Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 64/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2005

predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. G. K., trvale bytom V. K., zastúpeného advokátom

JUDr. J. H., B., vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 46

ods. 1 a v spojení s

Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry v Nitre vo veci sp. zn. Kv 105/03,

postupom a uznesením Okresného súdu Nitra z 28. novembra 2003 sp. zn. ,

postupom a uznesením Okresného súdu Nitra zo 6. februára 2004 sp. zn. ,

postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre z 11. decembra 2003 sp. zn.

a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre zo 4. marca 2004 sp. zn. ,

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. G. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2004

doručená sťažnosť MVDr. G. K., trvale bytom V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorý tvrdí,

že postupom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej

pod sp. zn. Kv 105/03, postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný

súd“) z 28. novembra 2003 sp. zn. , postupom a uznesením okresného súdu

zo 6. februára 2004 sp. zn. , postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) z 11. decembra 2003 sp. zn. a postupom a

uznesením krajského súdu zo 4. marca 2004 sp. zn. boli porušené jeho práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základné práva podľa čl.17 ods. 1, 2, 3

a 5, a (ďalej len „“) v spojení s

.

Sťažovateľ uviedol, že „Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania

Banská Bystrica odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti sekcie

justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR zo dňa 27. 11. 2003, ČVS SPJ-

34/OVOZTČ-BB-2003 (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa“) mi podľa § 163 ods. 1

TrP bolo vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej

výhody podľa § 160a ods. 1 TrZ na skutkovom základe uvedenom v Uznesení

vyšetrovateľa.

Dňa 27. 11. 2003 Krajský prokurátor v Nitre podal Okresnému súdu v Nitre

návrh na moje vzatie do väzby, č. k. -66 (ďalej len „Návrh“).

Uznesením sudcu Okresného súdu v Nitre zo dňa 28. 11. 2003, sp. zn.

, som bol podľa § 68 ods. 1 TrP z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1

písm. b) TrP vzatý do väzby (ďalej len „Uznesenie OS“). Proti Uzneseniu som

bezprostredne po jeho vyhlásení ústne do zápisnice podal sťažnosť, ktorú som

prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil podaním zo dňa 4. 12. 2003

(ďalej len „Sťažnosť prvá“).

Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. 1. 2003, sp. zn.

(ďalej len „Uznesenie KS“), bola moja sťažnosť proti Uzneseniu OS podľa § 148

ods. 1 písm. c) TrP zamietnutá. Uznesenie KS bolo môjmu obhajcovi doručené dňa

27. 1. 2004.

Podaním zo dňa 19. 01. 2003 som prostredníctvom svojho obhajcu požiadal

o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „Žiadosť prvá“), a pre prípad

nevyhovenia Žiadosti prvej požiadala moja manželka K. K. o nahradenie väzby

peňažnou zárukou do výšky 500.000,- Sk, s čím som svojím podpisom na tomto podaní

vyslovil svoj súhlas (ďalej len „Žiadosť druhá“) a zároveň som požiadal o nahradenie

väzby mojím písomným sľubom (ďalej len „Žiadosť tretia“); Žiadosť prvá, Žiadosť

druhá a Žiadosť tretia (spolu ďalej aj ako „Žiadosti“). Moje Žiadosti boli osobne

podané na Krajskú prokuratúru Nitra dňa 19. 1. 2004. Podľa dôvodov Uznesenie

OSoŽ boli Žiadosti Okresnému súdu v Nitre predložené dňa 2. 2. 2004.

Okresný súd v Nitre dňa 6. 2. 2004 uznesením sp. zn. (ďalej len

„Uznesenie OSoŽ“) rozhodol okrem iného tak, že podľa § 72 ods. 2 TrP moju Žiadosť

prvú zamietol, podľa § 73 ods. 1 písm. b) TrP neprijal môj písomný sľub a podľa

§ 73a ods. 1 TrP neprijal peňažnú záruku K. K. Uznesenie OSoŽ bolo môjmu

obhajcovi doručené dňa 12. 2. 2004.

Proti Uzneseniu OSoŽ som podaním zo dňa 16. 2. 2004 podal prostredníctvom

môjho obhajcu sťažnosť (ďalej len „Sťažnosť druhá“).

