Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-50-2019.pdf
PDF · 135.63 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/50/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: O. X., P.. XX.X.XXXX, X. Y. G. XX, XXX XX G., zastúpený JUDr. Jozefom Krenickým, advokátom, Vajanského 43, 080 01 Prešov, IČO: 50038371, proti žalovanému: G. I., P.. XX.X.XXXX, X. Y. G. XX, XXX XX G., zastúpený JUDr. Petrom Rychnavským, PhD., advokátom, Rázusova 111/19, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 42079420, o ochranu osobnosti a poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 11C/214/2016-93 zo dňa 8.8.2018, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku I. o uložení povinnosti žalovanému.
Mení rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku III. tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou („súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto: „I. Žalovaný je povinný odvolať svoje tvrdenie o žalobcovi, že vzal úplatok za prijatie do domova dôchodcov a žalobcovi sa ospravedlniť, oboje listom doručeným žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a následným verejným ospravedlnením predneseným na schôdzi obecného zastupiteľstva, riadne zvolanej najbližšie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur zamieta.
III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť odvolať svoje tvrdenie o žalobcovi, že vzal úplatok za prijatie do domova dôchodcov a žalobcovi sa ospravedlniť. Oboje listom doručeným žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a následným verejným ospravedlnením predneseným na schôdzi obecného zastupiteľstva, riadne zvolanej najbližšie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku a povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v minulosti bol zamestnaný v V. E. H. J. P. X. na pracovnej pozícii vedúci sociálnozdravotného úseku. Žalovaný o ňom opakovane vyhlasuje, že údajne zobral úplatok za vybavenie miesta pre pani W., ktorá bola umiestnená v tomto zariadení. Naposledy tak urobil v
priestoroch Obecného úradu G., dňa 12.9.2016 pred zamestnancami Obecného úradu, predvolanými podať svedeckú výpoveď. Žalovaný uvádzaním tohto nepravdivého faktu pred radom ďalších občanov ohrozuje jeho povesť a jeho pokojný rodinný život. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje voči takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti fyzickej osoby tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, časť a vážnosť z pohľadu jeho vzťahov v spoločnosti, k ostatným občanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti, resp. pracovných vzťahov. Má za to, že nie je rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do mravnej integrity osobnosti občana. Ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka chránia občana proti rozširovaniu nepravdivých alebo ponižujúcich tvrdení. Pritom je jedno, či k takýmto tvrdeniam došlo písomne, verbálne, tlačou, rozhlasom, televíziou a podobne. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie zasahujúce do jeho osobnostných práv, chránených § 11 OZ. Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Subjektívna stránka pôvodcu útoku nie je rozhodujúca, preto ani nie je relevantné zaoberať sa vedomosťou žalovaného o pravdivosti/nepravdivosti tvrdenia alebo tým, či konal v úmysle ohroziť zákonom chránenú osobnosť žalobcu. To znamená, že zásadne sa nemožno žalobe brániť tým, že žalovaný len eventuálne šíril iba také skutočnosti, ktoré sám počul. Aby mohlo ísť o zásah do práv občana v zmysle ustanovenia § 11 OZ, je nutné, aby bol objektívne spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana. Morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia v danom prípade s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na jeho osobnosti, nakoľko jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti (obyvatelia obce) bola difamačnými výrokmi vysloveným výrokom znížená v najvyššej miere: „ak som ako žalobca bral úplatok za prijatie do domova dôchodcov nezaopatreného človeka, potom bude nepochybne brať úplatky aj v svojej súčasnej pozícii starostu obce“. Tieto nepravdivé tvrdenia žalovaného vážne podkopávajú jeho vážnosť ako osoby v obci G. a vrhajú negatívne svetlo na výkon jeho funkcie starostu obce. Za daných okolností je možné dôvodne tvrdiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení vážnosti žalobcu v spoločnosti pociťovala ako závažnú každá fyzická osoba nachádzajúca sa v pozícii žalobcu, a aj preto je naplnená skutková podstata pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky peňažnej náhrady vychádza zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy na jeho právach, ktorá je daná mierou intenzity a neobmedzenou dobou trvania nepriaznivého následku. Spomínanému následku konania žalovaného, ktoré popisuje vyššie, berúc do úvahy okolnosti, za ktorým došlo k porušeniu práva, je podľa jeho názoru adekvátna peňažná náhrada minimálne vo výške 5.000,- eur. Zároveň považuje za povinnosť uviesť, že akákoľvek súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy bude darovaná na charitatívne účely, alebo darovaná na rozvoj obce G..
