Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 46/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. H., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. B. N., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, porušenie , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

ods. 1, a a ods. 3 uznesením vlády

Slovenskej republiky č. 37 z 19. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2011 doručená sťažnosť JUDr. D. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4

a (ďalej len „“), porušenie

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s , a a ods. 3

uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 37 z 19. januára 2011 (ďalej aj

„namietané uznesenie vlády“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vlády č. 412 z 2. mája 2007

vymenovaný za člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“).

Namietaným uznesením vlády bol sťažovateľ „dňom 19. januára 2011“ odvolaný z funkcie

člena súdnej rady. Namietané uznesenie nebolo sťažovateľovi do dňa podania sťažnosti

ústavnému súdu doručené, ale je „zverejnené na oficiálnej webovej stránke vlády SR“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu

(, , , ), podľa ktorej ujatie sa

výkonu verejnej funkcie, resp. odvolanie z výkonu verejnej funkcie nastáva dňom, v ktorom

v zmysle príslušných právnych predpisov verejný funkcionár nadobudol, resp. stratil

oprávnenia a povinnosti spojené s výkonom verejnej funkcie, a preto podáva ústavnému

súdu sťažnosť ešte predtým, ako mu namietané uznesenie vlády bude doručené v záujme

nezmeškania lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Poukazujúc na ustanovenia čl. 141a ods. 1 písm. d) druhej vety, čl. 141a ods. 2

a a ods. 3 sťažovateľ zdôrazňuje, že „Päťročné funkčné obdobie členov

Súdnej rady SR je garanciou stability zloženia Súdnej rady SR a to bez ohľadu na volebné

obdobia vlády SR a Národnej rady SR, ktoré sú kratšie a toto obdobie sa nemôže pri

nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej

a výkonnej. Opak by viedol k neprístupnému politickému zasahovaniu do výkonu ústavnej

funkcie vymedzenej stanovenou dĺžkou funkčného obdobia a to jednotlivých členov

Súdnej rady SR, ale aj do činnosti Súdnej rady SR ako ústavnej inštitúcie. Politická strata

dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k ustanoveným členom Súdnej rady SR

predchádzajúcou politickou mocou preto nemôže byť dôvodom na odvolanie členov Súdnej

rady SR, ak inak naďalej spĺňajú stanovené podmienky členstva v Súdnej rade

SR.“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá ústavným postavením súdnej rady

a v tejto súvislosti uvádza: „ a ani iný zákon nedefinuje súdnu

radu, aké má inštitucionálne postavenie v rámci ústavných orgánov. Toto definovanie však

možno vyvodiť zo začlenenia ústavnej úpravy tejto inštitúcie a z obsahu jej kompetencií,

ktoré jej priznáva , prípadne o Súdnej rade. Tým, že

ústavoprávna úprava Súdnej rady SR bola začlenená do VII. hlavy Slovenskej

republiky došlo k zvýrazneniu jej nezávislého postavenia od moci zákonodarnej a moci

výkonnej a vyjadruje reálne naplnenie základnej ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia

výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu. Z tohto zaradenia ústavnoprávnej úpravy

a z obsahu jej ústavných a zákonných kompetencií je možno konštatovať, že Súdna rada SR

je vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných

inštitucionálnych prvkov je nezávislosť.“

Na tomto základe sťažovateľ konštatuje, že „bezdôvodným odvolaním člena Súdnej

rady SR vládou SR a teda porušením jeho ústavného práva podľa

o rovnakých podmienkach prístupu k voleným alebo iným funkciám, dochádza k prejavu

svojvôle výkonnej moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do

nezávislosti Súdnej rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti

súdnictva. Takýto postup v podmienkach právneho štátu musí byť vylúčený.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Z článku 141a ods. 1 SR nevyplýva právny

princíp, podľa ktorého ten, kto do funkcie menoval alebo volil, má právo z funkcie odvolať

z akýchkoľvek dôvodov. Ostatná novelizácia o Súdnej rade SR

nie je právne relevantná pre odvolanie z funkcie pred uplynutím 5 ročného funkčného

obdobia stanoveného , keďže zákon upravuje len procesný postup príslušného

orgánu, pre prípad, že člen Súdnej rady SR by prestal spĺňať podmienky členstva v Súdnej

rade SR. Správnosť uvedeného potvrdzuje aj politická prax po roku 2006, kedy nedošlo

k takýmto zásahom do zloženia a činnosti Súdnej rady SR. Napokon sťažovateľ poukazuje aj

na nález Ústavného súdu SR č. -29 zo 14. októbra 2008 týkajúci sa

nezákonného odvolania podpredsedu Najvyššieho súdu SR pred skončením jeho funkčného

obdobia, ktorý je na daný prípad plne akceptovateľný.“.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že vláda odôvodnila jeho odvolanie z funkcie