O mojej Sťažnosti druhej proti Uzneseniu OSoŽ rozhodol Krajský súd v Nitre

uznesením sp. zn. na neverejnom zasadnutí konanom dňa 4. 3. 2004 tak,

že podľa § 149 ods. 1 písm. a) TrP Uznesenie OSoŽ zrušil a podľa § 72 ods. 2 TrP ma

prepustil z väzby na slobodu (ďalej len „Uznesenie KSoS“). Uznesenie KSoS bolo

môjmu obhajcovi doručené dňa 9. 3. 2004».

Sťažovateľ tvrdí, že postupmi a rozhodnutiami krajskej prokuratúry, okresného

súdu a krajského súdu:

„1) bolo porušené moje právo na zákonného sudcu (...)

2) bolo porušené moje právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody (...)

3) bolo porušené moje právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez

zbytočných prieťahov (...),

4) bolo porušené moje právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

(...)“.

ad 1) K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

sťažovateľ uviedol tieto podstatné argumenty:

„... Podľa § 18 ods. 1 TrP konanie vykonáva súd, v obvode ktorého bol trestný čin

spáchaný. V súlade s teóriou, doktrínou a judikatúrou trestného práva miestom, kde bol

trestný čin spáchaný (forum delicti comissi) je miesto, kde bol vykonaný trestný čin,

t. j. predovšetkým miesto, kde došlo ku konaniu páchateľa, napĺňajúcemu objektívnu

stránku trestného činu, ako aj miesto, kde nastal alebo mal nastať následok trestného činu.

Zo skutkovej vety Uznesenia vyšetrovateľa vyplýva, že ku konaniu a k následku

relevantným z trestnoprávneho hľadiska malo dôjsť v obvode Okresného súdu v Banskej

Bystrici, a teda vecne a miestne príslušným prokurátorom bol podľa § 46 ods. 6 ZoP

prokurátor Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici a vecne a miestne príslušným súdom na

úkony v prípravnom konaní bol podľa § 26 ods. 1 TrP v spojení s § 46 ods. 6 ZoP Okresný

súd v Banskej Bystrici.

Opatrením GP došlo v záujme ochrany práv a zákonom chránených záujmov štátu

k určeniu príslušnosti prokurátora podľa § 51 ZoP tak, že dozor nad zachovávaním

zákonnosti v prípravnom konaní bude vo veci vedenej na Sekcii justičnej polície PZ, Odbore

vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Ministerstva vnútra SR oddelenie

vyšetrovania Banská Bystrica pod sp. zn. SPJ-34/OVOZTČ-BB-2003 vykonávať prokurátor

Krajskej prokuratúry v Nitre.

Ustanovenie § 51 ZoP síce umožňuje generálnemu prokurátorovi a v rozsahu svojej

pôsobnosti aj krajskému prokurátorovi a vyššiemu vojenskému prokurátorovi v záujme

ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu

v konkrétnej veci určiť výnimky z ustanovení § 46 až 50 ZoP, teda výnimky z vecnej

a miestnej príslušnosti prokurátorov v trestnom konaní podľa § 46 ods. 6 ZoP, ktorých

príslušnosť sa určuje podľa príslušnosti súdov (§ 13 až 26 TrP).

Ústavne konformným je však len taký výklad, že ustanovenie § 51 ZoP síce umožňuje

zmenu príslušnosti prokurátora, nemení sa tým však už skôr založená príslušnosť súdu pre

úkony prípravného konania podľa § 46 ods. 6 ZoP v spojení s § 26 TrP. Opačný výklad by

umožňoval jednej zo strán trestného konania ľubovoľne meniť príslušnosť súdu pre úkony

prípravného konania, nakoľko ustanovenie § 51 ZoP tak umožňuje urobiť v záujme ochrany

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Odhliadnuc

od skutočnosti, že tieto kritériá sú na zmenu príslušnosti súdu pre vykonávanie úkonov

v prípravnom konaní nie dostatočne určité a pre každého predvídateľné, ktoré by boli

v demokratickom a právnom štáte nevyhnutné a akceptovateľné, opačný výklad ustanovenia

