Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tost/31/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana

Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí

konanom 2. novembra 2010 v Bratislave v trestnej veci proti obvinenému JUDr. P. P.,

pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/

Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140 písm. c/ Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21

ods. 1 písm. b/ Tr. zák., o sťažnosti obvineného proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, z 22. októbra 2010,

sp. zn. 89/2010, takto

rozhodol:

Podľa napadnuté uznesenie s a z r u š u j e v celom

rozsahu a obvinený JUDr. P. P., nar. X., s a p r e p ú š ť a z väzby na slobodu.

O d ô v o d n e n i e

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko

Banská Bystrica (ďalej už len „Špecializovaný trestný súd“), uznesením z 22. októbra 2010,

sp. zn. 89/2010, vzal do väzby obvineného JUDr. P. P., nar. X., trvale bytom H.,

ul. K. X./X., z dôvodov uvedených v , s tým, že táto

mu začala plynúť dňa 20. októbra 2010 od 10.36 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon

väzby v Banskej Bystrici. Zároveň podľa neprijal ponuku

prevzatia záruky za ďalšie správanie obvineného ponúknutú jeho manželkou JUDr. K. P.,

podľa per analogiam s poukazom na c ods. 1

Slovenskej republiky (ďalej už len „Ústava SR“) a článok 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej už len „Dohovor“) neprijal tiež písomný sľub

obvineného a napokon podľa per analogiam s poukazom na c

ods. 1 SR a Dohovoru neprijal ani peňažnú záruku ponúknutú

manželkou obvineného.

2

Proti tomuto uzneseniu podal obvinený JUDr. P. P. ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť,

ktorú neskôr prostredníctvom svojich obhajcov JUDr. Z. C. a Mgr. R. T., PhD. aj písomne

zdôvodnil.

V jej písomnom odôvodení pritom uviedol, že rozhodnutie súdu považuje z viacerých

dôvodov za nezákonné a podanou sťažnosťou sa preto domáha jeho zrušenia a prepustenia

z väzby na slobodu.

V prvom rade upozornil na tú skutočnosť, že v danom prípade nie je daná pôsobnosť

Špecializovaného trestného súdu. Zločin, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie nie je totiž

uvedený v ustanovení , kde je uvedený taxatívny výpočet trestných činov,

na ktoré sa vzťahuje pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu. V prípade, že by súd

odôvodňoval svoju pôsobnosť spoločným konaním v inej veci, kde je daná pôsobnosť

Špecializovaného trestného súdu, poukázal na tú skutočnosť, jeho pôsobnosť sa vzťahuje

na trestné činy súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a/ až j/ alebo k/, § 14

, ak sú splnené podmienky na spoločné konanie. Avšak v danom prípade tieto

podmienky podľa jeho názoru splnené nie sú, a to z dvoch zásadných dôvodov. Po prvé

trestný čin, pre ktorý je stíhaný nesúvisí so žiadnym z trestných činov uvedených

v ustanovení (trestného činu sa mal dopustiť v súvislosti s „drogovým trestným

činom“), a teda neexistuje vecná súvislosť medzi trestnými činmi. Po druhé § 14 písm. l/

navyše predpokladá, že musia byť splnené podmienky na spoločné konanie, čo však

v jeho prípade neprichádza do úvahy, a to aj s poukazom na ustanovenie

Spoločné konanie by totiž v tomto prípade nepochybne bránilo ukončeniu jeho trestnej veci

v primeranej lehote, nakoľko v trestnej veci úkladnej vraždy, ku ktorej bola pripojená, sa bude

vykonávať vzhľadom na charakter skutku a množstvo obvinených rozsiahle dokazovanie

a vyšetrovanie. Vyšetrovanie v tejto trestnej veci je iba v počiatočnom štádiu, na rozdiel

od jeho trestnej veci, v ktorej sa vzhľadom na charakter spáchaného činu bude vykonávať iba

jednoduché vyšetrovanie, ktoré napokon už takmer vykonané bolo. Zároveň v tejto súvislosti

poukázal aj na ustanovenie , ktoré vylučuje spojenie veci podľa

na spoločné konanie. S ohľadom na uvedené má teda za to, že nie sú dané podmienky

na spoločné konanie s trestnou vecou úkladnej vraždy prostredníctvom osoby obvineného S..

Ako ďalej zdôraznil, v jeho prípade došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody,

v rozpore s účelom SR, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli a taktiež

v rozpore s účelom SR, v zmysle ktorého nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi.

3

Okrem vyššie uvedených skutočností poukázal i na to, že súd nenaplnil ustanovenie

, keďže odôvodnenie rozhodnutia o jeho vzatí do väzby neobsahuje

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. V tejto

súvislosti uviedol, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sa uvádza, že „zo samotného

skutku, z ktorého je JUDr. P. obvinený vyplýva skutočnosť, že mal pôsobiť na svedkov

v snahe mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie v úmysle zakryť trestný

čin, z ktorého je obvinený R. M....“, avšak v samotnom uznesení o vznesení obvinenia

sa neuvádza, že by mal pôsobiť na viacerých svedkov. Sudca pre prípravné konanie teda

odôvodnil jeho vzatie do väzby touto, z ničoho nevyplývajúcou a nepreukázanou

skutočnosťou.

Ďalej sa obvinený podrobne zaoberal tým, prečo v jeho prípade nemožno hovoriť

o existencii ani jedného z dôvodov väzby uvedených v a

V súvislosti s prvým z uvedených dôvodov poukázal predovšetkým na to, že už v oboch

trestných veciach vypovedal plnú moc všetkým obvineným, ktorých zastupoval. Ako ďalej

uviedol, v napadnutom uznesení sa uvádza, že „hrozí dôvodná obava, že sa po prepustení

na slobodu bude správať spôsobom, ktorý predpokladá dôvod kolúznej väzby až aj

s poukazom na samotnú podstatu stíhaného skutku, čo je umocnené teraz už aj osobným

záujmom obvineného“, no podľa jeho názoru ani táto skutočnosť z ničoho nevyplýva.

