Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 581/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. M., G.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1, v spojení s a 2 a a 3

a čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, 3 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 2

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach konaním Okresného súdu

Trnava a jeho uznesením sp. zn. zo 16. mája 2013 a konaním Krajského súdu

v Trnave a jeho uznesením sp. zn. z 11. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013

doručená sťažnosť Z. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 1

ods. 1 a 2 a a 3 (ďalej len „“) a ,

2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1, 3 a 4

a čl. 14 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len

„pakt“) konaním Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn.

zo 16. mája 2013 a konaním Krajského súdu Trnava (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uznesením sp. zn. z 11. júna 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. väzobne trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vraždy

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa ,

písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) s použitím Trestného

zákona, zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a)

s použitím a prečin porušovania

domovej slobody podľa a s použitím

písm. a) na základe obžaloby podanej prokurátorom Krajskej prokuratúry

v Trnave pod sp. zn. Kv 86/12.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 96/2012

z 28. novembra 2012 z dôvodov uvedených v a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s tým,

že väzba začala plynúť 24. novembra 2012 od 15.30 h.

Na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd

uznesením sp. zn. 11/2013 z 19. februára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. februára 2013 rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby zamietol, ponúknutú záruku dôveryhodnej osoby neprijal, taktiež

neprijal písomný sľub obvineného.

Sťažovateľ sa žiadosťou z 2. mája 2013 opätovne domáhal prepustenia z väzby

na slobodu, resp. nahradenia väzby prijatím písomného sľubu obvineného alebo prijatím

záruky dôveryhodnej osoby – matky sťažovateľa. Uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 16. mája 2013 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá

a ponúknutá záruka dôveryhodnej osoby, ako aj písomný sľub obvineného neboli prijaté.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 11. júna 2013 tak, že ju ako nedôvodnú

zamietol.

Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

za svojvoľné a nezákonné, čo odôvodňuje tým, že v jeho prípade nie sú dané väzobné

dôvody odôvodňujúce jeho ponechanie vo väzbe. Navyše, krajský súd svojím rozhodnutím

porušil aj zásadu prezumpcie neviny. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ tieto tvrdenia

bližšie konkretizuje:

„V uznesení Okresného súdu Trnava č. k. -612 zo dňa 16. 5. 2013

(rovnako ako pri predchádzajúcich rozhodnutiach súdov o mojej väzbe), súd uvádza ako

jedinú skutočnosť, ktorá u mňa zakladá dôvod tzv. útekovej väzby iba hrozbu vysokého

trestu, ktorá podľa súdu sama osebe u mňa zakladá dôvodnú obavu, že by som mohol ujsť

aleb sa skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému konaniu alebo trestu, z čoho Okresný súd

Trnava vyvodzuje, že tento väzobný dôvod u mňa nie je neprimeraný. Opätovne uvádzam, že

takáto argumentácia, resp. odôvdnenie existencie dôvodu tzv. útekovej väzby aj v zmysle

ustálenej judikatúry neobstojí. V prebehajúcom trestnom stíhaní neboli preukázané žiadne

skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť takúto obavu. Žiadne vykonané dôkazy ako ani

iné konkrétne skutočnosti nepotvrdzujú tvrdenia súdu o existencii dôvodnej obavy z toho, že

by som sa po prepustení z väzby mal skrývať alebo ujsť, aby som sa tak vyhol trestnému

stíhaniu alebo trestu. Opakujem, že moja totožnosť je konajúcim orgánom dobre známa

a mám stále bydlisko, na ktorom sa budem v prípade prepustenia z väzby na slobodu aj

zdržiavať a aj som sa na ňom pred mojím vzatím do väzby zdržiaval. Zároveň mi v úteku

alebo v skrývaní sa bránia aj moje harmonické rodinné a partnerské pomery, ktoré

nechcem rozbiť. Dôvodnú obavu z toho, že by som ušiel alebo sa skrýval, a tak by som sa

vyhýbal trestnému stíhaniu alebo trestu, nemožno vyvodiť jednak zo žiadnych konkrétnych

skutočností, ale ani z môjho konania, a teda nie je splnená obligatórna podmienka útekovej

väzby, uvedená v ust, .. Takéto skutočnosti neboli preukazné

v priebehu celého prípravného konania a konajúce súdy ich ani... v rozhodnutiach, ktorými

bolo rozhodované o mojej väzbe nikdy neuviedli. Vzhľadom na to, na moju väzbu podľa ust.

nie je daný žiadny zákonný podklad...