§ 51 ZoP by umožňoval ľubovoľne a nekontrolovateľne meniť príslušnosť súdu pre

vykonávanie úkonov v prípravnom konaní, teda aj pre rozhodnutia o väzbe. A to i napriek

tomu, že počas rozhodovania sudcu o väzbe v prípravnom konaní sa prokurátor stáva

jednou zo strán takéhoto konania rovnako ako obvinený.“

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ cituje judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Európskej komisie pre ľudské práva, s odvolaním sa

na ktorú dospel k názoru, že «... sudca Okresného súdu v Nitre nespĺňal požiadavku „súdu

zriadeného zákonom“ v zmysle čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru

na rozhodnutie o Návrhu, nakoľko výber tohto súdu na rozhodovanie o Návrhu nebol

urobený podľa vopred daných procesných pravidiel, ale závisel od rozhodnutia

generálneho prokurátora, teda vzhľadom na ustanovenie § 2 ZoP mojej protistrany v tomto

konaní. (...) hoci som príslušnosť Okresného súdu v Nitre namietal v písomnom vyhotovení

svojej Sťažnosti prvej, Krajský súd v Nitre v zmysle § 147 ods. 1 TrP nesplnil svoju

prieskumnú povinnosť a moje právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru porušil aj Krajský súd v

Nitre, keď ani tento nebol „súdom zriadeným zákonom“».

Sťažovateľ preto zastáva názor, «... že nepredvídateľnosť vopred stanovených

trestnoprocesných pravidiel pre stanovenie zákonného sudcu v prípravnom konaní v mojej

trestnej veci, ako aj predloženie Návrhu na rozhodnutie Okresnému súdu v Nitre ma

dostávajú do značne znevýhodnenej pozície vis-á-vis prokurátorovi Krajskej prokuratúry

Nitra, v dôsledku čoho som bol pozbavený práve na zákonného sudcu, nakoľko jeho výber

záležal od rozhodnutia mojej protistrany. V dôsledku toho bolo porušené aj moje právo byť

ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon

súdnej právomoci vyplývajúce z čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru v spojení s čl. 6

ods. 1 Dohovoru (...) Nakoľko ani Krajský súd v Nitre nesplnil svoju prieskumnú povinnosť,

porušil okrem čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 aj moje

právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, keď ani tento nebol „súdom zriadený zákonom“.

Z rovnakých dôvodov bolo porušená aj moje právo vyplývajúce z čl. 48 ods. 1,

a SR».

S poukazom na uvedené bolo podľa sťažovateľa porušené jeho právo

„... na zákonného sudcu pri rozhodovaní o Návrhu a o Sťažnosti prvej bolo postupom

a rozhodnutiami Krajskej prokuratúry Nitra, Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu

v Nitre porušené a k rozhodnutiu o Návrhu a o Sťažnosti prvej nedošlo v súlade

s vnútroštátnym právom a v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4

Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu mojich

práv vyplývajúcich z , a SR“.

ad 2) Tvrdenie o nezákonnom pozbavení osobnej slobody odôvodnil sťažovateľ

takto:

„Mám za to, že ohľadom mojej osoby neexistovali žiadne konkrétne skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali väzobné dôvody uvedené v § 67 ods. 1 písm. b) TrP.

Pokiaľ ide o odôvodnenie existencie dôvodov väzby, dôvod väzby uvedený v § 67

ods. 1 písm. b) TrP je v Uznesení OS odôvodnený tým, že moja výpoveď ako obvineného

a výpoveď obvineného Ing. M. M., ktoré boli urobené či v prípravnom konaní alebo pred

sudcom sú odlišné, v zásadných veciach sa odlišujú. Ďalej tým, že bude potrebné v danej

predmetnej veci vypočuť ďalších svedkov, a to pána D., Ing. K., pána P. Títo svedkovia

doposiaľ neboli vypočutí. Vzhľadom na to, že títo svedkovia neboli vypočutí, na tú

skutočnosť, že je potrebné opätovne vypočuť svedka J. H., je potrebné vykonať konfrontácie

medzi obvinenými a svedkami a vzhľadom na tú skutočnosť, že obidvaja obvinení sú známe

