Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-25-2025.pdf
PDF · 251.67 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/25/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr. Vlasty Ondrejkovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, D., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s. r. o. v likvidácii, so sídlom Sládkovičova 167/13, Žilina, IČO: 47 232 072, proti žalovanému: Nemocnice s poliklinikami n.o. v likvidácii, so sídlom Štefánikova trieda 69, Nitra, IČO: 45 732 205, zastúpený likvidátorom: Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., so sídlom Staré Grunty 162, Bratislava, IČO: 36 740 951, za účasti intervenienta na strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské nivy 7816/16, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 585 441, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, v konaní o žalobe na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní intervenienta, žalovaného a žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. decembra 2022, č. k. 16C/66/2017-677, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (VI.) nad sumu 100 000 eur m e n í tak, že v tejto časti žalobu z a m i e t a .
Výroky IV., V., VIII. a IX. m e n í tak, že žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu a žalobkyni voči intervenientovi nepriznáva náhradu trov prvoinštančného konania.
Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacieho konania v celom rozsahu.
Žalobkyni voči intervenientovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania a dovolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Nitra (ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 12. decembra 2022, č. k. 16C/66/2017-677 zamietol návrh na prerušenie konania (výrok I.). Určil, že nesúhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby je nedôvodný (výrok II.). Zastavil konanie v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500.000 eur (výrok III.). Žalovanému proti žalobkyni v zastavujúcej časti priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok IV.). Intervenientovi sa proti žalobkyni v zastavujúcej časti priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok V.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 250.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok VI.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok VII.) Žalobkyni proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok VIII.). Intervenientovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IX.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 144, § 154 ods. 2, § 146 ods. 1, § 164, § 256 ods. 1 CSP, § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník Zb. (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.
3. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 08.08.2017 domáhala proti pôvodne žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia sumy 1.000.000 eur a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy.
4. Keďže prišlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500.000 eur, a žalovaný nesúhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby, súd prvej inštancie sa zaoberal týmto nesúhlasom žalovaného. Podľa názoru nesúhlas žalovaného bol nedôvodný, pretože neuviedol vážne dôvody jeho nesúhlasu (výrok II.). Prioritne súd prvej inštancie vychádzal z faktu, že sporovému konaniu dominuje dispozičný princíp, teda žalobca ako dominus litis disponuje po začatí konania subjektívnym právom vziať žalobu späť a to buď v celom rozsahu alebo i čiastočne a tak dosiahnuť, aby sa vec ďalej, hoci i len čiastočne neprejednávala, bola ukončená bez meritórneho rozhodnutia. Žalovaný disponuje zase subjektívnym právom so späťvzatím žaloby po začatí predbežného prejednania alebo po začatí pojednávania nesúhlasiť, avšak iba s poukazom na vážne dôvody. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasil so stručným uvedením dôvodov jeho nesúhlasu, ktoré boli limitované výlučne na fakt, že žalobkyňa mohla zobrať čiastočne žalobu späť aj skôr a s odvolaním sa na náhradu trov konania. Povinnosť uviesť vážne dôvody tak nebola zo strany žalovaného žiadnym spôsobom splnená. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalovaným prezentovaný nesúhlas so späťvzatím žaloby za takejto situácie nemožno považovať za vážny a opodstatnený, procesný úkon učinený žalobkyňou (čiastočné späťvzatie žaloby) je nesporne vykonaný v prospech žalovaného, a preto rozhodol, že nesúhlas žalovaného je nedôvodný a konanie čiastočne čo do zaplatenia sumy 500.000 eur zastavil (výrok III.). Zároveň súd prvej inštancie aj formálnym spôsobom reflektoval do výroku rozhodnutie, že nesúhlas žalovaného so späťvzatím nie je dôvodný, s poukazom na vyššie uvedené dôvody (výrok II.). Čo sa týka nesúhlasu intervenienta na tento ani neprihliadal, pretože podľa názoru súdu nepatrí do jeho dispozície vyjadrovať nesúhlas so späťvzatím (patrí výlučne iba žalovanému), preto o tomto formálne nerozhodol, čo sa prejavilo v absencii takého výroku súdu. Intervenient nemá postavenie strany, v dôsledku čoho mu neprináleží vyjadrovať súhlas, či nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby zo strany žalobkyne. Napriek tomu bolo čiastočné späťvzatie i v prospech intervenienta, ktorého následkom bolo aj rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania v jeho prospech.
5. Súd prvej inštancie uviedol, že ak dôjde k zastaveniu sporového konania, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania vždy skúmať procesné zavinenie na zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Súd prvej inštancie za účelom rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej časti zisťoval zavinenie na zastavení konania niektorej zo strán konania. V uvedenom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že procesné zavinenie na zastavení konania možno pričítať žalobkyni, keďže táto zobrala žalobu čiastočne späť v časti požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy 500.000 eur v podstate bezdôvodne, poukazujúc iba na primeranosť náhrady uplatňovanej nemajetkovej ujmy. S poukazom na uvedené, čiastočné zastavenie konania v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500.000 eur (v celom rozsahu) zavinila výlučne žalobkyňa, ktorá bola právne zastúpená, preto mohla vedieť, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je extrémne vysoká, preto patrí nárok na náhradu trov konania žalovanému, ako aj intervenientovi, ktorý vystupoval na strane žalovaného. Keďže likvidátorovi žalovaného, ako aj intervenientovi vznikli trovy, súd prvej inštancie priznal žalovanému (likvidátorovi), ako aj intervenientovi, ktorý vystupoval na jeho strane, nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 % (výroky IV. a V. napadnutého rozsudku). Súčasne súd prvej inštancie nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by v danej veci odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 257 CSP.
6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s vyjadreniami právnych zástupcov strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré predložili strany sporu, výsluchmi strán žalobkyne, svedkov E. B., F. B., predloženými znaleckými posudkami.
7. Súd prvej inštancie skúmal, či žalovaný, respektíve lekár žalovaného vykonávajúci lekársky zákrok, konkrétne pôrod, postupoval v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.. Skúmal, či takýto postup zdravotníckeho zariadenia bol lege artis. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru a mal v konaní preukázané, že žalovaný nepostupoval lege artis o čom svedčia závery Ústavného znaleckého posudku č. 29/09/2020 (ktorý však vykonal ako dôkaz listinou, pretože znalecký posudok bol vypracovaný trestnom konaní - zadávateľom bol Okresný súd Komárno). Konkrétne znalecký ústav hneď v úvode (odpoveď na otázku č. 1 a 2) vyhodnocoval postup lekára E. G. a dospel k týmto záverom. Postup lekára E. H. G. v danom prípade nebol v súlade s pravidlami lekárskej vedy a uznávanými postupmi s ohľadom na konkrétne podmienky alebo iné možnosti. Na pracovisku nebola zabezpečená možnosť intenzívnej starostlivosti o novorodenca súlade s koncepciou Neonatologickej spoločnosti. Pri príjme pacientky do pôrodnice sa uvádzalo, že má deložné sťahy po desiatich minútach, preto nevzhliadli medicínsky dôvod na ďalšiu stimuláciu deložných sťahov pomocou Prostinu tbl. vaginálne. Napriek tomu bolo rozhodnuté o indukcii pôrodu zavedením 1,5 mg tbl. Prostinu do pošvy. Pred podaním indukčného preparátu nebol prevedený CTG záznam, ktorý by jednoznačne potvrdil deložnú činnosť vrátane jej kvality i kvantity, bez CTG záznamu môžeme o sile a početnosti kontrakcií len špekulovať. Verifikovaná veľmi slabá deložná činnosť je relatívna kontraindikácia indukcii pôrodu. Verifikovaná pravidelná deložná činnosť je kontraindikácia pôrodu použtím Prostaglandínu. CT záznam bol realizovaný až hodinu po aplikácii Prostinu pri už veľmi silnej deložnej činnosti. Pôrod nebol vedený súlade s doporučením postupom s SGPS „Indukcia pôrodu“. U GBS pozitívnej rodičky nebola prevedená dostatočná preparátna ATB profylaxia. Preparátna ATB profylaxia bola uskutočnená neadekvátnym antibiotikom Axetine, s dávkovaním, ktorý je v rozpore s doporučeným dávkovaním. U GBS pozitívnej pacientky s nedostatočnou preparátov ATB profylaxiou je nevhodný pôrod vo vode. Pôrod nebol vedený v súlade s doporučením postupom SGPS „indukcia pôrodu“. Znalecký ústav sa domnieval, že tento veľmi rizikový postup (non lege artis) pôrodníka mal jediný dôvod - patologické ozvy plodu. Znalecký ústav súhlasil s organizáciou LEGE ARTIS a videl súvislosť medzi už existujúcimi kontrakciami rodičky neadekvátnym ovplyvňovaním deložnej činnosti po sebe aplikovaných liekov Prostin na Oxytocin, ktoré viedlo k nadmernej stimulácií deložnej svaloviny a vývoj asfyxie plodu a výslednému stavu novorodenca po pôrode. Znalecký ústav súhlasil s organizáciou LEGE ARTIS, že pokiaľ by pôrod postupoval prirodzene bez nadmernej stimulácie deložnej svaloviny, k vývoju akútnej asfyxie by s vysokou pravdepodobnosťou nedošlo. Znalecký ústav vzhliadol zanedbanie lekárskej starostlivosti počas pôrodu v neštandardných postupoch, ktoré nezodpovedajú súčasným poznatkom a doporučeným postupom pri vedení pôrodu. Tento znalecký posudok (aj keď má silu listinného dôkazu) však možno považovať za nosný, pretože zohľadňoval a bral do úvahy aj Protokol č. 1143/2014 „Úradu pre dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou a jeho záveru, pričom sa vyjadroval k znaleckému posudku č. 02/2015 doc. MUDr. Jozefa Záhumenského, PhD. a k jeho doplnku, k znaleckému posudku č. 2/2016 prof. MUDr. Jozefa Višňovského, k znaleckému posudku č. 10/2016 MUDr. Hany Podešvovej s prílohou č. 150/2015 - prof. MUDr. M. Duda, DrSc., k znaleckému posudku č. 19/2016 spracovaný organizáciou LEGE ARTIS s.r.o. a k doplneniu znaleckého posudku č. 19/2016 - znalecký úkon č. 20/2017, k znaleckému posudku č. 24/2017 spracovaný organizáciou LEGE ARTIS, k výpovedi obžalovaného E. G.. Takýto znalecký ústav vykonal svoje vlastné znalecké dokazovanie, súčasne sa vyjadroval k správnosti všetkých vyššie popísaných znaleckých posudkov.
8. Aj Okresný súd Žilina, v konaní vedenom pod spisovou značkou 14C/20/2017 konštatoval, že vo svojom rozhodnutí (bod 85. rozsudku), že mimo posudku č. 2/17 znalca MUDr. Michala Medovarského, PhD. sa všetci znalci zhodli na tom, že postup bol „non lege artis“. Podľa zistení súdu prvej inštancie E. G. nepostupoval v súlade so zaužívanými postupmi a poznatkami lekárskej vedy (štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta). Súd prvej inštancie bol toho názoru, že z vykonaného dokazovania bolo možné ustáliť, aj s prihliadnutím na závery znalcov (medikamentózne ovplyvňovanie pôrodu), rovnako s prihliadnutím na výpoveď žalobkyne 2/, že sa u nej nejednalo o prirodzený, spontánny pôrod tak, ako to bolo uvádzané žalovaným v zdravotnej dokumentácii. Pôvod bol vyvolaný medikamentózne, podaním 1 tabl. liečiva Prostin vaginálne ambulantne, čím boli potencované kontrakcie maternice a vyvolaný pôrod. Ak je pre pôrod do vody indikovaný len pre fyziologický spontánny pôrod, resp. ak pri pôrode do vody nie je možné zabezpečiť monitorovanie sťahov maternice CTG, tak lekár, ktorý zvolí takýto postup, vystavuje
sa možnému riziku, pretože sa jedná o postup odlišný od bežnej praxe na základe súčasných poznatkov vedy a doporučených metód. Nie je odporúčaný pri akejkoľvek patológii v priebehu prvej doby pôrodnej, pri odtoku skalenej plodovej vody a pri akejkoľvek infekcii pôrodných ciest. Naviac nepochybne súčasná lekárska veda označuje pôrod do vody za rizikový, neodporúča ho, resp. správny priebeh podmieňuje určitými predpokladmi pre jeho bezpečné vedenie (zápisnica zo zasadnutia Výboru SGPS /11-1/2017/ konaného dňa 27.04.2017 v Bratislave). Všeobecne pôrodom do vody sa chápe taký priebeh záverečnej fázy pôrodu, kedy sa hlavička novorodenca aj celé jeho telo porodí pod úrovňou vodnej hladiny. Tento spôsob pôrodu je považovaný za bezpečný, pokiaľ sa jedná o normálny priebeh tehotenstva a pôrodu. Všeobecne je neodporúčaný pri akejkoľvek patológii v priebehu prvej doby pôrodnej, pri odtoku skalenej plodovej vody a pri akejkoľvek infekcii pôrodných ciest (zápaly pošvy, pozitívny GBS test - test na prítomnosť tehotenského streptokoka v pošve). Súd prvej inštancie nezistil, že by boli normované, či stanovené všeobecné kritéria pre takýto typ pôrodu, o takomto pôrode rozhoduje pôrodník po vyhodnotení všetkých indikácií, stavu rodičky a rizík, najmä či prínosy prevážia možné negatíva. Súd teda postup žalovaného 1/ (v tomto konaní) považoval za postup non lege artis (vitium artis je nesprávny postup lekára).
