Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 266/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď., všetci vo väzbe, zastúpených

advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

17 ods. 1, 2 a 5 a a a 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a uzneseniami

Okresného súdu Považská Bystrica zo 7. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Trenčíne z 23. februára 2011 v konaní vedenom pod sp.

zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2011

doručená sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. (ďalej aj „sťažovatelia“ alebo aj „sťažovateľ 1, 2 a

3“) v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

, ktorou namietajú porušenie (ďalej

len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v súvislosti so základným právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti

väzby, , 2 a 5 a dohovoru v súvislosti s právom na

rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na

obhajobu a na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie, , 2 a 5 a

čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania a a dohovoru v súvislosti s

právom byť považovaný za nevinného, dokiaľ vina nebola preukázaná zákonným

spôsobom.

Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opisujú priebeh trestného konania (tak ako to je aj

v ich prijatej sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. ), ktoré sa

proti nim vedie od septembra 2007. Z nej tiež vyplýva, že 1. apríla 2010 boli opätovne vzatí

do väzby na základe rozhodnutia okresného súdu z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. b) a c) a 30. septembra 2010 podal na sťažovateľov obžalobu

prokurátor Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „prokurátor“) pre prečin

krivej výpovede a krivej prísahy.

Dňa 22. decembra 2010 sťažovatelia opätovne doručili okresnému súdu žiadosť

o prepustenie z väzby, ktorú neskôr doplnili ponúknutím písomného sľubu a návrhom

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, u sťažovateľa 1 aj

zárukou dôveryhodnej osoby.

Okresný súd sa ich žiadosťou o prepustenie z väzby nezaoberal, pretože v žiadostiach

o prepustenie z väzby neboli uvedené iné dôvody ako v predchádzajúcej žiadosti, ktorá bola

doručená okresnému súdu 17. septembra 2010 a o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté

16. decembra 2010.

Následne uznesením zo 7. februára 2011 okresný súd zamietol sťažnosti

sťažovateľov o prepustenie z väzby a ich doplnenie zo 16. januára 2011 a 31. januára 2011.

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažnosť, o ktorej následne rozhodol krajský súd 23.

februára 2011 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľom bolo rozhodnutie krajského súdu doručené 2. marca 2011. Konanie o

žiadostiach o prepustenie z väzby podľa sťažovateľov trvalo viac ako 70 dní, teda postupom

okresného a krajského súdu došlo k porušeniu označených práv podľa a dohovoru na

urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby. V závere sťažnosti sťažovatelia dopĺňajú dôvody

porušenia svojich „práv na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (

a čl. 5 ods. 4 Dohovoru)“ o konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“).

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti na strane 5 až 7 napádajú arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu v súvislosti s preskúmaním zákonnosti

ďalšieho trvania väzby, domnievajú sa, že na ich argumenty uvedené v žiadostiach o

prepustenie z väzby a doplnení im všeobecné súdy nedali žiadnu odpoveď, svoje

rozhodnutia riadne neodôvodnili a „absolútne nijakým spôsobom krajský súd nereagoval na

skutočnosť, že sťažovatelia boli v priebehu konania na slobode 6 mesiacov, počas ktorých

sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania, čo nesporne vyvracia potrebu väzobného

stíhania...“.

Na základe uvedeného tvrdia, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich

práv podľa , 2 a 5 a dohovoru.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na porušenie , 2 a 5 a a 4

dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas

konania, opierajúc sa o judikatúru ESĽP a aj ústavného súdu, že všeobecné súdy nedbali na

to, aby doba ich väzby neprekročila primeranú hranicu. Dôvody na väzbu musia byť

dostatočné a v ich prípade trestné konanie „voči sťažovateľom v 2. a 3. rade prebieha

od 25. 09. 2007 a voči sťažovateľovi v 1. rade od 13. 07. 2009“ a ku dňu rozhodovania

krajského súdu sú obmedzení na osobnej slobode takmer 35 mesiacov (sťažovateľ 2 a 3),

resp. viac ako 19 mesiacov (sťažovateľ 1). Takúto dlhú dobu trvania väzby nemožno

v žiadnom prípade považovať za primeranú a súladnú s označeným článkami , pričom

„od ich vzatia do väzby (od 01. 04. 2010) až do rozhodnutia krajského súdu dňa

23. 02. 2011, teda viac ako 10 mesiacov, je ich väzba odvodňovaná zásadne len dôvodným

podozrením zo spáchania predmetného trestného činu a dôvodným podozrením, že mali

údajne spáchať aj iné trestné činy. ...

Arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesení okresného súdu zo 07. 02. 2011

a krajského súdu z 23. 02. 2011 sa v prípade sťažovateľov v 2. a 3. rade objektívne prejavila

práve poukazom na konanie vedené voči nim na okresnom súde pod sp. zn. ,

v čom videli súdy dôvodnosť ich väzby.

Dňa 15. 02. 2011, teda pred rozhodnutím krajského súdu z 23. 02. 2011, boli

sťažovatelia v 2. a 3. rade v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodení. Z uvedeného dôvodu je nesporné, že uznesenie

krajského súdu z 23. 02. 2011 stotožňujúce sa s uznesením okresného súdu zo 07. 02. 2011

je arbitrárne a nepreskúmateľné. ...

Okresný súd a krajský súd sa nijakým spôsobom nevysporiadali s bodom III. žiadosti

z 21.12.2010 a so spochybnením materiálnej podmienky väzby. ...

Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp. zn. zo dňa 23. 02. 2011

vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto sťažnosti... neuviedol dostatočné dôvody pre ďalšie

trvanie väzby, čím bolo porušené právo sťažovateľov na riadne odôvodnenie väzobného

rozhodnutia. Z uvedených dôvodov je uznesenie arbitrárne a nepreskúmateľné aj vo vzťahu

k dôvodnosti obžaloby...“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti poukazujú na porušenie

(prezumpcia neviny) a čl. 6 ods. 2 dohovoru (ich právo byť považovaní za nevinných,

dokiaľ im vina nebola preukázaná zákonným spôsobom) v tom, že rozhodnutia

všeobecných súdov sa opierajú len o väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, čím je trestné stíhanie vedené proti nim v rozpore s týmito článkami, «keďže sa

konanie len vedie, a nebolo skončené právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu. ...

Okresný súd v uznesení zo 07. 02. 2011 a krajský súd v uznesení z 23. 02. 2011

preukazujú dôvodnosť väzby sťažovateľov výlučne odkazom na iné konania vedené voči

nim. ...

Pokiaľ okresný súd uvádza v súvislosti s inými konaniami vedenými voči

sťažovateľom, že nebolo rozptýlené, či sa „dopustili aj tejto trestnej činnosti“, rovnako je

nepochybné, že sťažovateľov považuje za vinných z trestného činu, pre ktorý stoja pred

súdom.

Záver o porušení prezumpcie neviny okresným súdom je nespochybniteľný, keďže

tento v uznesení zo 07. 02. 2011 uviedol, že sa skutok stal, a že nie je rozptýlené, či sa

sťažovatelia dopustili aj inej trestnej činnosti, ktorou odôvodňoval potrebu ďalšieho trvania

väzby.

Tým, že krajský súd závery okresného súdu, ktorými došlo k porušeniu práva

sťažovateľov na prezumpciu neviny, právne záväzným spôsobom právoplatne odobril, sám

porušil právo sťažovateľov na prezumpciu neviny. ...

Sťažovatelia v 2. a 3. rade opätovne dávajú do pozornosti Ústavného súdu SR fakt, že

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , ktorým súdy odôvodňovali

potrebu ich väzby, boli ešte pred rozhodnutím krajského súdu z 23. 02. 2011 v plnom

rozsahu spod obžaloby oslobodení, čím sa de facto preukázalo, že odôvodňovanie väzby

inými konaniami je arbitrárne, nepreskúmateľné (lebo až následne sa môže ukázať, či

úvaha súdov bola správna, alebo nesprávna, ako v prípade sťažovateľov) a porušujúce

prezumpciu neviny, nakoľko bez záveru o vine v inom konaní toto nie je spôsobilé

odôvodňovať ďalšie trvanie väzby. Z uvedeného dôvodu považujú sťažovatelia za

nevyhnutné, aby k tejto problematike Ústavný súd SR zaujal stanovisko.».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia sp. zn.

zo dňa 23. 02. 2011 a nevysporiadaním sa s argumentáciou sťažovateľov

spochybňujúcou zákonnosť ďalšieho trvania väzby porušil práva sťažovateľov podľa čl. 17

ods. 1, ods. 2 a ods. 5 ... a Dohovoru...

2. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. zo dňa 23.02.2011 porušil

právo sťažovateľov byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa

, ods. 2 a ods. 5 ... a Čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

3. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. zo dňa 23.02.2011 porušil

právo sťažovateľov na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie podľa čl. 17 ods. 1,

ods. 2 a ods. 5 ... a Dohovoru ...

4. Okresný súd v Považskej Bystrici uznesením sp. zn. zo dňa 07. 02.

2011 a Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. zo dňa 23. 02. 2011 porušili

právo sťažovateľov byť považovaní za nevinných, dokiaľ ich vina nebola preukázaná

zákonným spôsobom podľa ... a Dohovoru...

5. Okresný súd v Považskej Bystrici postupom v konaní sp. zn. porušil

právo sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 17 ods. 2

... a Dohovoru...

6. Uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. zo dňa

07. 02. 2011 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 23. 02.

2011 sa zrušujú a Krajskému súdu... sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľov z

väzby na slobodu.

7. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi v 1. rade, sťažovateľovi v 2. rade a

sťažovateľovi v 3. rade ako primerané finančné zadosťučinenie každému peňažnú sumu vo

výške 10.000,- Eur, ktorú im je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici a

každému peňažnú sumu vo výške 15.000,- Eur, ktorú im je povinný zaplatiť Krajský súd v

Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Okresný súd v Považskej Bystrici a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a

nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T..., do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomností navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Sťažovatelia v petite sťažnosti napádajú postup a uznesenie „okresného súdu

zo 7. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým malo byť porušené

ich právo byť považovaní za nevinných, dokiaľ ich vina nebola preukázaná zákonným

spôsobom podľa ... a Dohovoru..., a na urýchlené

preskúmanie zákonnosti väzby podľa ... a Dohovoru...

Žiadajú tiež rozhodnutie okresného súdu zrušiť.“.

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu ( „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ).

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o

vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní

väzby, o zmene dôvodov väzby, o návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie

prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia sa mohli domôcť ochrany svojich práv

podaním sťažnosti proti postupu a uzneseniu okresného súdu zo 7. februára 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. , a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj

využili a o ich sťažnosti krajský súd aj rozhodol. Preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľov vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd ako

nadriadený súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného

súdu, okrem posúdenia rýchlosti konania o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou namietajú sťažovatelia porušenie svojich označených

práv podľa a dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z 23. februára 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. , odmietol ústavný súd ako zjavne

neopodstatnenú.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.

, , ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v

súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovatelia vidia porušenie , 2 a 5 a a 4 dohovoru

postupmi okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o ich žiadosti o prepustenie

z väzby. Podľa nich všeobecné súdy rozhodovali o ich väzbe 70 dní, čo je od doručenia

žiadosti (22. december 2010) až do doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu (3. marec

2011) v rozpore s judikatúrou ESĽP a ústavného súdu.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním požiadaviek neodkladnosti alebo

urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby obvineného v trestnom konaní viackrát

uviedol, že tejto požiadavke vyplývajúcej z a 5 , resp. z

dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Uvedenej požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (). Ústavný súd preto

skúmal, či námietky sťažovateľov sú v tomto smere opodstatnené.

Účelom týchto uvedených článkov a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta,

je zabezpečiť osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať

konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli slobody

pozbavené. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená s poukazom na vnútroštátny

zákon.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má

byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru

použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „á bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o

zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33–§ 36).

Ústavný súd zistil, že 22. decembra 2010 sťažovatelia podali na okresnom súde

opätovné žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorých naposledy právoplatne rozhodol okresný

súd 18. októbra 2010 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2010.