Z rozhodnutia nie je pritom ani zrejmé, o aký „osobný záujem obvineného“ by sa malo jednať

a už vôbec nie je zrejmé a preskúmateľné, z akého dôvodu by mal byť dôvodom jeho väzby.

Taktiež má za to, že pokiaľ sa mal stíhaného skutku dopustiť v súvislosti s trestnou vecou

vedenou pod sp. zn. KRP-117/OVK-TT-2010 a v súvislosti s I. S. v procesnom postavení

svedka, z ničoho nie je možné vyvodiť záver, že by sa mal obdobného konania dopustiť

v súvislosti s inou trestnou vecou (sp. zn. PPZ-193/BOK-ZA-2010) a v súvislosti s inými

svedkami, ktorí majú byť v inej trestnej veci vypočutí. Orgány činné v trestnom konaní (ďalej

už len „OČTK“) doposiaľ nepredložili žiadne dôkazy preukazujúce súvislosť trestného činu,

za ktorý mu bolo vznesené obvinenie s trestným činom úkladnej vraždy, v ktorej je obvinený

o.i I. S.. Rozhodnutie je tak založené len na podklade prezumpcie, že by mohol ovplyvňovať

svedkov vo veci úkladnej vraždy, ktorí neboli doteraz vypočutí, čo treba považovať

v právnom štáte za absolútne neprijateľné. Pokiaľ ide o druhý dôvod väzby, obvinený

poukázal na to, že tým, že sa v napadnutom uznesení uvádza,

že „existuje reálna obava, že by obvinený mohol pokračovať v trestnej činnosti toho istého

druhu, keďže vystupoval ako advokát v trestnej veci vedenej pod sp. zn.

KRP-117/OVK-TT-2010 a tiež č. k. PPZ-193/BOK-ZA-2010 a sú mu známe mená svedkov,

4

na základe ktorých bolo vznesené obvinenie a títo svedkovia ešte neboli vypočutí po vznesení

obvinenia.“, sa vlastne v rozpore s ustanovením zakladá dôvod

väzby na potrebe uskutočnenia výsluchu iba neurčito vymedzeného okruhu svedkov

a na hypotetickej obave z ich možného ovplyvňovania. Opätovne zdôraznil, že podľa jeho

názoru OČTK a súd v danom prípade spájajú dve veci, ktoré absolútne spolu nesúvisia

a navyše nemajú reálny podklad a neboli nijakým spôsobom preukázané. Samotné podozrenie

zo spáchania trestného činu samo o sebe nemôže byť titulom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/

, pretože neexistuje skutočná obava z pokračovania v trestnej činnosti (v súčasnosti už

nie je spôsobilý takú trestnú činnosť páchať, keďže v uvedených trestných veciach vypovedal

klientom plnú moc). Obvinený má teda za to, že keďže v odôvodnení napadnutého uznesenia

nie sú uvedené dostatočne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavy z následkov uvedených

v ustanovení a , je potrebné ho považovať

za nepreskúmateľné, a preto odporujúce princípom riadneho a spravodlivého procesu.

Obvinený namietal i tú skutočnosť, že vyšetrovateľ dňa 20. októbra 2010 odoprel jeho

obhajkyni nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, pričom toto svoje rozhodnutie žiadnym

spôsobom neodôvodnil a neuviedol teda ani žiadne závažné dôvody v zmysle § 69 ods. 2

Nezákonnosť postupu vidí obvinený napokon i v tom, že ani jemu, ani jeho obhajkyni

nebolo doposiaľ doručené uznesenie o spojení veci s vecou ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010.

Obvinený je toho názoru, že jeho vzatie do väzby má politické pozadie v úmysle

zastrašiť obvinených a obhajcov v politicky exponovanej trestnej veci úkladnej vraždy.

Postup polície považuje za nezákonný a účelový. Napokon i výsluch svedka – vyšetrovateľa

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. S. O. konaný dňa 20. októbra 2010

bol podľa neho vykonaný nezákonne, keďže už v tento deň mal zvolenú obhajkyňu,

o čom vyšetrovateľ vedel, no táto napriek tomu o predmetnom úkone informovaná nebola.

Nakoniec obvinený poukazuje i na nezákonnosť postupu súdu v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadosti o nahradenie väzby niektorou z možností uvedených

v ustanovení a , čo malo byť posúdené v zmysle ako predbežná

otázka. Je presvedčený o tom, že v jeho prípade boli splnené podmienky na postup v zmysle

vyššie uvedených ustanovení. Má za to, že súd v danom prípade absolútne nerešpektoval

zásadu primeranosti a zároveň jednu zo základných zásad trestného konania uvedenú

v ustanovení , keďže rozhodnutie o jeho vzatí do väzby nemožno v žiadnom

prípade považovať za primerané povahe skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie.

5

Obvinený je teda s ohľadom na vyššie uvedené toho názoru, že zákonné dôvody väzby

nie sú u neho v žiadnom prípade dané. Verí, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

nepodľahne verejnému záujmu, bude rozhodovať nezávisle a nestranne, preskúma všetky

podstatné okolnosti prípadu a prepustí ho z väzby na slobodu.

Pokiaľ ide o odôvodnenie podanej sťažnosti prostredníctvom obhajcu Mgr. R. T.,

PhD., toto bolo doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v deň konania neverejného

zasadnutia a je v ňom vyjadrených v podstate niekoľko dôvodov, pre ktoré možno podľa

obvineného považovať jeho vzatie do väzby ako i držanie v nej za nezákonné.