9. Súd prvej inštancie sa stotožnil so závermi Okresného súdu Žilina (bod 87. napadnutého rozsudku), a na tieto zároveň aj poukazuje, že vzhľadom na závery z vykonaného dokazovania musel tiež poukázať na skutočnosť, že ak nie je pôrod dostatočne monitorovaný, najmä pri použití postupu odlišného od predpísaného postupu či zaužívaných metód, pri pochybnostiach vo vzťahu k vzniku následku nie je možné vyvrátiť nástup príčin len tým, že ich nemožno pre absenciu meraní či údajov zo zvoleného monitoringu preukázať. Naopak, za okolností postupu non lege artis (pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy inak ako v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta), je práve úplný monitoring nevyhnutný na preukázanie správnosti postupu lekára, teda vylúčenie toho, že práve zvolený postup non lege artis nie je príčinou poškodenia, a teda, že následok by nevyhnutne nastal aj pri zvolenom zaužívanom postupe.
10. Do ucelenej reťaze dôkazov, ktoré preukazujú protiprávny postup zdravotníckeho zariadenia (žalovaného), konkrétne v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. (postup non lege artis) zapadá aj dôkaz - závery protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. 1143/2014 o vykonanom dohľade na diaľku, kde boli pri výkone dohľadu zistené pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pomerne závažné nedostatky v zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti pani A. B. (závery súd popísal v bode 25. napadnutého rozsudku, preto týmto na ne aj odkazuje).
11. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti, súd prvej inštancie poukázal okrem iného aj na odôvodnenie (konkrétne bod 96) rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/20/2017. Tento vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody poukázal na závery znalcov Doc. MUDr. Jozefa Višňovského, CSc., mimoriadneho profesora v posudku č. 2/2016 zo dňa 31. 03. 2016, závery v posudkoch LEGE ARTIS znalecká organizácia s.r.o. č. 19/2016, č. 20/2017 ako doplnenie k č. 19/2016 a č. 24/2017 a závery doc. MUDr. Jozefa Záhumenského, PhD., ktorý príčinnú súvislosť vzhľadom na jeho zistenia nevylúčil, vo výpovedi sa k tomuto názoru prikláňal. Rovnako príčinnú súvislosť konštatuje aj Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v protokole č. 1143/2014 o vykonanom dohľade na diaľku. Všetky posudky sú vzájomne kompatibilné a zhodné v podstatných veciach, vypracované osobami s mimoriadnymi teoretickými a praktickými vedomosťami. Súd prvej inštancie považoval opätovné citovanie záverov znalcov, ku ktorým sa prikláňa, za nadbytočné. Opakovane zdôrazňuje svoje predchádzajúce závery a osobitne poukazuje na závery znalcov (LEGE ARTIS znalecká organizácia), že ak by pôrod postupoval prirodzene, bez nadmernej stimulácie svalstva maternice, k vývoju akútnej asfyxie (zástavy prívodu kyslíka k plodu) by s vysokou pravdepodobnosťou nedošlo. Súd je najmä presvedčený, že vyvrátiť vysoko pravdepodobnú skutočnosť, že asfykcia a následná hypoxia bola spôsobená potenciovaním hyperaktivity kontrakcií maternice by bolo možné objektívnym monitorovaním kardiografom či odberom pupočníkovej krvi vyšetrenia acidobázickej rovnováhy (Astrup). Je otázka prečo lekár nevykonal pri narodení asfyktického dieťa odber krvi na vyšetrenie kyseliny mliečnej, ak tým mohol jednoznačne vyvrátiť prípadné zavinenie, ak tak urobil po 25 minúte. Nie je vylúčená ani skutočnosť, že takýto odber bol urobený, ale výsledky nie sú v zdravotnej dokumentácii zaznamenané. Súd však zdôrazňuje, že civilné konanie na rozdiel od trestného konania nemusí preukazovať vinu či nevinu, ale vychádza zo skutočností, ktoré zistil z vykonaného dokazovania. Súd jednoducho váži pomer dôkazov vo vzťahu k preukázaným tvrdenia a obrane a v tomto konaní boli jednoznačne zistené
skutočnosti, že s najväčšou pravdepodobnosťou k poškodenie zdravotného stavu žalobkyne 1/ (I. B.) došlo následkom nesprávneho postupu žalovaného 1/ (v tomto konaní žalovaný) spočívajúceho v porušení pravidiel a súčasných poznatkov lekárskej vedy, teda v priamej príčinnej súvislosti, čím je naplnená aj tretia podmienka pre zodpovednosť za spôsobenú škodu a priznanie nárokov. V naznačenom kontexte, predovšetkým ku skutočnosti, že postup žalovaného bol „non lege artis“, ako aj k existencii príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a jeho následkami, prvoinštančný súd upriamil pozornosť strán sporu na to, že takéto právne posúdenie súdy už realizovali v konaní vedenom pod spisovou značkou 14C/20/2017 (súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd), hoci nie vo výroku, ale v odôvodnení, pričom pre súd je takéto riešenie prejudiciálnej otázky z iného súdneho konania právne záväzné. Inak povedané, súd nemôže odlišne prejudiciálne posudzovať niečo, čo bolo právne záväzne potvrdené, nielen súdom prvej inštancie, ale aj odvolacím súdom. Takáto otázka, ktorá má charakter hmotnoprávny (protiprávnosť zásahu - postup non lege artis a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a následkami už bola vyriešená v inom konaní (14C/20/2017), preto je súd takýmto právnym posúdením viazaný, bez existencie možnosti úplne samostatne a opätovne posudzovať niečo, čo bolo už právoplatne judikované v inom súdnom konaní. V praktickej rovine je takáto prejudiciálna záväznosť práve odôvodnená princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Pre úplnosť súd argumentačne poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 25Co/214/2015 zo dňa 28. 09. 2014. Pre posúdenie významu prejudiciálnej otázky vyriešenej v inom, svojim predmetom súvisiacom konaní medzi tými istými stranami, pre ktoré je výrok rozsudku záväzný platí, že ani súd nemôže vychádzať z iného záveru o (ne)existencii nároku, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a túto otázku nemôže sám v inom konaní znovu posudzovať ani ako otázku predbežnú. Pre súdy je totiž výrok právoplatného rozsudku záväzný, ak posudzujú ako predbežnú otázku medzi stranami právne vzťahy, ktoré už boli právoplatne vyriešené súdnym rozhodnutím. S poukazom na znenie citovaných ustanovení je pritom zrejmé, že posúdenie predbežnej otázky iným súdom je pre súd záväzné vtedy, keď táto predbežná otázka bola riešená vo výroku rozhodnutia a vysporiadanie sa s touto otázkou iba v odôvodnení rozhodnutia pre súd v inom konaní záväzné nie je. Súd teda nemôže ako predbežnú otázku v konaní znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán. Pokiaľ už bola v občianskom právnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. S tým súvisí aj otázka ústavného princípu právnej istoty. Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná. Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Uvedené v praktickej rovine znamená, že otázka existencie príčinnej súvislosti už bola vyriešená v inom konaní, ktoré je právoplatne skončené (na uvedenom nemení nič ani podané dovolanie, ktoré v tomto kontexte nie je právne relevantné), preto súd prvej inštancie ani nemal možnosť túto otázku inak právne posúdiť a to aj z dôvodu princípu právnej istoty strán sporu a legitímnych očakávaní strán. Napriek tomu, podľa názoru súdu bola existencia príčinnej súvislosti celkom zrejmá, a to s poukazom na závery protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. 1143/2014 o vykonanom dohľade na diaľku, kde bolo pri výkone dohľadu zistené, že pani žalobkyni (A. B., predtým B.) v dohliadanom období nebola v rámci predmetu dohľadu v dobe od 07. 08. 2014 do 08. 08. 2014 zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - žalovaného (Nemocnice s poliklinikami n. o., Štefánikova trieda 69, Nitra) zdravotná starostlivosť poskytnutá správne a to v súlade s ust. 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Existenciu príčinnej súvislosti priamo potvrdil aj znalecký posudok Doc. MUDr. Jozefa Višňovského, CSc. č. 2/2016, ktorý v odpovedi na otázku č. 5 jednoznačne považoval za preukázateľné, že poškodenie novorodenca I. B. je v priamej príčinnej súvislosti s pôrodom a popôrodnou starostlivosťou, a teda pochybenie zo strany ošetrujúceho lekára. Aj tento znalec v predmetnom znaleckom posudku uviedol, že výsledkom pôrodu bol pôrod ťažko asfytického novorodenca. K poškodeniu zdravia maloletej I. B. s vážnymi trvalými a doživotnými následkami prišlo podľa názoru súdu prvej inštancie v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym vedením pôrodu zo strany žalovaného (C. E. G.), o čom svedčia aj závery
Ústavního znaleckého posudku č. 29/09/2020, ktorý v odpovedi na otázku 17 uvádzal, že poškodeniu dieťaťa by zabránilo lekárske vedenie pôrodu, t. j. také, ktoré zodpovedá súčasným poznatkom a doporučeným postupom lekárskej vedy (postup lege artis). Na uvedenom nemenia ani nič závery MUDr. Jozefa Adama, PhD., pretože práve vyššie uvedený znalecký posudok znaleckej organizácie má podľa názoru súdu vyššiu dôkaznú váhu, práve kvôli zohľadňovaniu viacerých znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované. Okrem toho, podľa názoru súdu prvej inštancie, vyššie uvedené dôkazy priamo vyvracajú závery MUDr. Jozefa Adama, PhD., a robia tento znalecký posudok nepresvedčivým.
13. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný, preto jej priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 250.000 eur, v ostatnej časti považoval nárok za nedôvodný, preto žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Pri určení náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 250.000 eur vychádzal z dvoch základných kritérií - závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za akých došlo k neoprávnenému zásahu, pričom dospel k záveru, že práve výška, ktorú priznal je v danom prípade opodstatnená a odôvodňujú ju nižšie uvedené skutočnosti.
14. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy, ktorá bola podľa názoru súdu vykonaným dokazovaním dostatočne preukázaná. Zdravotná ujma jedinej dcéry žalobkyne je tak závažná, že je v prvom rade vylúčené, aby sa zaradila do bežného života. I z vykonaného dokazovania výsluchom žalobkyne, ako aj svedkov manželov B. nemenne vyplynulo, čo bolo podporené aj listinnými dôkazmi, že stav maloletej I. je prakticky nezvratný, čo okrem iného konštatoval aj Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/20/2017. Znalci v znaleckých posudkoch uviedli, ale aj žalobkyňa a svedkovia na pojednávaní vypovedali, že maloletá má slepotu na obe oči, nepočuje, nevníma, má detskú mozgovú obrnu, inkontinenciu stolice a moču. Prakticky možno povedať, že maloletá I. je v stave totálnej sociálnej smrti, odkázaná na 24 hodinovú starostlivosť matky, respektíve iných osôb. Žalobkyňa tak ostala diskvalifikovaná v každej sfére svojho života, t. j. v súkromnom a pracovnom živote, ktorá nerovnováha má dosah na konštatovanie mimoriadnej závažnosti zásahu do jej osobnostných práv.