Dňa 3. januára 2011 okresný súd oznámil sťažovateľom a ich obhajcom, že neboli

splnené podmienky v zmysle na podanie novej žiadosti

o prepustenie z väzby, pretože v nej neboli uvedené iné dôvody, ako v žiadosti doručenej

okresnému súdu 17. septembra 2010, a neuplynula ešte 30-dňová lehota na podanie novej

sťažnosti. Dňa 12. januára 2011 sťažovateľ 1 doručil okresnému súdu vyjadrenie k jeho

oznámeniu, ktoré prevzal 7. januára 2010, v ktorom nesúhlasil s jeho postupom (č. l. 579).

Dňa 14. januára 2011 okresný súd určil termín hlavného pojednávania na 7. február

2011 a podaním z 19. januára 2011 doručeným okresnému súdu 20. januára 2011

sťažovateľ 1 doplnil žiadosť z 21. decembra 2010–ponúkol svoj písomný sľub, náhradu

väzby zárukou inej osoby a dohľadom probačného a mediačného úradníka a 17. januára

2011 splnomocnil na jeho zastupovanie JUDr. K. M. P.

Dňa 27. januára 2011 podal sťažovateľ 1 okresnému súdu „návrh na vykonanie

dôkazov“ (č. l. 592 až 593) a 31. januára 2011 sťažovatelia 2 a 3 doručili okresnému súdu

doplnenie žiadosti z decembra 2010 o písomný sľub a náhradu väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Dňa 28. januára 2011 okresný súd spísal zápisnicu so svedkom predvolaným

na hlavné pojednávanie a 31. januára 2011 oznámil sťažovateľom, že budú vypočutí k veci

7. februára 2011 (prevzali ho 2. februára 2011).

Hlavné pojednávanie 7. februára 2011 bolo odročené na 28. február 2011 na základe

toho, že sa ho nezúčastnili obhajcovia (p. B. a p. T.) z dôvodu práceneschopnosti a všetci

zúčastnení ho žiadali odročiť a toho istého dňa okresný súd zamietol žiadosti sťažovateľov

o prepustenie z väzby a nahradenie väzby na základe písomného sľubu, zárukou inej osoby

a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rozhodnutie bolo doručené sťažovateľom

14. februára 2011.

Dňa 8. februára 2011 okresný súd ustanovil sťažovateľom spoločného náhradného

obhajcu Mgr. M. B. a 16. februára 2011 podal sťažovateľ 1 sťažnosť proti rozhodnutiu

okresného súdu a ustanovený spoločný náhradný obhajca požiadal o oslobodenie od

povinnosti obhajovať sťažovateľov a 17. februára 2011 podala sťažnosť obhajkyňa

sťažovateľa 1.

Krajský súd rozhodol o sťažnostiach 23. februára 2011 a uznesenie bolo doručené

sťažovateľom 3. marca 2011 a ich obhajkyni 12. apríla 2011.

Dňa 28. februára 2011 hlavné pojednávanie bolo odročené na 14. marec 2011,

pretože obhajcovia neboli na pojednávaní prítomní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že pokiaľ ide o zdĺhavosť

rozhodovania okresného súdu, nemožno brať do úvahy údajný začiatok jeho rozhodovania

o ich žiadostiach o prepustenie z väzby (22. december 2010) vzhľadom na to, že posledné

rozhodnutie väzobných súdov nadobudlo právoplatnosť až 16. decembra 2011. Preto je

potrebné pri rozhodovaní brať do úvahy začiatok plynutia lehoty až od 20. januára 2011

(u sťažovateľa 1) a od 31. januára 2011 (u sťažovateľov 2 a 3).

Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd sťažovateľom svoj postup pri

posudzovaní ich žiadosti z 22. decembra 2010 o prepustenie z väzby riadne odôvodnil

a v zmysle ho nemožno považovať v tejto dobe za

nezákonný, resp. nesprávny. Takýto postup všeobecného súdu je v súlade s .

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby

sťažovateľa 1 v lehote 18 dní a sťažovateľov 2 a 3 v lehote dokonca 7 dní na verejnom

zasadnutí za ich osobnej účasti a krajský súd rozhodol o sťažnostiach sťažovateľov

zo 16., resp. 17. februára 2011, ktoré podali proti rozhodnutiu okresného súdu, už 23.

februára 2011, teda celková doba rozhodovania všeobecných súdov o žiadosti sťažovateľov

o prepustenie z väzby predstavovala dobu iba 39 dní u sťažovateľa 1 a 31 dní

u sťažovateľov 2 a 3, čo je doba, ktorú v konečnom dôsledku možno akceptovať.

