Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 433/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť E. F. a J. F., obaja H., zastúpených advokátkou JUDr. E. G.,

Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú porušenie

a základných práv zaručených a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. apríla 2010,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. F. a J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2010

doručená sťažnosť E. F. a J. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 13

(ďalej len „“) a základných práv zaručených

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 8. apríla 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že žalobou podanou na Okresnom súde

Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sa „domáhali odstránenia stavby - otvoreného

rigolu, ktorý vedie neoprávnene cez ich nehnuteľnosť - pare. č. 4392/1,4392/2 a zároveň

požadovali uvedenie pozemku do pôvodného stavu. Žalobu podali proti Správe ciest

Košického samosprávneho kraja ako žalovanému v prvom rade a proti obci H. ako

žalovanému v druhom rade. Rigol, ktorý vedie cez ich pozemok je niekoľko metrov

od stavby rodinného domu v ktorom bývajú a v bezprostrednej blízkosti ich studne s pitnou

vodou. Keďže cez neoprávnene vybudovaný rigol je odvádzaná nielen zrážková voda,

ale neznámymi páchateľmi aj voda splašková, predmetný rigol ohrozuje ich zdravie

a majetok a výrazne ich obmedzuje v užívaní ich stavby na predmetnom pozemku, ako aj

nehnuteľnosti ako celku.“.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -131 z 13. februára 2009

tak, že žalobu sťažovateľov zamietol. Okresný súd vyslovil vo svojom rozsudku názor,

podľa ktorého „tým, že realizácia rigola sa uskutočnila do roku 1976, došlo k nadobudnutiu

práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu a to regulácie odvodu zrážkových vôd

cez pozemok sťažovateľov, v prospech Obce H. ako žalovaného účastníka v druhom rade

a to na základe vydržania najneskôr v roku 1988“.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom okrem iného

tvrdili, že okresný súd „zamietol ich návrh na doplnenie dokazovania a odmietol vypočuť

navrhovaných svedkov, ktorí sa mohli relevantne vyjadriť k predmetu konania. Namietali,

že súd vyvodil záver o tom, že právni predchodcovia sťažovateľov neprotestovali proti

výstavbe rigola bez opory vo vykonanom dokazovaní a taktiež poukázali na nesprávne

právne posúdenie veci v dôsledku aplikácie nesprávneho právneho predpisu na predmet

sporu.“.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 2. novembra 2009 tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie na najvyššom súde,

pričom prípustnosť dovolania v zmysle Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) zakladali na tvrdení, že

„postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Sťažovatelia svoje dovolanie

„odôvodnili ust. , a , pretože rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f)

a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 8. apríla 2010 dovolanie

sťažovateľov odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, pričom zároveň rozhodol o nepriznaní

náhrady trov dovolacieho konania žalovaným.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd «nesprávne zhodnotil podmienky pre

prijatie dovolania, keďže postupom súdov jednoznačne došlo k porušeniu práv sťažovateľov

na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu vlastníctva, pretože:

- predmetom konania, ktoré sa viedlo na súde prvého aj druhého stupňa bol návrh

sťažovateľov na odstránenie neoprávnenej stavby a Obec H. ako žalovaný účastník konania

nepodal v konaní protinávrh na zriadenie vecného bremena vydržaním, súd nevykonával

dokazovanie za účelom preukázania oprávnenosti držby, sťažovatelia sa k takémuto návrhu

nevyjadrovali a ani za týmto účelom dôkazy nenavrhovali,

- súd prvého stupňa účastníkom počas konania účastníkom neuviedol, ako sa mu

na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci, čo

mu umožňuje , pretože pokiaľ by sťažovateľom naznačil, že sa mieni bez návrhu

zaoberať otázkou vzniku práva vecného bremena vydržaním, títo by mali možnosť sa

k okolnostiam vyjadriť, navrhnúť dôkazy, čím by mohli riadne uplatniť svoje práva

účastníkov súdneho konania,

- súd prvého stupňa nevykonal náležité dokazovanie za účelom preukázania

naplnenia všetkých podmienok zákonného vydržania tak, ako si to vyžaduje ust. §134

, napriek tomu prijal v odôvodnení svojho rozhodnutia arbitrárny

právny záver, ktorý vyvodil bez náležitého dokazovania, čím sťažovateľom zasiahol

do práva na spravodlivé súdne konanie.

