Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 85/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv zaručených a

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. z 15. decembra 2011

a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 24. januára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2012 doručená sťažnosť M. N., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv zaručených a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. decembra

2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V sp. zn. z 29. apríla 2010 uznaný vinným zo spáchania

zločinu prevádzačstva podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za ktorý mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní troch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom

stráženia. Rozhodnutím Okresného súdu Levice sp. zn. bol sťažovateľovi

zmenený spôsob výkonu trestu odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia. Dňa 10. novembra 2011 podal sťažovateľ okresnému

súdu žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Okresný súd

svojím uznesením sp. zn. z 15. decembra 2011 žiadosť sťažovateľa zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 24. januára 2012 a túto podľa § 193 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov ako nedôvodnú

zamietol, pretože nezistil dôvod na zmenu prvostupňového uznesenia.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Dňa 09.11.2011 som podal Okresnému súdu v Trnave žiadosť o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Na základe tejto žiadosti súd rozhodoval dňa

15.12.2011 č.k. na verejnom zasadnutí konanom v ÚVTOS... Na tomto

zasadnutí sa súd oboznámil s hodnotením riaditeľa ÚVTOS, mojím osobným spisom

vedeným v ÚVTOS a odpisom z trestného registra. Následne prokurátorka Okresnej

prokuratúry v T. navrhla moju žiadosť zamietnuť, nakoľko nie je splnená podmienka, že odo

mňa možno očakávať, že povediem riadny život, že bol som v minulosti opakovane súdne

trestaný a to aj pre trestný čin, pre ktorý som v súčasnosti vo výkone trestu OS, že mi bol

uložený aj podmienečný trest, z ktorého som sa neosvedčil a v podstate pre obdobnú trestnú

činnosť je voči mne vedené aj trestné stíhanie. Súd návrhu prokurátorky vyhovel a moju

žiadosť... zamietol uznesením.

Proti tomuto uzneseniu som... podal sťažnosť... V sťažnosti som namietal

predovšetkým skutočnosť, že sa na verejnom zasadnutí prejednávalo moje ďalšie trestné

stíhanie a tomuto bol venovaný značný priestor. ... Skutočnosti ohľadom tr. stíhania som

uvádzal všetky na otázky predsedkyne senátu. Musel som zdôvodniť dĺžku tr. stíhania,

podrobnosti o dôvodoch zmeny právnej kvalifikácie, prečo prokuratúra zmenila právnu

kvalifikáciu ako aj možné uloženie súhrnného trestu resp. pripustiť, že rozsudok, ktorý teraz

vykonávam bude zrušený. Trestné stíhanie aj prokurátorka uviedla ako jeden z dôvodov na

zamietnutie mojej žiadosti. ...

presne vymedzuje podmienky podmienečného prepustenia. Trestné

stíhanie podľa tohoto nemôže byť dôvodom na zamietnutie žiadosti o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu OS. Z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je zrejmé, že trestné stíhanie nemožno použiť ako dôvod na zamietnutie žiadosti

o podmienečné prepustenie. ...

Podľa môjho názoru prejednávanie trestného stíhania na verejnom zasadnutí je

v rozpore s SR... aj s Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd.

V sťažnosti proti uzneseniu som namietal a aj v tejto sťažnosti namietam proti

skutočnosti, že bolo na zasadnutí prečítané aj moje odsúdenie z roku 1992, kde som bol

odsúdený na podmienečný trest OS a osvedčil som sa.

... toto odsúdenie nemala sudkyňa ani prečítať, ani na to prihliadať. Podmienečne

uložené tresty sa uvádzajú aj v uznesení zo zasadnutia a preto som presvedčený, že aj

v tomto konaní bol porušený zákon...

Ďalšou skutočnosťou, ktorou boli porušené moje práva na spravodlivý súd bola

skutočnosť, že súd prihliadal na charakter a závažnosť tr. činu, čo nemá oporu v zákone,

ktorý presne vymedzuje podmienky na podmienečné prepustenie...

Pred skončením ver. zasadnutia som žiadal o vydanie zápisnice z ver. zasadnutia.

Toto mi však sudkyňa odmietla vydať. Podal som preto opakovane písomnú žiadosť

o zaslanie zápisnice (v prílohe), avšak ani na túto žiadosť mi zápisnica zaslaná nebola.

Domnievam sa, že aj týmto prístupom súdu boli porušené moje práva na spravodlivý súd.

Krajský súd v Trnave na neverejnom zasadnutí dňa 24.01.2012 odignoroval moje

písomné vyhotovenie sťažnosti proti uzneseniu a moju sťažnosť ako bezdôvodnú zamietol.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základných práv zaručených a , ako aj práv zaručených

ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach,

zrušil namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, priznal mu finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom z dôvodu, že je vo výkone trestu odňatia slobody a nemá žiadny príjem.

