Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 490/2012
PDF · 258.62 KB
No categories available
II. ÚS 490/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť D. K., M., t. č. vo väzbe Ž., zastúpeného advokátom JUDr.
M. B., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T 36/2012 a jeho
uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012 a 26. júla 2012 a postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012 a
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 69/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2012 doručená sťažnosť D. K., M., t. č. vo väzbe Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 T 36/2012 a jeho uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012
a 26. júla 2012 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012 a v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tos 69/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby Okresnej
prokuratúry Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 2 Pv 40/2012 z 2. apríla 2012
podanej okresnému súdu 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T 36/2012
väzobne trestne stíhaný pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“).
Ešte pred podaním obžaloby okresnému súdu sťažovateľ 20. marca 2012 požiadal
o prepustenie z väzby na slobodu. Svoju žiadosť neskôr doplnil žiadosťou o nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. O týchto žiadostiach okresný súd
rozhodol uznesením sp. zn. 23 T 36/2012 z 12. apríla 2012 tak, že ich zamietol. Zároveň
okresný súd podľa § 238 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodol o ponechaní sťažovateľa
vo väzbe po podaní obžaloby.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský
súd uznesením č. k. 3 Tos 36/2012-184 z 24. apríla 2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na
slobodu trvalo neprimerane dlho, pretože „začalo dňa 20. 03. 2012 a skončilo
24. 04. 2012... teda trvalo 35 dní“.
Sťažovateľ tvrdí, že „Podstatnú časť tejto doby predstavovala ničím neodôvodnená
nečinnosť vyšetrovateľa OR PZ v Martine a prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine,
ktorí predložili spisový materiál so žiadosťou sťažovateľa... Okresnému súdu v Martine po
14 dňoch od jej podania...
Okresný súd Martin o žiadosti... rozhodol po 9 dňoch od predloženia spisu a Krajský
súd v Žiline po 12 dňoch.
Neprimeranú dĺžku konania o žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby ako aj
závažné pochybenie vyšetrovateľa a prokurátora pri predkladaní vyšetrovacieho spisu súdu,
však ani Okresný súd Martin ani Krajský súd v Žiline nebrali do úvahy ako porušenie
základných práv...“.
Sťažovateľ navyše vytýka okresnému súdu, že „vôbec neodôvodnil svoje
rozhodnutie o zamietnutí návrhu sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka“, preto považuje toto rozhodnutie za nepreskúmateľné a za také,
ktoré nespĺňa základnú požiadavku na riadne odôvodnenie.
Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ 18. mája 2012
podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň požiadal o nahradenie
väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktoré však
okresný súd na hlavnom pojednávaní 29. mája 2012 uznesením zamietol. Proti tomuto
rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením
č. k. 3 Tos 69/2012-236 z 19. júna 2012 zamietol.
Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany krajského súdu „opäť došlo k neprimeranému
a ničím neodôvodnenému zásahu – porušeniu práv sťažovateľa“, a to tým, že
druhostupňový súd „opomenul“ konať včas a urýchlene.
Dňa 4. júla 2012 podal sťažovateľ ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,
preto „Okresný súd Martin nariadil vo veci vykonať výsluch sťažovateľa k tejto žiadosti dňa
24. 07. 2012, t. j. 20 dní po podaní žiadosti... Súd pritom už pri odročení hlavného
pojednávania... 21. 06. 2012 určil termín hlavného pojednávania na 26. 07. 2012.
Z uvedeného je zjavné, že termín výsluchu sťažovateľa nariadený na 24. 07. 2012 bol
určený len formálne, pretože ak malo byť o dva dni neskôr vykonané pojednávanie nedalo
sa očakávať..., že by jeho žiadosti súd vyhovel. Aby sťažovateľ zabránil zopakovaniu
situácie po podaní predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (kedy kvôli
rozhodovaniu Krajského súdu v Žiline o sťažnosti sťažovateľa Okresný súd Martin odročil
už nariadené hlavné pojednávanie), sťažovateľ vzal svoju žiadosť o prepustenie z väzby
z 04. 07. 2012 späť.“.
Na hlavnom pojednávaní 26. júla 2012 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým uznal
sťažovateľa vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1
a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie a zároveň znova požiadal o prepustenie z väzby na slobodu alebo o jej nahradenie
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd uznesením sp. zn.
23 T 36/2012 z 26. júla 2012 túto žiadosť sťažovateľa zamietol, avšak podľa názoru
sťažovateľa okresný súd „V odôvodnení... neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali trvanie väzby sťažovateľa.“.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej do
podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd „svojou neospravedlnenou
nečinnosťou a ďalej tým, že takúto nečinnosť a zlú organizáciu práce nepovažovali za
porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa porušili právo sťažovateľa na
garantovanie osobnej slobody a záruk proti možnému neústavnému obmedzeniu osobnej
slobody. Takisto absencia riadneho odôvodnenia rozhodnutí Okresného súdu Martin
predstavuje nezákonný a neústavný zásah do práva na riadne preskúmateľné väzobné
rozhodnutie.
