Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 113/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 , základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na prezumpciu

neviny podľa , Listiny základných

práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na

prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20.

decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2011 doručená sťažnosť F. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prezumpciu neviny podľa , Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na spravodlivé súdne konanie a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:

«Uzneseniami súdov a to súdom prvého stupňa sudcom pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica dňa 13. 12. 2010 Uznesením

17/2010 bolo rozhodnuté o predĺžení väzby mňa, sťažovateľa, do 31. marca 2011. Proti

tomuto rozhodnutiu som podal opravný prostriedok, v dôsledku ktorého vo veci rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 20. 12. 2010 tak, že

sťažnosť mňa sťažovateľa bola zamietnutá.

Je potrebné na tomto mieste uviesť, že väzobné dôvody na mojej strane sú

konštatované dôvodmi väzby podľa , , a tieto

boli založené v dôsledku môjho vzatia do väzby Uznesením sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 17/2010 zo dňa

20. 2. 2010, pričom väzba sa počíta od 16. 2. 2010...

Podrobne v dôvodoch sťažnosti súdu uvádzam, že vykonanie navrhovaných dôkazov

prokurátorom sa ma nedotýka a neviem prečo väzobným dôvodom má byť na mojej strane

znalecký posudok vyhotovovaný znaleckou organizáciou a to Výskumným súdnej

optiky, ktorý doposiaľ vyhotovený nebol... Neviem, ako ja sťažovateľ môžem na tieto

posudky vplývať spôsobom, aby na mojej strane trvala kolúzna väzba. Tiež na ďalšie

trvanie väzby nemôže mať vplyv analýza znaleckých posudkov, teda čas, pokiaľ tieto

posudky bude študovať a analyzovať vyšetrovateľ, prípadne dozorový prokurátor. O

všetkých takýchto veciach som sa dozvedel až pri výsluchu spoluobvinených dňa 13. 12.

2010, ktorý výsluch bol vykonaný sudcom pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica. Uvedené som vytýkal súdu prvého stupňa vo

svojom opravnom prostriedku, pretože v rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie som

nenašiel žiadnu konkretizáciu dôvodov trvania mojej väzby z jednotlivých väzobných

dôvodov tak, ako tieto pozná . Prakticky neviem, čo je konkrétnym

dôvodom neustáleho predlžovania väzby na mojej strane a z akých konkrétnych dôvodov.

Súd prvého stupňa rozsiahlo na pätnástich stranách konštatuje rôzne okolnosti námietok

iných spoluobvinených a všeobecne prikláňajúc sa k argumentácii prokurátora hovorí o

všetkých obvinených, že je daná dôvodnosť trestného stíhania („kolektívna dôvodnosť“)...

Jednoducho povedané, z prvostupňového rozhodnutia sa ja sťažovateľ nemám ako

dozvedieť, prečo trvajú na mojej strane dôvody väzby a to zo všetkých dôvodov, ktoré pozná

a prečo sa teda voči mojej osobe predlžuje väzba do 31. 3. 2011...

Odvolací súd aj keď vyjadrujúc sa v polohe dôvodného podozrenia hovorí o tom, že

malo dôjsť k spáchaniu trestnej činnosti v minulosti tak, ako je to v uznesení o vznesení

obvinenia. Takéto vyjadrenie naznačuje vinu mňa sťažovateľa pred tým, ako o nej bolo

v súlade so zákonom rozhodnuté. V tomto smere poukazujem na rozhodnutie Ústavného

súdu SR č. , v ktorom „Ústavný súd už vyslovil, že prezumpcia neviny sa

neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa

konanie vedie, ale má širší dosah. Okrem iného vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je

oprávnený vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie ešte

pred tým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom“...

Domnievam sa však, že pre úvahy Ústavného súdu v okolnostiach prípadu nie je

rozhodujúce štádium vyšetrovania, ale štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby

trvajúcej pomaly viac ako rok už nie je štádiom počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už

nemožno uplatniť kritériá uplatňované v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko

po ňom, prípadne sa dovolávať počiatočných štádií trvania väzby, ako to robí najmä

odvolací súd. Veď predsa za celé trvanie väzby nutne muselo dôjsť k posunu vo vyšetrovaní

a to či už v smere pre uznanie mojej viny, alebo neviny. Viac ako ročné obmedzenie osobnej

slobody osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým (nález

zo dňa 11. 1. 2005)...