Čo sa týka prvého dôvodu, obvinený v prvom rade poukázal na to, že SR

č. pôvodným znením , pokiaľ ide o lehoty bola zhodná s

Listiny základných práv a slobôd (ústavný , ďalej už len „Listina“).

K zmene lehôt uvedených v SR došlo až ústavným zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa SR č. v znení neskorších

predpisov s účinnosťou od 1. júla 2001, a to tak, že lehota pre prepustenie zadržanej osoby

na slobodu alebo jej odovzdanie súdu bola zmenená z 24 hod. na 48 hod. a lehota

pre vypočutie zadržanej osoby sudcom a rozhodnutie o väzbe alebo o jej prepustení

na slobodu bola zmenená z 24 hod. na 48 hod. a pri obzvlášť závažných trestných činoch

na 72 hod. od prevzatia (rovnaké lehoty stanovuje i v a ).

Čl. 8 ods. 3 Listiny novelizovaný nebol.

Ako ďalej podotkol, z SR vyplýva, že Listina i

SR majú rovnakú právnu silu, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky nie je príslušný

na konanie o súlade právnych predpisov rovnakej právnej sily (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 4. mája 2000, sp. zn. ). O neplatnosti Listiny alebo

jej Ústavný súd Slovenskej republiky podľa SR doposiaľ

nerozhodol.

Vzhľadom na rovnakú právnu silu SR (ústavného )

a Listiny má obvinený za to, že v jeho trestnej veci bolo povinnosťou orgánov činných

v trestnom konaní a špecializovaného trestného súdu postupovať v súvislosti s jeho zadržaním

a vzatím do väzby v súlade s čl. 8 ods. 3 Listiny, nakoľko tento ustanovuje prísnejšie

podmienky pre prípadný zásah do základného práva na osobnú slobodu a zabezpečuje väčší

rozsah práva na osobnú slobodu ako SR. Keďže nejde o rozsah

6

odporujúci Ústave SR ( SR), je potrebné podľa jeho názoru vždy

aplikovať ustanovenie čl. 8 ods. 3 Listiny.

V tejto súvislosti tiež uviedol, že vzhľadom na uverejnenie uznesenia č. 519

(uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky z 18. decembra 1996 k návrhu legislatívnych

pravidiel tvorby ) a uznesenia

č. 241 (uznesenie vlády Slovenskej republiky z 8. apríla 1997, ktorým boli schválené

legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke zákonov

pod č. ) v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, obsahujúcich identickú

úpravu legislatívnych pravidiel týkajúcich sa novelizácie zákonov (zakazujú nepriamu

novelizáciu), právom očakával, že ak ústavný zmenou

SR umožní väčší zásah do práva na osobnú slobodu, takáto zmena sa premietne

i do príslušného ustanovenia Listiny prostredníctvom jej novelizácie osobitným článkom.

No keďže takto zákonodarca nepostupoval, bolo vzhľadom na princíp právnej istoty, znenie

SR a Listiny povinnosťou vyšetrovateľa Policajného zboru,

prokurátora špeciálnej prokuratúry a Špecializovaného trestného súdu pri aplikácii ustanovení

a postupovať tak, aby boli dodržané lehoty stanovené v Listiny.

Obvinený upozornil i na tú skutočnosť, že o prípadnom zrušení čl. 8 ods. 3 Listiny

by mohol rozhodnúť len Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom neplatnosť tohto

ustanovenia by vznikla až deväťdesiatym dňom po uverejnení rozhodnutia o jeho neplatnosti

spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov ( SR). Z uvedeného

teda vyplýva, že čl. 8 ods. 3 Listiny je stále platným a ustanovenia § 85 ods. 4 a § 87 ods. 2

sú s ním v rozpore.

S ohľadom na vyššie uvedené a tiež s poukazom na čl. 5 ods. 1 Dohovoru, ktorý

vyžaduje, aby pozbavenie slobody bolo v súlade so všetkými vnútroštátnymi právnymi

predpismi, dospel obvinený k takému záveru, že keďže k jeho zadržaniu došlo dňa

20. októbra 2010 o 10.36 hod. a návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej už len „ÚŠP GP SR“) z 21. októbra 2010,

sp. zn. VII Gv 112/10, na jeho vzatie do väzby, bol Špecializovanému trestnému súdu

doručený až 21. októbra 2010 o 16.50 hod., z dôvodu prekročenia 24 hod. lehoty

prokurátorom na jeho odovzdanie ako zadržaného súdu spolu s návrhom na jeho vzatie

do väzby mal byť prepustený na slobodu ( Listiny, in fine,

ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 Dohovoru). Ako ďalej zdôraznil, okrem spomenutého prekročenia

7

lehoty bolo povinnosťou Špecializovaného trestného súdu ho do 24 hod. od prevzatia vypočuť

a rozhodnúť o väzbe alebo prepustiť na slobodu. Nakoľko ale napadnuté uznesenie

Špecializovaného trestného súdu bolo vyhlásené až dňa 22. októbra 2010 asi o 17.00 hod.,

z dôvodu prekročenia 24 hod. lehoty sudcom mal byť prepustený na slobodu i z tohto dôvodu

( Listiny, veta prvá , , a

ods. 4 Dohovoru). Formálne podmienky pre jeho vzatie do väzby teda neboli splnené.

