Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 452/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12,

Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Kamencom, DEDÁK & Partners, s. r. o.,

Mlynské nivy 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

, a 2 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 1 ods. 1,

a 2 a (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 19. novembra 2015“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uverejnil v denníku SME články názvom „Súdili

disidentov, sú na Najvyššom súde“ z 12. augusta 2002, „Disidentov posielali sedieť súdia

dodnes – Na Najvyššom súde sú stále sudcovia, ktorí v minulosti upierali právo na slobodu

prejavu“, „Stiffel s Bždochom odsúdili kňaza, súdia ďalej“, „Sudcovia: Naša minulosť je

vecou svedomia“ z 13. augusta 2002, „Lipšic: Sudca môže vziať Lexu do väzby“

z 19. augusta 2002, „Sudca, ktorý prepustil Ľuboša F. viedol kedysi politické procesy“

zo 17. septembra 2002 a „Stíhajú senát, ktorý prepustil Lexu na slobodu“ z 10. decembra

2002.

V denníku Práca boli sťažovateľom uverejnené články s názvom: „Sudcovia

s pochybnou minulosťou súdia dodnes“ z 12. augusta 2002, „Disidentov posielali sedieť

súdia dodnes – Na Najvyššom súde sú stále sudcovia, ktorí v minulosti upierali právo na

slobodu prejavu“, „Stiffel s Bždochom odsúdili kňaza, súdia ďalej“, „Sudcovia: Naša

minulosť je vecou svedomia“ z 13. augusta 2002, „Aktuálne: Lexovi ochrancovia“, „Senát

o Lexovi rozhodoval čudne“ zo 17. augusta 2002.

V čase uverejnenia predmetných článkov bol sťažovateľ vydavateľom denníka SME

a denníka Práca.

Na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) podal

(ďalej aj ako „žalobca“) 17. augusta 2003 proti sťažovateľovi návrh na ochranu

osobnosti, v ktorom sa z dôvodu uverejnenia už uvedených článkov domáhal uverejnenia

ospravedlnenia v troch po sebe nasledujúcich vydaniach denníka na prvej strane, ako

aj náhrady nemajetkovej ujmy 3 milióny Sk, pretože uvedenými článkami došlo podľa neho

k zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti, keďže nikdy nebol kandidátom ani členom

komunistickej strany, neodsúdil kňaza do väzenia, nikdy neodsúdil nikoho

za prejavený názor, resp. presvedčenie, nikdy neodsúdil žiadneho disidenta ani nikoho iného

za protištátnu činnosť, nikdy neviedol politický proces a nikdy nebol trestne stíhaný.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. apríla 2004 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2004“) zaviazal sťažovateľa uverejniť v denníku

trikrát po sebe ospravedlnenie žalobcovi, zaplatiť mu z titulu nemajetkovej ujmy sumu

3 000 000 Sk a nahradiť trovy konania vo výške 152 000 Sk.

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 8. decembra 2004 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 8. decembra 2004“) potvrdil

odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2004.

Na základe dovolania podaného sťažovateľom najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 27. apríla 2006“)

zrušil rozsudok krajského súdu z 8. decembra 2004 i rozsudok okresného súdu zo 14. apríla

2004.

Okresný súd v predmetnej veci rozsudkom č. k. -361 z 9. decembra

2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2009“) opätovne uložil

sťažovateľovi povinnosť uverejniť v denníku v troch po sebe nasledujúcich vydaniach

ospravedlnenie žalobcovi, zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 99 581,76 €

a náhradu trov konania. Krajský súd uznesením č. k. -456 z 30. marca 2011

(ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 30. marca 2011“) na základe odvolania podaného

sťažovateľom rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2009 zrušil.

Okresný súd rozsudkom č. k. -581 z 28. mája 2012 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012“) zaviazal sťažovateľa uverejniť v troch po sebe

nasledujúcich vydaniach denníka na prvej strane v rovnakej grafickej úprave ako

napadnuté články ospravedlnenie v znení uvedenom v petite tohto rozsudku, ďalej

ho zaviazal zaplatiť žalobcovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 99 581,76 €, nahradiť

žalobcovi trovy konania v sume 5 045,48 € a trovy právneho zastúpenia v sume

17 458,42 €.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -652

z 26. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 26. júna 2013“) rozhodol v predmetnej

veci tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012 v celom rozsahu potvrdil.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 26. júna 2013 dovolanie, ako aj sťažnosť

ústavnému súdu, ktorá bola uznesením sp. zn. z 5. februára 2014 odmietnutá

ako predčasne podaná.