Väzba nemôže slúžiť ako zaisťovací inštitút na zabezpečenie prítomnosti obvineného

na procesných úkonoch trestného konania, rozhodnutia o väzbe musia byť

individualizované skutkovo a následne právne odôvodnené z pohľadu trvania väzby, jej

dôvodov a to dôvodov konkrétnych vo vzťahu ku konkrétnej osobe, v tomto prípade vo

vzťahu k osobe mňa sťažovateľa. Toto sa tak nestalo. Všeobecné konštatovania s

dovolávaním sa na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe nie sú zákonné...

Druhým dôvodom porušujúcim ľudské práva a základné slobody vo vzťahu k čl. 17

ods. 1, 2 a 5 v nadväznosti na SR je skutočnosť konštatovaná Uznesením NS

SR zo dňa 20.12. na str. 6 druhý odstavec, kde odvolací súd uvádza: „Zo

skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ

zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali

spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.“

Uvedeným konštatovaním sa tento súd dostal do rozporu so základnou zásadou

prezumpcie neviny uvedenou v , ktorú zásadu v sebe obsahuje aj

ods. 2 SR ... Mám za to, že ešte pred rozhodnutím o mojej vine, mňa sťažovateľa, vo

svojom rozhodnutí tento súd vyslovil názory, ktoré naznačujú, že som ja, sťažovateľ,

spáchal trestný čin, pre ktorý som stíhaný, resp. pre ktorý bolo vznesené obvinenie...

Záverom chcem zhrnúť mnou uvedené výhrady, ktoré mám proti Uzneseniu

Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 12. 2010 tak, že toto rozhodnutie napádam

preto, že NS SR sa uspokojil s tým, že súd prvého stupňa nedostatočne špecifikoval dôvod

väzby voči mne, a sa stotožnil s opakovaním odôvodnenia väzby vo viacerých

predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach, čím prakticky potvrdil taký spôsob

rozhodovania o väzbe, aký zvolil sudca pre prípravné konanie, keď väzobné dôvody

konštatuje na spôsob „kolektívneho posúdenia dôvodov väzby“. V druhom rade došlo tiež

k porušeniu prezumpcie neviny vo vzťahu k spravodlivosti trestného konania a v tejto

nadväznosti k porušeniu mojich ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1

SR a , 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 12. 2010

došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa,

vyplývajúcich z , 2 a 5, , SR a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1, 2.

2) Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

20. 12. 2010.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť F. L. trovy konania v sume

240,26 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. J. G., B.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o nedostatočnej konkretizácii

a špecifikácii dôvodov jeho väzby, pričom zároveň uviedol, že z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu mu nie je jasné, aké skutočnosti tvoria základ pre opätovné predĺženie

jeho väzby, ktorá uňho trvá od 16. februára 2010. Okrem toho sťažovateľ namietal, že

najvyšší súd konštatovaním o dôvodnosti jeho podozrenia zo spáchania trestnej činnosti,

ktorej sa mal dopustiť tak, ako vyplýva z uznesenia o vznesení obvinenia, porušil aj zásadu

prezumpcie neviny, a tým aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ sa domnieva, že z uvedených dôvodov najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 20. decembra 2010 porušil tieto články , listiny a dohovoru:

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra 2010, pretože

toto uznesenie považoval za nedostatočne odôvodnené hlavne z hľadiska individualizácie

dôvodov jeho väzby.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že uznesením sudcu pre prípravné

konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný trestný súd“), sp. zn. 17/2010 z 13. decembra 2010 bolo rozhodnuté

o viacerých skutočnostiach (napr. o predĺžení lehoty trvania väzby, o neprijatí písomného

sľubu, o zamietnutí žiadostí o prepustenie z väzby a podobne) týkajúcich sa viacerých

obvinených, pričom vo vzťahu k sťažovateľovi bolo rozhodnuté len o návrhu prokurátora

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„špeciálna prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby, a to tak, že väzba sťažovateľa

bola predĺžená do 31. marca 2011.

