Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b4c/398617.eeb9b1.pdf
PDF · 226.58 KB
No categories available
6Tost/31/2010
Legal thesis Official
N a j v y š š í s ú d 6 Tost 31/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana
Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí
konanom 2. novembra 2010 v Bratislave v trestnej veci proti obvinenému JUDr. P. P.,
pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/
Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140 písm. c/ Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21
ods. 1 písm. b/ Tr. zák., o sťažnosti obvineného proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, z 22. októbra 2010,
sp. zn. Tp 89/2010, takto
rozhodol:
Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. napadnuté uznesenie s a z r u š u j e v celom
rozsahu a obvinený JUDr. P. P., nar. X., s a p r e p ú š ť a z väzby na slobodu.
O d ô v o d n e n i e
Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko
Banská Bystrica (ďalej už len „Špecializovaný trestný súd“), uznesením z 22. októbra 2010,
sp. zn. Tp 89/2010, vzal do väzby obvineného JUDr. P. P., nar. X., trvale bytom H.,
ul. K. X./X., z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. s tým, že táto
mu začala plynúť dňa 20. októbra 2010 od 10.36 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon
väzby v Banskej Bystrici. Zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. a/ Tr. por. neprijal ponuku
prevzatia záruky za ďalšie správanie obvineného ponúknutú jeho manželkou JUDr. K. P.,
podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. per analogiam s poukazom na článok 154c ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej už len „Ústava SR“) a článok 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej už len „Dohovor“) neprijal tiež písomný sľub
obvineného a napokon podľa § 81 ods. 1 Tr. por. per analogiam s poukazom na článok 154c
ods. 1 Ústavy SR a článok 5 ods. 3 Dohovoru neprijal ani peňažnú záruku ponúknutú
manželkou obvineného.
Proti tomuto uzneseniu podal obvinený JUDr. P. P. ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť,
ktorú neskôr prostredníctvom svojich obhajcov JUDr. Z. C. a Mgr. R. T., PhD. aj písomne
zdôvodnil.
V jej písomnom odôvodení pritom uviedol, že rozhodnutie súdu považuje z viacerých
dôvodov za nezákonné a podanou sťažnosťou sa preto domáha jeho zrušenia a prepustenia
z väzby na slobodu.
V prvom rade upozornil na tú skutočnosť, že v danom prípade nie je daná pôsobnosť
Špecializovaného trestného súdu. Zločin, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie nie je totiž
uvedený v ustanovení § 14 Tr. por., kde je uvedený taxatívny výpočet trestných činov,
na ktoré sa vzťahuje pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu. V prípade, že by súd
odôvodňoval svoju pôsobnosť spoločným konaním v inej veci, kde je daná pôsobnosť
Špecializovaného trestného súdu, poukázal na tú skutočnosť, jeho pôsobnosť sa vzťahuje
na trestné činy súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a/ až j/ alebo k/, § 14
Tr. por., ak sú splnené podmienky na spoločné konanie. Avšak v danom prípade tieto
podmienky podľa jeho názoru splnené nie sú, a to z dvoch zásadných dôvodov. Po prvé
trestný čin, pre ktorý je stíhaný nesúvisí so žiadnym z trestných činov uvedených
v ustanovení § 14 Tr. por. (trestného činu sa mal dopustiť v súvislosti s „drogovým trestným
činom“), a teda neexistuje vecná súvislosť medzi trestnými činmi. Po druhé § 14 písm. l/
Tr. por. navyše predpokladá, že musia byť splnené podmienky na spoločné konanie, čo však
v jeho prípade neprichádza do úvahy, a to aj s poukazom na ustanovenie § 18 ods. 1 Tr. por.
Spoločné konanie by totiž v tomto prípade nepochybne bránilo ukončeniu jeho trestnej veci
v primeranej lehote, nakoľko v trestnej veci úkladnej vraždy, ku ktorej bola pripojená, sa bude
vykonávať vzhľadom na charakter skutku a množstvo obvinených rozsiahle dokazovanie
a vyšetrovanie. Vyšetrovanie v tejto trestnej veci je iba v počiatočnom štádiu, na rozdiel
od jeho trestnej veci, v ktorej sa vzhľadom na charakter spáchaného činu bude vykonávať iba
jednoduché vyšetrovanie, ktoré napokon už takmer vykonané bolo. Zároveň v tejto súvislosti
poukázal aj na ustanovenie § 18 ods. 4 Tr. por., ktoré vylučuje spojenie veci podľa § 18 ods. 1
Tr. por. na spoločné konanie. S ohľadom na uvedené má teda za to, že nie sú dané podmienky
na spoločné konanie s trestnou vecou úkladnej vraždy prostredníctvom osoby obvineného S..
Ako ďalej zdôraznil, v jeho prípade došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody,
v rozpore s účelom čl. 17 Ústavy SR, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli a taktiež
v rozpore s účelom čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi.
Okrem vyššie uvedených skutočností poukázal i na to, že súd nenaplnil ustanovenie
§ 72 ods. 2 Tr. por., keďže odôvodnenie rozhodnutia o jeho vzatí do väzby neobsahuje
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. V tejto
súvislosti uviedol, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sa uvádza, že „zo samotného
skutku, z ktorého je JUDr. P. obvinený vyplýva skutočnosť, že mal pôsobiť na svedkov
v snahe mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie v úmysle zakryť trestný
čin, z ktorého je obvinený R. M....“, avšak v samotnom uznesení o vznesení obvinenia
sa neuvádza, že by mal pôsobiť na viacerých svedkov. Sudca pre prípravné konanie teda
odôvodnil jeho vzatie do väzby touto, z ničoho nevyplývajúcou a nepreukázanou
skutočnosťou.
Ďalej sa obvinený podrobne zaoberal tým, prečo v jeho prípade nemožno hovoriť
o existencii ani jedného z dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Tr. por.