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn.

z 10. decembra 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 10. decembra 2014“), ktorým

rozsudok krajského súdu z 26. júna 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie, a to z procesných dôvodov, a vecne sa ostatnými námietkami sťažovateľa

nezaoberal.

Na základe uznesenia najvyššieho súdu z 10. decembra 2014 krajský súd v konaní

odstránil svoje procesné pochybenie a rozsudkom č. k. -696 z 26. marca 2016

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 26. marca 2016“) opätovne potvrdil

rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012 v celom rozsahu, sťažovateľovi nepriznal

náhradu trov dovolacieho konania a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 26. marca 2016 dovolanie, ktoré

bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 19. novembra 2015 odmietnuté

pre neprípustnosť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vo svojej argumentácii zdôraznil

predovšetkým materiálny obsah tohto práva a potrebu jeho výkladu spôsobom, ktorý

účastníkom konania poskytne dostatok priestoru na prezentáciu ich vecnej a právnej

argumentácie, na ktorú má byť v rámci odôvodnenia rozhodnutia daná súdom primeraná

odpoveď. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

obsahu základného práva na súdnu ochranu (nález ústavného súdu

z 27. novembra 2012).

Podľa názoru sťažovateľa je postup najvyššieho súdu v tejto veci pri posudzovaní

prípustnosti ním podaného dovolania pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia podľa § 237

ods. 1 písm. f) (ďalej len ,,OSP“) nejasný, nezrozumiteľný.

Sťažovateľ poukázal na 2. stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015 k výkladu uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 (ďalej len „stanovisko najvyššieho

súdu z 3. decembra 2015“), podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú

vadu konania v zmysle . Výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

.“.

Napriek tomu, že bolo zverejnené stanovisko najvyššieho súdu z 3. decembra 2015,

podľa sťažovateľa posudzovanie prípustnosti dovolania z dôvodu nepreskúmateľnosti

namietaného rozhodnutia naďalej ovláda právna neistota, pretože z tohto stanoviska

nevyplýva jednoznačný záver, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje odňatie

možnosti konať pred súdom podľa alebo nie.

Sťažovateľ po doručení rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 v celom ďalšom

priebehu konania zdôrazňoval právne závery vyplývajúce z neho. Podľa názoru sťažovateľa

rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012, ako ani rozsudok krajského súdu z 26. júna 2013

nenaplnili požiadavky obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006, a táto vada

konania podľa neho zakladá prípustnosť dovolania podľa .

Najvyšší súd sa prípustnosťou dovolania podľa vo svojom uznesení

z 19. novembra 2015 podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal, v dôsledku čoho konštatoval

neprípustnosť jeho dovolania, čím bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

V nadväznosti na už uvedené posudzovanie dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1

písm. f) sťažovateľ namieta, že súvisiaca časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu z 19. novembra 2015 je príliš všeobecná, nereflektujúca jednotlivé ním

predložené námietky uvedené v dovolaní, resp. iné osobitosti prejednávanej veci, a to

napriek tomu, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo zaoberať sa týmito námietkami.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné tvrdenia najvyššieho súdu (napr. „odôvodnenie

rozsudkov oboch stupňov súdov zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia“)

alebo spojenie právnych názorov a výrokov z iných rozhodnutí nemôže predstavovať

presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že najvyšší súd v uznesení z 19. novembra 2015

konštatoval, že „Nejde... ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte

nerozhodoval“, a to napriek skutočnosti, že zo spisu v tejto veci, ako aj zo všetkých

písomných podaní sťažovateľa vrátane dovolania a tejto ústavnej sťažnosti je zrejmé,

že v predmetnej veci boli pred vydaním tohto uznesenia vydané ešte dve rozhodnutia

najvyššieho súdu, avšak najvyšší súd v rámci rekapitulácie skutkového stavu túto

skutočnosť neuviedol ani v napadnutom uznesení z 19. novembra 2015.