3. Žalovaný k podanej žalobe uviedol, že žiada žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú. Tvrdenia žalobcu v žalobe sa nezakladajú na pravde. O žalobcovi nevyhlasuje, že mal údajne zobrať úplatok za vybavenie miesta pre pani W. - jeho susedu, ktorá bola umiestnená v V. E. H. J. J. P. X. a ktorého bol žalobca v minulosti zamestnancom v pozícii vedúceho sociálneho - zdravotného úseku. Neurobil tak ani dňa 12.9.2016 pred zamestnancami Obecného úradu G., predvolanými podať svedeckú výpoveď, ani nikde inde. Žalobca t. č. vykonáva funkciu starostu a z titulu svojej funkcie sa správa povýšenecky a voči spoluobčanom tvrdo. Rád sa súdi, o čom svedčí fakt, že aj t. č. sú na súde evidované veci, ktoré sa pred súd dostali z jeho podnetu. Okrem toho, ako to už z ich adries vyplýva, sú susedia. Majú susedské vzťahy už od nepamäti, tak využíva momentálnu situáciu k tomu, aby si s ním vyrovnal takýmto spôsobom. Ako starosta obce musí čeliť aj nepríjemným otázkam, pretože aj keď ide o samosprávu, vykonáva v podstate verejnú funkciu. Narába ako predstaviteľ obce - štatutár aj s verejnými prostriedkami. Preto aj jeho miera odolnosti musí byť vyššia ako u občana nezastavajúceho takúto funkciu. Neohrozil, ani nepoškodil osobnosť žalobcu nijako.
4. Uvedený spor súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 všetko Občianskeho zákonníka s poukazom na ust. § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2, 3 článok 3 ods. 1, 2, článok 8, článok 15, § 137 všetko CSP.
5. Po preskúmaní veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že konanie žalovaného, spočívajúce v uvedení nepravdivého údaja o žalobcovi tak, ako je popísané vyššie, bolo spôsobilé zasiahnuť, resp. aj v skutočnosti zasiahlo vážnou mierou do osobnostných práv žalobcu do jeho práva na dobré meno, ľudskú dôstojnosť a jeho vážnosť.
6. Z obsahu spisu a z dokazovania podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že tvrdenie žalobcu, ktorý v súčasnosti vykonáva funkciu starostu v obci G. o tom, že žalovaný sa pred zamestnankyňami obecného úradu vyjadril v tom zmysle, že údajne zobral úplatok za vybavenie miesta pre pani W. v zariadení seniorov, t.j. že vzal úplatok za prijatie do domova dôchodcov bolo v konaní preukázané. Konanie žalovaného je nedôvodné, neoprávnene a protiprávne vo vzťahu k žalobcovi. Aj keď žalovaný poprel že by sa takto vyjadril, uviedol, že sa žalobcu pýtal, koľko na tom zarobil, je z obsahu tohto vyjadrenia jasné a zrejmé, že mal tým na mysli niečo, čo korešponduje s korupčným správaním, pretože inač by otázka žalovaného musela byť položená ináč, a súvisela by s oficiálnym poplatkami zariadenia. Svedkyne
- pracovníčky obecného úradu vo svojej svedeckej výpovedi uviedli a jednoznačne potvrdili tvrdenia žalobcu, že žalovaný sa takto vyjadril. Naopak svedkyňa D. navrhnutá žalovaným vo svojej výpovedi jednoznačne nepotvrdila a ani to z jej svedeckej výpovedi nevyplýva, že by mal žalobca vziať úplatok za vybavenie miesta pre pani W. v zariadení seniorov.
7. Súd prvej inštancie má preto zato, že toto konanie žalovaného, a to jeho vyjadrenie pred podriadenými zamestnancami obecného úradu, kde žalobca pôsobí vo funkcii starostu obce je vyslovene nepravdivé, nedôvodné a tak ako bolo vyslovené pred pracovníkmi obecného úradu obce je spôsobilé vyvolať zásah do osobnosti žalobcu a toto aj vyvolalo. Súd prvej inštancie má za to, že konanie žalovaného má všetky znaky vyžadované zákonom, tak ako sú vyššie citované, ktoré boli spôsobilé objektívne zasiahnuť do práva žalobcu ako fyzickej osoby. Žalovaný vyslovil nepravdivé tvrdenie o tom, že žalobca vzal úplatok. Keďže v konaní bolo preukázané, že toto tvrdenie je nepravdivé, respektíve žalovaný opak, t.j. že žalobca úplatok vzal, nepreukázal. Toto tvrdenie žalovaného je schopné vyvolať a zasiahnuť do osobnostného práva žalobcu. V konaní nebola preukázaná ani skutočnosť, že by údajne konanie žalobcu bolo predmetom trestného konania.
8. Čo sa týka návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania ešte výsluchom ďalšej svedkyne, jeho manželky, súd prvej inštancie tento dôkaz nepripustil v zmysle ust. § 153 CSP, nakoľko tento návrh na vykonanie takéhoto dôkazu nebol podaný včas, bol podaný po súdom stanovenej lehote v ktorej mal žalovaný navrhnúť dôkazne prostriedky. Súd prvej inštancie je toho názoru, že vykonanie tohto dôkazu nevzišlo až v konaní. Okolnosť, ku ktorej chcel žalovaný svedkyňu vypočuť, keďže ide o jeho manželku, musel vedieť už skôr, ako aj vedel skôr, a nič mu nebránilo tento návrh podať skôr v stanovenej lehote súdom.
