Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 387/2011
PDF · 314.77 KB
No categories available
III. ÚS 387/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P.
M., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6
ods. 2 a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 124/2010
z 24. mája 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 24/2011
zo 16. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011
doručená sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. P. M., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl.
50 ods. 3 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2
dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 124/2010 z 24. mája 2011
a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Uznesením vyšetrovateľa PPZ ÚBOK... zo dňa 20. 07. 2009 pod ČVS:PPZ-
18/BOK-Z-2009 mi bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského
únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.
Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp/28/2010 zo dňa 12. 02. 2010
(v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. 4 Tpo/5/2010 zo dňa 18. 02. 2010) som
bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že lehota
väzby začala plynúť odo dňa 10. 02. 2010.
Dňa 24. 05. 2011 som prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu na hlavnom
pojednávaní predniesol žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň som súdu
predložil písomné odôvodnenie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu spolu s písomným
sľubom podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Okresný súd Nitra na hlavnom pojednávaní dňa 24. 05. 2011 o predmetnej žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol tak, že túto žiadosť zamietol, zároveň neprijal na
nahradenie väzby môj písomný sľub a napokon nevyhovel ani mojej žiadosti o nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka...
Proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T/124/2010 zo dňa 24. 05. 2011 som
prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu podal dňa 26. 05. 2011 sťažnosť.
Krajský súd Nitra uznesením sp. zn. 1 Tos/24/2011 zo dňa 16. 06. 2011 moju
sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T/124/2010 zo dňa 24. 05. 2011
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol...
Medzi práva zaručené podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru patrí právo osoby pozbavenej
slobody byť vypočutý v konaní, v ktorom sa rozhoduje o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody, t. j. konkrétne napríklad v konaní, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti obžalovaného
o prepustenie z väzby na slobodu...
Na hlavnom pojednávaní dňa 24. 05. 2011 po tom, čo môj obhajca predniesol do
zápisnice žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň predložil súdu aj jej písomné
vyhotovenie spolu s mojim písomným sľubom, sa ma súd len dopytoval, či zotrvávam na
tejto žiadosti a písomnom sľube, na čo moja odpoveď bola kladná. K žiadanému
prepusteniu z väzby na slobodu a k predloženému písomnému sľubu mi však zo strany súdu
už nebola daná možnosť sa vyjadriť... Tým, že okresný súd ma nevypočul pred
rozhodovaním o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, bol zo strany okresného
súdu porušený Trestný poriadok v ustanoveniach § 2 ods. 9, § 34 ods. 1, § 72 ods. 2
a v konečnom dôsledku bolo porušené aj moje základné právo na obhajobu zaručené čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd svojim uznesením následne
potvrdil tento protizákonný a protiústavný postup okresného súdu...
Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené...
Mám za to, že tak uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu
nespĺňajú zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia. Ani okresný súd, ani krajský súd
v odôvodnení svojich uznesení nereagovali na podstatné, skutkovo aj právne relevantné
skutočnosti a námietky, ktoré som prostredníctvom svojho obhajcu uvádzal v písomnom
vyhotovení žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu, a ktoré môj obhajca uviedol ústne do zápisnice aj na hlavnom pojednávaní dňa
24. 05. 2011...
Predovšetkým chcem poukázať na to, že samotná skutočnosť, že som podozrivý
zo spáchania trestnej činnosti, hoci by to bolo aj dôvodne, nie je dostatočným dôvodom tzv.
preventívnej väzby... Navyše zo strany súdu je potrebné vyjasniť a v rozhodnutí konkrétne
uviesť, aké významné okolnosti nastali, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe aj po uplynutí
určitého času. ... Odôvodňovanie obavy z pokračovania v trestnej činnosti po uplynutí
doterajšej doby väzby opakovane s poukazom na tie isté skutočnosti (moje predchádzajúce
odsúdenia spred niekoľkých rokov) v danom štádiu trestného konania a po sedemnástich
mesiacoch trvania väzby nemôže byť dostatočným základom ďalšieho ponechania vo väzbe.
Také rozhodnutie súdu práve s ohľadom na čas doterajšej väzby už postráda náležitú
individualizáciu skutkového, ako aj právneho odôvodnenia jej ďalšieho trvania...
Z vyššie uvedených dôvodov mám za to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd
porušili nielen Trestný poriadok v ustanovení § 176 ods. 2, ale aj moje základné právo na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 5
ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. aj moje
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a moje
základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd...
