Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 282/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., H., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odboru Západ, Trnava, v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 v

súvislosti s kontrolou korešpondencie po prepustení z väzby, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. P. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

B. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného

zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, Trnava (ďalej len

„prezídium Policajného zboru“), v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011

v súvislosti s kontrolou korešpondencie po prepustení z väzby.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ «je obvinený uznesením

vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky – úrad boja proti

organizovanej kriminalite č. k. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo spáchania zločinu krivej

výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zákona

s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140 písm. c/ Tr. zákona formou účastníctva podľa § 21

ods. 1 písm. b / Tr. zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj ako „špecializovaný trestný

súd“) sp. zn. 89/2010 z 22. 10. 2010 bol sťažovateľ podľa ,

vzatý do väzby s tým, že väzba u sťažovateľa začína plynúť dňom 20.

10. 2010 od 10. 36 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby... Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. bolo uznesenie špecializovaného

trestného súdu podľa ustanovenia z 22. 10. 2010

zrušené ako nezákonné a sťažovateľ bol prepustený na slobodu dňa 02. 11. 2010.

Sťažovateľovi dňa 29. 11. 2010 bola doručená z Ústavu na výkon väzby... obálka, v ktorej

sa nachádzali dve otvorené zásielky adresované sťažovateľovi a to zásielka od manželky

sťažovateľa JUDr. K. P. odosielaná 26. 10. 2010 a zásielka odosielaná dňa 27. 10. 2010 od

Ing. M. S. Na základe toho, že predmetné zásielky boli otvorené, sťažovateľ požiadal Ústav

na výkon väzby... (ďalej len „ÚVV...“) o stanovisko, kto a kedy predmetné zásielky otvoril.

Na uvedený sťažovateľov list vedúci úseku administratívy OPO ÚVV B. v liste zo dňa 07.

12. 2010 oznámil, že uvedené zásielky boli po doručení do ÚVV... následne zaslané orgánu

činnému v trestnom konaní, ktorý ich ako otvorené následne späť zaslal do ÚVV..., odkiaľ

boli zaslané sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu. Sťažovateľ písomne požiadal dňa

17. 12. 2010 Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky o stanovisko, kto a kedy

zásielky po prepustení z väzby otvoril. Na uvedený list reagoval vyšetrovateľ vyhotovením

záznamu zo dňa 7. 1. 2011, do ktorého však sťažovateľ reálne nahliadol až 12. 5. 2011,

pretože keď po prvýkrát bolo umožnené sťažovateľovi nahliadnuť do spisu dňa 20. 04. 2011,

uvedený záznam o otvorení obálok sa nenachádzal, na čo výslovne sťažovateľ upozornil

vyšetrovateľa po nahliadnutí do spisu. V zázname z 7. 1. 2011 sa uvádza, že vyšetrovateľ

nevedel, že v čase vykonávania kontroly korešpondencie dňa 8. 11. 2010 a 9. 11. 2010 bol

sťažovateľ z väzby prepustený a prvýkrát sa to dozvedel od samotného sťažovateľa dňa

7. 12. 2010. Zároveň vyšetrovateľ uviedol, „že v prípade, že by som bol v čase kontroly

predmetnej korešpondencie aj neoficiálne vedel o prepustení JUDr. P. P. z väzby, túto by

som určite nebol cenzuroval.“ K tomuto sťažovateľ uvádza, že uvedené tvrdenie je výslovne

klamlivé a zavádzajúce. Záznam o povoľovaní a kontrole korešpondencie je pôvodne

vyhotovený dňa 19. 10. 2010, ktorý následne samotný vyšetrovateľ ručne opravil na dátum

25. 10. 2010, pričom v tom čase sťažovateľovi nebola doručená žiadna zásielka. Sťažovateľ

uvádza, že vyšetrovateľ mal poznatok o skutočnosti, že sťažovateľ bol prepustený aj na

slobodu už skôr ako 07. 12. 2010, nakoľko sťažovateľovi boli vyšetrovateľom na domácu

adresu doručované späť listy odosielané tretími osobami a to dňa 10. 11. 2011, ako aj

uznesenia o pribratí znalcov v predmetnom konaní, a to konkrétne dňa 22. 11. 2010.

Z uvedeného je zrejmé, že došlo k zásahu do garantovaného práva na súkromný

život tzv. listové tajomstvo, nakoľko bolo zrejmé, že sťažovateľ je na slobode a teda nie je

možné cenzurovať a nahliadať do jeho osobnej korešpondencie.».

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na príslušné ustanovenia

o výkone väzby v znení neskorších predpisov, podľa ktorých „Právo nahliadnuť do

korešpondencie obvineného... má riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru; pritom

je oprávnený oboznámiť sa s jej obsahom... Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie nahliadať

do korešpondencie obvineného nie je žiadnymi právnymi predpismi dané orgánom činným

v trestnom konaní vrátane vyšetrovateľom Prezídia policajného zboru – odboru úradu boja

proti organizovanej kriminalite a to nielen počas trvania väzby obvineného, ale najmä

vtedy, keď je obvinený prepustený na slobodu.“.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho prípade vyšetrovateľ prezídia Policajného zboru bez

zákonného dôvodu nahliadal do jeho korešpondencie, čím porušil ním označené práva.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto nálezom rozhodol:

„1. Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor

Západ, oddelenie vyšetrovania v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 porušili

základné právo sťažovateľa podľa článku 22 ods. 1 a 22 ods. 2

a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti

so kontrolou korešpondencie po prepustení sťažovateľa z väzby.

2. Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

15 000 Eur (slovom päťnásťtisíc eúr), kioré mu je Prezídium Policajného zboru Slovenskej

republiky povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

261,82 Eur (slovom dvestošesťdesiatjeden eúr osemdesiatdva centov), ktoré je povinné

vyplatiť sťažovateľovi Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky, a to účet

právneho zástupcu JUDr. B. K., advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

na ochranu listového tajomstva podľa a 2 , ako aj práv podľa

a 2 dohovoru postupom vyšetrovateľa prezídia Policajného zboru, ktorý po prepustení

sťažovateľa z väzby na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. novembra 2010 vykonal 8. novembra 2010 povoľovanie a kontrolu

dvoch listových zásielok adresovaných sťažovateľovi odôvodňujúc svoj postup neznalosťou

okolnosti jeho prepustenia z väzby. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti

namietal nesprávny úradný postup vyšetrovateľa prezídia Policajného zboru, ktorý konal

„v rozpore s platným právom a v rozpore s príslušnými článkami SR“, čím bolo

závažným spôsobom zasiahnuté do jeho označených práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Podľa § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,

okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená

škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý

zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Na základe uvedeného je nepochybné, že pokiaľ je sťažovateľ toho názoru, že

postupom vyšetrovateľa prezídia Policajného zboru v súvislosti s cenzúrovaním

korešpondencie sťažovateľa po jeho prepustení z väzby došlo k porušeniu ním označených

práv, na základe čoho mu vznikla nemajetková ujma, môže sa jej náhrady, ako aj ochrany

svojich práv domáhať postupom v zmysle príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti

za škodu. Sťažovateľ má teda v danom prípade k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného

princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného

znenia in fine („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011