15. Vo vzťahu k druhému kritériu súd prvej inštancie uviedol, že okolnosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne sú rovnako závažné, ako závažnosť vzniknutej ujmy. Súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol v prvom rade nato, že žalobkyňa bola pred pôrodom zdravá, nič nenasvedčovalo skutočnosti, žeby pôrod mohol dopadnúť tak negatívne. Žalobkyňa okrem toho nebola počas svojej gravidity hospitalizovaná, v dôsledku čoho legitímne očakávala, že porodí zdravé dieťa. Po narodení dieťaťa musela tak zažiť neprekonateľný emočný šok, a to v podobe správy o zdravotnom stave dieťaťa, ktorý možno označiť za veľmi vážny, bez existencie možnosti určitého zlepšenia. Pozornosti súdu neunikol ani postoj žalovaného (ktoré práva uplatňoval likvidátor), ktorý nevyjadroval ľútosť nad osudom žalobkyne a jej dieťaťa, zo strany žalovaného neprišlo k žiadnej forme zadosťučinenia, napríklad úprimného ospravedlnenia, ktoré by rovnako však nebolo dostatočné v pomere k závažnosti hlbokej ujmy na osobnostných právach žalobkyne. Na tomto nemení nič, ani prípadný ľútostivý postoj E. G., pretože tento nie je stranou konania. Ľútosť nad osudom žalobkyne žalovaný neprejavil, čo tiež súd prvej inštancie v tomto konaní zohľadňoval. Medzi ďalšie okolnosti, ktoré mali významný vplyv na rozhodnutie súdu bol aj absolútne nevhodný spôsob pôrodu, ktorý mal byť vykonaný do vody, pričom aj v zmysle odpovedi na otázku č. 8 v Ústavnom znaleckom posudku č. 29/09/2020 v prípade absencie zabezpečenia intenzívnej starostlivosti o novonarodené dieťa na pracovisku, sa takto nemalo postupovať. Pokiaľ by bol personál žalovaného erudovaný a postupoval by podľa zákona č. 576/2004 Z. z. zohľadnil by súčasné poznatky lekárskej vedy a konal by v súlade so štandardnými postupmi, neprišlo by tak k závažnému pochybeniu počas pôrodu. Lekár žalovaného podľa názoru súdu prvej inštancie fatálne pochybil, ako primár oddelenia mal podľa názoru súdu byť práve tou najväčšou odbornou autoritou vo svojom odbore, čo sa však nestalo, pretože hrubým spôsobom pochybil pri vedení pôrodu. S tým úzko súvisí aj postup, pri ktorom nebolo v prípade žalobkyni realizované vyšetrenie CTG záznamom v čase, keď malo byť takéto vyšetrenie celkom určite vykonané, pričom pôrod nebol dostatočným spôsobom monitorovaný. Okrem toho, aj znalecký posudok - Ústavný znalecký posudok č. 29/09/2020 konštatoval neadekvátne informovanie pacientky o stave novorodenca, čo korešponduje s výpoveďou svedkyne F. B., ktorá uviedla, že matku najskôr informovali, že dieťa zomrelo a potom sa ju podarilo oživiť. Takýto necitlivý, doslova až neľudský prístup zdravotníckeho zariadenia musel tiež súd zohľadniť, pretože ide o dôležitú okolnosť, za ktorej existencie prišlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne.
16. V neposlednom rade, súd prvej inštancie si bol vedomý, že priznal žalobkyni vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 250.000 eur, čo odôvodnil jednak enormnou závažnosťou vzniknutej ujmy, ako aj závažnými okolnosťami, za ktorých prišlo k mimoriadnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Pokiaľ aj likvidátor žalovaného poukazoval na konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 10C/88/2009 a to ohľadne priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy rodičom v celkovej výške 90.000 eur a toto rozhodnutie v čase jeho vyhlásenia možno považovať za prelomové, k tomu súd poznamenáva nasledovné. Podľa názoru súdu prvej inštancie, v prvom rade bolo potrebné individuálne hodnotiť okolnosti každého jednotlivého prípadu, nemožno preto konštantne priznávať takmer rovnaké kompenzácie náhrady nemajetkovej ujmy. Ďalej súd prvej inštancie argumentoval aj tým, že prax súdov ohľadne priznania náhrady nemajetkovej ujmy je rôzna, pretože neexistuje žiadne konkrétne meradlo ohľadne stanovenia maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Okrem toho, aj vyššie citované rozhodnutie môže byť súdnou praxou prelomené, čo je podľa názoru súdu len otázkou času. Súd pristupoval k predmetnému konaniu vysoko individuálne, zohľadnil jedinečné okolnosti prejednávaného prípadu, bral do úvahy aj rozhodnutia v obdobných veciach, ktoré boli prejednávané na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10C/88/2009 a 9C/58/2017. V uvedených prípadoch však vzhliadol okolnosti, ktoré mali dosah na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 250.000 eur. Súd prvej inštancie súhlasil s názorom likvidátora žalovaného v tom smere, že je potrebné, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Práve preto pristúpil ku komparácií jednotlivých prípadov. Prvým dôvodom, ktorý viedol súd k tomu, aby priznal náhradu nemajetkovej ujmy bola skutočnosť, že v konaniach vedených na Okresnom súde Nitra, pod spisovou značkou 10C/88/2009 a 9C/58/2017 boli poškodení manželmi, teda boli pre seba navzájom oporou pre toho druhého, vytvárali úplnú rodinu aj pre iné deti, pomáhali si v starostlivosti o vážne choré dieťa, ktorému bola spôsobená ujma na jeho zdraví. V tomto prípade však žalobkyňa takúto oporu nemá, nevytvára kompletnú rodinu, preto je pre ňu ešte oveľa emočnejšie náročnejšie, aby sa vyrovnala s uvedenou situáciou. Druhým dôvodom, ktorý je bol určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prejednávanom prípade veľmi podstatným, bola skutočnosť, že zo zisteného skutkového stavu v oboch konaniach 10C/88/2009 a 9C/58/2017 môžu poškodené osoby - rodičia, ktorým bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv, realizovať svoj osobný život s ďalšími deťmi, ktoré mali. Mohli aj môžu s nimi prežívať ich radosti, starosti, prvé lásky, sklamania, úspechy v škole. Žalobkyňa však má len jediné dieťa, ktoré je v stave sociálne smrti, teda nie je možné, aby svoj rodinný život žila takým spôsobom, ako rodiny v oboch spomínaných prípadoch, nevie si nájsť partnera, čo je pochopiteľné, pokiaľ žije takmer v sociálnej izolácií. Žalobkyňa tak nemôže pochopiteľne zažiť prejavy lásky a náklonnosti od iného dieťaťa, nemôže prežívať jeho úspechy, radosti a starosti, čo má veľký vplyv na jej psychický stav. Jedným z kritérií pre zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy bola teda v podstate strata jediného dieťaťa, keďže toto je v stave sociálnej smrti, bez zjavne reálnej možnosti dosiahnuť výrazné zlepšenie jeho zdravotného stavu do budúcnosti. Medzi okolnosti, ktoré odlišujú tento prípad od ostatných spomínaných je aj to, že žalobkyňa nemá partnera, ktorý by zabezpečoval hmotné zabezpečenie. Žalobkyňa je tak odkázaná len na pomoc svojich rodičov, pretože s týmito žije v spoločnej domácnosti. K námietke, že v prípade úmrtia blízkych osôb, sú pozostalým poškodeným priznávané oveľa nižšie náhrady nemajetkovej ujmy, súd uviedol, že stav sociálnej smrti blízkej osoby predstavuje pre dotknutú poškodenú osobu ešte bolestivejšiu útrapu, ako smrť blízkej osoby, okrem iného aj rovnaký fatálny následok ako v prípade smrti (ak nie aj väčší), čo je dôvodom na priznanie nižšej náhrady nemajetkovej ujmy v prípade smrti blízkej osoby.
17. Za absolútne necitlivé považoval súd prvej inštancie domnienky likvidátora žalovaného, ktoré mali hypotetický a špekulatívny charakter, a to v časti ohľadne ním nastolenej rečníckej otázky a síce, či došlo k obmedzeniu súkromného života v dôsledku toho, že sa musí žalobkyňa 24 hodín denne, 7 dní týždni starať o dcéru alebo v dôsledku toho, že starostlivosť o dcéru sama dobrovoľne nechce zveriť inej osobe a odmieta akúkoľvek inú pomoc so starostlivosťou o maloletú I.. V danom prípade je podstatné, že prišlo k zásahu do jej emociálnej sféry a citovej sféry takým závažným spôsobom, ktorý má charakter ťažkej ujmy na jej osobnostných právach. Žalobkyňa zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloletú I. v najväčšej možnej miere aj na úkor svojho osobného života, svojho zdravia, avšak súdu sa natíska otázka, ak aj existujú obdobné prípady, sú poškodení odkázaní na umelú pľúcnu ventiláciu a terapiu kyslíkom. Súd o takomto prípade nemal pozitívnu vedomosť. Aj v tomto ohľade prípad vykazuje znaky extrémnej závažnosti ujmy na osobnostných práv žalobkyne, ktorá musí každý deň prežívať napätie, či sa dieťa dožije ďalšieho dňa, keďže vypovedala, že ich domácnosť navštevuje aj záchranka, čo opäť len dôsledok postupu žalovaného, ktorý postupoval non lege artis.
18. Vzhľadom na všetky vyššie prezentované právne úvahy, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 250.000 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a to v súlade so žalobným návrhom. Súd považoval lehotu na plnenie za primeranú aj vzhľadom na ekonomický status žalovaného, preto nebol dôvod, aby súd ukladal povinnosť žalovaného plniť v lehote 3 dni. V ostatnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.
19. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie poznamenal, že hoci žalovaný splnomocnil ako advokáta ten istý subjekt, ktorý vystupuje ako likvidátor, súd považoval jeho úkony za platné a účinné, pretože išlo o subjekt, ktorý bol procesne oprávnený vystupovať ako likvidátor žalovaného. Pokiaľ bol likvidátor splnomocnený aj ako právny zástupca, takéto splnomocnenie bolo duplicitné, avšak v priebehu konania prišlo ku konvalidovaniu takého stavu odvolaním splnomocnenia, preto námietky právneho zástupcu žalobcu v tejto časti nemali relevanciu.
20. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná v základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, preto jej súd prvej inštancie priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Základom pre určenie výšky trov konania v časti nemajetkovej ujmy bude priznaná suma nároku.
21. Intervenientovi súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania nepriznal, z nasledovného dôvodu. Pri rozhodnutí súd vychádzal z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, podľa ktorého intervenient nie je stranou sporu, je zúčastneným subjektom sui generis, ktorý v súdenej veci netvorí so žalovanou stranou procesné spoločenstvo, preto ho nemožno ani zaviazať na náhradu trov konania, hoc vystupoval na neúspešnej strane (uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co/35/2020 zo dňa 13. 10. 2020).
22. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výroku VI., VIII. a IX. podal včas odvolanie intervenient, prostredníctvom právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému a intervenientovi prizná náhradu trov konania, vrátane náhrady trov odvolacieho konania intervenientovi. Alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a súčasne, aby priznal intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V podanom odvolaní poukázal na existenciu odvolacích dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
23. Namietal, že konajúci súd sa nesprávne vyporiadal zo zásadnou podmienkou a predpokladom priznania nemajetkovej ujmy, a to príčinnou súvislosťou medzi konaním/nekonaním žalovaného, resp. jeho zamestnancov, pričom súd poukázal na závery rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/20/2017. Odvolateľ je ale toho názoru, že v konaní pred Okresným súdom Žilina, sp. zn.: 14C/20/2017 nebolo jednoznačne preukázané, že konanie, resp. nekonanie žalovaného a jeho zamestnancov bolo v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia žalobkyne. Konajúci súd sa stotožnil so závermi Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a zároveň vo svojom rozsudku vymenoval pochybenia žalovaného, ktoré uvádza na str. 44 napadnutého rozsudku. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil ako naplnenie prvej podmienky pre náhradu zodpovednosti za škodu, a to porušenie povinnosti. Súd mal povinnosť tieto porušenia konfrontovať aj s príčinnou súvislosťou. Na tomto mieste sa konajúci súd oprel o závery znalcov, avšak tie podľa názoru intervenienta nesprávne vyložil a prijal tak nezákonný rozsudok. Súd prvej inštancie sa k príčinnej súvislosti vyjadril na str. 45 odôvodnenia, avšak intervenient má za to, že súd sa nedostatočne konfrontoval s výpoveďami znalcov na poslednom pojednávaní dňa 08. 10. 2019, a to výpovede znalca doc. MUDr. Jozef Záhumenský, PhD., z ktorej nie je možné jednoznačne určiť príčinnú súvislosť. Znalec uviedol dva rovnocenné scenáre, kde pri prvom (ad1/ medikamentná liečba) je možné považovať za pochybenie žalovaného, avšak pri druhom (ad/2 vdýchnutie smolky) neexistuje príčinná súvislosť, keďže v tomto prípade sa následku nedalo zabrániť. Uviedol, že v neprospech ad1/ medikamentnej liečby hovorí aj určenie apgarovho skóre.
24. Súd prvej inštancie sa podľa názoru intervenienta nesprávne vyporiadal so závermi znalcov, kedy nad rámec ich posudkov sa priklonil k jednej z rovnocenných možností. V súlade s teóriou práva je nevyhnutné na preukázanie, resp. osvedčenie nároku na náhradu škody na zdraví preukázať tri základné predpoklady tohto nároku, a to samotný vznik škody - porušenie povinností/protiprávne konanie
- priamu príčinnú súvislosť medzi oboma týmito predpokladmi. Obdobné požiadavky vyžaduje právna prax i pre možnosť priznania nemajetkovej ujmy, pre ktorú je charakteristický protiprávny zásah a vznik ujmy, zároveň sa vyžaduje príčinná súvislosť medzi oboma týmito predpokladmi. Na podporu tvrdeného
poukázal odvolateľ na súdnu prax tuzemských súdov, napr. rozsudok NS SR, zo dňa 28. 10. 2010, sp. zn. 3 Cdo 130/2010, rozsudok NS SR, sp. zn. 5Cdo/126/2009, uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 25Co/202/2018 zo dňa 25. 06. 2019.
25. Uviedol, že prvoinštančný súd v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné.
26. K odvolaniu intervenienta sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila žalobkyňa uvádzajúc, že tvrdenia intervenienta sú zavádzajúce. K vyjadreniu znalca MUDr. Záhumenského, PhD. poukázala na výpoveď MUDr. Višňovského, CSc., ktorý v celom rozsahu zotrval na tom, že postup primára bol v rozpore s „lege artis“. K námietke intervenienta, že súd prvej inštancie odkázal o otázke základu nároku na závery rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/20/2017 uviedla, že konanie vo veci sp. zn. 16C/66/2017 začaté dňa 04. 08. 2017 bolo uznesením súdu zo dňa 10. 11. 2018 prerušené na základe návrhu žalovaného, že na Okresnom súde Žilina sp. zn. 14C/20/2017 už prebieha konanie o náhrade škody, v ktorom vystupujú totožné subjekty a ide o totožný základ oboch žalobných nárokov. Po právoplatnosti rozsudku sp. zn. 14C/20/2017, súd uznesením zo dňa 25. 06. 2021 rozhodol o pokračovaní v konaní s tým, že základ nároku je daný, predmetom pokračovania v konaní bude výška náhrady nemajetkovej ujmy. Intervenient vstúpil do konania na strane žalovaného 1/ až dňa 29. 11. 2018 a zrejme sa s uznesením súdu o pokračovaní v konaní len čo do výšky nároku neoboznámil. V priebehu súdneho konania na pojednávaní súdu sa intervenient nevyjadroval k základu nároku žalobkyne, nenavrhoval vykonanie žiadnych dôkazov, voči vypočutým svedkom nepoložil žiadne otázky a nenavrhoval vypočutie iných osôb v predmetnej veci. Jediným jeho podaným návrhom bol návrh na prerušenie konania z dôvodu podaného dovolania voči rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/20/2017. Žalobkyňa k ostatným námietkam intervenienta uviedla, že rozhodnutie súdu považuje za presvedčivé a zrozumiteľné. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zaviazal intervenienta na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni.
27. Proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. 12. 2022, č. k. 16C/66/2017-677 v časti výroku VI. a VIII. podal včas odvolanie aj žalovaný, prostredníctvom právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Prípadne, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku VI. a VIII. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a súčasne priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovaný uviedol odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.
28. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou, ale vzal si sa za svoje právne posúdenie Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/20/2017 a zároveň svoj postup ospravedlnil poukázaním na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 09. 2014, sp. zn. 25Co/214/2015. Súd prvej inštancie nevzal vôbec na zreteľ, že v prípade, ak by bolo rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zmenené alebo zrušené, nemá daný jeden predpoklad vzniku občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby a tak nebude mať daný ani skutkový a právny základ pre výrok svojho rozhodnutia v napadnutom rozsudku. Sám súd prvej inštancie konštatuje, že k právnemu posúdeniu príčinnej súvislosti došlo v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/20/2017 a nie vo výroku tohto rozsudku a rovnako sám argumentačne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 25Co/214/2015 zo dňa 28. 09. 2014, podľa ktorého ale je pre súdy záväzný výrok právoplatného rozsudku a práve posúdenie predbežnej otázky vo výroku rozsudku, nie v jeho odôvodnení.
29. V ďalšom uviedol, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami v časti konania a rozhodnutia o výške nemajetkovej ujmy a zároveň nepostupoval nestranne a nezávisle. Pred späťvzatím žaloby zo strany žalobkyne boli nároky uplatňované v dôsledku poškodenia zdravia maloletej I. vo výške takmer 1.800.000 eur a po späťvzatí žaloby sa jednalo o sumu v súčte takmer 1.300.000 eur. Uvedené nároky žalovaný dal do kontextu a porovnal s nárokmi uplatňovanými v obdobnom prípade - súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9C/58/2017. Výška relutárnej náhrady by nemala predstavovať zrejmé bezdôvodné obohatenie na strane osoby dotknutej neoprávneným zásahom, mala by byť primeraná a nemá slúžiť na neprimerané obohacovanie sa. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania - výsluch žalobkyne,
jej otca a matky - k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak by súd konal nestranne a nezávisle a prihliadal by v procese hodnotenia dôkazov aj na argumentáciu žalovaného, ktorú uviedol k vykonaným dôkazom, nedošlo by zo strany súdu k svojvôli pri hodnotení dôkazov. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby sa zaoberal rozporom vo výpovediach žalobkyne a svedkov, prípadne sa zamyslel nad opodstatnenosťou argumentácie žalovaného s prihliadnutím na dôvodnosť nároku a dôvodnosť uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, označil vyjadrenia žalovaného za necitlivé a ďalej sa nimi v samej podstate nezaoberal. Žalovaný nepovažuje za „necitlivé“ a zároveň aj za neopodstatnené tvrdenie, že ak by žalobkyňa v istej miere prijala pomoc s maloletou I., získala by väčšie možnosti venovať sa aj svojmu osobnému životu. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie zhodnotil, že neprejavenie ľútosti zo strany žalovaného zohľadňoval v súdnom konaní, z čoho tak vyplýva nedostatočná miera nezávislosti a nestrannosti súdu, keď dáva na ťarchu žalovanému uplatnenie legálnych prostriedkov, ktoré mu Civilný sporový poriadok umožňuje.
30. Žalovaný má za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k posúdeniu dvoch základných kritérií, z ktorých súd vychádza pri určení výšky peňažného zadosťučinenia. Uviedol, že súd pri svojom rozhodovaní vychádza z dvoch základných kritérií - závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Žalovaný má za to, že v predmetnom prípade súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil časť ustanovenia § 13 ods. 3 týkajúcu sa okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva. Uvedené kritérium dáva súdu možnosť prihliadnuť na okolnosti alebo momenty, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu a ktoré prípadne ovplyvnili takýto neoprávnený zásah, resp. eventuálne podnietili. Žalovaný má jednoznačne za to, že mu nemožno klásť za ťarchu skutočnosti, ktoré sám neovplyvnil, nezavinil a nijakým priamym či nepriamym spôsobom s ním nesúvisia. Súdom opísané okolnosti, ktoré priťažujú žalovanému a pre ktoré sa rozhodol oproti obdobným prípadom priznať výrazne vyššiu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v samej podstate založené len na rozhodnutiach žalobkyne, s ktorými nemá žalovaný žiadne dočinenie. Žalovaný má za to, že namiesto posudzovania skutočností, na ktoré žalovaný nemá dosah, mal súd prvej inštancie prihliadnuť na to, či žalovaný zasiahol do osobnosti z nedbanlivosti (ľahkovážnosti) alebo či mu možno pričítať úmysel, prípadne dokonca zlý úmysel a pohnútku. Pre určenie výšky relutárnej náhrady je otázka miery zavinenia určujúca a je z pohľadu žalovaného kľúčová pre posúdenie jej prípadného navýšenia.
31. K napadnutému výroku VIII. žalovaný uviedol, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola uplatňovaná pôvodne (až po prednes záverečných rečí) vo výške 1.000.000,-eur a tým pádom bola absolútne neúmerne nadhodnotená. Aj po čiastočnom späťvzatí žaloby zo strany žalobkyne bola výška relutárnej náhrady neprimerane vysoká, výrazne odklonená od rozhodovacej praxe súdov v obdobných prípadoch. Žalobkyňa bola aj pri podaní žaloby a aj následne v konaní zastúpená advokátom, ktorý musel dobre poznať bežnú judikatúru v žalovanej veci a výšku nárokov priznaných v obdobných prípadoch a aj napriek tomu, že bola žalobkyňa v základe sporu úspešná, takýto výkon jej práva by nemal požívať právnu ochranu a žalovaný má za to, že by žalobkyni náhrada trov konania nemala byť priznaná, alebo by mal súd postupovať podľa zásady úspechu na základe priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomere k uplatňovanej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
32. Intervenient k žalovaným podanému odvolaniu vo vyjadrení uviedol, že sa plne stotožňuje s jeho argumentáciou.
33. K žalovaným podanému odvolaniu sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila aj žalobkyňa. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie a len prevzal závery rozhodnutia Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/20/2017 uviedla, že žalovaný v tomto konaní nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu vo vzťahu k zisteniu príčinnej súvislosti medzi zásahom a následkom a ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadny dôkaz, ktorého vykonanie mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj vo vzťahu k ďalšej námietke uviedla, že súd prvej inštancie nevychádzal z výroku rozsudku súdu vo veci sp. zn. 14C/20/2017, ale zo základu nároku, ktorý bol predloženými listinnými dôkazmi spoľahlivo preukázaný a potvrdený rozsudok dovolacieho súdu. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie vo vzťahu k primeranej náhrade dostatočne zdôvodnil, pre aké dôvody sa odklonil od iných rozhodnutí súdov, ktorými argumentoval žalovaný. Ďalej uviedla, že v priebehu konania podrobne zdôvodnila, prečo ako matka vzhľadom na nepretržitú a špecifickú starostlivosť o maloletú nemôže zveriť dieťa do starostlivosti tretej osoby. Poukázala aj na rozhodnutie Okresného súdu Komárno, ktorý uznal E.
G. vinným z prečinu ublíženia na zdraví. K odvolaniu žalovaného, o náhrade trov konania poznamenala, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy sa za úspech vo veci považuje, ak bola žalobkyňa v základe sporu úspešná, pričom výška náhrady trov konania vychádza z výšky priznanej náhrady bez ohľadu na výšku žalobkyňou uplatnenej náhrady.
34. Proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. 12. 2022, č. k. 16C/66/2017-677 voči výroku IV. a V. bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne, ktorá odvolaciemu súdu navrhla, aby v ňou napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a priznal žalobkyni proti intervenientovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázala na odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
35. S poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP namietala, že zásadu úspechu v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom o výške náhrady závisí od úvahy súdu sa posudzuje podľa toho, či žalobkyňa bola úspešná v základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a nie od výšky uplatneného nároku. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že základ - nárok na náhradu nemajetkovej ujmy mal súd preukázaný a výšku tejto náhrady priznal vo výške 250.000 eur. V odseku 75. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd konštatoval, že žalobkyňa bola v konaní plne úspešná v základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, preto jej priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa sa nestotožňuje ani s právnym záverom súdu v odseku 23. odôvodnenia rozhodnutia v tom, že žalobný návrh v časti 500.000 eur zobrala späť v podstate bezdôvodne, poukazujúc iba na primeranosť náhrady uplatňovanej nemajetkovej ujmy, čím zavinila čiastočné zavinenie zastavenia konania. V tejto súvislosti uviedla, že k späťvzatiu došlo na základe zmeny právneho zástupcu po oboznámení sa so skutkovým a právnym stavom vo veci a z dôvodu primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Čiastočné späťvzatie nároku nemalo vplyv na ďalší priebeh súdneho konania, ktorého výsledkom bol plný úspech žalobkyne.
36. Žalobkyňa sa nestotožňuje ani s právnym záverom súdu prvej inštancie v tom, že nezistil výnimočné okolnosti, ktoré by v danej veci odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku trov konania v zmysle § 257 CSP. Tento právny záver súdu považuje žalobkyňa za arbitrárny, nepochopiteľný, porušujúci závažným spôsobom právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Uviedla, že okolnosti súd nemusel osobitne zisťovať, nakoľko vyplývali zo skutkových zistení v priebehu súdneho sporu a vykonaných dôkazov, na ktoré súd pri rozhodovaní o trovách konania neprihliadol a ani v odôvodnení rozsudku sa súd vo vzťahu k ust. § 257 CSP nevyjadril. Nepriznaním náhrady trov konania žalovanému a intervenientovi podľa § 257 CSP by nezasiahlo do ich majetkovej sféry. Záverom žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch považuje za nezákonné, navzájom protirečivé a riadne neodôvodnené.
37. O podaných odvolaniach Krajský súd v Nitre prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 2. novembra 2023, č. k. 5Co/41/2023-797 tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (VI.) po sumu 100.000 eur potvrdil a vo zvyšnej časti zamietol, výroky IV., V., VIII. a IX. zmenil tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu a žalobkyni voči intervenientovi nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania, žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu a žalobkyni voči intervenientovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v zamietajúcej časti výroku I. podala dovolanie žalobkyňa, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo dňa 25. júna 2025, sp. zn. 5Cdo/55/2024 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre v jeho zamietajúcej časti a nadväzujúce výroky o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd zároveň zrušil aj uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 6. februára 2024, č. k. 16C/66/2017-836.
38. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu v jeho zamietajúcej časti je nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnou tak ostáva samotná výška priznaného finančného zadosťučinenia, kedy odvolací súd síce realizoval pomerovanie súm v iných obdobných prípadoch, ale neuviedol, na základe akých kritérií, resp. akým postupom dospel k sume 100.000 eur. Najvyšší súd podotkol, že odvolací súd porovnával prípady, ktoré sú vzhľadom na ich charakter, veľmi osobité („sui generis“) a z toho dôvodu sa mal bližšie zaoberať zásahom do integrity dovolateľky. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je pre nezrozumiteľnosť dôvodov nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená
v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu. So zreteľom na uvedené dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v jeho zamietajúcej časti a nadväzujúce výroky o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP). Najvyšší súd zrušil aj súvisiace rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania. Dovolací súd je totiž podľa § 439 písm. a) CSP viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý. Výrokom závislým od rozhodnutia o napadnutom výroku je taký výrok, ktorého obsah je viazaný na iný výrok s tým, že sám osebe neobstojí, pokiaľ by tento iný výrok odpadol alebo bol zmenený.
39. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) rozhodujúc o odvolaniach žalobkyne, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) a zároveň aj záväzným právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP) obsiahnutým v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 25. júna 2025, sp. zn. 5Cdo/55/2025, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom prejednal odvolania odvolateľov (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok bolo potrebné vo výroku VI. vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku nad sumu 100 000 eur podľa § 388 CSP zmeniť tak, že v tejto časti je potrebné žalobu zamietnuť a výroky IV., V., VIII. a IX. rovnako postupom podľa § 388 CSP zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Výrok I. pôvodného rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 2. novembra 2023, č. k. 5Co/41/2023-797 v rozsahu sumy do 100 000 eur bol právoplatný.
40. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
41. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie Najvyšším súdom SR, odvolací súd opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu v rozsahu podaných odvolaní odvolateľov, pričom osobitne prihliadal na výhrady dovolacieho súdu týkajúce sa povinnosti súdu náležite odôvodniť samotnú výšku priznaného finančného zadosťučinenia. Odvolací súd vychádzal z toho, že právoplatnou zostala tá časť jeho predchádzajúceho rozhodnutia, ktorou bol rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku VI. potvrdený do sumy 100 000 eur. Dovolací súd totiž napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil len v jeho zamietajúcej časti a v nadväzujúcich výrokoch o trovách konania. Výrok, ktorým bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 100 000 eur, preto nebol predmetom zrušenia a zostal právoplatným. Predmetom ďalšieho konania po rozhodnutí dovolacieho súdu zostalo posúdenie tej časti nároku žalobkyne, v ktorej sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 100 000 eur (do 250 000 eur, t. j. vo výške 150 000 eur), pričom bolo potrebné posudzovať v tejto súvislosti aj obsah priznanej sumy 100 000 eur, ktorá s vyšším nárokom (ako do sumy 100 000 eur) súvisí a to predovšetkým z hľadiska určenia primeranej výšky tejto náhrady a riadneho odôvodnenia úvah, na základe ktorých možno túto výšku určiť.
42. Odvolací súdu uvádza, že ustanovenie § 11 OZ sa týka výlučne ochrany osobnostných práv človeka (fyzickej osoby), pričom je nerozhodné, pri akej príležitosti, resp. v súvislosti s akou činnosťou bola zasiahnutá osobnostná integrita fyzickej osoby. V ustanovení § 11 OZ ide o demonštratívny výpočet jednotlivých chránených stránok osobnosti človeka. Tento demonštratívny výpočet chránených zložiek osobnosti obsiahnutých v ustanovení § 11 OZ umožňuje popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy zahrnúť aj iné práva, ktoré sa týkajú osobnosti človeka. Do tejto ochrany sa zahrňuje aj právo na rešpektovanie rodinného života, alebo ľudskú dôstojnosť a vážnosť osoby. Subjektom ochrany osobnostných práv podľa § 11 a nasl. je iba fyzická osoba. Spôsobilosť mať právo na ochranu svojej osobnosti má každá fyzická osoba, teda aj maloletý (§ 7 ods. 1 OZ). Zásah do súkromia sa môže uskutočniť rôznymi spôsobmi. Súčasťou práva na súkromie a rodinný život je i právo na spolužitie s inými osobami, najmä s členmi rodiny. K neoprávnenému zásahu do tohto nemajetkového práva dochádza nielen zásahmi do rodinného života jednotlivca, ale privodením nenapraviteľnej ujmy niektorému z členov z rodiny. Preto súdna prax považuje za zásah do súkromia aj spôsobenie smrti niektorej z blízkych osôb (§ 116 0Z). Za zásah do práva na súkromie aj poškodenie zdravia blízkej osoby.
43. Po vrátení veci dovolacím súdom, odvolací súd s prihliadnutím na osobitnú citlivosť a závažnosť prejednávanej veci, považuje za potrebné opätovne uviesť, že závery súdu prvej inštancie týkajúce sa existencie porušenia právnej povinnosti žalovaného, ako aj príčinnej súvislosti medzi týmto porušením a jeho následkami v podobe vzniku ujmy a zásahu do práv žalobkyne, považuje za vecne správne. Uvedené závery pritom neboli ani rozhodnutím dovolacieho súdu spochybnené.
44. Pokiaľ išlo o existenciu zodpovednosti žalovaného za jej predpokladov, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré sa týkalo zistenia porušenia právnej povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť správne (§ 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z.) a v zmysle profesionálnych štandardov Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne (pozri oznámenie č. 40/2000 Z. z.). Každý zásah do oblasti zdravia vrátane výskumu sa musí robiť v súlade s príslušnými zmluvnými záväzkami a štandardmi. Súd prvej inštancie, hoci poukazoval na viazanosť záverov iného rozhodnutia (okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/20/2017) čo do základu zistenia zodpovednosti žalovaného, sám pripustil ustálenie zodpovednosti z odôvodnenia uvedeného iného rozsudku. Odvolací súd ale uvádza, že napriek uvedenému súd prvej inštancie vykonal aj sám skutkové zistenia týkajúce sa porušenia právnej povinnosti a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - žalovaným a to na základe vykonaného dokazovania. Preto odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, čo do odôvodnenia predpokladov zodpovednosti za dostatočné. Ak možno poukázať na inú spojitosť „odkazovaných zistení“ prvoinštančného súdu z iného súdneho konania, na základe tých istých skutočností, možno hovoriť o dodržiavaní štandardov právneho štátu v rovnakých „odpovediach“ štátnych orgánov, na rovnaké „otázky“.
45. Odvolací súd konštatuje, že pri existencii vyššie uvedených záverov sa javilo hodnotenie dôkazov (či znaleckých posudkov alebo listinných dôkazov) prvoinštančným súdom za správne a bol prijateľný skutkový a právny záver prvoinštančného súdu o tom, že žalovaný nepostupoval „lege artis“ o čom svedčia závery Ústavného znaleckého posudku č. 29/09/2020 (ktorý však vykonal ako dôkaz listinou, pretože znalecký posudok bol vypracovaný v trestnom konaní - zadávateľom bol Okresný súd Komárno). Konkrétne znalecký ústav hneď v úvode (odpoveď na otázku č. 1 a 2) vyhodnocoval postup lekára E. G. a dospel k záverom, že postup tohto lekára v danom prípade nebol v súlade s pravidlami lekárskej vedy a uznávanými postupmi s ohľadom na konkrétne podmienky alebo iné možnosti. Na pracovisku nebola zabezpečená možnosť intenzívnej starostlivosti o novorodenca v súlade s koncepciou Neonatologickej spoločnosti. Pri príjme pacientky do pôrodnice sa uvádzalo, že má deložné sťahy po desiatich minútach, preto nevzhliadli medicínsky dôvod na ďalšiu stimuláciu deložných sťahov pomocou Prostinu tbl. vaginálne. Napriek tomu bolo rozhodnuté o indukcii pôrodu zavedením 1,5 mg tbl. Prostinu do pošvy. Pred podaním indukčného preparátu nebol prevedený CTG záznam, ktorý by jednoznačne potvrdil deložnú činnosť vrátane jej kvality i kvantity, bez CTG záznamu mohol o sile a početnosti kontrakcií len špekulovať. Verifikovaná veľmi slabá deložná činnosť je relatívna kontraindikácia indukcii pôrodu. Verifikovaná pravidelná deložná činnosť je kontraindikácia pôrodu použtím Prostaglandínu. CT záznam bol realizovaný až hodinu po aplikácii Prostinu pri už veľmi silnej deložnej činnosti. Pôrod nebol vedený súlade s doporučeným postupom s SGPS „Indukcia pôrodu“. U GBS pozitívnej rodičky nebola prevedená dostatočná preparátna ATB profylaxia. Preparátna ATB profylaxia bola uskutočnená neadekvátnym antibiotikom Axetine, s dávkovaním, ktorý je v rozpore s doporučeným dávkovaním. U GBS pozitívnej pacientky s nedostatočnou preparátov ATB profylaxiou je nevhodný pôrod vo vode. Pôrod nebol vedený v súlade s odporučeným postupom SGPS „indukcia pôrodu“. Tento veľmi rizikový postup (non lege artis) pôrodníka mal jediný dôvod - patologické ozvy plodu. Znalecký ústav súhlasil s organizáciou LEGE ARTIS a videl súvislosť medzi už existujúcimi kontrakciami rodičky neadekvátnym ovplyvňovaním deložnej činnosti po sebe aplikovaných liekov Prostin na Oxytocin, ktoré viedlo k nadmernej stimulácií deložnej svaloviny a vývoj asfyxie plodu a výslednému stavu novorodenca po pôrode. Znalecký ústav súhlasil s organizáciou LEGE ARTIS, že pokiaľ by pôrod postupoval prirodzene bez nadmernej stimulácie deložnej svaloviny, k vývoju akútnej asfyxie by s vysokou pravdepodobnosťou nedošlo. Znalecký ústav vzhliadol zanedbanie lekárskej starostlivosti počas pôrodu v neštandardných postupoch, ktoré nezodpovedajú súčasným poznatkom a odporučeným postupom pri vedení pôrodu. Tento znalecký posudok (aj keď má silu listinného dôkazu) však možno považovať za nosný, pretože zohľadňoval a bral do úvahy aj Protokol č. 1143/2014 Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a jeho záver, pričom sa vyjadroval k znaleckému posudku č. 02/2015 doc. MUDr. Jozefa Záhumenského, PhD. a k jeho doplnku, k znaleckému posudku č. 2/2016 prof. MUDr. Jozefa Višňovského, k znaleckému
posudku č. 10/2016 MUDr. Hany Podešvovej s prílohou č. 150/2015 - prof. MUDr. M. Duda, DrSc., k znaleckému posudku č. 19/2016 spracovaný organizáciou LEGE ARTIS s.r.o. a k doplneniu znaleckého posudku č. 19/2016 - znalecký úkon č. 20/2017, k znaleckému posudku č. 24/2017 spracovaný organizáciou LEGE ARTIS, k výpovedi obžalovaného E. G.. Takýto znalecký ústav vykonal svoje vlastné znalecké dokazovanie, súčasne sa vyjadroval k správnosti všetkých vyššie popísaných znaleckých posudkov.
46. Odvolací súd tak opätovne poukazuje na správne zistenia súdu odvodené aj z protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. 1143/2014, pričom z uvedeného vyplynulo, že pred zahájením indukcie pôrodu u žalobkyni nebol objektivizovaný stav plodu. Nebolo vykonané CTG a USG vyšetrenie, ktoré boli realizované až následne a bol podaný liek na vyvolanie pôrodu - Prostin intravaginálne bez toho, aby stav plodu a kontrakčná aktivita maternice boli objektivizované. Pri vyšetrení žalobkyne realizovanom pri jej prijatí na pôrodnú sálu neboli realizované základné objektívne gynekologické vyšetrenia, ako sú rozmery panvy a vonkajšie gynekologické vyšetrenia. Tieto sú neodmysliteľnou súčasťou predpôrodného vyšetrenia najmä u žien, kde sa plánuje indukcia pôrodu a obzvlášť pôrod do vody, kde je monitorovanie stavu kontrakčnej aktivity a stavu plodu sťažené. Počas pôrodu bol opakovane aplikovaný oxytocin v infúzii aj venózne, pričom neboli rešpektované zásady racionálnej farmakoterapie a predpísané postupy, v zdravotnej dokumentácii je opakovane nesprávne vyhodnotený CTG. Ako vedľajší nález pri výkone dohľadu bola zistená u dohliadaného subjektu nesprávnosť, neúplnosť a nedôslednosť pri vedení zdravotnej dokumentácie. Zo záverov uvedeného protokolu vyplýva, že úrad v súlade so zákonom č. 581/2004 Z. z. vykonaním dohľadu na diaľku dospel k záveru, že pani A. B. (teraz B.) v dohliadanom období nebola v rámci predmetu dohľadu v dobe od 07. 08. 2014 do 08. 08. 2014 zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti Nemocnice s poliklinikami n. o., Štefánikova trieda 69, Nitra, zdravotná starostlivosť poskytnutá správne a to v súlade s ust. 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Taktiež podľa správnych zistení súdu prvej inštancie Doc. MUDr. Jozef Višňovský, CSc. konštatoval a súd prvej inštancie zistil, že išlo o pôrod v termíne tehotnosti (po ukončenom 27. t. t.), bez medicínskej indikácie tak zo strany matky, ako aj plodu, na základe dohovoru lekára a rodičky. Takýto typ pôrodu je aj medicínsky akceptovateľný, ak sú splnené podmienky bezpečnosti pre matku a plod. Avšak aj u takéhoto pôrodu, resp. práve u neho, musia byť dodržané všetky ostatné pravidlá platiace pre spontánny alebo indukovaný pôrod, nakoľko so sebou prináša riziká. E. G. aplikoval u žalobkyne v 39. t. t. tabletku na vyvolanie pôrodu bez objektivizácie stavu kontrakčnej aktivity maternice, bez objektivizácie stavu plodu, ako aj bez dodržania postupov „lege artis“ platných pre takýto typ pôrodu. Lekár nezabezpečil objektivizovanie pôrodnej činnosti pomocou CTG pred prijatím pacientky a podaním prostaglandínu (PG), nezabezpečil adekvátnu ATB profylaxiu (z časového aj kvalitatívneho pohľadu neskoré podanie nesprávneho AFB), vykonal USG vyšetrenie, ktoré bolo nedostatočné, nerealizoval komplexné gynekologické vyšetrenie (absencia vonkajšieho vyšetrenia a vyšetrenia panvových rozmerov). Okrem toho odporučil podanie prostaglandínu v čase, keď nebolo indikované a nedodržal odporučenie kontinuálneho monitorovania kontrakčnej aktivity a stavu plodu po podaní prostaglandínu a neadekvátne vyhodnotil stav kontrakčnej aktivity maternice u žalobkyne počas I. doby pôrodnej, nakoľko sa jednalo o hraničnú hyperkinetickú činnosť, potencovanú opakovanými aplikáciami uterotoník (látok, stimulujúcich sťahy maternice). Ignoroval odporučenie v SPC pre používanie Oxytocínu u pacientiek po podaní PG. Pri vyšetreniach pôrodník opakovane píše: „hlavička vo vchode, to znamená, že pôrodné cesty sa otvárali, ale hlavička nemala tendenciu progredovať v pôrodných cestách a tento stav sa neriešil, resp., nezohľadnil pri vedení aktívnej fázy II. DP (doby pôrodnej). Za závažné pochybenie vo vedení dokumentácie znalec považoval záznamy o priebehu pôrodu po 14.00 hodine, nakoľko nie je možné zistiť, kedy, ako a či bola pacientka umiestnená vo vani, ako bola monitorovaná kontrakčná aktivita maternice, ako bola vykonaná episiotómia a kedy a prečo bolo rozhodnuté o prerušení vedenia pôrodu do vody a prechod na klasický, normálny spôsob pôrodu. Pri analýze postupu E. G., prijímajúceho a ošetrujúceho lekára žalobkyne v deň prijatia a v deň pôrodu pacientky, t. j. 07. 08. 2014, na GPO Topoľčany znalec uviedol, že ošetrujúci a prijímajúci lekár pri starostlivosti o rodičku, a to tak pri prijatí pacientky, pri realizácii vyšetrení, ako aj počas pôrodu nedodržal štandardné postupy bežné v gynekologicko-pôrodníckej praxi, nesprávne indikoval ukončenie tehotnosti a tiež nesprávne vyhodnotil priebeh pôrodu a pôrodné komplikácie zo strany rodičky a plodu. Dôsledkom bolo, že pôrod žalobkyne vyvrcholil narodením ťažko asfyktického novorodenca I. B. dňa XX. XX. XXXX J. XX.XX K.. Pri pôrode boli zanedbané viaceré zdravotnícke postupy v zmysle starostlivosti o rodičku a novorodenca. Počas pôrodu zo strany pôrodníka neboli realizované správne: USG vyšetrenie, vyhodnotenie CTG záznamov v zmysle hyperkinetickej činnosti, nesprávne podané uteroaktívne látky, t. j. prostaglandín a oxytocin, nezabezpečenie kontinuálneho monitorovania pôrodu
počas I. a II. doby pôrodnej a absolútna nemožnosť objektivizovania priebehu pôrodu v II. dobe pôrodnej, a to tak z hľadiska kvalitatívneho, kvantitatívneho, ako aj časového priebehu. Výsledkom pôrodu bol pôrod ťažko asfyktického novorodenca, s A. skóre 2 v 1. minúte. Hodnoty v 5. a 10. minúte, ovplyvnené podávaním kyslíka, nemožno považovať za dostatočne validné, s poukazom na to, že ešte v 25. minúte po pôrode, výsledky vyšetrenia acidobázickej rovnováhy (Astrup - pH 6,937, BE -22,0, pCO2 26,72) jednoznačne svedčili pre závažnú vnútromaternicovú nie hypoxiu, ale asfyxiu. Pre tento fakt svedčia aj tie skutočnosti, že počas celej tehotnosti, ako aj počas I. doby pôrodnej, a to až do času ukončenia druhého CTG záznamu o 13.40 hodine, neboli známky intrauterinného ohrozenia plodu. Avšak od tohto obdobia, až do pôrodu o 15.15 hodine, čo je viac než 1,5 hodinový interval, nie je objektívny záznam o priebehu pôrodu a stave dieťaťa, najmä počas II. doby pôrodnej. Následne nie je po pôrode záznam o skoršom odbere krvných plynov, a hlavne absentuje vyšetrenie laktátu, ktorý by jednoznačne preukázal, či išlo o respiračnú, metabolickú alebo kombinovanú príčinu ťažkej asfyxie novorodenca žalobkyne. Z pohľadu relevancie (v záveroch osamotený) nepresvedčivo vystupoval znalecký posudok MUDr. Jozef Adamca, ktorý v zásade vyhodnocoval správnosť postupu lekára pred a pri pôrode, ktorý pri hodnotení komplexicity pohľadov prvoinštančný súd správne nezobral do úvahy ako nosný a presvedčivý dôkaz.
47. Odvolací súd opätovne poukazuje na záver Doc. MUDr. Višňovského, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie, že v doloženej dokumentácii úplne absentujú objektívne údaje o tom, ako prebiehala druhá časť I. DP približne od 13.40 hodiny zo strany stavu plodu a údaje o stave matky a plodu počas celej II. doby pôrodnej. Počas I. doby pôrodnej boli vykonané dve CTG vyšetrenia, prvé od 11.40 hodiny do 12.10 hodiny, vyhodnotenie: FIGO 10. Nebola správne vyhodnotená hyperkinetická kontrakčná aktivita. Druhý CTG záznam vykonaný v čase od 13.00 hod. do 13.40 hod., nepopísaný, nevyhodnotený ani stav plodu, ani hyperkinetická pôrodná činnosť a napriek tomu bola indikovaná stimulácia pôrodnej činnosti podaním Infúzie 5 % G + 2j Oxytocin bez ďalšieho monitorovania kontrakčnej aktivity a stavu plodu pomocou CTG počas zvyšku I. doby a celej II. doby pôrodnej. Poukázal na to, že v SPC, príbalovom letáku Prostín E2, sa okrem iného uvádza: a/ Interakcie; „Odkedy sa zistilo, že PG potencujú účinok oxytocinu, neodporúča sa používať tieto lieky spolu. Ak sa používajú následne po sebe, činnosť maternice treba intenzívne sledovať. Podstatným momentom je skutočnosť, že od 13.30 hodiny, po ukončení druhého a posledného CTG záznamu nie je možné objektívne určiť, aký bol stav plodu v tomto období, hodinu a pol pred pôrodom, nakoľko o tom neexistuje žiadny relevantný objektívny doklad alebo údaj. Konštatoval, že nesprávny postup lekára, ktorý viedol pôrod mal za následok poškodenie plodu v dôsledku nerešpektovania zásad lekárskeho vedenia pôrodu v I. a II. dobe pôrodnej a to nesprávnou aplikáciou liekov, nedostatočným vyhodnotením rizík indukovaného pôrodu pre plod, nedostatočným monitorovaním pôrodu, nediagnostikovaním vnútromaternicového ohrozenia plodu hypoxiou a neadekvátnym riešením tohto stavu. Znalecký ústav súhlasil s organizáciou LEGE ARTIS, že pokiaľ by pôrod postupoval prirodzene bez nadmernej stimulácie deložnej svaloviny, k vývoju akútnej asfyxie by s vysokou pravdepodobnosťou nedošlo. Znalecký ústav vzhliadol zanedbanie lekárskej starostlivosti počas pôrodu v neštandardných postupoch, ktoré nezodpovedajú súčasným poznatkom a odporučeným postupom pri vedení pôrodu. S názorom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jednoznačne súhlasil a to v časti nerešpektovania zásad racionálnej farmakoterapie a odporučených postupov, konkrétne podanie lieku Prostinu vaginálne, aplikácia Oxytocinu opakovane intravenózne, neboli rešpektované zásady rozumnej farmakoterapie.
48. Porušenie právnej povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť správne, a teda závery prvoinštančného súdu o existencii zodpovednosti žalovaného (v podobe ujmy na zdraví dieťaťa a odvodene následne zásahu do práv žalobkyne - matky poškodeného dieťaťa) vyplývalo aj zo záverov znaleckého posudku 29/09/2020 (z ktorých súd prvej inštancie čerpal), ktorý konštatoval, že tento veľmi rizikový postup (non lege artis) pôrodníka mal jediný dôvod - patologické ozvy plodu. Znalecký ústav súhlasil s organizáciou LEGE ARTIS a videl súvislosť medzi už existujúcimi kontrakciami rodičky neadekvátnym ovplyvňovaním deložnej činnosti po sebe aplikovaných liekov Prostin na Oxytocin, ktoré viedlo k nadmernej stimulácií deložnej svaloviny a vývoj asfyxie plodu a výslednému stavu novorodenca po pôrode. Po uvedenej medikácii bol pôrod nedostatočne monitorovaný, bolo nutné opakované CTG vyšetrenie, prípadne CTG kontinuálne. Vzhľadom k tomu, že nebola zabezpečená možnosť intenzívnej starostlivosti o novorodenca v súlade s koncepciou neonatologickej spoločnosti, nemal byť pôrod realizovaný vo vode. Príčinou poškodenia mozgu novorodenca bola intrapartálna asfyxia - zníženie prívodu kyslíka do organizmu plodu behom pôrodu a následne rozvoj ťažkej postasfyktickej lézie mozgu. Tehotenstvo žalobkyne bolo fyziologické, vývoj plodu bol adekvátne sledovaný a správne vyhodnocovaný ošetrujúcim gynekológom. Neboli dodržané postupy bežné v
pôrodníckej praxi, pôrod nebol správne medikovaný, nebolo správane monitorovanie a tým neboli správne vyhodnotené komplikácie. Porodený bol novorodenec ťažko asfyktický s následným rozvojom ťažkej postasfyktickej lézie mozgu.
49. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vykonal závery o tom, že existuje porušenie právnej povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a následkom v podobe škody a zásahu do práv žalobkyne, v dôsledku poškodenia zdravia jej novonarodeného dieťaťa. Uvedené závery ohľadne existencie porušenia právnej povinnosti a príčinnej súvislosti prvoinštančný súd odôvodnil (okrem prebraných záverov z iného konania) v bodoch 51., 53. až 54. a 58. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom vychádzal zo zistení, ktoré boli produkované odbornými stanoviskami (posudkami, či listinnými dôkazmi). Argument odvolateľa o možných iných príčinách poškodenia zdravia novorodenca do úvahy prichádzajúcich (v podobe „vdýchnutia smolky“) odvolací súd v kontexte vykonaného dokazovania nemohol vyhodnotiť pri absencii časti zdravotných záznamov o fázach pôrodu inak ako nenáležité presadzovanie 100 %-tnej, bezpochybnej, bezpečnej istoty o príčinnej súvislosti.
50. K otázke zodpovednosti žalovaného odvolací súd poukazuje na základnú skutočnosť a to, že podľa záverov a zistení znaleckých posudkov (a listín) v čase pred samotným pôrodom žalobkyňa nebola indikovaná s väčšími problémami súvisiacimi s jej tehotenstvom, pričom po príchode do zariadenia žalovaného a činnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri pôrode, zjednodušene povedané, odchádzala s poškodeným dieťaťom, pričom poskytovateľom zdravotnej starostlivosti bol žalovaný. Nemožno prehliadnuť tú okolnosť, že závery odborných stanovísk smerovali jednak k nesprávnej medikamentóznej liečbe a tiež k nedostatočnému monitorovaniu pred a počas pôrodu. Ak výsledkom zistení odborníkov bola absencia záznamov v časovom okne jednotlivých pôrodných fáz, potom otázkou zostáva kto mal v súdnom konaní preukazovať, že k porušeniu právnej povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť správne došlo a na koho ťarchu má ísť nedostatočný záznam poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Podľa názoru odvolacieho súdu ťarcha leží na tom, kto povinnosť viesť záznam mal, a tým bol žalovaný. Odvolací súd si uvedomuje, že pri výsledku, ktorý spočíva v ujme na zdraví pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vstupujú viaceré faktory a okolnosti, ktoré nemôže zistiť a obsiahnuť na 100 % žiaden dodatočný odborný pohľad, resp. hodnotenie. Ak však k určitému záveru smerujú viaceré indikácie, potom nemožno pri zisťovaní skutkového stavu v súdnom konaní vyžadovať zistenie objektívne skutočného stavu bez najmenších pochybností. K otázke bezpochybného kauzálneho nexusu sa vyjadril aj v právnych pomeroch použiteľného uznesenia Ústavný súd ČR ÚS I.1919/08 v pôvodnej jazykovej verzii, že „Závěry nalézacího soudu stran „stoprocentního“ prokázání objektivní příčinné souvislosti se jeví Ústavnímu soudu jako nereálné, neboť nedosažitelné a neudržitelné. Určovat v lékařských postupech jednoduchý vztah příčiny a následku je samo o sobě velmi obtížné. Podstatou lékařství je vlastně vstupovat do celého řetězce příčin a následků, do procesů, které probíhají v lidském těle, a vnějším zásahem tyto procesy ovlivňovat, měnit jejich směr, působení atd. Zásah lékaře tak vlastně sám o sobě mění „přirozený běh věcí“ v lidském těle, zasahuje do komplexních vztahů příčin a následků. I v případě aktivního jednání lékaře, který zvolí určitý léčebný postup, je velmi obtížné, ba vyloučené stanovit, zda tento postup byl nade vší rozumnou pochybnost jedinou možnou příčinou škodlivého stavu, který nastal. O to obtížnější je to v případě opomenutí, kdy lékař nezvolí postup, který na základě soudobých a dostupných znalostí lékařství zvolit mohl a měl. Prokázat, že právě a pouze toto opomenutí tvoří se škodlivým důsledkem ničím nenarušený vztah, je v podstatě nemožné. V důsledku toho je výrazně oslabeno postavení poškozeného…“.
