Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 5/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť N. P., nar. ..., toho času vo väzbe, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , 2 a ods. 5 a

Slovenskej republiky v spojení s , podľa ods.

1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj namietaného porušenia práv podľa čl. 5

ods. 1 písm. a) a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2009 doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 a (ďalej

len „ústava“) v spojení s a podľa , 2 a 5 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 5.

októbra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi a ďalšiemu

spoluobžalovanému bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie z dlhodobého páchania

závažnej organizovanej trestnej činnosti [okrem iného pre podozrenie zo spáchania zločinu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ,

z trestných činov vraždy podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a písm. i) a j) a hrubého

nátlaku spolupáchateľstvom podľa ) ods. 1 a 2 písm. a) ].

Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku [pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špeciálny súd“)] z 24. februára 2009 sp. zn. BB bol sťažovateľ odsúdený na

výnimočný trest odňatia slobody.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu v trestnom konaní požiadal 8. septembra

2009 najvyšší súd o prepustenie z väzby s odôvodnením, že špeciálny súd „bol vyhlásením

nálezu v Zbierke zákonov v podstate zrušený“ pre svoju „protiústavnosť“.

Najvyšší súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol uznesením sp. zn.

z 5. októbra 2009.

Podľa sťažovateľa špeciálny súd, ktorý opakovane preskúmaval zákonnosť jeho

väzby (všetky jeho žiadosti zamietol, pozn.), „neprijal ponúknutú kauciu – peňažnú záruku

-ani neprijal návrh na aplikáciu inštitútu probačného a madiačného úradníka“ a napokon

24. februára 2009 rozhodol rozsudkom, nespĺňal atribút nezávislosti od výkonnej moci.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009 a na to, že do väzby bol vzatý už na základe uznesenia špeciálneho súdu

sp. zn. z 27. augusta 2006 a „väzba v prípravnom konaní bola niekoľkokrát

predlžovaná na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry

SR. Súdna väzba začala plynúť od 08. 02. 2008, teda od momentu podania obžaloby

prokurátorom ÚŠP GP SR na v tom čase vecne i miestne príslušný Špeciálny súd v Pezinku,

ktorý konal a rozhodoval o podanej obžalobe pod sp. zn. BB .“.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenia vydané špeciálnym súdom týkajúce sa posudzovania

zákonnosti jeho väzby (rozhodnutia vydané v období od 27. augusta 2006 až dosiaľ) sú

z uvedeného dôvodu protiústavné.

Toto konštatovanie neovplyvní ani „fakt, že proti rozhodnutiam ŠS bol prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval najvyšší súd, ktorého ústavnosť samozrejme

nikto nespochybňuje, avšak podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva... obe

stupne súdov... musia poskytovať základné procesné záruky, t. j. nezávislosť od výkonnej

moci, nestrannosť“.

Sťažovateľ taktiež namieta, že napádané uznesenie najvyššieho súdu z 5. októbra

2009 sp. zn. nie je správne ani zákonné, úvahy v ňom uvedené sú arbitrárne

a sú v rozpore s právnou logikou. Tvrdí, že «nebolo úlohou najvyššieho súdu skúmať, či bol

alebo nebol špeciálny súd zriadený v súlade s , túto otázku zodpovedalo Plénum ÚS

SR v náleze . Hmotnoprávne účinky nálezu o nesúlade právneho predpisu sa

stávajú „EX TUNC“, inými slovami možno povedať, že na špeciálny súd sa hľadí, akoby

nikdy nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, aj nález teda

platí EX TUNC, to znamená „bolo anulované od počiatku“ (uznesenie o zjednotení

odchylných právnych názorov z 11. 10. 2006 sp. zn. PLz. -4).» (Toto uznesenie

nemožno aplikovať na prípad nesúladu o zriadení Špeciálneho

súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

s , pozn.).

Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd nevykladal nález sp. zn.

z 20. mája 2009 ústavne súladným spôsobom a stotožnil sa so „závermi šiestich sudcov ÚS

SR vyjadrenými v tzv. odlišnom stanovisku k nálezu “, a nie s väčšinovým

názorom siedmich sudcov, ktorý je všeobecne záväzný.

Spochybňovanie citovaného nálezu ústavného súdu je v rozpore s princípom

právneho štátu a právnej istoty vyjadrenými v , pretože ústavný súd

v citovanom náleze povedal, že „špeciálny súd bol kreovaný v rozpore s , okrem

iného aj v rozpore s “.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa ďalej

podrobne uvádza, že v zmysle uvedených článkov , listiny, ako aj v zmysle

ustanovení článkov dohovoru musí byť každé pozbavenie osobnej slobody jednotlivca

zákonné, čo zahŕňa požiadavku zákonného základu zásahu do osobnej slobody, ako aj

požiadavku rešpektovania zákona, pokiaľ ide o podmienky zásahu a predpísaný postup pri

ňom. O zákonnosti väzby rozhoduje súd, ktorý je nestranný a nezávislý, čo v trestnej veci

sťažovateľa nebolo splnené, pretože ho na výnimočný trest odňatia slobody odsúdil senát

špeciálneho súdu rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2009, ktorý bol kreovaný

v rozpore s . Sťažovateľ v sťažnosti cituje nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS

17/08, rozoberá jednotlivé namietané porušenia práva a na základe uvedenej argumentácie

sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 05. októbra

2009 porušil základné práva N. P. podľa čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2,ods. 5, čl. 46 ods.

1 , , ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 05.

októbra 2009 zrušuje a vec mu vracia, aby ju znovu prerokoval a rozhodol

3. N. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000, eur..., ktoré

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť N. P. do 30 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo

veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. , , , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a v spojení s , podľa , 2 a 5

listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. októbra 2009 (zamietol jeho žiadosti o prepustenie z väzby), ktoré

považuje za nezákonné a neústavné jednak pre jeho arbitrárnosť, a tiež preto, že je v rozpore

s právnou logikou, ale najmä z toho dôvodu, že v prvom stupni o odsúdení sťažovateľa,

resp. o žiadostiach z prepustenie z väzby vždy rozhodoval špeciálny súd (sťažovateľ bol

rozsudkom z 24. februára 2009 sp. zn. BB odsúdený na výnimočný trest odňatia

slobody), ktorý bol nálezom ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009

publikovaným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zrušený pre svoju „protiústavnosť“.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o

zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd (ktorým je pri svojom rozhodovaní

viazaný podľa ) zameral v prvom rade svoju pozornosť

na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 5. októbra 2009 sp. zn.

a zisťoval, či dané rozhodnutie nie je arbitrárne, t. j. či je zákonné a ústavne

akceptovateľné, či námietky sťažovateľa sú v príčinnej súvislosti s obsahom jednotlivých

namietaných porušení základných práv podľa , listiny a práv podľa dohovoru a či sú

opodstatnené. Na druhej strane čiastočne zobral do úvahy aj tvrdenie sťažovateľa, že

„nebolo úlohou najvyššieho súdu skúmať, či bol alebo nebol špeciálny súd zriadený v

súlade s , túto otázku zodpovedalo Plénum ÚS SR v náleze “.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.

ÚS 13/00, mutatis mutandis , , , ).

Zo sťažnosti a z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ a ďalší

obžalovaný J. B. „podali 18. septembra 2009, prostredníctvom obhajcu JUDr. J. S.,

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu“. V žiadosti namietali, že «Plénum Ústavného

súdu Slovenskej republiky nálezom sp. zn. , ktorý bol zverejnený v Zb. zák. č.

290/2009 dňa 17. júla 2009, v podstate „zrušil“ Špeciálny súd ako taký», a z toho nálezu

tiež vyplýva, že „Špeciálny súd bol zriadený v rozpore s SR, rozhodnutia o väzbe

(uznesenia o vzatí do väzby, uznesenia o predlžovaní lehoty väzby), ale aj rozhodnutia v

merite veci nemôžu byť ústavne akceptovateľné“...

Najvyšší súd Slovenskej republiky najprv preskúmal existenciu dôvodov väzby

u oboch obžalovaných a v rozhodnutí konštatoval, že v štádiu konania, v ktorom sťažovateľ

podal žiadosť o prepustenie z väzby, dôvody väzby trvajú nezmenene ďalej. Uzavrel, že vo

vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie zo spáchania úmyselnej trestnej

činnosti, z ktorej bol riadne obvinený. Ďalej konštatoval, že „Dôvodom vzatia oboch

obžalovaných do väzby bola dôvodná obava, že ujdú, alebo sa budú skrývať, aby sa tak

vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu ( ). Tak ako to bolo

uvedené už aj v predchádzajúcich rozhodnutiach konajúcich súdov, táto obava aj naďalej

trvá a je odôvodnená konkrétnymi skutočnosťami. Obžalovaní sa nezdržiavali na adrese

trvalého bydliska, jednotlivým procesným úkonom sa vyhýbali, nepreberali si predvolania

na procesné úkony a tiež pokusy o ich predvedenie políciou boli neúspešné, čo viedlo až k

vydaniu príkazov na ich zadržanie. V súčasnej dobe k týmto dôvodom pribudol aj ten, že

obžalovaní boli, hoci zatiaľ neprávoplatne, odsúdení na dlhoročné nepodmienečné tresty

odňatia slobody. Tieto okolnosti vo svojom súhrne aj v tomto štádiu konania dostatočne

odôvodňujú obavu, že pokiaľ by boli prepustení z väzby na slobodu správali by sa

spôsobom predpokladanom v ustanovení

Obžalovaný N. P. bol vzatý do väzby aj z dôvodu tzv. preventívnej väzby(§ 71 ods. 1

písm. c/ ). Aj v tomto prípade je nutné, tak ako v predchádzajúcich rozhodnutiach o

existencii a trvaní väzby obžalovaného konštatovať, že tento sa v minulosti do rozporu so

zákonom už dostal, v súčasnej dobe je stíhaný z veľmi závažnej trestnej činnosti páchanej

viacerými skutkami. Ani v tomto štádiu konania nenastali také okolnosti, ktoré by obavu z

možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti, pokiaľ by obžalovaný bol prepustený na

slobodu, vyvrátili“.

Sťažovateľ taktiež namietal, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je arbitrárne, pretože sa nevyrovnalo s výhradami sťažovateľa a obhajoby týkajúcimi

sa neústavnosti špeciálneho súdu.

K podstate týchto sťažovateľových námietok najvyšší súd uviedol, že «sa zaoberal aj

sťažnostnou námietkou obhajoby, že Špeciálny súd Pezinok, bol podľa Nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009 vytvorený ústavne nekonformným

spôsobom, a preto podľa obhajoby jeho rozhodnutia nemôžu byť ústavne akceptovateľné.

Predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky bol zákonom predpísaným spôsobom

zverejnený (rozumej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) a stal sa tým záväzným a

účinným v ten istý deň, ako nadobudol účinnosť Zákon o Špecializovanom trestnom súde a

zmene a doplnení niektorých zákonov z 18. júna 2009 č. , do kompetencie

ktorého (o. i.) prešli aj všetky veci bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku, ako aj

kompetencia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodovať o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam bývalého Špeciálneho súdu.

Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa stotožnil so závermi

šiestich sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyjadrenými v tzv. odlišnom

stanovisku, ktoré tvoria súčasť nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z

20. mája 2009, osobitne so závermi v článku II k bodu 3 výrokovej časti nálezu, podľa

ktorého „Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom

konaní do dňa straty účinnosti Z. z o zriadení Špeciálneho súdu a

Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa

ustanovení v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“

Vychádzajúc z uvedeného výroku bodu 3. skôr citovaného rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že osoby právoplatne odsúdené neústavné vzniknutým

Špeciálnym súdom nie sú podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 20. mája 2009 oprávnené uplatniť z dôvodov uvedených v citovanom náleze návrh na

povolenie obnovy konania z dôvodov Spomínaný nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky však vôbec nerieši otázku ako naložiť napr. s úpravou

podmienok obnovy konania podľa Procesný senát najvyššieho súdu v

tomto smere považuje za potrebné podotknúť, že nie je tým orgánom, ktorý by mal

naznačené pochybnosti a úvahy riešiť.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú

samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné

rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), Súdneho

dvora Európskych spoločenstiev alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom

konaní a súd sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného.

Vychádzajúc striktne z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z

20. mája 2009 nemožno inak než konštatovať, že tento nález žiadnym spôsobom neriešil

otázku, ako posudzovať po vydaní predmetného nálezu neprávoplatné rozhodnutia býv.

Špeciálneho súdu, vrátane rozhodnutí tohto súdu vydané do jeho zrušenia, týkajúce sa

otázok väzby obvinených a ďalších pre trestné konanie podstatných okolností.

Výkladom výroku v bode 3 už uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutia o väzbe oboch obžalovaných sú (aj

so zreteľom na to, že o nich rozhodoval „neústavné kreovaný Špeciálny súd“) v súlade s

.

Viedlo ho k tomu zistenie, že pokiaľ Ústavný súd vo svojom náleze

z 20. mája 2009 vo výroku v bode 3 rozhodol, že právoplatné, ale nevykonané rozsudky

Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti Z. z

o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia

dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení v zmysle

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov, o to viac nemôžu byť dotknuté dôvodom na obnovu konania ešte neprávoplatné

rozhodnutia bývalého Špeciálneho súdu, ktoré majú byť preskúmané v riadnom opravnom

konaní na podklade opravných prostriedkov, podaných oprávnenými osobami sťažnostným,

resp. odvolacím súdom.

Formálne i materiálne podmienky trvania väzby u oboch obžalovaných sú splnené,

rozhodnutia o väzbe i keď vydané súdom kreovaným v rozpore s nie sú

protiústavné, preto súd o žiadostiach obžalovaných N. P. a J. B. rozhodol tak, ako je to

uvedené vo výroku tohto uznesenia».

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa o „nezákonnosti“, resp. nedostatku

nezávislosti špeciálneho súdu v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. z

20. mája 2009. Navyše v konaní podľa posudzuje ústavný súd nesúlad

právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver

ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých ustanovení právnych predpisov s

ústavným poriadkom nezakladá sám osebe porušenie základných práv a slobôd v

individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade

došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci, je vždy

potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.

V posudzovanom prípade by ani prípadné nedostatočné odôvodnenie v uznesení

najvyššieho súdu, pokiaľ ide o túto skutočnosť, nemalo s ohľadom na závery ústavného

súdu v náleze sp. zn. z 20. mája 2009 vplyv na zákonnosť sťažovateľovej

väzby. V tomto náleze ústavný súd uviedol: „Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď

zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých

právnych predpisov s a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie

inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej

republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama

príčinná súvislosť medzi povahou ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých

právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí

vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad

ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ

rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o

ústavnom súde.

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím

ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. ).

Ďalej z nálezu ústavného súdu vyplýva, že „Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia právnych predpisov uvedené v

bode 1 jeho výrokovej časti vyslovujúcej ich nesúlad s a s označenými

medzinárodnými zmluvami ( , ).

Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom

účinky ex nunc.“.

Po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu, námietok sťažovateľa a záverov

opierajúcich sa o nález ústavného súdu možno urobiť záver, že uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 5. októbra 2009 a jeho procesný postup v predmetnej veci nemohli

porušiť práva sťažovateľa, tak ako to uvádza vo svojej sťažnosti, a že účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými

právami podľa , 2 a 5 a v spojení s , podľa

čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010