Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 469/2012
PDF · 253.81 KB
No categories available
III. ÚS 469/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť T. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 21
ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa „čl. 47 Charty základných
práv EÚ“ uznesením Okresnej prokuratúry Michalovce sp. zn. Pv 594/2012 z 20. júla 2012
a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 Tpo/42/2012 zo 6.
augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2012 doručená sťažnosť T. V. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa „čl. 47 Charty
základných práv EÚ“ (ďalej len „charta“) uznesením Okresnej prokuratúry Michalovce
(ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. Pv 594/2012 z 20. júla 2012 a základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 8 Tpo/42/2012 zo 6. augusta 2012. Sťažnosť bola doplnená podaniami sťažovateľa
doručenými ústavnému súdu 24. a 30. augusta 2012 a 6. septembra 2012.
Z obsahu sťažnosti, jej doplnení a príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo
na základe uznesenia ČVS: KÚFS-91/5008-V-2012 z 19. júla 2012 vznesené obvinenie
vyšetrovateľom Kriminálneho úradu finančnej správy Košice (ďalej len „vyšetrovateľ“)
zo zločinu porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru
formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 279 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav veci pred jeho zadržaním
na pozemku, vlastníčkou ktorého bola M. K., r. V, Česká republika. Namieta, že „colníci
Kriminálneho úradu finančnej správy v súčinnosti s colníkmi Jednotky služobných
zákrokov... dňa 18. 07. 2012 o 10.20 hod. vykonali kontrolu pozemku a objektov
nachádzajúcich sa v ňom“, pričom zistili, že sťažovateľ a ešte iná osoba „v odstavenom
nákladnom motorovom vozidle továrenskej zn... s návesom..., prechovávali v špeciálne
vybudovanom úkryte predmetného návesu... cigarety... v celkovom množstve 13 100
kartónov t. j. 2.620.000 ks, všetky bez označenia platnou slovenskou kontrolnou známkou,
ktoré boli nezákonne prepravené neznámymi osobami z územia Ukrajiny na územie
Slovenskej republiky, cez vybudovaný podzemný koľajový tunel ústiaci na uvedenom
pozemku...“.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že pracovníci týchto orgánov prekročili
svoju právomoc vstúpiť na súkromný pozemok, čím došlo aj „k nezákonnému a
neústavnému trestnému stíhaniu Uznesením Okresnej prokuratúry Michalovce sp. zn. Pv
594/2012 zo dňa 20. 07. 2012, ale aj k neústavnému a nezákonnému pozbaveniu osobnej
slobody a vzatiu do väzby Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 Tpo 42/2012 zo
dňa 06. 08. 2012, preto je urýchlený a dôvodný zásah Ústavného súdu SR potrebný...
Moja sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia ČVS: KÚFS-91/5008-V-2012 zo
dňa 19. 07. 2012 bola Uznesením Okresnej prokuratúry Pv 594/2012 zo dňa 20. 07. 2012
zamietnutá ako nedôvodná...
Podľa zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivého zo dňa 18. 07.
2012 bol som sťažovateľ obmedzený na osobnej slobode dňa 18. 07. 2012 o 10.30 hod.
Následne Sťažovateľ bol som na základe uznesenia Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 0 Tp/30/2012 zo dňa 20. 07. 2012 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 Tpo 42/2012 zo dňa 06. 08. 2012 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por...