V súvislosti s prvým z uvedených dôvodov poukázal predovšetkým na to, že už v oboch
trestných veciach vypovedal plnú moc všetkým obvineným, ktorých zastupoval. Ako ďalej
uviedol, v napadnutom uznesení sa uvádza, že „hrozí dôvodná obava, že sa po prepustení
na slobodu bude správať spôsobom, ktorý predpokladá dôvod kolúznej väzby až aj
s poukazom na samotnú podstatu stíhaného skutku, čo je umocnené teraz už aj osobným
záujmom obvineného“, no podľa jeho názoru ani táto skutočnosť z ničoho nevyplýva.
Z rozhodnutia nie je pritom ani zrejmé, o aký „osobný záujem obvineného“ by sa malo jednať
a už vôbec nie je zrejmé a preskúmateľné, z akého dôvodu by mal byť dôvodom jeho väzby.
Taktiež má za to, že pokiaľ sa mal stíhaného skutku dopustiť v súvislosti s trestnou vecou
vedenou pod sp. zn. KRP-117/OVK-TT-2010 a v súvislosti s I. S. v procesnom postavení
svedka, z ničoho nie je možné vyvodiť záver, že by sa mal obdobného konania dopustiť
v súvislosti s inou trestnou vecou (sp. zn. PPZ-193/BOK-ZA-2010) a v súvislosti s inými
svedkami, ktorí majú byť v inej trestnej veci vypočutí. Orgány činné v trestnom konaní (ďalej
už len „OČTK“) doposiaľ nepredložili žiadne dôkazy preukazujúce súvislosť trestného činu,
za ktorý mu bolo vznesené obvinenie s trestným činom úkladnej vraždy, v ktorej je obvinený
o.i I. S.. Rozhodnutie je tak založené len na podklade prezumpcie, že by mohol ovplyvňovať
svedkov vo veci úkladnej vraždy, ktorí neboli doteraz vypočutí, čo treba považovať
v právnom štáte za absolútne neprijateľné. Pokiaľ ide o druhý dôvod väzby, obvinený
poukázal na to, že tým, že sa v napadnutom uznesení uvádza,
že „existuje reálna obava, že by obvinený mohol pokračovať v trestnej činnosti toho istého
druhu, keďže vystupoval ako advokát v trestnej veci vedenej pod sp. zn.
KRP-117/OVK-TT-2010 a tiež č. k. PPZ-193/BOK-ZA-2010 a sú mu známe mená svedkov,
na základe ktorých bolo vznesené obvinenie a títo svedkovia ešte neboli vypočutí po vznesení
obvinenia.“, sa vlastne v rozpore s ustanovením § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zakladá dôvod
väzby na potrebe uskutočnenia výsluchu iba neurčito vymedzeného okruhu svedkov
a na hypotetickej obave z ich možného ovplyvňovania. Opätovne zdôraznil, že podľa jeho
názoru OČTK a súd v danom prípade spájajú dve veci, ktoré absolútne spolu nesúvisia
a navyše nemajú reálny podklad a neboli nijakým spôsobom preukázané. Samotné podozrenie
zo spáchania trestného činu samo o sebe nemôže byť titulom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/
Tr. por., pretože neexistuje skutočná obava z pokračovania v trestnej činnosti (v súčasnosti už
nie je spôsobilý takú trestnú činnosť páchať, keďže v uvedených trestných veciach vypovedal
klientom plnú moc). Obvinený má teda za to, že keďže v odôvodnení napadnutého uznesenia
nie sú uvedené dostatočne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavy z následkov uvedených
v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Tr. por., je potrebné ho považovať
za nepreskúmateľné, a preto odporujúce princípom riadneho a spravodlivého procesu.
Obvinený namietal i tú skutočnosť, že vyšetrovateľ dňa 20. októbra 2010 odoprel jeho
obhajkyni nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, pričom toto svoje rozhodnutie žiadnym
spôsobom neodôvodnil a neuviedol teda ani žiadne závažné dôvody v zmysle § 69 ods. 2
Tr. por. Nezákonnosť postupu vidí obvinený napokon i v tom, že ani jemu, ani jeho obhajkyni
nebolo doposiaľ doručené uznesenie o spojení veci s vecou ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010.
Obvinený je toho názoru, že jeho vzatie do väzby má politické pozadie v úmysle
zastrašiť obvinených a obhajcov v politicky exponovanej trestnej veci úkladnej vraždy.
Postup polície považuje za nezákonný a účelový. Napokon i výsluch svedka – vyšetrovateľa
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. S. O. konaný dňa 20. októbra 2010
bol podľa neho vykonaný nezákonne, keďže už v tento deň mal zvolenú obhajkyňu,
o čom vyšetrovateľ vedel, no táto napriek tomu o predmetnom úkone informovaná nebola.
Nakoniec obvinený poukazuje i na nezákonnosť postupu súdu v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadosti o nahradenie väzby niektorou z možností uvedených
v ustanovení § 80 a § 81 Tr. por., čo malo byť posúdené v zmysle § 7 Tr. por. ako predbežná
otázka. Je presvedčený o tom, že v jeho prípade boli splnené podmienky na postup v zmysle
vyššie uvedených ustanovení. Má za to, že súd v danom prípade absolútne nerešpektoval
zásadu primeranosti a zároveň jednu zo základných zásad trestného konania uvedenú
v ustanovení § 2 ods. 2 Tr. por., keďže rozhodnutie o jeho vzatí do väzby nemožno v žiadnom
prípade považovať za primerané povahe skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie.
Obvinený je teda s ohľadom na vyššie uvedené toho názoru, že zákonné dôvody väzby
nie sú u neho v žiadnom prípade dané. Verí, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepodľahne verejnému záujmu, bude rozhodovať nezávisle a nestranne, preskúma všetky
podstatné okolnosti prípadu a prepustí ho z väzby na slobodu.
Pokiaľ ide o odôvodnenie podanej sťažnosti prostredníctvom obhajcu Mgr. R. T.,
PhD., toto bolo doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v deň konania neverejného
zasadnutia a je v ňom vyjadrených v podstate niekoľko dôvodov, pre ktoré možno podľa
obvineného považovať jeho vzatie do väzby ako i držanie v nej za nezákonné.
Čo sa týka prvého dôvodu, obvinený v prvom rade poukázal na to, že Ústava SR
č. 460/1992 Zb. pôvodným znením čl. 17 ods. 3, pokiaľ ide o lehoty bola zhodná s čl. 8 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ďalej už len „Listina“).