S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu obvinený dodal, že vzhľadom

na medzitýmne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej už len „ESĽP“) vo veci

Šutek proti Slovensku, sťažnosť č. 17517/07 a Michalko proti Slovensku, sťažnosť

č. 35377/05 - pripojené v prílohe tohto odôvodnenia – je zrejmé, že ESĽP sa bude zaoberať

rozdielne stanovenými lehotami pre odovzdanie zadržaného súdu v Listine oproti Ústave SR

a . Naviac pripojil i medzitýmne rozhodnutie ESĽP vo veci Gál

proti Slovensku, sťažnosť č. 45426/06, z ktorého je zrejmé, že senát Krajského súdu v Trnave

sa v uznesení zo dňa 16. februára 2006 stotožnil s námietkami sťažovateľa o nedodržaní

24 hod. lehoty pre odovzdanie zadržaného súdu a nariadil prepustenie sťažovateľa z väzby.

Vo všetkých vyššie uvedených veciach ESĽP pritom neodmietol sťažnosť ako zjavne

nepodloženú podľa čl. 35 Dohovoru a zástupcovi Slovenskej republiky pred ESĽP položil

konkrétne otázky týkajúce sa zlučiteľnosti pozbavenia osobnej slobody po uplynutí

24 hod. lehoty s čl. 5 ods. 1 Dohovoru a kvality vnútroštátneho práva v súvislosti

s odovzdaním zadržaného obvineného súdu.

Ďalšia námietka obvineného smerovala voči tomu, že o jeho vzatí do väzby

nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Poukázal na to, že pri skúmaní

podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa prvej vety SR

treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia

SR a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva (napr.

Dohovoru). Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu,

ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne

pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade

s rozvrhom práce súdu (napr. ).

Ako ďalej zdôraznil, s účinnosťou od 17. júla 2009 bol zriadený Špecializovaný

trestný súd ( o Špecializovanom trestnom súde a o zmene

a doplnení niektorých zákonov) a i keď z ustanovenia čl. XII

8

vyplýva, že dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky prechádza zo Špeciálneho súdu

na Špecializovaný trestný súd okrem iného výkon súdnictva, uvedené ešte automaticky

neznamená, že o jeho vzatí do väzby mal rozhodovať sudca pre prípravné konanie

JUDr. Ján Giertli. Z a písm. b/ SR a naň nadväzujúcich ustanovení

a ods. 2, a , a o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž

vyplýva, že rozhodovať o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov patrí do výlučnej

pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (žiadny iný orgán Slovenskej republiky, vrátane

Národnej rady Slovenskej republiky si túto pôsobnosť nemôže atrahovať), pričom na internej

stránke Súdnej rady Slovenskej republiky nie je po 17. júli 2009 uverejnené žiadne také

uznesenie, ktorým by bol predseda senátu JUDr. Ján Giertli dočasne pridelený alebo

preložený na výkon funkcie na Špecializovaný trestný súd.

Uviedol, že ustanovenie SR je jediné možné riešenie kreovania

alebo korekcie úpravy súdnej sústavy v právnom štáte, ktoré sa však musí pri rešpektovaní

zásad právneho štátu aplikovať vo vzájomnej súvislosti s inými ustanoveniami SR,

teda aj s ustanovením o nepreložiteľnosti sudcu podľa SR

a ustanovením o pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 141a ods. 4 písm. b/

SR. Ustanovenie čl. XII vo svojej podstate realizuje

preloženie sudcov na novovzniknutý súd, na ktoré je potrebné získať súhlas sudcu

podľa SR.

S ohľadom na vyššie uvedené je teda obvinený toho názoru, že keďže sudca

pre prípravné konanie JUDr. Ivan Giertli nebol dočasne pridelený alebo preložený na výkon

funkcie na Špecializovaný trestný súd v súlade s SR a zákonom, vydaním

napadnutého uznesenia Špecializovaného trestného súdu z 22. októbra 2010 bol v rozpore

s , ods. 2 a ods. 5 SR a Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi

a o jeho vzatí do väzby teda nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“.

Rovnako má za to, že o jeho vzatí do väzby nerozhodol súd, ktorý by bol nestranný, nakoľko

uvedený vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené

pochybnosti o jeho nestrannosti.

V predmetnom odvodnení podanej sťažnosti obvinený opakovane poukázal i na tú

skutočnosť, že v danom prípade nebola podľa jeho názoru daná pôsobnosť Špecializovaného

9

trestného súdu podľa , nakoľko ohľadne jeho trestnej veci pôvodne

vedenej pod ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 neboli splnené podmienky na vykonanie

spoločného konania ( a ). Aj z tohto dôvodu bol teda vydaním

napadnutého uznesenia v rozpore s , ods. 2 a ods. 5 SR a

Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi a o jeho vzatí do väzby tak nerozhodol „nezávislý

a nestranný súd zriadený zákonom“.

Obvinený má za to, že jeho vzatie do väzby a držanie v nej je nezákonné napokon aj

z toho dôvodu, že jeho trestné stíhanie je založené výlučne na dôkazoch, ktorých zákonnosť

nie je možné z dôvodov nižšie uvedených preskúmať.

Z uznesenia o vznesení obvinenia z 20. októbra 2010 vyplýva, že dňa

29. septembra 2010 mal posielať tam citované SMS správy z účastníckej stanice

s tel. číslom X., pričom vo vyšetrovacom spise sú založené prepisy hovorov

z 29. septembra 2010 (príloha č. 1 až 4 k č.p.: PPZ-ZPČ-Z-IV-236/2010), z ktorých je zrejmé,

že tieto boli získané na základe rozhodnutia Krajského súdu v Trnave

č.p.: KSTT-V-186-1/2010-Ntt a rozhodnutia Krajského súdu v Trnave

č.p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt. Kópie predmetných rozhodnutí mali byť pritom v zmysle

žiadosti vyšetrovateľa z 20. októbra 2010 (č. l. 480 vyš. spisu) zaevidované

pod č.: PPZ-V-525/2010-BOK-Z a PPZ-V525-1/2010-BOK-Z a uložené v utajovanej prílohe

spisu ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010, avšak ako obvinený zdôraznil, predmetný vyšetrovací

spis žiadnu utajovanú prílohu neobsahuje, čo mala potvrdiť jeho obhajcovi aj zapisovateľka,

prítomná pri nazretí do vyšetrovacieho spisu na Najvyššom súde Slovenskej republiky dňa

27. októbra 2010. V rozpore s ustanoveniami a tak nebol

pripojený k návrhu prokurátora z 21. októbra 2010 celý doposiaľ získaný spisový materiál.