- v konaní nielenže nebolo preukázané, že by žalovaný účastník - Obec H. oprávnene

vydržala právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale nebolo ani preukázané, že obec

predmetný rigol skutočne počas 10 rokov nepretržite užívala. Priamo v listinnom dôkaze

„VEC: Odpoveď na žiadosť. Obecný úrad H.“ dokonca uvádza, že obec H. nie je

vlastníkom rigola.».

Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia považujú „názor Najvyššieho súdu SR,

prezentovaný v napadnutom rozhodnutí, že nevykonaním sťažovateľmi navrhovaného

dokazovania nedošlo k odňatiu ich možnosti konať pred súdom a tiež, že ‘v odôvodnení

rozhodnutia Krajského súdu súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné...“, za nezákonný

a nesprávny po právnej aj vecnej stránke, v konečnom dôsledku spôsobujúci nezákonný

zásah do ich základných práv a slobôd.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol

týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov porušil právo sťažovateľov podľa čl. 13 , čl. 20,

.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo

35/2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov zrušuje.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovatelia vo svojej sťažnosti dostatočne

nekonkretizovali základné práva, ktorých porušenie sťažnosťou namietajú, keďže tak

v petite sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení označili základné práva iba uvedením článku

bez uvedenia príslušných odsekov, čo je s ohľadom na právne zastúpenie

sťažovateľov advokátom možné považovať za nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí. Ústavný súd napriek tomu sťažovateľov na odstránenie tohto nedostatku

nevyzýval, keďže z podstatného obsahu odôvodnenia sťažnosti, ako aj zo slovného

pomenovania označených základných práv ustálil, že námietky sťažovateľov smerujú

v prvom rade k tvrdeniu o zásahu do ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , od ktorého následne odvodzujú tvrdenie o zásahu do základného práva

na ochranu vlastníckeho práva zaručeného .

Uvedené základné práva sťažovateľov mal najvyšší súd porušiť tým, že odmietol ich

dovolanie z dôvodu nepreukázania dôvodov jeho prípustnosti tak, ako ich vymedzuje § 237

, pričom podľa názoru sťažovateľov postupom okresného súdu aj krajského súdu došlo

k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie a k odňatiu možnosti konať

pred súdom.

Podľa povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aby zistil, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 8. marca 2010 sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľmi označeného , ktorého porušenie

primárne namietajú. V odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. z 8. marca

2010 najvyšší súd uviedol, že pristúpil k posúdeniu otázky prípustnosti podaného dovolania,

teda ku skúmaniu, či v zmysle dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Najvyšší súd cituje právnu úpravu

upravujúcu prípady prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku a konštatuje, že

v prípade veci sťažovateľov nie je daný dôvod prípustnosti v zmysle , teda

nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale jeho potvrdzujúci rozsudok.

Rovnako nejde o prípad predvídaný ustanovením , podľa ktorého je

dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, keďže ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, pokiaľ

by bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád v zmysle , ktorých

preskúmanie je povinnosťou dovolacieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 242 ods. 1

. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle citovaného

zakladajúceho prípustnosť dovolania nie je pritom významný subjektívny názor

účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z uvedených vád.

So zreteľom na skutočnosť, že sťažovatelia v podanom dovolaní tvrdili existenciu dôvodu

prípustnosti dovolania podľa , sa najvyšší súd zameral na otázku

opodstatnenosti tohto tvrdenia.

K námietke sťažovateľov smerujúcej k tvrdeniu o odňatí možnosti konať pred súdom

v dôsledku odmietnutia vykonania nimi navrhovaných dôkazov okresným súdom

(a v dôsledku potvrdenia rozhodnutia aj krajským súdom) najvyšší súd uviedol:

„Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a žalobcom 1/, 2/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom

na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.“

Sťažovatelia tiež v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.

f) namietali porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd sa

vo svojom rozhodnutí zaoberal aj touto otázkou, pričom konštatoval, že „súd v občianskom

súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle (viď R 37/1993). Zo samej

skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa prípustné (viď R 125/1999).

