Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 387/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P.

M., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva

na prezumpciu neviny podľa a práva na obhajobu podľa

Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6

ods. 2 a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 24. mája 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo 16. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011

doručená sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. P. M., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prezumpciu neviny podľa a základného práva na obhajobu podľa čl.

50 ods. 3 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa , 3 a 4 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2

dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. mája 2011

a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. júna 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Uznesením vyšetrovateľa PPZ ÚBOK... zo dňa 20. 07. 2009 pod ČVS:PPZ-

18/BOK-Z-2009 mi bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského

únosu podľa , .

Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 12. 02. 2010

(v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 18. 02. 2010) som

bol vzatý do väzby z dôvodov podľa s tým, že lehota

väzby začala plynúť odo dňa 10. 02. 2010.

Dňa 24. 05. 2011 som prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu na hlavnom

pojednávaní predniesol žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň som súdu

predložil písomné odôvodnenie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu spolu s písomným

sľubom podľa ustanovenia .

Okresný súd Nitra na hlavnom pojednávaní dňa 24. 05. 2011 o predmetnej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol tak, že túto žiadosť zamietol, zároveň neprijal na

nahradenie väzby môj písomný sľub a napokon nevyhovel ani mojej žiadosti o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka...

Proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 24. 05. 2011 som

prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu podal dňa 26. 05. 2011 sťažnosť.

Krajský súd Nitra uznesením sp. zn. zo dňa 16. 06. 2011 moju

sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 24. 05. 2011

podľa zamietol...

Medzi práva zaručené podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru patrí právo osoby pozbavenej

slobody byť vypočutý v konaní, v ktorom sa rozhoduje o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody, t. j. konkrétne napríklad v konaní, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti obžalovaného

o prepustenie z väzby na slobodu...

Na hlavnom pojednávaní dňa 24. 05. 2011 po tom, čo môj obhajca predniesol do

zápisnice žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň predložil súdu aj jej písomné

vyhotovenie spolu s mojim písomným sľubom, sa ma súd len dopytoval, či zotrvávam na

tejto žiadosti a písomnom sľube, na čo moja odpoveď bola kladná. K žiadanému

prepusteniu z väzby na slobodu a k predloženému písomnému sľubu mi však zo strany súdu

už nebola daná možnosť sa vyjadriť... Tým, že okresný súd ma nevypočul pred

rozhodovaním o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, bol zo strany okresného

súdu porušený v ustanoveniach , ,

a v konečnom dôsledku bolo porušené aj moje základné právo na obhajobu zaručené čl. 50

ods. 3 , ako aj a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd svojim uznesením následne

potvrdil tento protizákonný a protiústavný postup okresného súdu...

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené...

Mám za to, že tak uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu

nespĺňajú zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia. Ani okresný súd, ani krajský súd

v odôvodnení svojich uznesení nereagovali na podstatné, skutkovo aj právne relevantné

skutočnosti a námietky, ktoré som prostredníctvom svojho obhajcu uvádzal v písomnom

vyhotovení žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu, a ktoré môj obhajca uviedol ústne do zápisnice aj na hlavnom pojednávaní dňa

24. 05. 2011...

Predovšetkým chcem poukázať na to, že samotná skutočnosť, že som podozrivý

zo spáchania trestnej činnosti, hoci by to bolo aj dôvodne, nie je dostatočným dôvodom tzv.

preventívnej väzby... Navyše zo strany súdu je potrebné vyjasniť a v rozhodnutí konkrétne

uviesť, aké významné okolnosti nastali, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe aj po uplynutí

určitého času. ... Odôvodňovanie obavy z pokračovania v trestnej činnosti po uplynutí

doterajšej doby väzby opakovane s poukazom na tie isté skutočnosti (moje predchádzajúce

odsúdenia spred niekoľkých rokov) v danom štádiu trestného konania a po sedemnástich

mesiacoch trvania väzby nemôže byť dostatočným základom ďalšieho ponechania vo väzbe.

Také rozhodnutie súdu práve s ohľadom na čas doterajšej väzby už postráda náležitú

individualizáciu skutkového, ako aj právneho odôvodnenia jej ďalšieho trvania...

Z vyššie uvedených dôvodov mám za to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd

porušili nielen v ustanovení , ale aj moje základné právo na

osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , ako aj podľa

ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. aj moje

základné právo na súdnu ochranu podľa a moje

základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd...