K zmene lehôt uvedených v čl. 17 ods. 3 Ústavy SR došlo až ústavným zákonom
č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov s účinnosťou od 1. júla 2001, a to tak, že lehota pre prepustenie zadržanej osoby
na slobodu alebo jej odovzdanie súdu bola zmenená z 24 hod. na 48 hod. a lehota
pre vypočutie zadržanej osoby sudcom a rozhodnutie o väzbe alebo o jej prepustení
na slobodu bola zmenená z 24 hod. na 48 hod. a pri obzvlášť závažných trestných činoch
na 72 hod. od prevzatia (rovnaké lehoty stanovuje i Tr. por. v § 85 ods. 4 a § 87 ods. 2).
Čl. 8 ods. 3 Listiny novelizovaný nebol.
Ako ďalej podotkol, z čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR vyplýva, že Listina i Ústava
SR majú rovnakú právnu silu, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky nie je príslušný
na konanie o súlade právnych predpisov rovnakej právnej sily (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 4. mája 2000, sp. zn. PL. ÚS 14/00). O neplatnosti Listiny alebo
jej čl. 8 ods. 3 Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 152 ods. 3 Ústavy SR doposiaľ
nerozhodol.
Vzhľadom na rovnakú právnu silu Ústavy SR (ústavného zákona č. 90/2001 Z. z.)
a Listiny má obvinený za to, že v jeho trestnej veci bolo povinnosťou orgánov činných
v trestnom konaní a špecializovaného trestného súdu postupovať v súvislosti s jeho zadržaním
a vzatím do väzby v súlade s čl. 8 ods. 3 Listiny, nakoľko tento ustanovuje prísnejšie
podmienky pre prípadný zásah do základného práva na osobnú slobodu a zabezpečuje väčší
rozsah práva na osobnú slobodu ako čl. 17 ods. 3 Ústavy SR. Keďže nejde o rozsah
odporujúci Ústave SR (čl. 152 ods. 1 Ústavy SR), je potrebné podľa jeho názoru vždy
aplikovať ustanovenie čl. 8 ods. 3 Listiny.
V tejto súvislosti tiež uviedol, že vzhľadom na uverejnenie uznesenia č. 519
(uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky z 18. decembra 1996 k návrhu legislatívnych
pravidiel tvorby zákonov uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 19/1997 Z. z.) a uznesenia
č. 241 (uznesenie vlády Slovenskej republiky z 8. apríla 1997, ktorým boli schválené
legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke zákonov
pod č. 372/2000 Z. z.) v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, obsahujúcich identickú
úpravu legislatívnych pravidiel týkajúcich sa novelizácie zákonov (zakazujú nepriamu
novelizáciu), právom očakával, že ak ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. zmenou čl. 17 ods. 3
Ústavy SR umožní väčší zásah do práva na osobnú slobodu, takáto zmena sa premietne
i do príslušného ustanovenia Listiny prostredníctvom jej novelizácie osobitným článkom.
No keďže takto zákonodarca nepostupoval, bolo vzhľadom na princíp právnej istoty, znenie
čl. 152 ods. 1 Ústavy SR a § 1 ods. 1 Listiny povinnosťou vyšetrovateľa Policajného zboru,
prokurátora špeciálnej prokuratúry a Špecializovaného trestného súdu pri aplikácii ustanovení
§ 85 a § 87 Tr. por. postupovať tak, aby boli dodržané lehoty stanovené v čl. 8 ods. 3 Listiny.
Obvinený upozornil i na tú skutočnosť, že o prípadnom zrušení čl. 8 ods. 3 Listiny
by mohol rozhodnúť len Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom neplatnosť tohto
ustanovenia by vznikla až deväťdesiatym dňom po uverejnení rozhodnutia o jeho neplatnosti
spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov (čl. 152 ods. 2 Ústavy SR). Z uvedeného
teda vyplýva, že čl. 8 ods. 3 Listiny je stále platným a ustanovenia § 85 ods. 4 a § 87 ods. 2
Tr. por. sú s ním v rozpore.
S ohľadom na vyššie uvedené a tiež s poukazom na čl. 5 ods. 1 Dohovoru, ktorý
vyžaduje, aby pozbavenie slobody bolo v súlade so všetkými vnútroštátnymi právnymi
predpismi, dospel obvinený k takému záveru, že keďže k jeho zadržaniu došlo dňa
20. októbra 2010 o 10.36 hod. a návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej už len „ÚŠP GP SR“) z 21. októbra 2010,
sp. zn. VII Gv 112/10, na jeho vzatie do väzby, bol Špecializovanému trestnému súdu
doručený až 21. októbra 2010 o 16.50 hod., z dôvodu prekročenia 24 hod. lehoty
prokurátorom na jeho odovzdanie ako zadržaného súdu spolu s návrhom na jeho vzatie
do väzby mal byť prepustený na slobodu (čl. 8 ods. 3 Listiny, § 85 ods. 4 Tr. por. in fine, čl. 5
ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 Dohovoru). Ako ďalej zdôraznil, okrem spomenutého prekročenia
lehoty bolo povinnosťou Špecializovaného trestného súdu ho do 24 hod. od prevzatia vypočuť
a rozhodnúť o väzbe alebo prepustiť na slobodu. Nakoľko ale napadnuté uznesenie
Špecializovaného trestného súdu bolo vyhlásené až dňa 22. októbra 2010 asi o 17.00 hod.,
z dôvodu prekročenia 24 hod. lehoty sudcom mal byť prepustený na slobodu i z tohto dôvodu
(čl. 8 ods. 3 Listiny, § 87 ods. 2 veta prvá Tr. por., čl. 5 ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 a čl. 5
ods. 4 Dohovoru). Formálne podmienky pre jeho vzatie do väzby teda neboli splnené.