Kriminálny úrad finančnej správy a Jednotka služobných zákrokov KÚFS vykonali
tzv. kontrolu prekročením svojich zákonom taxatívne vymedzených právomocí uvedených v
§ 5 Zák. č. 333/2011 Z. z., ďalej vykonávali svoje právomoci v rozpore s § 100, § 2 ods. 1, 2
Tr. por. a tým aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a bez predchádzajúceho písomného a
odôvodneného príkazu sudcu pre prípravné konanie na vykonanie domovej prehliadky
neoprávnene vstúpili do obydlia vo vlastníctve občana... dňa 18. 07. 2012 o 10.20 hod. a
vykonali kontrolu (podľa uznesenia o vznesení obvinenia) resp. vykonali tzv. represívno-
bezpečnostnú akciu na základe úradného záznamu a po nezákonnom získaní dôkazov
následne pristúpili o 17.00 hod k vykonaniu prehliadky iných priestorov alebo pozemkov
K neprípustnosti nezákonných dôkazov a ich právnym následkom:
Nepoužiteľnosť, neúčinnosť alebo neprípustnosť dôkazu je vlastne procesným
dôsledkom porušenia právnych noriem o dokazovaní v trestnom konaní z hľadiska
takzvaného dôkazného významu vadne získaného a vykonaného dôkazu.
Absolútne neúčinný dôkaz je ten, ktorý trpí podstatnou vadou, ktorá sa nedá
odstrániť. K takémuto dôkazu nemožno prihliadať, nemožno ho použiť v trestnom konaní za
žiadnych okolností s výnimkou uvedenou v § 119 ods. 4. Absolútna neúčinnosť dôkazu je
automatickým dôsledkom porušenia predpisov o dokazovaní a orgány činné v trestnom
konaní musia k nej prihliadnuť z úradnej povinnosti. Naproti tomu relatívne neúčinný dôkaz
je ten, ktorý síce trpí podstatnou vadou, táto je však odstrániteľná. Nesmie sa však k nemu
prihliadať, pokým táto podstatná vada nie je odstránená...
Vyššie uvedeným neústavným postupom Okresnej prokuratúry Michalovce neboli
odstránené porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa, ani neústavný postup KUFS
pred začatím trestného stíhania a pred vznesením obvinenia a ani po vydaní uznesenia o
vznesení obvinenia...
Celé konanie k dnešnému dňu odo dňa 18. 07. 2012 od 10.20 hod. je konaním v
rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v rozpore s § 2 ods. 1, 2 Tr. por. a trpí neodstrániteľnými
vadami a je postavené na dôkazoch získaných neústavným a nezákonným spôsobom za
súčasného závažného porušenia základných práv a ľudskej slobody sťažovateľa.
Preukazovanie údajnej viny obvinenému sa začalo v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, v rozpore
so zásadou prezumpcie neviny a v rozpore s ust. § 199 ods. 1, § 206 ods. 1 § 2 ods. 1 Tr.
por. Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Tým že samotným začatím konania došlo k porušeniu viacerých ustanovení viacerých
zákonov a najmä zásady zákonnosti trestného konania (§ 2 ods. 1 Tr. por.) došlo k
porušeniu ďalších zásad trestného konania, ktoré napĺňajú obsah práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 47 Charty základných práv EÚ a napĺňajú obsah
princípu spravodlivého procesu a to zásady prezumpcie neviny, zásady zistenia skutkového
stavu bez dôvodných pochybnosti, zásady oficiality, obžalovacej zásady etc...
Krajský súd v Košiciach sa v sťažnostnom konaní pri rozhodovaní o väzbe
nevysporiadal so skutočnosťami či boli dodržané ústavno-procesné princípy obmedzenia
osobnej slobody sťažovateľa v procesnom postavení podozrivého, ďalej obvineného a či
boli dodržané ústavno-procesné princípy vzatia sťažovateľa do väzby. Rovnako sa
nevysporiadal s porušením základných ľudských práv a slobôd najmä s porušením práva na
osobnú slobodu a svojim Uznesením sp. zn. 8 Tpo 42/2012 zo dňa 06. 08. 2012 porušil moje
základné právo na osobnú slobodu a právo na pozbavenie osobnej slobody a právo na
vzatie do väzby zákonným spôsobom...