Z uznesenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný

uznesením vyšetrovateľa odboru vyšetrovania Úradu boja proti organizovanej kriminalite

Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010 za

trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

, za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa ,

ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a), a ods. 4 písm. c) s poukazom na

písm. a) a sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k

písm. a) v štádiu pokusu podľa , za obzvlášť

závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 5 písm. c)

s poukazom na v súbehu so zločinom

poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného

zákona s poukazom na .

Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu v uznesení

sp. zn. 17/2010 z 13. decembra 2010 uviedol, že 29. novembra 2010 mu bol doručený

návrh prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby na sťažovateľa,

ako aj ďalších obvinených. Podľa neho sa prokurátor v návrhu odvolal na rozsah

a obťažnosť trestnej veci (16 skutkov), ktorej vyšetrovanie nebolo možné dosiaľ ukončiť,

pričom poukázal na to, že dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa a spoluobvinených je

potvrdená vykonanými dôkazmi. Prokurátor špeciálnej prokuratúry argumentoval tým, že

v ďalšom priebehu vyšetrovania je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, posúdiť a vyhodnotiť

návrhy obhajoby, poukázal aj na to, že je predpoklad, že dôjde k vzneseniu obvinenia

ďalším osobám. Okrem toho prokurátor dal do pozornosti skutočnosť, že v tejto trestnej

veci ide o viacerých obvinených, poškodených a viacero skutkov, a preto predĺženie lehoty

väzby u sťažovateľa a ďalších obvinených do 31. mája 2011 považoval za opodstatnené.

Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu v odôvodnení

uznesenia sp. zn. 17/2010 z 13. decembra 2010 okrem iného konštatoval:

«Na tomto mieste je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania súd - sudca pre

prípravné konanie nerozhoduje o vine a treste obvinených tak, ako je tomu na hlavnom

pojednávaní. V tomto štádiu konania stačí dôvodnosť podozrenia, že obvinení mali spáchať

trestnú činnosť konaním tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia. Doposiaľ

zadovážené dôkazy, a to výsluchy svedkov a poškodených vo výraznej miere dobre

korešpondujú s obsahom výpovede chráneného svedka R. G., navzájom sa v zásade

dopĺňajú. Niet teda iba jediného usvedčujúceho dôkazu v takej rozsiahlej veci, ako je

výpoveď R. G., ako to tvrdia obvinení. Žiaden zo zadovážených dôkazov zásadnou mierou

nevyvrátil dôvodnosť podozrenia zo stíhanej trestnej činnosti ani u jedného z obvinených.

Čo sa týka dôvodnosti väzby obvinených podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)

, hrozí im v prípade uznania viny zo stíhanej trestnej činnosti uloženie

vysokého trestu odňatia slobody až doživotia. Zo spôsobu fungovania členov zločineckej

skupiny možno dôvodiť záver, že existuje dôvodná obava, smerujúca k riziku úteku, alebo

riziku skrývania sa ( ). Táto obava je zatiaľ

podložená najmä výpoveďami svedka R. G...

Okrem toho nemožno prehliadnuť aktivity vyplývajúce z výpovede obvineného B. Ž. z

12. októbra 2010 aj o tom, ako sa ho snažil obvinený A. B. ovplyvňovať. Táto výpoveď

poukazuje na praktiky ovplyvňovania osôb, ako sa majú správať tým „vhodným“ spôsobom.

Stále trvá reálna hrozba toho, že v prípade prepustenia niektorých z členov skupiny na

slobodu, táto sa dokáže znovu veľmi rýchlo vrátiť späť ku svojej pôvodnej činnosti.

Vzhľadom na demonštratívne prejavy sily, na násilie, na hrozby rôznymi ujmami, na

podpaľovanie, na vydieračský únos, niet pochybností o tom, že stále trvajú obavy z

ovplyvňovania svedkov a poškodených, ale aj niektorých z obvinených, čím je daný dôvod

väzby u všetkých obvinených spomenutých vo výrokovej časti tohto uznesenia aj podľa § 71

ods. 1 písm. b) (s výnimkou obvineného K. S...).

