Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)IV. ÚS 46/2011
PDF · 311.05 KB
No categories available
IV. ÚS 46/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. H., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. B. N., B.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením vlády
Slovenskej republiky č. 37 z 19. januára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2011 doručená sťažnosť JUDr. D. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy
uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 37 z 19. januára 2011 (ďalej aj
„namietané uznesenie vlády“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vlády č. 412 z 2. mája 2007
vymenovaný za člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“).
Namietaným uznesením vlády bol sťažovateľ „dňom 19. januára 2011“ odvolaný z funkcie
člena súdnej rady. Namietané uznesenie nebolo sťažovateľovi do dňa podania sťažnosti
ústavnému súdu doručené, ale je „zverejnené na oficiálnej webovej stránke vlády SR“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu
(III. ÚS 24/07, III. ÚS 165/07, III. ÚS 172/08, III. ÚS 107/10), podľa ktorej ujatie sa
výkonu verejnej funkcie, resp. odvolanie z výkonu verejnej funkcie nastáva dňom, v ktorom
v zmysle príslušných právnych predpisov verejný funkcionár nadobudol, resp. stratil
oprávnenia a povinnosti spojené s výkonom verejnej funkcie, a preto podáva ústavnému
súdu sťažnosť ešte predtým, ako mu namietané uznesenie vlády bude doručené v záujme
nezmeškania lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
Poukazujúc na ustanovenia čl. 141a ods. 1 písm. d) druhej vety, čl. 141a ods. 2
a čl. 141a ods. 3 ústavy sťažovateľ zdôrazňuje, že „Päťročné funkčné obdobie členov
Súdnej rady SR je garanciou stability zloženia Súdnej rady SR a to bez ohľadu na volebné
obdobia vlády SR a Národnej rady SR, ktoré sú kratšie a toto obdobie sa nemôže pri
nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej
a výkonnej. Opak by viedol k neprístupnému politickému zasahovaniu do výkonu ústavnej
funkcie vymedzenej ústavou stanovenou dĺžkou funkčného obdobia a to jednotlivých členov
Súdnej rady SR, ale aj do činnosti Súdnej rady SR ako ústavnej inštitúcie. Politická strata
dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k ustanoveným členom Súdnej rady SR
predchádzajúcou politickou mocou preto nemôže byť dôvodom na odvolanie členov Súdnej
rady SR, ak inak naďalej spĺňajú ústavou stanovené podmienky členstva v Súdnej rade
SR.“.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá ústavným postavením súdnej rady
a v tejto súvislosti uvádza: „Ústava Slovenskej republiky a ani iný zákon nedefinuje súdnu
radu, aké má inštitucionálne postavenie v rámci ústavných orgánov. Toto definovanie však
možno vyvodiť zo začlenenia ústavnej úpravy tejto inštitúcie a z obsahu jej kompetencií,
ktoré jej priznáva ústava, prípadne zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade. Tým, že
ústavoprávna úprava Súdnej rady SR bola začlenená do VII. hlavy Ústavy Slovenskej
republiky došlo k zvýrazneniu jej nezávislého postavenia od moci zákonodarnej a moci
výkonnej a vyjadruje reálne naplnenie základnej ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia
výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu. Z tohto zaradenia ústavnoprávnej úpravy
a z obsahu jej ústavných a zákonných kompetencií je možno konštatovať, že Súdna rada SR
je vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných
inštitucionálnych prvkov je nezávislosť.“
Na tomto základe sťažovateľ konštatuje, že „bezdôvodným odvolaním člena Súdnej
rady SR vládou SR a teda porušením jeho ústavného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy
o rovnakých podmienkach prístupu k voleným alebo iným funkciám, dochádza k prejavu
svojvôle výkonnej moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do
nezávislosti Súdnej rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti
súdnictva. Takýto postup v podmienkach právneho štátu musí byť vylúčený.“.
Podľa názoru sťažovateľa „Z článku 141a ods. 1 Ústavy SR nevyplýva právny
princíp, podľa ktorého ten, kto do funkcie menoval alebo volil, má právo z funkcie odvolať
z akýchkoľvek dôvodov. Ostatná novelizácia § 27 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR
nie je právne relevantná pre odvolanie z funkcie pred uplynutím 5 ročného funkčného
obdobia stanoveného ústavou, keďže zákon upravuje len procesný postup príslušného
orgánu, pre prípad, že člen Súdnej rady SR by prestal spĺňať podmienky členstva v Súdnej
rade SR. Správnosť uvedeného potvrdzuje aj politická prax po roku 2006, kedy nedošlo
k takýmto zásahom do zloženia a činnosti Súdnej rady SR. Napokon sťažovateľ poukazuje aj
na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 58/08-29 zo 14. októbra 2008 týkajúci sa
nezákonného odvolania podpredsedu Najvyššieho súdu SR pred skončením jeho funkčného
obdobia, ktorý je na daný prípad plne akceptovateľný.“.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že vláda odôvodnila jeho odvolanie z funkcie
člena súdnej rady (obdobne ako odvolanie ďalších dvoch členov súdnej rady) tým, že
«z ústavnej ako aj zákonnej právnej úpravy vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky
ako aj vláda Slovenskej republiky majú právomoc odvolať členov Súdnej rady Slovenskej
republiky pred uplynutím ich funkčného obdobia“ podľa zásady „kto menuje, ten môže aj
odvolávať“. Okrem toho ministerka spravodlivosti SR v tejto súvislosti v médiách poukázala
na to, že Súdna rada zlyhala a je namieste, aby prišli noví dôveryhodní ľudia, bez toho, aby
preukázala stratu dôveryhodnosti u odvolaných členov Súdnej rady SR...
