Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 572/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a práva podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave č. k. -4143 z 2. júna 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2016

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,

Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -4143 z 2. júna 2016

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. mája 2011 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu z 12. mája 2011“) uznaný za vinného z účastníctva na zločine porušovania

domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 21 ods. 1 písm. b), § 20, § 194 ods. 1, 2

písm. a) a ods. 3 písm. a) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) s poukazom na a a

písm. e) , ako aj z účastníctva na zločine lúpeže spolupáchateľstvom

podľa § 21 ods. 1 písm. b), § 20, § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného

zákona s poukazom na a , ako aj .

Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu Krajský súd v Trnave uznesením

sp. zn. z 24. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu

z 24. novembra 2011“) zamietol ako nedôvodné podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 16. októbra 2013 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“) na základe

dovolania podaného (popri jeho spoluobvinených) aj sťažovateľom podľa § 386 ods. 1

z dôvodu podľa rozhodol, že

právoplatným uznesením krajského súdu z 24. novembra 2011 bol porušený zákon aj

v neprospech sťažovateľa, a podľa dovolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu zrušil. Najvyšší súd súčasne zrušil aj rozsudok okresného súdu

z 12. mája 2011, ktorému prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol.

Najvyšší súd rozsudkom zo 16. októbra 2013 zároveň podľa § 380 ods. 2 Trestného

poriadku rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

.

Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu 6. mája 2016 podal okresnému súdu žiadosť

o prepustenie z väzby, ktorú odôvodnil (v podstate) tým, že v jeho prípade už uplynula

maximálna lehota trvania väzby ustanovená . Okresný súd uznesením

sp. zn. zo 16. mája 2016 žiadosť sťažovateľa zamietol. Proti označenému

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu sťažnosť, ktorú

krajský súd napadnutým uznesením z 2. júna 2016 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu najmä uvádza:

«Podľa názoru sťažovateľa pri rozhodovaní o väzbe porušil Krajský súd v Trnave

a 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

... Sťažovateľ bol vzatý do väzby rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 16. 10. 2013, teda týmto dňom zrejme začala sťažovateľovi

plynúť lehota väzby.

Sťažovateľ poukazuje na to, že konkrétne ide o väzbu v konaní pred súdom (súdnu

väzbu), ktorá v zmysle nesmie spolu s väzbou v prípravnom

konaní presiahnuť 36 mesiacov.

S týmto základným argumentom žiadosti sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal

a ani sa ním nezaoberal, odôvodnenie rozhodnutia tak nezodpovedá základným

požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia zasahujúceho do základných práv a slobôd a je

protiústavné.

V podstate krajský súd iba skonštatoval, že väzba plynie od začiatku a trvá tri roky,

je to vraj v súlade s gramatickým a systematickým výkladom ustanovenia § 77 ods. 3 Tr.

por., ktorý neodôvodnil a rozhodol tak bez bližšieho zaoberania sa dôvodmi sťažnosti.

Z pohľadu gramatického a systematického výkladu je nesporné, že

rozlišuje jednak lehotu väzby v prípravnom konaní a jednak lehotu väzby v konaní pred

súdom (, , ).

Odpoveď na otázku určenia väzobnej lehoty, o ktorej bolo rozhodnuté podľa § 380

ods. 2 , je nevyhnutné odvodzovať zo samotného účelu väzby, z obsahu právneho

inštitútu väzby a najmä z ustanovení .

Tu je potrebné tiež zdôrazniť, že väzba môže trvať len nevyhnutný čas (§ 76 ods. 1 Tr.

por.).

Keďže zákon rozlišuje väzbu v prípravnom konaní a väzbu v konaní pred súdom

a pre každú z nich určuje maximálnu lehotu jej trvania, nie je možné ustanovenie § 77

ods. 3 vnímať izolovane a mimo rámca a vykladať ho

bez ohľadu na vnímanie väzby a jej lehôt ako celkom.

Aj samotné ustanovenie používa slovné spojenie „dĺžka väzby,

o ktorej bolo rozhodnuté...“, pričom v danom prípade je jasné, že bolo rozhodnuté o väzbe

týkajúcej sa konania pred súdom, pretože vrátenie veci na nové konanie a rozhodnutie

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 16. 10. 2013

sa týka nezákonného konania, ktoré sa stalo až po ukončení prípravného trestného konania

a po ukončení tejto časti lehoty trvania väzby.

