Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 85/2012
PDF · 253.24 KB
No categories available
II. ÚS 85/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011
a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2012 doručená sťažnosť M. N., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra
2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V sp. zn. 2 T 27/2010 z 29. apríla 2010 uznaný vinným zo spáchania
zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní troch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia. Rozhodnutím Okresného súdu Levice sp. zn. 1 Nt 39/2010 bol sťažovateľovi
zmenený spôsob výkonu trestu odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. Dňa 10. novembra 2011 podal sťažovateľ okresnému
súdu žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Okresný súd
svojím uznesením sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 žiadosť sťažovateľa zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012 a túto podľa § 193 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov ako nedôvodnú
zamietol, pretože nezistil dôvod na zmenu prvostupňového uznesenia.
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:
„Dňa 09.11.2011 som podal Okresnému súdu v Trnave žiadosť o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Na základe tejto žiadosti súd rozhodoval dňa
15.12.2011 č.k. 2 Pp/163/2011 na verejnom zasadnutí konanom v ÚVTOS... Na tomto
zasadnutí sa súd oboznámil s hodnotením riaditeľa ÚVTOS, mojím osobným spisom
vedeným v ÚVTOS a odpisom z trestného registra. Následne prokurátorka Okresnej
prokuratúry v T. navrhla moju žiadosť zamietnuť, nakoľko nie je splnená podmienka, že odo
mňa možno očakávať, že povediem riadny život, že bol som v minulosti opakovane súdne
trestaný a to aj pre trestný čin, pre ktorý som v súčasnosti vo výkone trestu OS, že mi bol
uložený aj podmienečný trest, z ktorého som sa neosvedčil a v podstate pre obdobnú trestnú
činnosť je voči mne vedené aj trestné stíhanie. Súd návrhu prokurátorky vyhovel a moju
žiadosť... zamietol uznesením.
Proti tomuto uzneseniu som... podal sťažnosť... V sťažnosti som namietal
predovšetkým skutočnosť, že sa na verejnom zasadnutí prejednávalo moje ďalšie trestné
stíhanie a tomuto bol venovaný značný priestor. ... Skutočnosti ohľadom tr. stíhania som
uvádzal všetky na otázky predsedkyne senátu. Musel som zdôvodniť dĺžku tr. stíhania,
podrobnosti o dôvodoch zmeny právnej kvalifikácie, prečo prokuratúra zmenila právnu
kvalifikáciu ako aj možné uloženie súhrnného trestu resp. pripustiť, že rozsudok, ktorý teraz
vykonávam bude zrušený. Trestné stíhanie aj prokurátorka uviedla ako jeden z dôvodov na
zamietnutie mojej žiadosti. ...
Trestný zákon presne vymedzuje podmienky podmienečného prepustenia. Trestné
stíhanie podľa tohoto nemôže byť dôvodom na zamietnutie žiadosti o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu OS. Z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky je zrejmé, že trestné stíhanie nemožno použiť ako dôvod na zamietnutie žiadosti
o podmienečné prepustenie. ...
Podľa môjho názoru prejednávanie trestného stíhania na verejnom zasadnutí je
v rozpore s čl. 50 ods. 2 ústavy SR... aj s čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd.
V sťažnosti proti uzneseniu som namietal a aj v tejto sťažnosti namietam proti
skutočnosti, že bolo na zasadnutí prečítané aj moje odsúdenie z roku 1992, kde som bol
odsúdený na podmienečný trest OS a osvedčil som sa.
... toto odsúdenie nemala sudkyňa ani prečítať, ani na to prihliadať. Podmienečne
uložené tresty sa uvádzajú aj v uznesení zo zasadnutia a preto som presvedčený, že aj
v tomto konaní bol porušený zákon...
Ďalšou skutočnosťou, ktorou boli porušené moje práva na spravodlivý súd bola
skutočnosť, že súd prihliadal na charakter a závažnosť tr. činu, čo nemá oporu v zákone,
ktorý presne vymedzuje podmienky na podmienečné prepustenie...
Pred skončením ver. zasadnutia som žiadal o vydanie zápisnice z ver. zasadnutia.
Toto mi však sudkyňa odmietla vydať. Podal som preto opakovane písomnú žiadosť
o zaslanie zápisnice (v prílohe), avšak ani na túto žiadosť mi zápisnica zaslaná nebola.
Domnievam sa, že aj týmto prístupom súdu boli porušené moje práva na spravodlivý súd.
Krajský súd v Trnave na neverejnom zasadnutí dňa 24.01.2012 odignoroval moje
písomné vyhotovenie sťažnosti proti uzneseniu a moju sťažnosť ako bezdôvodnú zamietol.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6
ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach,
zrušil namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom z dôvodu, že je vo výkone trestu odňatia slobody a nemá žiadny príjem.