osoby v Banskej Bystrici, a v širokom okolí, je podľa Okresného súdu v Nitre daná

jednoznačná obava, že títo budú pôsobiť na svedkov a tiež že budú obidvaja navzájom

pôsobiť na seba, t. j. na obvinených a takýmto spôsobom zmaria skutočnosti závažné pre

trestné stíhanie. Odôvodnenie Uznesenia KS vo vzťahu k mojej osobe v časti týkajúcej sa

existencie dôvodov väzby je povrchné a všeobecné a v podstate len zopakoval časť

Uznesenia OS, ktorá sa týka dôvodnosti existencie dôvodov kolúznej väzby bez toho, aby

odkazoval na konkrétnu skutočnosť alebo okolnosť, ktorá by odôvodňovala moje vzatie do

väzby. Z Uznesenia OS a ani z Uznesenia KS však nevyplývajú vo vzťahu k mojej osobe

žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu z môjho prípadného kolúzneho

správania sa, hoci z dikcie ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) TrP vyplýva, že musia existovať

jednak konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z kolúzneho správania sa obvineného

a jednak predmet (vec, listina, osoba) ohrozený kolúznym správaním sa obvineného.

Konkrétne skutočnosti musia byť spojené s predpokladanou aktívnou činnosťou obvineného

smerujúcou k mareniu skutočností závažných pre trestné stíhanie, pričom také konkrétne

skutočnosti svedčiace o kolúznom zámere obvineného musia byť zistené postupom

prípustným podľa .

Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré mám za to, že v čase rozhodnutia Okresného súdu

v Nitre o Návrhu a Krajského súdu v Nitre o Sťažnosti prvej neexistovali vo vzťahu k mojej

osobe žiadne zákonné dôvody väzby, odkazujem v detailoch na časť V. tejto ústavnej

sťažnosti.

Podľa § 134 ods. 2 TrP v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci

do úvahy, najmä uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré

sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení

vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.

Odôvodnenie Uznesenia OS a Uznesenia KS týmto požiadavkám nevyhovuje. Okrem toho

neobsahujú ani konkrétne skutočnosti vo vzťahu k mojej osobe, odôvodňujúce obavu

z naplnenia väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) TrP, ale len reprodukciu

zákonných ustanovení, keď podľa Uznesenia OS dôvodnosť tzv. kolúznej väzby spočíva

v potrebe vykonávania ďalšieho dokazovania a samotným charakterom skutku.

Odôvodnenie Uznesenia OS, ako i Uznesenia KS vo vzťahu k mojej osobe časti

týkajúcej sa existencie dôvodov väzby, je povrchné, abstraktné a bez akéhokoľvek odkazu

na konkrétnu okolnosť alebo skutočnosť, ktorá by mala existenciu kolúzneho väzobného

dôvodu v prípade mojej osoby založiť.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že Uznesenie OS ako aj Uznesenie KS sú

nezákonné aj z dôvodov neexistencie konkrétnych skutočností odôvodňujúcich moje vzatie

do väzby. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že tak Uznesenie OS, ako aj Uznesenie

KS neboli odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, ale zostali len v rovine dohadov

a hypotetických úsudkov. Z týchto dôvodov nedošlo ani k zbaveniu slobody v súlade

s vnútroštátnym právom, ako to má na mysli čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 Dohovoru,

ktoré bolo takýmto postupom Okresného súdu v Nitre porušené. Nakoľko Krajský súd

v Nitre nesplnil svoju prieskumnú povinnosť, bolo porušené i moje právo podľa čl. 5 ods. 4

Dohovoru. Z rovnakých dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z č. 17 ods. 2

a SR.“

ad 3) Namietané porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez

zbytočných prieťahov odôvodnil sťažovateľ okrem iného takto:

«Podľa môjho názoru v súvislosti s rozhodovaním o Sťažnosti prvej záruky

vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané, keď konanie pred

Krajským súdom v Nitre trvalo neprimerane dlho, nakoľko odo dňa podania Sťažnosti prvej

(28. 11. 2003) do dňa doručenia Uznesenia KS (27. 1. 2004) uplynulo 60 dní, čo

nezodpovedalo povinnosti Krajského súdu v Nitre konať urýchlene.

