Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 113/2011
PDF · 299.45 KB
No categories available
III. ÚS 113/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť F. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu
neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 6 Listiny základných
práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na
prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20.
decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2011 doručená sťažnosť F. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 6 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na spravodlivé súdne konanie a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:
«Uzneseniami súdov a to súdom prvého stupňa sudcom pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica dňa 13. 12. 2010 Uznesením
Tp 17/2010 bolo rozhodnuté o predĺžení väzby mňa, sťažovateľa, do 31. marca 2011. Proti
tomuto rozhodnutiu som podal opravný prostriedok, v dôsledku ktorého vo veci rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 20. 12. 2010 1 Tost 47/2010 tak, že
sťažnosť mňa sťažovateľa bola zamietnutá.
Je potrebné na tomto mieste uviesť, že väzobné dôvody na mojej strane sú
konštatované dôvodmi väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. a tieto
boli založené v dôsledku môjho vzatia do väzby Uznesením sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 17/2010 zo dňa
20. 2. 2010, pričom väzba sa počíta od 16. 2. 2010...
Podrobne v dôvodoch sťažnosti súdu uvádzam, že vykonanie navrhovaných dôkazov
prokurátorom sa ma nedotýka a neviem prečo väzobným dôvodom má byť na mojej strane
znalecký posudok vyhotovovaný znaleckou organizáciou a to Výskumným ústavom súdnej
optiky, ktorý doposiaľ vyhotovený nebol... Neviem, ako ja sťažovateľ môžem na tieto
posudky vplývať spôsobom, aby na mojej strane trvala kolúzna väzba. Tiež na ďalšie
trvanie väzby nemôže mať vplyv analýza znaleckých posudkov, teda čas, pokiaľ tieto
posudky bude študovať a analyzovať vyšetrovateľ, prípadne dozorový prokurátor. O
všetkých takýchto veciach som sa dozvedel až pri výsluchu spoluobvinených dňa 13. 12.
2010, ktorý výsluch bol vykonaný sudcom pre prípravné konanie Špecializovaného
trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica. Uvedené som vytýkal súdu prvého stupňa vo
svojom opravnom prostriedku, pretože v rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie som
nenašiel žiadnu konkretizáciu dôvodov trvania mojej väzby z jednotlivých väzobných
dôvodov tak, ako tieto pozná Trestný poriadok. Prakticky neviem, čo je konkrétnym
dôvodom neustáleho predlžovania väzby na mojej strane a z akých konkrétnych dôvodov.
Súd prvého stupňa rozsiahlo na pätnástich stranách konštatuje rôzne okolnosti námietok
iných spoluobvinených a všeobecne prikláňajúc sa k argumentácii prokurátora hovorí o
všetkých obvinených, že je daná dôvodnosť trestného stíhania („kolektívna dôvodnosť“)...
Jednoducho povedané, z prvostupňového rozhodnutia sa ja sťažovateľ nemám ako
dozvedieť, prečo trvajú na mojej strane dôvody väzby a to zo všetkých dôvodov, ktoré pozná
Trestný poriadok a prečo sa teda voči mojej osobe predlžuje väzba do 31. 3. 2011...
Odvolací súd aj keď vyjadrujúc sa v polohe dôvodného podozrenia hovorí o tom, že
malo dôjsť k spáchaniu trestnej činnosti v minulosti tak, ako je to v uznesení o vznesení
obvinenia. Takéto vyjadrenie naznačuje vinu mňa sťažovateľa pred tým, ako o nej bolo
v súlade so zákonom rozhodnuté. V tomto smere poukazujem na rozhodnutie Ústavného
súdu SR č. PL ÚS 12/98, v ktorom „Ústavný súd už vyslovil, že prezumpcia neviny sa
neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa
konanie vedie, ale má širší dosah. Okrem iného vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je
oprávnený vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie ešte
pred tým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom“...