Bolo by vážnym zásahom do práva sťažovateľa na osobnú slobodu, ak by mala byť

lehota väzby počítaná odznova a v jeho neprospech, väzba v prípravnom konaní, ktorého sa

zistené porušenie zákona v rozhodnutí o dovolaní netýkalo, sa mu započítať musí.

Nová lehota väzby podľa sa síce posudzuje samostatne

a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní, ale pokiaľ bola vec vrátená

do štádia po ukončení prípravného konania, nie je možné lehotu väzby pre súdne konanie

počítať spolu s lehotou väzby pre konanie prípravné.

Je to v rozpore s ustanovením a a narúša to

systém , popiera rozlišovanie väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom.

V súlade s rozhodnutiami Ústavného súdu SR a ESĽP sa ustanovenia zákona

týkajúce sa zásahu do základných práv a slobôd musia vykladať reštriktívne a v prospech

základných práv a slobôd.

Slovné spojenie „v pôvodnom konaní“ použité v ustanovení

nemožno vzťahovať na celé trestné konanie, ale len na tú jeho časť, ktorého sa rozhodnutie

o mimoriadnom opravnom prostriedku týka.

Jednoducho povedané, samostatnú trojročnú lehotu trvania väzby pre konanie pred

súdom nepozná.

Trojročná lehota trvania väzby sa vždy „skladá“ z dvoch častí, z lehoty väzby

v prípravnom konaní a z lehoty väzby v konaní pred súdom, na tomto je postavený celý

.

Sťažovateľ poukazuje na dikciu ustanovenia , podľa ktorého

celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie

presiahnuť tridsaťšesť mesiacov.

... V danej veci sa rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 16. 10. 2013 nezačalo nové prípravné konanie, ale vec sa vrátila

do stavu konania pred súdom po podaní obžaloby.

Keďže sa vec nevrátila do stavu prípravného konania, vyplýva z toho, že rovnako

ďalšie trvanie väzby sa bez akýchkoľvek pochybností môže týkať len lehôt určených pre

trvanie väzby v konaní pred súdom, počítaných od momentu, ku ktorému sa vrátenie veci

dovolacím súdom vzťahuje.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti potom sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -4143 zo dňa 2. 6. 2016 porušil

ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -4143 zo dňa 2. 6. 2016 sa

zrušuje.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Základné práva zaručené v a 5 vo svojom znení odkazujú

na zákon, a preto pri posudzovaní otázky ich rešpektovania alebo porušenia musí ústavný

súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci,

pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti

(, ). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým

v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej

slobody (). Obdobne aj čl. 5 dohovoru, ktorý zaručuje slobodu a bezpečnosť,

vo svojich ustanoveniach priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie

tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko

z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť,

že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv

vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže

ustanovenia zahŕňajú aj práva vyplývajúce z dohovoru

(napr. , , ).

Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práva podľa dohovoru došlo v zásade tým, že krajský súd nesprávne

vyložil a následne na jeho prípad nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia Trestného

poriadku o dĺžke trvania väzby, do ktorej vzal sťažovateľa dovolací súd po zrušení

predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku okresného súdu, ktorým mu bol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody. V nadväznosti na to sťažovateľ namieta, že krajský

súd sa v napadnutom uznesení dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorej

podstata spočíva najmä v tom, že podľa sťažovateľa „zákon rozlišuje väzbu v prípravnom

konaní a väzbu v konaní pred súdom a pre každú z nich určuje maximálnu lehotu jej

trvania“, a teda že „väzba v prípravnom konaní, ktorého sa zistené porušenie zákona

v rozhodnutí o dovolaní netýkalo, sa mu započítať musí“.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti, pričom vzal do úvahy aj obsah

predchádzajúceho uznesenia okresného súdu, s ktorým tvoria jeden celok (,

, ).

