Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 197/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2012 doručená sťažnosť Ing. L. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. októbra (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Okresný súd v Poprade uznesením z 27. 1.

2011, č. k. -106, priznal po zastavení konania sťažovateľovi náhradu trov

konania v sume 188,10 EUR, z celkovo požadovanej sumy 735,32 EUR, keď mu neuznal

odmenu za jeden úkon právneho zastúpenia za ohliadku miesta samého dňa 1. 10. 2010,

vrátane cestovných výdajov a DPH vo výške 20 % z priznanej sumy. Odôvodnil to tým, že

žalobca – sťažovateľ nepreukázal účelnosť uvedených trov a jeho právna zástupkyňa

nepreukázala, že je platiteľom DPH.

Krajský súd... uznesením... uznesenie okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľovi

priznal titulom náhrady trov konania sumu 223,83 EUR, keď z jeho odvolania vzal za

opodstatnenú iba námietku platiteľa DPH... vo zvyšku sa stotožnil so záverom okresného

súdu.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že „... Pokiaľ všeobecný súd náhradu

trov konania vo výške určenej v príslušnej právnej norme... neprizná – dôsledku svojvôle,

prepiateho formalizmu, extrémneho rozporu so spravodlivosťou ap. – odoprie mu tým právo

zakotvené v , resp. dohovoru, čím zasiahne aj do majetkových

práv... garantovaných , resp. Protokolu č. 1 k dohovoru.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd mu

- svojvoľne nepriznal hotové výdavky vo forme cestovných nákladov za účasť na

ohliadke miesta samého v T. a za preštudovanie správneho spisu na Stavebnom úrade v Š.,

ktoré súdu „uľahčilo“ skončenie veci,

- svojvoľne nepriznal odmenu právnej zástupkyni za procesný úkon – účasť na

ohliadke na mieste samom a náhradu za stratu času,

- v rozpore s úpravou o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) odmenu advokátke nezvýšil o 20 %, ale

len o 19 %.

Podľa sťažovateľa «...okresný a krajský súd len mechanicky a arbitrárne posudzovali

výsledok sporu bez toho, aby zhodnotili aj jednotlivé úkony účastníkov, smerujúce ku

skončeniu...veci. Z hľadiska materiálnej spravodlivosti a prevenčnej funkcie inštitútu

náhrady trov, mali súdy priznať sťažovateľovi plnú náhradu trov konania...

Naviac, krajský súd tento svoj názor odôvodnil lakonicky, že sťažovateľ

„nepreukázal účel cesty“ – tým bola prezentovaná ohliadka miesta samého, ako

najdôležitejší poznatok v susedských sporoch o hranicu...».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru ako aj vlastniť majetok podľa

a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Krajského súdu v Prešove z 25. 10.

2011, sp. zn. , porušené bolo.

2. Uvedené uznesenie zrušuje a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd je povinný uhradiť JUDr. E. Ľ. trovy konania v sume 323,48 EUR,

ako zástupkyni sťažovateľa, v lehote do 2 mesiacov.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu označených

základných a iných práv malo dôjsť tým, že krajský súd

- svojvoľne sťažovateľovi nepriznal hotové výdavky vo forme cestovných nákladov

za účasť na ohliadke miesta samého v T. a za preštudovanie správneho spisu na Stavebnom

úrade v Š., ktoré súdu „uľahčilo“ skončenie veci,

- svojvoľne nepriznal odmenu právnej zástupkyni za procesný úkon – účasť na

ohliadke na mieste samom a náhradu za stratu času,

- v rozpore s kogentnou úpravou zákona o DPH odmenu advokátke nezvýšil o 20 %,

ale len o 19 %.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v zákonodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa (ďalej aj „OSP“) o povinnosti

nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie

končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania

vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu

prizná náhradu trov konania vyplývajúcu zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia, ak takému účastníkovi okrem trov právneho

zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhrad trov neprizná a v takom prípade

nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Ústavný súd zo spisu Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zistil, že sťažovateľ si na pojednávaní konanom 20. októbra 2010 uplatnil

trovy konania tak, ako ich vyčíslila jeho právna zástupkyňa v podaní na č. l. 97 a č. l. 98

spisu. Z uvedenej časti spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že podaním doručeným

okresnému súdu 19. októbra 2010 sťažovateľ navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov

konania pozostávajúca „z náhrady za právne zastúpenie zatiaľ za tri úkony právnej pomoci