Tieto štátne orgány porušili svoj záväzok urýchlene a prednostne vybavovať väzobné
veci daný § 2 ods. 6 Trestného poriadku ako aj povinnosť v každom štádiu trestného
konania urýchlene a dôsledne skúmať existenciu dôvodov väzby...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T/36/2012 uzneseniami zo
dňa 12. 04. 2012, 29. 05. 2012 a 26. 07. 2012 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
sťažovateľa v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby,
na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na
obhajobu a v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.
Krajský súd v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn.: 3 Tos/36/2012 uznesením
z 24. 04. 2012, sp. zn.: 3 Tos/69/2012 uznesením zo dňa 19. 06. 2012 porušil čl. 17 ods. 1, 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd sťažovateľa v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené
preskúmanie zákonnosti väzby, na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním
ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu.
Okresný súd Martin je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Martin ihneď prepustiť
sťažovateľa z väzby na slobodu.
Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline sú povinné spoločne a nerozdielne
zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 323,50 EUR na účet JUDr. M. B.,
advokáta so sídlom v M... do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T 36/2012
a jeho uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012 a 26. júla 2012 a postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012
a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 69/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T 36/2012 a jeho uznesením z 12. apríla 2012 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla
2012, ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na
ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa
počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože
kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, k zásahu do práv sťažovateľa malo dôjsť
postupom všeobecných súdov v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o jeho väzbe a ktoré bolo
ako celok skončené vydaním druhostupňového rozhodnutia – uznesenia č. k. 3 Tos 36/2012-
184 z 24. apríla 2012. Týmto dňom nadobudlo právoplatnosť tak rozhodnutie
druhostupňového súdu, ako aj prvostupňového súdu. Podľa zistenia ústavného súdu toto
rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 25. apríla 2012 (jeho obhajca
zásielku neprevzal a táto bola okresnému súdu vrátená 18. mája 2012). O prípadnom
porušení svojich práv sa teda sťažovateľ dozvedel 25. apríla 2012 a od tohto dátumu mu
začala plynúť zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola napísaná 8. augusta
2012, na poštovú prepravu daná 9. augusta 2012 a ústavnému súdu doručená 13. augusta
2012, ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že lehota na podanie sťažnosti pre
porušenie základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
sťažovateľovi uplynula pred jej podaním.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy) a práva na
slobodu (čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
23 T 36/2012 a jeho uznesením z 12. apríla 2012 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012 odmietol už po jej
predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
a krajského súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej
18. mája 2012 ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v tejto súvislosti namietal
predovšetkým nedodržanie práva na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode krajským
súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 69/2012.
V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva
na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná (obdobne sp. zn. III. ÚS 7/00, II. ÚS 520/2011).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku,
v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 7/00, v ktorom sa zaoberal požiadavkou
urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4
dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla
lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne
Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru teda nezodpovedá lehota počítaná na
mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota
konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca
týždne.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má
mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych
intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky
výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť
v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné
a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164,
§ 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).
Ako sám sťažovateľ v sťažnosti uviedol, žiadosť o prepustenie z väzby podal
18. mája 2012.
Podľa zistenia ústavného súdu táto žiadosť sťažovateľa bola okresnému súdu
doručená 22. mája 2012. Okresný súd o nej rozhodol 29. mája 2012 a 4. júna 2012 bolo
rozhodnutie doručené sťažovateľovi (30. mája 2012 bolo doručené jeho obhajcovi).
Sťažnosť proti tomuto uzneseniu podal obhajca sťažovateľa osobne 30. mája 2012.
Krajskému súdu bol spisový materiál na rozhodnutie o opravnom prostriedku predložený
11. júna 2012. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 19. júna 2012 a sám svoje
rozhodnutie doručoval. Sťažovateľ ho prevzal 20. júna 2012 a jeho obhajca 21. júna 2012.
Z uvedeného prehľadu úkonov vykonaných všeobecnými súdmi v rámci konania
o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa z 18. mája
2012 konal celkovo 20 dní (od doručenia žiadosti 22. mája 2012 po predloženie veci
druhostupňovému súdu 11. júna 2012) a krajský súd 10 dní (od doručenia súdneho spisu
okresným súdom 11. júna 2012 po doručenie rozhodnutia sťažovateľovi a jeho obhajcovi
21. júna 2012).
Ústavný súd konštatuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodovali o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie do jedného mesiaca na jednom stupni.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba
konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania na
jednom stupni všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Napokon sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením sp. zn.
23 T 36/2012 z 26. júla 2012, ktorým okresný súd zamietol tak žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ rozhodnutiu vytýka, že „V odôvodnení
uznesenia... súd neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie väzby
sťažovateľa.“.
Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý
vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo
slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo
právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej
republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn.
23 T 36/2012 z 26. júla 2012 podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok (sťažnosť),
o ktorom podľa zistenia ústavného súdu rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tos 101/2012. Krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako
druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu
prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám
poskytnúť ochranu.
Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu
okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že krajský súd uznesením č. k.
3 Tos 101/2012-324 z 23. augusta 2012 uznal sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu
okresného súdu z 26. júla 2012 za dôvodnú a napadnuté uznesenie podľa § 194 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku zrušil a sťažovateľa podľa § 72 ods. 1 a § 79 ods. 3 Trestného
poriadku prepustil z väzby na slobodu.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších
jeho požiadavkách je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2012