Domnievam sa však, že pre úvahy Ústavného súdu v okolnostiach prípadu nie je
rozhodujúce štádium vyšetrovania, ale štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby
trvajúcej pomaly viac ako rok už nie je štádiom počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už
nemožno uplatniť kritériá uplatňované v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko
po ňom, prípadne sa dovolávať počiatočných štádií trvania väzby, ako to robí najmä
odvolací súd. Veď predsa za celé trvanie väzby nutne muselo dôjsť k posunu vo vyšetrovaní
a to či už v smere pre uznanie mojej viny, alebo neviny. Viac ako ročné obmedzenie osobnej
slobody osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým (nález
III. ÚS 220/04 zo dňa 11. 1. 2005)...
Väzba nemôže slúžiť ako zaisťovací inštitút na zabezpečenie prítomnosti obvineného
na procesných úkonoch trestného konania, rozhodnutia o väzbe musia byť
individualizované skutkovo a následne právne odôvodnené z pohľadu trvania väzby, jej
dôvodov a to dôvodov konkrétnych vo vzťahu ku konkrétnej osobe, v tomto prípade vo
vzťahu k osobe mňa sťažovateľa. Toto sa tak nestalo. Všeobecné konštatovania s
dovolávaním sa na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe nie sú zákonné...
Druhým dôvodom porušujúcim ľudské práva a základné slobody vo vzťahu k čl. 17
ods. 1, 2 a 5 v nadväznosti na čl. 46 Ústavy SR je skutočnosť konštatovaná Uznesením NS
SR 1 Tost 47/2010 zo dňa 20.12. na str. 6 druhý odstavec, kde odvolací súd uvádza: „Zo
skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ
zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali
spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.“
Uvedeným konštatovaním sa tento súd dostal do rozporu so základnou zásadou
prezumpcie neviny uvedenou v § 2 ods. 4 Tr. por., ktorú zásadu v sebe obsahuje aj čl. 50
ods. 2 Ústavy SR ... Mám za to, že ešte pred rozhodnutím o mojej vine, mňa sťažovateľa, vo
svojom rozhodnutí tento súd vyslovil názory, ktoré naznačujú, že som ja, sťažovateľ,
spáchal trestný čin, pre ktorý som stíhaný, resp. pre ktorý bolo vznesené obvinenie...
Záverom chcem zhrnúť mnou uvedené výhrady, ktoré mám proti Uzneseniu
Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 12. 2010 1 Tost 47/2010 tak, že toto rozhodnutie napádam
preto, že NS SR sa uspokojil s tým, že súd prvého stupňa nedostatočne špecifikoval dôvod
väzby voči mne, a sa stotožnil s opakovaním odôvodnenia väzby vo viacerých
predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach, čím prakticky potvrdil taký spôsob
rozhodovania o väzbe, aký zvolil sudca pre prípravné konanie, keď väzobné dôvody
konštatuje na spôsob „kolektívneho posúdenia dôvodov väzby“. V druhom rade došlo tiež
k porušeniu prezumpcie neviny vo vzťahu k spravodlivosti trestného konania a v tejto
nadväznosti k porušeniu mojich ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 12. 2010
1 Tost 47/2010 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa,
vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 40 ods. 6
Listiny základných práv a slobôd, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1, 2.
2) Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR 1 Tost 47/2010 zo dňa
20. 12. 2010.
3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť F. L. trovy konania v sume
240,26 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. J. G., B.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o nedostatočnej konkretizácii
a špecifikácii dôvodov jeho väzby, pričom zároveň uviedol, že z odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu mu nie je jasné, aké skutočnosti tvoria základ pre opätovné predĺženie
jeho väzby, ktorá uňho trvá od 16. februára 2010. Okrem toho sťažovateľ namietal, že
najvyšší súd konštatovaním o dôvodnosti jeho podozrenia zo spáchania trestnej činnosti,
ktorej sa mal dopustiť tak, ako vyplýva z uznesenia o vznesení obvinenia, porušil aj zásadu
prezumpcie neviny, a tým aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Sťažovateľ sa domnieva, že z uvedených dôvodov najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010 porušil tieto články ústavy, listiny a dohovoru:
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010, pretože
toto uznesenie považoval za nedostatočne odôvodnené hlavne z hľadiska individualizácie
dôvodov jeho väzby.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na
dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí
právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že uznesením sudcu pre prípravné
konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný trestný súd“), sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 bolo rozhodnuté
o viacerých skutočnostiach (napr. o predĺžení lehoty trvania väzby, o neprijatí písomného
sľubu, o zamietnutí žiadostí o prepustenie z väzby a podobne) týkajúcich sa viacerých
obvinených, pričom vo vzťahu k sťažovateľovi bolo rozhodnuté len o návrhu prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„špeciálna prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby, a to tak, že väzba sťažovateľa
bola predĺžená do 31. marca 2011.