9. Čo sa týka žalobcom požadovaných právnych prostriedkov ochrany, má okresný súd za to, že žalobca v časti o ospravedlnenie zo strany žalovaného a odvolanie tvrdenia o žalobcovi na schôdzi obecného zastupiteľstva je dôvodná a primeraná povahe porušenia osobnostného práva. Preto súd prvej inštancie žalobe v časti týkajúcej sa toho, že žalovaný je povinný odvolať svoje tvrdenie o žalobcovi, že vzal úplatok za prijatie do domova dôchodcov a žalobcovi sa ospravedlniť, oboje listom doručeným žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a následným verejným ospravedlnením predneseným na schôdzi obecného zastupiteľstva, riadne zvolanej najbližšie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku ako plne dôvodnej vyhovel. Takýto prostriedok ochrany súd považuje za dostačujúci vzhľadom na okolnosti za ktorých ku konaniu žalovaného došlo.
10. Zákon v prípade, ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie, pretože by bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby v spoločnosti, má fyzická osoba právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca požadoval v konaní sumu 5.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy. V tejto časti súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú.
11. V danej veci je vzhľadom na dôkaznú situáciu a zistené okolnosti, tak ako sú vyššie popísané, nemožno podľa súdu prvej inštancie konštatovať splnenie všetkých podmienok nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v prospech žalobkyne.
12. Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikla nemajetková ujma, vznikajú pre pôvodcu tohto zásahu občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri aplikácii týchto sankcií je podľa súdu prvej inštancie potrebné dodržiavať zásadu primeranosti; prostriedky ochrany uvedené v § 13 Občianskeho zákonníka musia byť primerané povahe zásahu. Zásada primeranosti znamená, že sankcie možno použiť len v poradí, v akom ich uvádza zákon, bez ohľadu na to, akej sankcie sa domáha dotknutá osoba.
13. Súd prvej inštancie je tohto názoru, že žalobca nepreukázal tú skutočnosť, že bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosti v spoločnosti v tak značnej miere, tak ako to predpokladá zákon v § 13 OZ pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
14. Pri vymedzení funkcií nároku na odstránenie nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany je podľa súdu prvej inštancie potrebné prihliadať najmä ku skutočnostiam, že tento slúži k spravodlivému uspokojeniu/zmierneniu nemajetkovej ujmy postihnutej osoby (funkcia satisfakčná), jeho účelom je aj istá forma potrestania toho, kto zásah do osobnostných práv spôsobil (funkcia sankčná), subsidiárna funkcia, preventívna funkcia (zahŕňajúc individuálnu aj generálnu prevenciu), čo v danom prípade splnené bolo. Dostatočným trestom pre žalovaného je jeho verejné ospravedlnenie sa žalobcovi, tak ako to aj žalobca žiada.
15. Vykonaným dokazovaním v danej veci bolo podľa súdu prvej inštancie nepochybne preukázané, že k zásahu zo strany žalovaného do osobnostnej integrity žalobcu skutočne došlo, no po posúdení všetkých vyššie uvedených kritérií dospel súd k záveru, u žalobcu nedošlo k takému zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere s prihliadnutím na okolnosti za ktorých k porušeniu osobnostných práv došlo a preukázaných skutočnosti pred súdom v rámci dokazovania, aby bolo dôvodné priznanie aj žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy a že by poskytnutý prostriedok ochrany a satisfakcie nebol postačujúci.
16. U žalobcu ide o starostu, verejného funkcionára a k ospravedlneniu žalovaným by malo dôjsť pred obecným zastupiteľstvom, čo je podľa súdu prvej inštancie dostatočnou morálnou satisfakciou pre žalobcu s prihliadnutím na to, že ku konaniu došlo len pred dvoma osobami, nie verejne, nie vo verejných médiách, ako sú televízia a rozhlas.
17. Ako bolo preukázané, žalobca vykonáva funkciu starostu obce G.. K porušeniu práva ako to sám tvrdil došlo len pre dvoma pracovníčkami obecného úradu, a to na obecnom úrade. Nedošlo k nemu na verejnosti, ani na obecnom zastupiteľstve. Tvrdenie žalobcu o tom, že o tomto tvrdení a vyjadrení žalovaného vie celá obec, že to mali počuť aj iní pracovníci na obecných službách sa v konaní podľa súdu prvej inštancie nepreukázali, teda, že bola v značnej mieste nížená jeho dôstojnosť. Ide len o dohody, ktoré nie sú ničím preukázané a z výpovedí svedkov nevyplývajú. Ide len o tvrdenie žalobcu bez jeho preukázania. Ani sám žalobca v tomto smere dokazovanie nenavrhol.