Z obsahu sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej vyplýva, že sťažovateľ bol

vzatý do väzby podľa rozsudkom najvyššieho súdu

zo 16. októbra 2013, ktorým najvyšší súd ako súd dovolací okrem iného podľa § 386 ods. 2

zrušil právoplatný odsudzujúci rozsudok okresného súdu, ktorým bol

sťažovateľ uznaný za vinného z účastníctva na zločine porušovania domovej slobody

spolupáchateľstvom a z účastníctva na zločine lúpeže spolupáchateľstvom, za čo mu bol

zrušeným rozsudkom okresného súdu okrem iného uložený úhrnný nepodmienečný trest

odňatia slobody vo výmere osem rokov a osem mesiacov, ktorý sťažovateľ v čase

rozhodnutia dovolacieho súdu vykonával.

Podľa ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia

slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto

treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.

Podľa dĺžka trvania väzby podľa sa

posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.

Podľa dĺžka trvania väzby, o ktorej bolo rozhodnuté

v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2 alebo § 403, sa

posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní.

Podľa celková lehota väzby v prípravnom

konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je

vedené trestné stíhanie pre zločin (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.).

Krajský súd napadnuté uznesenie v relevantnej časti odôvodnil takto:

„V otázke výkladu v ustanovení § 77 ods. 3 a § 308 ods. 3 (správne má byť § 380

ods. 3, pozn.) , sa sťažnostný súd stotožňuje s názorom prvostupňového

súdu. K argumentom, ktoré uviedol sťažovateľ je potrebné uviesť, že citované ustanovenia

sú vo vzťahu k tým ustanoveniam , ktoré určujú

celkovú lehotu väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom

(v konkrétnom prípade ide o ustanovenie ),

vo vzťahu špeciality. Nie je teda rozhodujúce, či dovolací súd po zrušení napadnutého

rozhodnutia vrátil vec do štádia konania pred súdom. Z gramatického a systematického

výkladu ustanovenia nie je možné vyvodiť iný záver len taký,

že na základe neho treba posudzovať dĺžku trvania väzby bez ohľadu na to, v akom štádiu

trestného konania sa vec nachádza. Ako správny je teda potrebné posudzovať záver

prvostupňového súdu, že celková lehota trvania väzby obžalovaného uplynie 16. 10. 2016,

keďže obžalovaný bol do väzby vzatý uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 16. 10. 2013 spisová značka a jeho väzba tak začala dňom vydania

tohto rozhodnutia.“

Po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej, vychádzajúc najmä

z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, dospel ústavný súd k záveru,

že napadnuté uznesenie krajského súdu zjavne nie je neodôvodnené, svojvoľné alebo

arbitrárne. Krajský súd ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

na posudzovanú vec sa vzťahujúce ustanovenia o dĺžke trvania väzby

a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu

krajský súd správne vychádzal z toho, že celková lehota väzby ustanovená v § 76 ods. 6

sa podľa a posudzuje

samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní bez ohľadu na to,

v akom štádiu trestného konania sa vec po rozhodnutí dovolacieho súdu nachádza.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že v

ods. 6 ustanovuje celkovú lehotu väzby, z ktorej určitá časť v zákonom ustanovenom

maximálnom rozsahu pripadá na štádium prípravného konania (§ 76 ods. 7 Trestného

poriadku). Ak však v prípravnom konaní nedôjde k „vyčerpaniu“ zákonom ustanovenej

maximálnej lehoty väzby vzťahujúcej sa na toto štádium trestného konania, „predlžuje“ sa

lehota väzby v štádiu konania pred súdom o túto „nevyčerpanú“ časť maximálnej lehoty

ustanovenej pre prípravné konanie, najviac do dosiahnutia celkovej lehoty väzby podľa § 76

ods. 6 [resp. zákonným spôsobom predĺženej celkovej lehoty väzby

(m. m. , )]. Uvedené pravidlo platí aj pre celkovú lehotu

väzby po rozhodnutí dovolacieho súdu podľa s tým, že

podľa výslovného znenia príslušného zákonného ustanovenia sa dĺžka trvania väzby

v takom prípade posudzuje „samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom

konaní“ ( , obdobne ),

čo znamená, že do celkovej lehoty väzby, o ktorej bolo rozhodnuté podľa § 380 ods. 2

, nemožno započítať čas, ktorý obvinený strávil vo väzbe v pôvodnom

konaní (či už v prípravnom, alebo súdnom konaní).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nevykazuje nedostatky ústavnej intenzity, ktoré by po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených

práv, a preto sťažnosť sťažovateľa na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júla 2016