Z uznesenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný
uznesením vyšetrovateľa odboru vyšetrovania Úradu boja proti organizovanej kriminalite
Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010 za
trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1,
ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a), a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3
písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, za obzvlášť
závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 5 písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.
Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu v uznesení
sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 uviedol, že 29. novembra 2010 mu bol doručený
návrh prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby na sťažovateľa,
ako aj ďalších obvinených. Podľa neho sa prokurátor v návrhu odvolal na rozsah
a obťažnosť trestnej veci (16 skutkov), ktorej vyšetrovanie nebolo možné dosiaľ ukončiť,
pričom poukázal na to, že dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa a spoluobvinených je
potvrdená vykonanými dôkazmi. Prokurátor špeciálnej prokuratúry argumentoval tým, že
v ďalšom priebehu vyšetrovania je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, posúdiť a vyhodnotiť
návrhy obhajoby, poukázal aj na to, že je predpoklad, že dôjde k vzneseniu obvinenia
ďalším osobám. Okrem toho prokurátor dal do pozornosti skutočnosť, že v tejto trestnej
veci ide o viacerých obvinených, poškodených a viacero skutkov, a preto predĺženie lehoty
väzby u sťažovateľa a ďalších obvinených do 31. mája 2011 považoval za opodstatnené.
Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu v odôvodnení
uznesenia sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 okrem iného konštatoval:
«Na tomto mieste je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania súd - sudca pre
prípravné konanie nerozhoduje o vine a treste obvinených tak, ako je tomu na hlavnom
pojednávaní. V tomto štádiu konania stačí dôvodnosť podozrenia, že obvinení mali spáchať
trestnú činnosť konaním tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia. Doposiaľ
zadovážené dôkazy, a to výsluchy svedkov a poškodených vo výraznej miere dobre
korešpondujú s obsahom výpovede chráneného svedka R. G., navzájom sa v zásade
dopĺňajú. Niet teda iba jediného usvedčujúceho dôkazu v takej rozsiahlej veci, ako je
výpoveď R. G., ako to tvrdia obvinení. Žiaden zo zadovážených dôkazov zásadnou mierou
nevyvrátil dôvodnosť podozrenia zo stíhanej trestnej činnosti ani u jedného z obvinených.
Čo sa týka dôvodnosti väzby obvinených podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku, hrozí im v prípade uznania viny zo stíhanej trestnej činnosti uloženie
vysokého trestu odňatia slobody až doživotia. Zo spôsobu fungovania členov zločineckej
skupiny možno dôvodiť záver, že existuje dôvodná obava, smerujúca k riziku úteku, alebo
riziku skrývania sa (§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku). Táto obava je zatiaľ
podložená najmä výpoveďami svedka R. G...
Okrem toho nemožno prehliadnuť aktivity vyplývajúce z výpovede obvineného B. Ž. z
12. októbra 2010 aj o tom, ako sa ho snažil obvinený A. B. ovplyvňovať. Táto výpoveď
poukazuje na praktiky ovplyvňovania osôb, ako sa majú správať tým „vhodným“ spôsobom.
Stále trvá reálna hrozba toho, že v prípade prepustenia niektorých z členov skupiny na
slobodu, táto sa dokáže znovu veľmi rýchlo vrátiť späť ku svojej pôvodnej činnosti.
Vzhľadom na demonštratívne prejavy sily, na násilie, na hrozby rôznymi ujmami, na
podpaľovanie, na vydieračský únos, niet pochybností o tom, že stále trvajú obavy z
ovplyvňovania svedkov a poškodených, ale aj niektorých z obvinených, čím je daný dôvod
väzby u všetkých obvinených spomenutých vo výrokovej časti tohto uznesenia aj podľa § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (s výnimkou obvineného K. S...).
Vzhľadom na rozsah páchanej trestnej činnosti a obdobie, počas ktorej bola trestná
činnosť spáchaná, s poukazom aj na obžaloby podávané za inú trestnú činnosť proti
obvineným, niet pochybností o tom, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu je
úplne reálna hrozba, že budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, lebo počas dlhej
doby, ako je zistiteľné z obsahu vyšetrovacieho spisu, sa neživili riadnym spôsobom, ale
prostriedky na obživu získavali páchaním trestnej činnosti. Na tomto mieste opäť treba
poukázať na výpoveď svedka R. G. Tento svedok aj v tomto smere podrobne vypovedal o
tom, ako boli členovia skupiny platení, z akých prostriedkov, ako sa peniaze rozdeľovali,
kto komu dával výplatu. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že členovia zločineckej skupiny
nemali stále zamestnanie a ich zdroj obživy mal zrejme pochádzať najmä z trestnej činnosti.
Preto zostala zachovaná aj obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, teda dôvod
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku...
Od prechádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby boli nepochybne
vykonané ďalšie úkony, o čom svedčí aj predloženie nového zväzku vyšetrovacieho spisu
označeného ako č. 13. Objektívne sa teda zmenil stav zisťovania skutkového stavu veci
oproti augustu 2010. Preto je potrebné zvažovať, či argumentácia prokurátora uvedená
v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby je nielen rozumná, a presvedčivá, ale aj
smerujúca k zisteniu skutkového stavu veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10
Trestného poriadku. V tomto smere sudca pre prípravné konanie nezistil nič také, čo by
naznačovalo, že postup vo vyšetrovaní nie je celkom v súlade s ustanovením § 2 ods. 10
Trestného poriadku. ...
Možno súhlasiť s argumentáciou prokurátora v tom, že konanie prebieha plynulo.
Rozsah dôkazov, ktoré treba vykonať, podľa názoru sudcu pre prípravné konanie by nemalo
vyžadovať dobu až 5 mesiacov, ako to požadoval prokurátor vo svojom návrhu. Zisťovanie
skutkového stavu veci nemôže byť na ujmu ktoréhokoľvek z obvinených. Preto napriek počtu
obvinených a počtu stíhaných skutkov treba dbať na to, aby dôkazy v tejto veci boli
vykonávané naozaj prednostne a urýchlene, ako sa toho domáhajú obvinení a ako to
vyžaduje vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku. Orgány činné v trestnom konaní
musia byť preto ešte aktívnejšie, musia sa snažiť získať požadované dôkazy podstatne skôr
ako za 5 mesiacov. Preto sudca pre prípravné konanie predĺžil lehotu trvania väzby
u všetkých obvinených iba o tri mesiace, teda do 31. marca 2011. Takéto predĺženie sa
v terajšom štádiu prípravného konania javí ako primerané a rozumné na to, aby všetky
potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu veci boli získané a vyhodnotené.»
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010 tak, že ju zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ svoju sťažnosť
proti prvostupňovému uzneseniu zdôvodnil tak, že o ňom vyslovil, že neobsahuje
konkretizáciu a individualizáciu skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov
väzby.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 1 Tost 47/2010
z 20. decembra 2010 konštatoval:
„V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie
v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov
trvajú dôvody väzby u všetkých obžalovaných v súčasnosti. Predmetné rozhodnutie
korešponduje s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami o väzbe, pričom žiadne
podstatné zmeny v uvedených smeroch nenastali...
Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primárne poukazuje aj na
aktuálnosť skôr publikovaných rozhodnutí súdmi oboch druhov a stupňov v tejto trestnej
veci, a to z hľadísk záverov o nutnosti väzby obvinených. Jedná sa o uznesenie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. februára
2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 8. marca 2010, sp. zn. 6 Tost 7/2010, uznesenie Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. júna 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2010, sp. zn. 1 Tost 29/2010,
uznesenia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo
16. augusta 2010 a 20. augusta 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. septembra 2010, sp. zn. 4 Tost 24/2010, uznesenie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, z 13. októbra
2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 2 Tost 30/2010, a napokon uznesenie Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, z 10. novembra 2010,
sp. zn. Tp 17/2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
1. decembra 2010, sp. zn. 1 Tost 44/2010.
Zo skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ
zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali
spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.
Dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že budú pokračovať
v trestnej činnosti, mariť výsledky jej objasňovania pre hrozbu vysokých trestov sa môžu
stať nedosiahnuteľnými pre účely trestného stíhania, stále trvá...
Najvyšší súd taktiež nezistil žiadne také prieťahy v doterajšom konaní, ktoré by
odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia obvinených do väzby je
neúmerná vecnej i formálnej obťažnosti veci. Možno konštatovať, že súdne konanie
prebieha plynulo a v ďalšej fáze vyšetrovania bude potrebné vykonať najmä analýzy
znaleckých posudkov, správ z daňových úradov, odpočutých telefonických hovorov
a predvolať na výsluch poškodených a svedkov.“
Ústavný súd zistil, že špecializovaný trestný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj
najvyšší súd, konštatoval, že podkladom na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa,
ako aj ďalších obvinených z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (úteková
väzba) je aj v súčasnej dobe skutočnosť, že sťažovateľ a spoluobvinení sú stíhaní za
obzvlášť závažnú trestnú činnosť, hrozí im vysoký trest odňatia slobody a vzhľadom na
spôsob fungovania zločineckej skupiny, ktorú tvorili, existuje dôvodná obava, že by sa
mohli vyhýbať trestnému stíhaniu. Toto tvrdenie súd prvého stupňa zaujal s odkazom na
obsah jednej zo svedeckých výpovedí.
Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] sa
najvyšší súd opäť stotožnil s argumentmi prednesenými súdom prvého stupňa. V tejto
súvislosti súd prvého stupňa poukázal na praktiky zaužívané medzi členmi zločineckej
skupiny, na už existujúci prípad vzájomného ovplyvňovania medzi obvinenými. Na tomto
mieste súd prvého stupňa vyzdvihol charakter správania spoluobvinených v zločineckej
skupine, s čím podľa jeho názoru súvisí aj dôvodný predpoklad, že prepustením sťažovateľa
a ďalších obvinených na slobodu by sa takáto zločinecká skupina dokázala vrátiť k páchaniu
trestnej činnosti. Podľa názoru špecializovaného trestného súdu práve povaha a závažnosť
dosiaľ spáchanej trestnej činnosti (prejavy násilia, hrozba ujmy, podpaľačstvo, vydieračský
únos a podobne) sú predpokladom, že obava z ovplyvňovania svedkov, poškodených, ale aj
niektorých obvinených stále trvá.
Najvyšší súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa súvisiacim s dôvodmi
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tejto súvislosti bolo
poukázané na to, že prepustením sťažovateľa a ďalších obvinených na slobodu by vznikla
reálna hrozba, že by mohli pokračovať v doterajšej trestnej činnosti. Súdy vychádzali
z toho, že vykonaným dokazovaním, hlavne z výpovede jedného zo svedkov, je zrejmé, že
sťažovateľ a ďalší obvinení sa pred vzatím do väzby neživili bežným spôsobom, ale príjmy
si zadovažovali z páchania trestnej činnosti. Svedok dokonca presne popísal spôsob
odmeňovania členov zločineckej skupiny.
Okrem toho, že najvyšší súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, poukázal aj
na skoršie väzobné rozhodnutia prijaté v tejto trestnej veci a konštatoval, že okolnosti v nich
uvedené sú aktuálne aj v súčasnom štádiu trestného konania.
Najvyšší súd súčasne vyslovil, že v danej veci bude potrebné vykonať ešte ďalšie
dôkazy na účely náležitého zistenia skutkového stavu, pričom si osvojil názor súdu prvého
stupňa, že väzbu sťažovateľa a ďalších obvinených je potrebné predĺžiť do 31. marca 2011,
a nie až do 31. mája 2011, ako navrhoval prokurátor špeciálnej prokuratúry. Druhostupňový
súd sa vyjadril aj k tomu, či v postupe orgánov činných v trestnom konaní nedochádza
k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti dospel k záveru, že takáto okolnosť zistená
nebola.
Úlohou ústavného súdu je zistiť, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Rozhodnutie najvyššieho
súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho
ponechania vo väzbe sa javí ako súladné s ústavou. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa
vo väzbe sa najvyšší súd stotožnil s názorom špecializovaného trestného súdu. Ústavný súd
uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti
považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľovi
známe z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj zo skorších rozhodnutí prijatých v danej
veci (obdobne napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07, II. ÚS 131/08).