Okresný súd Trnava v minulosti pri rozhodovaní o mojej väzbe neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti ani žiadne moje konanie, ktoré by odôvodňovali dôvod väzby podľa

ust. , pričom Krajský súd v Trnave pri rozhodovaní o sťažnosti

v odôvodnení uznesenia č. k. -39 zo dňa 28. 2. 2013 len uviedol, že je obava,

že by som si mohol trestnou činnosťou zabezpečovať prostriedky na úhradu svojich dlhov,

avšak takáto obava v jeho rozhodnutí nebola opretá o žiadne konkrétne skutočnosti ako ani

o moje konanie a nebola ani v konaní dodnes preukázaná a potvrdená dôkazmi...

Existencia finančných dlhov sama osebe nie je konkrétnou skutočnosťou, ktorá by

u mňa odôvodňovala väzbu podľa ust. ... ja som nikdy nebol

trestne stíhaný a ani trestaný za žiadnu trestnú činnosť, to znamená, že nikdy v živote som si

nezabezpečoval prostriedky na živobytie ako ani na úhradu dlhov trestnou činnosťou... Teda

konajúci súd nemá na odôvodnenie väzobného dôvodu podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c)

oporu v žiadnom mojom konaní ako ani v žiadnych iných konkrétnych

skutočnostiach. V súvislosti s prebiehajúcim mojim trestným stíhaním tiež nebolo

preukázané, že by som sa dopustil spáchania akéhokoľvek trestného činu s úmyslom získať

finančné prostriedky na úhradu svojich dlhov...“

Vo vzťahu k dôvodom rozhodnutia krajského súdu sťažovateľ ďalej argumentuje:

«... v trestnom konaní musia byť obligatórne preukázané okolnosti, ktoré preukazujú

dôvodnosť väzby, a teda splnenie zákonných podmienok pre väzobné trestné stíhanie

obvineného, a nie ako nesprávne uvádza krajský súd, že v konaní majú byť preukázané

okolnosti, ktoré by vylučovali väzbu obvineného... Ďalej sa krajský súd v citovanej časti

odôvodnenia uznesenia venuje výpočtu trestných činov, pre ktoré mi bolo vznesené

obvinenie, pričom má za to, že už moje samotné trestné stíhanie pre uvedené trestné činy,

nasvedčuje naplneniu dôvodov útekovej väzby, čo je tiež v rozpore s právnym poriadkom

Slovenskej republiky, keďže právny poriadok nespája väzbné trestné stíhanie obvineného

s povahou trestných činov, za ktoré je obvinený trestne stíhaný... ako ani s trestnou sadzbou

uvedenou v osobitnej časti pre dané trestné činy, ale... výlučne

s naplnením obligatórnych dôvodov väzby uvedených v ust. ...

V neposlednom rade... Krajský súd v Trnave prejudikuje moju vinu bez toho, aby som bol

právopladne odsúdený, keď konštatuje: „... že obvinený si prostredníctvom páchania tejto

trestnej činnosti zadovažoval aj finančné prostriedky, ktorými sa snažili uhrádzať svoje

dlžoby...“ čo je v rozpore so všeobecne platnou zásadou trestného konania „prezumpcie

neviny“...»

Na základe uvedeného sťažovateľ konštatuje, že „konajúce súdy nerozhodli o mojej

väzbe v súlade s podmienkami predpísanými zákonom, moje väzobné trestné stíhanie je

vykonávané bez toho, aby boli splnené obligatórne zákonné dôvody väzby, pričom uvedené

pochybenia konajúce súdy neodstránili ani napriek tomu, že som opakovane správne

argumentoval tým, že moje väzobné trestné stíhanie je nezákonné. Konajúce súdy svojimi

rozhodnutiami a postupom porušili moje právo na osobnú slobodu, zároveň krajský súd

prejudikoval moju vinu bez toho, aby som bol kedykoľvek právoplatne odsúdený

za spáchanie akéhokoľvek trestného činu, súdy konali a rozhodovali svojvoľne v rozpore

so zásadami spravodlivého súdneho procesu.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Trnave svojim konaním a uznesením č. k. -646 zo dňa

11. 6. 2013 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne

konanie a právo na to, aby sa na sťažovateľa hľadelo ako na nevinného až do okamihu

právoplatného odsúdenia za spáchanie trestného činu (zásada prezumpcie neviny)

zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 v spojení s ust.