Podľa môjho názoru záruky čl. 5 ods. 4 Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané

ani v súvislosti s rozhodovaním o Žiadostiach. Žiadosti boli Krajskej prokuratúre v Nitre

predložené dňa 19. 1. 2004. Ako vyplýva z odôvodnenia Uznesenia OS, Okresnému súdu

v Nitre boli Žiadosti predložené na rozhodnutie až dňa 2. 2. 2004, teda po 14 dňoch. (...)

Ak teda Krajská prokuratúra Nitra predložila Žiadosti Okresnému súdu v Nitre až

14-ty deň po ich obdržaní, takýto postup nezodpovedal pojmu „bez meškania“ v zmysle § 72

ods. 2 TrP ani pojmu „urýchlene“ v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Takého prieťahy

spôsobené Krajskou prokuratúrou Nitra v súvislosti s rozhodovaním o Žiadostiach

Okresným súdom Nitra nemožno odôvodniť ani konkrétnymi okolnosťami danej trestnej

veci. (...)

I celková dĺžka konania o Žiadostiach bola neprimerane dlhá, keď trvalo 45 dní

(od 19. 1. 2003 do 4. 3. 2004), čo nezodpovedalo povinnosti Krajskej prokuratúry Nitra,

Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre konať urýchlene, a to i napriek tomu,

že dňa 4. 3. 2004 som bol prepustený z väzby na slobodu na základe Uznesenia KSoS.»

ad 4) K namietanému porušeniu práva na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia sťažovateľ uviedol:

„Uznesenie OS a Uznesenie KS nie sú dostatočne odôvodnené. Okresný súd v Nitre

a ani Krajský súd v Nitre sa nezaoberali konkrétnymi skutočnosťami, ktoré vo vzťahu

k mojej osobe odôvodňovali dôvody väzby uvedené v § 67 ods. 1 písm. b) TrP. Krajský súd

v Nitre sa vôbec nevysporiadal s námietkami, ktoré boli uplatnené písomne ako dôvody

podanej Sťažnosti prvej proti Uzneseniu OS. Tak Uznesenie OS, ako aj Uznesenie KS neboli

odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, ale zostali v rovine dohadov a hypotetických

úsudkov. (...)

Odôvodnenia Uznesenia OS a Uznesenia KS sú natoľko vágne, že nespĺňajú

podmienky kladené na obsah uznesenia v ustanovení § 134 ods. 2 TrP (§ 138 TrP).

Rozhodnutie, ktorým je osobná sloboda jednotlivca obmedzená, nie je v súlade s ústavným

poriadkom republiky, ak obsahuje len povrchné a všeobecné odôvodnenie, v podstate len

citujúce text príslušných zákonných dôvodov väzby bez akéhokoľvek odkazu na konkrétne

okolnosti, ktoré by mali existenciu väzobných dôvodov založiť. Ak takéto konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. b) TrP existovali, ako

tvrdia Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre, bolo povinnosťou oboch súdov tieto

skutočnosti označiť. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre rozhodujúce o uvalení väzby

tak preskúmateľným spôsobom neodôvodnili (...).

Vzhľadom na arbitrárnosť Uznesenia OS a Uznesenia KS, ktoré neobsahujú vo

vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom ha prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oba

súdy neuviedli vo vzťahu k mojej osobe žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody

pre obmedzenie mojej osobnej slobody, rovnako ako nespochybnili a nevyvrátili mnou

uvádzané dôvody o neexistencii dôvodov väzby, mám za to, že Uznesením OS Okresný súd

v Nitre a Uznesením KS Krajský súd v Nitre porušili moje práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 1

písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

v spojení s , ods. 2 a ods. 5 SR.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajská prokuratúra Nitra, Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre porušili

práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení

s Dohovoru a , a SR.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5

ods. 1 písm. c), a Dohovoru a a SR.

3. Krajská prokuratúra Nitra, Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre porušili

práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2

SR.

4. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5

ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1,

ods. 2 a ods. 5 SR.

5. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 28. 11. 2003, sp. zn.

v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. 1. 2003, sp. zn.

sa v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušujú.

6. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 6. 2. 2004, sp. zn. v spojení

s Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 4. 3 2004, sp. zn. sa v časti

týkajúcej sa sťažovateľa zrušujú.

7. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 500.000,- Sk, ktorú sumu sú mu povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne Krajská prokuratúra Nitra, Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Krajská prokuratúra Nitra, Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. J. H., B., do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2004 sťažovateľ doplnil dôvody

svojej sťažnosti z 26. marca 2004, pričom upriamil pozornosť najmä na to,

že ústavným Z. z, ktorým sa mení a dopĺňa , došlo pod

bodom 7 čl. I s účinnosťou od 1. júla 2001 k zmene čl. 17 ods. 3 druhej vety v tom

zmysle, že lehota na prepustenie zadržanej osoby na slobodu bola zmenená z 24 hodín

na 48 hodín, avšak podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) je lehota na prepustenia zadržanej osoby aj naďalej 24 hodín.

V súvislosti s tým sťažovateľ ďalej uviedol:

«Podľa SR medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom. I keď zákonom

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 460/1961 Zb. v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo pod bodom 12 čl. III

k zmene ustanovenia § 77 ods. 1 TrP v tom, že slová „24 hodín“ sa nahrádzajú

slovami „48 hodín“ vzhľadom na listinu uvedenú ústavným zákonom, ktorá je podľa

SR súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, bolo

povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vykladať a uplatňovať ustanovenie

§ 77 ods. 1 TrP v súlade s čl. 8 ods. 3 Listiny (...) Vzhľadom na uvedené bolo

povinnosťou prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra odovzdať ma súdu do 24 hodín

od zadržania.»

Podľa sťažovateľa však tomu tak v jeho prípade nebolo, a preto vzhľadom

na absenciu riadneho zákonného a procesného postupu možno vyvodiť záver

o nesplnení formálnych podmienok pre jeho vzatie do väzby. Keďže krajská

prokuratúra, okresný súd ani krajský súd nebrali tieto skutočnosti do úvahy, malo aj

z toho dôvodu dôjsť ich označenými postupmi a rozhodnutiami k porušeniu jeho práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

II.

Všeobecné východiská na posudzovanie namietaných porušení práv a slobôd

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania sťažnosti, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

sťažnosti podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu je len subsidiárna.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Táto viazanosť

sa uplatní v celom rozsahu na sťažnosť podľa a uplatňuje sa

nielen na návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit), ale aj na odôvodnenie sťažnosti

a ostatné náležitosti sťažnosti ( a ).

K jednotlivým namietaným porušeniam práv a slobôd

ad 1) Namietané porušenie označených základných práv Krajskou

prokuratúrou v Nitre v konaní vo veci sp. zn. Kv 105/03

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súd sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ namieta porušenie takých základných práv podľa a práv

podľa dohovoru krajskou prokuratúrou, o ktorých rozhodovali okresný súd aj

krajský súd. Tento záver vychádza z toho, že všeobecné súdy aj pri rozhodovaní

o vzatí do väzby a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby mohli, ak by boli

zistili na to zákonný dôvod, vysloviť svoju nepríslušnosť, resp. postupovať inak,

než to navrhla krajská prokuratúra, ktorá ako strana v trestnom konaní pred súdom

už nemá žiadne rozhodovacie právomoci.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti krajskej prokuratúre, ktorá

vo väzobnom konaní voči sťažovateľovi bola len stranou, nemožno prijať na ďalšie

konanie pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd dospel okrem uvedeného pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti k názoru, že sťažovateľovi začala plynúť lehota na podanie sťažnosti proti postupu

krajskej prokuratúry v označenej veci dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 28. novembra 2003, ktorým bol vzatý do väzby

podľa (ďalej aj „“) z dôvodov uvedených v ods.