Obvinený upozornil na tú skutočnosť, že i v súvislosti s väzobným rozhodovaním je

povinnosťou všeobecného súdu skúmať a hodnotiť, či dôkazy, na ktorých je založené

obvinenie konkrétnej osoby, boli získané zákonným spôsobom. Z nezákonne získaných

dôkazov nie je totiž možné vyvodzovať okolnosti a zistenia, významné pre záver o existencii

niektorého z dôvodov väzby vrátane záveru o dôvodnosti trestného stíhania obvineného.

Ako poslednú námietku obvinený uviedol to, že Špecializovaný trestný súd sa v rámci

odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa neho dostatočne nevysporiadal s ponukami

nahradenia jeho väzby, keďže nie je z neho zrejmé, ako boli rešpektované princípy

10

zdržanlivosti (väzba ako ultima ratio procesných opatrení) a primeranosti (proporcionalita

ku charakteru a závažnosti činu, ako aj k druhu a výške očakávaného trestu, či inej

trestnoprávnej sankcie) väzobného práva, a ako bol braný zreteľ na jeho doterajší život,

osobné a sociálne pomery a osobitne spoločenské väzby. Rovnako nie je z neho zrejmá ani

závažnosť usvedčujúcich dôkazov, ktorá však vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani

nemohla byť preskúmaná.

Obvinený je - odhliadnuc od nezákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody

z dôvodov vyššie uvedených - toho názoru, že ďalšie trvanie jeho väzby je vzhľadom

na ponúknuté záruky a prezumpciu neviny opatrením neprimeraným a disproporcionálnym,

nerešpektujúcim princíp zdržanlivosti a základné zásady väzobného práva a porušuje jeho

práva vyplývajúce z , ods. 2 a ods. 5 SR a Dohovoru.

Vzhľadom na vyššie uvedené teda obvinený JUDr. P. P. navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesenie Špecializovaného trestného súdu z 22. októbra 2010, sp. zn.

89/2010, zrušil a prepustil ho ihneď z väzby na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne zistil, že sťažnosť je prípustná a bola

podaná oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote. Na základe toho potom v zmysle

preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým

sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúce, pričom dospel

k záveru, že sťažnosť obvineného je dôvodná.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Západ Trnava

z 12. októbra 2010 bolo pod sp. zn. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 podľa § 199 ods. 1, ods. 2

začaté trestné stíhanie pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa ,

ods. 4 Tr. zák.

Dňa 20. októbra 2010 o 10.36 hod. bol JUDr. P. P. podľa

z dôvodov uvedených v , vyšetrovateľom tej istej

policajnej súčasti, po predchádzajúcom telefonickom súhlase prokurátora, zadržaný

ako podozrivý zo spáchania vyššie uvedeného zločinu.

11

Následne toho istého dňa mu bolo pod sp. zn. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010

podľa vznesené obvinenie pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy

podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140

písm. c/ Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. a obvinenie bolo

vznesené tiež I. S. pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm.

b/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že :

Mgr. P. P. ako obhajca obvineného R. M. v trestnom konaní vedenom pod spisovou

značkou ČVS: KRP-117/OVK-TT-2010 na Úrade justičnej a kriminálnej polície Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Trnave dňa 29. septembra 2010 v čase okolo 13.20 hod.

počas výsluchu svedka Mgr. J. V. z účastníckej stanice s telefónnym číslom X. evidovanej

na meno P. P., H., K. X./X., zaslal na účastnícku stanicu s telefónnym číslom

X. evidovanú na meno I. S., H., Z. X./X., SMS správu s textom: „Zle vypovedal V.,

nebol vami kontaktovaný 5.9.2010 ohladom zmluvy", pričom vedel, že túto účastnícku stanicu

v tom čase používa I. S. a uvedená SMS správa mu ako adresátovi bude doručená, následne

I. S. z účastníckej stanice s telefónnym číslom X. zaslal na účastnícku stanicu s telefónnym

číslom X. SMS správu s textom: „Co mam povedat ja?", pričom vedel, že túto účastnícku

stanicu v tom čase používa Mgr. P. P. a uvedená SMS správa mu ako adresátovi bude

doručená, následne Mgr. P. P. z účastníckej stanice s telefónnym číslom X. krátko

po skončení výsluchu svedka V. zaslal na účastnícku stanicu s telefónnym číslom X. SMS

správu s textom: „Chorvátsko ok ale zmluvu mal M. doma ale vy ste najprv isli za V.

lebo to poziadal M. ale V. nedvihal, tak ste boli za jeho otcom a ten ju mal. To ste vsak

nepovedali M. aten zostal vtom ze je od V..", a následne bezprostredne po ukončení výsluchu

svedka Mgr. J. V., I. S. toho istého dňa v čase o 13.45 hod. ako svedok v tomto trestnom

konaní nepravdivo vypovedal podľa vyžiadaných a zaslaných inštrukcií v SMS správach

od Mgr. P. P. za jeho prítomnosti ako obhajcu obvineného R. M. na tomto procesnom úkone,

pričom Mgr. P. P. a I. S. tak konali za účelom vyviniť obvineného R. M. zo skutku, za ktorý

je stíhaný v uvedenom trestnom konaní.