Sťažovateľ nespochybňuje právomoc vlády SR vymenovať a odvolávať aj členov
Súdnej rady SR, ale nie svojvoľne, bez uvedenia dôvodu, resp. len voluntaristicky „tak
chcem, tak to bude“. Za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať pred
uplynutím funkčného obdobia člena Súdnej rady SR sťažovateľ, pri absencii úpravy
dôvodov odvolania člena Súdnej rady SR v Ústave SR (napr. tak ako je to u sudcov
všeobecných súdov (čl. 147), predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho súdu SR (čl. 145
ods. 3), verejného ochrancu práv (čl. 151a ods. 4 až 6) alebo u sudcov Ústavného súdu SR
(čl. 138 ods. 2); rovnako pri absencii splnomocnenia ústavodarcu adresovaného
zákonodarcovi upraviť zákonom dôvody odvolania z funkcie člena Súdnej rady SR, považuje
stratu jedného z predpokladov ustanovených v čl. 141a ods. 2 Ústavy SR stať sa (byť
ustanovený) členom Súdnej rady SR, teda nepreukázanie existencie vysokoškolského
vzdelania, nepreukázanie existencie pätnástich rokov odbornej praxe alebo stratou
bezúhonnosti.».
V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4
v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „Pravý zmysel
požiadavky v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR vyjadruje univerzálne právo každého občana podieľať
sa na správe verejných vecí, okrem iného tým, že má rovnakú možnosť uchádzať sa
a zastávať akékoľvek funkcie vo verejnom živote bez akejkoľvek diskriminácie. Inými
slovami to znamená, že toto právo nesmie byť upierané žiadnej skupine občanov a na strane
druhej nesmie byť žiadna skupina občanov zvýhodňovaná. Zmyslom ústavného zakotvenia
práva na zastavanie verejnej funkcie po určenú dobu, je zabrániť diskriminácii z dôvodov
uvedených v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR alebo čl. 2 MPOPP (Medzinárodný pakt o občianskych
a politických právach, pozn.), a to najmä z politických dôvodov, vzídených z volieb v roku
2010 tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade.“.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 143a ods. 3 ústavy v kontexte
s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov vyplývajúcich
z generálneho interpretačného pravidla vyjadreného v čl. 152 ods. 4 ústavy ďalej tvrdí, že
«toto právo už svojou podstatou neznamená len právo na prístup k (volenej alebo) inej
verejnej funkcii, ktorou funkcia člena Súdnej rady Slovenskej republiky je, ale toto právo
implikuje v sebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej
obdobie, resp. na ochranu pred svojvoľným konaním každého, vrátane konania orgánu
štátnej moci, v danom prípade vlády SR.
Z pohľadu ústavného práva ide pri odvolaní člena Súdnej rady SR menovaného
vládou SR o zákonom schválený a možný zásah do osobnej sféry jednotlivca - člena súdnej
rady. Takýto zásah okrem toho, že musí byť upravený zákonom, musí tiež súčasne sledovať
dosiahnutie určitého legitímneho cieľa a vo vzťahu k tomuto cieľu musí byť primeraný. Je
preto nevyhnutné, aby v podmienkach materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR)
bola splnená neopomenuteľná podmienka, že takýto zásah do autonómnej sféry jednotlivca
musí mať jasný a vopred poznateľný dôvod, ktorý legitimuje použitie takéhoto zásahu,
pričom takýto zásah musí spočívať v konkrétnych skutočnostiach. Z uvedeného je zrejmé, že
každý zásah do osobnej sféry jednotlivca, ktorý je vykonávaný v rámci akéhokoľvek postupu
štátneho orgánu voči jednotlivcovi musí byť ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou alebo
dôvodom takéhoto zásahu a nielen vykonaný preto, že štátny orgán má takúto právomoc
formálne danú. Takéto všeobecné oprávnenie vo forme právomoci môže byť len
predpokladom na použitie takejto zásahovej kompetencie, ale je vylúčené, aby ňou bola
daná neobmedzená (svojvoľná) intenzita takéhoto použitia.