Krajský súd sa nevysporiadal so skutočnosťami porušenia základných ľudských práv
a slobôd, ktoré som uvádzal vo svojich podaniach zo dňa 01. 08. a zo dňa 05. 2012 v rámci
odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o mojom vzatí do
väzby. Zaoberal sa len existenciou dôvodov väzby uvedených § 71 ods. 1 Tr. por.
Krajský súd sťažnosťou napádaným Uznesením sp. zn. 8 Tpo 42/2012 neodstránil
porušenie môjho práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, nevzhliadal nezákonnosť zadržania sťažovateľa ako
podozrivého a nezákonnosť môjho vzatia do väzby a nezákonnosť jej ďalšieho trvania, ktorá
je daná od momentu obmedzenia osobnej slobody dňa 18. 07. 2012 o 10.30 hod. pri tzv.
výkone kontroly, svojim rozhodnutím nenapravil nezákonné uznesenie sudcu pre prípravné
konanie Okresného súdu Michalovce dňa 20. 07. 2012 č. k. 0Tp/30/2012 o mojom vzatí do
väzby...
Okresná prokuratúra Michalovce v Uznesení sp. zn. Pv 594/2012 zo dňa 20. 07.
2012 sa vo svojom rozhodnutí opomenula vysporiadať s porušením základných práv a
slobôd sťažovateľa a svoje rozhodnutie postavila na neústavnom a nezákonnom uznesení
vyšetrovateľa podľa § 206 ods. 1 Tr. por. je postavené neústavné a nezákonné uznesenie
sudcu pre prípravné konania na základe ktorého som bol vzatý do väzby, pretože uznesenie
o vznesení obvinenia bolo postavené na dôkazoch získaných nie ústavným (v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy SR) a nie zákonným spôsobom za súčasného prekročenia taxatívne
vymedzených právomoci colníkov KÚFS (v rozpore s § 5, § 8 ods. 1 Zák. č. 333/2011 Z. z. v
rozpore s ust. § 101 Tr. por.) a teda na neprípustných dôkazoch v trestnom konaní
získaných nezákonným spôsobom a následne neprípustných nielen pre vznesenie obvinenia,
ale aj pre ďalšie pokračovanie v prípravnom trestnom konaní a následne nepoužiteľných aj
pre podanie obžaloby so súčasným porušením základných práv a ľudských slobôd.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že „... postupom a Uznesením Okresnej prokuratúry Michalovce sp. zn. Pv
594/2012 zo dňa 20. 07. 2012 bolí porušené základné práva a slobody sťažovateľa:
1. Právo na nedotknuteľnosť osoby sťažovateľa a jeho súkromia podľa čl. 16 ods. 1
Ústavy...
2. Právo nebyť mučený ani vystavený krutému zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2
Ústavy...
3. Právo na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy...
4. Právo na prípustnosť domovej prehliadky len v súvislosti s trestným konaním a len
na základe písomného a odôvodneného príkazu sudcu podľa čl. 21 ods. 2 Ústavy...
5. Právo nebyť trestne stíhaný inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
6. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
7. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
8. Uznesenie Okresnej prokuratúry v Michalovciach sp. zn. Pv 594/2012 zo dňa
20. 07. 2012 sa zrušuje a Okresnej prokuratúre v Michalovciach sa prikazuje, aby znovu vo
veci konala a rozhodla.
a postupom a Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 Tpo/42/2012 zo dňa
06. 08. 2012 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa:
1. Právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm.
c) Dohovoru
2. Právo nebyť pozbavený osobnej slobody a vzatý do väzby inak ako z dôvodov a
spôsobom, ktorý ustanovuje zákon podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy
3. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
4. Právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru a čl. 47 Charty
5. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
Uznesenie Krajského súdu sp. zn. 8 Tpo/42/2012 zo dňa 06. 08. 2012 sa zrušuje a
Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby T. V. neodkladne prepustil z väzby na
slobodu.
Kancelárii Ústavného súdu... ukladá uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
247,06 €... na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené
alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základných práv podľa
čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa „čl. 47 Charty“ uznesením okresnej prokuratúry
sp. zn. Pv 594/2012 z 20. júla 2012, základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 Tpo/42/2012 zo 6. augusta 2012.
1. K namietanému postupu a uzneseniu okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 594/2012
z 20. júla 2012
Ústavný súd pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie už
uvedených práv uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 594/2012 z 20. júla 2012,
vychádzal z princípu subsidiarity svojho konania o sťažnostiach namietajúcich porušenie
základných práv alebo slobôd, v dôsledku ktorého je o nich oprávnený konať len vtedy, keď
sťažovatelia nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom
štátu. Ústavný súd už predtým rozhodol, že nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje
ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným
orgánom verejnej moci (obdobne napr. I. ÚS 1/97, II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07).
Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj
právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu
subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Ústavný súd zo sťažnosti a jej príloh zistil, že predmetným uznesením okresná
prokuratúra zamietla sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú, proti uzneseniu vyšetrovateľa
z 19. júla 2012, ktorým mu bolo vznesené obvinenie zo zločinu porušovania predpisov
o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru formou spolupáchateľstva podľa
§ 20 k § 279 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ na okresnej prokuratúre 19. augusta 2012
„podnet dozorujúcemu prokurátorovi na odstránenie protiprávneho a nezákonného
stavu...“.
Okrem toho podal sťažovateľ na Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len „krajská
prokuratúra“) 1. augusta 2012 „návrh na vydanie príkazu na prepustenie z väzby
a zastavenie trestného stíhania...“ a doplnenie tohto návrhu podaním z 5. augusta 2012.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podnet možno podať ktorejkoľvek
prokuratúre...
Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu nevyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje. Sťažovateľ v sťažnosti síce uvádza, že
podal podnet dozorujúcemu prokurátorovi okresnej prokuratúry 19. augusta 2012 a tiež
predtým 1. a 5. augusta 2012 návrhy krajskej prokuratúre, ale z obsahu sťažnosti však
nevyplýva, že by v tejto veci o tomto podnete alebo jeho návrhu bolo už orgánmi
prokuratúry rozhodnuté.
Ústavný súd k tomu obdobne poznamenáva, že ak by sťažovateľ nebol spokojný
s vybavením podnetu, môže v budúcnosti v zmysle § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre ešte
žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý
vybaví nadriadený prokurátor.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ešte pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu mal možnosť využiť iný právny prostriedok, ktorý mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, v danom prípade podnet
prípadne opakovaný podnet prokurátorovi, resp. nadriadenému prokurátorovi, preto jeho
sťažnosť v časti namietajúcej postup a uznesenie okresnej prokuratúry odmietol ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd nad rámec k tomu konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti
postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného)
konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa
meritórne zatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva,
že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému
a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako
obžalovanému právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd
garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť
v dôsledku údajného nezákonného postupu vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry
v predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci
nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania mu už v rámci
prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívne
zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených mu
za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej
veci sťažovateľa po skončení prípravného konania, aj odvolací súd v prípade podania
odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je
posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane
zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa
v tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr.
III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od svojho
začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných
v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce
pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1
ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenia ústavou chránených základných práv
a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.
Pokiaľ nebude trestné stíhanie voči sťažovateľovi zastavené a bude podaná na neho
obžaloba, bude v právomoci príslušného všeobecného súdu poskytnúť mu ochranu. To
zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu (obdobne I. ÚS 69/07).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme
všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné
prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietanými
uzneseniami, a preto ústavný súd mohol odmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne napr.
III. ÚS 97/06, III. ÚS 178/08, I. ÚS 47/2010).
2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa ústavy
a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo/42/2012 zo 6. augusta 2012, ústavný
súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide
o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo/42/2012 zo 6. augusta 2012. Uvedeným
rozhodnutím krajský súd na neverejnom zasadnutí zrušil uznesenie Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 30/2012 z 20. júla 2007, na základe
ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku, súčasne však vzal sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Väzba u sťažovateľa začala plynúť 18. júla 2012 o 10.30 h.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
...
