Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 12/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. H., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I.,

vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 a základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a

a 3 , ako aj práv zaručených , 2 a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010

doručená sťažnosť R. H., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na prezumpciu neviny podľa a základného práva

na obhajobu podľa , ako aj obsahovo totožných práv podľa , 2

a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1031 z 1. októbra 2009 uznaný

vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní päť a pol roka, pričom ho pre výkon trestu

zaradil do ústavu pre výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku podal odvolanie sťažovateľ aj prokurátor. Krajský súd vo veci

meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -1081 z 27. apríla 2010, pričom napadnutý

rozsudok okresného súdu zrušil a sťažovateľa uznal vinným zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2

písm. c) a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní desať rokov a na výkon

trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Odvolanie sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pri rozhodovaní o podaných odvolaniach

nerozhodoval v súlade s ustanoveniami v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Krajský súd „celé svoje konanie a posudzovanie merita veci a veškerú jeho

rozhodovaciu činnosť upriamil a ustálil jednostranne na dôvodoch v odvolaní

prokurátora“. Následne krajský súd „rozhodol na tom istom skutkovom základe ako súd

1. stupňa, ale bez toho, aby odvolací súd sám aj procesne hmotne sám vykonal dôkazy,

ktoré ho viedli ku zmene právnej kvalifikácie na trestný čin prísnejšie trestný, naviac so

zvýšením mi trestu až na 10 (desať) rokov“. Podľa názoru sťažovateľa „Ak odvolací súd

sám nevykonal, alebo nedoplnil dokazovanie náležitým procesným postupom, mal potom

rozhodnúť podľa , resp. aj a) a vec vrátiť súdu

1. stupňa na doplnenie dokazovania a na nové prejednanie a rozhodnutie“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho zaradení pre výkon

trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia nezohľadnil skutočnosť, že

vo výkone trestu odňatia slobody „nikdy v živote nebol“, a vo vzťahu k svojím predošlým

odsúdeniam poukázal na skutočnosť, že „sa v súdom uloženej skúšobnej dobe riadne

osvedčil“.

Postupom krajského súdu bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho právo

na spravodlivý proces, keďže ako obžalovaný nemal „skutočnú možnosť reagovať

a erudovane predniesť svoje argumenty proti argumentom prokurátora, nakoľko ani

samotný krajský súd v tomto smere nepostupoval objektívne a rovne, ale prejudikoval moju

údajnú vinu na tvrdeniach prokurátora, ktorý, hoci sa snažil poukázať na dáke expertízne

závery, ide zjavne o pochybné dôkazy a úkony vôbec nepresvedčivé, ktoré s určitosťou

nevylučujú akýkoľvek iný záver“.

Krajský súd tiež podľa názoru sťažovateľa porušil princíp rovnosti zbraní a zásadu

kontradiktórnosti konania, a to z dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť priamo reagovať

na tvrdenia prokurátora, ktoré si „krajský súd bez akéhokoľvek ďalšieho procesného

postupu osvojil, a to aj bez vykonania nevyhnutných úkonov pre jeho podstatne odlišné

závery oproti záverom súdu prvého stupňa“.

V prospech sťažovateľa nebola vyhodnotená žiadna poľahčujúca okolnosť, ani

skutočnosť, že „som od samého začiatku v podstate spolupracoval s OČTK (orgány činné

v trestnom konaní; pozn.), a doznal som, že som užívateľom návykových látok.“, pričom

„pomer poľahčujúcich okolností u mňa zjavne prevyšuje nad okolnosťami priťažujúcimi.“

