Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 490/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. K., M., t. č. vo väzbe Ž., zastúpeného advokátom JUDr.

M. B., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012 a 26. júla 2012 a postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. apríla 2012 a

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2012 doručená sťažnosť D. K., M., t. č. vo väzbe Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012

a 26. júla 2012 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. apríla 2012 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby Okresnej

prokuratúry Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. z 2. apríla 2012

podanej okresnému súdu 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

väzobne trestne stíhaný pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“).

Ešte pred podaním obžaloby okresnému súdu sťažovateľ 20. marca 2012 požiadal

o prepustenie z väzby na slobodu. Svoju žiadosť neskôr doplnil žiadosťou o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. O týchto žiadostiach okresný súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 12. apríla 2012 tak, že ich zamietol. Zároveň

okresný súd podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodol o ponechaní sťažovateľa

vo väzbe po podaní obžaloby.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský

súd uznesením č. k. -184 z 24. apríla 2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu trvalo neprimerane dlho, pretože „začalo dňa 20. 03. 2012 a skončilo

24. 04. 2012... teda trvalo 35 dní“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Podstatnú časť tejto doby predstavovala ničím neodôvodnená

nečinnosť vyšetrovateľa OR PZ v Martine a prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine,

ktorí predložili spisový materiál so žiadosťou sťažovateľa... Okresnému súdu v Martine po

14 dňoch od jej podania...

Okresný súd Martin o žiadosti... rozhodol po 9 dňoch od predloženia spisu a Krajský

súd v Žiline po 12 dňoch.

Neprimeranú dĺžku konania o žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby ako aj

závažné pochybenie vyšetrovateľa a prokurátora pri predkladaní vyšetrovacieho spisu súdu,

však ani Okresný súd Martin ani Krajský súd v Žiline nebrali do úvahy ako porušenie

základných práv...“.

Sťažovateľ navyše vytýka okresnému súdu, že „vôbec neodôvodnil svoje

rozhodnutie o zamietnutí návrhu sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka“, preto považuje toto rozhodnutie za nepreskúmateľné a za také,

ktoré nespĺňa základnú požiadavku na riadne odôvodnenie.

Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ 18. mája 2012

podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň požiadal o nahradenie

väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktoré však

okresný súd na hlavnom pojednávaní 29. mája 2012 uznesením zamietol. Proti tomuto

rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením

č. k. -236 z 19. júna 2012 zamietol.

Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany krajského súdu „opäť došlo k neprimeranému

a ničím neodôvodnenému zásahu – porušeniu práv sťažovateľa“, a to tým, že

druhostupňový súd „opomenul“ konať včas a urýchlene.

Dňa 4. júla 2012 podal sťažovateľ ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,

preto „Okresný súd Martin nariadil vo veci vykonať výsluch sťažovateľa k tejto žiadosti dňa

24. 07. 2012, t. j. 20 dní po podaní žiadosti... Súd pritom už pri odročení hlavného

pojednávania... 21. 06. 2012 určil termín hlavného pojednávania na 26. 07. 2012.

Z uvedeného je zjavné, že termín výsluchu sťažovateľa nariadený na 24. 07. 2012 bol

určený len formálne, pretože ak malo byť o dva dni neskôr vykonané pojednávanie nedalo

sa očakávať..., že by jeho žiadosti súd vyhovel. Aby sťažovateľ zabránil zopakovaniu

situácie po podaní predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (kedy kvôli

rozhodovaniu Krajského súdu v Žiline o sťažnosti sťažovateľa Okresný súd Martin odročil

už nariadené hlavné pojednávanie), sťažovateľ vzal svoju žiadosť o prepustenie z väzby

z 04. 07. 2012 späť.“.

Na hlavnom pojednávaní 26. júla 2012 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým uznal

sťažovateľa vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1

a ods. 2 písm. b) . Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie a zároveň znova požiadal o prepustenie z väzby na slobodu alebo o jej nahradenie

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 26. júla 2012 túto žiadosť sťažovateľa zamietol, avšak podľa názoru

sťažovateľa okresný súd „V odôvodnení... neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali trvanie väzby sťažovateľa.“.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej do

podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd „svojou neospravedlnenou

nečinnosťou a ďalej tým, že takúto nečinnosť a zlú organizáciu práce nepovažovali za

porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa porušili právo sťažovateľa na

garantovanie osobnej slobody a záruk proti možnému neústavnému obmedzeniu osobnej

slobody. Takisto absencia riadneho odôvodnenia rozhodnutí Okresného súdu Martin

predstavuje nezákonný a neústavný zásah do práva na riadne preskúmateľné väzobné

rozhodnutie.