Z uvedeného treba vyvodiť záver, že pre použitie kompetencie štátneho orgánu
nestačí, aby tento orgán takúto kompetenciu mal zákonom priznanú, ale súčasne musí byť
využitie a použitie takejto kompetencie štátnym orgánom realizované ústavne a zákonne
konformným spôsobom (čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).
Politická strata dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k ustanoveným
členom súdnej rady predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod
na odvolanie člena súdnej rady, ak inak naďalej spĺňa ústavou stanovené podmienky
členstva v súdnej rade. V právnom a demokratickom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) by malo
byť považované za samozrejmé (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), že táto dĺžka funkčného obdobia
bude rešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, všetkými orgánmi verejnej moci. Prístup k
funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa
nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci
zákonodarnej a výkonnej. Opak vedie k neprípustnému politickému zásahu do výkonu
ústavnej funkcie člena Súdnej rady SR vymedzenej ústavou stanovenou dĺžkou funkčného
obdobia.
Postupom vlády SR pri rozhodovaní a prijatí uznesenia o odvolaní sťažovateľa
z funkcie člena Súdnej rady SR bol teda porušený čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
Ústavy SR totiž vyplýva postulát, že jednou z podstatných zložiek každého konania, v ktorom
sa rozhoduje o uplatnení, resp. o ochrane niektorého zo základných práv alebo slobôd
občanov (a to bez ohľadu na povahu orgánu, pred ktorým takéto konanie prebieha), je jeho
objektivita, ktorou sa v rozhodovacom procese musí vylúčiť svojvôľa, ako aj ničím
nepodložená možnosť úvahy rozhodovacieho orgánu bez akýchkoľvek objektívnych limitov
(II. ÚS 9/00).
Vláda SR ako štátny orgán, viazaný kategorickým príkazom čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
môže konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon, nepostupovala, ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, v intenciách
citovaných článkov Ústavy SR.
Za porušenie čl. 141a ods. 3 Ústavy SR považuje sťažovateľ postup vlády SR, ktorá
napriek jeho legitímnym očakávaniam, že funkciu člena Súdnej rady SR bude vykonávať po
dobu ustanovenú v citovanom článku, ho odvolala pred uplynutím funkčného obdobia
v rozpore s právnou úpravou uvedenou v Ústave SR a bez akýchkoľvek dôvodov svojvoľne,
teda len pre samotnú skutočnosť, že chce „na svoj obraz“ meniť členov Súdnej rady SR, aby
títo plnili jej politické príkazy, na ktorých sa dohodnú, čím výrazne zasiahnu do deľby moci
v našej krajine; opak nemá nič spoločné s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý definuje Slovenskú
republiku ako demokratický a právny štát.
Je nespochybniteľné, že postup vlády SR pri odvolaní JUDr. D. H. z funkcie člena
Súdnej rady SR je dôsledkom protiústavného výkladu a uplatňovania príslušných
ustanovení Ústavy SR a zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s
Ústavou SR, tak ako to prikazuje všeobecné interpretačné pravidlo čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky.».
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. D. H. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl.
141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.
2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 37/2011 z 19. januára 2011 sa zrušuje“.
3. Vláda Slovenskej republiky je povinná nahradiť JUDr. D. H. trovy právneho
zastúpenia tak, ako ich vyčísli na verejnom pojednávaní a zaplatiť ich v lehote do troch dní
na účet právneho zástupcu JUDr. B. N., advokáta, advokátska kancelária, B., č. ú. ...“
Sťažovateľ v nadväznosti na svojej tvrdenie, že namietaným uznesením vlády „došlo
nepochybne k závažnému porušeniu jeho ústavného práva podľa. čl. 30 ods. 4 v spojení
s ďalšími ustanoveniami Ústavy SR, pričom následky tohto neústavného zásahu jemu
spôsobia závažnú ujmu spočívajúcu v tom, že mu je bránené vo vykonávaní činnosti člena
Súdnej rady SR a tým oprávnení a povinností z tejto funkcie vyplývajúcich“, ako aj v záujme
toho, aby nedošlo „k ďalším ústavným sporom“, žiada „dočasne riešiť vzniknutú neústavnú
situáciu vydaním predbežným opatrením o odklade vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia vlády SR“.