Vzhľadom na rozsah páchanej trestnej činnosti a obdobie, počas ktorej bola trestná

činnosť spáchaná, s poukazom aj na obžaloby podávané za inú trestnú činnosť proti

obvineným, niet pochybností o tom, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu je

úplne reálna hrozba, že budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, lebo počas dlhej

doby, ako je zistiteľné z obsahu vyšetrovacieho spisu, sa neživili riadnym spôsobom, ale

prostriedky na obživu získavali páchaním trestnej činnosti. Na tomto mieste opäť treba

poukázať na výpoveď svedka R. G. Tento svedok aj v tomto smere podrobne vypovedal o

tom, ako boli členovia skupiny platení, z akých prostriedkov, ako sa peniaze rozdeľovali,

kto komu dával výplatu. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že členovia zločineckej skupiny

nemali stále zamestnanie a ich zdroj obživy mal zrejme pochádzať najmä z trestnej činnosti.

Preto zostala zachovaná aj obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, teda dôvod

väzby podľa ...

Od prechádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby boli nepochybne

vykonané ďalšie úkony, o čom svedčí aj predloženie nového zväzku vyšetrovacieho spisu

označeného ako č. 13. Objektívne sa teda zmenil stav zisťovania skutkového stavu veci

oproti augustu 2010. Preto je potrebné zvažovať, či argumentácia prokurátora uvedená

v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby je nielen rozumná, a presvedčivá, ale aj

smerujúca k zisteniu skutkového stavu veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10

. V tomto smere sudca pre prípravné konanie nezistil nič také, čo by

naznačovalo, že postup vo vyšetrovaní nie je celkom v súlade s ustanovením § 2 ods. 10

. ...

Možno súhlasiť s argumentáciou prokurátora v tom, že konanie prebieha plynulo.

Rozsah dôkazov, ktoré treba vykonať, podľa názoru sudcu pre prípravné konanie by nemalo

vyžadovať dobu až 5 mesiacov, ako to požadoval prokurátor vo svojom návrhu. Zisťovanie

skutkového stavu veci nemôže byť na ujmu ktoréhokoľvek z obvinených. Preto napriek počtu

obvinených a počtu stíhaných skutkov treba dbať na to, aby dôkazy v tejto veci boli

vykonávané naozaj prednostne a urýchlene, ako sa toho domáhajú obvinení a ako to

vyžaduje vyššie citované ustanovenie . Orgány činné v trestnom konaní

musia byť preto ešte aktívnejšie, musia sa snažiť získať požadované dôkazy podstatne skôr

ako za 5 mesiacov. Preto sudca pre prípravné konanie predĺžil lehotu trvania väzby

u všetkých obvinených iba o tri mesiace, teda do 31. marca 2011. Takéto predĺženie sa

v terajšom štádiu prípravného konania javí ako primerané a rozumné na to, aby všetky

potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu veci boli získané a vyhodnotené.»

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 20. decembra 2010 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ svoju sťažnosť

proti prvostupňovému uzneseniu zdôvodnil tak, že o ňom vyslovil, že neobsahuje

konkretizáciu a individualizáciu skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov

väzby.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 20. decembra 2010 konštatoval:

„V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie

v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov

trvajú dôvody väzby u všetkých obžalovaných v súčasnosti. Predmetné rozhodnutie

korešponduje s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami o väzbe, pričom žiadne

podstatné zmeny v uvedených smeroch nenastali...

Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primárne poukazuje aj na

aktuálnosť skôr publikovaných rozhodnutí súdmi oboch druhov a stupňov v tejto trestnej

veci, a to z hľadísk záverov o nutnosti väzby obvinených. Jedná sa o uznesenie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. februára

2010, sp. zn. 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 8. marca 2010, sp. zn. , uznesenie Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. júna 2010, sp. zn. 17/2010, v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2010, sp. zn. ,

uznesenia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo

16. augusta 2010 a 20. augusta 2010, sp. zn. 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. septembra 2010, sp. zn. , uznesenie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, z 13. októbra

2010, sp. zn. 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 26. októbra 2010, sp. zn. , a napokon uznesenie Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, z 10. novembra 2010,

sp. zn. 17/2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

1. decembra 2010, sp. zn. .

Zo skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ

zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali

spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.

Dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že budú pokračovať

v trestnej činnosti, mariť výsledky jej objasňovania pre hrozbu vysokých trestov sa môžu

stať nedosiahnuteľnými pre účely trestného stíhania, stále trvá...

