Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 36/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti spoločnosti D., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. mája 2010 a sp. zn. z 28. septembra 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti D., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája 2010 a sp. zn.

z 28. septembra 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája

2010 a sp. zn. z 28. septembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia spoločnosti D., s. r. o., v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden

centov) na účet jej advokáta JUDr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -11

z 25. januára 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., K. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Nc

14/2010 z 25. mája 2010 a sp. zn. z 28. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom Okresným

súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa

sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala od JUDr. M. S. ako žalovanej v 1. rade a V. G. ako

žalovaného v 2. rade zaplatenia sumy 18 603,44 € s príslušenstvom. Dňa 19. novembra

2009 okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -189, proti ktorému podala

sťažovateľka 23. novembra 2009 odvolanie spolu s námietkou zaujatosti voči všetkým

sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorá vychádzala „z

existencie vzťahu medzi žalovanou 1/ ako sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici a

sudcami tohto súdu“, pričom povahu tohto vzťahu bližšie nešpecifikovala ani nemenovala

konkrétnych sudcov, ktorých by sa námietka mala osobitne týkať.

Na základe uvedenej námietky, ako aj oznámenia sudcov krajského súdu

rozhodujúcich v senáte 12 Co z 21. januára 2010 bola vec predložená najvyššiemu súdu,

ktorý uznesením sp. zn. z 25. mája 2010 rozhodol, že:

„Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici Mgr. M. Š., JUDr. J. P., JUDr. A. M.,

JUDr. M. R., JUDr. F. Z., JUDr. M. P., JUDr. P. P., Mgr. E. N., JUDr. J. M., M. B., JUDr.

O. M., Mgr. Š. B., JUDr. M. K., JUDr. M. D., JUDr. Z. N., JUDr. D. K., JUDr. Ing. J. G.,

Ľ. B., JUDr. J. B., JUDr. D. M., JUDr. M. S., JUDr. E. V., JUDr. J. Š., Mgr. I. D., JUDr. A.

A., JUDr. J. N., Mgr. A. P., JUDr. J. D., Mgr. R. Ď., JUDr. J. M., JUDr. J. R., JUDr. P. C.,

JUDr. D. D., JUDr. E. M., JUDr. E. K., JUDr. A. K., JUDr. D. M., JUDr. M. K., JUDr. M.

P., JUDr. E. Ž., JUDr. Ľ. G., JUDr. J. B., JUDr. J. H., Doc. JUDr. M. Ď. PhD. sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn.

(vec Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. ).

Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. J. B., Mgr. J. B., Š. H., JUDr. S.

S. a JUDr. M. Š. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na

tamojšom súde pod sp. zn. (vec Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7 C

271/2006).“

Predseda krajského súdu opatrením číslo 30 č. k. -287 z 9. júna 2010

určil na prejednanie a rozhodnutie veci senát ad hoc v zložení Š. H. – riadiaci predseda

senátu, JUDr. S. S. a Mgr. J. B. – členovia senátu. Následne riadiaci predseda senátu Š. H.

zistil, že predseda krajského súdu svojím opatrením číslo 4 č. k. -245 z 3.

februára 2010 postupom v súlade s ustanovením

(ďalej len „OSP“) už vylúčil z prejednávania a rozhodovania sudcov JUDr. S. S. a Mgr. J.

B., preto prípisom č. k. -317 z 25. augusta 2010 požiadal najvyšší súd, aby vec

v súlade s ustanovením delegoval inému súdu druhého stupňa.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. septembra 2010 konanie

o prikázanie veci inému súdu zastavil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem

iného uviedol:

„Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho

sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

pritom zachované.

O prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia sa rozhoduje až vtedy, ak bolo súdom právoplatne

rozhodnuté, že sudcovia príslušného súdu sú z prejednania a rozhodovania veci vylúčení,

v dôsledku čoho nemožno predmetnú vec na danom súde prejednať a rozhodnúť. V

opačnom prípade nie sú splnené podmienky v zmysle a

na rozhodovanie o prikázaní veci na konanie inému súdu toho istého stupňa...

Nakoľko nedošlo k vylúčeniu všetkých sudcov krajského súdu a v predmetnej veci je

možné zostaviť trojčlenný senát, nie sú splnené podmienky na to, aby Najvyšší súd

Slovenskej rozhodoval o prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa z dôvodu nutnosti.

Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že opatrenie predsedu

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 4 z 3. februára 2010 bolo vzaté pri rozhodovaní

o námietke zaujatosti do úvahy. Skutočnosti odôvodňujúce vylúčenie, resp. nevylúčenie

sudcov však boli vyhodnotené inak.“

Podľa názoru sťažovateľky:

„… v tomto prípade, už s prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č. k.

, kde boli vylúčení všetci sudcovia Krajského súdu, následné Opatrenie

Predsedu Krajského súdu a nejednoznačné vyjadrenia príslušných sudcov, sa z

objektívneho hľadiska nejaví Krajský súd v Banskej Bystrici, ako taký, ohľadom všetkých

svojich sudcov, pre účastníkov konania, ako súd nezaujatý a nestranný.

Tento pocit sťažovateľa sa prehĺbil aj doručením listu Krajského súdu zo dňa 13. 10.

2010 – Informácia o doterajšom priebehu konania a možnom ďalšom postupe odvolacieho

súdu, kde sudca Š. H., doteraz vnímaný ako osoba nezaujatá, vyzýva navrhovateľa, aby sa

vyjadril k tomu, či súhlasí so zložením senátu zo sudcov, ktorých nezaujatosť následne v

texte listu sám spochybňuje. Rovnako poukazuje na možnosť podania ústavnej sťažnosti a

dôvody, pre ktorú by sa ústavná sťažnosť mala podať.

Takýto úkon súdu, kde opätovne dochádza k spochybňovaniu vlastnej nezaujatosti

resp. nezaujatosti sudcov, s ktorými by mal sudca rozhodovať v senáte, v očiach sťažovateľa

sa javí ako úkon opätovne spochybňujúci nestrannosť takéhoto senátu. Mám za to, že tu boli

a sú tu dané objektívne znaky spochybňujúce nestrannosť a nezaujatosť sudcov Krajského

súdu v Banskej Bystrici.

Tvrdím, že v súlade s vyššie uvedeným, nebolo možné zložiť na Krajskom súde ad hoc

senát, ktorý by bol nestranný a nezaujatý v rozhodovaní vo veci. Na základe uvedeného mal

Najvyšší súd prikázať vec na rozhodnutie inému súdu toho istého stupňa.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uzneseniami najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. mája 2010 a sp. zn. z 28. septembra 2010

boli porušené jej základné práva podľa a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 303,31 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. KP 4/2011-28 z 31. marca 2011

vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o vylúčení

sudcu ústavne konformným spôsobom a v súlade s doterajšou praxou, vychádzajúcej

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Záver podľa ktorého skutočnosť, že sudca

sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho

vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje

možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť

k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania, je súladný

s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu vo všetkých senátoch občianskoprávneho

kolégia. Uvedený záver vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. apríla 2009 sp. zn. , ktoré bolo na základe rozhodnutia

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Svoj záver najvyšší súd náležte

v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval. Do práv

sťažovateľa na prejednanie veci súdom teda nebolo zasiahnuté, naopak postupom súdu mu

bolo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd plne zachované.

Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, najvyšší súd teda v danom prípade

neporušil označené základné práva sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“.»

Najvyšší súd v liste z 31. marca 2011 a právny zástupca sťažovateľky v podaní (bez

dátumu) doručenom ústavnému súdu 18. apríla 2011 uviedli, že netrvajú na ústnom

prerokovaní veci. Z tohto dôvodu ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, pretože od

neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv

sťažovateľky zaručených a a práva zaručeného

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2010 o nevylúčení všetkých sudcov krajského súdu z rozhodovania o jej

odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci jej žaloby, ktorou sa od JUDr. M. S. ako

žalovanej v 1. rade, ktorá je zároveň sudkyňou krajského súdu, domáhala zaplatenia dlžnej

sumy s príslušenstvom, a taktiež rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2010, ktorým zastavil konanie o prikázanie veci inému súdu v zmysle § 12

ods. 1 , „nakoľko nedošlo k vylúčeniu všetkých sudcov krajského súdu a v predmetnej

veci je možné zostaviť trojčlenný senát...“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa ustanovenia sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich

zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ustanovenia poriadku ak nemôže príslušný súd o veci konať,

pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého

stupňa.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. ,

) zdôvodnil, že zaručuje predovšetkým prístup k súdu

a rovnaké právne postavenie účastníkov v konaní pred ním; len v takom prípade sa

vytvárajú podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí

mať výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť

zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.