Na základe citovaného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie vydal toto uznesenie:
„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť uznesenia vlády
Slovenskej republiky č. 37/2011 z 19. januára 2011 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sa sťažnosťou predovšetkým domáha vyslovenia porušenia svojich
základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3
ústavy namietaným uznesením vlády, pričom v tejto súvislosti navrhuje, aby ústavný súd
predbežným opatrením rozhodol o odložení jeho vykonateľnosti. Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd považoval vec sťažovateľa za naliehavú, a preto sťažnosť predbežne
prerokoval prednostne uplatňujúc postup podľa § 26 zákona o ústavnom súde.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa spĺňa zákonom ustanovené
podmienky a náležitosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za
zjavne neopodstatnenú.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanému
uzneseniu vlády v zásade tieto námietky:
a) za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať člena súdnej
rady pred uplynutím funkčného obdobia z jeho funkcie pri absencii úpravy dôvodov
odvolania člena súdnej rady v ústave možno považovať len stratu jedného z predpokladov
ustanovených v čl. 141a ods. 2 ústavy stať sa (byť ustanovený) členom súdnej rady, čo
vláda v jeho prípade zjavne nerešpektovala,
b) súdna rada je podľa sťažovateľa „vrcholným ústavným orgánom súdnictva
Slovenskej republiky a jedným z jej základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“,
a preto je bezdôvodné odvolanie člena súdnej rady vládou prejavom „svojvôle výkonnej
moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do nezávislosti Súdnej
rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti súdnictva“,
c) strata politickej dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k členom súdnej
rady ustanoveným predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod na
odvolanie člena súdnej rady, keďže „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej
vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave
meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“.
V nadväznosti na prvú z uvedených námietok sťažovateľa, podľa ktorej vláda môže
podľa jeho tvrdenia odvolať člena súdnej rady z funkcie, len ak „stratí“ jeden
z predpokladov svojho ustanovenia do tejto funkcie uvedený v čl. 141a ods. 2 ústavy, t. j.
„nepreukázanie existencie vysokoškolského vzdelania, nepreukázanie existencie pätnástich
rokov odbornej praxe alebo stratou bezúhonnosti“, ústavný súd v prvom rade poukazuje na
§ 26 ods. 1 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej
rade“), ktorý znie:
„(1) Funkcia člena súdnej rady zaniká
a) uplynutím funkčného obdobia člena súdnej rady,
b) vzdaním sa funkcie člena súdnej rady,
c) odvolaním člena súdnej rady,
d) smrťou člena súdnej rady,
e) zánikom funkcie sudcu, ak ho za člena súdnej rady zvolili sudcovia,
f) zánikom funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
g) neodstránením dôvodov nezlučiteľnosti funkcie člena súdnej rady podľa § 3 ods. 5,
h) ak člena súdnej rady už nemožno považovať za bezúhonného.“
Z citovaného vyplýva, že zákon o súdnej rade rozlišuje medzi zánikom funkcie člena
súdnej rady priamo zo zákona, t. j. vtedy, ak nastanú skutočnosti uvedené v ustanoveniach
§ 26 ods. 1 písm. a), b), d),e), f), g) a h) zákona o súdnej rade, a zánikom funkcie člena
súdnej rady na základe odvolania [§ 26 ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rade].
Sťažovateľ tvrdí, že člen súdnej rady môže byť odvolaný z funkcie člena súdnej rady,
len vtedy, ak „stratí“ jeden z ústavných predpokladov na výkon funkcie člena súdnej rady
uvedených v čl. 141a ods. 2 ústavy, t. j.
a) prestane byť bezúhonný,
b) preukáže sa (dodatočne), že nemá vysokoškolské právnické vzdelanie,
c) preukáže sa (dodatočne), že nespĺňa predpoklad najmenej 15 rokov odbornej praxe.
Tvrdenie sťažovateľa zjavne nemá oporu ani v ústave [ústava v ustanovení čl. 141a
ods. 1 písm. d) neuvádza taxatívnym a ani demonštratívnym spôsobom dôvody, na základe
ktorých môže vláda ňou vymenovaného člena súdnej rady odvolať z funkcie] a ani v zákone
o súdnej rade, keďže príslušné ustanovenie tohto zákona [§ 26 ods. 1 písm. c)] obdobne ako
ústava nevymedzuje dôvody, na základe ktorých môže vláda člena súdnej rady odvolať
z funkcie, t. j. zjavne predpokladá aj iné dôvody, na základe ktorých môže vláda uplatniť
právomoc zverenú jej priamo ústavou (odvolať ňou vymenovaného člena súdnej rady
z funkcie). Navyše, tvrdenie sťažovateľa je aspoň vo vzťahu k „strate bezúhonnosti“ člena
súdnej rady zjavne nepresné (nesprávne), keďže v prípade „straty bezúhonnosti“ funkcia
člena súdnej rady zaniká priamo zo zákona na základe § 26 ods. 1 písm. h) zákona o súdnej
rade, a teda nie odvolaním.
Ak vezmeme do úvahy, že preukázanie existencie vysokoškolského vzdelania
a existencie pätnástich rokov odbornej praxe je vláda povinná obligatórne preskúmať už pri
vymenúvaní určitej osoby za člena súdnej rady (a je teda prakticky nepredstaviteľné, že by
do funkcie člena súdnej rady vymenovala osobu, ktorá tieto podmienky nespĺňa), tak by
ustanovenie právomoci vlády odvolávať ňou ustanoveného člena súdnej rady pred
uplynutím jeho funkčného obdobia predstavovalo v zásade prázdnu množinu a bolo by
v legislatívnej úprave (tak v ústave, ako aj v zákone o súdnej rade) v podstate nadbytočné.
Uvedené skutočnosti signalizujú zjavnú neopodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o možnosti
vlády odvolať člena súdnej rady (ňou vymenovaného) len z dôvodov vyplývajúcich
z čl. 141a ods. 2 ústavy o to viac, že sám sťažovateľ v zásade nespochybňuje a ani nemôže
spochybňovať právomoc vlády odvolať niektorého z troch členov súdnej rady, ktorých
vymenovala, keďže táto právomoc vlády je výslovne uvedená v dikcii čl. 141a ods. 1
písm. d) ústavy. Navyše, ak by sa argumentácia sťažovateľa doviedla do dôsledkov,
nemohla by vláda odvolať svojho „nominanta“ z funkcie člena súdnej rady ani v prípade, ak
by sa tento dlhodobo, resp. vôbec nezúčastňoval zasadnutí súdnej rady (napr. zo
zdravotných alebo iných dôvodov), a neplnil by si tak základnú povinnosť vyplývajúcu
z členstva v súdnej rade, ktorú možno implicitne z ústavnej, ale i zákonnej úpravy vyvodiť
(hoci táto povinnosť a ani ďalšie povinnosti člena súdnej rady nie sú v ústave ani v zákone
o súdnej rade výslovne uvedené). To isté by pritom v zásade muselo platiť aj o členoch
súdnej rady, ktorí sú volení a odvolávaní sudcami Slovenskej republiky, Národnou radou
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a prezidentom Slovenskej republiky (ďalej
len „prezident“). Rovnako by pri dôslednej akceptácii argumentácie sťažovateľa bolo
v zásade problematické odvolať člena súdnej rady z funkcie, ak by bol právoplatným
rozhodnutím súdu pozbavený spôsobilosti na právne úkony, resp. by jeho spôsobilosť na
právne úkony bola obmedzená.
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor sťažovateľa, podľa ktorého je
súdna rada „vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej
základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“, naopak, stotožňuje sa s ním
poukazujúc pritom aj na príslušnú časť dôvodovej správy k návrhu skupiny poslancov
k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej
republiky č. 460/1992 Zb., v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona
č. 9/1999 Z. z. [parlamentná tlač č. 1271 (ďalej len „dôvodová správa)], v ktorej sa uvádza:
„Začlenenie Súdnej rady SR do siedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky zvýrazňuje jej
nezávislé postavenie od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je reálnym naplnením
ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu.“
V nadväznosti na uvedené ústavný súd ale pripomína, že existuje viacero inštitucionálnych
mechanizmov, prostredníctvom ktorých môže ústavodarca zabezpečiť nezávislosť určitého
ústavného orgánu od iných ústavných orgánov (resp. iných mocí), ku ktorým nepochybne
patrí aj ústavou ustanovený spôsob kreovania príslušného ústavného orgánu a jemu
zodpovedajúce zloženie tohto ústavného orgánu, ako aj ústavou ustanovený spôsob jeho
uznášania sa (rozhodovania).
Súdna rada je zložená z 18 členov, pričom jej predsedom je predseda Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“) a jej ďalšími členmi sú
a) ôsmi sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky, b) traja
členovia, ktorých volí a odvoláva národná rada, c) traja členovia, ktorých vymenúva
a odvoláva prezident, d) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda (čl. 141a ods. 1
ústavy), pričom na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny
všetkých jej členov (čl. 141a ods. 5 ústavy).
Ústavou ustanovený spôsob kreovania súdnej rady je vo svojej podstate založený na
„delegačnom princípe“ spočívajúcom v tom, že popri predsedovi súdnej rady, ktorým je
z titulu svojej funkcie predseda najvyššieho súdu, sú v ústavou ustanovenom počte za
ďalších členov súdnej rady volení, resp. vymenovaní (delegovaní) zástupcovia sudcov
Slovenskej republiky (teda predstaviteľov súdnej moci), národnej rady, prezidenta a vlády.
Takto kreované ústavné zloženie súdnej rady pritom v spojení s ústavou ustanoveným
spôsobom uznášania sa súdnej rady je zároveň založené na nevyhnutnosti dosiahnuť pri
rozhodovaní konsenzus medzi členmi „delegovanými“ predstaviteľmi jednotlivých mocí
(sudcami Slovenskej republiky na jednej strane a zástupcami národnej rady, prezidenta
a vlády na druhej strane). To nielen principiálne, ale aj fakticky vylučuje, aby niektorá
z týchto mocí „politicky ovládla“ súdnu radu, keďže (najmenej) polovicu jej členov tvoria
sudcovia (predseda najvyššieho súdu a ôsmi sudcovia zvolení sudcami Slovenskej
republiky) a druhú polovicu tvoria členovia nominovaní „do tohto orgánu v rovnomernom
pomere vládou Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej republiky a prezidentom
Slovenskej republiky“, čo zodpovedá „Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh
a vzájomných bŕzd.“ (pozri dôvodovú správu).
Ústavou ustanovený spôsob kreovania a zloženia súdnej rady v spojení s ústavou
ustanoveným spôsobom jej uznášania sa (rozhodovania) má pritom aj vecné odôvodnenie
vzhľadom na ústavou vymedzenú pôsobnosť súdnej rady (čl. 141a ods. 4 ústavy), ktorá je
podrobnejšie rozvedená v zákone o súdnej rade (pozri najmä § 4 zákona o súdnej rade). Do
pôsobnosti súdnej rady totiž patrí okruh otázok, ku ktorým majú právo celkom odôvodnene
(legitímne) sa vyjadriť a podieľať sa na rozhodovaní o nich nielen zástupcovia sudcov
Slovenskej republiky [ako základného personálneho substrátu súdnej moci, ktorým ústava
garantuje nezávislý výkon sudcovskej funkcie a nezávislosť sudcovského rozhodovania
(pozri čl. 144 ústavy)], ale aj zástupcovia národnej rady ako jediného zákonodarného orgánu
Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy), zástupcovia prezidenta ako hlavy štátu, ktorá
disponuje významnými právomocami smerujúcimi či už priamo, alebo nepriamo do sféry
súdnej moci [pozri napr. právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j), o), s) a f)
ústavy], a tiež vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci (čl. 108 ústavy).
Takto koncipované ústavné zloženie prispieva nielen „k zabezpečeniu všestrannosti
pohľadu na riešené problémy (problémy súdnictva, pozn.) a zamedzeniu prípadnej
jednostrannosti náhľadu na ich riešenie“ (pozri dôvodovú správu), ale je zároveň aj
prejavom skutočnosti, že v modernom demokratickom a právnom štáte nemožno princíp
deľby moci chápať absolútne a izolovane, ale len v spojení so systémom vzájomných bŕzd
a protiváh. Ústavou garantovanú nezávislosť súdnej moci nemožno totiž vykladať tak, že by
iné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným poslaním a funkciami reálne
možnosti ovplyvňovať organizáciu a chod súdnictva, prirodzene za predpokladu, že tým nie
je dotknutý fundamentálny základ nezávislosti súdnej moci spočívajúci v nezávislosti
sudcovského rozhodovania. Iné chápanie princípu nezávislosti súdnej moci (zodpovedajúce
v podstate argumentácii sťažovateľa) založené na tvrdení, že o veciach týkajúcich sa
súdnictva môžu rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremácii
súdnej moci, jej nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavného
princípu deľby moci, z ktorého vychádzajú ústavy všetkých moderných demokratických
a právnych štátov.
Medzi volené a iné verejné funkcie, ku ktorým majú občania prístup za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, nepochybne patrí aj funkcia člena súdnej rady. Aj
keď už ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že odvolanie z volenej alebo
inej verejnej funkcie nemožno považovať za akt odopretia prístupu k týmto funkciám (m. m.
II. ÚS 810/00, III. ÚS 79/04), resp. že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy
je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskrimačného
uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto funkciách
(II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00), nepovažuje ústavný súd vo veci sťažovateľa za
vhodné a ani účelné zásadným spôsobom spochybňovať jeho tvrdenie, že „... toto právo
implikuje v sebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej
obdobie...“, a to aj vzhľadom na to, že v náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998
v zásade (aj keď v zásadne iných okolnostiach) pripustil, že získaním verejnej funkcie „sa
ústavné právo občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok... nevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné
právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok
garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný
orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie ústavou
ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny výkon tejto ústavnej (verejnej)
funkcie, resp. ak by ju bez akejkoľvek ústavnej či zákonnej opory z takejto ústavnej
(verejnej) funkcie odvolal [napr. ak by mu ústava (alebo zákon) takúto právomoc
nezverovala, resp. by ju nebolo možné z ústavy (ani zákona) v žiadnom prípade vyvodiť].
Za daných okolností by sa nepochybne dalo uvažovať o možnom porušení
základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v prípade, ak by bol občan odvolaný z ústavnej
(verejnej) funkcie z iných dôvodov alebo nad rámec dôvodov, ktoré ustanovuje ústava
(ak by napr. prezident odvolal z funkcie sudcu ústavného súdu nad rámec dôvodov
uvedených v čl. 138 ods. 2 ústavy alebo predsedu najvyššieho súdu z tejto funkcie nad
rámec dôvodov uvedených v čl. 147 ústavy, príp. aj z iných dôvodov), alebo nad rámec
dôvodov uvedených v zákone [napr. ak by národná rada navrhla prezidentovi odvolať
generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z iných
dôvodov, ako sú uvedené v § 8 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov, a prezident by takýto návrh akceptoval].
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na
skutočnosť, že ústava rozlišuje medzi ústavnými (verejnými) funkciami, z ktorých
a) nemožno ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie pred uplynutím volebného
obdobia vôbec odvolať [napr. z funkcie poslanca národnej rady; v tomto prípade ústava len
taxatívnym spôsobom vymenúva dôvody, v dôsledku ktorých môže dôjsť k zániku mandátu
poslanca (pozri čl. 81a ústavy)],
b) možno ústavného činiteľa pred uplynutím funkčného obdobia z jeho ústavnej
funkcie odvolať len na základe ústavou alebo zákonom ustanovených dôvodov [popri už
spomenutých funkciách sudcov ústavného súdu, predsedu najvyššieho súdu a generálneho
prokurátora, ide ďalej napr. o funkciu verejného ochrancu práv (pozri čl. 151a ods. 5
ústavy), predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky
(pozri čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 12 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 39/1993 Z. z. Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov)] a
c) možno ústavného činiteľa odvolať z jeho ústavnej funkcie pred uplynutím
funkčného (volebného) obdobia bez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody, na
základe ktorých k takémuto odvolaniu môže dôjsť.
K ústavným (verejným) funkciám, z ktorých možno ústavného činiteľa odvolať bez
toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciách členov súdnej
rady), patria funkcie predsedu a podpredsedov národnej rady, ako aj funkcie predsedov
výborov národnej rady (ďalej len „funkcionári národnej rady“). Rovnako ako pri členoch
súdnej rady ústava a tiež zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.
o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(ďalej len „rokovací poriadok“) len ustanovujú právomoc národnej rady voliť a odvolávať
(vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ústava ustanovuje výslovne len právomoc
národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolať ich z tejto
funkcie upravuje výslovne len rokovací poriadok, pozn.) týchto ústavných činiteľov z ich
ústavnej funkcie (pozri čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1 a čl. 92 ods. 1 ústavy, resp. § 14 ods. 1,
§ 15 a § 16 rokovacieho poriadku).
Rovnako tak nie sú v ústave ani v žiadnom zákone uvedené dôvody na odvolanie
predsedu a ďalších členov vlády prezidentom, pričom v posudzovaných súvislostiach je
irelevantné, že aktu odvolania predchádza iná právne relevantná skutočnosť; vyslovenie
nedôvery národnou radou alebo návrh predsedu vlády na odvolanie člena vlády adresovaný
prezidentovi (pozri čl. 110, čl. 111, čl. 115 ods. 1 a čl. 116 ods. 3 a 6 ústavy).
V posudzovaných súvislostiach taktiež nemá podstatný význam ani skutočnosť, že na
rozdiel od členov súdnej rady nemajú funkcionári národnej rady ani členovia vlády v ústave
výslovne ustanovené funkčné obdobie; z povahy veci totiž vyplýva, že toto je v zásade
nepriamo odvodené z volebného obdobia národnej rady.
Vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkcií
volí a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j. na
vzťahoch ústavno-politickej zodpovednosti. Z toho vyplýva, že národná rada môže
funkcionárov národnej rady z ich ústavných funkcií odvolať aj bez toho, aby svojím
konaním (opomenutím) porušili určitú právom ustanovenú povinnosť, t. j. k odvolaniu
z ústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch je
založené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, že
vzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnom
vzťahu k prezidentovi, ktorý disponuje právomocou odvolať ich z funkcie, ale na ich
zodpovednostnom vzťahu k národnej rade (príp. aj k predsedovi vlády v prípade ďalších
členov vlády, pozn.), pričom prezident tento zodpovednostný vzťah len autorizuje
(sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).
Podľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanie
tvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov Slovenskej
republiky) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej „kreačnej dispozície“, je založený
na porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá
disponuje právomocou voliť a odvolávať ich z ich ústavnej funkcie, resp. na vzťahoch
predsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti nato k prezidentovi), t. j.
aj v tomto prípade ide o vzťah, ktorý je založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak,
v prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť
zo samotnej ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.
V prvom rade ústavný súd nemá dôvod (a v zásade ani právo) spochybňovať
racionálny prístup ústavodarcu k vnútornej konštrukcii čl. 141a ústavy upravujúceho
postavenie, zloženie, pôsobnosť a spôsob uznášania sa súdnej rady. Ak ústavodarca na
rozdiel od iných ústavných funkcií (pozri už uvedené) neustanovil dôvody, na základe
ktorých možno členov súdnej rady odvolať z ich funkcie, tak to neurobil z dôvodu
opomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnému
zloženiu súdnej rady pozostávajúceho zo zástupcov jednotlivých zložiek moci, resp.
ústavných orgánov, ktoré tieto zložky moci reprezentujú, ako aj z ústavou ustanoveného
spôsobu jej uznášania, ktorý predpokladá dosiahnutie konsenzu zástupcov jednotlivých
zložiek moci, resp. zástupcov ústavných orgánov, ktoré ich reprezentujú vo veciach
týkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnosti súdnej rady.
Ústavou ustanovená vnútorná konštrukcia (zloženie) súdnej rady by totiž podľa
názoru ústavného súdu stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia súdnej rady
po svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí ich do
tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, tak aspoň
podstatným spôsobom sťažila možnosť tých, ktorým ústavodarca nie náhodou zveril
právomoc kreovať (voliť a vymenúvať) členov súdnej rady, t. j. sudcom Slovenskej
republiky, národnej rade, prezidentovi a vláde, prenášať na pôdu súdnej rady svoje
predstavy o fungovaní súdnictva a ovplyvňovať v primeranom rozsahu (v rozsahu
zodpovedajúcom počtu členov súdnej rady, ktorí sú v ich kreačnej dispozícii) jej
rozhodovanie. Vnútorná konštrukcia, resp. zloženie súdnej rady a spôsob jej uznášania
vychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôvery
medzi členmi súdnej rady a subjektmi, ktoré ich do ich funkcií ustanovili, čomu musí
zodpovedať oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“,
resp. aj z iného ústavou a ani zákonom neustanoveného dôvodu. Na tom nič nemení
skutočnosť, že súdna rada je začlenená do siedmej hlavy ústavy označenej nadpisom
„Súdna moc“, ani to, že do pôsobnosti súdnej rady patria veci týkajúce sa chodu súdnictva.
Ide o vyvážené ústavné riešenie, ktoré je akceptovateľné aj z hľadiska princípov
demokratického a právneho štátu, keďže je reálnym prejavom systému vzájomných bŕzd
a protiváh v rámci ústavou ustanoveného systému deľby moci, ktoré zároveň v plnom
rozsahu rešpektuje princíp nezávislosti sudcov a sudcovského rozhodovania. V tejto
súvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že oprávnenie vlády (ale aj národnej rady,
prezidenta a sudcov Slovenskej republiky) odvolať členov súdnej rady, ktorí sú v jej
„kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako
ústavného orgánu vzhľadom na jej zloženie a spôsob uznášania sa.
Vychádzajúc z uvedených úvah a právnych záverov nemohol ústavný súd súhlasiť
s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej
vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave
meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“. Naopak,
v kontexte s uvedenými právnymi závermi ústavný súd zastáva názor, že ústavná
konštrukcia ustanovovania a odvolávania členov súdnej rady v kontexte s ďalšími
ustanoveniami čl. 141a ústavy, ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde odvolať člena
súdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, resp.
v dôsledku zmeny „politického prostredia v moci... výkonnej“.
Postup vlády pri odvolávaní sťažovateľa z funkcie člena súdnej rady, ktorý vyústil do
namietaného uznesenia z 19. januára 2011 zodpovedá preto podľa názoru ústavného súdu
ústavne konformnej interpretácii a aplikácii čl. 141a ods. 1 ústavy, a nie je v takej príčinnej
súvislosti s obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy, ktoré sťažovateľ označuje v petite a ktorých
vyslovenia porušenia sa domáha, ktorá by umožňovala, aby ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Sťažovateľ sa v petite tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným
uznesením vlády došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale túto časť petitu v texte sťažnosti žiadnym
spôsobom neodôvodňuje. Z jej celkového vyznenia možno len usudzovať, že ich porušenie
namieta z rovnakých dôvodov, ako malo podľa jeho argumentácie dôjsť aj k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a
ods. 3 ústavy. Z uvedených dôvodov nemá ústavný súd relevantný dôvod osobitne
posudzovať dôvody opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a len odkazuje na svoje
právne závery vyjadrené vo vzťahu k možnému porušeniu ďalších ustanovení ústavy, ktoré
sťažovateľ v petite označil. Nad ich rámec ale ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že
v prípadoch, ak ústavná konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená
na taxatívnom alebo aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov
odvolania, tak potom súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť
(aj keď byť môže) aj reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého
príslušný orgán verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal. Tomuto
záveru zodpovedá v období po nadobudnutí účinnosti ústavy aj prevládajúca ústavná prax
odvolávania členov vlády, resp. funkcionárov národnej rady.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že uznesením vlády č. 37 z 19. marca 2011 nemohlo dôjsť k porušeniu
sťažovateľom označených ustanovení ústavy a dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa návrhom na
odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia vlády, ako aj s ďalšími návrhmi sťažovateľa
formulovanými v petite. V tejto súvislosti ale ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto
rozhodnutia považuje za vhodné formulovať svoj názor, že sťažovateľ bol oprávnený
navrhnúť odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia vlády len v rozsahu, v ktorom sa ho
priamo dotýka (t. j. len v časti označenej ako A.2), a nie aj vo vzťahu k ďalším osobám
(časti A.1 a A.3 tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011