Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 532/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , 2 a 5 a a

práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo 17. augusta 2011 a

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 8. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2011 doručená sťažnosť Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. augusta 2011 a Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd predmetným uznesením zo 17. augusta

2011 rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a o ponúknutom písomnom

sľube tak, že jeho žiadosť zamietol podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodu, že podľa

dôvody väzby trvajú, a súčasne neprijal jeho

písomný sľub, pretože ho nepovažuje vzhľadom na osobu sťažovateľa a na povahu

prejednávaného prípadu za dostatočný.

Následne krajský súd jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podľa

zamietol uznesením sp. zn.

z 8. septembra 2011.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v tom, že okresný súd riadne

nepreskúmal, či trvajú dôvody väzby, svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a dostatočne

nekonkretizoval v tom smere, keď poukázal iba „na dôvodné podozrenie“ a otázku trvalého

pobytu, čo nemožno akceptovať, ak sa nachádza vo väzbe už dva roky a päť mesiacov.

Ďalej uvádza, že svoju sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu síce „bližšie

neodôvodnil“, ale krajský súd mal vec preskúmať nielen „z pohľadu správnosti výrokov“,

ale aj „z pohľadu konania, ktoré výrokom predchádzalo“. Krajský súd sa len stotožnil s

názorom okresného súdu a opäť iba argumentoval „dôvodným podozrením a skutočnosťou,

že by som mohol v prípade prepustenia mariť vyšetrenie (konanie) zdržiavaním sa na

neznámom mieste, z dôvodu vysokého trestu v prípade uznania viny“.

Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že pozbavenie osobnej slobody nie je

zákonné a nie je v súlade nielen s viacerými ustanoveniami , ale

zasahuje do jeho základných práv podľa , 2 a 5 , ako aj

dohovoru, čím je ústavne neakceptovateľné.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v

konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol

týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo

dňa 8. 09. 2011 porušil základné právo Š. S. zaručené v čl. 5/ 3 a 6/1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a zákl. slobôd, ako aj porušil základné práva zaručené v čl. 17/1, 2, 5 a čl.

46/1 SR.

Uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 08. 09. 2011 sp. zn. sa

zrušuje, Krajskému súdu Bratislava Ústavný súd SR prikazuje Š. S. neodkladne prepustiť na

slobodu.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Š. S. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10.000 Eur...

Š. S. priznáva ústavný súd náhradu trov konania...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej

zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k

porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a

základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa

, 2 a 5 a a práv podľa a dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. septembra 2011, ktorým zamietol jeho

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby z dôvodu, že podľa dôvody

väzby trvajú, a súčasne neprijal jeho písomný sľub, pretože ho nepovažuje vzhľadom na

osobu sťažovateľa a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bola

zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o

prepustenie z väzby a o neprijatí písomného sľubu, ústavný súd po preskúmaní uznesení

krajského súdu zistil už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, že sú zjavne nedôvodné a neopodstatnené.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd prihliadol na konanie pred

všeobecnými súdmi ako na celok, teda aj na obsah uznesenia okresného súdu a jeho

procesný postup predchádzajúci vydaniu označeného rozhodnutia, pretože tieto boli

predmetom preskúmania zo strany krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr.

rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, §

75, , atď.), respektíve , pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu

úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než

aký má na mysli dohovoru, resp. . Ustanovenia

dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o

väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl.

46 ods. 1 garantujúce základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr.

, ).

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia práva na spravodlivé

súdne konanie podľa dohovoru (i ) v konaní o väzbe zjavne

neopodstatnená (obdobne napr. , ).

2. V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd preto ďalej venoval iba preskúmaniu

postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods.

1, 2 a 5 a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ tvrdí, že pozbavenie osobnej slobody nie je zákonné a nie je v súlade

nielen s viacerými ustanoveniami , ale zasahuje do jeho základných práv

podľa , 2 a 5 , ako aj dohovoru, pretože rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu nie sú riadne odôvodnené, čím sú ústavne

neakceptovateľné.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že upravuje významný

ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej

hodnoty v demokratickom a právnom štáte. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2

sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na

čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných

prvkov pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu

prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas

dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez osvedčenia

konkrétnych skutkových okolností.

Z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý

možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je integrálnou súčasťou ústavného

rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ,

a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. ) vyplýva,

že právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti doby

väzby možno porušiť iba v konaní trvajúcom určitú dobu súhrnom viacerých právnych

skutočností (najmä rozhodnutie, opomenutie a nečinnosť), ktoré majú spolu za následok

neprimerane dlhú väzbu, nie však jedným rozhodnutím, ktoré spravidla takýto následok

nemôže mať.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dôjde k

záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak

inak nedošlo k porušeniu ústavoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie

osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní (, ,

).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa

na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne

patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedených názorov ústavného súdu treba uviesť, že sťažovateľ

uplatnil svoje právo na podanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a uplatnil aj

riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti. Väzobné súdy

zákonom predpísaným spôsobom zabezpečili preskúmanie práva sťažovateľa na jeho

prepustenie z väzby na slobodu rozhodnutiami, ktoré síce neakceptovali subjektívnu

predstavu sťažovateľa, ale bez toho, aby sa rozhodovanie väzobných súdov dostalo z

ústavne konformného postupu väzobných súdov.

Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že okresný súd uznesením

sp. zn. z 2. marca 2009 vzal sťažovateľa z dôvodov uvedených v

ods. 1 písm. a) do väzby.

Sťažovateľ podal v auguste 2011 žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej uviedol, „že

vo väzbe je už 2 roky a 5 mesiacov, k spáchaniu trestnej činnosti sa doznal a túto úprimne

oľutoval. Ďalej uviedol, že k dôvodom väzby je potrebné konkrétne skutočnosti, ktoré

odôvodňujú obavu, aby ušiel alebo sa skrýval. Uviedol, že nedisponuje žiadnymi finančnými

prostriedkami, ktoré je potrebné aby sa mohol úspešné ukrývať. Ďalej uviedol, že k žiadosti

pripája písomný sľub podľa a taktiež čestné vyhlásenie pani A.

M., bytom B., že umožní obvinenému Š. S. bývať vo svojom byte... Obvinený uviedol, že je

psychicky na dne a bude dodržiavať všetky príkazy a obmedzenia súdu.

Obhajca obvineného uviedol, že obvinený je starší muž dôchodkového veku, vybavuje

si dôchodok, tak že bude mať z čoho žiť, na to, aby ušiel nemá finančné prostriedky a žiadal,

aby bol prepustený z väzby...“.

Okresný súd podľa zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že naďalej trvajú jej dôvody podľa

, a podľa

neprijal jeho písomný sľub.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodoval krajský súd.

Krajský súd v uznesení z 8. septembra 2011 okrem iného uviedol, že na „obvineného

Š. S. bola podaná Generálnou prokuratúrou SR pod sp. zn. XIV Gv 10/2009 zo dňa 16. 07.

2010 obžaloba pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221

ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a iné

na tom skutkovom základe ako je uvedené v obžalobnom návrhu, pričom predmetných

skutkov sa mal dopustiť s ďalšími 13-timi obvinenými...

Podľa celková doba trvania väzby v prípravnom konaní

spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 48 mesiacov, ak je vedené trestné

stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa z lehoty uvedenej v ods. 6 pripadá na prípravné konanie

najviac 25 mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Okresný súd po podaní obžaloby nariadil dňa 17. 08. 2011 verejné zasadnutie,

predmetom ktorého bolo predbežné prejednanie obžaloby a zároveň súd rozhodoval aj o

žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu zaslanej súdu dňa 25. 07. 2011,

pričom určil nový termín predbežného prejednania obžaloby na deň 14. 09. 2011.

Obvinený Š. S. pred súdom sa pridržal dôvodov žiadosti, pričom uviedol, že k trestnej

činnosti sa doznal a túto oľutoval. Touto nezískal významný majetkový prospech. K sľubu

pripojil aj čestné vyhlásenie p. M., ktorá súhlasí, aby býval v jej byte v prípade prepustenia

na slobodu a tak bol k dispozícii v B. pre potreby vyšetrovania.

Odvolací súd preskúmal lehoty väzby v zmysle , a dospel k

záveru, že tieto sú dodržané a v súlade v týchto lehotách súd rozhodoval.

Po preskúmaní trestnej veci a spisového materiálu sa stotožnil odvolací súd s

dôvodmi napadnutého uznesenia súdu I. stupňa. Obvinený Š. S. má obmedzenú osobnú

slobodu z dôvodu útekovej väzby. Zo spisu vyplýva, že sa nezdržiaval v mieste trvalého

bydliska, t. j. v L., pričom dôvodom obmedzenia osobnej slobody je aj možnosť marenia

vyšetrovania zdržiavaním sa na neznámom mieste i z dôvodu hrozby vysokého trestu v

prípade uznania viny.