Tieto štátne orgány porušili svoj záväzok urýchlene a prednostne vybavovať väzobné

veci daný ako aj povinnosť v každom štádiu trestného

konania urýchlene a dôsledne skúmať existenciu dôvodov väzby...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. uzneseniami zo

dňa 12. 04. 2012, 29. 05. 2012 a 26. 07. 2012 porušil , 2 a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

sťažovateľa v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby,

na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na

obhajobu a v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn.: uznesením

z 24. 04. 2012, sp. zn.: uznesením zo dňa 19. 06. 2012 porušil čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva

a základných slobôd sťažovateľa v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené

preskúmanie zákonnosti väzby, na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním

ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu.

Okresný súd Martin je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Martin ihneď prepustiť

sťažovateľa z väzby na slobodu.

Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline sú povinné spoločne a nerozdielne

zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 323,50 EUR na účet JUDr. M. B.,

advokáta so sídlom v M... do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012 a 26. júla 2012 a postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. apríla 2012

a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. júna 2012.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. apríla 2012 a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. apríla

2012, ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na

ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v .

Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa

počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). V prípade podania sťažnosti po

uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože

kogentné ustanovenie to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, k zásahu do práv sťažovateľa malo dôjsť

postupom všeobecných súdov v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o jeho väzbe a ktoré bolo

ako celok skončené vydaním druhostupňového rozhodnutia – uznesenia č. k. 3 Tos 36/2012-

184 z 24. apríla 2012. Týmto dňom nadobudlo právoplatnosť tak rozhodnutie

druhostupňového súdu, ako aj prvostupňového súdu. Podľa zistenia ústavného súdu toto

rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 25. apríla 2012 (jeho obhajca

zásielku neprevzal a táto bola okresnému súdu vrátená 18. mája 2012). O prípadnom

porušení svojich práv sa teda sťažovateľ dozvedel 25. apríla 2012 a od tohto dátumu mu

začala plynúť zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu podľa . Pretože sťažnosť sťažovateľa bola napísaná 8. augusta

2012, na poštovú prepravu daná 9. augusta 2012 a ústavnému súdu doručená 13. augusta

2012, ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že lehota na podanie sťažnosti pre

porušenie základných práv a slobôd podľa

sťažovateľovi uplynula pred jej podaním.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu (, 2 a 5 ) a práva na

slobodu (čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. apríla 2012 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. apríla 2012 odmietol už po jej

predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene ( ).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

a krajského súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej

18. mája 2012 ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v tejto súvislosti namietal

predovšetkým nedodržanie práva na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode krajským

súdom v konaní vedenom pod sp. zn. .

V ustanoveniach a 5 a v dohovoru týkajúcich sa práva

na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná (obdobne sp. zn. , ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný súd v náleze sp. zn. , v ktorom sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4

dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne

).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 a dohovoru teda nezodpovedá lehota počítaná na

mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má

mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych

intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky

výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť

v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné

a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164,

§ 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis ).

Ako sám sťažovateľ v sťažnosti uviedol, žiadosť o prepustenie z väzby podal

18. mája 2012.

Podľa zistenia ústavného súdu táto žiadosť sťažovateľa bola okresnému súdu

doručená 22. mája 2012. Okresný súd o nej rozhodol 29. mája 2012 a 4. júna 2012 bolo

rozhodnutie doručené sťažovateľovi (30. mája 2012 bolo doručené jeho obhajcovi).

Sťažnosť proti tomuto uzneseniu podal obhajca sťažovateľa osobne 30. mája 2012.

Krajskému súdu bol spisový materiál na rozhodnutie o opravnom prostriedku predložený

11. júna 2012. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 19. júna 2012 a sám svoje

rozhodnutie doručoval. Sťažovateľ ho prevzal 20. júna 2012 a jeho obhajca 21. júna 2012.

Z uvedeného prehľadu úkonov vykonaných všeobecnými súdmi v rámci konania

o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa z 18. mája

2012 konal celkovo 20 dní (od doručenia žiadosti 22. mája 2012 po predloženie veci

druhostupňovému súdu 11. júna 2012) a krajský súd 10 dní (od doručenia súdneho spisu

okresným súdom 11. júna 2012 po doručenie rozhodnutia sťažovateľovi a jeho obhajcovi

21. júna 2012).

Ústavný súd konštatuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodovali o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie do jedného mesiaca na jednom stupni.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba

konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania na

jednom stupni všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

3. Napokon sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením sp. zn.

z 26. júla 2012, ktorým okresný súd zamietol tak žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ rozhodnutiu vytýka, že „V odôvodnení

uznesenia... súd neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie väzby

sťažovateľa.“.

Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý

vyplýva z citovaného („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn.

z 26. júla 2012 podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok (sťažnosť),

o ktorom podľa zistenia ústavného súdu rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod

sp. zn. . Krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako

druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu

prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám

poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu

okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že krajský súd uznesením č. k.

-324 z 23. augusta 2012 uznal sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu

okresného súdu z 26. júla 2012 za dôvodnú a napadnuté uznesenie podľa § 194 ods. 1

písm. a) zrušil a sťažovateľa podľa a Trestného

poriadku prepustil z väzby na slobodu.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších

jeho požiadavkách je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012