Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 614/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. T., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kulom,

Mäsiarska 30, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -66 z 31. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014

doručená sťažnosť V. T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -66 z 31. januára 2014 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že 24. októbra 2012 bol

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) doručený návrh sťažovateľa

na pokračovanie v dedičskom konaní po jeho nebohej matke – poručiteľke A. T., vedenom

týmto súdom pod sp. zn. , , ktoré bolo právoplatne ukončené

12. júla 2011 vydaním osvedčenia o dedičstve. Návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že

pri prerokovávaní dedičstva notár ako súdny komisár viackrát pochybil, pretože s ním

nekonal ako s osobou nevidiacou, a „až neskôr som sa dozvedel, že som podpísal

osvedčenie o dedičstve, pričom som ho podpísal tak, že moju roku pri podpise navádzala

moja sestra“.

Okresný súd uznesením č. k. -50 z 11. júla 2013 rozhodol, že

„nepokračuje v dedičskom konaní po poručiteľke A. T...“, pretože „po citovaní ust. § 175

zca ods. 1, 3, 4, 5 a ... uzavrel, že aj keď dedič

V. T. bol osobou nevidiacou v čase, keď sa začalo dedičské konanie, bolo jeho povinnosťou

upozorniť notára ako súdneho komisára o svojom zdravotnom stave a pokiaľ ide

o nevidomosť, tak ako preukázal posudok pri podávaní žiadosti o pokračovanie v dedičskom

konaní, tento posudok... zo dňa 6. 4. 2010 mal byť súčasťou spisu sp. zn. .

Prvostupňový súd ďalej uviedol, že notár ako súdny komisár preukázal dostatočným

spôsobom zákonnosť celého dedičského konania, že osvedčenie o dedičstve bolo vydané dňa

12. 7. 2011 a nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia toho istého dňa, lebo účastníci

sa vzdali práva na podanie žiadosti o pokračovanie v konaní a vzhľadom na to, že dedič

V. T. svoje zdravotné ťažkosti relevantným spôsobom v dedičskom konaní nepreukázal ani

nepožiadal o súčinnosť notára, súd má za preukázané, že po 15 mesiacoch, kedy podal

dedič V. T. žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní, tieto pri zmeškaní všetkých lehôt

vyznievajú špekulatívne.“.

Sťažovateľ považoval rozhodnutie okresného súdu za neurčité a nepreskúmateľné,

„pretože súd neuveril jemu ako účastníkovi konania, ktorý je nevidiaci, ale uveril

vyjadreniu notára“, preto proti nemu podal odvolanie, v ktorom opätovne poukázal

na viaceré pochybenia notára ako súdneho komisára.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že poučovacia povinnosť súdu je jedným

zo základných predpokladov práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1

a dohovoru. Podstatou poučenia má byť ozrejmenie toho, aké práva

priznávajú a aké povinnosti ukladajú procesné predpisy účastníkom konania. Nesplnenie

poučovacej povinnosti má podľa jeho názoru „spravidla za následok aj procesné dôsledky,

a to až do takej miery, že toto porušenie zo strany súdu môže znamenať odňatie práva

na súdnu ochranu. Pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch je významné, či porušenie

tejto povinnosti súčasne znamenalo aj porušenie základných práv v zmysle čl. 6

Dohovoru...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že uznesením krajského súdu č. k. -66 z 31. januára 2014 bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -66 z 31. januára 2014, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -50 z 11. júla 2013 o nepokračovaní

v dedičskom konaní po nebohej matke sťažovateľa – poručiteľke A. T.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis

mutandis , , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú

( v spojení s ). Jedným z princípov predstavujúcich

súčasť práva na riadny proces ( , dohovoru) a vylučujúcich

ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy

a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej (m. m. ).

Uvedené zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne

konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26) tak,

že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ,

, a iné). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. 4. 1993,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu

sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí,

a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že k sťažnostnej námietke

týkajúcej sa porušenia poučovacej povinnosti notára ako súdneho komisára sa vyjadril už

krajský súd, keď v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie je neopodstatnené...

V rámci zaručeného práva účastníka na spravodlivý proces, sú súdy povinné

poskytnúť účastníkom konania poučenie o tom, aké práva a povinnosti im procesné

predpisy priznávajú a ukladajú ( ), resp. sú povinné za splnenia zákonných

predpokladov uvedených v , ustanoviť rozhodnutím účastníkovi

konania zástupcu. Toto ustanovenie však nemožno vykladať tak, že súdy sú povinné hneď na

začiatku konania poučiť účastníka o všetkých do úvahy prichádzajúcich procesných

právach a povinnostiach, resp. že sú povinné bez príslušného šetrenia rozhodnúť o

ustanovení zástupcu účastníkovi...

Notár ako súdny komisár za splnenia podmienok uvedených v § 175zca (§ 38 ods. 1)

vydá osvedčenie o dedičstve, ktoré je formou rozhodnutia a toto osvedčenie je súčasťou

súdneho spisu a vzťahuje sa na ne jeho právny režim, a nie ustanovenia Notárskeho

poriadku týkajúce sa vydávania notárskych listín.

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že poverený notár ako súdny komisár

za účasti dedičov, a to J. T., M. K., J. T., V. T. a A. C. vydal dňa 12. 7. 2011 osvedčenie

o dedičstve po poručiteľke A. T., pričom nie je preukázané, že by do vydania tohto

osvedčenia dedič nejakým spôsobom oznámil súdu (súdnemu komisárovi), že je osobou

nevidomou. S vydaním osvedčenia, súhlasil, podpísal ho a vzdal sa takisto, ako aj ostatní

dedičia, práva na pokračovanie v konaní o dedičstve a toto osvedčenie nadobudlo dňom

12. 7. 2011 účinky právoplatného rozhodnutia.“

Okrem toho však krajský súd poukázal aj na to, že:

„Jedným z... procesných predpokladov (predpoklad prípustnosti žiadosti

o pokračovanie v dedičstve) je aj to, že sa taká žiadosť podá do 15 dní od prevzatia

osvedčenia o dedičstve.

V právnom štáte ( SR) možno prelomiť účinky právoplatného

rozhodnutia len zákonom ustanoveným spôsobom ( SR). V Občianskom

súdnom poriadku a ani v inom zákone niet žiadnej možnosti dosiahnuť pokračovanie

v konaní o dedičstve podaním žiadosti, ktorá bola podaná po zákonom ustanovenej lehote.

Keďže osvedčenie o dedičstve po A. T. nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia dňom

12. 7. 2011 a žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní bola podaná až 24. 10. 2012,

správne súd prvého stupňa rozhodol, že v konaní o dedičstve po A. T. nepokračuje.

Z toho dôvodu odvolací súd podľa potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne.“

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd neuprel

sťažovateľovi možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jeho práv

pred ním, v jeho veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej ochrany

vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Skutočnosť,

že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe

nie je právnym základom na namietnutie porušenia označených práv sťažnosťou podanou

ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené, tieto práva v sebe nezahŕňajú záruku úspechu

v konaní.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014