Okresný súd v uznesení sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011, ktorým zamietol
žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uviedol:
„Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť
na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život...
Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení
prihliadne súd aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. ...
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že u odsúdeného neboli
splnené podmienky podmienečného prepustenia v zmysle citovaného ustanovenia § 66
ods. 1 Trestného zákona, a to vzhľadom na nepriaznivú resocializačnú prognózu
odsúdeného. Odsúdený bol už vo výkone trestu odňatia slobody a mal teda v minulosti
možnosť viackrát preukázať, že výkon trestu splní svoj účel a viac sa do rozporu so
zákonom nedostane, avšak sa dopustil opakovane spáchania skutkov kvalifikovaných ako
trestné činy, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Je dôležité tiež poukázať na skutočnosť, že
u odsúdeného ani alternatívny trest vo forme podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia
slobody nesplnil svoj účel a odsúdený sa opakovane dopustil ďalšej trestnej činnosti, za
ktorú bol právoplatne odsúdený. Vzhľadom na spáchanú trestnú činnosť má súd za to, že
náprava páchateľa a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je možné len počas
jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, pričom podmienečným prepustením
odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov
trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Bolo prihliadnuté
tiež na závažnosť a charakter spáchanej trestnej činnosti a v zmysle odpisu Registra trestov
na sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, kedy vo vzťahu k jeho osobe nemožno
jednoznačne vyvodiť záver, že výkon trestu odňatia slobody má na odsúdeného kladný vplyv
v tom smere, že na slobode bude viesť riadny život, nakoľko sa jedná o špeciálneho
recidivistu. Skutočnosť, že odsúdený si počas výkonu trestu odňatia slobody aktívne vytvára
podmienky na získavanie disciplinárnych odmien vzhľadom na to, že je vo vynútenom
prostredí, kde je obmedzená jeho osobná sloboda, sama osebe nepredstavuje dôvod, na
základe ktorého by mal súd rozhodnúť o podmienečnom prepustení odsúdeného. Zmysel
podmienečného prepustenia nespočíva len vtom, že odsúdený bude za dobré správanie,
resp. za vzorné plnenie si pracovných povinností počas výkonu trestu odňatia slobody
automaticky prepustený na slobodu po splnení formálnej podmienky stanovenej zákonom
(určenej doby vykonania trestu), bez zreteľa k účelu trestu. Podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie
okolnosti je odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude viesť na slobode riadny život a viac
sa nedostane do rozporu so zákonom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom
a uznesením okresného súdu sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 a postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012 v súvislosti
s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie na slobodu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
1. K namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 PP 163/2011
z 15. decembra 2011
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný
súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a
slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj
rozhodnutia okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 2 PP 163/2011
využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ napokon (ako to
vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa
krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu
k uzneseniu okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate
vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto
rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Uvedené
platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd mu nedoručil zápisnicu
z verejného zasadnutia konaného 15. decembra 2011 aj napriek tomu, že o ňu písomne
požiadal. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti
podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ túto
skutočnosť v konaní pred krajským súdom namietal.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Tos 3/2012
z 24. januára 2012
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
2.1 V súvislosti s postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namietal
porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie tým, že
krajský súd „odignoroval“ ním uvádzané dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 a sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011).
Krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 odôvodnil takto:
„Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. zamietol
žiadosť odsúdeného M. N. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. ...
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť odsúdený. V písomných
dôvodoch rozsiahlej sťažnosti poukázal na to, že splnil podmienky pre podmienečné
prepustenie z výkonu trestu, pretože svojim správaním preukázal polepšenie, a vytkol
okresnému súdu, že bral do úvahy aj odsúdenia, ktorých sa na neho hľadí, akoby odsúdený
nebol. Žiadal preto, aby krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie a prepustil ho
podmienečne z výkonu trestu odňatia slobody, pričom priložil aj potvrdenie od firmy K. K. –
F. zo dňa 8.12.2011, ktorý potvrdzuje, že ho môže zamestnať. ...
Po preskúmaní spisového materiálu si krajský súd napadnuté uznesenie okresného
súdu osvojil v celom rozsahu ako zodpovedajúce stavu veci a zákonu a v podrobnostiach
naň poukazuje. Treba zvýrazniť napriek dobrému hodnoteniu počas doterajšieho výkonu
trestu, že u odsúdeného nemožno očakávať, že v prípade jeho podmienečného prepustenia
z výkonu trestu na slobodu by viedol riadny život. Tak, ako na to poukázal už okresný súd,
že zmysel podmienečného prepustenia nespočíva len v tom, že odsúdený bude za dobré
správanie a plnenie si povinností počas výkonu trestu automaticky prepustený na slobodu.
Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak je
odôvodnený predpoklad, že odsúdený na slobode bude viesť riadny život.