, ods. 2, ust. , ods. 3 , ust. ,

ods. 2, ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 2 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1, ods. 2

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2. Okresný súd Trnava svojim konaním a uznesením č. k. -612 zo dňa

16. 5. 2013 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu a právo na spravodlivé súdne

konanie zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1 v spojení s ust. čl. 1

ods. 1, ods. 2, ust. , ods. 3 , ust. , ods. 2,

ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,

ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach.

3. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -646 zo dňa

11. 6. 2013 ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. -612 zo dňa

16. 5. 2013 a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

4. Krajskému súdu v Trnave a Okresnému súdu Trnava sa zakazuje pokračovanie

v porušovaní základného práva alebo slobody sťažovateľa.

5. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

6. Krajký súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 556,70 Eur.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že konaním okresného súdu a jeho

uznesením sp. zn. zo 16. mája 2013 a konaním krajského súdu a jeho

uznesením sp. zn. z 11. júna 2013 bolo porušené jeho právo na osobnú

slobodu a právo na spravodlivý súdny proces, pričom krajský súd namietaným uznesením

porušil aj zásadu prezumpcie neviny.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu zo 16. mája 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj

rozhodnutia okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. využitím

riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj

zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa krajský súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto

rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 11. júna 2013

Sťažovateľ predovšetkým namieta nezákonnosť a arbitrárnosť namietaného

uznesenia krajského súdu, pretože v jeho prípade neboli naplnené materiálne podmienky

väzby, pričom poukazuje na absenciu uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich

útekovú alebo preventívnu väzbu podľa a .

Krajský súd mal zároveň napadnutým uznesením porušiť princíp prezumpcie neviny.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

2.1 K namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , , 2 a 5 listiny, dohovoru a , 3 a 4 paktu

Podľa a listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa a listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť

slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. ...

Podľa a listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto

nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody

okrem prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje

zákon.

Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia

z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je

zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie

v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby

čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,

že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania a na

vynesenie rozsudku.

Podľa čl. 9 ods. 4 paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo

na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti jeho

zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.

Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale

nezávislým orgánom ochrany ústavnosti ( ) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho

úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v ustanoveniach

a 5 garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj

právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom

prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených

ustanovení korešponduje právam vyplývajúcim z a 4 dohovoru

(napr. , , ).

Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi

verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza

z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na

jeden celok. Preto aj v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu prvého

stupňa.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. mája 2013 rozhodol v I. výroku

o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, v II. výroku o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu, v III. výroku o neprijatí ponúknutej záruky dôveryhodnej osoby (matky

sťažovateľa) a vo IV. výroku o neprijatí písomného sľubu obvineného (sťažovateľa).

Krajský súd namietaným uznesením sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol,

pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„V prvom rade je potrebné uviesť, že o väzbe obvineného rozhodovali súdy už

v predchádzajúcom konaní tak okresný súd ako i krajský súd, kde veľmi podrobne a presne

špecifikovali konkrétne skutočnosti, ktoré dôvody väzby obžalovaného zakladajú.

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že podľa § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/

, môže byť obvinený vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný,

má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený

a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde

alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno

jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, alebo

z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava bude

pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný

čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Pokiaľ ide o samotné dôvody väzby v zmysle § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/

, i podľa názoru krajského súdu, od posledného rozhodovania súdu až

do podania obžaloby neboli i napriek rozsiahlemu dokazovaniu zistené žiadne také

okolnosti vo vykonaných dôkazoch, ktoré by mohli vylúčiť väzobné stíhanie obvineného.