Nevykonaním žalobcami 1/, 2/ navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu

ich možnosti konať pred súdom.“.

V rámci argumentácie poukázal najvyšší súd tiež na súvisiacu stabilizovanú

judikatúru ústavného súdu (, , , , ),

z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces „nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov“, resp. „právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať nim navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov“.

Najvyšší súd dal do pozornosti sťažovateľov aj názor ústavného súdu, podľa ktorého

„význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne

v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc

konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy

na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho

vykonanie ()“.

K dovolacej námietke sťažovateľov, podľa ktorej „v konaní neboli preukázané

zákonné podmienky vydržania vecného bremena v prospech obce H. a rozhodnutie súdu

o vzniku vecného bremena v prospech obce nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní“

najvyšší súd konštatoval, že „v zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto

dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je samostatným do volacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné

prípustné - viď až c/ ).“.

Najvyšší súd sa vyjadril aj k dovolacej námietke sťažovateľov týkajúcej sa

nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, keď uviedol, že „v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Zo spisu totiž vyplýva, že odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,

vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

ako aj obdobné rozhodnutia dovolacieho súdu a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane

vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).“.

Podľa názoru najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci je relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, nie je však

procesnou vadou konania v zmysle ustanovenia , teda odňatím možnosti

konať pred súdom. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že aj keby tvrdenia

sťažovateľov týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom aj

krajským súdom boli opodstatnené, uvedená skutočnosť „by mala za následok vecnú

nesprávnosť rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“.

Najvyšší súd napokon vyslovil záver, že prípustnosť dovolania nie je v danom

prípade možné vyvodiť z a neboli tiež zistené iné vady konania v zmysle

.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje,

či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovenia a nasledujúcich týkajúcich sa mimoriadneho opravného

prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu,

podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

V namietanom konaní a uznesení sp. zn. z 8. apríla 2010 najvyšší súd

prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacieho dôvodu podľa

ustanovenia , teda odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred

súdom, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľov

a o jeho odmietnutí.

Najvyšší súd preskúmal obsah námietok dovolania sťažovateľov, ktorými

odôvodňovali existenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia , a síce

námietky týkajúce sa nevykonania navrhovaných dôkazov a nedostatočného zistenia

skutkového stavu vo veci, nesprávnych hodnotiacich úsudkov konajúcich súdov,

nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj nedostatočného odôvodnenia rozsudku

krajského súdu.

Argument sťažovateľov, keď subsumovali pod dovolací dôvod podľa ustanovenia

aj nevyhovenie návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov

zo strany konajúcich súdov, najvyšší súd vyvrátil odvolávajúc sa na svoju judikatúru, ako aj

na judikatúru ústavného súdu.

Najvyšší súd vykladajúc relevantnú právnu úpravu zaujal stanovisko aj k ostatným

námietkam sťažovateľov, pričom logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením

dospel k záveru o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia

. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľov

predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod

na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010 tak

predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil,

na základe akých právnych úvah rozhodol.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať

vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii

zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie

spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46

ods. 1 ).

K námietke sťažovateľov týkajúcej sa zásahu do ich základného práva podľa čl. 20

ods. 4 ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej možnosť

porušenia základných práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva podľa

, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (napr. ,

). Pokiaľ teda zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by

predstavovalo zásah do práva na súdnu ochranu, nemôže byť všeobecný súd svojím

rozhodnutím zároveň sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru,

medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok. Keďže ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti

nezistil v konaní alebo rozhodnutí krajského súdu také pochybenia, ktorými by boli

zásadným spôsobom porušené ústavné princípy vyjadrené v , nemohol

vysloviť porušenie základného práva podľa .

Na záver ústavný súd dodáva, že súčasťou sťažnostného petitu bola tiež námietka

porušenia , ktorý však neupravuje individuálne základné práva a slobody.

Aplikácia tohto článku sa preto v individuálnych sťažnostiach podľa

viaže iba na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody

sťažovateľa (obdobne napr. ).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť

sťažovateľov podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010