Okresný súd v uznesení sp. zn. z 15. decembra 2011, ktorým zamietol

žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uviedol:

„Podľa súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť

na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním

preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život...

Podľa pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení

prihliadne súd aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. ...

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že u odsúdeného neboli

splnené podmienky podmienečného prepustenia v zmysle citovaného ustanovenia § 66

ods. 1 , a to vzhľadom na nepriaznivú resocializačnú prognózu

odsúdeného. Odsúdený bol už vo výkone trestu odňatia slobody a mal teda v minulosti

možnosť viackrát preukázať, že výkon trestu splní svoj účel a viac sa do rozporu so

zákonom nedostane, avšak sa dopustil opakovane spáchania skutkov kvalifikovaných ako

trestné činy, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Je dôležité tiež poukázať na skutočnosť, že

u odsúdeného ani alternatívny trest vo forme podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia

slobody nesplnil svoj účel a odsúdený sa opakovane dopustil ďalšej trestnej činnosti, za

ktorú bol právoplatne odsúdený. Vzhľadom na spáchanú trestnú činnosť má súd za to, že

náprava páchateľa a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je možné len počas

jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, pričom podmienečným prepustením

odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov

trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Bolo prihliadnuté

tiež na závažnosť a charakter spáchanej trestnej činnosti a v zmysle odpisu Registra trestov

na sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, kedy vo vzťahu k jeho osobe nemožno

jednoznačne vyvodiť záver, že výkon trestu odňatia slobody má na odsúdeného kladný vplyv

v tom smere, že na slobode bude viesť riadny život, nakoľko sa jedná o špeciálneho

recidivistu. Skutočnosť, že odsúdený si počas výkonu trestu odňatia slobody aktívne vytvára

podmienky na získavanie disciplinárnych odmien vzhľadom na to, že je vo vynútenom

prostredí, kde je obmedzená jeho osobná sloboda, sama osebe nepredstavuje dôvod, na

základe ktorého by mal súd rozhodnúť o podmienečnom prepustení odsúdeného. Zmysel

podmienečného prepustenia nespočíva len vtom, že odsúdený bude za dobré správanie,

resp. za vzorné plnenie si pracovných povinností počas výkonu trestu odňatia slobody

automaticky prepustený na slobodu po splnení formálnej podmienky stanovenej zákonom

(určenej doby vykonania trestu), bez zreteľa k účelu trestu. Podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie

okolnosti je odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude viesť na slobode riadny život a viac

sa nedostane do rozporu so zákonom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 a a práv zaručených a 2 dohovoru postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. decembra 2011 a postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. januára 2012 v súvislosti

s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie na slobodu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 15. decembra 2011

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj

rozhodnutia okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.

využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ napokon (ako to

vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa

krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu

k uzneseniu okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate

vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto

rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Uvedené

platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd mu nedoručil zápisnicu

z verejného zasadnutia konaného 15. decembra 2011 aj napriek tomu, že o ňu písomne

požiadal. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti

podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ túto

skutočnosť v konaní pred krajským súdom namietal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 24. januára 2012

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

2.1 V súvislosti s postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie tým, že

krajský súd „odignoroval“ ním uvádzané dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 15. decembra 2011 a sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 15. decembra 2011 odôvodnil takto:

„Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. zamietol

žiadosť odsúdeného M. N. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. ...

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť odsúdený. V písomných

dôvodoch rozsiahlej sťažnosti poukázal na to, že splnil podmienky pre podmienečné

prepustenie z výkonu trestu, pretože svojim správaním preukázal polepšenie, a vytkol

okresnému súdu, že bral do úvahy aj odsúdenia, ktorých sa na neho hľadí, akoby odsúdený

nebol. Žiadal preto, aby krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie a prepustil ho

podmienečne z výkonu trestu odňatia slobody, pričom priložil aj potvrdenie od firmy K. K. –

F. zo dňa 8.12.2011, ktorý potvrdzuje, že ho môže zamestnať. ...

Po preskúmaní spisového materiálu si krajský súd napadnuté uznesenie okresného

súdu osvojil v celom rozsahu ako zodpovedajúce stavu veci a zákonu a v podrobnostiach

naň poukazuje. Treba zvýrazniť napriek dobrému hodnoteniu počas doterajšieho výkonu

trestu, že u odsúdeného nemožno očakávať, že v prípade jeho podmienečného prepustenia

z výkonu trestu na slobodu by viedol riadny život. Tak, ako na to poukázal už okresný súd,

že zmysel podmienečného prepustenia nespočíva len v tom, že odsúdený bude za dobré

správanie a plnenie si povinností počas výkonu trestu automaticky prepustený na slobodu.

Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak je

odôvodnený predpoklad, že odsúdený na slobode bude viesť riadny život.

Takýto predpoklad u odsúdeného splnení nie je, keďže odsúdený sa do rozporu

so zákonom nedostal po prvýkrát, v minulosti mal možnosť preukázať, že aj hrozba trestom

postačí na jeho nápravu, a do rozporu so zákonom sa viac nedostane, túto možnosť

nevyužil, a v čase plynutia skúšobnej doby bol u neho nariadený výkon trestu. Na tejto

skutočnosti nič nemení ani to, že tento trest bol následne v súvislosti s ukladaním súhrnného

trestu zrušený.

Pokiaľ ide o námietku odsúdeného, že súd I. stupňa nemal prihliadať na tresty v tých

prípadoch, kde sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený, treba uviesť, že fikcia neodsúdenia

u neho platí len v jednom prípade, a to vo veci Okresného súdu Nitra sp. zn. ,

na ktorú okresný súd ani neprihliadal.

Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu prvostupňového uznesenia v žiadnom

smere, zamietol sťažnosť odsúdeného podľa ako nedôvodnú.“

Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

nadväzujúceho na dôvody uznesenia okresného súdu (na ktoré krajský súd v podrobnostiach

poukázal) je zrejmé, že súdy konajúce o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody túto zamietli z dôvodu nesplnenia jednej z materiálnych

podmienok podmienečného prepustenia podľa , teda že

od sťažovateľa nemožno očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. K tomuto záveru

konajúce súdy dospeli na základe nepriaznivej resocializačnej prognózy odsúdeného, ktorý

vzhľadom na odpis z registra trestov má sklony k opakovanému páchaniu trestnej činnosti.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa

(uvedenými v jeho sťažnosti) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že nie je potrebné, aby odôvodnenia rozhodnutí

všeobecných súdov dávali odpoveď na každú námietku uvedenú v sťažnostiach, postačuje,

ak tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú pre vec podstatný

význam.

Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu obsahuje

konkrétne a dostatočné dôvody, pre ktoré bolo potrebné posúdiť sťažnosť sťažovateľa ako

nedôvodnú a túto zamietnuť. V každom prípade tento postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným.

Keďže sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie krajského súdu sa nejaví ako

arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, a tak nezlučiteľné so základným právom

sťažovateľa na súdnu ochranu a s právom na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia a

dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. januára 2012 už

po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

2.2 Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namietal aj porušenie čl. 50 ods. 2

a dohovoru, t. j. porušenie zásady prezumpcie neviny, a to v súvislosti

s prejednávaním trestného stíhania vedeného proti nemu v inej veci v rámci rozhodovania

o jeho podmienečnom prepustení na slobodu.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného

činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so

zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Nölkenbockhoff

v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť

obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných

úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola

táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež

vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby,

proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd

právoplatným odsudzujúcim rozsudkom ().

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej

porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred

tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii

formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje

obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, § 41 a obdobne Allenet de Ribemont

v. Francúzsko, § 35).

V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že

porušenie práva na prezumpciu neviny nemôže samo osebe nastať takým postupom

všeobecného súdu, ktorý je v súlade s a zákonom (obdobne napr. ,

). V danom prípade v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa

o podmienečné prepustenie na slobodu „prokurátorka na verejnom zasadnutí navrhla

žiadosť odsúdeného... zamietnuť, nakoľko nie je splnená podmienka, že od odsúdeného

možno očakávať, že povedie riadny život, bol už v minulosti opakovane súdne trestaný a to

aj pre trestný čin, pre ktorý je v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody, bol mu

uložený aj podmienečný trest, z ktorého sa neosvedčil a v podstate pre obdobnú trestnú

činnosť je voči nemu vedené aj ďalšie trestné stíhanie“. Uvedené vyjadrenia prokurátorky

okresnej prokuratúry je potrebné považovať len za súčasť jej argumentácie bez toho, aby

tvrdila vinu sťažovateľa vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 1 T

66/2010. Konajúce súdy sa s časťou uvedenej argumentácie prokurátorky Okresnej

prokuratúry T. nestotožnili, pretože, ako to vyplýva z odôvodnení namietaných rozhodnutí,

svoj záver o nesplnení podmienok podmienečného prepustenia na slobodu v prípade

sťažovateľa neodôvodňovali prebiehajúcim trestným stíhaním sťažovateľa v inej veci, ale

opakovanou trestnou činnosťou, za ktorú bol sťažovateľ už právoplatne odsúdený.

V tomto prípade konajúce súdy rozhodovali o žiadosti o podmienečné prepustenie na

slobodu, pričom nebolo zistené, aby v okolnostiach prípadu sťažovateľa konajúce súdy

prejudikovali rozhodnutie súdu v inej trestnej veci, resp. aby ich rozhodnutia odrážali názor

o vine sťažovateľa, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa.

Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť aj v tejto

časti bolo potrebné odmietnuť podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012