Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 614/2014
PDF · 172.19 KB
No categories available
III. ÚS 614/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. T., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kulom,
Mäsiarska 30, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoD 55/2013-66 z 31. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014
doručená sťažnosť V. T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoD 55/2013-66 z 31. januára 2014 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že 24. októbra 2012 bol
Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) doručený návrh sťažovateľa
na pokračovanie v dedičskom konaní po jeho nebohej matke – poručiteľke A. T., vedenom
týmto súdom pod sp. zn. 39 D 288/2011, Dnot 126/2011, ktoré bolo právoplatne ukončené
12. júla 2011 vydaním osvedčenia o dedičstve. Návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že
pri prerokovávaní dedičstva notár ako súdny komisár viackrát pochybil, pretože s ním
nekonal ako s osobou nevidiacou, a „až neskôr som sa dozvedel, že som podpísal
osvedčenie o dedičstve, pričom som ho podpísal tak, že moju roku pri podpise navádzala
moja sestra“.
Okresný súd uznesením č. k. 39 D 708/2012-50 z 11. júla 2013 rozhodol, že
„nepokračuje v dedičskom konaní po poručiteľke A. T...“, pretože „po citovaní ust. § 175
zca ods. 1, 3, 4, 5 O. s. p. a § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka... uzavrel, že aj keď dedič
V. T. bol osobou nevidiacou v čase, keď sa začalo dedičské konanie, bolo jeho povinnosťou
upozorniť notára ako súdneho komisára o svojom zdravotnom stave a pokiaľ ide
o nevidomosť, tak ako preukázal posudok pri podávaní žiadosti o pokračovanie v dedičskom
konaní, tento posudok... zo dňa 6. 4. 2010 mal byť súčasťou spisu sp. zn. 39 D 708/2012.
Prvostupňový súd ďalej uviedol, že notár ako súdny komisár preukázal dostatočným
spôsobom zákonnosť celého dedičského konania, že osvedčenie o dedičstve bolo vydané dňa
12. 7. 2011 a nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia toho istého dňa, lebo účastníci
sa vzdali práva na podanie žiadosti o pokračovanie v konaní a vzhľadom na to, že dedič
V. T. svoje zdravotné ťažkosti relevantným spôsobom v dedičskom konaní nepreukázal ani
nepožiadal o súčinnosť notára, súd má za preukázané, že po 15 mesiacoch, kedy podal
dedič V. T. žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní, tieto pri zmeškaní všetkých lehôt
vyznievajú špekulatívne.“.
Sťažovateľ považoval rozhodnutie okresného súdu za neurčité a nepreskúmateľné,
„pretože súd neuveril jemu ako účastníkovi konania, ktorý je nevidiaci, ale uveril
vyjadreniu notára“, preto proti nemu podal odvolanie, v ktorom opätovne poukázal
na viaceré pochybenia notára ako súdneho komisára.
Krajský súd napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že poučovacia povinnosť súdu je jedným
zo základných predpokladov práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatou poučenia má byť ozrejmenie toho, aké práva
priznávajú a aké povinnosti ukladajú procesné predpisy účastníkom konania. Nesplnenie
poučovacej povinnosti má podľa jeho názoru „spravidla za následok aj procesné dôsledky,
a to až do takej miery, že toto porušenie zo strany súdu môže znamenať odňatie práva
na súdnu ochranu. Pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch je významné, či porušenie
tejto povinnosti súčasne znamenalo aj porušenie základných práv v zmysle čl. 6
Dohovoru...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že uznesením krajského súdu č. k. 7 CoD 55/2013-66 z 31. januára 2014 bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 284,08 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 CoD 55/2013-66 z 31. januára 2014, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 39 D 708/2012-50 z 11. júla 2013 o nepokračovaní
v dedičskom konaní po nebohej matke sťažovateľa – poručiteľke A. T.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis
mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú
(čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Jedným z princípov predstavujúcich
súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich
ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy
a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).
Uvedené zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne
konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26) tak,
že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05, I. ÚS 197/2012 a iné). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. 4. 1993,
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu
sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí,
a ako taká je zjavne neopodstatnená.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že k sťažnostnej námietke
týkajúcej sa porušenia poučovacej povinnosti notára ako súdneho komisára sa vyjadril už
krajský súd, keď v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:
„Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie je neopodstatnené...
V rámci zaručeného práva účastníka na spravodlivý proces, sú súdy povinné
poskytnúť účastníkom konania poučenie o tom, aké práva a povinnosti im procesné
predpisy priznávajú a ukladajú (§ 5 O. s. p.), resp. sú povinné za splnenia zákonných
predpokladov uvedených v § 29 ods. 1, 2 O. s. p. ustanoviť rozhodnutím účastníkovi
konania zástupcu. Toto ustanovenie však nemožno vykladať tak, že súdy sú povinné hneď na
začiatku konania poučiť účastníka o všetkých do úvahy prichádzajúcich procesných
právach a povinnostiach, resp. že sú povinné bez príslušného šetrenia rozhodnúť o
ustanovení zástupcu účastníkovi...
Notár ako súdny komisár za splnenia podmienok uvedených v § 175zca (§ 38 ods. 1)
vydá osvedčenie o dedičstve, ktoré je formou rozhodnutia a toto osvedčenie je súčasťou
súdneho spisu a vzťahuje sa na ne jeho právny režim, a nie ustanovenia Notárskeho
poriadku týkajúce sa vydávania notárskych listín.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že poverený notár ako súdny komisár
za účasti dedičov, a to J. T., M. K., J. T., V. T. a A. C. vydal dňa 12. 7. 2011 osvedčenie
o dedičstve po poručiteľke A. T., pričom nie je preukázané, že by do vydania tohto
osvedčenia dedič nejakým spôsobom oznámil súdu (súdnemu komisárovi), že je osobou
nevidomou. S vydaním osvedčenia, súhlasil, podpísal ho a vzdal sa takisto, ako aj ostatní
dedičia, práva na pokračovanie v konaní o dedičstve a toto osvedčenie nadobudlo dňom
12. 7. 2011 účinky právoplatného rozhodnutia.“
Okrem toho však krajský súd poukázal aj na to, že:
„Jedným z... procesných predpokladov (predpoklad prípustnosti žiadosti
o pokračovanie v dedičstve) je aj to, že sa taká žiadosť podá do 15 dní od prevzatia
osvedčenia o dedičstve.
V právnom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) možno prelomiť účinky právoplatného
rozhodnutia len zákonom ustanoveným spôsobom (čl. 46 ods. 4 Ústavy SR). V Občianskom
súdnom poriadku a ani v inom zákone niet žiadnej možnosti dosiahnuť pokračovanie
v konaní o dedičstve podaním žiadosti, ktorá bola podaná po zákonom ustanovenej lehote.
Keďže osvedčenie o dedičstve po A. T. nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia dňom
12. 7. 2011 a žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní bola podaná až 24. 10. 2012,
správne súd prvého stupňa rozhodol, že v konaní o dedičstve po A. T. nepokračuje.
Z toho dôvodu odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne.“
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd neuprel
sťažovateľovi možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jeho práv
pred ním, v jeho veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej ochrany
vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť,
že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe
nie je právnym základom na namietnutie porušenia označených práv sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené, tieto práva v sebe nezahŕňajú záruku úspechu
v konaní.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2014