Takýto predpoklad u odsúdeného splnení nie je, keďže odsúdený sa do rozporu
so zákonom nedostal po prvýkrát, v minulosti mal možnosť preukázať, že aj hrozba trestom
postačí na jeho nápravu, a do rozporu so zákonom sa viac nedostane, túto možnosť
nevyužil, a v čase plynutia skúšobnej doby bol u neho nariadený výkon trestu. Na tejto
skutočnosti nič nemení ani to, že tento trest bol následne v súvislosti s ukladaním súhrnného
trestu zrušený.
Pokiaľ ide o námietku odsúdeného, že súd I. stupňa nemal prihliadať na tresty v tých
prípadoch, kde sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený, treba uviesť, že fikcia neodsúdenia
u neho platí len v jednom prípade, a to vo veci Okresného súdu Nitra sp. zn. 61 T/10/91,
na ktorú okresný súd ani neprihliadal.
Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu prvostupňového uznesenia v žiadnom
smere, zamietol sťažnosť odsúdeného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú.“
Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto
súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu
nadväzujúceho na dôvody uznesenia okresného súdu (na ktoré krajský súd v podrobnostiach
poukázal) je zrejmé, že súdy konajúce o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody túto zamietli z dôvodu nesplnenia jednej z materiálnych
podmienok podmienečného prepustenia podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona, teda že
od sťažovateľa nemožno očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. K tomuto záveru
konajúce súdy dospeli na základe nepriaznivej resocializačnej prognózy odsúdeného, ktorý
vzhľadom na odpis z registra trestov má sklony k opakovanému páchaniu trestnej činnosti.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa
(uvedenými v jeho sťažnosti) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že nie je potrebné, aby odôvodnenia rozhodnutí
všeobecných súdov dávali odpoveď na každú námietku uvedenú v sťažnostiach, postačuje,
ak tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú pre vec podstatný
význam.
Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu obsahuje
konkrétne a dostatočné dôvody, pre ktoré bolo potrebné posúdiť sťažnosť sťažovateľa ako
nedôvodnú a túto zamietnuť. V každom prípade tento postup krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným.
Keďže sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie krajského súdu sa nejaví ako
arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, a tak nezlučiteľné so základným právom
sťažovateľa na súdnu ochranu a s právom na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012 už
po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
2.2 Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namietal aj porušenie čl. 50 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, t. j. porušenie zásady prezumpcie neviny, a to v súvislosti
s prejednávaním trestného stíhania vedeného proti nemu v inej veci v rámci rozhodovania
o jeho podmienečnom prepustení na slobodu.
Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného
činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so
zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Nölkenbockhoff
v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť
obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných
úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola
táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež
vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby,
proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).
Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej
porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú
osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred
tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii
formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje
obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, § 41 a obdobne Allenet de Ribemont
v. Francúzsko, § 35).
V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že
porušenie práva na prezumpciu neviny nemôže samo osebe nastať takým postupom
všeobecného súdu, ktorý je v súlade s ústavou a zákonom (obdobne napr. I. ÚS 200/06,
III. ÚS 12/2011). V danom prípade v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa
o podmienečné prepustenie na slobodu „prokurátorka na verejnom zasadnutí navrhla
žiadosť odsúdeného... zamietnuť, nakoľko nie je splnená podmienka, že od odsúdeného
možno očakávať, že povedie riadny život, bol už v minulosti opakovane súdne trestaný a to
aj pre trestný čin, pre ktorý je v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody, bol mu
uložený aj podmienečný trest, z ktorého sa neosvedčil a v podstate pre obdobnú trestnú
činnosť je voči nemu vedené aj ďalšie trestné stíhanie“. Uvedené vyjadrenia prokurátorky
okresnej prokuratúry je potrebné považovať len za súčasť jej argumentácie bez toho, aby
tvrdila vinu sťažovateľa vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 1 T
66/2010. Konajúce súdy sa s časťou uvedenej argumentácie prokurátorky Okresnej
prokuratúry T. nestotožnili, pretože, ako to vyplýva z odôvodnení namietaných rozhodnutí,
svoj záver o nesplnení podmienok podmienečného prepustenia na slobodu v prípade
sťažovateľa neodôvodňovali prebiehajúcim trestným stíhaním sťažovateľa v inej veci, ale
opakovanou trestnou činnosťou, za ktorú bol sťažovateľ už právoplatne odsúdený.
V tomto prípade konajúce súdy rozhodovali o žiadosti o podmienečné prepustenie na
slobodu, pričom nebolo zistené, aby v okolnostiach prípadu sťažovateľa konajúce súdy
prejudikovali rozhodnutie súdu v inej trestnej veci, resp. aby ich rozhodnutia odrážali názor
o vine sťažovateľa, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa.
Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť aj v tejto
časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012