člena súdnej rady (obdobne ako odvolanie ďalších dvoch členov súdnej rady) tým, že

«z ústavnej ako aj zákonnej právnej úpravy vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky

ako aj vláda Slovenskej republiky majú právomoc odvolať členov Súdnej rady Slovenskej

republiky pred uplynutím ich funkčného obdobia“ podľa zásady „kto menuje, ten môže aj

odvolávať“. Okrem toho ministerka spravodlivosti SR v tejto súvislosti v médiách poukázala

na to, že Súdna rada zlyhala a je namieste, aby prišli noví dôveryhodní ľudia, bez toho, aby

preukázala stratu dôveryhodnosti u odvolaných členov Súdnej rady SR...

Sťažovateľ nespochybňuje právomoc vlády SR vymenovať a odvolávať aj členov

Súdnej rady SR, ale nie svojvoľne, bez uvedenia dôvodu, resp. len voluntaristicky „tak

chcem, tak to bude“. Za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať pred

uplynutím funkčného obdobia člena Súdnej rady SR sťažovateľ, pri absencii úpravy

dôvodov odvolania člena Súdnej rady SR v Ústave SR (napr. tak ako je to u sudcov

všeobecných súdov (čl. 147), predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho súdu SR (čl. 145

ods. 3), verejného ochrancu práv (čl. 151a ods. 4 až 6) alebo u sudcov Ústavného súdu SR

(čl. 138 ods. 2); rovnako pri absencii splnomocnenia ústavodarcu adresovaného

zákonodarcovi upraviť zákonom dôvody odvolania z funkcie člena Súdnej rady SR, považuje

stratu jedného z predpokladov ustanovených v a ods. 2 SR stať sa (byť

ustanovený) členom Súdnej rady SR, teda nepreukázanie existencie vysokoškolského

vzdelania, nepreukázanie existencie pätnástich rokov odbornej praxe alebo stratou

bezúhonnosti.».

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4

v spojení s sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „Pravý zmysel

požiadavky v SR vyjadruje univerzálne právo každého občana podieľať

sa na správe verejných vecí, okrem iného tým, že má rovnakú možnosť uchádzať sa

a zastávať akékoľvek funkcie vo verejnom živote bez akejkoľvek diskriminácie. Inými

slovami to znamená, že toto právo nesmie byť upierané žiadnej skupine občanov a na strane

druhej nesmie byť žiadna skupina občanov zvýhodňovaná. Zmyslom ústavného zakotvenia

práva na zastavanie verejnej funkcie po určenú dobu, je zabrániť diskriminácii z dôvodov

uvedených v SR alebo MPOPP (Medzinárodný pakt o občianskych

a politických právach, pozn.), a to najmä z politických dôvodov, vzídených z volieb v roku

2010 tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade.“.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30

ods. 4 v spojení s , a a ods. 3 v kontexte

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov vyplývajúcich

z generálneho interpretačného pravidla vyjadreného v ďalej tvrdí, že

«toto právo už svojou podstatou neznamená len právo na prístup k (volenej alebo) inej

verejnej funkcii, ktorou funkcia člena Súdnej rady Slovenskej republiky je, ale toto právo

implikuje v sebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej

obdobie, resp. na ochranu pred svojvoľným konaním každého, vrátane konania orgánu

štátnej moci, v danom prípade vlády SR.

Z pohľadu ústavného práva ide pri odvolaní člena Súdnej rady SR menovaného

vládou SR o zákonom schválený a možný zásah do osobnej sféry jednotlivca - člena súdnej

rady. Takýto zásah okrem toho, že musí byť upravený zákonom, musí tiež súčasne sledovať

dosiahnutie určitého legitímneho cieľa a vo vzťahu k tomuto cieľu musí byť primeraný. Je

preto nevyhnutné, aby v podmienkach materiálneho právneho štátu ( SR)

bola splnená neopomenuteľná podmienka, že takýto zásah do autonómnej sféry jednotlivca

musí mať jasný a vopred poznateľný dôvod, ktorý legitimuje použitie takéhoto zásahu,

pričom takýto zásah musí spočívať v konkrétnych skutočnostiach. Z uvedeného je zrejmé, že

každý zásah do osobnej sféry jednotlivca, ktorý je vykonávaný v rámci akéhokoľvek postupu

štátneho orgánu voči jednotlivcovi musí byť ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou alebo

dôvodom takéhoto zásahu a nielen vykonaný preto, že štátny orgán má takúto právomoc

formálne danú. Takéto všeobecné oprávnenie vo forme právomoci môže byť len

predpokladom na použitie takejto zásahovej kompetencie, ale je vylúčené, aby ňou bola

daná neobmedzená (svojvoľná) intenzita takéhoto použitia.