Vo vzťahu k poľahčujúcim okolnostiam, na ktoré mal krajský súd pri rozhodovaní

prihliadať, sťažovateľ uviedol: „...priznanie sa a spolupráca s OČTK, oľutovanie,

zahladenie odsúdenia, posudok znalcov o vyšetrení môjho duševného stavu a fakt, že som

nikdy nebol vo vezení a že nie som a ani sa necítim byť zločincom v pravom zmysle slova

napr. ja nie som vrah a nikdy som nikomu neublížil ani neúmyselne, nikdy som nič a ani

nikomu neukradol a pod.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namieta spôsob, akým krajský súd hodnotil

dôkazy, ktoré vykonal okresný súd, a poukazuje na skutočnosť, že síce bol užívateľom

návykových látok, avšak sám pervitín, z ktorého výroby bol obžalovaný, nikdy nevyrábal

ani nepredával, iba ho kupoval „od neznámych dílerov“ a následne ho miešal „v studenej

vode spoločne s tabletou obsahujúcou pseudoefedrín (ktorú som si voľne kúpil v každej

lekárni), čím som získal väčšie množstvo účinnej návykovej látky na uspokojenie svojej

potreby. Z toho dôvodu sa u mňa našli iba stopy po amfetamíne – metamfetamíne

a po pseudoefedríne.“. Sťažovateľ ďalej poukázal na obsah dokazovania vykonaného

okresným súdom, osobitne na svedecké výpovede, ktoré sú podľa jeho názoru ovplyvnené

snahou svedkov „odvrátiť akúkoľvek pozornosť, že vlastne sami sú páchateľmi minimálne

v rovine trestného činu podľa “, resp. v jednom prípade mal

svedok vypovedať pod nátlakom vyšetrovateľa. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ

považuje v tejto súvislosti za nedostatočne odôvodnený, keďže krajský súd „bez ďalšieho

právne relevantného podkladu len paušálne opakuje tvrdenia prokurátora z jeho odvolania

a vytýka chyby súdu 1. stupňa“.

Napokon sťažovateľ namieta skutočnosť, že hoci „odvolaním proti rozsudku OS –

KE II (okresného súdu; pozn.) podal a uplatnil riadny zákonný opravný prostriedok ... táto

skutočnosť vyšla na ujmu mojich základných práv a slobôd, ktoré má na mysli ods. 4 čl. 12

SR“.

V závere sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Konaním a postupom Krajského súdu v Košiciach rozsudkom

z 27.04.2010 bolo porušené základné právo R. H. uvedené v čl. 6 ods. 1,2,3, dohovoru

a v článku 46 ods. 1, ,3, SR a v článku 12 ods. 4 SR, prípadne iné

ďalšie porušenie článkov a dohovoru, ktorých porušenie ústavný súd zistí.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27.04.2010 zrušuje vo výroku

o vine s treste a ukladá vo veci znova konať a rozhodnúť na prvom stupni súdu s tým, aby

boli dôsledne zachované procesné záruky a právo na spravodlivý proces za súčasného

zachovania zásady v ods. 4 článku 12 SR.

3. Krajskému súdu v Košiciach ukladá uhradiť sumu vo výške 5000 (päťtisíc) eur

R. H. z titulu nespravodlivého postupu v procese Krajským súdom vedenom proti nemu.

4. Krajskému súdu v Košiciach ukladá uhradiť trovy právneho zastúpenia

odsúdeného R. H. podľa priznania – rozhodnutia o týchto trovách ústavným súdom SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného a v súvislosti s ním aj

porušenie svojho základného práva na prezumpciu neviny podľa a

základného práva na obhajobu podľa , ako aj porušenie obsahovo

totožných práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom z 27. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a

verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak

to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie označeného postupu

(rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery

všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne, s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

1. K zásahu do základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

garantovaného a práva podľa dohovoru malo podľa

sťažovateľa dôjsť postupom krajského súdu, ktorý nevzal do úvahy žiadne poľahčujúce

okolnosti svedčiace v prospech sťažovateľa a zaradil ho pre výkon trestu do ústavu

pre výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Krajský súd k tejto skutočnosti v sťažnosťou napadnutom rozsudku uvádza:

„Obžalovaný R. H. vo výkone trestu ešte nebol a aj z toho dôvodu, a tiež vzhľadom na mieru

jeho narušenia, odvolací súd obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody

do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženiam hoci ako páchateľa obzvlášť

závažného zločinu ho mal zaradiť do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom

stráženia.“

Zaradenie páchateľa na výkon trestu odňatia slobody upravuje v ,

pričom v odseku 3 určuje pre páchateľov obzvlášť závažných zločinov zaradenie do ústavu

pre výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 48 ods. 4

súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa

stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť

trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa

stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. V danom prípade teda krajský súd postupoval

v súlade so zákonom a v prospech sťažovateľa. Práve tento postup krajského súdu, ako aj

skutočnosť uloženia trestu na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby

nasvedčujú tomu, že krajský súd pri rozhodovaní neopomenul vyhodnotiť v prospech

páchateľa poľahčujúcu okolnosť, ktorou je v jeho prípade s ohľadom na znenie § 38

iba priznanie sa k spáchaniu trestného činu a jeho oľutovanie.

Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu z dôvodu, že tento sa mal iba obmedziť na prevzatie odvolacej argumentácie

okresného prokurátora, ústavný súd podrobne preskúmal vyžiadaný trestný spis okresného

súdu sp. zn. , ako aj sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu a v spojitosti

s ním aj rozsudok okresného súdu č. k. -1031 z 1. októbra 2009, pričom dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Podľa ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd

v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak

si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,

prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa

spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto

výroky.

K dôvodom svojho rozhodnutia sa krajský súd podrobne vyjadril na strane 8 až 10

napadnutého rozsudku, pričom okrem iného uviedol: „Obhajobná argumentácia

obžalovaného R. H. z pohľadu hodnotenia krajského súdu neobstojí a to preto, lebo

z výpovedí svedkov A. H., M. B., L. P., M. K., D. Č., J. G., G. T., R. P., T. K., M. T., M. F., Š.

P., I. F., J. M. a S. S. je zrejmé, že všetci vedeli o tom, že obžalovaný R. H. vyrábal pervitín,

ktorý si od neho prevažná väčšina uvedených svedkov zabezpečovala, či už kúpou alebo ako

protislužbu za ubytovanie, stravu, za zabezpečenie chemických látok a iných prostriedkov

potrebných na výrobu omamných a psychotropných látok. Uvedené výpovede svedkov sú

podložené prepismi hovorov a SMS správ, záznamov telekomunikačných prevádzok medzi

obžalovaným R. H. a týmito svedkami. Svedok S. S. skutočne povedal, že obžalovaný R. H.

spolu s jeho švagrom H. V. a A. Š. asi pol roka vyrábali v byte na ul. N. v K. pervitín,

pričom v byte bolo cítiť stále zápach po chemikáliách. Tiež svedkyne - zamestnankyne

jednotlivých ubytovní a to H. D., M. M., R. S., M. C., Ľ. E. a M. P., kde sa obžalovaný R. H.

zdržiaval a vyrábal pervitín zhodne uviedli, že tento sa počas pobytu správal podozrivo, mal

požiadavku, aby sa jeho izba neupratovala, pričom počas kontroly bolo zistené, že izby,

ktoré užíval, boli zafarbené do fialova, záclony, závesy a obrusy boli sfarbené do žlta

a z izieb bolo cítiť zápach po chemikáliách.

Nemožno nesúhlasiť s okresným prokurátorom, že nielen z priznania sa

obžalovaného R. H. pred sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe, že odkedy

prišiel z Č. do K. od začiatku roka 2006 až do jeho zadržania 23.3.2007, žil z výroby a

predaja pervitínu, ale tiež z výpovede svedka S. S. a vyššie uvedených svedkov je

preukázané, že obžalovaný R. H. neoprávnene vyrábal, predával a prechovával po dlhší čas

omamné a psychotropné látky.

Skutkový stav, ktorý krajský súd na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania

pred okresným súdom ustálil, mal zistený nielen zo svedeckých výpovedí, ale predovšetkým

z objektívnych dôkazov a to konkrétne znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo

a farmácia, odvetvie toxikológia MUDr. L. S. Znalkyňa uviedla, že po vyšetrení vzorky

moču odobratého u obžalovaného R. H. dňa 23.3.2007 sa potvrdila prítomnosť amfetamínu

a metamfetamínu (pervitínu), ktoré sú v zmysle zaradené do 2.

skupiny psychotropných látok. Znalkyňa vysvetlila, že efedrín a pseudoefedrín sa dajú

získať extrahovaním z niektorých voľne dostupných liečiv tabletkách alebo v tekutom stave.

