Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 433/2010
PDF · 237.78 KB
No categories available
III. ÚS 433/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť E. F. a J. F., obaja H., zastúpených advokátkou JUDr. E. G.,
Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú porušenie čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky
a základných práv zaručených čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. F. a J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2010
doručená sťažnosť E. F. a J. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 13
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv zaručených čl. 20
a čl. 46 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že žalobou podanou na Okresnom súde
Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sa „domáhali odstránenia stavby - otvoreného
rigolu, ktorý vedie neoprávnene cez ich nehnuteľnosť - pare. č. 4392/1,4392/2 a zároveň
požadovali uvedenie pozemku do pôvodného stavu. Žalobu podali proti Správe ciest
Košického samosprávneho kraja ako žalovanému v prvom rade a proti obci H. ako
žalovanému v druhom rade. Rigol, ktorý vedie cez ich pozemok je niekoľko metrov
od stavby rodinného domu v ktorom bývajú a v bezprostrednej blízkosti ich studne s pitnou
vodou. Keďže cez neoprávnene vybudovaný rigol je odvádzaná nielen zrážková voda,
ale neznámymi páchateľmi aj voda splašková, predmetný rigol ohrozuje ich zdravie
a majetok a výrazne ich obmedzuje v užívaní ich stavby na predmetnom pozemku, ako aj
nehnuteľnosti ako celku.“.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 64/2007-131 z 13. februára 2009
tak, že žalobu sťažovateľov zamietol. Okresný súd vyslovil vo svojom rozsudku názor,
podľa ktorého „tým, že realizácia rigola sa uskutočnila do roku 1976, došlo k nadobudnutiu
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu a to regulácie odvodu zrážkových vôd
cez pozemok sťažovateľov, v prospech Obce H. ako žalovaného účastníka v druhom rade
a to na základe vydržania najneskôr v roku 1988“.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom okrem iného
tvrdili, že okresný súd „zamietol ich návrh na doplnenie dokazovania a odmietol vypočuť
navrhovaných svedkov, ktorí sa mohli relevantne vyjadriť k predmetu konania. Namietali,
že súd vyvodil záver o tom, že právni predchodcovia sťažovateľov neprotestovali proti
výstavbe rigola bez opory vo vykonanom dokazovaní a taktiež poukázali na nesprávne
právne posúdenie veci v dôsledku aplikácie nesprávneho právneho predpisu na predmet
sporu.“.
O odvolaní sťažovateľov rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 5 Co 158/2009 z 2. novembra 2009 tak, že odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie na najvyššom súde,
pričom prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) zakladali na tvrdení, že
„postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Sťažovatelia svoje dovolanie
„odôvodnili ust. § 241 ods.2 písm. a), b) a c) O.s.p., pretože rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f)
O.s.p. a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci“.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010 dovolanie
sťažovateľov odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, pričom zároveň rozhodol o nepriznaní
náhrady trov dovolacieho konania žalovaným.
Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd «nesprávne zhodnotil podmienky pre
prijatie dovolania, keďže postupom súdov jednoznačne došlo k porušeniu práv sťažovateľov
na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu vlastníctva, pretože:
- predmetom konania, ktoré sa viedlo na súde prvého aj druhého stupňa bol návrh
sťažovateľov na odstránenie neoprávnenej stavby a Obec H. ako žalovaný účastník konania
nepodal v konaní protinávrh na zriadenie vecného bremena vydržaním, súd nevykonával
dokazovanie za účelom preukázania oprávnenosti držby, sťažovatelia sa k takémuto návrhu
nevyjadrovali a ani za týmto účelom dôkazy nenavrhovali,
- súd prvého stupňa účastníkom počas konania účastníkom neuviedol, ako sa mu
na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci, čo
mu umožňuje § 100 OSP, pretože pokiaľ by sťažovateľom naznačil, že sa mieni bez návrhu
zaoberať otázkou vzniku práva vecného bremena vydržaním, títo by mali možnosť sa
k okolnostiam vyjadriť, navrhnúť dôkazy, čím by mohli riadne uplatniť svoje práva
účastníkov súdneho konania,
- súd prvého stupňa nevykonal náležité dokazovanie za účelom preukázania
naplnenia všetkých podmienok zákonného vydržania tak, ako si to vyžaduje ust. §134
Občianskeho zákonníka, napriek tomu prijal v odôvodnení svojho rozhodnutia arbitrárny
právny záver, ktorý vyvodil bez náležitého dokazovania, čím sťažovateľom zasiahol
do práva na spravodlivé súdne konanie.