S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu obvinený dodal, že vzhľadom
na medzitýmne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej už len „ESĽP“) vo veci
Šutek proti Slovensku, sťažnosť č. 17517/07 a Michalko proti Slovensku, sťažnosť
č. 35377/05 - pripojené v prílohe tohto odôvodnenia – je zrejmé, že ESĽP sa bude zaoberať
rozdielne stanovenými lehotami pre odovzdanie zadržaného súdu v Listine oproti Ústave SR
a Trestnému poriadku. Naviac pripojil i medzitýmne rozhodnutie ESĽP vo veci Gál
proti Slovensku, sťažnosť č. 45426/06, z ktorého je zrejmé, že senát Krajského súdu v Trnave
sa v uznesení zo dňa 16. februára 2006 stotožnil s námietkami sťažovateľa o nedodržaní
24 hod. lehoty pre odovzdanie zadržaného súdu a nariadil prepustenie sťažovateľa z väzby.
Vo všetkých vyššie uvedených veciach ESĽP pritom neodmietol sťažnosť ako zjavne
nepodloženú podľa čl. 35 Dohovoru a zástupcovi Slovenskej republiky pred ESĽP položil
konkrétne otázky týkajúce sa zlučiteľnosti pozbavenia osobnej slobody po uplynutí
24 hod. lehoty s čl. 5 ods. 1 Dohovoru a kvality vnútroštátneho práva v súvislosti
s odovzdaním zadržaného obvineného súdu.
Ďalšia námietka obvineného smerovala voči tomu, že o jeho vzatí do väzby
nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Poukázal na to, že pri skúmaní
podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety Ústavy SR
treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia
Ústavy SR a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva (napr. čl. 5 ods. 4
Dohovoru). Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu,
ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne
pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade
s rozvrhom práce súdu (napr. II. ÚS 16/00).
Ako ďalej zdôraznil, s účinnosťou od 17. júla 2009 bol zriadený Špecializovaný
trestný súd (§ 1 ods. 1 zákona č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene
a doplnení niektorých zákonov) a i keď z ustanovenia § 18i čl. XII zákona č. 291/2009 Z. z.
vyplýva, že dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS 17/08
z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky prechádza zo Špeciálneho súdu
na Špecializovaný trestný súd okrem iného výkon súdnictva, uvedené ešte automaticky
neznamená, že o jeho vzatí do väzby mal rozhodovať sudca pre prípravné konanie
JUDr. Ján Giertli. Z čl. 141a písm. b/ Ústavy SR a naň nadväzujúcich ustanovení § 11 ods. 1
a ods. 2, § 12 ods. 1 a ods. 2, § 14 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž
vyplýva, že rozhodovať o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov patrí do výlučnej
pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (žiadny iný orgán Slovenskej republiky, vrátane
Národnej rady Slovenskej republiky si túto pôsobnosť nemôže atrahovať), pričom na internej
stránke Súdnej rady Slovenskej republiky nie je po 17. júli 2009 uverejnené žiadne také
uznesenie, ktorým by bol predseda senátu JUDr. Ján Giertli dočasne pridelený alebo
preložený na výkon funkcie na Špecializovaný trestný súd.
Uviedol, že ustanovenie čl. 143 ods. 2 Ústavy SR je jediné možné riešenie kreovania
alebo korekcie úpravy súdnej sústavy v právnom štáte, ktoré sa však musí pri rešpektovaní
zásad právneho štátu aplikovať vo vzájomnej súvislosti s inými ustanoveniami Ústavy SR,
teda aj s ustanovením o nepreložiteľnosti sudcu podľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR
a ustanovením o pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 141a ods. 4 písm. b/
Ústavy SR. Ustanovenie § 18i čl. XII zákona č. 291/2009 Z. z. vo svojej podstate realizuje
preloženie sudcov na novovzniknutý súd, na ktoré je potrebné získať súhlas sudcu
podľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR.
S ohľadom na vyššie uvedené je teda obvinený toho názoru, že keďže sudca
pre prípravné konanie JUDr. Ivan Giertli nebol dočasne pridelený alebo preložený na výkon
funkcie na Špecializovaný trestný súd v súlade s Ústavou SR a zákonom, vydaním
napadnutého uznesenia Špecializovaného trestného súdu z 22. októbra 2010 bol v rozpore
s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi
a o jeho vzatí do väzby teda nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“.
Rovnako má za to, že o jeho vzatí do väzby nerozhodol súd, ktorý by bol nestranný, nakoľko
uvedený vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené
pochybnosti o jeho nestrannosti.
V predmetnom odvodnení podanej sťažnosti obvinený opakovane poukázal i na tú
skutočnosť, že v danom prípade nebola podľa jeho názoru daná pôsobnosť Špecializovaného
trestného súdu podľa § 14 písm. l/ Tr. por., nakoľko ohľadne jeho trestnej veci pôvodne
vedenej pod ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 neboli splnené podmienky na vykonanie
spoločného konania (§ 18 ods. 1 a ods. 4 Tr. por.). Aj z tohto dôvodu bol teda vydaním
napadnutého uznesenia v rozpore s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4
Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi a o jeho vzatí do väzby tak nerozhodol „nezávislý
a nestranný súd zriadený zákonom“.
Obvinený má za to, že jeho vzatie do väzby a držanie v nej je nezákonné napokon aj
z toho dôvodu, že jeho trestné stíhanie je založené výlučne na dôkazoch, ktorých zákonnosť
nie je možné z dôvodov nižšie uvedených preskúmať.
Z uznesenia o vznesení obvinenia z 20. októbra 2010 vyplýva, že dňa
29. septembra 2010 mal posielať tam citované SMS správy z účastníckej stanice
s tel. číslom X., pričom vo vyšetrovacom spise sú založené prepisy hovorov
z 29. septembra 2010 (príloha č. 1 až 4 k č.p.: PPZ-ZPČ-Z-IV-236/2010), z ktorých je zrejmé,
že tieto boli získané na základe rozhodnutia Krajského súdu v Trnave
č.p.: KSTT-V-186-1/2010-Ntt a rozhodnutia Krajského súdu v Trnave
č.p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt. Kópie predmetných rozhodnutí mali byť pritom v zmysle
žiadosti vyšetrovateľa z 20. októbra 2010 (č. l. 480 vyš. spisu) zaevidované
pod č.: PPZ-V-525/2010-BOK-Z a PPZ-V525-1/2010-BOK-Z a uložené v utajovanej prílohe
spisu ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010, avšak ako obvinený zdôraznil, predmetný vyšetrovací
spis žiadnu utajovanú prílohu neobsahuje, čo mala potvrdiť jeho obhajcovi aj zapisovateľka,
prítomná pri nazretí do vyšetrovacieho spisu na Najvyššom súde Slovenskej republiky dňa
27. októbra 2010. V rozpore s ustanoveniami § 87 ods. 1 a § 72 ods. 4 Tr. por. tak nebol
pripojený k návrhu prokurátora z 21. októbra 2010 celý doposiaľ získaný spisový materiál.