- prevzatie sporu a napísanie dvoch vyjadrení v sume 382,35 € /3 x 99,89 + 3 x 7,21

+ 19 % DPH/,

- z cestovných náhrad za cestu z B. do T. a späť... 600 km, v trvaní... 16 polhodín, na

ktorú bol použitý OMV... so spotrebou... na 100 km..., takže

a/ za stratu času patrí náhrada – 16 polhodín x 11,59 – 185,44 €,

b/ sadzba základnej náhrady...,

c/ náhrada za spotrebu..., spolu 352,97 €

celkom spolu 735,32 EUR...“.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v

súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na

každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 27. januára 2011 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v sume

188,10 €, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Žalovanému v 1. rade bola priznaná

náhrada trov právneho zastúpenia v sume 188,10 eur, pozostávajúca z odmeny v zmysle

, ods. 1, Vyhl. č. za 3 úkony (príprava a prevzatie zastúpenia, písomné

vyjadrenie k žalobe a písomné vyjadrenie k zmene žaloby) po 55,49 eur, t. j. spolu v sume

166,47 eur a z režijného paušálu 3 x 7,21 eur, t. j. spolu v šume 21,63 eur.

Právna zástupkyňa si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške

735,32 eur, pričom požadovala odmenu za 1 úkon právnej pomoci vo výške 99,89 eur.

Právna zástupkyňa nezdôvodnila na základe čoho určila výšku odmeny, súd je však toho

názoru, že v konaní, kde predmetom je uloženie povinnosti spočívajúcej v odstránení stavby,

je teda dôvodné priznať odmenu v zmysle § 11, ods. 1, cit. vyhlášky, vo výške 1/13-iny

výpočtového základu, naviac keď v konaní nebola preukázaná hodnota predmetnej

nehnuteľnosti a jej zisťovanie by bolo spojené s nepomernými ťažkosťami a zvýšenými

nákladmi. Právna zástupkyňa si tiež uplatnila náhradu za stratu času a náhradu cestovného

za cestu z B. do T. a späť. Z vyúčtovania trov právneho zastúpenia nie je zrejmé kedy sa

cesta mala uskutočniť a za akým účelom. Súd je toho názoru, že účastníci majú nárok len na

náhradu trov konania, ktoré možno považovať len za účelne vynaložené na uplatnenie,

alebo bránenie práva, pričom pri týchto uplatnených trovách nebola preukázaná ich

účelnosť, preto súd náhradu týchto trov nepriznal. Taktiež si právna zástupkyňa uplatnila z

odmeny DPH, avšak nepreukázala súdu, či je platcom DPH, preto súd v rámci trov

právneho zastúpenia nepriznal ani uplatnenú DPH.“

Proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením, proti ktorému smeruje

sťažnosť, a to tak, že zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že

zaviazal žalobcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 223,83 €.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol: „Proti tomuto

uzneseniu, a to proti výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalovaný v 1. rade.

Uviedol, že súd prvého stupňa len veľmi povrchne, až laxne, pristúpil k riešeniu tejto otázky,

keď mu nepriznal účelne vynaložené trovy konania tak, ako ich vyčíslil a ešte neuznal aj

nespornú skutočnosť, že jeho zástupkyňa je platcom DPH, o čom bolo uvedené číslo

registrácie na príslušnom daňovom úrade. Ak by bol okresný súd postupoval korektne, mal

okrem troch úkonov priznať ešte ďalší úkon nevyhnutne potrebný pre vyjadrenie, a to bola

ohliadka miesta samého po zmenenej žalobe zo dňa 1. 10. 2010, čiže mal priznať sumu

55,49 x 4 = 221,96 eur, k tomu 4 x režijný paušál 7,21 eur čo je 250,80 eur, k tomu 352,97

eur cestovné náklady, spolu 603,77 eur a k tomu 20 % DPH, t. j. 120,74 eur, celkové 724,51

eur. Ohliadka bola nevyhnutná na podanie kvalifikovanej odpovede na žalobné návrhy

žalobcu, ktorý tento spor začal a bez jeho odpovede by sa bol určite dlhodobo spor

prejednával na súde. Z tohto dôvodu a aj z prevenčných dôvodov bolo nutné žalobcu

zaviazať na znášanie uvedených trov konania. Správne sa malo vychádzať z hodnoty sporu

– vypratávanej nehnuteľností, ktorá je všeobecne známa, minimálne 100.000,- Sk alebo

3.330,- eur, takže hodnota úkonu je 116,17 eur + 7,21 eur režijný paušál x 4 = 493,52 eur

+ 352,49 eur cestovné náhrady + 20 % DPH, spolu 1.015,77 eur. To by však musel súd

prvého stupňa pristupovať k rozhodovaniu zodpovedne a spravodlivo, čiže zákonne. DPH je

zákonným nárokom, v prílohe pripojil fotokópiu rozhodnutia o platení tejto dane. Na

trovách odvolacieho konania žiadal priznať sumu 42,17 eur na účet jeho právnej

zástupkyne...

Odvolací súd podľa v spojení s bez nariadenia

pojednávania prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania

a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné čiastočne.

Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa pokiaľ ide o výšku

odmeny, ktorá patrí právnej zástupkyni žalovaného v 1. rade, tj. 55,49 eur a k tomu režijný

paušál 7,21 eur a tiež aj pokiaľ ide o počet úkonov, za ktoré tieto odmena patrí. Odvolací

súd má za to, že v danom prípade išlo o žalobu na odstránenie nehnuteľnosti a teda je treba

posúdiť tarifnú odmenu advokáta v zmysle vyhl. č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Nepochybne

v danom prípade ide o spor, v ktorom nebolo možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva

v peniazoch, resp. by ju bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami a preto základná

sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, t. j.

55,49 eur. Právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade preukázala, že je platiteľom dane z

pridanej hodnoty a preto sa podľa § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky zvyšuje odmena o DPH,

ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. Postup súdu prvého stupňa bol

správny aj pokiaľ nebola priznaná náhrada cestovného a straty času za cestu z B. do T. a

späť. Žalovaný v 1. rade jednal nepreukázal účel tejto cesty a naviac v rámci náhrady trov

sa nahrádzajú len účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením, či bránením práva, táto

účelnosť tu preukázaná nebola.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a

právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu

() v ustanovení , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa

vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto

zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať

a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu

musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na

okolnosti každej veci. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť

o takýto prípad.

Krajský súd síce na odvolacie námietky sťažovateľa odpovedal stručne, ale v rozsahu

postačujúcom na to, aby ústavný súd mohol skonštatovať, že uznesenie krajského súdu nie

je svojvoľné, prepiato formalizované a ani v extrémnom rozpore so spravodlivosťou, resp.

arbitrárne tak, ako to uvádza sťažovateľ v sťažnosti.

Nad rámec odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd k jednotlivým

dôvodom sťažnosti uvádza:

1. K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd svojvoľne nepriznal hotové výdavky

vo forme cestovných nákladov jeho právnej zástupkyni, ktorá sa pred podaním

procesného podania zúčastnila ohliadky miesta samého i preštudovania správneho

spisu

Krajský súd odôvodnil nepriznanie hotových výdavkov tým, že nebol preukázaný

účel a ani účelnosť cesty. S takýmto názorom krajského súdu ústavný súd v celom rozsahu

súhlasí.

Z vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania sa rozhoduje na

návrh účastníka konania, pričom účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je

povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozhodnutia.

V zmysle účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedených

ustanovení vyplýva, že súd môže priznať účastníkovi

konania iba trovy konania, ktoré sú potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva,

a to iba v prípade, že účastník konania navrhol trovy konania priznať a vyčíslil ich v lehote

troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia o trovách konania. Už zo samotného

vyčíslenia trov konania musí byť zrejmé, aké trovy si účastník konania uplatňuje, ich výška,

účel a účelnosť.