- v konaní nielenže nebolo preukázané, že by žalovaný účastník - Obec H. oprávnene
vydržala právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale nebolo ani preukázané, že obec
predmetný rigol skutočne počas 10 rokov nepretržite užívala. Priamo v listinnom dôkaze
„VEC: Odpoveď na žiadosť. Obecný úrad H.“ dokonca uvádza, že obec H. nie je
vlastníkom rigola.».
Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia považujú „názor Najvyššieho súdu SR,
prezentovaný v napadnutom rozhodnutí, že nevykonaním sťažovateľmi navrhovaného
dokazovania nedošlo k odňatiu ich možnosti konať pred súdom a tiež, že ‘v odôvodnení
rozhodnutia Krajského súdu súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné...“, za nezákonný
a nesprávny po právnej aj vecnej stránke, v konečnom dôsledku spôsobujúci nezákonný
zásah do ich základných práv a slobôd.
V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol
týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 35/2010,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov porušil právo sťažovateľov podľa čl. 13 , čl. 20,
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo
35/2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov zrušuje.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovatelia vo svojej sťažnosti dostatočne
nekonkretizovali základné práva, ktorých porušenie sťažnosťou namietajú, keďže tak
v petite sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení označili základné práva iba uvedením článku
ústavy bez uvedenia príslušných odsekov, čo je s ohľadom na právne zastúpenie
sťažovateľov advokátom možné považovať za nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí. Ústavný súd napriek tomu sťažovateľov na odstránenie tohto nedostatku
nevyzýval, keďže z podstatného obsahu odôvodnenia sťažnosti, ako aj zo slovného
pomenovania označených základných práv ustálil, že námietky sťažovateľov smerujú
v prvom rade k tvrdeniu o zásahu do ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, od ktorého následne odvodzujú tvrdenie o zásahu do základného práva
na ochranu vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 4 ústavy.
Uvedené základné práva sťažovateľov mal najvyšší súd porušiť tým, že odmietol ich
dovolanie z dôvodu nepreukázania dôvodov jeho prípustnosti tak, ako ich vymedzuje § 237
OSP, pričom podľa názoru sťažovateľov postupom okresného súdu aj krajského súdu došlo
k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie a k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aby zistil, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Cdo 35/2010 8. marca 2010 sú
zlučiteľné s limitmi sťažovateľmi označeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie
primárne namietajú. V odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. marca
2010 najvyšší súd uviedol, že pristúpil k posúdeniu otázky prípustnosti podaného dovolania,
teda ku skúmaniu, či v zmysle § 236 ods. 1 OSP dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Najvyšší súd cituje právnu úpravu
upravujúcu prípady prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku a konštatuje, že
v prípade veci sťažovateľov nie je daný dôvod prípustnosti v zmysle § 238 ods. 1 OSP, teda
nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale jeho potvrdzujúci rozsudok.
Rovnako nejde o prípad predvídaný ustanovením § 238 ods. 3 OSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, keďže ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, pokiaľ
by bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád v zmysle § 237 OSP, ktorých
preskúmanie je povinnosťou dovolacieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 242 ods. 1
OSP. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle citovaného
§ 237 OSP zakladajúceho prípustnosť dovolania nie je pritom významný subjektívny názor
účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z uvedených vád.
So zreteľom na skutočnosť, že sťažovatelia v podanom dovolaní tvrdili existenciu dôvodu
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, sa najvyšší súd zameral na otázku
opodstatnenosti tohto tvrdenia.
K námietke sťažovateľov smerujúcej k tvrdeniu o odňatí možnosti konať pred súdom
v dôsledku odmietnutia vykonania nimi navrhovaných dôkazov okresným súdom
(a v dôsledku potvrdenia rozhodnutia aj krajským súdom) najvyšší súd uviedol:
„Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom
na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že
súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi
a žalobcom 1/, 2/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom
na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.“
Sťažovatelia tiež v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.
f) OSP namietali porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd sa
vo svojom rozhodnutí zaoberal aj touto otázkou, pričom konštatoval, že „súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f) O.s.p. prípustné (viď R 125/1999).
Nevykonaním žalobcami 1/, 2/ navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu
ich možnosti konať pred súdom.“.
V rámci argumentácie poukázal najvyšší súd tiež na súvisiacu stabilizovanú
judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03),
z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces „nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov“, resp. „právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať nim navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov“.
Najvyšší súd dal do pozornosti sťažovateľov aj názor ústavného súdu, podľa ktorého
„význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne
v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc
konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy
na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho
vykonanie (I. ÚS 52/03)“.
K dovolacej námietke sťažovateľov, podľa ktorej „v konaní neboli preukázané
zákonné podmienky vydržania vecného bremena v prospech obce H. a rozhodnutie súdu
o vzniku vecného bremena v prospech obce nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní“
najvyšší súd konštatoval, že „v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je samostatným do volacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné
prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).“.
Najvyšší súd sa vyjadril aj k dovolacej námietke sťažovateľov týkajúcej sa
nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, keď uviedol, že „v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Zo spisu totiž vyplýva, že odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,
vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
ako aj obdobné rozhodnutia dovolacieho súdu a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane
vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).“.
Podľa názoru najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci je relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, nie je však
procesnou vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti
konať pred súdom. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že aj keby tvrdenia
sťažovateľov týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom aj
krajským súdom boli opodstatnené, uvedená skutočnosť „by mala za následok vecnú
nesprávnosť rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“.
Najvyšší súd napokon vyslovil záver, že prípustnosť dovolania nie je v danom
prípade možné vyvodiť z § 238 OSP a neboli tiež zistené iné vady konania v zmysle § 237
OSP.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť
v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,
či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej
veci ustanovenia § 236 a nasledujúcich OSP týkajúcich sa mimoriadneho opravného
prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu,
podstaty a zmyslu.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
V namietanom konaní a uznesení sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010 najvyšší súd
prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacieho dôvodu podľa
ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred
súdom, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľov
a o jeho odmietnutí.
Najvyšší súd preskúmal obsah námietok dovolania sťažovateľov, ktorými
odôvodňovali existenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, a síce
námietky týkajúce sa nevykonania navrhovaných dôkazov a nedostatočného zistenia
skutkového stavu vo veci, nesprávnych hodnotiacich úsudkov konajúcich súdov,
nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj nedostatočného odôvodnenia rozsudku
krajského súdu.
Argument sťažovateľov, keď subsumovali pod dovolací dôvod podľa ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP aj nevyhovenie návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov
zo strany konajúcich súdov, najvyšší súd vyvrátil odvolávajúc sa na svoju judikatúru, ako aj
na judikatúru ústavného súdu.
Najvyšší súd vykladajúc relevantnú právnu úpravu zaujal stanovisko aj k ostatným
námietkam sťažovateľov, pričom logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením
dospel k záveru o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľov
predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej
úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod
na odmietnutie dovolania.
Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010 tak
predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil,
na základe akých právnych úvah rozhodol.
V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať
vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii
zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie
spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy).
K námietke sťažovateľov týkajúcej sa zásahu do ich základného práva podľa čl. 20
ods. 4 ústavy ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej možnosť
porušenia základných práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva podľa
čl. 20 ods. 4 ústavy, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 367/08,
I. ÚS 197/08). Pokiaľ teda zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by
predstavovalo zásah do práva na súdnu ochranu, nemôže byť všeobecný súd svojím
rozhodnutím zároveň sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru,
medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok. Keďže ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti
nezistil v konaní alebo rozhodnutí krajského súdu také pochybenia, ktorými by boli
zásadným spôsobom porušené ústavné princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol
vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.
Na záver ústavný súd dodáva, že súčasťou sťažnostného petitu bola tiež námietka
porušenia čl. 13 ústavy, ktorý však neupravuje individuálne základné práva a slobody.
Aplikácia tohto článku sa preto v individuálnych sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
viaže iba na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody
sťažovateľa (obdobne napr. IV. ÚS 4/2010).
Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010