Obvinený upozornil na tú skutočnosť, že i v súvislosti s väzobným rozhodovaním je
povinnosťou všeobecného súdu skúmať a hodnotiť, či dôkazy, na ktorých je založené
obvinenie konkrétnej osoby, boli získané zákonným spôsobom. Z nezákonne získaných
dôkazov nie je totiž možné vyvodzovať okolnosti a zistenia, významné pre záver o existencii
niektorého z dôvodov väzby vrátane záveru o dôvodnosti trestného stíhania obvineného.
Ako poslednú námietku obvinený uviedol to, že Špecializovaný trestný súd sa v rámci
odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa neho dostatočne nevysporiadal s ponukami
nahradenia jeho väzby, keďže nie je z neho zrejmé, ako boli rešpektované princípy
zdržanlivosti (väzba ako ultima ratio procesných opatrení) a primeranosti (proporcionalita
ku charakteru a závažnosti činu, ako aj k druhu a výške očakávaného trestu, či inej
trestnoprávnej sankcie) väzobného práva, a ako bol braný zreteľ na jeho doterajší život,
osobné a sociálne pomery a osobitne spoločenské väzby. Rovnako nie je z neho zrejmá ani
závažnosť usvedčujúcich dôkazov, ktorá však vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani
nemohla byť preskúmaná.
Obvinený je - odhliadnuc od nezákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody
z dôvodov vyššie uvedených - toho názoru, že ďalšie trvanie jeho väzby je vzhľadom
na ponúknuté záruky a prezumpciu neviny opatrením neprimeraným a disproporcionálnym,
nerešpektujúcim princíp zdržanlivosti a základné zásady väzobného práva a porušuje jeho
práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3 Dohovoru.
Vzhľadom na vyššie uvedené teda obvinený JUDr. P. P. navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesenie Špecializovaného trestného súdu z 22. októbra 2010, sp. zn.
Tp 89/2010, zrušil a prepustil ho ihneď z väzby na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne zistil, že sťažnosť je prípustná a bola
podaná oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote. Na základe toho potom v zmysle
§ 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým
sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúce, pričom dospel
k záveru, že sťažnosť obvineného je dôvodná.
Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Západ Trnava
z 12. októbra 2010 bolo pod sp. zn. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 podľa § 199 ods. 1, ods. 2
Tr. por. začaté trestné stíhanie pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1,
ods. 4 Tr. zák.
Dňa 20. októbra 2010 o 10.36 hod. bol JUDr. P. P. podľa § 85 ods. 1 Tr. por.
z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. vyšetrovateľom tej istej
policajnej súčasti, po predchádzajúcom telefonickom súhlase prokurátora, zadržaný
ako podozrivý zo spáchania vyššie uvedeného zločinu.
Následne toho istého dňa mu bolo pod sp. zn. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010
podľa § 206 ods. 1 Tr. por. vznesené obvinenie pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy
podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140
písm. c/ Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. a obvinenie bolo
vznesené tiež I. S. pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm.
b/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že :
Mgr. P. P. ako obhajca obvineného R. M. v trestnom konaní vedenom pod spisovou
značkou ČVS: KRP-117/OVK-TT-2010 na Úrade justičnej a kriminálnej polície Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Trnave dňa 29. septembra 2010 v čase okolo 13.20 hod.
počas výsluchu svedka Mgr. J. V. z účastníckej stanice s telefónnym číslom X. evidovanej
na meno P. P., H., K. X./X., zaslal na účastnícku stanicu s telefónnym číslom
X. evidovanú na meno I. S., H., Z. X./X., SMS správu s textom: „Zle vypovedal V.,
nebol vami kontaktovaný 5.9.2010 ohladom zmluvy", pričom vedel, že túto účastnícku stanicu
v tom čase používa I. S. a uvedená SMS správa mu ako adresátovi bude doručená, následne
I. S. z účastníckej stanice s telefónnym číslom X. zaslal na účastnícku stanicu s telefónnym
číslom X. SMS správu s textom: „Co mam povedat ja?", pričom vedel, že túto účastnícku
stanicu v tom čase používa Mgr. P. P. a uvedená SMS správa mu ako adresátovi bude
doručená, následne Mgr. P. P. z účastníckej stanice s telefónnym číslom X. krátko
po skončení výsluchu svedka V. zaslal na účastnícku stanicu s telefónnym číslom X. SMS
správu s textom: „Chorvátsko ok ale zmluvu mal M. doma ale vy ste najprv isli za V.
lebo to poziadal M. ale V. nedvihal, tak ste boli za jeho otcom a ten ju mal. To ste vsak
nepovedali M. aten zostal vtom ze je od V..", a následne bezprostredne po ukončení výsluchu
svedka Mgr. J. V., I. S. toho istého dňa v čase o 13.45 hod. ako svedok v tomto trestnom
konaní nepravdivo vypovedal podľa vyžiadaných a zaslaných inštrukcií v SMS správach
od Mgr. P. P. za jeho prítomnosti ako obhajcu obvineného R. M. na tomto procesnom úkone,
pričom Mgr. P. P. a I. S. tak konali za účelom vyviniť obvineného R. M. zo skutku, za ktorý
je stíhaný v uvedenom trestnom konaní.
Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, Odbor Západ, Oddelenie vyšetrovania Trnava z 20. októbra 2010, sp. zn.
ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, bola podľa § 21 ods. 3 Tr. por. (per analogiam) s poukazom
na § 18 ods. 1 Tr. por. spojená na spoločné konanie vyššie uvedená trestná vec
ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 s trestnou vecou obvinených M. P., I. S., R. T., R. M., P. D.,
vedenou pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy
podľa § 144 ods. l, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., s tým,
že spoločné konanie bude vedené na Úrade boja proti organizovanej kriminalite, Odbor
Západ pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010.