Aj keď obvinený predložil súdu potvrdenie, z ktorého vyplýva, že by sa zdržiaval v

byte v B. vzhľadom k charakteru trestnej činnosti, skupinovej trestnej veci a už uvedenej

skutočnosti, hrozby vysokého trestu je potrebné konštatovať, že tieto skutočnosti vytvárajú

zmenu - tlak vo vzťahoch a väzbách čím umožňujú navonok inak deklarovať jeho latentnú

snahu o sťaženie alebo zmarenie trestného stíhania. Tieto skutočnosti s citeľnou hrozbou

vysokého trestu odôvodňujú obavu, že by sa obvinený správal spôsobom, ktorý predpokladá

ustanovenie a to a to aj vzhľadom k tej skutočnosti, že bol v

minulosti viackrát súdne trestaný.

Je potrebné uviesť, že väzobné dôvody sú konštruované tak, že smerujú do budúcna,

teda vyjadrujú obavu, že obvinený bude konať v budúcnosti určitým spôsobom. V prípade

prepustenia na slobodu by svojou neprítomnosťou mohol mariť trestné stíhanie.

V danom štádiu konania kedy vec je na súde po podaní obžaloby a v štádiu jej

predbežného prejednania obžaloby s poukazom na závažnosť trestnej činnosti, jej charakter

ako aj vzhľadom k tomu, že sa jedná o skupinovú trestnú činnosť, ktorá mala byť

vykonávaná organizovane pomerne po dlhú dobu aj odvolací súd dospel k záveru, že

naďalej je dôvodné obmedzenie osobnej slobody obvineného.

V zmysle v prípad nahradenia väzby sľubom je potrebné pri

trestnom stíhaní pre obzvlášť závažný zločin poukázať na výnimočné okolnosti prípadu, aby

bolo možné väzbu sľubom nahradiť, čo v danom prípade súd nezistil.

Napriek tomu, že ponúknutý sľub obvineného spĺňa náležitosti aj sťažnostný súd

dospel k záveru, že pri takomto trestnom čine nie je primerané nahradenie väzby v danom

štádiu konania sľubom aj s poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť...

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd zamietol sťažnosť

obvineného, ktorú považoval za nedôvodnú v zmysle , pričom

rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za zákonné a správne.“

Vychádzajúc z odôvodnenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že námietky

sťažovateľa sú neopodstatnené. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

jednak obsah napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ale tiež uviedol aj konkrétne

dôvody, prečo zamietol jeho sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu, a podľa názoru

ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu, čo sa týka dôvodov trvania väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a), dostatočne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnené, teda sťažovateľove

tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Krajský súd pritom vychádzal z toho, že podnetom

na rozhodovanie okresného súdu bola najmä sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby,

ako aj žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom a na základe jeho iniciatívy okresný

súd rozhodol a v rozhodnutí presvedčivo konštatoval dôvody sťažovateľovej väzby podľa §

71 ods. 1 písm. a) . Krajský súd s poukazom na rozhodnutie okresného

súdu sťažovateľovi dostatočne ozrejmil dôvodnosť jeho väzby, pričom toto zdôvodnenie

bolo v konečnom dôsledku odpoveďou na jeho argumenty obsiahnuté v žiadosti o

prepustenie z väzby (pretože sťažnosť proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa sťažovateľ ani

bližšie písomne neodôvodnil). V danom prípade však sťažovateľovi nebolo upreté právo

predložiť svoje argumenty proti ponechaniu vo väzbe.

Ústavný súd podobne ako v prípade iných sťažností namietajúcich porušenie

označených práv sťažovateľa všeobecnými súdmi skúmal, či ich uznesenia neboli svojvoľné

alebo arbitrárne alebo či nezakladajú možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

podľa , 2 a 5 a dohovoru. Z napadnutých uznesení je zrejmé,

aké skutočnosti uznali všeobecné súdy za základ svojich rozhodnutí. Ústavný súd nezistil

medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom,

žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli reálne spochybniť právne závery

okresného súdu a krajského súdu, a preto na základe horeuvedených skutočností sťažnosť v

tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú

(obdobne napr. , a ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (žiadosťou o ustanovenie právneho

zástupcu a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011