Ak okresný súd dôvod preventívnej väzby vidí v tom, že podľa obvinenia a obžaloby

som mal páchať trestnú činnosť, teda dôvod preventívnej väzby vidí v samotnom obvinení,

a zároveň konštatuje, že sa jedná o závažnú trestnú činnosť - obzvlášť závažný zločin, resp.

ak krajský súd argumentuje „trestnou činnosťou, pre ktorú sa nachádzam vo väzbe“,

vyslovujú tým v podstate svoj úsudok o mojej vine skôr, ako o nej bolo právoplatne

rozhodnuté. Ak má platiť prezumpcia neviny, nemožno väzbu zakladať na tvrdení, že som

mal spáchať trestný čin a že to je závažná trestná činnosť, resp. hovoriť o trestnej činnosti,

pre ktorú som vo väzbe. Vo väzbe môžem byť len pre podozrenie zo spáchania trestnej

činnosti a ďalších k tomu pristupujúcich dôvodov a najmä to, že som mal spáchať trestný

čin je v súvislosti s väzbou neprípustným prejudikovaním mojej viny. Uvedené predstavuje

porušenie môjho základného práva na prezumpciu neviny zaručeného podľa čl. 50 ods. 2

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...

Konkrétne skutkové okolnosti, ktoré mohli zakladať dôvodnosť podozrenia voči mne

pri vzatí do väzby, sa podstatným spôsobom zmenili, a to v môj prospech. Vykonaným

dokazovaním sa dôvodnosť podozrenia postupne odkryla tak, že podozrenie voči mne sa

postupne a zásadným spôsobom vyvracia. ... zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu za situácie, kedy drvivá väčšina faktov jednoznačne nasvedčuje nedôvodnosti

podozrenia zo spáchania trestného činu, a teda sa už nemôže jednať o zákonné pozbavenie

slobody, predstavuje porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , ako aj podľa , 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením okresného

súdu sp. zn. z 24. mája 2011 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1

Tos 24/2011 zo 16. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, a a 3 a práva podľa , 3 a 4

dohovoru a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru, uznesenia okresného súdu a krajského

súdu zrušil, nariadil ho bezodkladne prepustiť z väzby na slobodu, priznal mu primerané

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie sťažovateľom označených

práv podľa a dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 24. mája 2011 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa .

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov

rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že

ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak

takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol

na základe podanej sťažnosti v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc

predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti

postupu a uzneseniu súdu prvého stupňa, odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , , ,

, ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 , a podľa a 3 a práv

podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2011.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to

záujmy spravodlivosti vyžadujú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby,

neprijatí písomného sľubu a nevyhovení žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5

dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,

, , , , , atď.), respektíve , pretože predstavujú

prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej

osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru

a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane

práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

dohovoru (i ) o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len

preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených

v , 2 a 5 , , a , 3 a 4

dohovoru a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľ vo vzťahu k postupu a uzneseniu

krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2011 predostrel tieto námietky:

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 a podľa dohovoru, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z dôvodu, že aj napriek

tomu, že na hlavnom pojednávaní okresného súdu 24. mája 2011 nebol pred rozhodnutím

o zákonnosti väzby vypočutý, a teda nebol mu poskytnutý priestor na to, aby predostrel

argumenty na svoju obhajobu proti väzbe, krajský súd „potvrdil tento protizákonný

a protiústavný postup okresného súdu“.

2. Sťažovateľ tvrdil, že uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné a nedostatočne

odôvodnené. V tejto súvislosti namietal, že druhostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia

nereagoval na jeho relevantné argumenty, tvrdil, že uznesenie neobsahuje konkrétne

okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že aj v súčasnom štádiu trestného konania sú

dané dôvody preventívnej väzby. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že v jeho prípade už nie je daný

zákonný dôvod na pozbavenie jeho osobnej slobody, pretože vykonávaným dokazovaním sa

dôvodnosť podozrenia zo spáchanej trestnej činnosti stráca. Tým podľa jeho názoru došlo

k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.

3. Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho

základného práva na prezumpciu neviny podľa a podľa

dohovoru, pretože tento súd v namietanom rozhodnutí argumentoval jeho trestnou

činnosťou, pre ktorú sa nachádza vo väzbe, čím podľa názoru sťažovateľa došlo

k prejudikovaniu jeho viny predtým, než by to vyslovil súd v právoplatnom odsudzujúcom

rozsudku.

Ad 1 )

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. čl. 50 ods. 3

a podľa dohovoru a práva podľa dohovoru

V tejto súvislosti ústavný súd zo zápisnice o hlavnom pojednávaní okresného súdu

sp. zn. z 24. mája 2011 zistil, že obhajca sťažovateľa požiadal o jeho

prepustenie z väzby a zároveň žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom alebo

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Obhajca sťažovateľa uviedol, že sa

pridržiava písomnej žiadosti, pričom konkrétne poukázal na nesplnenie materiálnej

podmienky väzby, a teda, že vykonaným dokazovaním sa vyvracia dôvodnosť podozrenia,

že trestnej činnosti sa mal dopustiť aj sťažovateľ. Zároveň predsedníčka senátu udelila slovo

aj sťažovateľovi, ktorý pred rozhodnutím o zákonnosti jeho väzby uviedol: „Zotrvávam na

písomnej žiadosti o prepustenie z väzby ako i na písomnom sľube, ktorý bol súdu

doručený.“ Okresný súd následne vyhlásil uznesenie, ktorým žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby zamietol, neprijal jeho písomný sľub a nevyhovel jeho žiadosti

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Z dikcie vyplýva aj to, že pred rozhodnutím o väzbe

musí byť obvinený vypočutý. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje

obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť

obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno

rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho

neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

Vychádzajúc z obsahu zápisnice okresného súdu o hlavnom pojednávaní

a pridržiavajúc sa je namieste konštatovať, že pred

rozhodnutím o zákonnosti väzby okresný súd postupoval v súlade s

a sťažovateľovi umožnil sa k zákonnosti väzby vyjadriť. K uvedenému ústavný súd dodáva,

že explicitne neustanovuje obsahovú stránku výsluchu, ustanovuje len, že

obvinený (v danom prípade sťažovateľ) musí byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý.

Určenie charakteru a rozsahu argumentácie v rámci výsluchu závisí od samotného

obvineného (samozrejme, tieto skutočnosti sú korigované aj zo strany súdu, aby sa predmet

výsluchu obvineného týkal prejednávanej veci a aby nevybočoval z relevantného rámca),

respektíve od jeho obhajcu. Dôležité je, aby mu zo strany súdu bolo umožnené vyjadriť sa

k pozbaveniu svojej osobnej slobody. Tak to bolo aj v namietanom prípade, keď sa

sťažovateľ pri svojom výsluchu odvolal na písomnú žiadosť o prepustenie z väzby, ktorej

podstatnú časť jeho obhajca na hlavnom pojednávaní ústne predniesol.

Sťažovateľ predmetnú námietku o tom, že pred rozhodnutím okresného súdu nebol

vypočutý k zákonnosti väzby, predostrel aj v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu,

o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. júna 2011 tak, že ju

zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd uviedol: „Pokiaľ ide

o sťažnostné námietky obžalovaného M. N., tieto nadriadený súd nepovažoval za dôvodné,

pretože zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konaného dňa 24. 5. 2011 je zrejmé, že pred

rozhodnutím o väzbe bol vypočutý, pričom uviedol svoje vyjadrenie k podanej žiadosti

o prepustenie z väzby.“

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol pred rozhodnutím okresného súdu vypočutý

k zákonnosti väzby a túto okolnosť konštatoval vo svojom rozhodnutí aj krajský súd,

ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na obhajobu podľa a podľa dohovoru

a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením

krajského súdu, a preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ad 2 )

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa , 3 a 4

dohovoru

Pridržiavajúc sa námietok sťažovateľa o neodôvodnenosti, nepreskúmateľnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj námietok o tom, že krajský súd v uznesení

nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti, ktorú zamietol

aj napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa neboli dané dôvody preventívnej väzby,

ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Okresný súd uznesením sp. zn. z 24. mája 2011 zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby, neprijal jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b)

a nevyhovel jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa .

Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ bol vzatý

do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. februára 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2010 s tým, že lehota väzby

začala plynúť 10. februára 2010. Okresný súd ďalej uviedol, že dôvody preventívnej väzby

podľa u sťažovateľa aj naďalej trvajú a v tejto

súvislosti sa odvolal na to, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť závažnú trestnú

činnosť, ktorú mal páchať dlhšiu dobu a pre zárobok, pred zadržaním nemal stály zdroj

obživy a za obdobnú trestnú činnosť už bol v minulosti právoplatne odsúdený. Tým podľa

názoru okresného súdu bola daná dôvodná obava z toho, že po prepustení sťažovateľa

z väzby by tento mohol v takejto trestnej činnosti pokračovať. Okresný súd súčasne

reagoval na námietky obhajcu sťažovateľa o tom, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania

trestnej činnosti je u sťažovateľa vzhľadom na vykonané dokazovanie zoslabená. V tejto

súvislosti okresný súd uviedol, že v súčasnom štádiu trestného konania nie je možné takýto

záver jednoznačne prijať, a k tomu dodal, že väzobné stíhanie sťažovateľa nie je v rozpore

s vykonaným dokazovaním.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu

sťažnosť, v ktorej argumentoval aj takto:

„... dôkazná situácia sa medzičasom zásadným spôsobom zmenila v prospech

obžalovaného, a to tak, že dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní má za následok

absolútne zoslabenie dôvodnosti podozrenia voči nemu zo spáchania skutkov kladených mu

za vinu, t. j. v súčasnom štádiu trestného konania už nie je daná základná materiálna

podmienka ďalšieho trvania väzby. ... V tomto smere je potrebné poukázať na to, že

dokazovanie týkajúce sa obžalovaného a jeho tvrdenej účasti na skutkoch v bode 1. a 2.

obžaloby bolo na hlavnom pojednávaní v podstate zavŕšené... Aj výsledok týchto

konfrontácií je taký, že obžalovaný sa predmetných skutkov nezúčastnil.

Z vykonaného dokazovania tak jednoznačne vyplýva absolútne zoslabenie dôvodnosti

podozrenia voči obžalovanému zo spáchania trestných činov kladených mu za vinu a práve

preto je ďalšie trvanie jeho väzby neprimerané a nezákonné...

... napadnuté uznesenie tak postráda konkrétne odôvodnenie a náležitú

individualizáciu skutkových a právnych okolností, a tak vlastne nevedno na základe čoho

súd prijal citovaný záver a následne rozhodol. Aj tento nedostatok napadnutého

rozhodnutia je rovnako porušením zákona, resp. porušením práv obžalovaného...“

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. júna 2011 tak, že ju zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

konštatoval:

„Nadriadený súd z predloženého spisového materiálu zistil, že na obžalovaného M.

N. podal krajský prokurátor v Nitre v prejednávanej trestnej veci obžalobu v bodoch 1/ a 2/

pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm.

b/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák...

Aj naďalej sú u neho dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/

, pretože z jeho konania vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej

činnosti, pre ktorú sa v súčasnej dobe nachádza vo väzbe.

Zo spisového materiálu taktiež vyplýva, že obžalovaný M. N. bol rozsudkom

Okresného súdu Nitra zo dňa 14. 8. 2007, sp. zn. odsúdený pre trestný čin

ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 a iné, za ktoré mu

bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, s podmienečným odkladom na skúšobnú

dobu 3 roky.

Okrem toho bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28.8.2008,

sp. zn. pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Tr. zák.

spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., pričom mu bol uložený trest odňatia slobody

vo výmere 2 roky a 8 mesiacov,... Z výkonu tohto trestu bol podmienečne prepustený dňa

25. 1. 2010 na skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 3 roky.

Tieto konkrétne skutočnosti ako aj fakt, že obžalovaný M. N. nemal pred zadržaním

príjem zo zamestnania a napokon aj tie skutočnosti, na ktoré podrobne poukázal v

odôvodnení napadnutého uznesenia súd I. stupňa, podľa názoru nadriadeného súdu

odôvodňujú obavu, že po prepustení z väzby bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú

sa nachádza vo väzbe.

Podľa názoru nadriadeného súdu, pokiaľ aj na hlavnom pojednávaní bola vykonaná

prevažná časť dokazovania a toto smeruje k rozhodnutiu o podanej obžalobe, dôvodné

podozrenie, že skutky v bodoch 1/ a 2/ mal spáchať aj obžalovaný M. N. aj naďalej je dané

a podrobné hodnotenie vykonaných dôkazov v rámci rozhodovania o väzbe nie je možné...

Väzbu u neho je potrebné považovať iba za procesné opatrenie, ktorého účelom je

dočasne zaistiť ho pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jeho osobnej

slobody a chrániť spoločnosť pred prípadným pokračovaním alebo opakovaním trestnej

činnosti...

V danom prípade neboli splnené podmienky na nahradenie jeho väzby písomným

sľubom ani dohľadom probačného a mediačného úradníka (§ 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/

) pretože tieto nie je možné vzhľadom na osobu obžalovaného a povahu

prejednávaného prípadu považovať za dostatočné a zároveň neboli zistené žiadne

mimoriadne okolnosti, ktoré by tento zákonný postup odôvodňovali.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dostatočným spôsobom vysvetlil

opodstatnenosť väzobného dôvodu sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Aj keď sa krajský súd nevyjadril k dôvodom sťažovateľovej väzby obšírnejším

spôsobom, ich podstatu vystihol. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa vo väzbe sa

krajský súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, na ktorý vo svojom rozhodnutí aj

odkázal. Okresný súd v tejto súvislosti argumentoval závažnosťou trestnej činnosti, ktorá

bola sťažovateľovi kladená za vinu, dlhšie trvajúcou dobou jej páchania, charakterom

trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ v minulosti dopustil, a skutočnosťou, že sťažovateľ

pred zadržaním nemal trvalý zdroj príjmu a že trestnej činnosti sa mal dopustiť hlavne

s cieľom získania finančných prostriedkov.

Ústavný súd uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho

preskúmateľnosti považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli

sťažovateľovi známe z rozhodnutia súdu prvého stupňa (obdobne napr. ,

, ). Okrem toho je ústavný súd toho názoru, že namietané

uznesenie obsahuje dostatok konkrétnych zistení opodstatňujúcich väzobný dôvod podľa

aj v súčasnom štádiu trestného konania, ktoré sa

vzhľadom na okamih, keď začala plynúť lehota sťažovateľovej väzby (od 10. februára

2010), už nenachádza vo svojej začiatočnej fáze.

Ústavný súd sa zároveň domnieva, že krajský súd reagoval na všetky podstatné

argumenty sťažovateľa obsiahnuté v opravnom prostriedku (sťažnosti proti prvostupňovému

rozhodnutiu), keď skutkovými okolnosťami a právnymi dôvodmi vysvetlil opodstatnenosť

väzobného dôvodu podľa . Krajský súd súčasne

poukázal na význam väzobného stíhania, na dočasnosť väzby a na to, že dôvodnosť

podozrenia zo spáchania trestnej činnosti na základe vzneseného obvinenia a následne

podanej obžaloby aj naďalej trvá a že komplexné hodnotenie dôkazov potvrdzujúcich vinu

alebo vyvracajúcich vinu v rámci rozhodovania o väzbe nie je možné. Tým podľa názoru

ústavného súdu odôvodnil aj splnenie materiálnej podmienky sťažovateľovej väzby.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné ().

Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

preventívnu väzbu sťažovateľa odôvodnil príslušnými ustanoveniami všeobecne záväzných

právnych predpisov a relevantnými skutkovými okolnosťami, ktoré nevyvolávajú

pochybnosti o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu

za dostatočne odôvodnené, ktoré nevykazuje žiadne znaky svojvôle alebo formálneho

prístupu k preskúmavaniu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd prijatým rozhodnutím poskytol jasný

a odôvodnený obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto

dôvodu ju už na predbežnom prerokovaní podľa

odmietol.

Ad 3 )

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prezumpciu neviny

podľa a podľa dohovoru

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného

činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria

A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym

rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa

rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so

zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31).

Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či

rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil

príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom ().

V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že

porušenie práva na prezumpciu neviny nemôže samo osebe nastať takým postupom

všeobecného súdu, ktorý je v súlade s a zákonom (obdobne napr. ,

). V danom prípade krajský súd pri použití terminológie trestného kódexu

odôvodnil opodstatnenosť preventívnej väzby sťažovateľa. Na vysvetlenie svojho právneho

názoru argumentoval právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami (napr. „na

obžalovaného ... N. podal... prokurátor... obžalobu“, „pretože z jeho konania vyplýva

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti“, „obžalovaný... N. bol... odsúdený

pre trestný čin ublíženia na zdraví“, „okrem toho bol odsúdený... pre zločin hrubého

nátlaku“, „že po prepustení z väzby bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sa

nachádza vo väzbe“, „závažnosť trestnej činnosti, ktorej sa mal obžalovaný... N. dopustiť“

etc.), ktorými orgány činné v trestnom konaní a súdy bežne (bez toho, aby tvrdili vinu

dotknutých osôb) argumentujú v rámci trestného konania, ak je na to dostatočne

odôvodnený záver. V danom prípade na to dostatočne odôvodnený záver nepochybne

existoval, keďže sťažovateľovi bolo za protiprávne konanie vznesené obvinenie a následne

naňho bola podaná obžaloba.

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že

krajský súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať

ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej

osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to

v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabránenia v marení

objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti.

V tomto prípade krajský súd rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby založenej na

dôvode podľa , pričom nebolo zistené, aby tento súd

v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil

zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa (obdobne , ).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj

v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( a 3 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011