Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 433/2011
PDF · 147.72 KB
No categories available
I. ÚS 433/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť S. S., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr.
M. G., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave č. k. Kv 32/11-12
z 23. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. S. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2011 faxom a následne 26. októbra 2011 poštou doplnená sťažnosť S. S., t. č. vo výkone
väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. G., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods.
2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) č. k. Kv 32/11-12 z 23. augusta 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru sp. zn.
ČVS: PPZ-201/BOK-ZA-2011 z 22. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa
o vznesení obvinenia“) bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa
§ 219 ods. 1 a 2 písm. j) Trestného zákona účinného v rozhodnom období. Keďže uvedené
uznesenie vyšetrovateľa považoval sťažovateľ za „nesprávne, nezákonné
a nepreskúmateľné“, pretože sa uvedeného skutku nedopustil, podal proti nemu sťažnosť
priamo do zápisnice pri výsluchu konanom 22. augusta 2011 s tým, že jej písomné
odôvodnenie pošle vyšetrovateľovi v zákonom ustanovenej trojdňovej lehote, ktorá
uplynula 24. augusta 2011.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti argumentoval, že v deň konania jeho výsluchu (pred
ním aj bezprostredne po ňom) chcel jeho obhajca využiť právo nahliadnuť do
vyšetrovacieho spisu, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom, ako aj kvalifikovane
odôvodniť sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Nahliadnutie do
spisu mu bolo v zmysle § 69 ods. 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom odmietnuté bez
odôvodnenia. Následne podal sťažovateľ žiadosť, ktorou žiadal preskúmať uvedený
nezákonný postup vyšetrovateľa. V prípise krajskej prokuratúry z 8. septembra 2011,
ktorým bola žiadosť sťažovateľa vybavená, prokurátor krajskej prokuratúry konštatoval, že
„v súčasnom štádiu vyšetrovania nie sú dané dôvody na odmietnutie... práva nazerať do
spisu, s tým, že prokurátor krajskej prokuratúry písomne vyšetrovateľa PZ upravil, aby mi
v realizácii môjho práva nebránil a zároveň prokurátor upozornil vyšetrovateľa PZ, že
závažnosť dôvodov odmietnutia nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu je potrebné vždy
konkretizovať“. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že postupom
vyšetrovateľa bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, základné právo na obhajobu,
ako aj základné princípy a zásady trestného konania a v tejto súvislosti poukázal na
judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.
Napadnutým uznesením (doručeným sťažovateľovi 25. augusta 2011) bola sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia krajskou prokuratúrou zamietnutá pred
uplynutím zákonnej trojdňovej lehoty, dokonca hneď v prvý deň tejto lehoty, čo súčasne
krajskej prokuratúre znemožnilo vysporiadať sa s písomným odôvodnením sťažnosti, keďže
ňou v tom čase ani nedisponovala. Sťažovateľ vyjadril svoje presvedčenie, že v opačnom
prípade (ak by jeho obhajcovi bolo umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu a krajská
prokuratúra poznala písomné odôvodnenie jeho sťažnosti), jediným jej rozhodnutím by bolo
zrušenie uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Podľa sťažovateľa „v uvedenom
štádiu trestného konania orgány činné v trestnom konaní sa opierali o dôkazy, teda jeden
jediný dôkaz, ktorý nasvedčoval tomu, že by som sa skutku mal dopustiť ja, avšak orgány
činné v trestnom konaní nevykonali v danom štádiu trestného konania žiaden dôkaz, ktorý
vykonať mohli a mali, ktorý by vyvracal podozrenie o tom, že by som ja bol spáchal uvedený
skutok, dokonca aj mne šikanóznym konaním znemožňovali výkon svojich ústavou
garantovaných práv...“. Uvedeným postupom a napadnutým uznesením boli podľa
sťažovateľa závažným spôsobom porušené ním označené základné a iné práva zaručené
ústavou a dohovorom.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a d) dohovoru, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti
krajskej prokuratúre na ďalšie konanie, prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €
a trovy konania.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv napadnutým
uznesením, ktorým bola krajskou prokuratúrou zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Sťažovateľ najmä namieta, že napadnuté uznesenie
bolo vydané pred uplynutím zákonnej trojdňovej lehoty (hneď v jej prvý deň), v rámci
ktorej bol oprávnený svoju sťažnosť prednesenú počas výsluchu do zápisnice písomne
doplniť, túto možnosť aj využil, avšak krajská prokuratúra sa písomným doplnením jeho
sťažnosti nezaoberala z dôvodu, že ním v čase svojho rozhodovania ani nedisponovala.
Sťažovateľ tiež argumentoval, že uvedenú sťažnosť nemohol riadne odôvodniť v dôsledku
neodôvodneného odmietnutia nahliadnutia do spisu zo strany vyšetrovateľa v deň konania
výsluchu, čím bolo porušené najmä jeho právo na obhajobu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval v prvom rade za
potrebné opätovne poukázať na čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je jeho právomoc
v konaní o sťažnostiach limitovaná princípom subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy, príp. iné orgány verejnej moci. Ústavný súd sa pri zakladaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy, ale aj iné orgány moci sú ústavou
povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z toho dôvodu je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, príp.
iných orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 236/07).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
V súvislosti s uplatňovaním princípu subsidiarity ústavný súd pri posudzovaní
namietaného porušenia označených práv sťažovateľa v prebiehajúcom trestnom konaní vo
svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku až
po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov
a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov
uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05). Právomoc
ústavného súdu zasahovať do rozhodovania v štádiu prípravného konania je daná len
výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným
zásahom došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu
iným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno napraviť v ďalšom konaní pred
všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).
Ústavný súd stabilne zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci
ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich
z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj
všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).
Zákonné predpoklady na ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy v priebehu
trestného konania vytvárajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku môže obvinený uvádzať okolnosti, navrhovať,
predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti
a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov
vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní
povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu
plnú možnosť na ich uplatnenie.
Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu
o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie
poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,
bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo
predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní
obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.
Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby
súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že
boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu
vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku
predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť
objasnenie veci alebo právo obhajoby.
Trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, ale aj v čase
rozhodovania o nej nachádzala v tzv. predsúdnom štádiu trestného konania. Z toho vyplýva,
že až po prípadnom podaní obžaloby sa môže začať konanie pred súdom. Za takejto situácie
všeobecný súd, ktorému bude podaná obžaloba, bude povinný skúmať ústavnosť
a zákonnosť konania predchádzajúceho podaniu obžaloby, a to tiež so zreteľom na
dodržanie základných práv a slobôd v prípravnom konaní. Všeobecný súd má podľa
Trestného poriadku aplikovateľného na tento prípad celý rad účinných procesných
nástrojov, ako zabezpečiť nápravu prípadného porušenia základných práv a slobôd
v prípravnom konaní, ak dospeje k záveru, že boli porušené.
Sťažovateľ teda uplatnením svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania
vedeného proti nim má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných
práv a slobôd pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 100/09).
Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej
veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva
na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia jeho označených práv priamo pred súdom
prvého stupňa v rámci konania o merite veci a následne zákonom dovoleným spôsobom aj
prostredníctvom využitia opravných prostriedkov v trestnom konaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011