťažovateľa

napadnutého uznesenia okresného súdu o predĺžení väzby, keď uviedol:

„Za takéhoto stavu veci je zrejmé, že v súčasnosti v predmetnej veci možno aplikovať

na lehotu trvania väzby obžalovaného M. Č. č. , avšak aj

Podľa názoru krajského súdu je teda zrejmé, so započítaním lehoty trvania väzby

Okresným súdom v Banskej Bystrici, že koniec lehoty väzby u obvineného M. Č. podľa § 76

ods. 6 č. , je 8. novembra 2009. Je tu však potrebné, podľa názoru

krajského súdu, použitie ustanovenia , ktorý sa vzťahuje na také trestné činy,

pre ktoré je stíhaný aj obžalovaný M. Č., teda možné predĺženie väzby o 12 mesiacov.

Krajský súd zistiac skutočnosti, ktoré odôvodňujú predĺženie lehoty väzby, potom

dospel k záveru, že je potrebné dodržanie lehoty väzby u obžalovaného o 12 mesiacov, t. j.

do 8. novembra 2010.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery krajského súdu z hľadiska

námietok, ktoré sú podstatou sťažnosti, za súladné s právnym stavom platným a účinným

v čase rozhodovania krajského súdu, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľné. Sťažnosť

sťažovateľa však bolo potrebné odmietnuť navyše z dôvodu absencie príčinnej súvislosti

medzi sťažovateľom označenými článkami listiny a a odôvodnením jeho sťažnosti,

pretože listiny a neupravujú základné práva a slobody, ale

zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania

trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40 ods. 6 listiny

a nemôže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa

, ale len v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd

(obdobne ako v prípade ). Nerešpektovanie druhej vety listiny

a by mohlo byť dôvodom na vyslovenie porušenia niektorého

zo základných práv, ak by sa ho bol sťažovateľ vo svojej sťažnosti dožadoval, čo sa

v danom prípade nestalo.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že

sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie ústavného súdu o ďalších návrhoch sťažovateľa

vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia bolo bez právneho významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010