Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 197/2012
PDF · 249.85 KB
No categories available
I. ÚS 197/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 31/2011
z 25. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2012 doručená sťažnosť Ing. L. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 Co 31/2011 z 25. októbra (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Okresný súd v Poprade uznesením z 27. 1.
2011, č. k. 13 C 43/2010-106, priznal po zastavení konania sťažovateľovi náhradu trov
konania v sume 188,10 EUR, z celkovo požadovanej sumy 735,32 EUR, keď mu neuznal
odmenu za jeden úkon právneho zastúpenia za ohliadku miesta samého dňa 1. 10. 2010,
vrátane cestovných výdajov a DPH vo výške 20 % z priznanej sumy. Odôvodnil to tým, že
žalobca – sťažovateľ nepreukázal účelnosť uvedených trov a jeho právna zástupkyňa
nepreukázala, že je platiteľom DPH.
Krajský súd... uznesením... uznesenie okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľovi
priznal titulom náhrady trov konania sumu 223,83 EUR, keď z jeho odvolania vzal za
opodstatnenú iba námietku platiteľa DPH... vo zvyšku sa stotožnil so záverom okresného
súdu.“
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že „... Pokiaľ všeobecný súd náhradu
trov konania vo výške určenej v príslušnej právnej norme... neprizná – dôsledku svojvôle,
prepiateho formalizmu, extrémneho rozporu so spravodlivosťou ap. – odoprie mu tým právo
zakotvené v čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, čím zasiahne aj do majetkových
práv... garantovaných čl. 20 ods. 1 ústavy , resp. čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd mu
- svojvoľne nepriznal hotové výdavky vo forme cestovných nákladov za účasť na
ohliadke miesta samého v T. a za preštudovanie správneho spisu na Stavebnom úrade v Š.,
ktoré súdu „uľahčilo“ skončenie veci,
- svojvoľne nepriznal odmenu právnej zástupkyni za procesný úkon – účasť na
ohliadke na mieste samom a náhradu za stratu času,
- v rozpore s úpravou zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) odmenu advokátke nezvýšil o 20 %, ale
len o 19 %.
Podľa sťažovateľa «...okresný a krajský súd len mechanicky a arbitrárne posudzovali
výsledok sporu bez toho, aby zhodnotili aj jednotlivé úkony účastníkov, smerujúce ku
skončeniu...veci. Z hľadiska materiálnej spravodlivosti a prevenčnej funkcie inštitútu
náhrady trov, mali súdy priznať sťažovateľovi plnú náhradu trov konania...
Naviac, krajský súd tento svoj názor odôvodnil lakonicky, že sťažovateľ
„nepreukázal účel cesty“ – tým bola prezentovaná ohliadka miesta samého, ako
najdôležitejší poznatok v susedských sporoch o hranicu...».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako aj vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Krajského súdu v Prešove z 25. 10.
2011, sp. zn. 11Co 31/2011, porušené bolo.
2. Uvedené uznesenie zrušuje a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd je povinný uhradiť JUDr. E. Ľ. trovy konania v sume 323,48 EUR,
ako zástupkyni sťažovateľa, v lehote do 2 mesiacov.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ
označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu označených
základných a iných práv malo dôjsť tým, že krajský súd
- svojvoľne sťažovateľovi nepriznal hotové výdavky vo forme cestovných nákladov
za účasť na ohliadke miesta samého v T. a za preštudovanie správneho spisu na Stavebnom
úrade v Š., ktoré súdu „uľahčilo“ skončenie veci,
- svojvoľne nepriznal odmenu právnej zástupkyni za procesný úkon – účasť na
ohliadke na mieste samom a náhradu za stratu času,
- v rozpore s kogentnou úpravou zákona o DPH odmenu advokátke nezvýšil o 20 %,
ale len o 19 %.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zákonodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o povinnosti
nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania
vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu
prizná náhradu trov konania vyplývajúcu zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
s výnimkou trov právneho zastúpenia, ak takému účastníkovi okrem trov právneho
zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhrad trov neprizná a v takom prípade
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Ústavný súd zo spisu Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
13 C 43/2010 zistil, že sťažovateľ si na pojednávaní konanom 20. októbra 2010 uplatnil
trovy konania tak, ako ich vyčíslila jeho právna zástupkyňa v podaní na č. l. 97 a č. l. 98
spisu. Z uvedenej časti spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že podaním doručeným
okresnému súdu 19. októbra 2010 sťažovateľ navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov
konania pozostávajúca „z náhrady za právne zastúpenie zatiaľ za tri úkony právnej pomoci
- prevzatie sporu a napísanie dvoch vyjadrení v sume 382,35 € /3 x 99,89 + 3 x 7,21
+ 19 % DPH/,
- z cestovných náhrad za cestu z B. do T. a späť... 600 km, v trvaní... 16 polhodín, na
ktorú bol použitý OMV... so spotrebou... na 100 km..., takže
a/ za stratu času patrí náhrada – 16 polhodín x 11,59 – 185,44 €,
b/ sadzba základnej náhrady...,
c/ náhrada za spotrebu..., spolu 352,97 €
celkom spolu 735,32 EUR...“.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v
súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na
každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.