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, Odbor Západ, Oddelenie vyšetrovania Trnava z 20. októbra 2010, sp. zn.

ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, bola podľa (per analogiam) s poukazom

na spojená na spoločné konanie vyššie uvedená trestná vec

ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 s trestnou vecou obvinených M. P., I. S., R. T., R. M., P. D.,

vedenou pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy

12

podľa § 144 ods. l, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., s tým,

že spoločné konanie bude vedené na Úrade boja proti organizovanej kriminalite, Odbor

Západ pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010.

Prokurátor ÚŠP GP SR podal na základe podnetu vyšetrovateľa dňa 21. októbra 2010

o 16.50 hod. pod sp. zn. VII/1 Gv 112/10-61 na Špecializovaný trestný súd podľa § 87 ods. 1

návrh na vzatie do väzby obvineného JUDr. P. P. z dôvodov uvedených

v , , pričom prílohou tohto návrhu bol predmetný

vyšetrovací spis.

Podľa SR nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa veta prvá o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zákonným sudcom sudca, ktorý

vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne preskúmal predložený spisový materiál,

pričom dospel k takému záveru, že v predmetnom prípade došlo k závažnému procesnému

pochybeniu, keď v rozpore s SR nerozhodol vo veci „zákonný sudca“,

čoho následkom je napadnuté rozhodnutie nezákonné. Špecializovaný trestný súd teda nebol

príslušným na konanie o vyššie citovanom návrhu prokurátora na vzatie obvineného

JUDr. P. P. do väzby, a to z dôvodov nižšie uvedených.

Podľa úkony pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom

konaní vykonáva súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe; ak je takých súdov viac,

úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh.

Podľa pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu sa vzťahuje

na trestný čin úkladnej vraždy.

Podľa pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu sa vzťahuje

na trestné činy súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a/ až j/ alebo k/,

ak sú splnené podmienky na spoločné konanie.

13

Podľa ustanovenia odsekov 1 až 4 sa nevzťahujú na trestné činy,

ktoré patria do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu. Špecializovaný trestný súd

vykonáva konanie o trestných činoch patriacich do jeho pôsobnosti v prvom stupni.

Podľa o všetkých trestných činoch toho istého obvineného

a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné

konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

Podľa ak je osoba podliehajúca pôsobnosti okresného súdu

alebo krajského súdu súčasne stíhaná pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným

činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc Špecializovaného trestného súdu, Špecializovaný

trestný súd vec prejedná a rozhodne, aj pokiaľ ide o súvisiaci trestný čin.

Ináč sa ustanovenie odseku 1 v pomere medzi okresným súdom alebo krajským súdom

na jednej strane a Špecializovaným trestným súdom na druhej strane nepoužije.

Podľa spoločné konanie vykonáva okresný súd v sídle krajského

súdu, ak je príslušný vykonávať konanie aspoň o jednom z trestných činov podľa § 16 ods. 1.

Ak však čo len jeden z trestných činov patrí do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu,

spoločné konanie vykonáva Špecializovaný trestný súd.

Čo sa týka odôvodnenia príslušnosti Špecializovaného trestného súdu sudcom

pre prípravné konanie, z napadnutého uznesenia (str. 4) vyplýva, že „Sudca pre prípravné

konanie podaný návrh preskúmal najskôr z hľadiska, či bol návrh ÚŠP doručený vecne

príslušnému súdu a včas. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver,

že návrh bol podaný na vecne nepríslušnom súde (pôsobnosť súdu daná v zmysle § 14

písm. a/, písm. l/ ), alebo ... .“

Na tomto mieste je potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že v zmysle ustanovení

a , upravujúcich podmienky na vykonanie spoločného konania, môžu

analogicky postupovať tiež OČTK počas prípravného konania.

Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že o trestných činoch,

ktoré spolu súvisia, či už subjektívne (v osobe, osobná súvislosť), alebo objektívne

(vo veci, vecná súvislosť), prípadne nie je vylúčená ani kombinácia subjektívnej a objektívnej

súvislosti, možno vykonávať spoločné konanie (forum connexitatis), ak to zrejme nebude

14

brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Primeranosť lehoty na ukončenie veci síce zákon

výslovne neupravuje, treba ju však vždy posudzovať so zreteľom na konkrétnu prejednávanú

vec. Cieľom spoločného konania je teda predovšetkým prejednať v jednom konaní všetky

trestné činy toho istého obvineného (najmä v prípade viacčinného súbehu trestných činov),

resp. trestné činy rozdielnych obvinených, ktoré spolu súvisia (ide najmä o prípady,

ak sa na trestnej činnosti podieľajú rôznou formou trestnej činnosti – napr. spolupáchateľstvo,

účastníctvo, nadväznosť trestnej činnosti iných osôb na trestnú činnosť hlavného páchateľa

pri niektorých formách trestnej súčinnosti).

Ďalej je potrebné upozorniť na to, že zatiaľ čo vyššie spomenuté ustanovenie

zakotvuje všeobecné pravidlo pre vykonávanie spoločného konania (fakultatívny inštitút),

ustanovenie je jeho modifikáciou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej konštatuje, že pokiaľ ide ustanovenie § 14

písm. l/ , toto síce odkazuje na splnenie podmienok spoločného konania, avšak

ods. 4 druhá veta výslovne zakazuje použitie všeobecných podmienok spoločného

konania podľa

Z ustanovenia a vyplýva, že pôsobnosť

Špecializovaného trestného súdu je daná okrem trestných činov taxatívne uvedených

v až písm. k/ i v prípade trestného činu (činov) toho istého

obvineného vecne súvisiaceho (súvisiacich) s niektorým z trestných činov patriacich

do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, kedy je nevyhnutné vykonať spoločné

konanie. Ide tu teda o obligatórne spoločné konanie o vecne súvisiacich trestných činov

jedného obvineného, kde aspoň jeden z týchto trestných činov je v pôsobnosti

Špecializovaného trestného súdu ( až písm. k/ ).