Ak okresný súd dôvod preventívnej väzby vidí v tom, že podľa obvinenia a obžaloby
som mal páchať trestnú činnosť, teda dôvod preventívnej väzby vidí v samotnom obvinení,
a zároveň konštatuje, že sa jedná o závažnú trestnú činnosť - obzvlášť závažný zločin, resp.
ak krajský súd argumentuje „trestnou činnosťou, pre ktorú sa nachádzam vo väzbe“,
vyslovujú tým v podstate svoj úsudok o mojej vine skôr, ako o nej bolo právoplatne
rozhodnuté. Ak má platiť prezumpcia neviny, nemožno väzbu zakladať na tvrdení, že som
mal spáchať trestný čin a že to je závažná trestná činnosť, resp. hovoriť o trestnej činnosti,
pre ktorú som vo väzbe. Vo väzbe môžem byť len pre podozrenie zo spáchania trestnej
činnosti a ďalších k tomu pristupujúcich dôvodov a najmä to, že som mal spáchať trestný
čin je v súvislosti s väzbou neprípustným prejudikovaním mojej viny. Uvedené predstavuje
porušenie môjho základného práva na prezumpciu neviny zaručeného podľa čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd...
Konkrétne skutkové okolnosti, ktoré mohli zakladať dôvodnosť podozrenia voči mne
pri vzatí do väzby, sa podstatným spôsobom zmenili, a to v môj prospech. Vykonaným
dokazovaním sa dôvodnosť podozrenia postupne odkryla tak, že podozrenie voči mne sa
postupne a zásadným spôsobom vyvracia. ... zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby na
slobodu za situácie, kedy drvivá väčšina faktov jednoznačne nasvedčuje nedôvodnosti
podozrenia zo spáchania trestného činu, a teda sa už nemôže jednať o zákonné pozbavenie
slobody, predstavuje porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením okresného
súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 24. mája 2011 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1
Tos 24/2011 zo 16. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
dohovoru a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru, uznesenia okresného súdu a krajského
súdu zrušil, nariadil ho bezodkladne prepustiť z väzby na slobodu, priznal mu primerané
finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie sťažovateľom označených
práv podľa ústavy a dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010
z 24. mája 2011 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov
rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že
ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak
takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol
na základe podanej sťažnosti v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc
predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti
postupu a uzneseniu súdu prvého stupňa, odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to
záujmy spravodlivosti vyžadujú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby,
neprijatí písomného sľubu a nevyhovení žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5
dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,
§ 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú
prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej
osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru
a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane
práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru (i čl. 46 ods. 1 ústavy) o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len
preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4
dohovoru a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľ vo vzťahu k postupu a uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011 predostrel tieto námietky:
1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z dôvodu, že aj napriek
tomu, že na hlavnom pojednávaní okresného súdu 24. mája 2011 nebol pred rozhodnutím
o zákonnosti väzby vypočutý, a teda nebol mu poskytnutý priestor na to, aby predostrel
argumenty na svoju obhajobu proti väzbe, krajský súd „potvrdil tento protizákonný
a protiústavný postup okresného súdu“.
2. Sťažovateľ tvrdil, že uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné a nedostatočne
odôvodnené. V tejto súvislosti namietal, že druhostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia
nereagoval na jeho relevantné argumenty, tvrdil, že uznesenie neobsahuje konkrétne
okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že aj v súčasnom štádiu trestného konania sú
dané dôvody preventívnej väzby. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že v jeho prípade už nie je daný
zákonný dôvod na pozbavenie jeho osobnej slobody, pretože vykonávaným dokazovaním sa
dôvodnosť podozrenia zo spáchanej trestnej činnosti stráca. Tým podľa jeho názoru došlo
k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.
3. Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho
základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2
dohovoru, pretože tento súd v namietanom rozhodnutí argumentoval jeho trestnou
činnosťou, pre ktorú sa nachádza vo väzbe, čím podľa názoru sťažovateľa došlo
k prejudikovaniu jeho viny predtým, než by to vyslovil súd v právoplatnom odsudzujúcom
rozsudku.