Ďalším chemickým postupom sa z nich dá vyrobiť metamfetamín. Účinky pseudoefedrínu a

pervitínu vzhľadom k tomu, že patria do jednej skupiny amínov, sú totožné, ale môžu sa líšiť

v závislosti od koncentrácie účinnej látky. Ďalší objektívny dôkaz, ktorému bolo potrebné

prisúdiť veľké dôkaznú silu a následne tento dôkaz aj takto hodnotiť, je znalecký posudok

Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Košiciach, z ktorého je zrejmé, že na steroch

z rúk obžalovaného R. H. bola zistená prítomnosť stôp amfetamínu a metamfetamínu.

Amfetamín a metamfetamín je zaradený v zmysle o omamných

látkach, psychotropných látkach a prípravkov v znení neskorších predpisov do 2. skupiny

psychotropných látok. Z predmetov zaistených pri domovej prehliadke v ubytovni B.

na ul. T. v K. v injekčných striekačkách, na lyžičke, fľaši na zaváranie, sklenenej banke sa

potvrdila prítomnosť metamfetamínu, v 17 ks igelitových sáčkoch, plátenom vrecku,

na variči bola zistená prítomnosť efedrínu, v rôznych fľašiach sa potvrdil toluén lekársky,

kyselina fosforečná, kyselina chlorovodíková, boli zaistené aj prázdne krabičky od lieku

Modafén. Podľa znaleckého posudku KEU PZ Košiciach sa toluén, kyselina fosforečná a

jód používajú pri výrobe metamfetamínu z efedrínu redukčnou cestou. Efedrín je

prekurzorom na výrobu psychotropnej látky - pervitínu.

Na základe vykonaných dôkazov okresným súdom získaných zákonným spôsobom sa

krajský súd musel stotožniť s odvolacími námietkami prokurátora a to preto, lebo nie

výsluchmi svedkov, ale hlavne objektívnymi dôkazmi bol skutkový stav preukázaný a

odvolací súd ho mohol spoľahlivo ustáliť a napraviť tak pochybenie okresného súdu.

Na základe takto zisteného a ustáleného skutkového stavu potom krajský súd vyvodil

aj právny záver, že obžalovaný R. H. tým, že po dlhšiu dobu za účelom ďalšieho predaja

vyrábal a prechovával pervitín naplnil po objektívnej stránke znaky skutkovej podstaty

obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok a

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. l písm. a/, c/, d/, ods.2

písm. c/ Tr. zák.“

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu

dostatočné, a to tak z hľadiska jeho súladu s ustanovením ,

ako aj z hľadiska jeho ústavnej konformnosti. Rozsudok krajského súdu sa v kontexte

obsahu spisov a podkladov, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní v odvolacom konaní

vychádzal, nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže v súlade s požiadavkami kladenými na

odôvodnenia rozhodnutí súdov v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. , ).

Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané pred súdom prvého

stupňa, ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie je

zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne

názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a

právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných

všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia

rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Ústavný súd na základe preskúmania predmetného súdneho spisu, rozhodnutí

vo veci konajúcich súdov, ktoré konfrontoval s námietkami sťažovateľa, rozhodol o tejto

časti sťažnosti tak, že ju odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namieta tiež zásah do svojho práva na obhajobu, ktorý vidí

v skutočnosti, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu, a sám vo veci rozhodol bez

toho, aby vykonal ďalšie dokazovanie. V tomto postupe krajského súdu sťažovateľ

identifikuje porušenie princípu bezprostrednosti, ako aj zásady kontradiktórnosti konania.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a

odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako

aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním

vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa odvolací súd rozhodne sám rozsudkom

vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol

v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred

odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý

rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech

obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa odvolací súd môže konanie doplniť dôkazmi

nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť.

Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. -1081 z 27. apríla 2010 konštatuje

na strane 8 skutočnosť, že okresný súd vykonal vo veci „veľmi rozsiahle dokazovanie,

ktorým náležite bolo možné zistiť skutkový stav veci“. Námietky okresného prokurátora

obsiahnuté v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu ani odvolacie námietky

sťažovateľa neboli namierené proti rozsahu a spôsobu vykonaného dokazovania, ale proti

spôsobu, akým okresný súd dôkazy hodnotil, resp. v prípade odvolania sťažovateľa proti

obsahu tvrdení jednotlivých svedkov prezentovaných v rámci prípravného konania alebo

konania pred súdom prvého stupňa. Pokiaľ krajský súd za daných okolností považoval

mieru zistenia skutkového stavu okresným súdom za postačujúcu pre posúdenie odvolacích

námietok a rozhodnutie o nich, bol tento jeho postup podľa názoru ústavného súdu plne

v súlade s už uvedenými ustanoveniami a ,

z ktorých vyplýva, že krajský súd nie je povinný dokazovanie doplniť, pokiaľ skutkový stav

zistený súdom prvého stupňa postačuje pre rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní.

K námietke porušenia zásady kontradiktórnosti konania a princípu bezprostrednosti

v trestnom konaní ústavný súd z obsahu vyžiadaného súdneho spisu zistil, že krajský súd

v odvolacom konaní rozhodoval na verejnom zasadnutí konanom 27. apríla 2010, na ktorom

sa zúčastnil sťažovateľ aj jeho ustanovený obhajca, a to na základe predvolania, ktoré bolo

obom doručené 22. marca 2010. V danom prípade mal teda sťažovateľ možnosť svoje

námietky a argumenty proti odvolaniu prokurátora predniesť najneskôr na tomto verejnom

zasadnutí, čo podľa obsahu zápisnice z verejného zasadnutia z 27. apríla 2010

prostredníctvom ustanoveného obhajcu aj urobil. S obsahom odvolacích argumentov

okresného prokurátora bol sťažovateľ oboznámený už 22. januára 2010, keď mu bolo

doručené odôvodnenie odvolania prokurátora. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ mal

dostatok času oboznámiť sa s odvolaním prokurátora a pripraviť sa na verejné zasadnutie

o odvolaní z hľadiska vlastnej obhajoby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne ďalšie konkrétne argumenty,

z ktorých by ústavný súd mohol ustáliť, že v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu

o odvolaniach sťažovateľa a prokurátora došlo k takému zásahu do jeho obhajovacích práv,

ktorý by signalizoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa ,

resp. práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru. Sťažnosť preto v tejto časti posúdil ako

zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke porušenia svojho základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50

ods. 2 a práva podľa dohovoru sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti

uviedol len skutočnosť, že krajský súd „...prejudikoval vinu, lebo rozhodol na základe

tvrdení prokurátora“.

V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že

porušenie práva na prezumpciu neviny nemôže samo osebe nastať takým postupom

všeobecného súdu, ktorý je v súlade s a zákonom (mutatis mutandis napr.

, ). V danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu logickú súvislosť

medzi sťažovateľom tvrdeným zásahom do jeho práva na prezumpciu neviny a postupom

krajského súdu, ktorý si osvojil argumentáciu prokurátora uvedenú v jeho odvolaní

a následne vo veci sám meritórne rozhodol. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne

konkrétne okolnosti alebo výroky krajského súdu, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

k sťažovateľovi pristupoval ako k vinnému, preto sťažnosť vo vzťahu k tejto sťažovateľovej

námietke odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Súčasťou sťažnostného petitu bola aj námietka porušenia ,

ktorý však neupravuje individuálne základné práva a slobody. Aplikácia tohto článku

sa preto v individuálnych sťažnostiach podľa viaže iba na vyslovenie

porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa. Keďže ústavný

súd nezistil sťažovateľom namietané porušenie označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

(obdobne napr. , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011