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
A. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. v uznesení o prijatí sťažnosti sp. zn. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 51/09
a sp. zn. II. ÚS 275/2010) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru obsahujú
nielen jej základné hmotné, ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane
práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie
súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci De Wilde et. al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76)
Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená
(obdobne napr. IV. ÚS 392/08).
B. Ústavný súd ďalej preskúmaval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu namietaného
porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe
obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu
a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou
(III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi
väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri
rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je
zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať
ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie
na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie
o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol
vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca
pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
Taktiež skutkové zistenia zakladajúce dôvodnú obavu v zmysle § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, ako aj ich posúdenie sú uvedené v odôvodneniach rozhodnutí sudcu
pre prípravné konanie okresného súdu a krajského súdu spôsobom, ktorý sa nedá označiť
ako vnútorne rozporný alebo odporujúci požiadavkám Trestného poriadku na odôvodnenie
uznesení.
Ústavný súd po preskúmaní uvedených uznesení krajského súdu (ale i okresného
súdu) dospel k záveru, že existenciu zákonného dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili vychádzajúc z konkrétnych faktov,
pričom ich právne závery neodporujú zásadám právnej a formálnej logiky a nevykazujú
znaky zjavnej jednostrannosti, arbitrárnosti a svojvôle. Podľa nich existuje tento dôvod
väzby „s poukázaním na vyhotovený tunel v dĺžke 700 až 800 m z územia Ukrajiny ma
územie Slovenskej republiky, ktorý je prispôsobený na prevážania zahraničných
neokolkovaných cigariet a prerobený kamión na prevážanie zahraničných cigariet z územia
Ukrajiny na územie Slovenskej republiky, zo skutočností ktorých vyplýva dôvodné
podozrenie, že obvinení už v minulosti páchali predmetnú rozsiahlu trestnú činnosť a v tejto
by mohli pokračovať pri ich prepustení z väzby na slobodu a v tejto súvislosti súd naviac
poukazuje na odpis registra trestov u obv. T. V., ktorý už bol v minulosti súdne trestaný
naposledy rozsudkom OS Trnava z 18.10. 2007 k trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov s
podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov, aj tieto skutočnosti
svedčia o jeho sklone ku páchaniu trestnej činnosti“.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh bolo teda ústavnému súdu zrejmé, že výrok
sťažovateľom napádaného uznesenia krajského súdu, ktorý sa stotožnil v časti týkajúcej sa
existencie zákonného dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
s názorom okresného súdu (na druhej strane v časti, v ktorej konštatoval aj dôvod väzby aj
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, zrušil rozhodnutie okresného súdu), je
náležite odôvodnený a v podstatnom rozsahu reaguje na jeho argumentáciu (i keď nie na
všetky jeho rozsiahle námietky) obsiahnutú v odôvodnení sťažnosti jeho obhajcom
z 1. a 5. augusta 2012.
Ústavný súd po preskúmaní veci je toho názoru, že krajský súd posúdil správne
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a preto v súčasnosti nemá
žiadny dôvod zasahovať do rozhodnutia krajského súdu.
Z uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu je tiež zrejmé, aké
podstatné skutočnosti uznali všeobecné súdy za základ svojich rozhodnutí. Ústavný súd
nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným
súdom, žiadny taký podstatný dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli reálne spochybniť
právne závery krajského súdu a okresného súdu, a preto na základe horeuvedených
skutočností sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 354/2010, III. ÚS 1/2011 a III. ÚS 266/2011).
Vzhľadom na uvedené už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať ani namietaným
porušením čl. 13 dohovoru a charty, ktorá v namietanom konaní je neaplikovateľná, ako ani
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012