Ad 1 )
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. čl. 50 ods. 3
ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
V tejto súvislosti ústavný súd zo zápisnice o hlavnom pojednávaní okresného súdu
sp. zn. 6 T 124/2010 z 24. mája 2011 zistil, že obhajca sťažovateľa požiadal o jeho
prepustenie z väzby a zároveň žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom alebo
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Obhajca sťažovateľa uviedol, že sa
pridržiava písomnej žiadosti, pričom konkrétne poukázal na nesplnenie materiálnej
podmienky väzby, a teda, že vykonaným dokazovaním sa vyvracia dôvodnosť podozrenia,
že trestnej činnosti sa mal dopustiť aj sťažovateľ. Zároveň predsedníčka senátu udelila slovo
aj sťažovateľovi, ktorý pred rozhodnutím o zákonnosti jeho väzby uviedol: „Zotrvávam na
písomnej žiadosti o prepustenie z väzby ako i na písomnom sľube, ktorý bol súdu
doručený.“ Okresný súd následne vyhlásil uznesenie, ktorým žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby zamietol, neprijal jeho písomný sľub a nevyhovel jeho žiadosti
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Z dikcie § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva aj to, že pred rozhodnutím o väzbe
musí byť obvinený vypočutý. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje
obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť
obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno
rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho
neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.
Vychádzajúc z obsahu zápisnice okresného súdu o hlavnom pojednávaní
a pridržiavajúc sa § 72 ods. 2 Trestného poriadku je namieste konštatovať, že pred
rozhodnutím o zákonnosti väzby okresný súd postupoval v súlade s Trestným poriadkom
a sťažovateľovi umožnil sa k zákonnosti väzby vyjadriť. K uvedenému ústavný súd dodáva,
že Trestný poriadok explicitne neustanovuje obsahovú stránku výsluchu, ustanovuje len, že
obvinený (v danom prípade sťažovateľ) musí byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý.
Určenie charakteru a rozsahu argumentácie v rámci výsluchu závisí od samotného
obvineného (samozrejme, tieto skutočnosti sú korigované aj zo strany súdu, aby sa predmet
výsluchu obvineného týkal prejednávanej veci a aby nevybočoval z relevantného rámca),
respektíve od jeho obhajcu. Dôležité je, aby mu zo strany súdu bolo umožnené vyjadriť sa
k pozbaveniu svojej osobnej slobody. Tak to bolo aj v namietanom prípade, keď sa
sťažovateľ pri svojom výsluchu odvolal na písomnú žiadosť o prepustenie z väzby, ktorej
podstatnú časť jeho obhajca na hlavnom pojednávaní ústne predniesol.
Sťažovateľ predmetnú námietku o tom, že pred rozhodnutím okresného súdu nebol
vypočutý k zákonnosti väzby, predostrel aj v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu,
o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011 tak, že ju
zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd uviedol: „Pokiaľ ide
o sťažnostné námietky obžalovaného M. N., tieto nadriadený súd nepovažoval za dôvodné,
pretože zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konaného dňa 24. 5. 2011 je zrejmé, že pred
rozhodnutím o väzbe bol vypočutý, pričom uviedol svoje vyjadrenie k podanej žiadosti
o prepustenie z väzby.“
Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol pred rozhodnutím okresného súdu vypočutý
k zákonnosti väzby a túto okolnosť konštatoval vo svojom rozhodnutí aj krajský súd,
ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením
krajského súdu, a preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ad 2 )
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
dohovoru
Pridržiavajúc sa námietok sťažovateľa o neodôvodnenosti, nepreskúmateľnosti
napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj námietok o tom, že krajský súd v uznesení
nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti, ktorú zamietol
aj napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa neboli dané dôvody preventívnej väzby,
ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Okresný súd uznesením sp. zn. 6 T 124/2010 z 24. mája 2011 zamietol žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby, neprijal jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku a nevyhovel jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ bol vzatý
do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 28/2010 z 12. februára 2010 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 5/2010 z 18. februára 2010 s tým, že lehota väzby
začala plynúť 10. februára 2010. Okresný súd ďalej uviedol, že dôvody preventívnej väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa aj naďalej trvajú a v tejto
súvislosti sa odvolal na to, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť závažnú trestnú
činnosť, ktorú mal páchať dlhšiu dobu a pre zárobok, pred zadržaním nemal stály zdroj
obživy a za obdobnú trestnú činnosť už bol v minulosti právoplatne odsúdený. Tým podľa
názoru okresného súdu bola daná dôvodná obava z toho, že po prepustení sťažovateľa
z väzby by tento mohol v takejto trestnej činnosti pokračovať. Okresný súd súčasne
reagoval na námietky obhajcu sťažovateľa o tom, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania
trestnej činnosti je u sťažovateľa vzhľadom na vykonané dokazovanie zoslabená. V tejto
súvislosti okresný súd uviedol, že v súčasnom štádiu trestného konania nie je možné takýto
záver jednoznačne prijať, a k tomu dodal, že väzobné stíhanie sťažovateľa nie je v rozpore
s vykonaným dokazovaním.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu
sťažnosť, v ktorej argumentoval aj takto:
„... dôkazná situácia sa medzičasom zásadným spôsobom zmenila v prospech
obžalovaného, a to tak, že dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní má za následok
absolútne zoslabenie dôvodnosti podozrenia voči nemu zo spáchania skutkov kladených mu
za vinu, t. j. v súčasnom štádiu trestného konania už nie je daná základná materiálna
podmienka ďalšieho trvania väzby. ... V tomto smere je potrebné poukázať na to, že
dokazovanie týkajúce sa obžalovaného a jeho tvrdenej účasti na skutkoch v bode 1. a 2.