Prokurátor ÚŠP GP SR podal na základe podnetu vyšetrovateľa dňa 21. októbra 2010
o 16.50 hod. pod sp. zn. VII/1 Gv 112/10-61 na Špecializovaný trestný súd podľa § 87 ods. 1
Tr. por. návrh na vzatie do väzby obvineného JUDr. P. P. z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por., pričom prílohou tohto návrhu bol predmetný
vyšetrovací spis.
Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa § 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zákonným sudcom sudca, ktorý
vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom
a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne preskúmal predložený spisový materiál,
pričom dospel k takému záveru, že v predmetnom prípade došlo k závažnému procesnému
pochybeniu, keď v rozpore s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nerozhodol vo veci „zákonný sudca“,
čoho následkom je napadnuté rozhodnutie nezákonné. Špecializovaný trestný súd teda nebol
príslušným na konanie o vyššie citovanom návrhu prokurátora na vzatie obvineného
JUDr. P. P. do väzby, a to z dôvodov nižšie uvedených.
Podľa § 24 ods. 1 Tr. por. úkony pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom
konaní vykonáva súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe; ak je takých súdov viac,
úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh.
Podľa § 14 písm. a/ Tr. por. pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu sa vzťahuje
na trestný čin úkladnej vraždy.
Podľa § 14 písm. l/ Tr. por. pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu sa vzťahuje
na trestné činy súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a/ až j/ alebo k/,
ak sú splnené podmienky na spoločné konanie.
Podľa § 16 ods. 5 Tr. por. ustanovenia odsekov 1 až 4 sa nevzťahujú na trestné činy,
ktoré patria do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu. Špecializovaný trestný súd
vykonáva konanie o trestných činoch patriacich do jeho pôsobnosti v prvom stupni.
Podľa § 18 ods. 1 Tr. por. o všetkých trestných činoch toho istého obvineného
a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné
konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
Podľa § 18 ods. 4 Tr. por. ak je osoba podliehajúca pôsobnosti okresného súdu
alebo krajského súdu súčasne stíhaná pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným
činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc Špecializovaného trestného súdu, Špecializovaný
trestný súd vec prejedná a rozhodne, aj pokiaľ ide o súvisiaci trestný čin.
Ináč sa ustanovenie odseku 1 v pomere medzi okresným súdom alebo krajským súdom
na jednej strane a Špecializovaným trestným súdom na druhej strane nepoužije.
Podľa § 19 ods. 1 Tr. por. spoločné konanie vykonáva okresný súd v sídle krajského
súdu, ak je príslušný vykonávať konanie aspoň o jednom z trestných činov podľa § 16 ods. 1.
Ak však čo len jeden z trestných činov patrí do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu,
spoločné konanie vykonáva Špecializovaný trestný súd.
Čo sa týka odôvodnenia príslušnosti Špecializovaného trestného súdu sudcom
pre prípravné konanie, z napadnutého uznesenia (str. 4) vyplýva, že „Sudca pre prípravné
konanie podaný návrh preskúmal najskôr z hľadiska, či bol návrh ÚŠP doručený vecne
príslušnému súdu a včas. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver,
že návrh bol podaný na vecne nepríslušnom súde (pôsobnosť súdu daná v zmysle § 14
písm. a/, písm. l/ Tr. por.), alebo ... .“
Na tomto mieste je potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že v zmysle ustanovení
§ 18 a § 19 Tr. por., upravujúcich podmienky na vykonanie spoločného konania, môžu
analogicky postupovať tiež OČTK počas prípravného konania.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 18 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že o trestných činoch,
ktoré spolu súvisia, či už subjektívne (v osobe, osobná súvislosť), alebo objektívne
(vo veci, vecná súvislosť), prípadne nie je vylúčená ani kombinácia subjektívnej a objektívnej
súvislosti, možno vykonávať spoločné konanie (forum connexitatis), ak to zrejme nebude
brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Primeranosť lehoty na ukončenie veci síce zákon
výslovne neupravuje, treba ju však vždy posudzovať so zreteľom na konkrétnu prejednávanú
vec. Cieľom spoločného konania je teda predovšetkým prejednať v jednom konaní všetky
trestné činy toho istého obvineného (najmä v prípade viacčinného súbehu trestných činov),
resp. trestné činy rozdielnych obvinených, ktoré spolu súvisia (ide najmä o prípady,
ak sa na trestnej činnosti podieľajú rôznou formou trestnej činnosti – napr. spolupáchateľstvo,
účastníctvo, nadväznosť trestnej činnosti iných osôb na trestnú činnosť hlavného páchateľa
pri niektorých formách trestnej súčinnosti).
Ďalej je potrebné upozorniť na to, že zatiaľ čo vyššie spomenuté ustanovenie
zakotvuje všeobecné pravidlo pre vykonávanie spoločného konania (fakultatívny inštitút),
ustanovenie § 18 ods. 4 Tr. por. je jeho modifikáciou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej konštatuje, že pokiaľ ide ustanovenie § 14
písm. l/ Tr. por., toto síce odkazuje na splnenie podmienok spoločného konania, avšak § 18
ods. 4 druhá veta Tr. por. výslovne zakazuje použitie všeobecných podmienok spoločného
konania podľa § 18 ods. 1 Tr. por.
Z ustanovenia § 18 ods. 4 Tr. por. a § 14 písm. l/ Tr. por. vyplýva, že pôsobnosť
Špecializovaného trestného súdu je daná okrem trestných činov taxatívne uvedených
v § 14 písm. a/ až písm. k/ Tr. por. i v prípade trestného činu (činov) toho istého
obvineného vecne súvisiaceho (súvisiacich) s niektorým z trestných činov patriacich
do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, kedy je nevyhnutné vykonať spoločné
konanie. Ide tu teda o obligatórne spoločné konanie o vecne súvisiacich trestných činov
jedného obvineného, kde aspoň jeden z týchto trestných činov je v pôsobnosti
Špecializovaného trestného súdu (§ 14 písm. a/ až písm. k/ Tr. por.).