Okresný súd uznesením sp. zn. 13 C 43/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v sume
188,10 €, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Žalovanému v 1. rade bola priznaná
náhrada trov právneho zastúpenia v sume 188,10 eur, pozostávajúca z odmeny v zmysle
§ 11, ods. 1, Vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 3 úkony (príprava a prevzatie zastúpenia, písomné
vyjadrenie k žalobe a písomné vyjadrenie k zmene žaloby) po 55,49 eur, t. j. spolu v sume
166,47 eur a z režijného paušálu 3 x 7,21 eur, t. j. spolu v šume 21,63 eur.
Právna zástupkyňa si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške
735,32 eur, pričom požadovala odmenu za 1 úkon právnej pomoci vo výške 99,89 eur.
Právna zástupkyňa nezdôvodnila na základe čoho určila výšku odmeny, súd je však toho
názoru, že v konaní, kde predmetom je uloženie povinnosti spočívajúcej v odstránení stavby,
je teda dôvodné priznať odmenu v zmysle § 11, ods. 1, cit. vyhlášky, vo výške 1/13-iny
výpočtového základu, naviac keď v konaní nebola preukázaná hodnota predmetnej
nehnuteľnosti a jej zisťovanie by bolo spojené s nepomernými ťažkosťami a zvýšenými
nákladmi. Právna zástupkyňa si tiež uplatnila náhradu za stratu času a náhradu cestovného
za cestu z B. do T. a späť. Z vyúčtovania trov právneho zastúpenia nie je zrejmé kedy sa
cesta mala uskutočniť a za akým účelom. Súd je toho názoru, že účastníci majú nárok len na
náhradu trov konania, ktoré možno považovať len za účelne vynaložené na uplatnenie,
alebo bránenie práva, pričom pri týchto uplatnených trovách nebola preukázaná ich
účelnosť, preto súd náhradu týchto trov nepriznal. Taktiež si právna zástupkyňa uplatnila z
odmeny DPH, avšak nepreukázala súdu, či je platcom DPH, preto súd v rámci trov
právneho zastúpenia nepriznal ani uplatnenú DPH.“
Proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením, proti ktorému smeruje
sťažnosť, a to tak, že zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že
zaviazal žalobcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 223,83 €.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol: „Proti tomuto
uzneseniu, a to proti výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalovaný v 1. rade.
Uviedol, že súd prvého stupňa len veľmi povrchne, až laxne, pristúpil k riešeniu tejto otázky,
keď mu nepriznal účelne vynaložené trovy konania tak, ako ich vyčíslil a ešte neuznal aj
nespornú skutočnosť, že jeho zástupkyňa je platcom DPH, o čom bolo uvedené číslo
registrácie na príslušnom daňovom úrade. Ak by bol okresný súd postupoval korektne, mal
okrem troch úkonov priznať ešte ďalší úkon nevyhnutne potrebný pre vyjadrenie, a to bola
ohliadka miesta samého po zmenenej žalobe zo dňa 1. 10. 2010, čiže mal priznať sumu
55,49 x 4 = 221,96 eur, k tomu 4 x režijný paušál 7,21 eur čo je 250,80 eur, k tomu 352,97
eur cestovné náklady, spolu 603,77 eur a k tomu 20 % DPH, t. j. 120,74 eur, celkové 724,51
eur. Ohliadka bola nevyhnutná na podanie kvalifikovanej odpovede na žalobné návrhy
žalobcu, ktorý tento spor začal a bez jeho odpovede by sa bol určite dlhodobo spor
prejednával na súde. Z tohto dôvodu a aj z prevenčných dôvodov bolo nutné žalobcu
zaviazať na znášanie uvedených trov konania. Správne sa malo vychádzať z hodnoty sporu
– vypratávanej nehnuteľností, ktorá je všeobecne známa, minimálne 100.000,- Sk alebo
3.330,- eur, takže hodnota úkonu je 116,17 eur + 7,21 eur režijný paušál x 4 = 493,52 eur
+ 352,49 eur cestovné náhrady + 20 % DPH, spolu 1.015,77 eur. To by však musel súd
prvého stupňa pristupovať k rozhodovaniu zodpovedne a spravodlivo, čiže zákonne. DPH je
zákonným nárokom, v prílohe pripojil fotokópiu rozhodnutia o platení tejto dane. Na
trovách odvolacieho konania žiadal priznať sumu 42,17 eur na účet jeho právnej
zástupkyne...
Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania
a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné čiastočne.
Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa pokiaľ ide o výšku
odmeny, ktorá patrí právnej zástupkyni žalovaného v 1. rade, tj. 55,49 eur a k tomu režijný
paušál 7,21 eur a tiež aj pokiaľ ide o počet úkonov, za ktoré tieto odmena patrí. Odvolací
súd má za to, že v danom prípade išlo o žalobu na odstránenie nehnuteľnosti a teda je treba
posúdiť tarifnú odmenu advokáta v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Nepochybne
v danom prípade ide o spor, v ktorom nebolo možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva
v peniazoch, resp. by ju bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami a preto základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, t. j.
55,49 eur. Právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade preukázala, že je platiteľom dane z
pridanej hodnoty a preto sa podľa § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky zvyšuje odmena o DPH,
ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. Postup súdu prvého stupňa bol
správny aj pokiaľ nebola priznaná náhrada cestovného a straty času za cestu z B. do T. a
späť. Žalovaný v 1. rade jednal nepreukázal účel tejto cesty a naviac v rámci náhrady trov
sa nahrádzajú len účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením, či bránením práva, táto
účelnosť tu preukázaná nebola.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a
právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje
základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,
má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného
rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu
(Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto
zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na
okolnosti každej veci. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými
súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť
o takýto prípad.
Krajský súd síce na odvolacie námietky sťažovateľa odpovedal stručne, ale v rozsahu
postačujúcom na to, aby ústavný súd mohol skonštatovať, že uznesenie krajského súdu nie
je svojvoľné, prepiato formalizované a ani v extrémnom rozpore so spravodlivosťou, resp.
arbitrárne tak, ako to uvádza sťažovateľ v sťažnosti.
Nad rámec odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd k jednotlivým
dôvodom sťažnosti uvádza:
1. K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd svojvoľne nepriznal hotové výdavky
vo forme cestovných nákladov jeho právnej zástupkyni, ktorá sa pred podaním
procesného podania zúčastnila ohliadky miesta samého i preštudovania správneho
spisu
Krajský súd odôvodnil nepriznanie hotových výdavkov tým, že nebol preukázaný
účel a ani účelnosť cesty. S takýmto názorom krajského súdu ústavný súd v celom rozsahu
súhlasí.
Z § 151 ods. 1 OSP vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania sa rozhoduje na
návrh účastníka konania, pričom účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je
povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.
V zmysle § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedených
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súd môže priznať účastníkovi
konania iba trovy konania, ktoré sú potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva,
a to iba v prípade, že účastník konania navrhol trovy konania priznať a vyčíslil ich v lehote
troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia o trovách konania. Už zo samotného
vyčíslenia trov konania musí byť zrejmé, aké trovy si účastník konania uplatňuje, ich výška,
účel a účelnosť.
Z vyčíslenia náhrady trov konania, ktoré sťažovateľ doručil okresnému súdu
19. októbra 2010, vyplýva, že sťažovateľ si uplatňuje náhradu trov konania – cestovné
výdavky advokátky za cestu z B. do T. a späť. Z vyčíslenia trov konania vôbec nie je zrejmý
účel cesty, keďže s touto cestou nie je spojený žiadny úkon právnej služby. Sťažovateľ účel
cesty z B. do T. a späť odôvodňuje ohliadkou na mieste samom až v odvolaní proti
uzneseniu okresného súdu a navyše, dôvod cesty – preštudovanie správneho spisu uvádza
sťažovateľ až v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Ústavný súd uvádza, že ak účastník
konania účelnosť vynaložených trov konania odôvodní až v odvolaní proti uzneseniu
okresného súdu, ktorým sa rozhoduje o trovách konania, nie je možné takto uplatňované
trovy konania priznať.
2. K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd svojvoľne nepriznal odmenu právnej
zástupkyni za úkon – ohliadka na mieste samom v T. a náhradu za stratu času
V súvislosti s týmto tvrdením ústavný súd uvádza, že všeobecné súdy pri
rozhodovaní o náhrade trov konania nepriznávajú odmenu a náhradu za stratu času právnym
zástupcom účastníkov konania, ale priznávajú účastníkom konania náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. V zmysle § 137 OSP sú trovami konania
okrem iného aj odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Pokiaľ mal sťažovateľ na
mysli, že jemu ako účastníkovi nepriznal súd nárok na náhradu trov konania, a to odmenu,
ktorú zaplatil advokátke za úkon právnej služby – ohliadka na mieste samom v T., ústavný
súd opätovne poukazuje na § 151 ods. 1 a ods. 2 OSP, z ktorého vyplýva, že o povinnosti
nahradiť trovy konania účastníkovi rozhoduje súd na návrh účastníka, ktorý musí zároveň
trovy konania vyčísliť. Z § 151 ods. 2 OSP vyplýva, že ak si účastník v lehote podľa odseku
1 trovy nevyčísli a ide o trovy právneho zastúpenia, súd mu ich neprizná. Keďže sťažovateľ
si v návrhu doručenom okresnému súdu 19. októbra 2010 nevyčíslil trovy konania –
odmenu advokátovi za úkon právnej služby – ohliadka na mieste samom, okresný súd mu
nárok na náhradu trov konania za tento úkon právnej služby priznať nemohol.
Vo vzťahu k nepriznaniu trov konania – zaplatenej náhrade za stratu času advokátke
sťažovateľa ako účastníka konania za cestu z B. do T. a späť – je potrebné uviesť, že § 17
ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré
nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi
náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj
začatú polhodinu. Z vyčíslenia trov konania sťažovateľa z 19. októbra 2010 vyplýva, že
advokátka poskytla sťažovateľovi tri úkony právnej služby, a to 1 x prevzatie a príprava
zastúpenia a 2 x vyjadrenie okresnému súdu. Zároveň si uplatnila cestovné výdavky
a náhradu za stratu času. Z uvedenej špecifikácie úkonov právnej služby je zrejmé, že
advokátka ani jeden úkon právnej služby nevykonávala v mieste, ktoré nie je jej sídlom,
a teda nebola splnená podmienka, ktorú vyžaduje § 17 ods. 1 vyhlášky na vznik nároku
advokáta na náhradu za stratu času. Pokiaľ advokát neposkytol mimo miesta, ktoré je jeho
sídlom, právnu službu, nie je možné účastníkovi nárok na náhradu trov konania spočívajúcu
v náhrade za stratu času advokátovi priznať.
3. K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd v rozpore s kogentnou úpravou –
zákonom o DPH odmenu advokátke nezvýšil o 20 % DPH, ale len o 19 % DPH
Sťažovateľ si uplatnil v podaní doručenom okresnému súdu 19. októbra 2010 nárok
na náhradu trov konania – odmena advokátke za tri úkony právnej služby zvýšená o 19 %
DPH. Následne z odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu vyplýva, že DPH
bola v čase podania odvolania už 20 %.
V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd porušil jeho základné a iné práva
tým, že mu nepriznal DPH vo výške 19 %, ale iba 20 %, ústavný súd konštatuje, že
predstava, že priznanie DPH iba o 1 % nižšie ako je zákonná sadzba, by sa mohla
materiálne dotknúť akéhokoľvek ústavou garantovaného práva sťažovateľa, je neprijateľná.
Z uvedeného dôvodu sa touto časťou sťažnosti ústavný súd nezaoberal.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012