obžaloby bolo na hlavnom pojednávaní v podstate zavŕšené... Aj výsledok týchto
konfrontácií je taký, že obžalovaný sa predmetných skutkov nezúčastnil.
Z vykonaného dokazovania tak jednoznačne vyplýva absolútne zoslabenie dôvodnosti
podozrenia voči obžalovanému zo spáchania trestných činov kladených mu za vinu a práve
preto je ďalšie trvanie jeho väzby neprimerané a nezákonné...
... napadnuté uznesenie tak postráda konkrétne odôvodnenie a náležitú
individualizáciu skutkových a právnych okolností, a tak vlastne nevedno na základe čoho
súd prijal citovaný záver a následne rozhodol. Aj tento nedostatok napadnutého
rozhodnutia je rovnako porušením zákona, resp. porušením práv obžalovaného...“
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 24/2011
zo 16. júna 2011 tak, že ju zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
konštatoval:
„Nadriadený súd z predloženého spisového materiálu zistil, že na obžalovaného M.
N. podal krajský prokurátor v Nitre v prejednávanej trestnej veci obžalobu v bodoch 1/ a 2/
pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm.
b/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák...
Aj naďalej sú u neho dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/
Tr. por., pretože z jeho konania vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej
činnosti, pre ktorú sa v súčasnej dobe nachádza vo väzbe.
Zo spisového materiálu taktiež vyplýva, že obžalovaný M. N. bol rozsudkom
Okresného súdu Nitra zo dňa 14. 8. 2007, sp. zn. 2 T/23/2003 odsúdený pre trestný čin
ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 a iné, za ktoré mu
bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu 3 roky.
Okrem toho bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28.8.2008,
sp. zn. 3 T/143/2008 pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Tr. zák.
spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., pričom mu bol uložený trest odňatia slobody
vo výmere 2 roky a 8 mesiacov,... Z výkonu tohto trestu bol podmienečne prepustený dňa
25. 1. 2010 na skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 3 roky.
Tieto konkrétne skutočnosti ako aj fakt, že obžalovaný M. N. nemal pred zadržaním
príjem zo zamestnania a napokon aj tie skutočnosti, na ktoré podrobne poukázal v
odôvodnení napadnutého uznesenia súd I. stupňa, podľa názoru nadriadeného súdu
odôvodňujú obavu, že po prepustení z väzby bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú
sa nachádza vo väzbe.
Podľa názoru nadriadeného súdu, pokiaľ aj na hlavnom pojednávaní bola vykonaná
prevažná časť dokazovania a toto smeruje k rozhodnutiu o podanej obžalobe, dôvodné
podozrenie, že skutky v bodoch 1/ a 2/ mal spáchať aj obžalovaný M. N. aj naďalej je dané
a podrobné hodnotenie vykonaných dôkazov v rámci rozhodovania o väzbe nie je možné...
Väzbu u neho je potrebné považovať iba za procesné opatrenie, ktorého účelom je
dočasne zaistiť ho pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jeho osobnej
slobody a chrániť spoločnosť pred prípadným pokračovaním alebo opakovaním trestnej
činnosti...
V danom prípade neboli splnené podmienky na nahradenie jeho väzby písomným
sľubom ani dohľadom probačného a mediačného úradníka (§ 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/
Tr. por.) pretože tieto nie je možné vzhľadom na osobu obžalovaného a povahu
prejednávaného prípadu považovať za dostatočné a zároveň neboli zistené žiadne
mimoriadne okolnosti, ktoré by tento zákonný postup odôvodňovali.“
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na
dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí
právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dostatočným spôsobom vysvetlil
opodstatnenosť väzobného dôvodu sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Aj keď sa krajský súd nevyjadril k dôvodom sťažovateľovej väzby obšírnejším
spôsobom, ich podstatu vystihol. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa vo väzbe sa
krajský súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, na ktorý vo svojom rozhodnutí aj
odkázal. Okresný súd v tejto súvislosti argumentoval závažnosťou trestnej činnosti, ktorá
bola sťažovateľovi kladená za vinu, dlhšie trvajúcou dobou jej páchania, charakterom
trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ v minulosti dopustil, a skutočnosťou, že sťažovateľ
pred zadržaním nemal trvalý zdroj príjmu a že trestnej činnosti sa mal dopustiť hlavne
s cieľom získania finančných prostriedkov.
