Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 374/2018
PDF · 233.01 KB
No categories available
IV. ÚS 374/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom
Szabóom, Nemocničná 7, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 150/2013 (predtým v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Ro 114/2012) a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. mája 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 150/2013 [predtým v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ro 114/2012
(ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“)].
2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza:
„Na základe návrhu na vydanie platobného rozkazu Mesta Veľké Kapušany na
Okresnom súde Michalovce sa začalo konanie o zaplatenie 414,96 € s príslušenstvom proti
žalovanému , trvalé bytom
. Návrh bol doručený okresnému súdu dňa 04.05.2012.
Okresný súd návrh vybavil v skrátenom konaní vydaním platobného rozkazu č. k.
7Ro/114/2012 -7712206617 zo dňa 15.05.2012 napriek tomu, že neboli splnené podmienky
stanovené v § 172 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom len OSP)...
Podaním zo dňa 06.06.2012 som cestou môjho právneho zástupcu podal odpor proti
vyššie uvedenému nezákonnému rozhodnutiu okresného súdu...
Na pojednávaní právny zástupca žalobcu navrhol, aby súd v časti poistného vo výške
600 Sk za rok 2008 a vo výške 19,88 € za rok 2009 konanie zastavil...
Súd napriek mojim námietkam uznesením zastavil konanie v časti 39,80 €
a v prevyšujúcej časti v sume 375,16 € vylúčil na samostatné konanie.
Uznesenie o zastavení konania v časti 39,80 €, č. k. 14C/150/2013-219
zo dňa 19.06.2015 bolo doručené môjmu právnemu zástupcovi dňa 20.07.2015. Podaním
zo dňa 04.08.2015 som cestou môjho právneho zástupcu navrhol, aby odvolací súd zrušil
uznesenie Okresného súdu Michalovce č. k. 14C/150/2013-219 zo dňa 19.06.2015 a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.
2Co/523/2015-228 zo dňa 23.02.2016 vyhovel môjmu odvolaniu, t. z. zrušil napadnuté
uznesenie vo výroku o zastavení konania a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie...
Dňa 09.09.2016 sa uskutočnilo pojednávanie. Na tomto pojednávaní súd späťvzatie
návrhu v časti 39,80 € zamietal a žalobu v celom rozsahu zamietal.
Dňa 13.10.2016 bol doručený môjmu právnemu zástupcovi rozsudok okresného súdu
č. k. 14C/150/2013-248 zo dňa 09.09.2016... (proti uvedenému rozsudku podal včas
odvolanie žalobca, pozn.)
Dňa 22.02.2018 bol doručený môjmu právnemu zástupcovi rozsudok Krajského súdu
v Košiciach č. k. 11Co/42/2017 - 273 zo dňa 17.01.2018. Týmto rozhodnutím odvolacieho
súdu bol rozsudok okresného súdu č. k. 14C/150/2013-248 zo dňa 09.09.2016 potvrdený.“
3. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v danom prípade „okresný súd
zanedbával jeho povinnosť interpretovať a aplikovať procesné ustanovenia a princípy
v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv
a slobôd.“. Sťažovateľ v sťažnosti popísal priebeh napadnutého konania, v rámci ktorého sa
podrobne vyjadril k jednotlivým procesným úkonom okresného súdu, ktoré z jeho pohľadu
neboli vykonané v súlade s procesnými predpismi, v súvislosti s čím sťažovateľ v sťažnosti
uvádza: „... okresný súd vo veci nekonal spravodlivo, rýchle, sústredene a účinne... To, že
v namietanom konaní bolo porušené moje právo na súd určitej kvality je zrejmé aj z tej
skutočnosti, že konajúci sudca opakovane pojednával bez náležitej prípravy s tým, že do
posledného pojednávania konaného dňa 09.09.2016 nemal vyjasnený predmet konania.“
4. Porušenie základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým
postupom okresného súdu sťažovateľ v podanej sťažnosti odôvodňuje v zásade tým, že
okresný súd mu ako strane sporu nedoručil listinné dôkazy predložené okresnému súdu
žalobcom spolu so žalobným návrhom, že okresný súd v napadnutom konaní nezabezpečil
preklad vyjadrení predložených okresnému súdu sťažovateľom v napadnutom konaní
z maďarského jazyka do slovenského jazyka, ako aj tým, že okresný súd nevyhovel
návrhom na vykonanie dokazovania predneseným sťažovateľom v napadnutom konaní.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu
sťažovateľ poukazuje na neefektívnu činnosť okresného súdu spočívajúcu v opakovanom
nariaďovaní termínu pojednávania v napadnutom konaní bez dostatočnej prípravy
okresného súdu na samotné pojednávanie.
5. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní
rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 C 150/2013 z 9. septembra 2016, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 42/2017
zo 17. januára 2018.
6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,
aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo , trvalé bytom
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Michalovce vo veci vedenej pod sp. zn. 7Ro/114/2012
porušené bolo.
Základné právo , trvalé bytom
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným
súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce vo veci vedenej
pod sp. zn. 14C/150/2013 porušené bolo.
Základné právo , trvalé bytom
, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce vo veci vedenej pod sp. zn.
14C/150/2013 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva , trvalé bytom
finančné zadosťučinenie ako
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- EUR...
Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť trovy konania
k jeho rukám v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu v lehote do 3 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia vo výške, ktorá bude vyčíslená právnym
zástupcom.“
7. Sťažovateľ návrh na priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 6 000 €
v zmysle § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v sťažnosti
neodôvodnil.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ro 114/2012 a postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 150/2013, ako aj porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11. Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti výslovne namieta porušenie svojich práv
uvedených v bode 1 osobitne postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Ro 114/2012 a osobitne postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 150/2013, z obsahu sťažnosti je zrejmé, že v danom prípade ide o totožné konanie
vedené na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 150/2013 (túto skutočnosť ústavný súd premietol
aj do záhlavia tohto uznesenia).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie
veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného
súdu.
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
17. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícií opravný prostriedok, ktorý mu
zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku okresného súdu
mohol sťažovateľ podať odvolanie a v ňom uviesť, v čom vidí nesprávnosť postupu
okresného súdu. O podanom odvolaní je oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 150/2013
z 9. septembra 2016, ktorý bol okresným súdom vyhlásený v napadnutom konaní, bolo
podané odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 42/2017
zo 17. januára 2018. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie už uvedených práv napadnutým postupom okresného súdu odmieta
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
18. Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že v danom prípade bola sťažnosť podaná
v rozpore s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého sťažnosť možno podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Keďže rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 150/2013
z 9. septembra 2016, vyhlásený okresným súdom v napadnutom konaní, nadobudol
právoplatnosť 6. marca 2018, pričom sťažovateľ zaslal sťažnosť na adresu ústavného súdu
9. mája 2018, bol by v danom prípade daný aj dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej
oneskorené podanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V súvislosti s uvedeným je
bez právneho významu vyjadrenie sťažovateľa uvedené v sprievodnom liste z 9. mája 2018,
ktorý bol ústavnému súdu doručený spolu s návrhom na začatie konania podľa čl. 127 ods. 1
ústavy a v ktorom sťažovateľ uvádza, že návrh na začatie konania zaslal ústavnému súdu
mailom už 7. mája 2018. Ústavný súd považuje za potrebné k tomuto uviesť, že zo strany
sťažovateľa nebolo ústavnému súdu mailom doručené žiadne podanie, avšak aj v prípade ak
by ústavnému súdu bolo uvedené elektronické podanie doručené, napriek tomu by existoval
dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práv uvedených v bode II.1
napadnutým postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
z dôvodu jej oneskoreného podania (posledný deň na včasné podanie sťažnosti bol v danom
prípade 6. máj 2018, pozn.).
18.1 Ústavný súd ďalej dodáva, že sťažovateľ v pozícií žalovaného bol
v napadnutom konaní procesne úspešný, keďže okresný súd žalobu smerujúcu proti nemu
v napadnutom konaní zamietol. Tento výsledok konania pred okresným súdom, navyše
potvrdený rozsudkom krajského súdu, vylučuje súvislosť medzi napadnutým postupom
okresného súdu a porušením sťažovateľom označených práv uvedených v bode II.1.
Je logické, že takúto vecnú spojitosť nemôže vytvárať postup všeobecného súdu, výsledkom
ktorého je rozhodnutie, ktorým sa sťažovateľovi poskytla požadovaná ochrana v celom
rozsahu.
18.2 Dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
môže byť aj jej zjavná neopodstatnenosť. V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu ústavný súd zastáva
názor, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry pôjde vtedy,
keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa
namietalo (m. m. I. ÚS 91/03, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 184/03), prípadne z dôvodov, ktoré
spočívajú vo výsledku konania pred všeobecným súdom, ktorým sa sťažovateľovi poskytla
ochrana požadovaná v konaní pred ústavným súdom ( m. m. IV. ÚS 64/05). S poukazom na
uvedené ústavný súd v prípade, ak by sťažnosť neodmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu, túto by v časti namietajúcej porušenie práv uvedených v bode II.1
napadnutým postupom okresného súdu odmietol aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného
súdu.
19. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby
ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
20. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
21. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
23. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní
rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 C 150/2013 z 9. septembra 2016, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 42/2017 zo 17. januára 2018. Ústavný
súd zistil, že obe už uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 6. marca 2018.
24. Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. mája 2018, t. j. v čase, keď okresný súd už
vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti
označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
(obdobne pozri IV. ÚS 189/2013, III. ÚS 350/2017).
25. V súvislosti s uvedeným je taktiež bez právneho významu vyjadrenie sťažovateľa
uvedené v sprievodnom liste z 9. mája 2018, ktorý bol ústavnému súdu doručený spolu
s návrhom na začatie konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorom sťažovateľ uvádza, že
návrh na začatie konania zaslal ústavnému súdu mailom už 7. mája 2018 (tak, ako to je
uvedené v bode 18 odôvodnenia).
26. Napokon ústavný súd poukazuje na nedostatky predloženej plnej moci, ktorá bola
ústavnému súdu doručená len vo forme fotokópie, v ktorej navyše nie je uvedené, akej
konkrétnej veci sa týka, čo v danom prípade predstavuje ďalší dôvod na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
27. Nad rámec ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na skutočnosť, že
sťažovateľ sa uchádzal o ústavnú ochranu svojich práv sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v právnej veci, ktorej predmetom je (po čiastočnom zastavení konania o čiastku
39,80 €) suma 375,16 € s príslušenstvom. Z tohto hľadiska ide nepochybne o právnu vec,
ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422
ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), z ktorého vyplýva neprípustnosť
dovolania, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada (obdobné
ustanovenie obsahoval aj Občiansky súdny poriadok v prvej vete § 238 ods. 5, podľa ktorej
dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy). Za okolností, keď Civilný sporový poriadok (obdobne ako predtým Občiansky
súdny poriadok) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom
ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto
veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov
uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok
porušenie ústavou garantovaných základných práv (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014,
III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015), resp. v prípadoch, ak pôjde o takú
intenzitu zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (pozri
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27). Uvedené
skutočnosti by preto umožňovali ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť sťažovateľa ako
zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018