1 písm. b) Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť

(ako posledný opravný prostriedok, ktorý proti namietanému postupu krajskej prokuratúry

využil), avšak túto jeho sťažnosť krajský súd uznesením sp. zn. z 11. decembra

2003 zamietol. Krajský súd sa v predmetnom uznesení zaoberal aj námietkami sťažovateľa

týkajúcimi sa príslušnosti súdu, pričom dospel k záveru, že nie sú dôvodné. Z doložky

právoplatnosti vyznačenej na uznesení okresného súdu sp. zn. z 28. novembra

2003 ústavný súd zistil, že toto uznesenie v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7

Tpo 58/03 z 11. decembra 2003 nadobudlo právoplatnosť dňom vydania druhostupňového

rozhodnutia.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajskej prokuratúry je preto možné

odmietnuť aj ako podanú oneskorene. Dôvody na tento záver sú obsiahnuté a podrobnejšie

rozvedené v nasledujúcej časti tejto sťažnosti pod bodom 2.

Napokon ústavný súd poznamenáva, že postup a rozhodnutia krajskej

prokuratúry mohol sťažovateľ okamžite napádať aj podľa § 31 a nasl. zákona

č. o prokuratúre v znení Ak tak neurobil

(a netvrdil, že tak konal), je jeho sťažnosť súčasne aj neprípustná podľa § 53 ods. 1

.

ad 2) Namietané porušenie základných práv a práv pri vzatí sťažovateľa

do väzby (postupom a uznesením okresného súdu z 28. novembra 2003 sp. zn.

a uznesením krajského súdu z 11. decembra 2003 sp. zn.

)

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania okrem iného aj sťažnosti

podané oneskorene.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní

pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2

). Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky dodržania

lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia

a , ktorý upravuje právoplatnosť rozhodnutí v trestnom konaní,

resp. postupy trestných súdov vo väzobnej agende (konanie neverejných zasadnutí). Z toho

vyplýva, že ústavný súd zásadne nemôže posudzovať začiatok plynutia lehôt a posúvať ich

v závislosti od faktických úkonov súdov v trestnom konaní.

V konaní, v ktorom sťažovateľ bol vzatý do väzby, bolo právoplatne rozhodnuté

11. decembra 2003 a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 30. marca 2004 (na poštovú

prepravu podaná 26. marca 2004), zjavne po zákonom ustanovenej lehote od právoplatnosti

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 28. novembra 2003 (v spojení s uznesením

krajského súdu z 11. decembra 2003 sp. zn. ), ktoré bolo právoplatné dňom

vydania druhostupňového rozhodnutia ( ). Vyplýva to aj z doložky

právoplatnosti vyznačenej na uznesení okresného súdu sp. zn. z 28. novembra

2003. Na dni nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu nemení

nič ani to, kedy bolo doručené, hoci aj od jeho doručenia sťažovateľovi (z doručenky

nachádzajúcej sa na č. l. 105 v spise okresného súdu sp. zn. vyplýva, že mu

bolo doručené 21. januára 2004) uplynuli viac ako dva mesiace do doručenia sťažnosti

ústavnému súdu.

Sťažovateľ, ktorý bol od začiatku trestného stíhania zastúpený obhajcom (§ 36

), odo dňa doručenia uznesenia krajského súdu vedel, že citované rozhodnutie

decembra 2003 a mal podľa názoru ústavného súdu dostatočný časový priestor na to

(od 21. januára 2004), aby dodržal zákonom ustanovenú dvojmesačnú lehotu na podanie

sťažnosti počítanú od právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný súd preto sťažnosť proti postupom a rozhodnutiam okresného súdu

a krajského súdu v konaní o vzatí sťažovateľa do väzby odmietol pre jej oneskorenosť.

K tvrdeniu sťažovateľa, že v konaní o jeho vzatí do väzby mal byť aplikovaný

pre neho priaznivejší čl. 8 ods. 3 listiny, považuje ústavný súd za potrebné uviesť

nasledovné:

Podľa čl. 8 ods. 3 listiny zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená

s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo

odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť

a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Podľa ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne

záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú

ústave. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s .

Z týchto ustanovení vyplýva, že má prednosť aj pred

listiny. Preto sa uplatní v celom rozsahu bez možnosti jeho nahradenia

priaznivejším znením listiny. Tento záver zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi

ústavného súdu (napr. , ).