Ustanovenie druhá veta pritom výslovne zakazuje iné

spoločné konania s príslušnosťou Špecializovaného trestného súdu, ak by malo ísť

o spoločné konanie pre trestný čin patriaci do pôsobnosti Špecializovaného trestného

súdu a trestný čin patriaci do vecnej príslušnosti súdu iného druhu, aj keby boli dané

podmienky spoločného konania podľa (napr. o vecne nesúvisiacich

trestných činoch toho istého obvineného, resp. o vecne nesúvisiacich trestných činoch

viacerých obvinených).

15

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na uvedené len poznamenáva,

že pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu podľa by prichádzala

do úvahy napríklad v prípade jednočinného súbehu (jedným skutkom spácha páchateľ viac

trestných činov), kde je vecná súvislosť trestných činov jedného obvineného daná

v spoločnom skutku. Vecnú súvislosť medzi trestnými činmi toho istého obvineného na účely

spoločného konania, ale naopak nemôže založiť len skutočnosť, že opakujúce sa trestné činy

sú rovnakej povahy (R 32/1980).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň konštatuje, že ustanovenie § 19 ods. 1

druhá veta o príslušnosti Špecializovaného trestného súdu na spoločné konanie,

ak aspoň jeden z trestných činov patrí do jeho pôsobnosti, možno považovať za nadbytočné,

nakoľko ustanovenie prvá veta uvedenú otázku rieši. Rovnako nadbytočné

je i ustanovenie Pre stanovenie príslušnosti Špecializovaného trestného

súdu, resp. vyjadrenie jej priority pred vecnou príslušnosťou iných súdov konajúcim

v prvom stupni sú teda rozhodujúce a zároveň úplne postačujúce ustanovenia § 14

a

Pokiaľ ide o posudzovaný prípad, z obsahu predloženého spisu vyplýva, že dňa

20. októbra 2010 došlo podľa (per analogiam) s poukazom na

k spojeniu trestnej veci obvinených JUDr. P. P. a I. S., pôvodne vedenej pod ČVS:

PPZ-243/BOK-ZA-2010, s trestnou vecou obvinených M. P., I. S., R. T., R. M. a P. D.,

vedenou pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy

podľa § 144 ods. l, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., s tým,

že ďalej sa bude konať pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010.

Je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že pokiaľ ide o príslušnosť OČTK, tak túto

nerieši (k príslušnosti prokurátorov viď až

o prokuratúre v znení neskorších predpisov) a tiež súd nemá v tomto smere možnosť žiadnej

ingerencie. Po dôjdení veci na súd je však tento vždy povinný prioritne skúmať, či je

v tom – ktorom prípade daná jeho príslušnosť v zmysle príslušných ustanovení Trestného

poriadku.

V predmetnom prípade dospel sudca pre prípravné konanie k takému záveru,

že pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu je daná ustanovením

s odkazom na ustanovenie (konkrétne a ).

16

S vyššie uvedeným záverom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v žiadnom prípade

nestotožnil. Predovšetkým považuje za potrebné poukázať na to, že v danom prípade vôbec

neboli splnené zákonné podmienky na vykonanie spoločného konania. Medzi obzvlášť

závažným zločinom úkladnej vraždy, na ktorý sa vzťahuje pôsobnosť Špecializovaného

trestného súdu ( ) a zločinom krivej výpovede a krivej prísahy neexistuje

totiž absolútne žiadna vecná súvislosť (žiaden vnútorný vzťah), ako jedna

zo základných podmienok potrebných pre vykonanie obligatórneho spoločného konania

na Špecializovanom trestnom súde, resp. pre založenie príslušnosti Špecializovaného

trestného súdu podľa (zločin krivej výpovede a krivej prísahy mal byť

spáchaný v konaní vedenom proti obvinenému R. M., sp. zn. KRP-117/OVK-TT-2010,

pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. d/ Tr. zák).

V predmetnom prípade tak došlo k absolútne neopodstatnenému

a neodôvodnenému spojeniu dvoch vecne nesúvisiacich trestných činov, ktoré spája iba to,

že sa na nich mal podieľať o.i. obvinený I. S.. Táto okolnosť však sama o sebe nemôže

v žiadnom prípade odôvodniť vykonanie spoločného konania na Špecializovanom trestnom

súde. To, že JUDr. P. P., stíhaný „len“ pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa

§ 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/

a § 140 písm. c/ Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (nie je daná

pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu podľa ), vystupoval ako obhajca

v oboch trestných veciach, ku ktorých spojeniu došlo, nezohráva pritom v tomto ohľade

žiadnu rolu.

Pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu nebola teda v posudzovanom prípade

daná preto, lebo zločin, pre ktorý je obvinený JUDr. P. P. stíhaný, nie je jedným z trestných

činov taxatívne uvedených v až písm. k/ a keďže menovaný obvinený

nie je súčasne trestne stíhaný aj za iný súvisiaci trestný čin, spadajúci do pôsobnosti

Špecializovaného trestného súdu, pôsobnosť tohto súdu nemožno odôvodniť ani s odkazom

na

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že potom čo dospel k vyššie uvedenému

záveru, a síce, že napadnuté uznesenie vydal „nezákonný sudca“, v dôsledku čoho je

nezákonné nielen toto rozhodnutie, ale aj celé jemu predchádzajúce konanie na súde

(pred sudcom pre prípravné konanie), nebolo potrebné sa zaoberať aj ďalšími námietkami

17

obvineného. Treba však zároveň podotknúť, že uvedené nebráni tomu, aby o prípadnom

ďalšom návrhu na vzatie do väzby rozhodoval „zákonný sudca“.