Uvedené skutočnosti u sťažovateľa vzbudzujú podľa neho odôvodnené pochybnosti,

o tom, či sa najvyšší súd riadne a starostlivo zaoberal jeho námietkami uvedenými

v dovolaní, pretože napadnuté uznesenie z 19. novembra 2015 je podľa neho príliš

všeobecné, nereagujúce na jeho argumentáciu, t. j. nepreskúmateľné.

Najvyšší súd v rozsudku z 27. apríla 2006 konštatoval, že predchádzajúce

odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci sú

nedostatočné, zaoberal sa posudzovaním slobody prejavu sťažovateľa na strane jednej

a ochrany osobnosti na strane druhej, pričom náležite vysvetlil, aké skutočnosti sú uvedené

súdy ďalej povinné zohľadniť a posúdiť.

Uznesením z 10. decembra 2014 najvyšší súd dovolaniu sťažovateľa vyhovel, avšak

ako dôvod zrušenia namietaného rozsudku krajského súdu z 26. júna 2013 uviedol len

procesné pochybenie krajského súdu a ďalšou argumentáciou sťažovateľa uvedenou

v podanom dovolaní týkajúcou sa najmä porušenia jeho slobody prejavu a odchýlenia sa

od právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v tomto rozsudku sa nezaoberal.

Krajský súd v rozsudku z 26. marca 2016 napravil uznesením najvyššieho súdu

z 10. decembra 2014 vytýkaný procesný nedostatok, avšak v uvedenom rozsudku sa tento

súd ostatnými námietkami sťažovateľa nezaoberal.

V napadnutom uznesení z 19. novembra 2015 najvyšší súd konštatoval, že dovolanie

sťažovateľa nie je prípustné, a preto ho odmietol, avšak bez toho, aby sa ním predloženými

námietkami zaoberal (napr. najmä námietkami týkajúcimi sa porušenia jeho slobody prejavu

a odchýlenia sa od právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v rozsudku z 27. apríla

2006).

Sťažovateľ považuje uvedený postup najvyššieho súdu za nespravodlivý a nesúladný

s jeho právom na prístup k súdu, keďže sa nezaoberal ním predloženými argumentmi, ale

namiesto toho krajskému súdu vytkol „len“ procesné pochybenie, ktoré bolo možné

napraviť jednoduchým oznámením miesta a času vyhlásenia rozsudku krajského súdu

z 26. júna 2013 sťažovateľovi. V rozsudku z 27. apríla 2006 najvyšší súd jednoznačne

deklaroval svoje stanovisko v predmetnej veci, ktoré však v konečnom dôsledku nebolo

pri ďalšom rozhodovaní všeobecných súdov rešpektované, a to dokonca ani samotným

najvyšším súdom. Napriek tomu, že najvyšší súd svojím uznesením z 10. decembra 2014

sťažovateľovi vyhovel a rozsudok krajského súdu z 26. júna 2013 zrušil, sťažovateľ

namieta, že mu nebola poskytnutá ochrana v dostatočnej miere, v dôsledku povrchného

prístupu najvyššieho súdu pri prerokovaní jeho dovolania, ktorým prakticky zabránil tomu,

aby došlo k meritórnemu preskúmaniu jeho námietok, a taktiež spôsobil zbytočné prieťahy

predmetného konania.

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa odôvodnenia

rozhodnutia súdu (rozhodnutie ústavného súdu vo veciach sp. zn. ,

), na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“

(napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, 1994)], ako aj znenie § 157 ods. 2

a následne uviedol, že aj rozsudok krajského súdu z 26. marca 2016 a rozsudok

okresného súdu z 28. mája 2012 považuje za nespravodlivé, obsahujúce odôvodnenia, ktoré

sú nedostatočné, zmätočné a nepreskúmateľné, a to preto, že závery krajského súdu

i okresného súdu sú v extrémnom nesúlade s ich skutkovými zisteniami, zo skutkových

zistení nevyplývajú v žiadnej možnej interpretácii týmito súdmi vyvodené právne závery,

a taktiež preto, že odôvodnenie týchto rozsudkov obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia

bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.

Krajský súd a okresný súd v predmetnej veci sťažovateľovi podľa neho odňali

možnosť konať pred súdom a svojím postupom porušili zásadu spravodlivého súdneho

procesu (nedostatočným vyporiadaním sa s jeho argumentáciou, nedostatočným

odôvodnením svojich rozhodnutí a nerešpektovaním, resp. ignorovaním právnych názorov

vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006).

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa

nezaoberali vôbec jeho argumentáciou, podľa ktorej tvrdenia, ktoré okresný súd označil

za difamujúce, sa v článkoch nenachádzali, ďalej že niektoré napádané výroky sú

hodnotiacimi úsudkami, ktorých pravdivosť sa nedá preveriť, a nie skutkovými tvrdeniami,

čo súdy nezisťovali a nezohľadnili, ďalej nie je zrejmé, akým spôsobom dospeli súdy

k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a primeraný, ako ani jeho tvrdením, že súdy

nepreukázali oprávnenie žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy. Napriek

výhradám v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sa súdy opätovne nevenovali

náležitému posúdeniu povahy napádaných výrokov.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru ESĽP napr. v rozsudku Ringier

Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike z 26. 7. 2011, kde tento súd

konštatoval, že je povinnosťou vnútroštátnych súdov starostlivo preskúmať prítomnosť

a stupeň verejného záujmu na uverejnení sporných informácií, ako aj dobromyseľnosť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4

a dohovoru sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

posudzovania porušovania uvedených práv (napr. rozhodnutia ústavného súdu vo veciach

sp. zn. , , , , ,

alebo rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. ).

Keďže sa najvyšší súd v napadnutom uznesení z 19. novembra 2015 meritom sporu

nezaoberal, sťažovateľ uviedol, že jeho argumentácia smeruje najmä proti rozsudku

krajského súdu z 26. marca 2016 a rozsudku okresného súdu z 28. mája 2012.

Podľa sťažovateľa krajský súd v rozsudku z 26. marca 2016 neosvedčil splnenie

podmienok pre obmedzenie slobody prejavu (zadefinovať primeranú rovnováhu medzi

základným právom podľa a základným právom vyplývajúcim z ),

jeho rozsudok je v tomto smere arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný, pretože

bez zjavného dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizuje právo na zachovanie

osobnej cti a na ochranu mena žalobcu pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu.

Krajský súd tak nekriticky prebral závery okresného súdu, ktorý sa dostatočne

nevysporiadal s teóriou proporcionality (tzv. Alexyho formulou) zaoberajúcou sa vážením

a pomerovaním chránených ľudských práv a argumenty sťažovateľa odmietol ako

subjektívne a účelové.

Podľa sťažovateľa v demokratickej spoločnosti nie je nevyhnutné, aby v dôsledku

zverejnenia článkov boli prijaté opatrenia na ochranu osobnostných práv žalobcu.

Zverejnené články nijako nevybočujú z ústavných medzí slobody prejavu a sú jednoznačne

realizáciou slobody prejavu. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa neho

neosvedčili naliehavú spoločenskú potrebu pre aplikáciu opatrení potrebných na ochranu

práv a slobôd žalobcu. Sťažovateľ je zároveň toho názoru, že žiaden z ním publikovaných

článkov nepredstavoval neoprávnený zásah do práv žalobcu. Je nepochybné, že išlo o zásah

do práv žalobcu, avšak uvádzané skutočnosti a hodnotiace súdy boli podložené faktickými

zisteniami. Išlo o kritické zhodnotenie činnosti niekoľkých sudcov v období pred rokom

1989 a ich úlohy v politických procesoch s oponentmi komunistického režimu. I keď boli

uvádzané tvrdenia pre žalobcu nepríjemné, podľa sťažovateľa nevybočili svojím obsahom

a formou z rámca primeranej, vecnej a konkrétnej kritiky, pričom úloha žalobcu v kauze

Labuda je nepochybná a argumentácia, že išlo iba o administratívny trestný čin v súvislosti

so o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov a zákonom

č. o dobe neslobody, vyznieva podľa neho absurdne. Súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci neprihliadli ani na zníženú mieru ochrany žalobcu, ktorý

v relevantnom období bol vysokým predstaviteľom súdnej moci (sudca pôsobiaci

na najvyššom súde) a jeho miera ochrany pred kritikou je tak znížená v porovnaní

s bežnými občanmi. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že v zmysle slovenskej judikatúry

je pritom pozícia sudcu pri posudzovaní zásahov do ochrany osobnosti priblížená

k politikom.

