Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 282/2011
PDF · 157.98 KB
No categories available
I. ÚS 282/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., H., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, odboru Západ, Trnava, v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 v
súvislosti s kontrolou korešpondencie po prepustení z väzby, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. P. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
B. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, Trnava (ďalej len
„prezídium Policajného zboru“), v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011
v súvislosti s kontrolou korešpondencie po prepustení z väzby.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ «je obvinený uznesením
vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky – úrad boja proti
organizovanej kriminalite č. k. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo spáchania zločinu krivej
výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zákona
s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140 písm. c/ Tr. zákona formou účastníctva podľa § 21
ods. 1 písm. b / Tr. zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného
trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj ako „špecializovaný trestný
súd“) sp. zn. Tp 89/2010 z 22. 10. 2010 bol sťažovateľ podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c)
Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba u sťažovateľa začína plynúť dňom 20.
10. 2010 od 10. 36 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby... Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tost 31/2010 bolo uznesenie špecializovaného
trestného súdu podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z 22. 10. 2010
zrušené ako nezákonné a sťažovateľ bol prepustený na slobodu dňa 02. 11. 2010.
Sťažovateľovi dňa 29. 11. 2010 bola doručená z Ústavu na výkon väzby... obálka, v ktorej
sa nachádzali dve otvorené zásielky adresované sťažovateľovi a to zásielka od manželky
sťažovateľa JUDr. K. P. odosielaná 26. 10. 2010 a zásielka odosielaná dňa 27. 10. 2010 od
Ing. M. S. Na základe toho, že predmetné zásielky boli otvorené, sťažovateľ požiadal Ústav
na výkon väzby... (ďalej len „ÚVV...“) o stanovisko, kto a kedy predmetné zásielky otvoril.
Na uvedený sťažovateľov list vedúci úseku administratívy OPO ÚVV B. v liste zo dňa 07.
12. 2010 oznámil, že uvedené zásielky boli po doručení do ÚVV... následne zaslané orgánu
činnému v trestnom konaní, ktorý ich ako otvorené následne späť zaslal do ÚVV..., odkiaľ
boli zaslané sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu. Sťažovateľ písomne požiadal dňa
17. 12. 2010 Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky o stanovisko, kto a kedy
zásielky po prepustení z väzby otvoril. Na uvedený list reagoval vyšetrovateľ vyhotovením
záznamu zo dňa 7. 1. 2011, do ktorého však sťažovateľ reálne nahliadol až 12. 5. 2011,
pretože keď po prvýkrát bolo umožnené sťažovateľovi nahliadnuť do spisu dňa 20. 04. 2011,
uvedený záznam o otvorení obálok sa nenachádzal, na čo výslovne sťažovateľ upozornil
vyšetrovateľa po nahliadnutí do spisu. V zázname z 7. 1. 2011 sa uvádza, že vyšetrovateľ
nevedel, že v čase vykonávania kontroly korešpondencie dňa 8. 11. 2010 a 9. 11. 2010 bol
sťažovateľ z väzby prepustený a prvýkrát sa to dozvedel od samotného sťažovateľa dňa
7. 12. 2010. Zároveň vyšetrovateľ uviedol, „že v prípade, že by som bol v čase kontroly
predmetnej korešpondencie aj neoficiálne vedel o prepustení JUDr. P. P. z väzby, túto by
som určite nebol cenzuroval.“ K tomuto sťažovateľ uvádza, že uvedené tvrdenie je výslovne
klamlivé a zavádzajúce. Záznam o povoľovaní a kontrole korešpondencie je pôvodne
vyhotovený dňa 19. 10. 2010, ktorý následne samotný vyšetrovateľ ručne opravil na dátum
25. 10. 2010, pričom v tom čase sťažovateľovi nebola doručená žiadna zásielka. Sťažovateľ
uvádza, že vyšetrovateľ mal poznatok o skutočnosti, že sťažovateľ bol prepustený aj na
slobodu už skôr ako 07. 12. 2010, nakoľko sťažovateľovi boli vyšetrovateľom na domácu
adresu doručované späť listy odosielané tretími osobami a to dňa 10. 11. 2011, ako aj
uznesenia o pribratí znalcov v predmetnom konaní, a to konkrétne dňa 22. 11. 2010.
Z uvedeného je zrejmé, že došlo k zásahu do ústavou garantovaného práva na súkromný
život tzv. listové tajomstvo, nakoľko bolo zrejmé, že sťažovateľ je na slobode a teda nie je
možné cenzurovať a nahliadať do jeho osobnej korešpondencie.».
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 221/2006 Z. z.
o výkone väzby v znení neskorších predpisov, podľa ktorých „Právo nahliadnuť do
korešpondencie obvineného... má riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru; pritom
je oprávnený oboznámiť sa s jej obsahom... Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie nahliadať
do korešpondencie obvineného nie je žiadnymi právnymi predpismi dané orgánom činným
v trestnom konaní vrátane vyšetrovateľom Prezídia policajného zboru – odboru úradu boja
proti organizovanej kriminalite a to nielen počas trvania väzby obvineného, ale najmä
vtedy, keď je obvinený prepustený na slobodu.“.
Sťažovateľ uviedol, že v jeho prípade vyšetrovateľ prezídia Policajného zboru bez
zákonného dôvodu nahliadal do jeho korešpondencie, čím porušil ním označené práva.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto nálezom rozhodol:
„1. Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor
Západ, oddelenie vyšetrovania v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 porušili
základné právo sťažovateľa podľa článku 22 ods. 1 a 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti
so kontrolou korešpondencie po prepustení sťažovateľa z väzby.
2. Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
15 000 Eur (slovom päťnásťtisíc eúr), kioré mu je Prezídium Policajného zboru Slovenskej
republiky povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
261,82 Eur (slovom dvestošesťdesiatjeden eúr osemdesiatdva centov), ktoré je povinné
vyplatiť sťažovateľovi Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky, a to účet
právneho zástupcu JUDr. B. K., advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
na ochranu listového tajomstva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1
a 2 dohovoru postupom vyšetrovateľa prezídia Policajného zboru, ktorý po prepustení
sťažovateľa z väzby na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Tost 31/2010 z 2. novembra 2010 vykonal 8. novembra 2010 povoľovanie a kontrolu
dvoch listových zásielok adresovaných sťažovateľovi odôvodňujúc svoj postup neznalosťou
okolnosti jeho prepustenia z väzby. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti
namietal nesprávny úradný postup vyšetrovateľa prezídia Policajného zboru, ktorý konal
„v rozpore s platným právom a v rozpore s príslušnými článkami Ústavy SR“, čím bolo
závažným spôsobom zasiahnuté do jeho označených práv.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).
Podľa § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.
Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Na základe uvedeného je nepochybné, že pokiaľ je sťažovateľ toho názoru, že
postupom vyšetrovateľa prezídia Policajného zboru v súvislosti s cenzúrovaním
korešpondencie sťažovateľa po jeho prepustení z väzby došlo k porušeniu ním označených
práv, na základe čoho mu vznikla nemajetková ujma, môže sa jej náhrady, ako aj ochrany
svojich práv domáhať postupom v zmysle príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti
za škodu. Sťažovateľ má teda v danom prípade k dispozícii účinný prostriedok nápravy.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného
znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011