Najvyšší súd taktiež nezistil žiadne také prieťahy v doterajšom konaní, ktoré by

odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia obvinených do väzby je

neúmerná vecnej i formálnej obťažnosti veci. Možno konštatovať, že súdne konanie

prebieha plynulo a v ďalšej fáze vyšetrovania bude potrebné vykonať najmä analýzy

znaleckých posudkov, správ z daňových úradov, odpočutých telefonických hovorov

a predvolať na výsluch poškodených a svedkov.“

Ústavný súd zistil, že špecializovaný trestný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj

najvyšší súd, konštatoval, že podkladom na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa,

ako aj ďalších obvinených z dôvodu podľa (úteková

väzba) je aj v súčasnej dobe skutočnosť, že sťažovateľ a spoluobvinení sú stíhaní za

obzvlášť závažnú trestnú činnosť, hrozí im vysoký trest odňatia slobody a vzhľadom na

spôsob fungovania zločineckej skupiny, ktorú tvorili, existuje dôvodná obava, že by sa

mohli vyhýbať trestnému stíhaniu. Toto tvrdenie súd prvého stupňa zaujal s odkazom na

obsah jednej zo svedeckých výpovedí.

Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby [ ] sa

najvyšší súd opäť stotožnil s argumentmi prednesenými súdom prvého stupňa. V tejto

súvislosti súd prvého stupňa poukázal na praktiky zaužívané medzi členmi zločineckej

skupiny, na už existujúci prípad vzájomného ovplyvňovania medzi obvinenými. Na tomto

mieste súd prvého stupňa vyzdvihol charakter správania spoluobvinených v zločineckej

skupine, s čím podľa jeho názoru súvisí aj dôvodný predpoklad, že prepustením sťažovateľa

a ďalších obvinených na slobodu by sa takáto zločinecká skupina dokázala vrátiť k páchaniu

trestnej činnosti. Podľa názoru špecializovaného trestného súdu práve povaha a závažnosť

dosiaľ spáchanej trestnej činnosti (prejavy násilia, hrozba ujmy, podpaľačstvo, vydieračský

únos a podobne) sú predpokladom, že obava z ovplyvňovania svedkov, poškodených, ale aj

niektorých obvinených stále trvá.

Najvyšší súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa súvisiacim s dôvodmi

preventívnej väzby podľa . V tejto súvislosti bolo

poukázané na to, že prepustením sťažovateľa a ďalších obvinených na slobodu by vznikla

reálna hrozba, že by mohli pokračovať v doterajšej trestnej činnosti. Súdy vychádzali

z toho, že vykonaným dokazovaním, hlavne z výpovede jedného zo svedkov, je zrejmé, že

sťažovateľ a ďalší obvinení sa pred vzatím do väzby neživili bežným spôsobom, ale príjmy

si zadovažovali z páchania trestnej činnosti. Svedok dokonca presne popísal spôsob

odmeňovania členov zločineckej skupiny.

Okrem toho, že najvyšší súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, poukázal aj

na skoršie väzobné rozhodnutia prijaté v tejto trestnej veci a konštatoval, že okolnosti v nich

uvedené sú aktuálne aj v súčasnom štádiu trestného konania.

Najvyšší súd súčasne vyslovil, že v danej veci bude potrebné vykonať ešte ďalšie

dôkazy na účely náležitého zistenia skutkového stavu, pričom si osvojil názor súdu prvého

stupňa, že väzbu sťažovateľa a ďalších obvinených je potrebné predĺžiť do 31. marca 2011,

a nie až do 31. mája 2011, ako navrhoval prokurátor špeciálnej prokuratúry. Druhostupňový

súd sa vyjadril aj k tomu, či v postupe orgánov činných v trestnom konaní nedochádza

k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti dospel k záveru, že takáto okolnosť zistená

nebola.

Úlohou ústavného súdu je zistiť, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Rozhodnutie najvyššieho

súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho

ponechania vo väzbe sa javí ako súladné s . Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa

vo väzbe sa najvyšší súd stotožnil s názorom špecializovaného trestného súdu. Ústavný súd

uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti

považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľovi

známe z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj zo skorších rozhodnutí prijatých v danej

veci (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd okrem toho zastáva názor, že doterajšia dĺžka trvania väzby

u sťažovateľa vzhľadom na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti, z ktorej je

obvinený, nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 16. februára

2010), a to aj s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (rozsiahle dokazovanie), ako aj

vzhľadom na doterajšie dodržanie zákonných lehôt podľa , keď

väzba v prípravnom konaní môže v sťažovateľovom prípade trvať až 25 mesiacov. Dosiaľ

bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 31. marca 2011, čo znamená, že

sťažovateľ by do tohto dátumu bol vo väzbe 13 mesiacov a 15 dní.