Z vyčíslenia náhrady trov konania, ktoré sťažovateľ doručil okresnému súdu

19. októbra 2010, vyplýva, že sťažovateľ si uplatňuje náhradu trov konania – cestovné

výdavky advokátky za cestu z B. do T. a späť. Z vyčíslenia trov konania vôbec nie je zrejmý

účel cesty, keďže s touto cestou nie je spojený žiadny úkon právnej služby. Sťažovateľ účel

cesty z B. do T. a späť odôvodňuje ohliadkou na mieste samom až v odvolaní proti

uzneseniu okresného súdu a navyše, dôvod cesty – preštudovanie správneho spisu uvádza

sťažovateľ až v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Ústavný súd uvádza, že ak účastník

konania účelnosť vynaložených trov konania odôvodní až v odvolaní proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým sa rozhoduje o trovách konania, nie je možné takto uplatňované

trovy konania priznať.

2. K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd svojvoľne nepriznal odmenu právnej

zástupkyni za úkon – ohliadka na mieste samom v T. a náhradu za stratu času

V súvislosti s týmto tvrdením ústavný súd uvádza, že všeobecné súdy pri

rozhodovaní o náhrade trov konania nepriznávajú odmenu a náhradu za stratu času právnym

zástupcom účastníkov konania, ale priznávajú účastníkom konania náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. V zmysle sú trovami konania

okrem iného aj odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Pokiaľ mal sťažovateľ na

mysli, že jemu ako účastníkovi nepriznal súd nárok na náhradu trov konania, a to odmenu,

ktorú zaplatil advokátke za úkon právnej služby – ohliadka na mieste samom v T., ústavný

súd opätovne poukazuje na a , z ktorého vyplýva, že o povinnosti

nahradiť trovy konania účastníkovi rozhoduje súd na návrh účastníka, ktorý musí zároveň

trovy konania vyčísliť. Z vyplýva, že ak si účastník v lehote podľa odseku

1 trovy nevyčísli a ide o trovy právneho zastúpenia, súd mu ich neprizná. Keďže sťažovateľ

si v návrhu doručenom okresnému súdu 19. októbra 2010 nevyčíslil trovy konania –

odmenu advokátovi za úkon právnej služby – ohliadka na mieste samom, okresný súd mu

nárok na náhradu trov konania za tento úkon právnej služby priznať nemohol.

Vo vzťahu k nepriznaniu trov konania – zaplatenej náhrade za stratu času advokátke

sťažovateľa ako účastníka konania za cestu z B. do T. a späť – je potrebné uviesť, že § 17

ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré

nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi

náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj

začatú polhodinu. Z vyčíslenia trov konania sťažovateľa z 19. októbra 2010 vyplýva, že

advokátka poskytla sťažovateľovi tri úkony právnej služby, a to 1 x prevzatie a príprava

zastúpenia a 2 x vyjadrenie okresnému súdu. Zároveň si uplatnila cestovné výdavky

a náhradu za stratu času. Z uvedenej špecifikácie úkonov právnej služby je zrejmé, že

advokátka ani jeden úkon právnej služby nevykonávala v mieste, ktoré nie je jej sídlom,

a teda nebola splnená podmienka, ktorú vyžaduje § 17 ods. 1 vyhlášky na vznik nároku

advokáta na náhradu za stratu času. Pokiaľ advokát neposkytol mimo miesta, ktoré je jeho

sídlom, právnu službu, nie je možné účastníkovi nárok na náhradu trov konania spočívajúcu

v náhrade za stratu času advokátovi priznať.

3. K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd v rozpore s kogentnou úpravou –

zákonom o DPH odmenu advokátke nezvýšil o 20 % DPH, ale len o 19 % DPH

Sťažovateľ si uplatnil v podaní doručenom okresnému súdu 19. októbra 2010 nárok

na náhradu trov konania – odmena advokátke za tri úkony právnej služby zvýšená o 19 %

DPH. Následne z odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu vyplýva, že DPH

bola v čase podania odvolania už 20 %.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd porušil jeho základné a iné práva

tým, že mu nepriznal DPH vo výške 19 %, ale iba 20 %, ústavný súd konštatuje, že

predstava, že priznanie DPH iba o 1 % nižšie ako je zákonná sadzba, by sa mohla

materiálne dotknúť akéhokoľvek garantovaného práva sťažovateľa, je neprijateľná.

Z uvedeného dôvodu sa touto časťou sťažnosti ústavný súd nezaoberal.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012