Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 581/2013
PDF · 258.5 KB
No categories available
II. ÚS 581/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. M., G.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46
ods. 1, čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, 3 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 2
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach konaním Okresného súdu
Trnava a jeho uznesením sp. zn. 2 T 39/2013 zo 16. mája 2013 a konaním Krajského súdu
v Trnave a jeho uznesením sp. zn. 3 Tos 85/2013 z 11. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013
doručená sťažnosť Z. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 1
ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1,
2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1, 3 a 4
a čl. 14 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len
„pakt“) konaním Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn.
2 T 39/2013 zo 16. mája 2013 a konaním Krajského súdu Trnava (ďalej len „krajský súd“)
a jeho uznesením sp. zn. 3 Tos 85/2013 z 11. júna 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 2 T 39/2013 väzobne trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vraždy
podľa § 145 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“), obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. a) Trestného
zákona, zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s použitím § 138 písm. a) Trestného zákona a prečin porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138
písm. a) Trestného zákona na základe obžaloby podanej prokurátorom Krajskej prokuratúry
v Trnave pod sp. zn. Kv 86/12.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 96/2012
z 28. novembra 2012 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s tým,
že väzba začala plynúť 24. novembra 2012 od 15.30 h.
Na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd
uznesením sp. zn. Tp 11/2013 z 19. februára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 Tpo 10/2013 z 28. februára 2013 rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby zamietol, ponúknutú záruku dôveryhodnej osoby neprijal, taktiež
neprijal písomný sľub obvineného.
Sťažovateľ sa žiadosťou z 2. mája 2013 opätovne domáhal prepustenia z väzby
na slobodu, resp. nahradenia väzby prijatím písomného sľubu obvineného alebo prijatím
záruky dôveryhodnej osoby – matky sťažovateľa. Uznesením okresného súdu sp. zn.
2 T 39/2013 zo 16. mája 2013 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá
a ponúknutá záruka dôveryhodnej osoby, ako aj písomný sľub obvineného neboli prijaté.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 85/2013 z 11. júna 2013 tak, že ju ako nedôvodnú
zamietol.
Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu
za svojvoľné a nezákonné, čo odôvodňuje tým, že v jeho prípade nie sú dané väzobné
dôvody odôvodňujúce jeho ponechanie vo väzbe. Navyše, krajský súd svojím rozhodnutím
porušil aj zásadu prezumpcie neviny. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ tieto tvrdenia
bližšie konkretizuje:
„V uznesení Okresného súdu Trnava č. k. 2T/39/2013-612 zo dňa 16. 5. 2013
(rovnako ako pri predchádzajúcich rozhodnutiach súdov o mojej väzbe), súd uvádza ako
jedinú skutočnosť, ktorá u mňa zakladá dôvod tzv. útekovej väzby iba hrozbu vysokého
trestu, ktorá podľa súdu sama osebe u mňa zakladá dôvodnú obavu, že by som mohol ujsť
aleb sa skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému konaniu alebo trestu, z čoho Okresný súd
Trnava vyvodzuje, že tento väzobný dôvod u mňa nie je neprimeraný. Opätovne uvádzam, že
takáto argumentácia, resp. odôvdnenie existencie dôvodu tzv. útekovej väzby aj v zmysle
ustálenej judikatúry neobstojí. V prebehajúcom trestnom stíhaní neboli preukázané žiadne
skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť takúto obavu. Žiadne vykonané dôkazy ako ani
iné konkrétne skutočnosti nepotvrdzujú tvrdenia súdu o existencii dôvodnej obavy z toho, že
by som sa po prepustení z väzby mal skrývať alebo ujsť, aby som sa tak vyhol trestnému
stíhaniu alebo trestu. Opakujem, že moja totožnosť je konajúcim orgánom dobre známa
a mám stále bydlisko, na ktorom sa budem v prípade prepustenia z väzby na slobodu aj
zdržiavať a aj som sa na ňom pred mojím vzatím do väzby zdržiaval. Zároveň mi v úteku
alebo v skrývaní sa bránia aj moje harmonické rodinné a partnerské pomery, ktoré
nechcem rozbiť. Dôvodnú obavu z toho, že by som ušiel alebo sa skrýval, a tak by som sa
vyhýbal trestnému stíhaniu alebo trestu, nemožno vyvodiť jednak zo žiadnych konkrétnych
skutočností, ale ani z môjho konania, a teda nie je splnená obligatórna podmienka útekovej
väzby, uvedená v ust, § 71 ods. 1 písm a) Tr. por... Takéto skutočnosti neboli preukazné
v priebehu celého prípravného konania a konajúce súdy ich ani... v rozhodnutiach, ktorými
bolo rozhodované o mojej väzbe nikdy neuviedli. Vzhľadom na to, na moju väzbu podľa ust.
§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. nie je daný žiadny zákonný podklad...
Okresný súd Trnava v minulosti pri rozhodovaní o mojej väzbe neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti ani žiadne moje konanie, ktoré by odôvodňovali dôvod väzby podľa
ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pričom Krajský súd v Trnave pri rozhodovaní o sťažnosti
v odôvodnení uznesenia č. k. 6Tpo/10/2013-39 zo dňa 28. 2. 2013 len uviedol, že je obava,
že by som si mohol trestnou činnosťou zabezpečovať prostriedky na úhradu svojich dlhov,
avšak takáto obava v jeho rozhodnutí nebola opretá o žiadne konkrétne skutočnosti ako ani
o moje konanie a nebola ani v konaní dodnes preukázaná a potvrdená dôkazmi...
Existencia finančných dlhov sama osebe nie je konkrétnou skutočnosťou, ktorá by
u mňa odôvodňovala väzbu podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. ... ja som nikdy nebol
trestne stíhaný a ani trestaný za žiadnu trestnú činnosť, to znamená, že nikdy v živote som si
nezabezpečoval prostriedky na živobytie ako ani na úhradu dlhov trestnou činnosťou... Teda
konajúci súd nemá na odôvodnenie väzobného dôvodu podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c)
Tr. por. oporu v žiadnom mojom konaní ako ani v žiadnych iných konkrétnych
skutočnostiach. V súvislosti s prebiehajúcim mojim trestným stíhaním tiež nebolo
preukázané, že by som sa dopustil spáchania akéhokoľvek trestného činu s úmyslom získať
finančné prostriedky na úhradu svojich dlhov...“
Vo vzťahu k dôvodom rozhodnutia krajského súdu sťažovateľ ďalej argumentuje:
«... v trestnom konaní musia byť obligatórne preukázané okolnosti, ktoré preukazujú
dôvodnosť väzby, a teda splnenie zákonných podmienok pre väzobné trestné stíhanie
obvineného, a nie ako nesprávne uvádza krajský súd, že v konaní majú byť preukázané
okolnosti, ktoré by vylučovali väzbu obvineného... Ďalej sa krajský súd v citovanej časti
odôvodnenia uznesenia venuje výpočtu trestných činov, pre ktoré mi bolo vznesené
obvinenie, pričom má za to, že už moje samotné trestné stíhanie pre uvedené trestné činy,
nasvedčuje naplneniu dôvodov útekovej väzby, čo je tiež v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, keďže právny poriadok nespája väzbné trestné stíhanie obvineného
s povahou trestných činov, za ktoré je obvinený trestne stíhaný... ako ani s trestnou sadzbou
uvedenou v osobitnej časti Trestného zákona pre dané trestné činy, ale... výlučne
s naplnením obligatórnych dôvodov väzby uvedených v ust. § 71 Trestného poriadku...
V neposlednom rade... Krajský súd v Trnave prejudikuje moju vinu bez toho, aby som bol
právopladne odsúdený, keď konštatuje: „... že obvinený si prostredníctvom páchania tejto
trestnej činnosti zadovažoval aj finančné prostriedky, ktorými sa snažili uhrádzať svoje
dlžoby...“ čo je v rozpore so všeobecne platnou zásadou trestného konania „prezumpcie
neviny“...»
Na základe uvedeného sťažovateľ konštatuje, že „konajúce súdy nerozhodli o mojej
väzbe v súlade s podmienkami predpísanými zákonom, moje väzobné trestné stíhanie je
vykonávané bez toho, aby boli splnené obligatórne zákonné dôvody väzby, pričom uvedené
pochybenia konajúce súdy neodstránili ani napriek tomu, že som opakovane správne
argumentoval tým, že moje väzobné trestné stíhanie je nezákonné. Konajúce súdy svojimi
rozhodnutiami a postupom porušili moje právo na osobnú slobodu, zároveň krajský súd
prejudikoval moju vinu bez toho, aby som bol kedykoľvek právoplatne odsúdený
za spáchanie akéhokoľvek trestného činu, súdy konali a rozhodovali svojvoľne v rozpore
so zásadami spravodlivého súdneho procesu.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Trnave svojim konaním a uznesením č. k. 3Tos/85/2013-646 zo dňa
11. 6. 2013 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne
konanie a právo na to, aby sa na sťažovateľa hľadelo ako na nevinného až do okamihu
právoplatného odsúdenia za spáchanie trestného činu (zásada prezumpcie neviny)
zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 v spojení s ust.
čl. 1 ods. 1, ods. 2, ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 8 ods. 1,
ods. 2, ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 2 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1, ods. 2
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
2. Okresný súd Trnava svojim konaním a uznesením č. k. 2T/39/2013-612 zo dňa
16. 5. 2013 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu a právo na spravodlivé súdne
konanie zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1 v spojení s ust. čl. 1
ods. 1, ods. 2, ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 8 ods. 1, ods. 2,
ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach.
3. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tos/85/2013-646 zo dňa
11. 6. 2013 ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 2T/39/2013-612 zo dňa
16. 5. 2013 a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.
4. Krajskému súdu v Trnave a Okresnému súdu Trnava sa zakazuje pokračovanie
v porušovaní základného práva alebo slobody sťažovateľa.
5. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.
6. Krajký súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 556,70 Eur.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že konaním okresného súdu a jeho
uznesením sp. zn. 2 T 39/2013 zo 16. mája 2013 a konaním krajského súdu a jeho
uznesením sp. zn. 3 Tos 85/2013 z 11. júna 2013 bolo porušené jeho právo na osobnú
slobodu a právo na spravodlivý súdny proces, pričom krajský súd namietaným uznesením
porušil aj zásadu prezumpcie neviny.
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 39/2013 a jeho uzneseniu zo 16. mája 2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj
rozhodnutia okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 39/2013 využitím
riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj
zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa krajský súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu
okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto
rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tos 85/2013 a jeho uzneseniu z 11. júna 2013
Sťažovateľ predovšetkým namieta nezákonnosť a arbitrárnosť namietaného
uznesenia krajského súdu, pretože v jeho prípade neboli naplnené materiálne podmienky
väzby, pričom poukazuje na absenciu uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich
útekovú alebo preventívnu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Krajský súd mal zároveň napadnutým uznesením porušiť princíp prezumpcie neviny.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
2.1 K namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a čl. 9 ods. 1, 3 a 4 paktu
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. ...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov
a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní...
Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto
nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody
okrem prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje
zákon.
Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia
z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je
zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie
v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby
čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,
že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania a na
vynesenie rozsudku.
Podľa čl. 9 ods. 4 paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo
na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti jeho
zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.
Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale
nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho
úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).
V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v ustanoveniach
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj
právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť
vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom
prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených
ustanovení ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
(napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi
verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza
z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na
jeden celok. Preto aj v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 39/2013 zo 16. mája 2013 rozhodol v I. výroku
o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, v II. výroku o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu, v III. výroku o neprijatí ponúknutej záruky dôveryhodnej osoby (matky
sťažovateľa) a vo IV. výroku o neprijatí písomného sľubu obvineného (sťažovateľa).
Krajský súd namietaným uznesením sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol,
pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„V prvom rade je potrebné uviesť, že o väzbe obvineného rozhodovali súdy už
v predchádzajúcom konaní tak okresný súd ako i krajský súd, kde veľmi podrobne a presne
špecifikovali konkrétne skutočnosti, ktoré dôvody väzby obžalovaného zakladajú.
V prvom rade je potrebné poukázať na to, že podľa § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/
Trestného poriadku, môže byť obvinený vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené
skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný,
má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený
a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde
alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno
jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, alebo
z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava bude
pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný
čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Pokiaľ ide o samotné dôvody väzby v zmysle § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/
Trestného poriadku, i podľa názoru krajského súdu, od posledného rozhodovania súdu až
do podania obžaloby neboli i napriek rozsiahlemu dokazovaniu zistené žiadne také
okolnosti vo vykonaných dôkazoch, ktoré by mohli vylúčiť väzobné stíhanie obvineného.
Preto i v súčasnom štádiu konania podľa názoru krajského súdu dôvody väzby tak, ako boli
ustálené v pôvodnom konaní trvajú v nezmenenej podobe naďalej. Len v krátkosti treba
zdôrazniť, že obvinený je stíhaný pre viacero obzvlášť závažných zločinov, jednak zločinu
vraždy podľa § 145 odsek 1 Trestného zákona ako i zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1,
odsek 2 písm. b/, písm. c/, odsek 3 písm. a/ Trestného zákona s použitím § 138 písm. a/
Trestného zákona, zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 odsek 1, odsek 2
písm. a/ Trestného zákona s použitím § 138 písm. a/ Trestného zákona a z prečinu
porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písm. a/ Trestného zákona,
ktoré skutočnosti sami osebe nasvedčujú tomu, že hrozba z prípadného uloženia vysokého
trestu ale i hrozba z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ktorá nakoniec
vyplýva aj zo skutočnosti, že obvinený si prostredníctvom páchania tejto trestnej činnosti
zadovažoval aj finančné prostriedky, ktorými sa snažili uhrádzať svoje dlžoby je
nepochybná v tom, že dôvody väzby tak ako boli pôvodne ustálené trvajú aj v súčasnom
štádiu konania nezmenene.
Dôvody väzby sa v danom prípade viažu predovšetkým k osobe obvineného
a k samotnej povahe prejednávanej trestnej činnosti z ktorej je obvinený dôvodne podozrivý
z čoho vyplýva, že nie je možné v súčasnom štádiu trestného konania po podaní obžaloby
nahradiť väzbu ani jeho písomným sľubom ani ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby,
nakoľko tieto zákonné alternatívy za väzbu nevytvárajú dostatočné záruky, aby sa ich
prijatím nahradil účel, ktorým sa sleduje väzobné stíhanie obžalovaného.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je teda rozhodnutie okresného súdu
po formálnej i materiálnej stránke správne a zákonné a preto bolo potrebné o sťažnosti
obvineného rozhodnúť v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľovi
dostačujúci obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru aj v súčasnom štádiu
trestného konania opodstatňujú dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, ako aj preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje akceptovateľné dôvody na jeho výrok
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá
jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby jedným
z inštitútov ustanovených v Trestnom poriadku. Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí
napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné, pričom nie je toho názoru, že by
skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom práva na osobnú slobodu
zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a čl. 9 ods. 1, 3 a 4 paktu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto
časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva zaručeného
čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru poznamenáva, že sťažnosťou namietané uznesenie krajského
súdu sp. zn. 3 Tos 85/2013 z 11. júna 2013 sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa
(rozhodovalo sa o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu). Dôvodnosť ďalšieho trvania
väzby je však ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o
uvalení väzby). Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru je preto už na prvý pohľad neopodstatnená (obdobne napr. I. ÚS 352/06,
III. ÚS 34/07, III. ÚS 67/08). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 Namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorým sa rozhodovalo
o zákonnosti väzby, malo dôjsť podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho práv zaručených
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu.
Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al.
v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp.
čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad
spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6
ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež
procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej
pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne
ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36
ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2.3 Sťažovateľ namietal tiež porušenie princípu prezumpcie neviny zaručeného
čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 14 ods. 2 paktu
napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 85/2013 z 11. júna 2013.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné
konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 14 ods. 2 paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za
nevinného, pokiaľ nie je zákonným postupom preukázaná jeho vina.
Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného
činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade
so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria
A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym
rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa
rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade
so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95,
§ 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť
vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju
vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).
V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že
porušenie práva na prezumpciu neviny nemôže samo osebe nastať takým postupom
všeobecného súdu, ktorý je v súlade s ústavou a zákonom (obdobne napr. I. ÚS 200/06,
III. ÚS 12/2011). V danom prípade krajský súd v namietanom uznesení odôvodnil
opodstatnenosť preventívnej väzby sťažovateľa. Na vysvetlenie svojho právneho názoru
argumentoval právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami („... hrozba z možného
pokračovania v páchaní trestnej činnosti... vyplýva aj zo skutočnosti, že obvinený si
prostredníctvom páchania tejto trestnej činnosti zadovažoval aj finančné prostriedky,
ktorými sa snažili uhrádzať svoje dlžoby...“), ktorými orgány činné v trestnom konaní
a súdy bežne (bez toho, aby tvrdili vinu dotknutých osôb) argumentujú v rámci trestného
konania, ak je na to dostatočne odôvodnený záver. V danom prípade na to dostatočne
odôvodnený záver nepochybne existoval, keďže sťažovateľovi bolo za protiprávne konanie
vznesené obvinenie a následne naňho bola podaná obžaloba.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd
namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút
trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa
vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už
znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania
dôležitých skutočností, alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti. V tomto prípade
krajský súd rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby založenej na dôvodoch podľa
§ 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom nebolo zistené, aby tento súd
v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil
zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa (obdobne III. ÚS 1/2011, III. ÚS 113/2011).
Na základe uvedeného preto prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj v tejto
časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2013