Krajský súd tým, že potvrdil zákonnosť sankcie uloženej sťažovateľovi

bez zákonného podkladu, zasiahol do jeho základného práva vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, ako aj slobodne rozširovať idey a informácie v zmysle čl. 26 ods. 2

.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa tiež neprihliadli

na špeciálne postavenie novinárov ako autorov článkov, ktorý majú garantovanú zvýšenú

mieru ochrany pri výkone ich žurnalistickej činnosti.

Rozsudok z 26. marca 2015 podľa sťažovateľa neidentifikuje naliehavú spoločenskú

potrebu na obmedzení jeho práva na slobodu prejavu, pričom v danej veci toto obmedzenie

nemôže byť podľa neho ani v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, pretože je vo vitálnom

záujme spoločnosti, aby sa dokázala vysporiadať s minulosťou, ktorej súčasťou je aj

pôsobenie sudcov pred rokom 1989. Podľa sťažovateľa nie je v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné, aby médiá nemohli nazývať odsúdenie kňazov na trest odňatia slobody

pre slúženie omše politickým procesom, resp. kriticky sa vyjadrovať k sudcom, ktorí

výkonu spravodlivosti v rozpore s ľudskými právami napomáhali. V priebehu konania pred

súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci pritom sťažovateľ opakovane poukazoval

na to, že bez prispenia žalobcu a ostatných členov senátu najvyššieho súdu by k odsúdeniu

kňaza dôjsť nemohlo.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na záver ústavného súdu uvedený v rozhodnutí

sp. zn. , podľa ktorého zakazovanie, resp. trestanie takýchto vyjadrení

na adresu sudcov tiež vyvoláva obavy z korporatívneho správania sudcov.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že ak súd nehľadá v prípade stretu dvoch protichodných

práv rovnováhu a navyše obmedzí jedno z nich (napr. slobodu prejavu) najprísnejším

spôsobom, koná v rozpore s a takéto rozhodnutie nemôže byť spravodlivé, uvedená

vec nemôže byť ním správne právne posúdená.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej

veci vykonaným dokazovaním neosvedčili podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy. Okresný súd v rozsudku z 28. mája 2012, napr. na strane 24, výšku priznanej

nemajetkovej ujmy odôvodnil len potrebou citeľne zasiahnuť tlačové médium (sťažovateľa).

Napriek tomu, že sťažovateľ poukázal na viaceré nedostatky súdu pri právnom posudzovaní

nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo svojom odvolaní, jeho argumentácia

krajským súdom nebola zohľadnená. Žalobca pritom v predmetnom konaní podľa neho

predovšetkým neuniesol dôkazné bremeno a presvedčivým spôsobom nepreukázal zníženie

svojej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa

rozhodovania o priznaní zadosťučinenia (rozhodnutie vo veci sp. zn. ,

), ako aj záver najvyššieho súdu uvedený v rozsudku z 27. apríla 2006,

podľa ktorého nemožno žalobcom priznávať neprimerané či premrštené sumy, ktoré by

viedli k bezdôvodnému obohacovaniu, pričom nárok žalobcu vo výške 3 miliónov Sk

(99 581,76 €) pritom podľa sťažovateľa presne takýto prípad predstavuje.

Sťažovateľ s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn.

a sp. zn. uviedol, že podľa neho sa nemožno stotožniť

s postupom, ktorým všeobecný súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy

síce formálne zdôrazňuje význam slobody prejavu a jej kontrolnú funkciu vo vzťahu

k verejnej moci, vo vlastnom rozhodnutí, ale vychádza skôr z predpokladu potreby zvýšenej

ochrany verejnej moci a jej predstaviteľov.

Sťažovateľ ďalej poukázal na právne závery vyslovené v rozhodnutiach ústavného

súdu vo veciach sp. zn. týkajúce ústavnej neakceptovateľnosti

privilegovania predstaviteľov verejnej moci všeobecnými súdmi pri rozhodovaní o výške

náhrady nemajetkovej ujmy pred inými („bežnými“) občanmi s odôvodnením, že u nich je

spôsobená ujma (automaticky) závažnejšia.

V danom prípade priznaná suma 99 581,76 € patrí podľa sťažovateľa medzi najvyššie

náhrady nemajetkovej ujmy v Slovenskej republike a niekoľkonásobne prevyšuje čiastky

priznávané „bežným občanom“. Dôvodom tohto selektívneho a pozitívneho prístupu súdov

zúčastnených na rozhodovaní predmetnej veci je podľa názoru sťažovateľa príslušnosť

žalobcu k sudcovskému stavu.

Z hľadiska určovania výšky nemajetkovej ujmy vyjadril ESĽP názor prezentovaný

napr. v rozsudku vo veci Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, podľa ktorého pri určovaní výšky

náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je

priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom

náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných

a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné

zranenia alebo násilné činy. Z uvedených záverov ESĽP vychádzal aj ústavný súd v náleze

sp. zn. , kde považoval výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy

v sume 25 000 € (t. j. sumu 4-krát nižšiu ako v tomto konaní sumu priznanú žalobcovi)

za neprimerane vysokú, a to aj bez ohľadu na závery k vecnej stránke predmetnej veci,

t. j. k záveru, že krajský súd v danom prípade neprípustným spôsobom zasiahol do práva

sťažovateľky na slobodu prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií.

V zmysle záverov ESĽP výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť pre médiá

ničivá (rozsudok ESĽP vo veci Wolek, Kasprów a Lesk i proti Poľsku). Úvahy súdov

o vysokej výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá by odradila tlač od informovania

o určitých témach, sú tak nesprávne a odporujú záverom ESĽP.

Okresný súd výšku priznanej nemajetkovej ujmy odôvodnil aj dĺžkou časového

obdobia, v ktorom k zásahu došlo (pozri s. 24, posledný odsek rozsudku z 28. mája 2013).

Takéto posúdenie veci okresným súdom je podľa sťažovateľa tiež v rozpore s judikatúrou

ESĽP, ktorý napr. v rozsudku Flux proti Moldavsku konštatoval, že ujma spôsobená

žalobcovi sa plynutím času môže zmenšovať a súdy na to majú v rozhodovacej činnosti

prihliadať. Okrem toho sťažovateľ poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že on dĺžku

konania nezavinil, a to, že konanie trvalo viac ako 10 rokov, bolo dôsledkom pochybení

súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, keď viaceré rozsudky boli v rámci

odvolacieho, resp. dovolacieho konania zrušené a tieto pochybenia nemôžu byť pričítané

na jeho ťarchu.

Sťažovateľ ďalej poukázal na odôvodnenie okresného súdu, v ktorom na s. 24

rozsudku z 28. mája 2013 tento súd uviedol, že pri určení výšky sumy nemajetkovej ujmy

vychádzal z toho, aby citeľným spôsobom zasiahol sťažovateľa. Takýto prístup a spôsob

sudcovskej úvahy sa podľa sťažovateľa úplne vymyká satisfakčnej funkcii inštitútu ochrany

osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy a následné závery krajského súdu, ktorý prebral

uvedené dôvody, tak nemôžu byť podľa sťažovateľa legitímne a ústavne konformné.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd i krajský súd

predmetnú vec po právnej stránke nesprávne posúdili, nerešpektovali platnú právnu úpravu,

najmä ustanovenia , dohovoru a – ,

alebo túto právnu úpravu na daný prípad nesprávne aplikovali, pretože v danej veci nie sú

splnené ústavné predpoklady pre obmedzenie práva na slobodu prejavu. Súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci existenciu týchto predpokladov zväčša neposudzovali a tam,

kde test ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali, sú ich závery nesprávne, negujúce

podstatu a zmysel predmetného práva, a takýmto konaním uvedené súdy porušili jeho právo

na slobodu prejavu.

Sťažovateľ ústavný súd požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

80 000 €, z ktorej priznanie čiastky 70 000 € odôvodnil s poukazom na to, že on sám musel

žalobcovi na základe rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci uhradiť

sumu, ktorej výška je v prípade mienkotvorných printových médií bezprecedentná

a spôsobilá existenčne ohroziť vydavateľa tlače, pričom táto čiastková suma požadovaného

finančného zadosťučinenia približne zodpovedá zákonnému občianskoprávnemu úroku

z omeškania zo súm uhradených žalobcovi sťažovateľom ako finančnú náhradu za obdobie,

ktoré sťažovateľ nemohol disponovať predmetnými finančnými prostriedkami

(od zaplatenia do dňa podania ústavnej sťažnosti). Sťažovateľ taktiež poukázal na to,

že súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v predmetnej veci bol zaviazaný uverejniť

ospravedlnenie žalobcovi v neprimeranom rozsahu a túto skutočnosť nie je možné účinným

spôsobom úplne reparovať, pričom za uvedený zásah ústavný súd požiadal o priznanie

ďalšej časti finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby svojím nálezom

vyslovil, že uznesením z 19. novembra 2015 boli porušené základné práva podľa čl. 1

ods. 1, a 2 a , zrušil uvedené uznesenie a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

80 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň vzniesol námietku „o odmietnutí sudcu

JUDr. Milana Ľalíka pre jeho predpojatosť“.

Predmetná vec bola pridelená sudkyni spravodajkyni Marianne Mochnáčovej.

Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2016 do 28. februára 2017

I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení: predseda senátu Milan Ľalík a sudkyňa

Marianna Mochnáčová a sudca Peter Brňák. Na základe vznesenej námietky sťažovateľa

„o odmietnutí sudcu JUDr. Milana Ľalíka pre jeho predpojatosť“ bol uznesením sp. zn.

z 19. mája 2016 sudca Milan Ľalík vylúčený z konania a rozhodovania

vo veci. Na základe čl. III platného rozvrhu práce ústavného súdu namiesto vylúčeného

predsedu I. senátu ústavného súdu rozhodovala o predbežnom prerokovaní predsedníčka

III. senátu Jana Baricová.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 26

ods. 1 a 2 a uznesením najvyššieho súdu z 19. novembra 2015.

K porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- postup najvyššieho súdu v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania

pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia podľa je nejasný

a nezrozumiteľný,

- najvyšší súd nevysvetlil svoj myšlienkový postup pri posudzovaní jeho námietky

naplnenia dôvodu prípustnosti dovolania podľa ,

- rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012 a rozsudok krajského súdu z 26. marca

2015 nenaplnili požiadavky obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006

v predmetnej veci, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa ,

- najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa predloženou v jeho

dovolaní,

- v rámci rekapitulácie skutkového stavu predmetnej veci najvyšší súd neuviedol, že

tejto veci už bol vydaný rozsudok najvyššieho súdu z 27. apríla 2007,

- najvyšší súd sa nezaoberal námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa najmä porušenia

jeho slobody prejavu a odchýlenia sa od právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného

v rozsudku z 27. apríla 2006,

- v rozsudku okresného súdu z 28. mája 2012 a rozsudku krajského súdu z 26. marca

2015 sa súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci nevysporiadali s argumentmi

účastníkov a dôkazmi predloženými v konaní a z odôvodnenia týchto rozsudkov nie je

zrejmé odôvodnenie ich právneho názoru,

- rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012 a rozsudok krajského súdu z 26. marca

2015 sú nespravodlivé, ich odôvodnenia sú nedostatočné, zmätočné a nepreskúmateľné

(právne závery sú v extrémnom nesúlade s ich skutkovými zisteniami, nešpecifikujú

jednotlivé dôkazy, z ktorých vyvodili skutkové zistenia, na ktorých založili svoje právne

závery, neposúdili náležite povahu napádaných výrokov napriek výhradám uvedeným

v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006, vôbec nevzali do úvahy dobromyseľnosť

autorov, špeciálne postavenie novinárov), čím došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať

pred súdom,

- v dôsledku zásahu v podobe zverejnenia článkov o žalobcovi nebolo nevyhnutné

prijať opatrenia na ochranu jeho osobnostných práv, pretože tieto články nevybočujú

z ústavných medzí slobody prejavu,

- žiaden z publikovaných článkov nepredstavoval neoprávnený zásah do práv

žalobcu,

- obmedzenie práva sťažovateľa na slobodu prejavu súdy zdôvodnili spôsobom, ktorý

nemá oporu v právnom predpise a je dôsledkom nesprávnej aplikácie ustanovení

,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní neidentifikovali naliehavú spoločenskú potrebu

na obmedzení práva sťažovateľa na slobodu prejavu,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci neosvedčili podmienky

na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa preskúmal obsah napadnutého

uznesenia z 19. novembra 2015, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o ním podanom dovolaní

proti rozsudku krajského súdu z 26. marca 2015 a v ktorom v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade

s , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom. ...