18. Jednoznačne podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané a je logické, že takéto nepravdivé tvrdenie zasiahlo osobné právo žalobcu, no je zrejmé, že tento zásah nedosiahol takú značnú intenzitu a aby bol spôsobilý nejako veľmi výrazne znížiť dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti, ako to predpokladá zákon. Toto žalobca podľa súdu v konaní vykonaným dokazovaním nepreukázal. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere že by poskytnutá ochrana a zadosť učinenie nebola postačujúca a že bola, ako je to uvedené, v značnej miere znížená jeho dôstojnosť v spoločnosti.
19. Súd prvej inštancie poukazuje, že žalobca vykoval v rozhodnom čase verejnú volenú funkciu a to funkciu v obci G. a ešte ju vykonáva. Ako už bolo uvedené u verejných činiteľov vystupuje do popredia právo na informácie v súvislosti s ochranou súkromia, táto je menej intenzívna - musia vopred počítať s tým a strpieť to, že sa nimi bude verejnosť viac zaoberať - právo na kritiku napr. politickej moci. Záver Európskeho súdu pre ľudské práva: „Človek, ktorý vstúpil do politického života, si musí uvedomiť, že jeho súčasťou je aj určité obmedzenie jeho práva na súkromný život a môže byť vo verejnom záujme predmetom širšej i ostrejšej kritiky nielen zo strany novinárov, ale aj svojich politických oponentov.“
20. Po prepočte úspechu a neúspechu súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako aj žalovaný boli úspešní na 50 %. Žaloba mala dva petity a vyhovené bolo len v jednom, preto súd v zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
21. Proti tomuto rozsudku podali odvolania včas obe strany sporu. Žalobca proti výroku označeným súdom prvej inštancie ako III., ktorým vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť odvolať svoje tvrdenie a žalobcovi sa ospravedlniť.
22. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol nasledovné: „Súd prvej inštancie v bode 41. napadnutého rozsudku jednoznačne uvádza, že „Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že konanie žalovaného, spočívajúce v uvedení nepravdivého údaja o žalobcovi tak, ako je popísané vyššie, bolo spôsobilé zasiahnuť, resp. aj v skutočnosti zasiahlo vážnou mierou do osobnostných práv žalobcu do jeho práva na dobré meno, ľudskú dôstojnosť a jeho vážnosť." a ďalej v bode 62 rozsudku, podľa ktorého „Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je samostatným nárokom. Skúma sa spolu s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy formou morálneho zadosťučinenia, je medzi nimi vzťah subsidiarity. Výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa posudzuje podľa miery, akou sa ujma na osobnostných právach zmierni morálnou formou. Ak by žalobca samostatne uplatnil len nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bez súčasného uplatnenia morálneho zadosťučinenia a súd by takýto nárok priznal, došlo by na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko peňažná reparácia bez súčasného morálneho zadosťučinenia by bola v rozpore s požiadavkou primeranosti.
Táto skutočnosť, ktorá našla svoje vyjadrenie v bode I. napadnutého rozsudku a musí byť základným rámcom pri posúdení toho, či žalobcovi patrí alebo nepatrí nárok na náhradu trov konania a v akom rozsahu. S ohľadom na vyššie uvedené sa javí ako nelogická a právne nesprávna úvaha súdu obsiahnutá v bode 72 napadnutého rozsudku, ktorý pojednáva o nárokoch na náhradu trov konania. Podľa tejto časti napadnutého rozsudku „Po prepočte úspechu a neúspechu súd zistil, že žalobca ako aj žalovaný boli úspešní na 50 %. Žaloba mala dva petity a vyhovené bolo len v jednom, preto súd v zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo." Súd tak len mechanicky rozdelil žalobu na dve časti odvolávajúc sa na dva samostatné petity a bez toho, aby hlbšie skúmal podstatu a povahu uplatnených nárokov vyslovil záver, že obe strany konania mali úspech, resp. neúspech v rovnakom pomere a tak žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Takáto úvaha vo vzťahu k náhrade trov konania je však v rozpore s právnym posúdením prejednávanej veci obsiahnutom vo vyššie uvedenom bode 62. rozsudku. žalobca bol plne úspešný v časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy formou morálneho zadosťučinenia. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je subsidiárnym nárokom, zo svojej podstaty naviazaným na morálne zadosťučinenie za zásah do osobnostnej sféry poškodeného žalobcu. Ak by nebolo došlo k takémuto zásahu zo strany žalovaného, žalobca by sa ani teoreticky nemohol domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Máme za to, že žalobca bol úspešný v celom rozsahu, nakoľko bolo jednoznačne konštatované, že žalovaný vážne zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Súd sa len subsidiárne má zaoberať možnosťou posúdenia, či žalobcovi patrí aj nárok na peňažné zadosťučinenie. Konštatovanie, že žalobca bol v tejto časti formálne neúspešný a procesné tak dosiahol len 50 % úspech a čo je ešte dôležitejšie - že žalovaný dosiahol takisto 50 % úspech, je právne neudržateľné práve s ohľadom na vyššie spomínaný vzťah subsidiarity. Súd sa v odôvodnení rozsudku týkajúcom sa náhrady trov konania opomenul vysporiadať sa s § 256 ods. 2 CSP podľa ktorého „Ak strana procesné zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane." Na mysli máme predovšetkým účasť Žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 18.6.2018, ktoré bolo vytýčené za účelom vypočutia svedkyne navrhnutej Žalovaným, no tá sa na pojednávanie nedostavila, v dôsledku čoho nebolo možné pokračovať v pojednávaní a bolo nutné opätovne odročiť termín pojednávania. V dôsledku tejto skutočnosti vznikli Žalobcovi trovy, ktoré by neboli vznikli, ak by Žalovaný súdu včas oznámil, že ani na tento termín sa mu nepodarilo zabezpečiť účasť navrhnutej svedkyne. V konečnom dôsledku jej výsluch na ďalšom pojednávaní nemal na výsledky dokazovania žiadny vplyv. Vzhľadom na to máme za preukázané, že Žalobcovi patrí minimálne nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto pojednávaním. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiada, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 8.8.2018, sp. zn. 11C/214/2016 vo výroku č. III tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo alternatívne, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“
23. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol nasledovné: „Odvolaním, ako som už vyššie uviedol, napadám výrok pod bodom I. rozsudku, ktorý považujem za nezákonný, zrná točný, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a navyše je hnem nespravodlivým, pretože súd vôbec nezohľadnil moje tvrdenia.
Súd (bod 43 rozsudku) vzal za preukázané, že ja ako žalovaný, som mal dňa 12.9.2016 pred zamestnankyňami povedať že žalobca zobral úplatok od pani W. za to, že jej vybavil prijatie do domova dôchodcov. A ďalej... "je z obsahu tohto vyjadrenia jasné a zrejmé, že som mal na mysli niečo, čo korešponduje s korupčným správaním"...
Ja dôrazne popieram, aby som bol mal na mysli úplatok, takto to tvrdím od samotné nm počiatku a pokiaľ moju otázku, koľko si zarobil na tete W." si žalobca vyložil tak, že sem mal tým myslieť úplatok, tak sa hlboko mýli, pretože nič také som nemal na mysli a slovo úplat k som nikdy a nijako, v žiadnej súvislosti, či nesúvislosti nepoužil. Žalovaný nemohol vidieť do mojej mysle, preto nemôže tvrdiť, že som mal na mysli úplatok ak som úplatok v skutočnosti na mysli nemal.
V tomto smere nemá ani súd priamy dôkaz o tom, že som použil slovo úplatok, preto si špekulatívne dôvodí z obsahu môjho vyjadrenia niečo ako korešpondujúce s korupčným správaním (bod 43, s. 13 rozsudku) tak jednoducho na takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovala V tejto súvislosti považujem výpovede svedkýň - pracovníčok Obecného úradu v G. za nevierohodné - podané tendenčné, pretože v zamestnaní sú závislé od žalobcu ako starostu, tak ich snahou bolo jednoznačne podporiť žalobcu ako svojho nadriadeného. Na druhej strane z výpovedi svedkyne H. X. (18.10.2017 s. 9 zápisnice) vyplýva, že „reči som nepočula ani predtým ani potom". Teda nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o akomsi „inom pohľade od ostatných obyvateľov obce" na neho po tomto incidente. Totiž iný pohľad ani nemôže byť vyvolaný od udalosti z 12.9.2016, pretože sa v ten deň nič nestalo, nemám vedomosť žeby pred miestnosťou kde sa to malo stať boli nejakí pracovníci z VPP (ani neboli), preto nikto nemohol počuť moju otázku okrem žalobcu a dvoch zamestnankýň - H. X. a O. J.. Teda moja otázka, koľko zarobil nemohla byť objektívne spôsobilá vyvolať zásah do osobnosti žalobcu a ak súd toto tvrdí (bod 44 rozsudku), nemá ani pre toto tvrdenie oporu vo vykonanom dokazovaní. Ja navyše nie som povinný preukazovať že žalovaný vzal úplatok, pretože som to ani nikdy netvrdil.
Otázku som predniesol iba v prítomnosti žalobcu a dvoch zamestnankýň Obecného úradu G., nie na zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce G., preto si neviem dosť dobre vysvetliť, prečo by som sa mal žalobcovi ospravedlňovať pred Obecným zastupiteľstvom. Takáto sankcia ponižuje moju osobnosť, moje ľudské práva a to je myslím neprípustné. Ja som svojou otázkou nemal na mysli úplatok a nemôžem zato, že žalovaný to na seba takto vztiahol. Žalobca totiž v svojej žalobe tvrdil, že som sa mal o ňom vyjadrovať, že zobral úplatok opakovane, čo nepreukázal, pred viacerými osobami, čo nepreukázal a preukázať ani nemohol, pretože sa nič také v minulosti (pred 12.9.2016) nestalo.
Otázku položenú 12.9.2016 „že koľko si zarobil" som nepoprel ani nepopieram - hovorím od začiatku pravdu - no pravdou je aj to, že som svojou otázkou nemal na mysli úplatok A napokon musím uviesť aj to, prečo som to povedal. Problémom mala byť čierna skládka, ktorá mala byť likvidovaná z môjho pozemku a keďže som povedal, že drevná hmota z môjho pozemku mne, s čím žalobca kategoricky nesúhlasil, prelo som sa ho opýtal na zárobok. Na tom vznikol konflikt dňa 12.9.2016, čo súd nezaujímalo.
Moju otázku podporila svedkyňa D., ktorá mala informácie priamo od tety varičovej, a ani ona nemala na mysli úplatok, preto ani ja som nemohol mať na mysli úplatok
Ak Obec mala záujem likvidovať čiernu skládku z môjho pozemku, myslím, že mala a má dostatok právnych (v zmysle správneho konania) inštrumentov, ktorými mohla a mala so mnou komunikovať. Ja som 12.9.2016 prišiel vyrovnať daň z nehnuteľnosti, nič iné. Neviem prečo so mnou išli (načo som vôbec nebol pripravený) riešiť čierne skládky.
Vzhľadom na uvedené navrhujem aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a zamietol žalobu žalobcu v napadnutom výroku eventuálne, aby rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom výroku zrušil a vec vrátil tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie.“
24. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku uvedenom pod bodom 3, ako vecne správny potvrdiť, keď ide o konanie, v ktorom žalobca nebol celkom úspešný, jeho úspešnosť bola čiastočná. Postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania považoval žalovaný za správny.
25. Rovnako žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním žalovaného za vecne správny a zákonný. S ohľadom na vyjadrenie žalovaného, ktorý v odvolaní zdôraznil, že nemá na mysli korupčné správanie žalobcu, žalobca v tomto svojom vyjadrení uviedol, že občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Subjektívna stránka pôvodcu útoku nie je rozhodujúca, preto ani nie je podľa žalobcu relevantné zaoberať sa vedomosťou žalovaného o pravdivosti/nepravdivosti tvrdenia alebo tým, či konal v úmysle ohroziť zákonom chránenú osobnosť žalobcu.
26. Na dôkaz toho, že žalobcovi šlo prioritne o nemajetkovú satisfakciu svedčí podľa žalobcu aj to, že proti výroku číslo II. rozsudku nepodal odvolanie. Žalobca sa teda domnieva, že forma odstránenia protiprávneho stavu tak, ako ju určil prvostupňový súd jednoznačne zodpovedá intenzite zásahu do osobnostných práv žalobcu.
27. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiadal, aby krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku číslo I. ako vecne správny, a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
28. K tomuto vyjadreniu žalobcu podal žalovaný ďalšie vyjadrenie, v ktorom zotrval na svojich odvolacích dôvodoch proti výroku I. napadnutého rozsudku s tým, že k objektívnej zodpovednosti, na ktorú poukazuje vo svojom vyjadrení žalobca je potrebné uviesť, že výrok, ktorý smeruje proti inému musí byť objektívne spôsobilý následok vyvolať. V konkrétnom prípade podľa názoru žalovaného jeho poznámka na adresu žalobcu nebola objektívne spôsobilá vyvolať následky. Žalobca si sám svojou vlastnou konštrukciou „vypracoval“ úplatok, pretože on žalovaný takýto výraz (úplatok) nijak nepoužil.
29. K tomuto vyjadreniu žalovaného žalobca svoje vyjadrenie nepodal.
30. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nebolo potrebné zopakovať ani dopĺňať (§ 385 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania a o veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti výroku I. napadnutého rozsudku nie je dôvodné, a naopak, odvolanie žalobcu proti výroku III. je dôvodné a keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, odvolací súd v súlade s ust. § 378 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v tejto III. napadnutej výrokovej časti zmenil.
31. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur z dôvodu, že nebol napadnutý odvolaním žiadnou z procesných strán, nadobudol v tejto II. výrokovej časti právoplatnosť a stal sa vykonateľným, a nebol preto predmetom tohto odvolacieho prieskumu.
32. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky správne (s výnimkou rozhodnutia o náhrade trov konania), tak po skutkovej i právnej stránke vyhodnotil, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, a s odôvodnením jeho rozhodnutia vo veci samej sa aj odvolací súd stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP).
33. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
34. Práve toto textovo stručné ustanovenie je podkladom pre ochranu širokého okruhu, tzv. osobnostných práv. V praxi sa uvedené ustanovenie najčastejšie používa v súvislosti s porušením práva na česť a dôstojnosť, teda v prípadoch zverejnenia alebo šírenia nepravdivých, či urážlivých informácií. Nemusí ísť len o zverejnenie v masových médiách, k neoprávnenému zásahu môže dôjsť aj uverejnením, či šírením nepravdivých alebo urážlivých informácií prostredníctvom sociálnych sietí alebo dokonca ústne.
35. Občiansky zákonník ustanovuje, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len jeden z možných prostriedkov ochrany osobnosti a prichádza do úvahy najmä tam, kde nie je možné odstrániť vzniknutý stav uvedením do pôvodného stavu, a pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je dostačujúce. Je nepochybné, že rozhodnutie súdu prvej inštancie malo v okolnostiach prípadu zákonný základ (§ 13 Občianskeho zákonníka), a že sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva žalobcu na ochranu osobnosti. Tento cieľ možno považovať za legitímny, pretože článok 26 ods. 4 ústavy umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadať a šíriť informácie okrem iného vtedy, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, čo nepochybne zahŕňa aj právo na ochranu osobnosti. Nemožno pritom opomenúť, že základné právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena používa ústavnú ochranu článku 19 ústavy a ako ústavne zaručené právo, preto obstojí ako prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za splnenia podmienok skúmaných v teste proporcionality) aj v prípade, ak by článok 26 ods. 4 ústavy takéto dôvody výslovne nevymedzoval (porovnaj I. ÚS 77/08, III. ÚS 238/08). Predmetné obmedzenie bolo zároveň vhodným prostriedkom na dosiahnutie ochrany osobných práv žalobcu (test vhodnosti), pričom vzhľadom na to, že tento nemal iný právny prostriedok ako domôcť sa ochrany, bola splnená aj podmienka nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia (test nevyhnutnosti). Na posúdenie proporcionality zásahu do práv žalobcu tak bol za týchto okolností kľúčový posledný krok príslušného testu, v rámci ktorého je posudzovaná proporcionalita v užšom zmysle, teda či v danom konkrétnom prípade malo mať prednosť právo žalobcu na ochranu osobnosti pred slobodou prejavu žalovaného. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 448/2012) na účel riešenia uvedenej kolízie možno analyzovať predmetný prejav pomocou testu zjednodušene vyjadreného otázkami KTO ?, O KOM ?, ČO ?, KDE ?, KEDY ? a AKO ? v danom prípade „hovoril“, uverejnil informáciu; (k tomu pozri v odbornej literatúre napríklad U., G.. N.. T.Á. zmluva o lidských právech komentář, Praha: C. H. Beck 2012, strana 1082 a nasl.). Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov.
36. V tejto súvislosti aj Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje tzv. test proporcionality, ktorý sa skladá z týchto dvoch krokov: 1) identifikáciu účelu zásahu do základného práva a testu vhodnosti tohto zásahu na jeho dosiahnutie, 2) testu nevyhnutnosti tohto zásahu a 3) testu proporcionality v užšom zmysle. Prvým krokom je identifikácia cieľa (účelu), ktorý zásah do základného práva sledoval, a ktorý musí byť z ústavného hľadiska legitímny a legálny, čo znamená, že ústava musí obmedzovanie predmetného základného práva z dôvodu dosiahnutia tohto cieľa pripúšťať (článok 13 ods. 4 druhá veta ústavy). Súčasťou tohto kroku je aj skúmanie racionálnej väzby medzi týmto prostriedkom (zásahom) a sledovaným cieľom, teda či ním možno tento cieľ dosiahnuť. V druhom kroku bolo potrebné posúdiť, či nebolo možné použiť na dosiahnutie sledovaného cieľa prostriedok, ktorý by bol vo vzťahu k predmetnému základnému právu šetrnejší. Tretím a posledným krokom je posúdenie proporcionality v užšom zmysle. Jeho podstatou je vyvažovanie dvoch v kolízií stojacích práv, či hodnôt a následné uprednostnenie jednej z nich v konkrétnom prípade. Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu zásahu do osobnosti práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov, napriek tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test tak predstavuje jednu z pomôcok, ktoré slúžia na predmetné ústavnoprávne posúdenie. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje automaticky odpoveď aj na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie opodstatnená aj náhrada nemajetkovej ujmy a v akom rozsahu.
37. V prejednávanej veci vyjadrením žalovaného na Obecnom úrade za prítomnosti nielen žalobcu, ale aj ďalších dvoch pracovníčok Obecného úradu došlo k zásahu do práva na česť a dôstojnosť žalobcu, a zároveň tým, že k tomuto zásahu došlo na verejnosti, a to priamo na pracovisku žalobcu za prítomnosti tretích osôb bol tento zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť vážnosť žalobcu v očiach obyvateľov Obce G. v značnej miere. V danom prípade bolo konanie žalovaného prezentované viacerými charakteristickými znakmi („koľko zarobil na tete W.“ - podľa výpovedi žalovaného, „povedal mu, že keď pracoval v penzióne vo J. tak zobral úplatok od pani W. za umiestnenie“ - podľa výpovede žalobcu), charakteristické pre korupčné správanie, čím došlo k zásahu do práva žalobcu na česť a dôstojnosť, čo nepochybne vyplýva aj z výpovede svedkýň - zamestnankýň Obecného úradu. Zároveň, keďže k takémuto prejavu žalovaného došlo na verejne prístupnom mieste, teda predmetný zásah bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť a vážnosť žalobcu v očiach obyvateľov obce, kde je žalobca starostom, a
to v značnej miere (korupčné správanie je trestným činom), čím bolo znížené spoločenské postavenie žalobcu a jeho hodnotenie, bola spochybnená jeho dôveryhodnosť a vážnosť. Z toho dôvodu je preto oprávnený nárok žalobcu na ospravedlnenie sa žalovaného listom, ako aj verejným ospravedlnením preneseným na schôdzi obecného zastupiteľstva.
38. Aj keby žalovaný výrokom „koľko si zarobil na tete W.“, nemal tak ako to uvádza v bode 3. svojho odvolania na mysli úplatok z tohto jeho samotného vyjadrenia je nepochybné, že žalobcu obvinil z určitého spôsobu „parazitovania“ na osobe odkázanej z dôvodu veku na umiestnenie v sociálnom zariadení, nakoľko sa nevie sama o seba postarať, čo nepochybne je spôsobilé vyvolať všeobecné pohoršenie o morálke žalobcu.
39. Preto aj keď žalovaný v bode 4. svojho odvolania popiera priamy dôkaz, že použil slovo úplatok, respektíve niečo, z čoho by bolo možné vyvodiť, že mal na mysli korupčné správanie žalobcu, vyššie uvedený výrok je sám o sebe aj bez toho, že by bolo možné z neho vyvodiť, že žalovaný mal na mysli úplatok od pani W. pre žalobcu poukazom na morálne správanie žalobcu voči starej a bezbrannej osobe, čo však nijako v konaní preukázané nebolo, t.j. nebolo preukázané, že by táto osoba poskytla žalobcovi akékoľvek finančné prostriedky za svoje umiestnenie v sociálnom zariadení.
40. Preto sú irelevantné ďalšie odvolacie námietky žalovaného spočívajúce v nepravdivých svedeckých výpovediach zamestnankýň obce H. X. a O. J., ako osôb závislých na osobe žalobcu ako starostu, keďže tento výrok „koľko si zarobil na tete W.“ uviedol sám žalovaný, t.j. sám žalovaný tento doslovný výrok použil na svoju obranu.
41. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže predmetom odvolania bolo výlučne ospravedlnenie žalovaného pre žalobcu, nakoľko súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu vyjadrenú vo finančných prostriedkoch v celom rozsahu zamietol, je plne opodstatnený nárok žalobcu požadovať na žalovanom takéto verejné ospravedlnenie, nakoľko je možné prijať spoľahlivý záver, že žalobca by tuto spôsobenú ujmu vzhľadom na intenzitu nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jeho dôstojnosti a vážnosti spoločnosti obce pociťoval ako závažnú. Žalovaný v konaní nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, kde okrem iného je potrebné zobrať do úvahy aj spôsob prednesu týchto informácií difamačného charakteru. Preto je opodstatnené, aby tam, kde žalovaný tieto slova vyriekol (Obecný úrad G.) sa za tieto difamačné informácie nepravdivého charakteru verejne ospravedlnil na schôdzi obecného zastupiteľstva Obce G..
42. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k trovám prvoinštančného konania, keď síce zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť na konania, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad, keď žalobca bol úspešný v celom rozsahu pokiaľ sa týka základu uplatneného nároku, t.j. že jeho nárok je opodstatnený. Len od úvahy súdu záviselo, či bude postačovať písomné a verejné ospravedlnenie tak, ako k tomu zaviazal súd prvej inštancie žalovaného alebo súd pristúpi k určeniu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v prípade, ak by takéto verejné ospravedlnenie nepostačovalo. V tomto prípade teda nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bol priznaný nárok na verejné ospravedlnenie, nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za to, že súd prvej inštancie nepristúpil okrem ospravedlnenia aj k priznaniu nemajetkovej ujmy, t.j. za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je tak potrebné rozlíšiť, čo bolo v konaní základné a čo sprevádzajúce. Za základné v konaní pri ochrane osobnosti sa považuje, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhoradá, nadväzujúca. Preto aj v napadnutej časti o náhrade trov konania považoval odvolací súd za subsidiárne posúdenie, či žalobcovi patrí aj nárok na peňažné zadosťučinenie, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania zmenil tak, že tento náleží v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi.
43. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a nespôsobilé pre zmenu ním napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Naopak považoval za opodstatnené námietky žalobcu ohľadom trov prvoinštančného konania a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 225 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie cestou súdneho úradníka postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).