Podľa už vysloveného názoru ústavného súdu obsahom práva na nestranný súd je,

aby rozhodnutia v konkrétnej veci boli výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená,

že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval

nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti

závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania

rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok,

pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť ().

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom

je v občianskom súdnom konaní zaručené prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho pojednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu

vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania alebo na základe návrhu samotného sudcu

().

Účelom práva priznaného je zabezpečiť ochranu práv občana

sudcom ako predstaviteľom tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby

ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne

príslušný (). Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“

je potrebné brať do úvahy nielen zákonnú úpravu (najmä zákon o súdoch),

ale predovšetkým súvisiace ustanovenia (). V zmysle uvedených

skutočností zákonným sudcom podľa je sudca, ktorý bol určený na

prejednanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež sudca, ktorému boli

veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle a nasl.

alebo pre ďalšie dôvody (, ).

Aj nestrannosť sudcu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa definuje ako absencia predsudku

alebo zaujatosti.

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu

prerokovavajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade

treba zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti

v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu

predpokladá až do predloženia dôkazu opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].

Nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je

potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa

vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej

nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach

strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť

vykonávaná (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má

objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek

vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na

objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu,

ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,

ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam

vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom

na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto

hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom

zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia

objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán

a verejnosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená

na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa

objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (). Nestrannosť

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Uvedené závery a východiská boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu

v danej veci.

Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2010,

ktorým nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom pod sp. zn.

sudcov JUDr. J. B., Mgr. J. B., Š. H., JUDr. S. S. a JUDr. M. Š. (bod 2 výroku

uznesenia), ústavný súd konštatuje, že v ňom nie sú dostatočne podrobne vyhodnotené

dôvody nevylúčenia týchto sudcov. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že najvyšší

súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vychádzal z vyjadrení sudcov krajského súdu,

ktoré, ako sám uviedol, „neposkytovali dostatočný podklad pre riadne posúdenie existencie

okolností zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti týchto sudcov“, avšak ďalej uvádza, že

na základe týchto vyjadrení „dospel k záveru, že okolnosti nimi uvedené nie sú spôsobilé

založiť pochybnosť o ich nezaujatosti“. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol len

úvahy týkajúce sa subjektívnej stránky zaujatosti bez toho, aby sa zaoberal aj posúdením

objektívnej stránky zaujatosti. Z tohto pohľadu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nezodpovedá požiadavke, že musí byť jasné a musí zodpovedať na oba možné spôsoby

zaujatosti. Najvyšší súd mal preto podrobnejšie preskúmať otázku objektívnej stránky

zaujatosti a až následne rozhodnúť o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov krajského súdu,

pretože, ako bolo uvedené, súd sa musí aj navonok javiť ako nestranný, nadaný

spravodlivým, nestranným a nezaujatým rozhodovaním.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2010, ktorým

zastavil konanie o prikázanie veci inému súdu v zmysle , považuje ústavný

súd vzhľadom na závery prijaté vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2010 v tomto štádiu konania za nepreskúmateľné. Dokiaľ najvyšší

súd ústavne konformným spôsobom nerozhodne o vylúčení ( ), resp. nevylúčení

sudcov krajského súdu, nemôže rozhodnúť o prikázaní veci inému súdu v zmysle § 12

ods. 1 .

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že uzneseniami

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2010 a sp. zn.

z 28. septembra 2010 boli porušené základné práva sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1

a a právo zaručené dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). V zmysle v tomto konaní alebo postupe je

viazaný právnym názorom ústavného súdu. Úlohou najvyššieho súdu bude vec opätovne

prejednať a rozhodnúť o vylúčení, resp. nevylúčení tých sudcov krajského súdu, ktorí

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2010 neboli vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, pričom u každého z nich musí jasne a podrobne uviesť

dôvody vylúčenia, resp. nevylúčenia zohľadniac pritom ako subjektívnu stránku, tak aj

objektívnu stránku nezávislosti. V prípade, ak najvyšší súd zistí, že krajský súd nemôže

o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení ( ), rozhodne opätovne aj

o prikázaní veci inému súdu v zmysle .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky si v sťažnosti z 18. novembra 2010 uplatnil trovy

konania v sume 303,31 €.

Ústavný súd vychádzajúc z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume

303,31 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2010) v hodnote po

120,23 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,21 € plus 19 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť

najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011