Z uvedeného treba vyvodiť záver, že pre použitie kompetencie štátneho orgánu

nestačí, aby tento orgán takúto kompetenciu mal zákonom priznanú, ale súčasne musí byť

využitie a použitie takejto kompetencie štátnym orgánom realizované ústavne a zákonne

konformným spôsobom ( a SR).

Politická strata dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k ustanoveným

členom súdnej rady predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod

na odvolanie člena súdnej rady, ak inak naďalej spĺňa stanovené podmienky

členstva v súdnej rade. V právnom a demokratickom štáte ( SR) by malo

byť považované za samozrejmé ( SR), že táto dĺžka funkčného obdobia

bude rešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, všetkými orgánmi verejnej moci. Prístup k

funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa

nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci

zákonodarnej a výkonnej. Opak vedie k neprípustnému politickému zásahu do výkonu

ústavnej funkcie člena Súdnej rady SR vymedzenej stanovenou dĺžkou funkčného

obdobia.

Postupom vlády SR pri rozhodovaní a prijatí uznesenia o odvolaní sťažovateľa

z funkcie člena Súdnej rady SR bol teda porušený čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1,

Dohovoru a SR. Z princípu právneho štátu podľa

SR totiž vyplýva postulát, že jednou z podstatných zložiek každého konania, v ktorom

sa rozhoduje o uplatnení, resp. o ochrane niektorého zo základných práv alebo slobôd

občanov (a to bez ohľadu na povahu orgánu, pred ktorým takéto konanie prebieha), je jeho

objektivita, ktorou sa v rozhodovacom procese musí vylúčiť svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy rozhodovacieho orgánu bez akýchkoľvek objektívnych limitov

().

Vláda SR ako štátny orgán, viazaný kategorickým príkazom SR,

môže konať len na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon, nepostupovala, ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, v intenciách

citovaných článkov SR.

Za porušenie a ods. 3 SR považuje sťažovateľ postup vlády SR, ktorá

napriek jeho legitímnym očakávaniam, že funkciu člena Súdnej rady SR bude vykonávať po

dobu ustanovenú v citovanom článku, ho odvolala pred uplynutím funkčného obdobia

v rozpore s právnou úpravou uvedenou v Ústave SR a bez akýchkoľvek dôvodov svojvoľne,

teda len pre samotnú skutočnosť, že chce „na svoj obraz“ meniť členov Súdnej rady SR, aby

títo plnili jej politické príkazy, na ktorých sa dohodnú, čím výrazne zasiahnu do deľby moci

v našej krajine; opak nemá nič spoločné s SR, ktorý definuje Slovenskú

republiku ako demokratický a právny štát.

Je nespochybniteľné, že postup vlády SR pri odvolaní JUDr. D. H. z funkcie člena

Súdnej rady SR je dôsledkom protiústavného výkladu a uplatňovania príslušných

ustanovení SR a o Súdnej rade Slovenskej republiky a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s

SR, tak ako to prikazuje všeobecné interpretačné pravidlo

Slovenskej republiky.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. D. H. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

, Dohovoru, v spojení s , a čl.

141a ods. 3 bolo porušené.

2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 37/2011 z 19. januára 2011 sa zrušuje“.

3. Vláda Slovenskej republiky je povinná nahradiť JUDr. D. H. trovy právneho

zastúpenia tak, ako ich vyčísli na verejnom pojednávaní a zaplatiť ich v lehote do troch dní

na účet právneho zástupcu JUDr. B. N., advokáta, advokátska kancelária, B., č. ú. ...“

Sťažovateľ v nadväznosti na svojej tvrdenie, že namietaným uznesením vlády „došlo

nepochybne k závažnému porušeniu jeho ústavného práva podľa. čl. 30 ods. 4 v spojení

s ďalšími ustanoveniami SR, pričom následky tohto neústavného zásahu jemu

spôsobia závažnú ujmu spočívajúcu v tom, že mu je bránené vo vykonávaní činnosti člena

Súdnej rady SR a tým oprávnení a povinností z tejto funkcie vyplývajúcich“, ako aj v záujme

toho, aby nedošlo „k ďalším ústavným sporom“, žiada „dočasne riešiť vzniknutú neústavnú

situáciu vydaním predbežným opatrením o odklade vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia vlády SR“.

Na základe citovaného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie vydal toto uznesenie:

„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť uznesenia vlády

Slovenskej republiky č. 37/2011 z 19. januára 2011 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou predovšetkým domáha vyslovenia porušenia svojich

základných práv podľa a , porušenia ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3

namietaným uznesením vlády, pričom v tejto súvislosti navrhuje, aby ústavný súd

predbežným opatrením rozhodol o odložení jeho vykonateľnosti. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd považoval vec sťažovateľa za naliehavú, a preto sťažnosť predbežne

prerokoval prednostne uplatňujúc postup podľa .

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa spĺňa zákonom ustanovené

podmienky a náležitosti sťažnosti podľa , ústavný súd sa pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za

zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanému

uzneseniu vlády v zásade tieto námietky:

a) za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať člena súdnej

rady pred uplynutím funkčného obdobia z jeho funkcie pri absencii úpravy dôvodov

odvolania člena súdnej rady v ústave možno považovať len stratu jedného z predpokladov

ustanovených v a ods. 2 stať sa (byť ustanovený) členom súdnej rady, čo

vláda v jeho prípade zjavne nerešpektovala,

b) súdna rada je podľa sťažovateľa „vrcholným ústavným orgánom súdnictva

Slovenskej republiky a jedným z jej základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“,

a preto je bezdôvodné odvolanie člena súdnej rady vládou prejavom „svojvôle výkonnej

moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do nezávislosti Súdnej

rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti súdnictva“,

c) strata politickej dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k členom súdnej

rady ustanoveným predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod na

odvolanie člena súdnej rady, keďže „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej

vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave

meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“.

V nadväznosti na prvú z uvedených námietok sťažovateľa, podľa ktorej vláda môže

podľa jeho tvrdenia odvolať člena súdnej rady z funkcie, len ak „stratí“ jeden

z predpokladov svojho ustanovenia do tejto funkcie uvedený v a ods. 2 , t. j.

„nepreukázanie existencie vysokoškolského vzdelania, nepreukázanie existencie pätnástich

rokov odbornej praxe alebo stratou bezúhonnosti“, ústavný súd v prvom rade poukazuje na

o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej

rade“), ktorý znie:

„(1) Funkcia člena súdnej rady zaniká

a) uplynutím funkčného obdobia člena súdnej rady,

b) vzdaním sa funkcie člena súdnej rady,

c) odvolaním člena súdnej rady,

d) smrťou člena súdnej rady,

e) zánikom funkcie sudcu, ak ho za člena súdnej rady zvolili sudcovia,

f) zánikom funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

g) neodstránením dôvodov nezlučiteľnosti funkcie člena súdnej rady podľa § 3 ods. 5,

h) ak člena súdnej rady už nemožno považovať za bezúhonného.“

Z citovaného vyplýva, že zákon o súdnej rade rozlišuje medzi zánikom funkcie člena

súdnej rady priamo zo zákona, t. j. vtedy, ak nastanú skutočnosti uvedené v ustanoveniach

§ 26 ods. 1 písm. a), b), d),e), f), g) a h) zákona o súdnej rade, a zánikom funkcie člena

súdnej rady na základe odvolania [§ 26 ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rade].

Sťažovateľ tvrdí, že člen súdnej rady môže byť odvolaný z funkcie člena súdnej rady,

len vtedy, ak „stratí“ jeden z ústavných predpokladov na výkon funkcie člena súdnej rady

uvedených v a ods. 2 , t. j.

a) prestane byť bezúhonný,

b) preukáže sa (dodatočne), že nemá vysokoškolské právnické vzdelanie,

c) preukáže sa (dodatočne), že nespĺňa predpoklad najmenej 15 rokov odbornej praxe.

Tvrdenie sťažovateľa zjavne nemá oporu ani v ústave [ústava v ustanovení čl. 141a

ods. 1 písm. d) neuvádza taxatívnym a ani demonštratívnym spôsobom dôvody, na základe

ktorých môže vláda ňou vymenovaného člena súdnej rady odvolať z funkcie] a ani v zákone

o súdnej rade, keďže príslušné ustanovenie tohto zákona [§ 26 ods. 1 písm. c)] obdobne ako

nevymedzuje dôvody, na základe ktorých môže vláda člena súdnej rady odvolať

z funkcie, t. j. zjavne predpokladá aj iné dôvody, na základe ktorých môže vláda uplatniť

právomoc zverenú jej priamo (odvolať ňou vymenovaného člena súdnej rady

z funkcie). Navyše, tvrdenie sťažovateľa je aspoň vo vzťahu k „strate bezúhonnosti“ člena

súdnej rady zjavne nepresné (nesprávne), keďže v prípade „straty bezúhonnosti“ funkcia

člena súdnej rady zaniká priamo zo zákona na základe § 26 ods. 1 písm. h) zákona o súdnej

rade, a teda nie odvolaním.

Ak vezmeme do úvahy, že preukázanie existencie vysokoškolského vzdelania

a existencie pätnástich rokov odbornej praxe je vláda povinná obligatórne preskúmať už pri

vymenúvaní určitej osoby za člena súdnej rady (a je teda prakticky nepredstaviteľné, že by

do funkcie člena súdnej rady vymenovala osobu, ktorá tieto podmienky nespĺňa), tak by

ustanovenie právomoci vlády odvolávať ňou ustanoveného člena súdnej rady pred

uplynutím jeho funkčného obdobia predstavovalo v zásade prázdnu množinu a bolo by

v legislatívnej úprave (tak v ústave, ako aj v zákone o súdnej rade) v podstate nadbytočné.

Uvedené skutočnosti signalizujú zjavnú neopodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o možnosti

vlády odvolať člena súdnej rady (ňou vymenovaného) len z dôvodov vyplývajúcich

z a ods. 2 o to viac, že sám sťažovateľ v zásade nespochybňuje a ani nemôže

spochybňovať právomoc vlády odvolať niektorého z troch členov súdnej rady, ktorých

vymenovala, keďže táto právomoc vlády je výslovne uvedená v dikcii čl. 141a ods. 1

písm. d) . Navyše, ak by sa argumentácia sťažovateľa doviedla do dôsledkov,

nemohla by vláda odvolať svojho „nominanta“ z funkcie člena súdnej rady ani v prípade, ak

by sa tento dlhodobo, resp. vôbec nezúčastňoval zasadnutí súdnej rady (napr. zo

zdravotných alebo iných dôvodov), a neplnil by si tak základnú povinnosť vyplývajúcu

z členstva v súdnej rade, ktorú možno implicitne z ústavnej, ale i zákonnej úpravy vyvodiť

(hoci táto povinnosť a ani ďalšie povinnosti člena súdnej rady nie sú v ústave ani v zákone

o súdnej rade výslovne uvedené). To isté by pritom v zásade muselo platiť aj o členoch

súdnej rady, ktorí sú volení a odvolávaní sudcami Slovenskej republiky, Národnou radou

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a prezidentom Slovenskej republiky (ďalej

len „prezident“). Rovnako by pri dôslednej akceptácii argumentácie sťažovateľa bolo

v zásade problematické odvolať člena súdnej rady z funkcie, ak by bol právoplatným

rozhodnutím súdu pozbavený spôsobilosti na právne úkony, resp. by jeho spôsobilosť na

právne úkony bola obmedzená.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor sťažovateľa, podľa ktorého je

súdna rada „vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej

základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“, naopak, stotožňuje sa s ním

poukazujúc pritom aj na príslušnú časť dôvodovej správy k návrhu skupiny poslancov

k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Slovenskej

republiky č. , v znení ústavného a ústavného zákona

č. [parlamentná tlač č. 1271 (ďalej len „dôvodová správa)], v ktorej sa uvádza:

„Začlenenie Súdnej rady SR do siedmej hlavy zvýrazňuje jej

nezávislé postavenie od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je reálnym naplnením

ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu.“

V nadväznosti na uvedené ústavný súd ale pripomína, že existuje viacero inštitucionálnych

mechanizmov, prostredníctvom ktorých môže ústavodarca zabezpečiť nezávislosť určitého

ústavného orgánu od iných ústavných orgánov (resp. iných mocí), ku ktorým nepochybne

patrí aj ustanovený spôsob kreovania príslušného ústavného orgánu a jemu

zodpovedajúce zloženie tohto ústavného orgánu, ako aj ustanovený spôsob jeho

uznášania sa (rozhodovania).

Súdna rada je zložená z 18 členov, pričom jej predsedom je predseda Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“) a jej ďalšími členmi sú

a) ôsmi sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky, b) traja

členovia, ktorých volí a odvoláva národná rada, c) traja členovia, ktorých vymenúva

a odvoláva prezident, d) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda (čl. 141a ods. 1

), pričom na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny

všetkých jej členov (a ods. 5 ).

ustanovený spôsob kreovania súdnej rady je vo svojej podstate založený na

„delegačnom princípe“ spočívajúcom v tom, že popri predsedovi súdnej rady, ktorým je

z titulu svojej funkcie predseda najvyššieho súdu, sú v ustanovenom počte za

ďalších členov súdnej rady volení, resp. vymenovaní (delegovaní) zástupcovia sudcov

Slovenskej republiky (teda predstaviteľov súdnej moci), národnej rady, prezidenta a vlády.

Takto kreované ústavné zloženie súdnej rady pritom v spojení s ustanoveným

spôsobom uznášania sa súdnej rady je zároveň založené na nevyhnutnosti dosiahnuť pri

rozhodovaní konsenzus medzi členmi „delegovanými“ predstaviteľmi jednotlivých mocí

(sudcami Slovenskej republiky na jednej strane a zástupcami národnej rady, prezidenta

a vlády na druhej strane). To nielen principiálne, ale aj fakticky vylučuje, aby niektorá

z týchto mocí „politicky ovládla“ súdnu radu, keďže (najmenej) polovicu jej členov tvoria

sudcovia (predseda najvyššieho súdu a ôsmi sudcovia zvolení sudcami Slovenskej

republiky) a druhú polovicu tvoria členovia nominovaní „do tohto orgánu v rovnomernom

pomere vládou Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej republiky a prezidentom

Slovenskej republiky“, čo zodpovedá „Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh

a vzájomných bŕzd.“ (pozri dôvodovú správu).

ustanovený spôsob kreovania a zloženia súdnej rady v spojení s

ustanoveným spôsobom jej uznášania sa (rozhodovania) má pritom aj vecné odôvodnenie

vzhľadom na vymedzenú pôsobnosť súdnej rady (a ods. 4 ), ktorá je

podrobnejšie rozvedená v zákone o súdnej rade (pozri najmä § 4 zákona o súdnej rade). Do

pôsobnosti súdnej rady totiž patrí okruh otázok, ku ktorým majú právo celkom odôvodnene

(legitímne) sa vyjadriť a podieľať sa na rozhodovaní o nich nielen zástupcovia sudcov

Slovenskej republiky [ako základného personálneho substrátu súdnej moci, ktorým

garantuje nezávislý výkon sudcovskej funkcie a nezávislosť sudcovského rozhodovania

(pozri )], ale aj zástupcovia národnej rady ako jediného zákonodarného orgánu

Slovenskej republiky ( ), zástupcovia prezidenta ako hlavy štátu, ktorá

disponuje významnými právomocami smerujúcimi či už priamo, alebo nepriamo do sféry

súdnej moci [pozri napr. právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j), o), s) a f)

], a tiež vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci ( ).

Takto koncipované ústavné zloženie prispieva nielen „k zabezpečeniu všestrannosti

pohľadu na riešené problémy (problémy súdnictva, pozn.) a zamedzeniu prípadnej

jednostrannosti náhľadu na ich riešenie“ (pozri dôvodovú správu), ale je zároveň aj

prejavom skutočnosti, že v modernom demokratickom a právnom štáte nemožno princíp

deľby moci chápať absolútne a izolovane, ale len v spojení so systémom vzájomných bŕzd

a protiváh. garantovanú nezávislosť súdnej moci nemožno totiž vykladať tak, že by

iné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným poslaním a funkciami reálne

možnosti ovplyvňovať organizáciu a chod súdnictva, prirodzene za predpokladu, že tým nie

je dotknutý fundamentálny základ nezávislosti súdnej moci spočívajúci v nezávislosti

sudcovského rozhodovania. Iné chápanie princípu nezávislosti súdnej moci (zodpovedajúce

v podstate argumentácii sťažovateľa) založené na tvrdení, že o veciach týkajúcich sa

súdnictva môžu rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremácii

súdnej moci, jej nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavného

princípu deľby moci, z ktorého vychádzajú všetkých moderných demokratických

a právnych štátov.

Medzi volené a iné verejné funkcie, ku ktorým majú občania prístup za rovnakých

podmienok podľa , nepochybne patrí aj funkcia člena súdnej rady. Aj

keď už ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že odvolanie z volenej alebo

inej verejnej funkcie nemožno považovať za akt odopretia prístupu k týmto funkciám (m. m.

, ), resp. že obsahom základného práva podľa

je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskrimačného

uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto funkciách

(, m. m. ), nepovažuje ústavný súd vo veci sťažovateľa za

vhodné a ani účelné zásadným spôsobom spochybňovať jeho tvrdenie, že „... toto právo

implikuje v sebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej

obdobie...“, a to aj vzhľadom na to, že v náleze sp. zn. zo 7. januára 1998

v zásade (aj keď v zásadne iných okolnostiach) pripustil, že získaním verejnej funkcie „sa

ústavné právo občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok... nevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné

právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok

garantované by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný

orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie

ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny výkon tejto ústavnej (verejnej)

funkcie, resp. ak by ju bez akejkoľvek ústavnej či zákonnej opory z takejto ústavnej

(verejnej) funkcie odvolal [napr. ak by mu (alebo zákon) takúto právomoc

nezverovala, resp. by ju nebolo možné z (ani zákona) v žiadnom prípade vyvodiť].

Za daných okolností by sa nepochybne dalo uvažovať o možnom porušení

základného práva podľa v prípade, ak by bol občan odvolaný z ústavnej

(verejnej) funkcie z iných dôvodov alebo nad rámec dôvodov, ktoré ustanovuje

(ak by napr. prezident odvolal z funkcie sudcu ústavného súdu nad rámec dôvodov

uvedených v alebo predsedu najvyššieho súdu z tejto funkcie nad

rámec dôvodov uvedených v , príp. aj z iných dôvodov), alebo nad rámec

dôvodov uvedených v zákone [napr. ak by národná rada navrhla prezidentovi odvolať

generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z iných

dôvodov, ako sú uvedené v o prokuratúre v znení

neskorších predpisov, a prezident by takýto návrh akceptoval].

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na

skutočnosť, že rozlišuje medzi ústavnými (verejnými) funkciami, z ktorých

a) nemožno ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie pred uplynutím volebného

obdobia vôbec odvolať [napr. z funkcie poslanca národnej rady; v tomto prípade len

taxatívnym spôsobom vymenúva dôvody, v dôsledku ktorých môže dôjsť k zániku mandátu

poslanca (pozri a )],

b) možno ústavného činiteľa pred uplynutím funkčného obdobia z jeho ústavnej

funkcie odvolať len na základe alebo zákonom ustanovených dôvodov [popri už

spomenutých funkciách sudcov ústavného súdu, predsedu najvyššieho súdu a generálneho

prokurátora, ide ďalej napr. o funkciu verejného ochrancu práv (pozri čl. 151a ods. 5

), predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky

(pozri v spojení s zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov)] a

c) možno ústavného činiteľa odvolať z jeho ústavnej funkcie pred uplynutím

funkčného (volebného) obdobia bez toho, aby alebo zákon ustanovovali dôvody, na

základe ktorých k takémuto odvolaniu môže dôjsť.

K ústavným (verejným) funkciám, z ktorých možno ústavného činiteľa odvolať bez

toho, aby alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciách členov súdnej

rady), patria funkcie predsedu a podpredsedov národnej rady, ako aj funkcie predsedov

výborov národnej rady (ďalej len „funkcionári národnej rady“). Rovnako ako pri členoch

súdnej rady a tiež

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(ďalej len „rokovací poriadok“) len ustanovujú právomoc národnej rady voliť a odvolávať

(vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ustanovuje výslovne len právomoc

národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolať ich z tejto

funkcie upravuje výslovne len rokovací poriadok, pozn.) týchto ústavných činiteľov z ich

ústavnej funkcie (pozri , a , resp. ,

§ 15 a § 16 rokovacieho poriadku).

Rovnako tak nie sú v ústave ani v žiadnom zákone uvedené dôvody na odvolanie

predsedu a ďalších členov vlády prezidentom, pričom v posudzovaných súvislostiach je

irelevantné, že aktu odvolania predchádza iná právne relevantná skutočnosť; vyslovenie

nedôvery národnou radou alebo návrh predsedu vlády na odvolanie člena vlády adresovaný

prezidentovi (pozri , , a a 6 ).

V posudzovaných súvislostiach taktiež nemá podstatný význam ani skutočnosť, že na

rozdiel od členov súdnej rady nemajú funkcionári národnej rady ani členovia vlády v ústave

výslovne ustanovené funkčné obdobie; z povahy veci totiž vyplýva, že toto je v zásade

nepriamo odvodené z volebného obdobia národnej rady.

Vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkcií

volí a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j. na

vzťahoch ústavno-politickej zodpovednosti. Z toho vyplýva, že národná rada môže

funkcionárov národnej rady z ich ústavných funkcií odvolať aj bez toho, aby svojím

konaním (opomenutím) porušili určitú právom ustanovenú povinnosť, t. j. k odvolaniu

z ústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch je

založené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, že

vzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnom

vzťahu k prezidentovi, ktorý disponuje právomocou odvolať ich z funkcie, ale na ich

zodpovednostnom vzťahu k národnej rade (príp. aj k predsedovi vlády v prípade ďalších

členov vlády, pozn.), pričom prezident tento zodpovednostný vzťah len autorizuje

(sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).

Podľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanie

tvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov Slovenskej

republiky) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej „kreačnej dispozície“, je založený

na porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá

disponuje právomocou voliť a odvolávať ich z ich ústavnej funkcie, resp. na vzťahoch

predsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti nato k prezidentovi), t. j.

aj v tomto prípade ide o vzťah, ktorý je založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak,

v prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť

zo samotnej ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.

V prvom rade ústavný súd nemá dôvod (a v zásade ani právo) spochybňovať

racionálny prístup ústavodarcu k vnútornej konštrukcii a upravujúceho

postavenie, zloženie, pôsobnosť a spôsob uznášania sa súdnej rady. Ak ústavodarca na

rozdiel od iných ústavných funkcií (pozri už uvedené) neustanovil dôvody, na základe

ktorých možno členov súdnej rady odvolať z ich funkcie, tak to neurobil z dôvodu

opomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnému

zloženiu súdnej rady pozostávajúceho zo zástupcov jednotlivých zložiek moci, resp.

ústavných orgánov, ktoré tieto zložky moci reprezentujú, ako aj z ustanoveného

spôsobu jej uznášania, ktorý predpokladá dosiahnutie konsenzu zástupcov jednotlivých

zložiek moci, resp. zástupcov ústavných orgánov, ktoré ich reprezentujú vo veciach

týkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnosti súdnej rady.

ustanovená vnútorná konštrukcia (zloženie) súdnej rady by totiž podľa

názoru ústavného súdu stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia súdnej rady

po svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí ich do

tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, tak aspoň

podstatným spôsobom sťažila možnosť tých, ktorým ústavodarca nie náhodou zveril

právomoc kreovať (voliť a vymenúvať) členov súdnej rady, t. j. sudcom Slovenskej

republiky, národnej rade, prezidentovi a vláde, prenášať na pôdu súdnej rady svoje

predstavy o fungovaní súdnictva a ovplyvňovať v primeranom rozsahu (v rozsahu

zodpovedajúcom počtu členov súdnej rady, ktorí sú v ich kreačnej dispozícii) jej

rozhodovanie. Vnútorná konštrukcia, resp. zloženie súdnej rady a spôsob jej uznášania

vychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôvery

medzi členmi súdnej rady a subjektmi, ktoré ich do ich funkcií ustanovili, čomu musí

zodpovedať oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“,

resp. aj z iného a ani zákonom neustanoveného dôvodu. Na tom nič nemení

skutočnosť, že súdna rada je začlenená do siedmej hlavy označenej nadpisom

„Súdna moc“, ani to, že do pôsobnosti súdnej rady patria veci týkajúce sa chodu súdnictva.

Ide o vyvážené ústavné riešenie, ktoré je akceptovateľné aj z hľadiska princípov

demokratického a právneho štátu, keďže je reálnym prejavom systému vzájomných bŕzd

a protiváh v rámci ustanoveného systému deľby moci, ktoré zároveň v plnom

rozsahu rešpektuje princíp nezávislosti sudcov a sudcovského rozhodovania. V tejto

súvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že oprávnenie vlády (ale aj národnej rady,

prezidenta a sudcov Slovenskej republiky) odvolať členov súdnej rady, ktorí sú v jej

„kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako

ústavného orgánu vzhľadom na jej zloženie a spôsob uznášania sa.

Vychádzajúc z uvedených úvah a právnych záverov nemohol ústavný súd súhlasiť

s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej

vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave

meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“. Naopak,

v kontexte s uvedenými právnymi závermi ústavný súd zastáva názor, že ústavná

konštrukcia ustanovovania a odvolávania členov súdnej rady v kontexte s ďalšími

ustanoveniami a , ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde odvolať člena

súdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, resp.

v dôsledku zmeny „politického prostredia v moci... výkonnej“.

Postup vlády pri odvolávaní sťažovateľa z funkcie člena súdnej rady, ktorý vyústil do

namietaného uznesenia z 19. januára 2011 zodpovedá preto podľa názoru ústavného súdu

ústavne konformnej interpretácii a aplikácii a ods. 1 , a nie je v takej príčinnej

súvislosti s obsahom základného práva podľa ani s ,

ods. 2, a a ods. 3 , ktoré sťažovateľ označuje v petite a ktorých

vyslovenia porušenia sa domáha, ktorá by umožňovala, aby ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Sťažovateľ sa v petite tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným

uznesením vlády došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale túto časť petitu v texte sťažnosti žiadnym

spôsobom neodôvodňuje. Z jej celkového vyznenia možno len usudzovať, že ich porušenie

namieta z rovnakých dôvodov, ako malo podľa jeho argumentácie dôjsť aj k porušeniu jeho

základného práva podľa v spojení s , a a

ods. 3 . Z uvedených dôvodov nemá ústavný súd relevantný dôvod osobitne

posudzovať dôvody opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru a len odkazuje na svoje

právne závery vyjadrené vo vzťahu k možnému porušeniu ďalších ustanovení , ktoré

sťažovateľ v petite označil. Nad ich rámec ale ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že

v prípadoch, ak ústavná konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená

na taxatívnom alebo aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov

odvolania, tak potom súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť

(aj keď byť môže) aj reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého

príslušný orgán verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal. Tomuto

záveru zodpovedá v období po nadobudnutí účinnosti aj prevládajúca ústavná prax

odvolávania členov vlády, resp. funkcionárov národnej rady.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že uznesením vlády č. 37 z 19. marca 2011 nemohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľom označených ustanovení a dohovoru, a preto podľa zákona

o ústavnom súde rozhodol o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa návrhom na

odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia vlády, ako aj s ďalšími návrhmi sťažovateľa

formulovanými v petite. V tejto súvislosti ale ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto

rozhodnutia považuje za vhodné formulovať svoj názor, že sťažovateľ bol oprávnený

navrhnúť odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia vlády len v rozsahu, v ktorom sa ho

priamo dotýka (t. j. len v časti označenej ako A.2), a nie aj vo vzťahu k ďalším osobám

(časti A.1 a A.3 tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011