Túto dobu nemožno považovať za dobu, ktorá by zásadným spôsobom prekračovala

dobu primeranú na preskúmanie a posúdenie zákonnosti ďalšieho trvania väzby obvineného

v iných prípadoch spadajúcich pod režim a dohovoru, ak

navyše z konkrétnych okolností daného prípadu vyplývalo, že predmetom rozhodovania

neboli iba otázky týkajúce sa väzby sťažovateľa, ale aj otázky rozhodovania okresného súdu

o podanej obžalobe. Ústavný súd zistil, že práve sťažovatelia bránili všeobecnému súdu v

rozhodovaní.

Tento skutkový stav bol preto napokon dôvodom na vyslovenie záveru, že sťažnosť

je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovatelia v tejto sťažnosti súčasne tvrdili, že najvyšší súd napadnutým uznesením

porušil zásadu prezumpcie neviny, a tým aj ich základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Porušenie svojich práv vidia jednak v tom, že rozhodnutia všeobecných súdov

týkajúce sa ich väzby sa opierajú len o väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, a tiež v tom, „že krajský súd právoplatne odobril odôvodnenie okresného súdu

zo 7. februára 2011 o zamietnutí ich žiadosti o prepustenie z väzby“, ktorý ich však

považoval za vinných zo spáchania trestného činu, resp. uviedol, že „sa skutok stal“.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného

činu pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria

A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym

rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa

rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola predtým preukázaná v súlade so zákonom

(rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31).

Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či

rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil

príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom ().

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd namietaným uznesením rozhodoval

o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci

obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha

dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť

sa trestnému stíhaniu (úteková väzba), zabránenia v marení objasňovania dôležitých

skutočností (kolúzna väzba) alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti (preventívna

väzba).

V tomto prípade krajský súd rozhodoval o ich sťažnostiach, proti zamietnutiu ich

žiadostí o prepustenie z väzby prvostupňovým súdom. Krajský súd okrem iného konštatoval

opodstatnenosť väzobných dôvodov podľa ) a

a ani vo výroku alebo v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyslovil, že sťažovatelia sú vinní

zo spáchania trestnej činnosti, ktorá im je na základe dosiaľ zadovážených dôkazov kladená

za vinu. Ústavný súd teda nezistil, aby krajský súd v okolnostiach daného prípadu

prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil zásadu prezumpcie neviny

sťažovateľov, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu

(obdobne ). Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré vyjadrujú len

stav podozrenia zo spáchania trestného činu, ako to bolo v danom prípade.

Ani z obsahu uznesenia okresného súdu nevyplýva, že námietky sťažovateľov sú

v tomto smere opodstatnené.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľov podľa a ich práva podľa

ods. 2 dohovoru na jednej strane, a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej,

sťažnosť v tejto časti odmietol tiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.

).

Sťažovatelia napokon namietajú aj porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru tým, že

rozhodnutia všeobecných súdov o ponechaní sťažovateľov vo väzbe nie sú založené

na konkrétnych skutočnostiach, ale iba „... na základe dohadov a abstraktnej úvahe...“.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a

relevantné dôvody (obdobne napr. , ).

Ústavný súd preskúmal citované rozhodnutie krajského súdu a zisťoval, či sú

námietky sťažovateľov aj v tomto smere opodstatnené a či je jeho rozhodnutie skutkovo

a právne odôvodnené.

Ústavný súd zistil, že krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a

právnych otázok relevantných na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby

na slobodu a ďalších ponúknutých zárukách podľa , a tým o ich

ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal aj zo skutkového a právneho stavu zisteného

na základe vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom

(výsluchy obžalovaných a viacerých svedkov).

Ústavný súd sa tiež presvedčil, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne

odôvodnil najmä na strane 4 a 5, pričom uviedol konkrétne skutočnosti, na základe ktorých

sťažovateľom nevyhovel. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu tiež nemožno

vyvodiť, že by sa tento nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi sťažovateľov

v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom trvaní), a podľa názoru ústavného súdu je

toto odôvodnenie preto ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť sťažovateľov aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu z 23. februára

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011