Hoci teda Najvyšší súd Slovenskej republiky nebol povinný z dôvodov vyššie

uvedených sa zaoberať aj ďalšími námietkami obvineného, považuje za potrebné sa na tomto

mieste vyjadriť aspoň k niektorým z nich.

Pokiaľ ide o tú námietku obvineného, že pri jeho vzatí do väzby boli prekročené

lehoty ustanovené v čl. 8 ods. 3 Listiny (24 hod. pre prepustenie zadržanej osoby na slobodu

alebo jej odovzdanie súdu a 24 hod. pre vypočutie zadržanej osoby sudcom a rozhodnutie

o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu), ktoré majú podľa jeho názoru prednosť

pred lehotami ustanovenými v SR a a

(48 hod. pre prepustenie zadržanej osoby na slobodu alebo jej odovzdanie súdu a 48 hod.,

resp. 72 hod. pri obzvlášť závažných trestných činoch pre vypočutie zadržanej osoby sudcom

a rozhodnutie o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu), tak k tejto je potrebné uviesť

predovšetkým to, že uvedenou otázkou sa už viackrát zaoberal Ústavný súd Slovenskej

republiky, pričom opakovane dospel k takému záveru, že v zmysle čl. 152 ods. 1 a ods. 4

SR sú určujúce lehoty podľa SR (viď napr. , ,

,II. ÚS 38/05, , , ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje tiež na tú skutočnosť, že v čase písania

predmetného odôvodnenia, konkrétne dňa 23. novembra 2010 bol vydaný aj rozsudok ESĽP

vo veci Štetiar a Šutek v. Slovensko (medzitýmne rozhodnutie ESĽP vo veci

Šutek v. Slovensko, sťažnosť č. 17517/07 bolo prílohou odôvodnenia podanej sťažnosti),

zaoberajúci sa okrem iného i vyššie uvedenou otázkou.

Z obsahu predmetného rozsudku vyplýva, že aj keď si je ESĽP vedomý toho,

že doktrína záväzného precedensu nie je na Slovensku formálne uznávaná, usúdil, že súdnu

prax je potrebné brať do úvahy. Vzhľadom na to preskúmal judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky a zistil, že táto vyzerá byť pomerne rozsiahla a jednoznačne uniformná

v uznaní prednosti 48 hod. lehoty podľa SR nad 24 hod. lehotou podľa Listiny.

Pri vytváraní tohto postoja sa pritom Ústavný súd Slovenskej republiky opieral o zásadu

„lex posterior dorogat legi priori“ a ustanovenie SR. ESĽP má za to,

že SR poskytuje rozumný, aj keď nie priamy základ pre uprednostnenie

SR pred akoukoľvek inou legislatívou, vrátane Listiny. Pokiaľ ide o odlišný názor

18

vyjadrený v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave zo 16. februára 2006, tak tento je podľa jeho

názoru pomerne nejasný a v každom prípade ojedinelý, bez ďalšieho nasledovania. Čo sa týka

pravidiel vytvárania zákonov, o ktoré sa opierali navrhovatelia, ESĽP zistil, že tieto boli

prijaté ako uznesenia parlamentu a vlády a boli zverejnené v Zbierke zákonov. Nemajú teda

právny status zákona, pričom ich právna záväznosť a účinok je pomerne nejasná

predovšetkým s ohľadom na jednoznačnú judikatúru a presvedčivé zdôvodnenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

Vo svetle vyššie zmienených úvah ESĽP nenašiel žiaden dôvod - ani s ohľadom

na princíp právnej istoty - na to, aby bol prijatý iný záver ako ten, že aplikovateľné právo bolo

v súlade s SR a že zákonná lehota na predvedenie navrhovateľov pred sudcu bola

lehota podľa SR a a účinného v danom

čase, čiže 48 hodín.

Vo vzťahu k tej námietke obvineného, že o jeho vzatí do väzby nerozhodol „zákonný

sudca“, keďže sudca pre prípravné konanie JUDr. Ivan Giertli nebol dočasne pridelený alebo

preložený na výkon funkcie na Špecializovaný trestný súd v súlade s SR a zákonom,

uvádza Najvyšší súd Slovenskej republiky iba toľko, že riešenie tejto otázky nie je v jeho

kompetencii, ale v kompetencii iného orgánu, konkrétne Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

Napokon je potrebné upozorniť i na to, že nie je pravdou, ako tvrdí obvinený,

že súčasťou predmetného vyšetrovacieho spisu nie je žiadna utajovaná príloha. Táto bola totiž

po doručení Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 25. októbra 2010 uložená

na pracovisku ochrany utajovaných skutočností. S ohľadom na jej obsah, ako aj obsah

súvisiaceho spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky len na dôvažok uvádza,

že v ďalšom konaní bude potrebné sa dôsledne zaoberať zákonnosťou získania

dôkazu – prepisov správ, a teda i možnosťou ich následného použitia v predmetnom trestnom

konaní.

Na záver je potrebné uviesť, že z obsahu spisu je zrejmé, že v predmetnom konaní

došlo aj k ďalšiemu procesnému pochybeniu, keďže ani obvinenému JUDr. P. P. a ani jeho

obhajkyni nebolo doposiaľ doručené vyššie spomenuté uznesenie o spojení veci

z 20. októbra 2010, sp. zn. ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, v dôsledku čoho nemohol

19

obvinený ani využiť svoje právo podať proti nemu sťažnosť ( ),

a to napriek tomu, že táto by v zmysle nemala odkladný účinok.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako je uvedené v enunciáte tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 2. novembra 2010

JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová