Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 5/2010
PDF · 209.43 KB
No categories available
III. ÚS 5/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť N. P., nar. ..., toho času vo väzbe, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods.
1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj namietaného porušenia práv podľa čl. 5
ods. 1 písm. a) a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 5. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2009 doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 5.
októbra 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi a ďalšiemu
spoluobžalovanému bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie z dlhodobého páchania
závažnej organizovanej trestnej činnosti [okrem iného pre podozrenie zo spáchania zločinu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,
z trestných činov vraždy podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a písm. i) a j) a hrubého
nátlaku spolupáchateľstvom podľa § 235a) ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona].
Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku [pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„špeciálny súd“)] z 24. februára 2009 sp. zn. BB 3 T 3/2008 bol sťažovateľ odsúdený na
výnimočný trest odňatia slobody.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu v trestnom konaní požiadal 8. septembra
2009 najvyšší súd o prepustenie z väzby s odôvodnením, že špeciálny súd „bol vyhlásením
nálezu PL. ÚS 17/08 v Zbierke zákonov v podstate zrušený“ pre svoju „protiústavnosť“.
Najvyšší súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol uznesením sp. zn.
2 Toš 5/2009 z 5. októbra 2009.
Podľa sťažovateľa špeciálny súd, ktorý opakovane preskúmaval zákonnosť jeho
väzby (všetky jeho žiadosti zamietol, pozn.), „neprijal ponúknutú kauciu – peňažnú záruku
-ani neprijal návrh na aplikáciu inštitútu probačného a madiačného úradníka“ a napokon
24. februára 2009 rozhodol rozsudkom, nespĺňal atribút nezávislosti od výkonnej moci.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009 a na to, že do väzby bol vzatý už na základe uznesenia špeciálneho súdu
sp. zn. BB Pšv 18/2006 z 27. augusta 2006 a „väzba v prípravnom konaní bola niekoľkokrát
predlžovaná na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry
SR. Súdna väzba začala plynúť od 08. 02. 2008, teda od momentu podania obžaloby
prokurátorom ÚŠP GP SR na v tom čase vecne i miestne príslušný Špeciálny súd v Pezinku,
ktorý konal a rozhodoval o podanej obžalobe pod sp. zn. BB 3 T 3/2008.“.
Sťažovateľ tvrdí, že uznesenia vydané špeciálnym súdom týkajúce sa posudzovania
zákonnosti jeho väzby (rozhodnutia vydané v období od 27. augusta 2006 až dosiaľ) sú
z uvedeného dôvodu protiústavné.
Toto konštatovanie neovplyvní ani „fakt, že proti rozhodnutiam ŠS bol prípustný
opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval najvyšší súd, ktorého ústavnosť samozrejme
nikto nespochybňuje, avšak podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva... obe
stupne súdov... musia poskytovať základné procesné záruky, t. j. nezávislosť od výkonnej
moci, nestrannosť“.
Sťažovateľ taktiež namieta, že napádané uznesenie najvyššieho súdu z 5. októbra
2009 sp. zn. 2 Toš 5/2009 nie je správne ani zákonné, úvahy v ňom uvedené sú arbitrárne
a sú v rozpore s právnou logikou. Tvrdí, že «nebolo úlohou najvyššieho súdu skúmať, či bol
alebo nebol špeciálny súd zriadený v súlade s ústavou, túto otázku zodpovedalo Plénum ÚS
SR v náleze PL. ÚS 17/08. Hmotnoprávne účinky nálezu o nesúlade právneho predpisu sa
stávajú „EX TUNC“, inými slovami možno povedať, že na špeciálny súd sa hľadí, akoby
nikdy nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, aj nález PL. ÚS 17/08 teda
platí EX TUNC, to znamená „bolo anulované od počiatku“ (uznesenie o zjednotení
odchylných právnych názorov z 11. 10. 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4).» (Toto uznesenie
nemožno aplikovať na prípad nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho
súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 267/2004 Z. z. s ústavou, pozn.).
Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd nevykladal nález sp. zn. PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009 ústavne súladným spôsobom a stotožnil sa so „závermi šiestich sudcov ÚS
SR vyjadrenými v tzv. odlišnom stanovisku k nálezu PL. ÚS 17/08“, a nie s väčšinovým
názorom siedmich sudcov, ktorý je všeobecne záväzný.
Spochybňovanie citovaného nálezu ústavného súdu je v rozpore s princípom
právneho štátu a právnej istoty vyjadrenými v čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože ústavný súd
v citovanom náleze povedal, že „špeciálny súd bol kreovaný v rozpore s ústavou, okrem
iného aj v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy“.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ďalej
podrobne uvádza, že v zmysle uvedených článkov ústavy, listiny, ako aj v zmysle
ustanovení článkov dohovoru musí byť každé pozbavenie osobnej slobody jednotlivca
zákonné, čo zahŕňa požiadavku zákonného základu zásahu do osobnej slobody, ako aj
požiadavku rešpektovania zákona, pokiaľ ide o podmienky zásahu a predpísaný postup pri
ňom. O zákonnosti väzby rozhoduje súd, ktorý je nestranný a nezávislý, čo v trestnej veci
sťažovateľa nebolo splnené, pretože ho na výnimočný trest odňatia slobody odsúdil senát
špeciálneho súdu rozsudkom sp. zn. BB 3 T 3/2008 z 24. februára 2009, ktorý bol kreovaný
v rozpore s ústavou. Sťažovateľ v sťažnosti cituje nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS
17/08, rozoberá jednotlivé namietané porušenia práva a na základe uvedenej argumentácie
sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 05. októbra
2009 porušil základné práva N. P. podľa čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2,ods. 5, čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 05.
októbra 2009 zrušuje a vec mu vracia, aby ju znovu prerokoval a rozhodol
3. N. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000, eur..., ktoré
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť N. P. do 30 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, , II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5
listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Toš 5/2009 z 5. októbra 2009 (zamietol jeho žiadosti o prepustenie z väzby), ktoré
považuje za nezákonné a neústavné jednak pre jeho arbitrárnosť, a tiež preto, že je v rozpore
s právnou logikou, ale najmä z toho dôvodu, že v prvom stupni o odsúdení sťažovateľa,
resp. o žiadostiach z prepustenie z väzby vždy rozhodoval špeciálny súd (sťažovateľ bol
rozsudkom z 24. februára 2009 sp. zn. BB 3 T 3/2008 odsúdený na výnimočný trest odňatia
slobody), ktorý bol nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009
publikovaným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zrušený pre svoju „protiústavnosť“.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o
zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd (ktorým je pri svojom rozhodovaní
viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) zameral v prvom rade svoju pozornosť
na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 5. októbra 2009 sp. zn.
2 Toš 5/2009 a zisťoval, či dané rozhodnutie nie je arbitrárne, t. j. či je zákonné a ústavne
akceptovateľné, či námietky sťažovateľa sú v príčinnej súvislosti s obsahom jednotlivých
namietaných porušení základných práv podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovoru a či sú
opodstatnené. Na druhej strane čiastočne zobral do úvahy aj tvrdenie sťažovateľa, že
„nebolo úlohou najvyššieho súdu skúmať, či bol alebo nebol špeciálny súd zriadený v
súlade s ústavou, túto otázku zodpovedalo Plénum ÚS SR v náleze PL. ÚS 17/08“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.
ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Zo sťažnosti a z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ a ďalší
obžalovaný J. B. „podali 18. septembra 2009, prostredníctvom obhajcu JUDr. J. S.,
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu“. V žiadosti namietali, že «Plénum Ústavného
súdu Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL ÚS 17/08, ktorý bol zverejnený v Zb. zák. č.