Ústavný súd uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho
preskúmateľnosti považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli
sťažovateľovi známe z rozhodnutia súdu prvého stupňa (obdobne napr. III. ÚS 241/07,
III. ÚS 271/07, II. ÚS 131/08). Okrem toho je ústavný súd toho názoru, že namietané
uznesenie obsahuje dostatok konkrétnych zistení opodstatňujúcich väzobný dôvod podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj v súčasnom štádiu trestného konania, ktoré sa
vzhľadom na okamih, keď začala plynúť lehota sťažovateľovej väzby (od 10. februára
2010), už nenachádza vo svojej začiatočnej fáze.
Ústavný súd sa zároveň domnieva, že krajský súd reagoval na všetky podstatné
argumenty sťažovateľa obsiahnuté v opravnom prostriedku (sťažnosti proti prvostupňovému
rozhodnutiu), keď skutkovými okolnosťami a právnymi dôvodmi vysvetlil opodstatnenosť
väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský súd súčasne
poukázal na význam väzobného stíhania, na dočasnosť väzby a na to, že dôvodnosť
podozrenia zo spáchania trestnej činnosti na základe vzneseného obvinenia a následne
podanej obžaloby aj naďalej trvá a že komplexné hodnotenie dôkazov potvrdzujúcich vinu
alebo vyvracajúcich vinu v rámci rozhodovania o väzbe nie je možné. Tým podľa názoru
ústavného súdu odôvodnil aj splnenie materiálnej podmienky sťažovateľovej väzby.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).
Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
preventívnu väzbu sťažovateľa odôvodnil príslušnými ustanoveniami všeobecne záväzných
právnych predpisov a relevantnými skutkovými okolnosťami, ktoré nevyvolávajú
pochybnosti o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu
za dostatočne odôvodnené, ktoré nevykazuje žiadne znaky svojvôle alebo formálneho
prístupu k preskúmavaniu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd prijatým rozhodnutím poskytol jasný
a odôvodnený obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto
dôvodu ju už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Ad 3 )
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prezumpciu neviny
podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru
Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného
činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade
so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria
A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym
rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa
rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so
zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31).
Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či
rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil
príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).
V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že
porušenie práva na prezumpciu neviny nemôže samo osebe nastať takým postupom
všeobecného súdu, ktorý je v súlade s ústavou a zákonom (obdobne napr. I. ÚS 200/06,
III. ÚS 12/2011). V danom prípade krajský súd pri použití terminológie trestného kódexu
odôvodnil opodstatnenosť preventívnej väzby sťažovateľa. Na vysvetlenie svojho právneho
názoru argumentoval právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami (napr. „na
obžalovaného ... N. podal... prokurátor... obžalobu“, „pretože z jeho konania vyplýva
dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti“, „obžalovaný... N. bol... odsúdený
pre trestný čin ublíženia na zdraví“, „okrem toho bol odsúdený... pre zločin hrubého
nátlaku“, „že po prepustení z väzby bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sa
nachádza vo väzbe“, „závažnosť trestnej činnosti, ktorej sa mal obžalovaný... N. dopustiť“
etc.), ktorými orgány činné v trestnom konaní a súdy bežne (bez toho, aby tvrdili vinu
dotknutých osôb) argumentujú v rámci trestného konania, ak je na to dostatočne
odôvodnený záver. V danom prípade na to dostatočne odôvodnený záver nepochybne
existoval, keďže sťažovateľovi bolo za protiprávne konanie vznesené obvinenie a následne
naňho bola podaná obžaloba.
V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že
krajský súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať
ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej
osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to
v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabránenia v marení
objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti.
V tomto prípade krajský súd rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby založenej na
dôvode podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom nebolo zistené, aby tento súd
v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil
zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa (obdobne III. ÚS 1/2011, III. ÚS 113/2011).
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj
v tejto časti je zjavne neopodstatnená.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011