Námietku prednosti listiny pred v zmysle uvedeného ústavný súd považuje

za zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu je tá časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

vyvodzuje porušenie svojich práv na základe argumentácie poukazujúcej na porušenie čl. 8

ods. 3 listiny, tiež zjavne neopodstatnená.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom námietku

prekročenia lehoty zadržania podľa čl. 8 ods. 3 listiny vôbec neuplatnil. Prvýkrát sa na ňu

odvoláva až v konaní pred ústavným súdom.

ad 3) Namietané porušenie základných práv a práv pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (uznesenie okresného súdu

zo 6. februára 2004 sp. zn. a uznesenie krajského súdu

zo 4. marca 2004 sp. zn. )

Ako už bolo uvedené, dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde môže byť aj jej zjavná neopodstatnenosť a nedostatok právomoci

ústavného súdu.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podanej

proti rozhodnutiu všeobecného súdu ústavný súd zastáva názor, že o zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry pôjde vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

(m. m. , , ), prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú

vo výsledku konania pred všeobecným súdom, ktorým sa sťažovateľovi poskytla ochrana

požadovaná v konaní pred ústavným súdom.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže byť teda v zmysle uvedeného aj dôsledkom

toho, že sa ňou sťažovateľ domáha takého rozhodnutia ústavného súdu, ktorému

predchádzalo rozhodnutie iného orgánu verejnej moci, spravidla všeobecného súdu,

s rovnakými účinkami, aké by mal – v prípade úspechu sťažovateľa – aj nález ústavného

súdu. Zjavne neopodstatnená je rovnako aj sťažnosť, ktorej dôsledkom by bolo zhoršenie

právneho postavenia sťažovateľa, najmä ak smeruje proti postupu a rozhodnutiu

všeobecného súdu, ktorým sa sťažovateľovi v konaní pred ním úplne vyhovelo.

Sťažovateľ bol napadnutým uznesením krajského súdu zo 4. marca 2004 sp. zn.

prepustený na slobodu. Toto uznesenie krajského súdu treba považovať

za rozhodnutie, ktorým sa sťažovateľovi poskytla ochrana pred postupom a uznesením

okresného súdu zo 6. februára 2004 sp. zn. , pretože výrok v tomto uznesení bol

v celom rozsahu zrušený a sťažovateľ bol prepustený na slobodu.

Ústavný súd nemôže nahrádzať rozhodovaciu právomoc tohto opravného súdu tak,

že opätovne bude skúmať postup a rozhodnutie okresného súdu. Vylučuje to princíp

subsidiarity jeho právomoci. Preto bolo potrebné sťažnosť proti okresnému súdu odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľ bol v konaní pred krajským súdom procesne úspešný, pretože za úspech

treba považovať to, že na základe jeho sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá

jeho žiadosť o prepustenie z väzby, bol z tejto väzby prepustený. Tento výsledok konania

pred krajským súdom vylučuje súvislosť postupu a rozhodnutia tohto súdu s tými

základnými právami podľa a právami podľa dohovoru, ktoré sťažovateľ označil

v sťažnosti proti krajskému súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu, ktorým

bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Takú vecnú spojitosť nemôže vytvárať

postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým sa sťažovateľovi poskytla požadovaná

ochrana v celom rozsahu. Preto je sťažnosť proti krajskému súdu v tomto konaní zjavne

neopodstatnená.

Záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti sa vzťahuje aj na námietku

porušenia a dohovoru, ktorú sťažovateľ konkretizoval ako

porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov.

K odstráneniu prieťahov vo väzobnom konaní došlo 4. marca 2004 tak, že sťažovateľ bol

prepustený z väzby, pričom sťažnosť doručil ústavnému súdu až 5. apríla 2004. Po takom

rozhodnutí krajského súdu nevidno už žiadnu súvislosť postupu okresného súdu a krajského

súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby s označenými základným

právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorá by po prijatí

sťažnosti v tomto rozsahu reálne ukazovala na ich porušenie.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol túto sťažnosť pre

nedostatok právomoci, neprípustnosť, oneskorenosť a zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2

). Z tohto dôvodu už nebolo možné rozhodovať o ďalších nárokoch

uplatených sťažovateľom v nadväznosti na ochranu označených základných práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005