290/2009 dňa 17. júla 2009, v podstate „zrušil“ Špeciálny súd ako taký», a z toho nálezu
tiež vyplýva, že „Špeciálny súd bol zriadený v rozpore s Ústavou SR, rozhodnutia o väzbe
(uznesenia o vzatí do väzby, uznesenia o predlžovaní lehoty väzby), ale aj rozhodnutia v
merite veci nemôžu byť ústavne akceptovateľné“...
Najvyšší súd Slovenskej republiky najprv preskúmal existenciu dôvodov väzby
u oboch obžalovaných a v rozhodnutí konštatoval, že v štádiu konania, v ktorom sťažovateľ
podal žiadosť o prepustenie z väzby, dôvody väzby trvajú nezmenene ďalej. Uzavrel, že vo
vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie zo spáchania úmyselnej trestnej
činnosti, z ktorej bol riadne obvinený. Ďalej konštatoval, že „Dôvodom vzatia oboch
obžalovaných do väzby bola dôvodná obava, že ujdú, alebo sa budú skrývať, aby sa tak
vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu (§ 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.). Tak ako to bolo
uvedené už aj v predchádzajúcich rozhodnutiach konajúcich súdov, táto obava aj naďalej
trvá a je odôvodnená konkrétnymi skutočnosťami. Obžalovaní sa nezdržiavali na adrese
trvalého bydliska, jednotlivým procesným úkonom sa vyhýbali, nepreberali si predvolania
na procesné úkony a tiež pokusy o ich predvedenie políciou boli neúspešné, čo viedlo až k
vydaniu príkazov na ich zadržanie. V súčasnej dobe k týmto dôvodom pribudol aj ten, že
obžalovaní boli, hoci zatiaľ neprávoplatne, odsúdení na dlhoročné nepodmienečné tresty
odňatia slobody. Tieto okolnosti vo svojom súhrne aj v tomto štádiu konania dostatočne
odôvodňujú obavu, že pokiaľ by boli prepustení z väzby na slobodu správali by sa
spôsobom predpokladanom v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
Obžalovaný N. P. bol vzatý do väzby aj z dôvodu tzv. preventívnej väzby(§ 71 ods. 1
písm. c/ Tr. por.). Aj v tomto prípade je nutné, tak ako v predchádzajúcich rozhodnutiach o
existencii a trvaní väzby obžalovaného konštatovať, že tento sa v minulosti do rozporu so
zákonom už dostal, v súčasnej dobe je stíhaný z veľmi závažnej trestnej činnosti páchanej
viacerými skutkami. Ani v tomto štádiu konania nenastali také okolnosti, ktoré by obavu z
možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti, pokiaľ by obžalovaný bol prepustený na
slobodu, vyvrátili“.
Sťažovateľ taktiež namietal, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu je arbitrárne, pretože sa nevyrovnalo s výhradami sťažovateľa a obhajoby týkajúcimi
sa neústavnosti špeciálneho súdu.
K podstate týchto sťažovateľových námietok najvyšší súd uviedol, že «sa zaoberal aj
sťažnostnou námietkou obhajoby, že Špeciálny súd Pezinok, bol podľa Nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vytvorený ústavne nekonformným
spôsobom, a preto podľa obhajoby jeho rozhodnutia nemôžu byť ústavne akceptovateľné.
Predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky bol zákonom predpísaným spôsobom
zverejnený (rozumej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) a stal sa tým záväzným a
účinným v ten istý deň, ako nadobudol účinnosť Zákon o Špecializovanom trestnom súde a
zmene a doplnení niektorých zákonov z 18. júna 2009 č. 291/2009 Z. z., do kompetencie
ktorého (o. i.) prešli aj všetky veci bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku, ako aj
kompetencia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodovať o opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam bývalého Špeciálneho súdu.
Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa stotožnil so závermi
šiestich sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyjadrenými v tzv. odlišnom
stanovisku, ktoré tvoria súčasť nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z
20. mája 2009, osobitne so závermi v článku II k bodu 3 výrokovej časti nálezu, podľa
ktorého „Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom
konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z o zriadení Špeciálneho súdu a
Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa
ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“
Vychádzajúc z uvedeného výroku bodu 3. skôr citovaného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že osoby právoplatne odsúdené neústavné vzniknutým
Špeciálnym súdom nie sú podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009 oprávnené uplatniť z dôvodov uvedených v citovanom náleze návrh na
povolenie obnovy konania z dôvodov § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. Spomínaný nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky však vôbec nerieši otázku ako naložiť napr. s úpravou
podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 4 Tr. por. Procesný senát najvyššieho súdu v
tomto smere považuje za potrebné podotknúť, že nie je tým orgánom, ktorý by mal
naznačené pochybnosti a úvahy riešiť.
Podľa § 7 ods. 1 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú
samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné
rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom
konaní a súd sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného.
Vychádzajúc striktne z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z
20. mája 2009 nemožno inak než konštatovať, že tento nález žiadnym spôsobom neriešil
otázku, ako posudzovať po vydaní predmetného nálezu neprávoplatné rozhodnutia býv.
Špeciálneho súdu, vrátane rozhodnutí tohto súdu vydané do jeho zrušenia, týkajúce sa
otázok väzby obvinených a ďalších pre trestné konanie podstatných okolností.
Výkladom výroku v bode 3 už uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutia o väzbe oboch obžalovaných sú (aj
so zreteľom na to, že o nich rozhodoval „neústavné kreovaný Špeciálny súd“) v súlade s
Viedlo ho k tomu zistenie, že pokiaľ Ústavný súd vo svojom náleze PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009 vo výroku v bode 3 rozhodol, že právoplatné, ale nevykonané rozsudky
Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z
o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia
dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, o to viac nemôžu byť dotknuté dôvodom na obnovu konania ešte neprávoplatné
rozhodnutia bývalého Špeciálneho súdu, ktoré majú byť preskúmané v riadnom opravnom
konaní na podklade opravných prostriedkov, podaných oprávnenými osobami sťažnostným,
resp. odvolacím súdom.
Formálne i materiálne podmienky trvania väzby u oboch obžalovaných sú splnené,
rozhodnutia o väzbe i keď vydané súdom kreovaným v rozpore s ústavou nie sú
protiústavné, preto súd o žiadostiach obžalovaných N. P. a J. B. rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výroku tohto uznesenia».
Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa
dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa o „nezákonnosti“, resp. nedostatku
nezávislosti špeciálneho súdu v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z
20. mája 2009. Navyše v konaní podľa čl. 125 ústavy posudzuje ústavný súd nesúlad
právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver
ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých ustanovení právnych predpisov s
ústavným poriadkom nezakladá sám osebe porušenie základných práv a slobôd v
individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade
došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci, je vždy
potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.
V posudzovanom prípade by ani prípadné nedostatočné odôvodnenie v uznesení
najvyššieho súdu, pokiaľ ide o túto skutočnosť, nemalo s ohľadom na závery ústavného
súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vplyv na zákonnosť sťažovateľovej
väzby. V tomto náleze ústavný súd uviedol: „Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď
zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých
právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie
inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej
republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama
príčinná súvislosť medzi povahou ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých
právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí
vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad
ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ
rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o
ústavnom súde.
Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím
ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. IV. ÚS 361/09).
Ďalej z nálezu ústavného súdu vyplýva, že „Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia právnych predpisov uvedené v
bode 1 jeho výrokovej časti vyslovujúcej ich nesúlad s ústavou a s označenými
medzinárodnými zmluvami (čl. 125 ods. 3 ústavy, § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom
účinky ex nunc.“.
Po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu, námietok sťažovateľa a záverov
opierajúcich sa o nález ústavného súdu možno urobiť záver, že uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 5. októbra 2009 a jeho procesný postup v predmetnej veci nemohli
porušiť práva sťažovateľa, tak ako to uvádza vo svojej sťažnosti, a že účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými
právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa
čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010