Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 54/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. V., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu

a na informácie podľa a 2 a práva na slobodu

prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. júla 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu

prejavu a na informácie podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

„krajský súd“) sp. zn. z 30. júla 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok

v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu

a žalovaných v 1. a 2. rade.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«R. , a. s. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa Slovenskej

republiky... podáva návrh na začatie konania o sťažnosti pre porušenie jeho základnej

slobody prejavu a práva na informácie podľa , základného práva

vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj

slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu

podľa a slobody prejavu podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2

.

I. Skutkový stav

... Námietky sťažovateľa smerujú proti rozhodnutiu krajského súdu ako odvolacieho

súdu v konaní č. k. zo dňa 30. 07. 2009 (príloha 1), ktorým krajský súd

rozhodol o odvolaní sťažovateľa (príloha 2) voči rozhodnutiu Okresného súdu Košice –

okolie č. k. zo dňa 02. 07. 2008 (príloha 3).

Okresný súd Košice – okolie ako prvostupňový súd vo svojom rozsudku uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

29 874, 53 EUR (900 000 Sk) a trovy konania vo výške 153 800 Sk. Krajský súd ako súd

odvolací prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdil.

Základom žaloby bolo uplatnenie práva na ochranu osobnosti a na náhradu

nemajetkovej ujmy zo strany Ing. D. K. (ďalej len „navrhovateľ“) podľa § 13 Občianskeho

zákonníka v spojení s , ktoré malo navrhovateľovi vzniknúť

v dôsledku neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že sťažovateľ

ako prevádzkovateľ rozhlasovej služby R., od roku 2006 pod názvom R., odvysielal

21. 09. 2000 vo svojej pravidelnej spravodajskej relácii Žurnál informáciu o tom, že

navrhovateľ mal nárast majetku podľa ním predkladaných oznámení a majetkového

priznania za obdobie medzi týmito dvoma podaniami vyše 20 000 000 Sk.

Okresný súd Košice – okolie vo svojom rozsudku uložil sťažovateľovi povinnosť...

zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29 874,53 EUR (900 000 Sk)

a trovy konania vo výške 153 000 Sk).

Na základe odvolania sťažovateľa následne Krajský súd v Košiciach rozhodol tak,

ako je uvedené vyššie. Odvolanie zdôvodnil sťažovateľ najmä tým, že súd dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci ako neprimeraného zásahu

do osobnosti navrhovateľa z dôvodu realizácie práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

Krajský súd teda výrok prvostupňového súdu potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že bolo dostatočne preukázané,

že zverejnené informácie boli nepravdivé a sťažovateľ si údaje tvrdené v relácii neoveril.

Odvolací súd takisto uvádza, že sťažovateľ pri zverejnení spravodajskej informácie

prekročil hranice primeranej kritike verejného činiteľa, a nedal priestor poslucháčovi

urobiť si vlastný a objektívny úsudok o veci ako aj to, že zverejnené informácie poškodili

dôstojnosť a česť navrhovateľa v okruhu širokej verejnosti.

Sťažovateľ má za to, že rozhodnutím krajského súdu bol ukrátený na svojich

ústavných právach a slobodách ako bolo uvedené vyššie. Krajský súd aplikoval zákonné

normy a posúdil skutkový stav a právny stav vecí v rozpore s , čím porušil ústavné

práva sťažovateľa.

Podstatou sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ bol pri výkone ústavného práva

na slobodu prejavu sankcionovaný zo strany všeobecného súdu, pričom všeobecný súd

nesprávne skutkovo a právne posúdil skutočnosti rozhodné pre prijatie takéhoto záveru.

V danom prípade ide o to, že sa dostali do konfliktu dve ústavné práva, a to právo na

slobodu prejavu podľa a 2 na jednej strane, a právo každého na to, aby

bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť, ako i právo na ochranu

jeho mena garantované v . Krajský súd priznal vyššiu ochranu práva na

ochranu osobnosti na úkor sťažovateľovho práva na slobodu prejavu a práva na slobodné

šírenie informácií.

V zmysle ustanovení o periodickej tlači

a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch, podľa ktorého hromadnými

informačnými prostriedkami sú popri periodickej tlači agentúrne spravodajstvo,

spravodajské a ostatné publicistické časti rozhlasového a televízneho vysielania

a spravodajský film, ako aj zvukové a obrazové záznamy používané na pravidelné

informovanie verejnosti o udalostiach, javoch, faktoch a názoroch...

Informácie, z ktorých vychádzal spravodajský príspevok zo zdroja, ktorý mal v tom

čase prístup k neverejným informáciám, ktoré však neboli označované ako štátne tajomstvo

v zmysle vtedy platnej legislatívy. Takisto poukazujeme na to, že sťažovateľ vo zverejnenej

informácii nezverejnil identifikačné údaje navrhovateľa, aby ho mohla verejnosť

identifikovať. Sťažovateľ nezverejnil meno a priezvisko navrhovateľa, jedinými kritériami

pre poznanie navrhovateľa bola jeho politická príslušnosť a funkcia predsedu výboru NR

SR pre verejnú správu. Je nepochybné, že absolútna väčšina populácie Slovenskej

republiky, by z uvedeného príspevku nevedela identifikovať osobu navrhovateľa. Ako

vyplýva z reprezentatívneho kvantitatívneho prieskumu, ktorý vykonala renomovaná

agentúra pre výskum verejnej mienky, 99,8 % z reprezentatívnej vzorky 1013 obyvateľov

Slovenskej republiky nevie správne identifikovať navrhovateľa na základe odvysielanej

informácie.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľovi nechal priestor, aby sa

vyjadril alebo komentoval zverejnené informácie. Navrhovateľ však odmietol reagovať

a vyjadriť sa k zisteniam sťažovateľa, čo mohlo vyvolať u verejnosti jednak zvýšený záujem

o jeho majetkové pomery.

Ustálená súdna prax konštatuje, že navrhovateľ ako ústavný činiteľ bol povinný

strpieť vyšší záujem médií, ako aj kritiky v súvislosti s výkonom jeho funkcie. Poslanec pri

výkone svojho povolania disponuje štátnou mocou, ktorá v konečnom dôsledku pochádza od

občanov, a je teda legitímnym záujmom spoločnosti byť o postavení poslancov

informovaná, ako aj možnosť diskutovať, prípadne kritizovať ich verejné pôsobenie.

Verejnosť má takisto právo byť informovaná, ako aj možnosť diskutovať, prípadne

kritizovať ich verejné pôsobenie. Verejnosť má takisto právo byť informovaná o súkromí

poslancov do tej miery, do akej môže súvisieť s výkonom ich poslaneckého mandátu. Aj

ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že hranice povolenej

kritiky sú v prípade verejných osôb širšie, ako v prípade „obyčajného“ človeka.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a po posúdení a prerokovaní prijal tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti R., a. s. ... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1

, základné právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

informácie podľa a právo na slobodu prejavu

podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , sa zrušuje a vec

sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť spoločnosti R., a. s., ... čiastku

3.320 EUR ako finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti R., a. s., S. trovy právneho

zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľka tiež navrhla, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie o tom, že

„Vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave (pozn., správne má byť v Košiciach)

č. k. zo dňa 30. 07. 2009 sa odkladá do právoplatného skončenia konania

o sťažnosti spoločnosti R., a. s., B., ... na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Ing. D. K., K. je povinný až do právoplatného skončenia konania o sťažnosti

spoločnosti R., a. s. B.,... na Ústavnom súde Slovenskej republiky zdržať sa výkonu rozsudku

Krajského súdu v Bratislave (pozn., správne má byť v Košiciach) č. k. zo

dňa 30. 07. 2009“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú tvrdenia o nespravodlivosti sťažnosťou

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu ňou

označených práv.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie...

Podľa čl. 10 dohovoru má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby

sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (,

). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnou zmluvou podľa ().

Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že

všeobecné súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s ústavnými princípmi, ktoré

vyplývajú najmä z druhej hlavy siedmeho oddielu . Okrem toho z princípu

nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia

dôkazov zakotvená aj v ustanovení . Pokiaľ všeobecné

súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ), ústavný súd

nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to

dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením nestotožňoval. Podľa rovnakých kritérií

postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

s namietaným rozsudkom krajského súdu a s jeho právnym názorom, a teda s jeho

interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v danej veci.

Zo sťažnosti a z jej príloh okresný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

14 C/785/2000 rozhodol, že sťažovateľka zasiahla „do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, teda že

došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami/právo (odporcu)

na slobodu prejavu a právo (navrhovateľa) na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti“.

Okresný súd zároveň rozhodol, že sťažovateľka (odporca v 2. rade) je povinná

zaplatiť navrhovateľovi 900 000 Sk, ako aj trovy konania v sume 150 00 Sk do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti tomu rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom navrhla zmeniť

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe vo vzťahu k nemu bolo vyhovené

tak, aby žaloba voči nemu bola zamietnutá v celom rozsahu a alternatívne navrhol náhradu

nemajetkovej ujmy primerane znížiť. Sťažovateľka (žalovaný v 2. rade) svoje odvolanie

odôvodnila poukazom na a , že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľka sa nestotožnila s právnym názorom súdu prvého stupňa, že došlo

k závažnému zásahu do práv žalobcu v takej miere, ktorá odôvodňuje priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy. Podľa sťažovateľky sa súd prvého stupňa nedostatočne vyrovnal

s jednotlivými kritériami, ktoré použil pri ukladaní povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu.

O podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 30. júla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol obsah prvostupňového rozhodnutia,

zhrnul odvolacie argumenty sťažovateľky a dospel k záveru, že jej odvolanie nemožno

považovať za dôvodné.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky. Návrh sťažovateľky je v koncentrovanej

podobe vyjadrený v petite sťažnosti a je základným východiskom pre posudzovanie

sťažnosti.

Sťažovateľka napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane

právne zastúpená, v danom prípade nenamietala, že krajský súd k napadnutému rozsudku

nedospel po riadnom a spravodlivom procese (sťažovateľka teda netvrdila, že došlo aj

k porušeniu ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až , resp.

z čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ak teda sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom nenamieta,

že krajský súd pri vydaní napadnutého rozsudku postupoval v rozpore s princípmi

spravodlivého procesu, je už iba z toho dôvodu protirečivé tvrdiť, že skutkový stav ustálil

nesprávne, resp. že príslušné právne predpisy vykladal nespravodlivo. Aj podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu možno uvažovať o porušení základného práva hmotného obsahu

iba za predpokladu, že zároveň došlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov (napr.

). Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov totiž v zásade vylučuje

založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru upravených v označených článkoch a dohovoru

(m. m. , , ).

Prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení , prípadne kvalifikovaných

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sťažovateľka

uvádza v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry

považuje iba za súčasť jej argumentácie (, , atď.).

Za okolností, keď sa sťažovateľka v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho

základného práva na slobodu prejavu podľa a 2 a slobody prejavu podľa

čl. 10 ods. 1 dohovoru bez toho, aby namietala porušenie svojich základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov podľa až , ústavný súd konštatuje, že táto

skutočnosť so zreteľom na jeho doterajšiu judikatúru (napr. , )

v kontexte s uvedeným právnym názorom zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Po odmietnutí sťažnosti už neprichádzalo do úvahy, aby sa ústavný súd vecne

zaoberal konkrétnymi námietkami sťažovateľky, vrátane otázky hodnotenia primeranosti

rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy priznanej krajským súdom za porušenie povinnosti

sťažovateľky a odôvodnením takéhoto rozhodnutia. Napriek tomu nad rámec svojho

rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že za splnenia predpokladov na

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie by vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu rozsah

nemajetkovej ujmy v peniazoch priznanej žalobcovi otváral otázku jeho ústavnej

akceptovateľnosti so zreteľom na princíp proporcionality.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010