Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 54/2010
PDF · 217.53 KB
No categories available
IV. ÚS 54/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 54/10-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. V., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu
a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu
prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/106/2009 z 30. júla 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2009 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu
prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co/106/2009 z 30. júla 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok
v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu
a žalovaných v 1. a 2. rade.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
«R. , a. s. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky... podáva návrh na začatie konania o sťažnosti pre porušenie jeho základnej
slobody prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, základného práva
vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj
slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu
podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2
I. Skutkový stav
... Námietky sťažovateľa smerujú proti rozhodnutiu krajského súdu ako odvolacieho
súdu v konaní č. k. 2 Co/106/2009 zo dňa 30. 07. 2009 (príloha 1), ktorým krajský súd
rozhodol o odvolaní sťažovateľa (príloha 2) voči rozhodnutiu Okresného súdu Košice –
okolie č. k. 14 C/785/2000 zo dňa 02. 07. 2008 (príloha 3).
Okresný súd Košice – okolie ako prvostupňový súd vo svojom rozsudku uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
29 874, 53 EUR (900 000 Sk) a trovy konania vo výške 153 800 Sk. Krajský súd ako súd
odvolací prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdil.
Základom žaloby bolo uplatnenie práva na ochranu osobnosti a na náhradu
nemajetkovej ujmy zo strany Ing. D. K. (ďalej len „navrhovateľ“) podľa § 13 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré malo navrhovateľovi vzniknúť
v dôsledku neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že sťažovateľ
ako prevádzkovateľ rozhlasovej služby R., od roku 2006 pod názvom R., odvysielal
21. 09. 2000 vo svojej pravidelnej spravodajskej relácii Žurnál informáciu o tom, že
navrhovateľ mal nárast majetku podľa ním predkladaných oznámení a majetkového
priznania za obdobie medzi týmito dvoma podaniami vyše 20 000 000 Sk.
Okresný súd Košice – okolie vo svojom rozsudku uložil sťažovateľovi povinnosť...
zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29 874,53 EUR (900 000 Sk)
a trovy konania vo výške 153 000 Sk).
Na základe odvolania sťažovateľa následne Krajský súd v Košiciach rozhodol tak,
ako je uvedené vyššie. Odvolanie zdôvodnil sťažovateľ najmä tým, že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci ako neprimeraného zásahu
do osobnosti navrhovateľa z dôvodu realizácie práva sťažovateľa na slobodu prejavu.
Krajský súd teda výrok prvostupňového súdu potvrdil.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že bolo dostatočne preukázané,
že zverejnené informácie boli nepravdivé a sťažovateľ si údaje tvrdené v relácii neoveril.
Odvolací súd takisto uvádza, že sťažovateľ pri zverejnení spravodajskej informácie
prekročil hranice primeranej kritike verejného činiteľa, a nedal priestor poslucháčovi
urobiť si vlastný a objektívny úsudok o veci ako aj to, že zverejnené informácie poškodili
dôstojnosť a česť navrhovateľa v okruhu širokej verejnosti.
Sťažovateľ má za to, že rozhodnutím krajského súdu bol ukrátený na svojich
ústavných právach a slobodách ako bolo uvedené vyššie. Krajský súd aplikoval zákonné
normy a posúdil skutkový stav a právny stav vecí v rozpore s ústavou, čím porušil ústavné
práva sťažovateľa.
Podstatou sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ bol pri výkone ústavného práva
na slobodu prejavu sankcionovaný zo strany všeobecného súdu, pričom všeobecný súd
nesprávne skutkovo a právne posúdil skutočnosti rozhodné pre prijatie takéhoto záveru.
V danom prípade ide o to, že sa dostali do konfliktu dve ústavné práva, a to právo na
slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy na jednej strane, a právo každého na to, aby
bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť, ako i právo na ochranu
jeho mena garantované v čl. 19 ods. 1 ústavy. Krajský súd priznal vyššiu ochranu práva na
ochranu osobnosti na úkor sťažovateľovho práva na slobodu prejavu a práva na slobodné
šírenie informácií.
V zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači
a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch, podľa ktorého hromadnými
informačnými prostriedkami sú popri periodickej tlači agentúrne spravodajstvo,
spravodajské a ostatné publicistické časti rozhlasového a televízneho vysielania
a spravodajský film, ako aj zvukové a obrazové záznamy používané na pravidelné
informovanie verejnosti o udalostiach, javoch, faktoch a názoroch...
Informácie, z ktorých vychádzal spravodajský príspevok zo zdroja, ktorý mal v tom
čase prístup k neverejným informáciám, ktoré však neboli označované ako štátne tajomstvo
v zmysle vtedy platnej legislatívy. Takisto poukazujeme na to, že sťažovateľ vo zverejnenej
informácii nezverejnil identifikačné údaje navrhovateľa, aby ho mohla verejnosť
identifikovať. Sťažovateľ nezverejnil meno a priezvisko navrhovateľa, jedinými kritériami
pre poznanie navrhovateľa bola jeho politická príslušnosť a funkcia predsedu výboru NR
SR pre verejnú správu. Je nepochybné, že absolútna väčšina populácie Slovenskej
republiky, by z uvedeného príspevku nevedela identifikovať osobu navrhovateľa. Ako
vyplýva z reprezentatívneho kvantitatívneho prieskumu, ktorý vykonala renomovaná
agentúra pre výskum verejnej mienky, 99,8 % z reprezentatívnej vzorky 1013 obyvateľov
Slovenskej republiky nevie správne identifikovať navrhovateľa na základe odvysielanej
informácie.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľovi nechal priestor, aby sa
vyjadril alebo komentoval zverejnené informácie. Navrhovateľ však odmietol reagovať
a vyjadriť sa k zisteniam sťažovateľa, čo mohlo vyvolať u verejnosti jednak zvýšený záujem
o jeho majetkové pomery.
Ustálená súdna prax konštatuje, že navrhovateľ ako ústavný činiteľ bol povinný
strpieť vyšší záujem médií, ako aj kritiky v súvislosti s výkonom jeho funkcie. Poslanec pri
výkone svojho povolania disponuje štátnou mocou, ktorá v konečnom dôsledku pochádza od
občanov, a je teda legitímnym záujmom spoločnosti byť o postavení poslancov
informovaná, ako aj možnosť diskutovať, prípadne kritizovať ich verejné pôsobenie.
Verejnosť má takisto právo byť informovaná, ako aj možnosť diskutovať, prípadne
kritizovať ich verejné pôsobenie. Verejnosť má takisto právo byť informovaná o súkromí
poslancov do tej miery, do akej môže súvisieť s výkonom ich poslaneckého mandátu. Aj
ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že hranice povolenej
kritiky sú v prípade verejných osôb širšie, ako v prípade „obyčajného“ človeka.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a po posúdení a prerokovaní prijal tento nález:
„1. Základné práva spoločnosti R., a. s. ... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
informácie podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu prejavu
podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/106/2009 porušené boli.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/106/2009, sa zrušuje a vec
sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť spoločnosti R., a. s., ... čiastku
3.320 EUR ako finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti R., a. s., S. trovy právneho
zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Sťažovateľka tiež navrhla, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie o tom, že
„Vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave (pozn., správne má byť v Košiciach)
č. k. 2 Co/106/2009 zo dňa 30. 07. 2009 sa odkladá do právoplatného skončenia konania
o sťažnosti spoločnosti R., a. s., B., ... na Ústavnom súde Slovenskej republiky.
Ing. D. K., K. je povinný až do právoplatného skončenia konania o sťažnosti
spoločnosti R., a. s. B.,... na Ústavnom súde Slovenskej republiky zdržať sa výkonu rozsudku
Krajského súdu v Bratislave (pozn., správne má byť v Košiciach) č. k. 2 Co/106/2009 zo
dňa 30. 07. 2009“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky sú tvrdenia o nespravodlivosti sťažnosťou
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu ňou
označených práv.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie...
Podľa čl. 10 dohovoru má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03,
IV. ÚS 43/04). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).
Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že
všeobecné súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s ústavnými princípmi, ktoré
vyplývajú najmä z druhej hlavy siedmeho oddielu ústavy. Okrem toho z princípu
nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia
dôkazov zakotvená aj v ustanovení § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ všeobecné
súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd
nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to
dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením nestotožňoval. Podľa rovnakých kritérií
postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
s namietaným rozsudkom krajského súdu a s jeho právnym názorom, a teda s jeho
interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v danej veci.
Zo sťažnosti a z jej príloh okresný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn.
14 C/785/2000 rozhodol, že sťažovateľka zasiahla „do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, teda že
došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami/právo (odporcu)
na slobodu prejavu a právo (navrhovateľa) na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti“.
Okresný súd zároveň rozhodol, že sťažovateľka (odporca v 2. rade) je povinná
zaplatiť navrhovateľovi 900 000 Sk, ako aj trovy konania v sume 150 00 Sk do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
Proti tomu rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom navrhla zmeniť
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe vo vzťahu k nemu bolo vyhovené
tak, aby žaloba voči nemu bola zamietnutá v celom rozsahu a alternatívne navrhol náhradu
nemajetkovej ujmy primerane znížiť. Sťažovateľka (žalovaný v 2. rade) svoje odvolanie
odôvodnila poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Sťažovateľka sa nestotožnila s právnym názorom súdu prvého stupňa, že došlo
k závažnému zásahu do práv žalobcu v takej miere, ktorá odôvodňuje priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy. Podľa sťažovateľky sa súd prvého stupňa nedostatočne vyrovnal
s jednotlivými kritériami, ktoré použil pri ukladaní povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu.
O podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co/106/2009
z 30. júla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol obsah prvostupňového rozhodnutia,
zhrnul odvolacie argumenty sťažovateľky a dospel k záveru, že jej odvolanie nemožno
považovať za dôvodné.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky. Návrh sťažovateľky je v koncentrovanej
podobe vyjadrený v petite sťažnosti a je základným východiskom pre posudzovanie
sťažnosti.
Sťažovateľka napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane
právne zastúpená, v danom prípade nenamietala, že krajský súd k napadnutému rozsudku
nedospel po riadnom a spravodlivom procese (sťažovateľka teda netvrdila, že došlo aj
k porušeniu ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
z čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ak teda sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom nenamieta,
že krajský súd pri vydaní napadnutého rozsudku postupoval v rozpore s princípmi
spravodlivého procesu, je už iba z toho dôvodu protirečivé tvrdiť, že skutkový stav ustálil
nesprávne, resp. že príslušné právne predpisy vykladal nespravodlivo. Aj podľa stabilnej
judikatúry ústavného súdu možno uvažovať o porušení základného práva hmotného obsahu
iba za predpokladu, že zároveň došlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov (napr.
II. ÚS 78/05). Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov totiž v zásade vylučuje
založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky
hmotnoprávneho charakteru upravených v označených článkoch ústavy a dohovoru
(m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07).
Prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, prípadne kvalifikovaných
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sťažovateľka
uvádza v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry
považuje iba za súčasť jej argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 atď.).
Za okolností, keď sa sťažovateľka v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho
základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a slobody prejavu podľa
čl. 10 ods. 1 dohovoru bez toho, aby namietala porušenie svojich základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, ústavný súd konštatuje, že táto
skutočnosť so zreteľom na jeho doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 160/09, IV. ÚS 203/09)
v kontexte s uvedeným právnym názorom zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
Po odmietnutí sťažnosti už neprichádzalo do úvahy, aby sa ústavný súd vecne
zaoberal konkrétnymi námietkami sťažovateľky, vrátane otázky hodnotenia primeranosti
rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy priznanej krajským súdom za porušenie povinnosti
sťažovateľky a odôvodnením takéhoto rozhodnutia. Napriek tomu nad rámec svojho
rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že za splnenia predpokladov na
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie by vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu rozsah
nemajetkovej ujmy v peniazoch priznanej žalobcovi otváral otázku jeho ústavnej
akceptovateľnosti so zreteľom na princíp proporcionality.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2010