51. Vzhľadom na vyššie uvedené tak odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie týkajúce sa zodpovednosti žalovaného za zásah do práv žalobkyne za správne, pričom je potrebné z nich pri posudzovaní nároku žalobkyne vychádzať. V ďalšom sa preto odvolací súd zaoberal otázkou primeranej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá mala žalobkyni vzhľadom na intenzitu, rozsah a následky zásahu poskytnúť spravodlivé a primerané zadosťučinenie. V tomto prípade nejde o náhradu bolestného alebo sťaženia spoločenského uplatnenia, ani o náhradu materiálnej škody spojenej s výdavkami, ktoré žalobkyni vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti so starostlivosťou o jej dieťa v minulosti či v budúcnosti. Predmetom posúdenia je jednorazová peňažná náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostnej sféry žalobkyne, najmä do jej práva na súkromný a rodinný život, ku ktorému došlo v súvislosti s poškodením zdravia jej dcéry I. v dôsledku konania žalovaného. Pri opätovnom určovaní výšky tejto náhrady odvolací súd vychádza zo všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu, ktoré vypovedajú o povahe, intenzite, rozsahu a trvaní zásahu, ako aj o jeho následkoch v osobnej, rodinnej a spoločenskej sfére žalobkyne. Primeranosť priznanej náhrady posudzuje odvolací
súd v intenciách dovolacieho súdu, najmä so zreteľom na potrebu zrozumiteľne a preskúmateľne uviesť kritériá a úvahy, ktoré viedli odvolací súd k záveru o konkrétnej výške peňažnej náhrady.
52. Odvolací súd preto pri opätovnom rozhodovaní nehodnotí výšku náhrady izolovane, ale v nadväznosti na už ustálený základ zodpovednosti žalovaného a na konkrétnu povahu a intenzitu zásahu do práv žalobkyne. Zároveň považuje za potrebné vysvetliť, z akých konkrétnych okolností prejednávanej veci vychádza, akú váhu im pri určení výšky náhrady prisudzuje a akým spôsobom tieto okolnosti odôvodňujú priznanie náhrady v sume 100 000 eur, resp. v časti presahujúcej túto sumu a to aj v kontexte súdnej praxe v otázke priznávania náhrad nemajetkových ujm v obdobných prípadoch.
53. V úvode tejto časti odvolací súd konštatuje, že samotné okolnosti predbežnej otázky v tomto konaní (teda zodpovednosť za poškodenie novorodenca) je nepredstaviteľným zásahom nielen do práv, bolesti a nemožnosti sa ďalšieho uplatnenia samotného poškodeného dieťaťa (človeka), ale aj celého okolia, no najmä rodičov dieťaťa. Bolesti a zníženie možnosti uplatnenia novorodenca v spoločenskom živote boli odškodňované v konaní pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 14C/20/2017. V tomto konaní sa hodnotí zásah do práv žalobkyne ako matky novorodeného dieťaťa na súkromie a rodinný život. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. (pozri rozhodnutie NS SR 5Cdo/265/2009).
54. V prípadoch posudzovania hodnoty a výšky nemajetkovej ujmy sa na rozdiel od niektorých iných štátov, kde sa presadzuje osobitná normatívna úprava, v našich podmienkach upravuje prostredníctvom rozvoja judikatúry. Je treba povedať, že zásah do osobnostných práv môže pociťovať každá osoba subjektívne v inej intenzite a rozsahu, preto je všeobecná zhoda na tom, že odškodňovanie musí vychádzať z objektívnych kritérií s prihliadnutím na závažnosť zásahu a okolnosti prípadu. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017).
55. Odvolací súd pri opätovnom prieskume napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci bolo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni dôvodné v rozsahu 100 000 eur. Vo zvyšnej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala priznania náhrady nemajetkovej ujmy nad túto sumu, odvolací súd jej nárok nepovažoval za dôvodný. Preto postupom podľa § 388 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu v rozsahu presahujúcom sumu 100 000 eur zamietol.
56. V tomto prípade zásah do života žalobkyne v dôsledku poškodenia jej dieťaťa pri pôrode predstavuje výrazný vplyv na dovtedajší a očakávaný život. Odvolací súd poukazuje na bod 63. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, kde súd porovnávajúc iné prípady zásahov poukazoval na priznané sumy.
57. Odvolací súd primárne poukazujúc na skutkové zistenia súdu prvej inštancie v otázke obsahu zásahu žalovaného do práv žalobkyne prostredníctvom zásahu do práv jej dcéry konštatuje, že zdravotná ujma jedinej dcéry spôsobila nemožnosť zaradiť sa do bežného života. Z dokazovania vyplynulo, že stav maloletej I. je nezvratný. Maloletá má slepotu na obe oči, nepočuje, nevníma, má detskú mozgovú obrnu, inkontinenciu stolice a moču. Prakticky možno povedať, že maloletá I. je v stave sociálnej smrti, a je odkázaná na 24 hodinovú starostlivosť matky. Odvolací súd ďalej poukazuje na správne zistenia prvoinštančného súdu v smere, že matka (žalobkyňa) asi nikdy nebude môcť zažiť, ani počuť základné (pôvodne očakávané a bežné) detské prejavy od svojho dieťaťa, a nebude môcť zažiť jeho radosti a
starosti bežného života. Žalobkyňa za pomoci svojich rodičov, ktorí jej čiastočne pomáhajú sa starať o jej maloleté dieťa neprežíva to, čo bežná matka. Žalobkyňa má prakticky stále pred očami následok pochybenia žalovaného (každý deň), ktorý spôsobil, že zdravotný stav dieťaťa je vysoko nepriaznivý, s veľmi nepriaznivou prognózou do budúcnosti. Žalobkyňa sa tak musí každý deň vyrovnávať s nepriazňou svojho osudu uvedomujúc si, čo sa stalo pri pôrode jej maloletého dieťaťa. Žalobkyňa tak prirodzene prežíva pocity smútku a beznádeje, čo sama potvrdila na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, ktorá skutočnosť je o to horšia, že tehotenstvo u nej prebehlo bez komplikácií, teda sama sa domnievala, že bude mať zdravé dieťa, s ktorým bude môcť realizovať svoje právo na rodinný a súkromný život. V dôsledku starostlivosti o maloletú I. stratila akúkoľvek možnosť pracovať, žiť svoj súkromný a osobný život tak, ako to je bežné pre ľudí v tak mladom veku, v akom bola žalobkyňa. Žalobkyňa, v dôsledku zabezpečovania všetkých potrebných úkonov starostlivosti, svoj celý život obetuje pre svoju dcéru. Dôsledkom takého stavu je aj to, že zásah do osobnostných práv je mimoriadne závažný a stále pretrváva. Zásah do osobnostných práv žalobkyne v danom prípade sa nepochybne dotýka hlavne sféry súkromného života žalobkyne, keď aj v dôsledku zabezpečovania neustálej starostlivosti o maloletú I. si podľa jej tvrdení nemôže nájsť partnera, nemôže mať intímny život, musí dodržiavať celibát, čo sama vníma s veľkou nevôľou, ktorá skutočnosť vyplynula aj z dokazovania. Žalobkyňa podľa záverov súdu prvej inštancie nemá žiadnu perspektívu nájsť si do budúcnosti partnera, s ktorým by mohla realizovať svoje právo na partnerský rodinný život, prípadne mať s ním ďalšie dieťa. Žalobkyňa žila pre pôrodom normálny život, venovala sa cvičeniu, bola aktívna, avšak toho času v dôsledku vzniknutej situácie pribrala 30 kg, svoj zdravotný stav zanedbáva práve pre starostlivosť o maloletú I.. Žalobkyňa prišla aj o možnosť udržiavania a vytvárania sociálnych kontaktov, pretože musí nepretržite zabezpečovať starostlivosť o maloletú I., ktorá skutočnosť spôsobila, že prišla o priateľov. Táto situácia je o to citlivejšia, že v prípade žalobkyne ide o mladého jedinca, ktorý vníma absenciu realizácie svojho súkromného života podstatne tragickejšie ako jedinci vyššieho veku. Žalobkyňa tak bez svojej viny, nedobrovoľne žije v sociálnej izolácií, čo je zjavne nežiaduce pre každého, pretože človek je tvor spoločenský. Zásah má výrazný presah aj do jej emočného prežívania, ktoré je odôvodnené súčasným nepriaznivým stavom dieťaťa. Práve v oblasti emočného prežívania je zásah do súkromia žalobkyne najmarkantnejší, sama vypovedala, že prežíva pocity zúfalstva a beznádeje. Je prirodzené, že každý rodič chce mať zdravé dieťa, tomuto venovať svoj čas, vychovávať ho, zdieľať s ním všetky emócie, radosti a starosti. Zásah do osobnostných práv sa prejavuje nielen v súkromnom a osobnom živote, ale aj v nemožnosti rozvíjania svojho profesijného života, keďže žalobkyňa nemôže pracovať.
58. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie v tom, že okolnosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne sú rovnako závažné, ako závažnosť vzniknutej ujmy. Žalobkyňa bola pred pôrodom zdravá, nič nenasvedčovalo skutočnosti, žeby pôrod mohol dopadnúť tak negatívne. Žalobkyňa okrem toho nebola počas svojej gravidity hospitalizovaná, v dôsledku čoho legitímne očakávala, že porodí zdravé dieťa. Po narodení dieťaťa musela tak zažiť neprekonateľný emočný šok, a to v podobe správy o zdravotnom stave dieťaťa, ktorý možno označiť za veľmi vážny, bez existencie možnosti určitého zlepšenia. Zo strany žalovaného neprišlo k žiadnej forme zadosťučinenia, napríklad úprimného ospravedlnenia, ktoré by rovnako však nebolo dostatočné v pomere k závažnosti hlbokej ujmy na osobnostných právach žalobkyne.
59. Odvolací súd konštatuje, že vyššie uvedené závery súdu prvej inštancie v jeho obsahu, spôsobe a závažnosti zásahu do práv žalobkyne, s ktorými sa stotožnil, naplnili záver o dôvodnosti nároku žalobkyne na nemajetkovú ujmu vo výške 100 000 eur, pričom uvedené závery odvolací súd v ďalšom obsahu tohto rozhodnutia porovná s ďalšími prípadmi.
60. Odvolací súd predtým poukazuje na ďalšie iné zistenia súdu prvej inštancie v tom, že žalobkyňa nemôže získať také hmotné zabezpečenie na svoj život a na zabezpečenie starostlivosti o dieťa, ktoré potrebuje rehabilitáciu, lieky, ale aj svoje osobné potreby. Ďalej pre súd prvej inštancie nezostalo bez povšimnutia ani to, že žalobkyňa nemá manžela, ani partnera, ktorý by jej bol oporou, pomohol by jej so starostlivosťou o maloleté dieťa, respektíve by bol pracovne činný, aby mohol zabezpečiť pre rodinu dostatočné finančné prostriedky. Žalobkyňa tak zostala diskvalifikovaná v každej sfére svojho života, ktorá nerovnováha má dosah na konštatovanie mimoriadnej závažnosti zásahu do jej osobnostných práv. Ďalšími skutkovými závermi súdu prvej inštancie k okolnostiam zásahu do práv žalobkyne, z ktorých vyhodnocoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie boli zistenia, že ľútosť nad osudom žalobkyne žalovaný neprejavil. Ďalej poukázal na absolútne nevhodný spôsob pôrodu, ktorý mal byť vykonaný do vody, pričom aj v zmysle odpovede na otázku č. 8 v Ústavnom znaleckom
posudku č. 29/09/2020 v prípade absencie zabezpečenia intenzívnej starostlivosti o novonarodené dieťa na pracovisku, sa takto nemalo postupovať. Lekár žalovaného podľa názoru súdu fatálne pochybil, ako primár oddelenia mal podľa názoru súdu byť práve tou najväčšou odbornou autoritou vo svojom odbore, čo sa však nestalo, pretože hrubým spôsobom pochybil pri vedení pôrodu. S tým úzko súvisí aj postup, pri ktorom nebolo v prípade žalobkyne realizované vyšetrenie CTG záznamom v čase, keď malo byť takéto vyšetrenie celkom určite vykonané, pričom pôrod nebol dostatočným spôsobom monitorovaný. Okrem toho, aj znalecký posudok - Ústavný znalecký posudok č. 29/09/2020 konštatoval neadekvátne informovanie pacientky o stave novorodenca, čo korešponduje s výpoveďou svedkyne F. B., ktorá uviedla, že matku najskôr informovali, že dieťa zomrelo a potom sa ho podarilo oživiť.
61. Odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené zistenia súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil, poukazuje na porovnateľný prípad „sociálnej smrti“ a poškodenia zdravia osoby v konaní Okresného súdu Nitra č. k. 10C/88/2009-402 zo dňa 10. 10. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 zo dňa 02. 10. 2013, kde v konaní bola uplatnená nemajetková ujma. Súd prvej inštancie priznal matke poškodeného chlapca, ktorý sa podrobil rutinnej operácii nosnej prepážky, po ktorej skončil v bdelej kóme, bez existencie možnosti zlepšenia jeho zdravotného stavu, sumu vo výške 90 000 eur, otcovi 90 000 eur, a každému súrodencovi po 10 000 eur.
62. Vyššie uvedený prípad je z hľadiska intenzity zásahu relevantným porovnávacím prípadom, avšak nemožno ho úplne stotožňovať s prejednávanou vecou. V prípade poškodeného 16-ročného chlapca existoval medzi jeho rodičmi a ním už dlhé obdobie prirodzene sa rozvíjajúci rodičovský vzťah, v rámci ktorého boli vytvorené väzby založené na spoločnom živote, každodenných interakciách, vzájomných zážitkoch, starostlivosti, výchove a spoločnom prežívaní jednotlivých etáp jeho dospievania. Zásah preto v tomto prípade znamenal náhlu a dramatickú premenu už existujúceho a po dobu šestnástich rokov budovaného rodinného života. Rodičia boli zo dňa na deň konfrontovaní so stavom, v ktorom ich syn síce zostal nažive, avšak v dôsledku svojho zdravotného stavu už nemohol viesť život spôsobom, akým ho viedol pred poškodením zdravia, ani s nimi plnohodnotne pokračovať v dovtedajšom spôsobe vzájomného života.
63. V oboch prípadoch išlo o „sociálnu smrť“. V prejednávanej veci je skutková situácia ale v smere okamihu zásahu do práv odlišná. Žalobkyňa so svojou dcérou neprežila obdobie jej zdravého vývoja od narodenia do vzniku poškodenia zdravia, nevytvoril sa medzi nimi preto vzťah založený na rokoch spoločného života, spoločných zážitkoch a vzájomných interakciách v podobe zdravého vývoja dcéry a „bežného“ vzťahu medzi nimi, aký existoval v uvedenom porovnávacom prípade. V prejednávanom prípade sa náhrady nemajetkovej ujmy nedomáhal druhý z rodičov, ani ďalšie oprávnené osoby, tak ako tomu bolo v prípade veci sp. zn. 10C/88/2009. Táto odlišnosť však neznamená, že zásah do práv žalobkyne je z tohto dôvodu menej významný. Naopak, jeho špecifickosť spočíva v tom, že žalobkyňa bola už od narodenia dcéry postavená pred realitu, ktorá nezodpovedala jej oprávneným očakávaniam spojeným s narodením dieťaťa. Namiesto možnosti postupne budovať vzťah s dieťaťom v rámci obvyklého rodinného života bola od samého začiatku nútená prispôsobiť svoj život jeho závažnému zdravotnému stavu a jeho dôsledkom. Rozdiel medzi uvedenými prípadmi preto nemožno vnímať iba ako rozdiel v okamihu, keď k poškodeniu zdravia došlo. V prvom prípade došlo k odňatiu alebo zásadnému obmedzeniu už existujúcej podoby rodinného života, ktorá bola po dobu šestnástich rokov prirodzene budovaná. V prejednávanej veci došlo k zásadnému narušeniu podoby rodinného života, ktorú žalobkyňa dôvodne očakávala a na ktorú sa pripravovala už počas tehotenstva. V oboch prípadoch však ide o zásah do jednej z najvýznamnejších oblastí súkromného života človeka (do vzťahu rodiča a jeho dieťaťa) a v oboch prípadoch majú jeho následky dlhodobý, resp. trvalý charakter.
64. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že priznaná suma nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur je nárokom vyšším ako boli priznané nároky porovnateľným oprávneným osobám (matka, otec) v porovnávanom prípade. Nemožno povedať, že išlo o totožné prípady, ale možno bezpečne konštatovať, že z hľadiska následku, a toho, že v oboch prípadoch „nikto“ taký výsledok nečakal (malo ísť o bežný pôrod matky a bežnú operáciu chlapca) išlo o porovnateľné okolnosti a zásah do práv oprávnených osôb.
65. V druhom prípade vo veci sp. zn. 9C/58/2017 (v odvolacom konaní Krajský súd v Nitre pod sp. zn. 25Co/94/2020 rozhodoval len čiastočne v časti o sťažení spoločenského uplatnenia) súd priznal manželom poškodenej (dcéry) nemajetkovú ujmu vo výške po 80 000 eur a samotnej poškodenej sumu
100 000 eur. V druhom prípade sa jednalo takisto o pôrod, kde zdravotnícke zariadenie nepostupovalo lege artis, v dôsledku čoho maloleté dieťa (nar. XXXX) nevie hovoriť, nevníma, nereaguje na podnety, a je ležiace, čo je však obdobný prípad ako prejednávaný prípad.
66. Uvedený prípad považuje odvolací súd za osobitne významný z hľadiska porovnania s prejednávanou vecou, a to nielen preto, že aj v ňom došlo k poškodeniu zdravia dieťaťa v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pri pôrode, ale predovšetkým preto, že charakter následkov poškodenia zdravia dieťaťa zásadným spôsobom ovplyvnil život jeho rodičov a ich možnosť viesť rodinný život spôsobom, ktorý by za obvyklého priebehu udalostí mohli dôvodne očakávať. V oboch prípadoch teda nejde iba o nepriaznivý zdravotný stav samotného dieťaťa, ale o jeho premietnutie do osobnej a rodinnej sféry rodiča, ktorý je nútený svoj život prispôsobiť mimoriadnym potrebám dieťaťa a skutočnosti, že jeho vývoj a budúcnosť budú zásadným spôsobom odlišné od bežného očakávania. Podstatná podobnosť oboch prípadov spočíva aj v tom, že k poškodeniu zdravia dieťaťa došlo v súvislosti s pôrodom.
67. V tejto súvislosti odvolací súd neprihliadal na argumentáciu žalovaného v tom smere, že žalobkyňa má možnosť odbremeniť sa od starostlivosti o dcéru využitím pomoci ďalších osôb alebo subjektov poskytujúcich starostlivosť o deti s obdobným zdravotným postihnutím. Hoci objektívna existencia takýchto možností môže byť relevantnou okolnosťou pri hodnotení praktických podmienok starostlivosti o dieťa, nemožno z nej vyvodzovať záver o nižšej intenzite zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Nemožno totiž od rodiča spravodlivo požadovať, aby sa v záujme zníženia vlastnej záťaže vzdal alebo obmedzil osobnú starostlivosť o vlastné dieťa, pokiaľ sa pre takýto spôsob života dobrovoľne nerozhodne. Skutočnosť, že žalobkyňa sa rozhodla o svoju dcéru osobne starať a zabezpečovať jej potreby v maximálnom možnom rozsahu, preto sama osebe nemôže predstavovať okolnosť, ktorá by mala viesť k zníženiu náhrady nemajetkovej ujmy. Práve naopak, rozsah a dlhodobosť takejto starostlivosti sú jedným z prejavov toho, akým spôsobom sa protiprávny zásah premietol do jej každodenného života. Pokiaľ žalobkyňa v dôsledku nevyhnutnosti zabezpečovať nepretržitú starostlivosť o dcéru nemôže viesť spoločenský a rodinný život v rozsahu porovnateľnom s rodičmi zdravých detí, ide o okolnosť, ktorú je potrebné pri hodnotení intenzity zásahu zohľadniť.
68. Odvolací súd však zároveň zdôrazňuje, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy nemožno zamieňať samotný zásah do osobnostných práv žalobkyne s materiálnymi dôsledkami, ktoré jej zo starostlivosti o dcéru vznikajú alebo môžu v budúcnosti vzniknúť. Predmetom náhrady v tomto konaní nie je kompenzácia výdavkov spojených so zdravotnou starostlivosťou, rehabilitáciami, pomôckami, osobnou asistenciou alebo inými nákladmi súvisiacimi so starostlivosťou o dieťa. Tieto okolnosti môžu mať význam pri posudzovaní celkového dopadu zdravotného stavu dieťaťa na život žalobkyne, nemožno ich však bez ďalšieho zahrnúť do peňažného vyjadrenia nemajetkovej ujmy ako takej. Rovnako nemožno bez ďalšieho ako samostatné kritérium zvyšujúce výšku náhrady hodnotiť skutočnosť, že žalobkyňa nemá iné dieťa alebo že v čase rozhodovania nemá partnera, ktorý by sa s ňou na starostlivosti o dcéru podieľal. Tieto okolnosti môžu mať faktický význam pre mieru každodennej záťaže žalobkyne a rozsah, v akom je nútená svoju životnú situáciu zvládať sama, nemožno ich však stotožňovať so samotnou nemajetkovou ujmou spôsobenou zásahom do práva na súkromný a rodinný život. Absencia partnera môže nepochybne znamenať, že žalobkyni chýba osoba, ktorá by jej poskytovala emocionálnu, praktickú alebo inú podporu pri zvládaní vzniknutej situácie. Nejde však o následok samotného protiprávneho zásahu, za ktorý by bolo možné žalovaného zaviazať na náhradu, pokiaľ nebolo preukázané, že tento stav je jeho priamym následkom.
69. Pri porovnaní prejednávanej veci s vecou sp. zn. 9C/58/2017 preto odvolací súd prihliada najmä na spoločný základ oboch prípadov, teda poškodenie zdravia dieťaťa v súvislosti s pôrodom, závažnosť a dlhodobosť zdravotných následkov, ako aj ich zásadný dopad na život rodiča. Súčasne však rešpektuje individuálne odlišnosti jednotlivých prípadov, keďže žiadne dva zásahy do osobnostných práv nie sú z hľadiska intenzity, rozsahu a následkov úplne totožné. Výška náhrady preto nemôže byť určená mechanickým prevzatím sumy priznanej v inom konaní, ale porovnávací prípad môže slúžiť ako relevantné východisko pri posudzovaní primeranosti náhrady a zachovania určitej miery jednotnosti rozhodovacej praxe. Vychádzajúc z uvedeného porovnávacieho prípadu odvolací súd považoval sumu 100 000 eur (teda vyššiu sumu ako priznanú 80.000 eur v inom prípade oprávnenej osobe) za primerané peňažné zadosťučinenie aj v pomeroch a individualite prejednávanej veci.
70. Odvolací súd tak pri určení sumy 100 000 eur vychádzal z porovnania s vyššie uvedenými prípadmi ako jedného z relevantných kritérií, nie však ako z jediného rozhodujúceho podkladu. Výsledná suma je založená na individuálnom posúdení intenzity zásahu do práv žalobkyne, jeho trvalosti, rozsahu jeho dopadu na jej život a charakteru rodičovského vzťahu, ktorý bol v dôsledku poškodenia zdravia dcéry od samého začiatku zásadne poznačený. Takto určená suma podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje primeranú satisfakciu za nemajetkovú ujmu žalobkyne a zároveň rešpektuje požiadavku proporcionality a porovnateľnosti s náhradami priznávanými v skutkovo obdobných prípadoch. Suma nároku nad 100 000 eur (do 250 000 eur) nebola odvolacím súdom považovaná za dôvodnú.
71. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku VI. nad sumu 100 000 eur podľa § 388 CSP zmenil a žalobu v tejto časti zamietol.
72. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
73. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
74. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
75. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní.
76. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
77. V časti závislých výrokov o náhrade trov konania napadnutého rozsudku (IV., V., VIII. a IX.) odvolací súd tieto zmenil a sám rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu a žalobkyni voči intervenientovi nepriznáva náhradu trov prvoinštančného konania. Žalobkyňa bola úspešná čo do základu a výška nároku bola závislá od úvahy súdu.
78. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu a žalobkyni voči intervenientovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd teda rozhodoval o procesnom úspechu žalobkyne v celom rozsahu vrátane odvolacieho konania, pretože bola úspešná čo do základu uplatneného nároku, pričom priznaná suma bola závislá na odôvodnenej úvahe súdu, preto bolo možné prihliadnuc na zásadu úspechu žalobkyne v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania priznať. Žalobkyni nepriznal náhradu trov voči intervenientovi, pretože v zásade základná zodpovednostná konštrukcia spočívala vo vzťahu žalobkyňa a žalovaný.
79. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 454 ods. 1 a 3, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP tak, že žalobkyni ako procesne úspešnej strane priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu. Ani v dovolacom konaní však žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov voči intervenientovi. Dôvody, pre ktoré tak rozhodol vo vzťahu k trovám prvoinštančného a odvolacieho konania, sa totiž uplatnia aj v dovolacom konaní, keďže ani v tomto štádiu konania nedošlo k zmene základnej procesnej a zodpovednostnej väzby medzi stranami konania.
80. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).