Ustanovenie § 18 ods. 4 druhá veta Tr. por. pritom výslovne zakazuje iné
spoločné konania s príslušnosťou Špecializovaného trestného súdu, ak by malo ísť
o spoločné konanie pre trestný čin patriaci do pôsobnosti Špecializovaného trestného
súdu a trestný čin patriaci do vecnej príslušnosti súdu iného druhu, aj keby boli dané
podmienky spoločného konania podľa § 18 ods. 1 Tr. por. (napr. o vecne nesúvisiacich
trestných činoch toho istého obvineného, resp. o vecne nesúvisiacich trestných činoch
viacerých obvinených).
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na uvedené len poznamenáva,
že pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu podľa § 14 písm. l/ Tr. por. by prichádzala
do úvahy napríklad v prípade jednočinného súbehu (jedným skutkom spácha páchateľ viac
trestných činov), kde je vecná súvislosť trestných činov jedného obvineného daná
v spoločnom skutku. Vecnú súvislosť medzi trestnými činmi toho istého obvineného na účely
spoločného konania, ale naopak nemôže založiť len skutočnosť, že opakujúce sa trestné činy
sú rovnakej povahy (R 32/1980).
Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň konštatuje, že ustanovenie § 19 ods. 1
druhá veta Tr. por. o príslušnosti Špecializovaného trestného súdu na spoločné konanie,
ak aspoň jeden z trestných činov patrí do jeho pôsobnosti, možno považovať za nadbytočné,
nakoľko ustanovenie § 18 ods. 4 prvá veta Tr. por. uvedenú otázku rieši. Rovnako nadbytočné
je i ustanovenie § 16 ods. 5 Tr. por. Pre stanovenie príslušnosti Špecializovaného trestného
súdu, resp. vyjadrenie jej priority pred vecnou príslušnosťou iných súdov konajúcim
v prvom stupni sú teda rozhodujúce a zároveň úplne postačujúce ustanovenia § 14
Pokiaľ ide o posudzovaný prípad, z obsahu predloženého spisu vyplýva, že dňa
20. októbra 2010 došlo podľa § 21 ods. 3 Tr. por. (per analogiam) s poukazom na § 18 ods. 1
Tr. por. k spojeniu trestnej veci obvinených JUDr. P. P. a I. S., pôvodne vedenej pod ČVS:
PPZ-243/BOK-ZA-2010, s trestnou vecou obvinených M. P., I. S., R. T., R. M. a P. D.,
vedenou pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy
podľa § 144 ods. l, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., s tým,
že ďalej sa bude konať pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010.
Je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že pokiaľ ide o príslušnosť OČTK, tak túto
Trestný poriadok nerieši (k príslušnosti prokurátorov viď § 46 až § 51 zákon č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov) a tiež súd nemá v tomto smere možnosť žiadnej
ingerencie. Po dôjdení veci na súd je však tento vždy povinný prioritne skúmať, či je
v tom – ktorom prípade daná jeho príslušnosť v zmysle príslušných ustanovení Trestného
poriadku.
V predmetnom prípade dospel sudca pre prípravné konanie k takému záveru,
že pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu je daná ustanovením § 24 ods. 1 Tr. por.
s odkazom na ustanovenie § 14 Tr. por. (konkrétne § 14 písm. a/ a písm. l/ Tr. por.).
S vyššie uvedeným záverom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nestotožnil. Predovšetkým považuje za potrebné poukázať na to, že v danom prípade vôbec
neboli splnené zákonné podmienky na vykonanie spoločného konania. Medzi obzvlášť
závažným zločinom úkladnej vraždy, na ktorý sa vzťahuje pôsobnosť Špecializovaného
trestného súdu (§ 14 písm. a/ Tr. por.) a zločinom krivej výpovede a krivej prísahy neexistuje
totiž absolútne žiadna vecná súvislosť (žiaden vnútorný vzťah), ako jedna
zo základných podmienok potrebných pre vykonanie obligatórneho spoločného konania
na Špecializovanom trestnom súde, resp. pre založenie príslušnosti Špecializovaného
trestného súdu podľa § 14 písm. l/ Tr. por. (zločin krivej výpovede a krivej prísahy mal byť
spáchaný v konaní vedenom proti obvinenému R. M., sp. zn. KRP-117/OVK-TT-2010,
pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. d/ Tr. zák).
V predmetnom prípade tak došlo k absolútne neopodstatnenému
a neodôvodnenému spojeniu dvoch vecne nesúvisiacich trestných činov, ktoré spája iba to,
že sa na nich mal podieľať o.i. obvinený I. S.. Táto okolnosť však sama o sebe nemôže
v žiadnom prípade odôvodniť vykonanie spoločného konania na Špecializovanom trestnom
súde. To, že JUDr. P. P., stíhaný „len“ pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa
§ 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/
a § 140 písm. c/ Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (nie je daná
pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu podľa § 14 Tr. por.), vystupoval ako obhajca
v oboch trestných veciach, ku ktorých spojeniu došlo, nezohráva pritom v tomto ohľade
žiadnu rolu.
Pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu nebola teda v posudzovanom prípade
daná preto, lebo zločin, pre ktorý je obvinený JUDr. P. P. stíhaný, nie je jedným z trestných
činov taxatívne uvedených v § 14 písm. a/ až písm. k/ Tr. por. a keďže menovaný obvinený
nie je súčasne trestne stíhaný aj za iný súvisiaci trestný čin, spadajúci do pôsobnosti
Špecializovaného trestného súdu, pôsobnosť tohto súdu nemožno odôvodniť ani s odkazom
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že potom čo dospel k vyššie uvedenému
záveru, a síce, že napadnuté uznesenie vydal „nezákonný sudca“, v dôsledku čoho je
nezákonné nielen toto rozhodnutie, ale aj celé jemu predchádzajúce konanie na súde
(pred sudcom pre prípravné konanie), nebolo potrebné sa zaoberať aj ďalšími námietkami
obvineného. Treba však zároveň podotknúť, že uvedené nebráni tomu, aby o prípadnom
ďalšom návrhu na vzatie do väzby rozhodoval „zákonný sudca“.
Hoci teda Najvyšší súd Slovenskej republiky nebol povinný z dôvodov vyššie
uvedených sa zaoberať aj ďalšími námietkami obvineného, považuje za potrebné sa na tomto
mieste vyjadriť aspoň k niektorým z nich.
Pokiaľ ide o tú námietku obvineného, že pri jeho vzatí do väzby boli prekročené
lehoty ustanovené v čl. 8 ods. 3 Listiny (24 hod. pre prepustenie zadržanej osoby na slobodu
alebo jej odovzdanie súdu a 24 hod. pre vypočutie zadržanej osoby sudcom a rozhodnutie
o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu), ktoré majú podľa jeho názoru prednosť
pred lehotami ustanovenými v čl. 17 ods. 3 Ústavy SR a § 85 ods. 4 a § 87 ods. 2 Tr. por.
(48 hod. pre prepustenie zadržanej osoby na slobodu alebo jej odovzdanie súdu a 48 hod.,
resp. 72 hod. pri obzvlášť závažných trestných činoch pre vypočutie zadržanej osoby sudcom
a rozhodnutie o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu), tak k tejto je potrebné uviesť
predovšetkým to, že uvedenou otázkou sa už viackrát zaoberal Ústavný súd Slovenskej
republiky, pričom opakovane dospel k takému záveru, že v zmysle čl. 152 ods. 1 a ods. 4
Ústavy SR sú určujúce lehoty podľa Ústavy SR (viď napr. I. ÚS 100/04, I. ÚS 141/04,
I. ÚS 2/05 ,II. ÚS 38/05, II. ÚS 369/06, III. ÚS 220/04, IV. ÚS 64/05).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje tiež na tú skutočnosť, že v čase písania
predmetného odôvodnenia, konkrétne dňa 23. novembra 2010 bol vydaný aj rozsudok ESĽP
vo veci Štetiar a Šutek v. Slovensko (medzitýmne rozhodnutie ESĽP vo veci
Šutek v. Slovensko, sťažnosť č. 17517/07 bolo prílohou odôvodnenia podanej sťažnosti),
zaoberajúci sa okrem iného i vyššie uvedenou otázkou.
Z obsahu predmetného rozsudku vyplýva, že aj keď si je ESĽP vedomý toho,
že doktrína záväzného precedensu nie je na Slovensku formálne uznávaná, usúdil, že súdnu
prax je potrebné brať do úvahy. Vzhľadom na to preskúmal judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky a zistil, že táto vyzerá byť pomerne rozsiahla a jednoznačne uniformná
v uznaní prednosti 48 hod. lehoty podľa Ústavy SR nad 24 hod. lehotou podľa Listiny.
Pri vytváraní tohto postoja sa pritom Ústavný súd Slovenskej republiky opieral o zásadu
„lex posterior dorogat legi priori“ a ustanovenie čl. 152 Ústavy SR. ESĽP má za to,
že čl. 152 Ústavy SR poskytuje rozumný, aj keď nie priamy základ pre uprednostnenie
Ústavy SR pred akoukoľvek inou legislatívou, vrátane Listiny. Pokiaľ ide o odlišný názor
vyjadrený v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave zo 16. februára 2006, tak tento je podľa jeho
názoru pomerne nejasný a v každom prípade ojedinelý, bez ďalšieho nasledovania. Čo sa týka
pravidiel vytvárania zákonov, o ktoré sa opierali navrhovatelia, ESĽP zistil, že tieto boli
prijaté ako uznesenia parlamentu a vlády a boli zverejnené v Zbierke zákonov. Nemajú teda
právny status zákona, pričom ich právna záväznosť a účinok je pomerne nejasná
predovšetkým s ohľadom na jednoznačnú judikatúru a presvedčivé zdôvodnenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
Vo svetle vyššie zmienených úvah ESĽP nenašiel žiaden dôvod - ani s ohľadom
na princíp právnej istoty - na to, aby bol prijatý iný záver ako ten, že aplikovateľné právo bolo
v súlade s Ústavou SR a že zákonná lehota na predvedenie navrhovateľov pred sudcu bola
lehota podľa čl. 17 ods. 3 Ústavy SR a § 76 ods. 4 a § 77 ods. 1 Tr. por. účinného v danom
čase, čiže 48 hodín.
Vo vzťahu k tej námietke obvineného, že o jeho vzatí do väzby nerozhodol „zákonný
sudca“, keďže sudca pre prípravné konanie JUDr. Ivan Giertli nebol dočasne pridelený alebo
preložený na výkon funkcie na Špecializovaný trestný súd v súlade s Ústavou SR a zákonom,
uvádza Najvyšší súd Slovenskej republiky iba toľko, že riešenie tejto otázky nie je v jeho
kompetencii, ale v kompetencii iného orgánu, konkrétne Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
Napokon je potrebné upozorniť i na to, že nie je pravdou, ako tvrdí obvinený,
že súčasťou predmetného vyšetrovacieho spisu nie je žiadna utajovaná príloha. Táto bola totiž
po doručení Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 25. októbra 2010 uložená
na pracovisku ochrany utajovaných skutočností. S ohľadom na jej obsah, ako aj obsah
súvisiaceho spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky len na dôvažok uvádza,
že v ďalšom konaní bude potrebné sa dôsledne zaoberať zákonnosťou získania
dôkazu – prepisov správ, a teda i možnosťou ich následného použitia v predmetnom trestnom
konaní.
Na záver je potrebné uviesť, že z obsahu spisu je zrejmé, že v predmetnom konaní
došlo aj k ďalšiemu procesnému pochybeniu, keďže ani obvinenému JUDr. P. P. a ani jeho
obhajkyni nebolo doposiaľ doručené vyššie spomenuté uznesenie o spojení veci
z 20. októbra 2010, sp. zn. ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, v dôsledku čoho nemohol
obvinený ani využiť svoje právo podať proti nemu sťažnosť (§ 185 ods. 2 Tr. por.),
a to napriek tomu, že táto by v zmysle § 185 ods. 6 Tr. por. nemala odkladný účinok.
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako je uvedené v enunciáte tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 2. novembra 2010
JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová