Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 485/2013
PDF · 206.82 KB
No categories available
III. ÚS 485/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť B. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. M. K., Advokátska
kancelária K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť
obydlia podľa čl. 21 ods. 2, základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa čl.
22 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd príkazmi Okresného súdu Trenčín sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4
z 24. mája 2012, sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt z 19. novembra 2012 a sp. zn. OS TN-V-
11/2013-Ntt-4 z 18. januára 2013, príkazom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. OS
PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013 zo 14. februára 2013, príkazom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára
2013, rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2013 doručená sťažnosť B. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2,
základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa čl. 22 ods. 1 a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazmi Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4 z 24. mája 2012, sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt z 19.
novembra 2012 a sp. zn. OS TN-V-11/2013-Ntt-4 z 18. januára 2013, príkazom Okresného
súdu Považská Bystrica sp. zn. OS PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013 zo 14. februára 2013,
príkazom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013, rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaným rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 bol uznaný vinným zo spáchania drogovej trestnej
činnosti. Keďže na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, a teda vyhlásenie o svojej vine, okresný súd ďalej vykonal dokazovanie
len v otázke uloženia trestnoprávnej sankcie. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vzhľadom na to,
že v prípade takéhoto vyhlásenia o vine je rozhodnutie v tejto časti podľa § 257 ods. 5
nenapadnuteľné odvolaním a dovolaním okrem prípadu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie prostredníctvom
obhajkyne, len čo sa týka výroku o treste. Výrok rozsudku okresného súdu o jeho vine tým
ostal nedotknutý. Na základe odvolania sťažovateľa následne krajský súd rozsudkom
sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 zrušil výrok rozsudku okresného súdu v časti
týkajúcej sa trestu a sám rozhodol tak, že mu uložil prísnejší trest.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že trestné stíhanie v danej veci bolo začaté uznesením
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-65/OEK-NM-2012 zo 14. marca
2012 a že v rámci tohto trestného konania boli vydané aj namietané príkazy, a teda príkazy
okresného súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a na ich predĺženie
sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4 z 24. mája 2012, sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt
z 19. novembra 2012 a sp. zn. OS TN-V-11/2013-Ntt-4 z 18. januára 2013, príkaz
Okresného súdu Považská Bystrica na domovú prehliadku sp. zn. OS PB-V-3-1/2013-0Tp-
252/2013 zo 14. februára 2013 a príkaz okresného riaditeľstva na prehliadku iných
priestorov a pozemkov sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013. Sťažovateľ
spresnil, že všetky tieto príkazy „boli realizované vo veci vedenej na Okresnom súde
Trenčín vo veci 2 T/73/2013 a okresný súd sa s hore uvedenými skutočnosťami
nevysporiadal...“.
Sťažovateľ v sťažnosti vytýkal okresnému súdu, ako aj namietaným príkazom
uvedených orgánov verejnej moci, že sú nejednoznačné, neodôvodnené a že trestná činnosť,
ktorá sa mu v nich kládla za vinu, bola vykreslená len vo všeobecných intenciách, že
nemala „reálne skutkové kontúry“, že namietané príkazy neobsahovali dostatočné dôkazy
o jeho protiprávnom konaní, ako ani dôvody opodstatňujúce ich realizáciu. Taktiež
namietal, že k vykonaniu domovej prehliadky nedošlo „bez meškania“ po vydaní príkazu,
ale až po uplynutí istého času, čo je podľa neho v rozpore s dikciou zákona. Okresnému
súdu ďalej vytkol, že sa nemal uspokojiť s jeho vyhlásením o vine, ale že mal vykonať
dokazovanie aj v tejto otázke, a to s ohľadom na nejednoznačnosť dôkazov vykonaných
v prípravnom konaní. Sťažovateľ súčasne dodal, že skutku, ktorý je obsiahnutý vo výroku
rozsudku okresného súdu, sa nedopustil, čo bolo dôvodom jeho neurčitej a všeobecnej
výpovede.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil,
že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 bolo porušené jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené
rozsudky zrušil, okresnému súdu prikázal, aby vo veci znovu rozhodol a aby mu priznal
primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €,
že príkazom Okresného súdu Považská Bystrica (v petite nesprávne uvedené
„Okresného súdu Trenčín“, pozn.) na domovú prehliadku sp. zn. OS PB-V-3-1/2013-0Tp-
252/2013 zo 14. februára 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 21 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, namietaný príkaz zrušil a priznal mu primerané
finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € za vydanie tohto príkazu, ako aj za jeho realizáciu,
že príkazmi okresného súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky
a na ich predĺženie sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4 z 24. mája 2012 (v petite nesprávne
uvedený dátum 19. novembra 2012, pozn.), sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt z 19. novembra
2012 (v petite nesprávne uvedený dátum 24. mája 2012, pozn.) a sp. zn. OS TN-V-11/2013-
Ntt-4 z 18. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy
a právo podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, namietané príkazy zrušil a priznal mu primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €,
že príkazom okresného riaditeľstva sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára
2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru, namietaný príkaz zrušil a aby mu priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 500 €.
Sťažovateľ žiadal priznať aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa boli argumenty o tom, že namietané príkazy
týkajúce sa domovej prehliadky, prehliadky iných priestorov a pozemkov, ako aj príkazy
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (a ich predĺženie) vydané
orgánmi verejnej moci v rámci trestného konania vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 2 T 73/2013 sú neodôvodnené a neobsahujú dostatok dôkazov a dôvodov
potrebných na ich realizáciu. Okrem toho sťažovateľ, ktorý bol v tejto trestnej veci uznaný
vinným zo spáchania drogovej trestnej činnosti a odsúdený na základe rozsudku okresného
súdu sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013, tvrdil, že okresný súd nemal prijať vyhlásenie
o jeho vine vzhľadom na nedostatočnosť a nezákonnosť dôkazov, ale mal vykonať aj
dokazovanie o jeho vine. Keďže sťažovateľ na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a teda vyhlásenie o svojej vine, de facto
a de iure sa tým v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku vzdal práva podať v tomto
rozsahu odvolanie a dovolanie [okrem prípadu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku – zásadné porušenie práva na obhajobu]. Z uvedeného dôvodu okresný súd
vykonal dokazovanie len v otázke uloženia trestnoprávnych sankcií. Proti rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajkyne odvolanie, ale len čo sa týka
výroku o treste. Výrok o vine sťažovateľa ostal nedotknutý.
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv podľa ústavy a dohovoru
označenými príkazmi na vykonanie domovej prehliadky, prehliadky iných priestorov
a pozemkov a na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (a ich
predĺženie) a rozsudkom okresného súdu
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že namietané príkazy boli vydané
v rámci trestného konania, v ktorom bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie a v ktorom bol
na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 napokon uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolanej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest
odňatia slobody vo výmere desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.
Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia uvedených práv označenými
príkazmi realizovanými v rámci trestného konania vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 2 T 73/2013, ako aj rozsudkom okresného súdu z 12. júla 2013 vychádzal
z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom,
v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu
základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia
základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho
priebehu (m. m. napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, III. ÚS 180/2010, III. ÚS
383/2010, I. ÚS 433/2011, I. ÚS 542/2012).
Ústavný súd v obdobných prípadoch (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08, III. ÚS 180/2010)
vyslovil, že uvedené príkazy, ktoré sú zásahom do práva na súkromie, práva
na nedotknuteľnosť obydlia či práva na listové tajomstvo a tajomstvo dopravovaných správ,
sú ako dôkazný prostriedok preskúmateľné v rámci trestného konania. Dotknutá osoba
môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť takéhoto dôkazného prostriedku
a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť dôkazu, ale len pri súčasnom splnení dvoch
podmienok, a to trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí
byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to
znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch,
ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb,
ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ sa ako obvinený a neskôr ako
obžalovaný mohol v rámci hlavného pojednávania na okresnom súde brániť a uvádzať
skutočnosti, ktoré by ho zbavovali viny. V tejto súvislosti mal možnosť poukázať
na nedostatky v dôkazoch či na nezákonnosť dôkazov, na ktorých sa zakladala jeho vina.
Naopak, sťažovateľ takúto možnosť nevyužil, ale ku skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, sa
priznal v plnom rozsahu. Keďže okresný súd toto vyhlásenie sťažovateľa prijal, v zmysle
Trestného poriadku sa dokazovanie v otázke viny neuskutočnilo. Z uvedeného dôvodu
sťažovateľ odvolaním nenapadol rozsudok okresného súdu v tejto časti, ale len vo vzťahu
k výroku o treste, a preto krajský (odvolací) súd nemohol v tomto smere reparovať prípadné
procesné nedostatky v predchádzajúcom postupe orgánov verejnej moci a okresného súdu.
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Podstatu tohto princípu
však sťažovateľ opomenul, keď pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil možnosti,
ktoré mu ponúka zákon a pred okresným súdom a krajským súdom nenamietal dôkazy
použité v rámci trestného konania. Namiesto toho urobil vyhlásenie o svojej vine, ktorého
následkom bola nemožnosť využitia ďalších riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov [okrem prípadu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Táto
okolnosť vylučuje ingerenciu ústavného súdu v danej veci.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu (nielen čo sa týka
výroku o treste, ale pri splnení požadovaných predpokladov aj vo vzťahu k výroku o vine),
a tým aj namietaných príkazov realizovaných v sťažovateľovej trestnej veci bol v prvom
rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci
ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS
208/08, III. ÚS 72/09).
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv podľa ústavy a dohovoru
rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 73/2013
z 12. júla 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta
2013. Ústavný súd takto formulovaný petit posúdil tak, že sťažovateľ namieta označené
práva aj rozsudkom krajského súdu.
S ohľadom na námietky sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že krajský súd sa
otázkou viny sťažovateľa (a tým aj zákonnosťou a použiteľnosťou súvisiacich dôkazov)
nezaoberal a zároveň ani sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu neuviedol
žiadne argumenty, na základe ktorých by sa dalo uvažovať o namietanom porušení
označených práv.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú
a z tohto dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol. Ústavný súd totiž nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi námietkami
sťažovateľa a rozsudkom krajského súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013