Zásadnou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie, že uznesenie najvyššieho súdu

neobsahuje individualizáciu okolností ďalšieho trvania jeho väzby. Poukázal na to, že

najvyšší súd sa vo všeobecnosti odvolával na skoršie dôvody väzby, ktoré boli spoločné aj

pre ďalších spoluobvinených. Ústavný súd zastáva názor, že ak ide o trestnú vec, kde

vystupujú viacerí obvinení, ktorí spoločne participovali na trestnej činnosti, dôvody ich

väzby, ako aj skutkové okolnosti môžu byť u viacerých, prípadne všetkých obvinených

rovnaké, a teda aj spoločné. Samozrejme, že tieto dôvody musia byť konkrétne. Na tomto

mieste považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že najvyšší súd odvolávajúci sa na skoršie

rozhodnutia prijaté v tejto veci prísne nešpecifikoval skutkové okolnosti dôvodov

sťažovateľovej väzby, ale na druhej strane vychádzajúc z rozhodnutia súdu prvého stupňa

uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré sa podľa jeho vyjadrenia opierajú o výsluch svedka,

doterajšie správanie obvinených, ako aj ostatné dosiaľ vykonané dokazovanie. Vzhľadom

na presvedčivosť uvádzaných skutkových okolností a právnych dôvodov sa ústavný súd

nedomnieva, aby závery najvyššieho súdu boli výsledkom jeho domýšľania alebo

nekontrolovaných predstáv vyúsťujúcich do svojvôle, a tým aj do porušenia základných

práv podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

konštatuje, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené

skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými

článkami a dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už na

predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne tvrdil, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil

zásadu prezumpcie neviny, a tým aj jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd namietaným uznesením rozhodoval

o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci

obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha

dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť

sa trestnému stíhaniu (úteková väzba), zabránenia v marení objasňovania dôležitých

skutočností (kolúzna väzba) alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti (preventívna

väzba). V tomto prípade najvyšší súd rozhodoval o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola okrem iného väzba sťažovateľa predĺžená do

31. marca 2011. Najvyšší súd v tomto prípade konštatoval opodstatnenosť väzobného

dôvodu podľa , a a ani vo výroku alebo

v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyslovil, že sťažovateľ je vinný zo spáchania trestnej

činnosti, ktorá mu je na základe dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za vinu. Ústavný súd

teda nezistil, aby najvyšší súd v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie

vo veci samej, a tak prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý,

proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví

právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

ods. 2 dohovoru na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na strane

druhej, sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra 2010,

ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V danom prípade sťažovateľ namietal rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bola

jeho sťažnosť proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu

o predĺžení lehoty trvania jeho väzby do 31. marca 2011 zamietnutá.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr.

rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,

, , atď.), respektíve , pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu

úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než

aký má na mysli dohovoru. Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú

hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto

špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru

o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie garantujúce

základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. , ).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol.

Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 40 ods. 6 listiny uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra 2010.

Tento článok zakotvuje zásadu použitia hmotnoprávneho trestného predpisu

() pri posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu. Pritom rozhodnutie,

ktoré sťažovateľ namietal, s touto zásadou nijako nesúvisí, keďže ide o rozhodnutie

týkajúce sa inštitútu trestného procesu–väzby, pri ktorom všeobecný súd síce rozhoduje

o osobnej slobode dotknutej osoby, ale neposudzuje trestnosť činu ani nerozhoduje

o uložení trestu takejto osobe.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ nijako neodôvodnil, v čom by malo

spočívať porušenie označeného článku listiny a ani nenaznačil, akým spôsobom by mohol

najvyšší súd porušiť označený čl. 40 ods. 6 listiny.

Z uvedeného dôvodu sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia, a preto bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami

sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011