Preto i v súčasnom štádiu konania podľa názoru krajského súdu dôvody väzby tak, ako boli

ustálené v pôvodnom konaní trvajú v nezmenenej podobe naďalej. Len v krátkosti treba

zdôrazniť, že obvinený je stíhaný pre viacero obzvlášť závažných zločinov, jednak zločinu

vraždy podľa ako i zločinu lúpeže podľa ,

odsek 2 písm. b/, písm. c/, odsek 3 písm. a/ s použitím

, zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa ,

písm. a/ s použitím a z prečinu

porušovania domovej slobody podľa , ,

ktoré skutočnosti sami osebe nasvedčujú tomu, že hrozba z prípadného uloženia vysokého

trestu ale i hrozba z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ktorá nakoniec

vyplýva aj zo skutočnosti, že obvinený si prostredníctvom páchania tejto trestnej činnosti

zadovažoval aj finančné prostriedky, ktorými sa snažili uhrádzať svoje dlžoby je

nepochybná v tom, že dôvody väzby tak ako boli pôvodne ustálené trvajú aj v súčasnom

štádiu konania nezmenene.

Dôvody väzby sa v danom prípade viažu predovšetkým k osobe obvineného

a k samotnej povahe prejednávanej trestnej činnosti z ktorej je obvinený dôvodne podozrivý

z čoho vyplýva, že nie je možné v súčasnom štádiu trestného konania po podaní obžaloby

nahradiť väzbu ani jeho písomným sľubom ani ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby,

nakoľko tieto zákonné alternatívy za väzbu nevytvárajú dostatočné záruky, aby sa ich

prijatím nahradil účel, ktorým sa sleduje väzobné stíhanie obžalovaného.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je teda rozhodnutie okresného súdu

po formálnej i materiálnej stránke správne a zákonné a preto bolo potrebné o sťažnosti

obvineného rozhodnúť v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľovi

dostačujúci obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru aj v súčasnom štádiu

trestného konania opodstatňujú dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, ako aj preventívnej väzby podľa .

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje akceptovateľné dôvody na jeho výrok

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá

jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby jedným

z inštitútov ustanovených v . Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí

napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné, pričom nie je toho názoru, že by

skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom práva na osobnú slobodu

zaručeného , 2 a 5 , , 2 a 5 listiny a , 3 a 4 paktu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto

časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva zaručeného

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru poznamenáva, že sťažnosťou namietané uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 11. júna 2013 sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa

(rozhodovalo sa o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu). Dôvodnosť ďalšieho trvania

väzby je však ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o

uvalení väzby). Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru je preto už na prvý pohľad neopodstatnená (obdobne napr. ,

, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorým sa rozhodovalo

o zákonnosti väzby, malo dôjsť podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho práv zaručených

, listiny, dohovoru a paktu.

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al.

v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp.

, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad

spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6

ods. 1 dohovoru. Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež

procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej

pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia (resp.

ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.

).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.3 Sťažovateľ namietal tiež porušenie princípu prezumpcie neviny zaručeného

, listiny, dohovoru a paktu

napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. júna 2013.

Podľa a listiny každý, proti komu sa vedie trestné

konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 14 ods. 2 paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za

nevinného, pokiaľ nie je zákonným postupom preukázaná jeho vina.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného

činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria

A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym

rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa

rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95,

§ 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť

vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju

vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom ().

V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že

porušenie práva na prezumpciu neviny nemôže samo osebe nastať takým postupom

všeobecného súdu, ktorý je v súlade s a zákonom (obdobne napr. ,

). V danom prípade krajský súd v namietanom uznesení odôvodnil

opodstatnenosť preventívnej väzby sťažovateľa. Na vysvetlenie svojho právneho názoru

argumentoval právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami („... hrozba z možného

pokračovania v páchaní trestnej činnosti... vyplýva aj zo skutočnosti, že obvinený si

prostredníctvom páchania tejto trestnej činnosti zadovažoval aj finančné prostriedky,

ktorými sa snažili uhrádzať svoje dlžoby...“), ktorými orgány činné v trestnom konaní

a súdy bežne (bez toho, aby tvrdili vinu dotknutých osôb) argumentujú v rámci trestného

konania, ak je na to dostatočne odôvodnený záver. V danom prípade na to dostatočne

odôvodnený záver nepochybne existoval, keďže sťažovateľovi bolo za protiprávne konanie

vznesené obvinenie a následne naňho bola podaná obžaloba.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd

namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút

trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa

vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už

znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania

dôležitých skutočností, alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti. V tomto prípade

krajský súd rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby založenej na dôvodoch podľa

a , pričom nebolo zistené, aby tento súd

v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil

zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa (obdobne , ).

Na základe uvedeného preto prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj v tejto

časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013