Ústavný súd okrem toho zastáva názor, že doterajšia dĺžka trvania väzby
u sťažovateľa vzhľadom na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti, z ktorej je
obvinený, nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 16. februára
2010), a to aj s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (rozsiahle dokazovanie), ako aj
vzhľadom na doterajšie dodržanie zákonných lehôt podľa § 76 Trestného poriadku, keď
väzba v prípravnom konaní môže v sťažovateľovom prípade trvať až 25 mesiacov. Dosiaľ
bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 31. marca 2011, čo znamená, že
sťažovateľ by do tohto dátumu bol vo väzbe 13 mesiacov a 15 dní.
Zásadnou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie, že uznesenie najvyššieho súdu
neobsahuje individualizáciu okolností ďalšieho trvania jeho väzby. Poukázal na to, že
najvyšší súd sa vo všeobecnosti odvolával na skoršie dôvody väzby, ktoré boli spoločné aj
pre ďalších spoluobvinených. Ústavný súd zastáva názor, že ak ide o trestnú vec, kde
vystupujú viacerí obvinení, ktorí spoločne participovali na trestnej činnosti, dôvody ich
väzby, ako aj skutkové okolnosti môžu byť u viacerých, prípadne všetkých obvinených
rovnaké, a teda aj spoločné. Samozrejme, že tieto dôvody musia byť konkrétne. Na tomto
mieste považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že najvyšší súd odvolávajúci sa na skoršie
rozhodnutia prijaté v tejto veci prísne nešpecifikoval skutkové okolnosti dôvodov
sťažovateľovej väzby, ale na druhej strane vychádzajúc z rozhodnutia súdu prvého stupňa
uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré sa podľa jeho vyjadrenia opierajú o výsluch svedka,
doterajšie správanie obvinených, ako aj ostatné dosiaľ vykonané dokazovanie. Vzhľadom
na presvedčivosť uvádzaných skutkových okolností a právnych dôvodov sa ústavný súd
nedomnieva, aby závery najvyššieho súdu boli výsledkom jeho domýšľania alebo
nekontrolovaných predstáv vyúsťujúcich do svojvôle, a tým aj do porušenia základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
konštatuje, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu
alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené
skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné
kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými
článkami ústavy a dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už na
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ v sťažnosti súčasne tvrdil, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil
zásadu prezumpcie neviny, a tým aj jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd namietaným uznesením rozhodoval
o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci
obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha
dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť
sa trestnému stíhaniu (úteková väzba), zabránenia v marení objasňovania dôležitých
skutočností (kolúzna väzba) alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti (preventívna
väzba). V tomto prípade najvyšší súd rozhodoval o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola okrem iného väzba sťažovateľa predĺžená do
31. marca 2011. Najvyšší súd v tomto prípade konštatoval opodstatnenosť väzobného
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku a ani vo výroku alebo
v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyslovil, že sťažovateľ je vinný zo spáchania trestnej
činnosti, ktorá mu je na základe dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za vinu. Ústavný súd
teda nezistil, aby najvyšší súd v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie
vo veci samej, a tak prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý,
proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011).
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6
ods. 2 dohovoru na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na strane
druhej, sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010,
ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V danom prípade sťažovateľ namietal rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bola
jeho sťažnosť proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu
o predĺžení lehoty trvania jeho väzby do 31. marca 2011 zamietnutá.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr.
rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,
§ 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu
úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než
aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú
hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto
špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru
o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce
základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je
aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol.
Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 40 ods. 6 listiny uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010.
Tento článok zakotvuje zásadu použitia hmotnoprávneho trestného predpisu
(Trestného zákona) pri posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu. Pritom rozhodnutie,
ktoré sťažovateľ namietal, s touto zásadou nijako nesúvisí, keďže ide o rozhodnutie
týkajúce sa inštitútu trestného procesu–väzby, pri ktorom všeobecný súd síce rozhoduje
o osobnej slobode dotknutej osoby, ale neposudzuje trestnosť činu ani nerozhoduje
o uložení trestu takejto osobe.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ nijako neodôvodnil, v čom by malo
spočívať porušenie označeného článku listiny a ani nenaznačil, akým spôsobom by mohol
najvyšší súd porušiť označený čl. 40 ods. 6 listiny.
Z uvedeného dôvodu sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia, a preto bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami
sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2011