Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 39/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. H., toho času vo väzbe, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a v

spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 19. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2010 doručená sťažnosť I. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 19. októbra 2010.

Sťažovateľ uviedol, že krajský súd mu namietaným uznesením predĺžil jeho väzbu do

28. februára 2011 podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v znení účinnom od 20. marca 2009 napriek tomu,

že ten istý krajský súd ešte 11. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

ustanovil, že stanovená lehota väzby mu uplynie 28. októbra 2010 [pričom súčasne zrušil

uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 26. apríla 2010, ktorým

mu bola predĺžená väzba do 5. decembra 2010]. Krajský súd teda porušil „zákaz

retroaktivity podľa SR, pretože v čase zmeny zákona“ sa sťažovateľ „už

vyše rok a pol nachádzal vo výkone väzby (06. 09. 2007) a teda novelizované znenie zákona

sa na mňa použiť nemalo.“

Ďalej v sťažnosti uvádza: „Tým, že KS BA zamietol moju sťažnosť, tak zároveň vydal

uznesenie kde uviedol, že moja väzba predĺžená podľa novelizovaného ustanovenia § 76a

sa bude deliť z celkových 60 mesiacov na 30 mesiacov na prípravné konanie a 30

mesiacov na konanie pred súdom, a keďže 30 mesiacov súdnej väzby mi malo uplynúť dňa

28. októbra 2010, tak sa malo stať ale nestalo, a to preto, lebo OS BA 1 na hlavnom

pojednávaní dňa 7. 10 2010 vedenom pod sp. zn. nerešpektoval uznesenie KS zo

dňa 11. 05. 2010 a opätovne mi nezákonne predĺžil lehotu trvania väzby a to do 18. 02.

2011, čím bol opäť porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 50 ods. 6

SR.“

Krajský súd následne jeho sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu

zo 7. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. zamietol. Sťažovateľ sa na

základe uvedeného tiež domnieva, že bolo porušené aj jeho základné právo a sloboda podľa

v spojení s .

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v

konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťoval, či nie

sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do

takého práva alebo slobody na strane druhej. Za zjavne neopodstatnenú preto možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv v tom, že všeobecné súdy

nesprávne aplikovali ustanovenie na jeho prípad (porušili „zákaz

retroaktivity“), a podľa neho, resp. podľa rozhodnutia krajského súdu sp. zn.

z 11. mája 2010 mu mala zákonná lehota väzby uplynúť ešte 28. októbra 2010, keď mal byť

prepustený aj na slobodu.

Keďže ústavný súd nemal k dispozícii všetky rozhodnutia týkajúce sa danej veci,

pred predbežným prerokovaním sťažnosti si vyžiadal vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti

a zberný spis sp. zn. , z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Krajský súd uznesením sp. zn. z 11. mája 2010 zrušil pre procesné

pochybenia uznesenie okresného súdu sp. zn. z 26. apríla 2010, ktorým tento súd

podľa (v znení platnom od 20. marca 2009) z dôvodov podľa

ods. 1 písm. a) a c) okrem iného predĺžil sťažovateľovi lehotu trvania väzby až do

5. decembra 2010.

Z tohto uznesenia vyplýva, že obžaloba na sťažovateľa bola podaná 28. apríla 2008

a „polovica zo 60 mesiacov pre súdnu väzbu tak uplynie dňa 28. 10. 2010. Pochybil okresný

súd, keď pri výpočte súdnej väzby vychádzal z dátumu, v ktorom obžalobu predbežne

prejednal, t. j. zo dňa 05. 06. 2008 a kedy rozhodol o ponechaní obžalovaného vo väzbe.

Nesprávne potom predĺžil lehotu trvania väzby o 6 mesiacov, t. j. do 05. 12. 2010. Tento

nedostatok napravil krajský súd a po zrušení napadnutého rozhodnutia sám rozhodol o

predĺžení lehoty trvania väzby a to do 28. 10. 2010...“.

Následne okresný súd na hlavnom pojednávaní 7. októbra 2010 rozhodol uznesením

sp. zn. o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa o 5 mesiacov, t. j. do

28. februára 2011, ktoré krajský súd na základe sťažnosti sťažovateľa potvrdil uznesením

sp. zn. z 19. októbra 2010.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že z obsahu odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu, preto námietku porušenia sťažovateľových práv uznesením krajského

súdu posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Trvanie väzby je upravené v až , pričom celková lehota

väzby je upravená v . S účinnosťou od 20. marca 2009 bol

do doplnený , podľa ktorého ak sa vedie

trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na

25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci

alebo z iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom

konaní a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej

lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota

väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie

presiahnuť 60 mesiacov.

Podľa prechodného ustanovenia k ( Trestného

poriadku) sa § 76a použije aj na lehotu väzby, ktorá začala plynúť predo dňom

nadobudnutia účinnosti (t. j. pred 20. marcom 2009), vrátane lehoty

väzby v konaní pred súdom podľa v znení účinnom

do 31. januára 2009, nepoužije sa však v prípade, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby

v prípravnom konaní.

V danom prípade podľa názoru ústavného súdu krajský súd na strane 3 namietaného

uznesenia vysvetlil sťažovateľovi, že pri maximálnych lehotách väzby sa ustanovilo

v nové pravidlo, podľa ktorého „maximálna lehota väzby pred súdom je

taká, aká zostane z celkovej dĺžky väzobnej lehoty uvedenej v § 76a. Ak teda nie je

vyčerpaná lehota väzby v prípravnom konaní, o nevyčerpaný zvyšok sa navyšuje lehota

väzby v súdnom konaní“.

Z veci vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby 6. septembra 2007 podľa Trestného

poriadku účinného od 1. januára 2006 uznesením okresného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 4. októbra 2007. Obžaloba bola na sťažovateľa podaná na okresnom súde ešte v apríli

2008.

Maximálna dĺžka trvania väzby u sťažovateľa môže byť podľa § 76a Trestného

poriadku s poukazom na právnu kvalifikáciu jeho konania ako obzvlášť závažný zločin

60 mesiacov od jeho zadržania, preto ústavný súd vychádzajúc z opísaného skutkového

stavu nevidí žiadny dôvod na to, že v jeho prípade došlo k prekročeniu tejto lehoty a tým

k porušeniu jeho základného práva podľa v spojení s .

Celková prípustná dĺžka väzobnej lehoty bola teda v jeho prípade dodržaná.

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. podľa názoru ústavného

súdu postupoval už správne a zákonne pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa

podľa právnej normy ( ), ktorá bola platná a účinná v čase jeho

rozhodovania a ktorá sa v zmysle prechodného použije aj na

lehotu súdnej väzby, ktorá začala plynúť pred nadobudnutím účinnosti novely, ktorou bolo

doplnené uvedené ustanovenie, a napravil pochybenie v odôvodnení svojho rozhodnutia

z 11. mája 2010, o ktoré opiera svoj názor aj sťažovateľ.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery krajského súdu z hľadiska

námietok, ktoré sú podstatou sťažnosti, za súladné s právnym stavom platným a účinným

v čase rozhodovania krajského súdu, a teda aj z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr.

).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie ústavného súdu

o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu bolo už bez právneho významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011