Dovolaním žalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky

rozsudkov uvedených v a Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto

veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

ods. 1 (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

( ), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu. ak konanie, v ktorom bolo

vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách

a/ až g/ tohto ustanovenia (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o

prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

ods. 1 ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k

takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je

skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

žalovaného preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalovaný dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

procesné nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, pripadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im

rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - pozri napríklad právo účastníka vykonávať

procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si

z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným

dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby

mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

K tej časti dovolania, v ktorej žalovaný namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu

(i rozhodnutie súdu prvého stupňa) je v napadnutej časti nepreskúmateľné a že táto

nesprávnosť zakladá procesnú vadu konania uvedenú v ods. l písm. f/ a teda

aj prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, dovolací súd uvádza nasledovné:

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa , každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie ().

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj právo podľa Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo

na odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces

( , Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj

povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité

odôvodniť ( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne

vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. ,

. , , ). Z práva na spravodlivé súdne

konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (, , obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla

1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená

v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

).

Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s vyššie citovaným ustanovením,

keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa doplnením

ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie

rozsudkov oboch stupňov súdov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne

zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však

nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci

konajúcim súdom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného dovolateľa neuspokojila,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2

Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa. Aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. potvrdil, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá dať odpoveď na každú námietku alebo argument

uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46

ods. 1 , pretože odôvodnenie odvolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia, pričom tieto závery platia aj pre rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Dovoláteľ ďalej namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené

na nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ súd prípadne pri riešení niektorej

hmotnoprávnej otázky (vrátane otázky aktívnej alebo pasívnej legitimácie) dospeje

k neprávnym právnym záverom môže to mať za následok nesprávne posúdenie veci, nie však

odňatie možnosti konať pred súdom.

Právnym posúdením je nečinnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom v tom

zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípadnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. c/

), samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania však nezakladá

(pozri tiež E 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. ,

, , , , ,

). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci

prípustnosť dovolania.

Keďže dovolanie žalovaného nie je podľa prípustné, nepotvrdila sa

existencia dovolateľom namietanej procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

a v dovolacom konaní nevyšli najavo iné vady vymenované v

najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa v spojení s

písm. c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“

Najvyšší súd uznesením z 19. novembra 2015 odmietol dovolanie sťažovateľa

argumentujúce dôvodmi jeho prípustnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2

písm. c) (bližšie uvedené v dovolaní), pretože nezistil splnenie podmienok prípustnosti

dovolania podľa a v spojení s .

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s výkladom § 237 ods. 1

písm. f) aplikovaným najvyšším súdom, ktorý vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

z 26. marca 2015 konštatoval správnosť skutkových i právnych záverov okresného súdu,

ktoré boli navyše doplnené krajským súdom o ďalšie dôvody, pre ktoré rozsudok okresného

súdu z 28. mája 2012 tento súd potvrdil. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd nezistil

po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 26. marca 2015 absenciu dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci, ktorá by zakladala naplnenie podmienky

prípustnosti dovolania ustanovenej v .

V súvislosti s uvedeným záverom je podľa ústavného súdu potrebné poukázať aj

na stanovisko najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 k výkladu ,

v ktorom toto kolégium dospelo k záveru, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

.

Najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci teda nijako nevybočil z medzí

v uvedenom stanovisku sformulovanej doktríny v otázke posudzovania splnenia podmienok

prípustnosti dovolania, ktoré síce bolo prijaté po vydaní uznesenia z 19. novembra 2015,

avšak zároveň potvrdilo rozdielnosť v aplikácii jednotlivými

senátmi najvyššieho súdu, ktoré zaujímali v tejto veci odlišné, avšak oba ústavne

akceptovateľné názory.

Rovnako nič nemožno vyčítať ani konštatácii najvyššieho súdu, podľa ktorej

nesprávne právne posúdenie veci ako dovolací dôvod možno uplatniť len v procesne

prípustnom dovolaní, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Výklad ustanovenia

je ustálený aj v rámci judikatúry najvyššieho súdu, na ktorú

v preskúmavanom uznesení z 19. novembra 2015 najvyšší súd sám napokon odkázal.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že len výnimočne by otázka

splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo

slobody (m. m. , ).

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa meritórne jednotlivými dovolacími

dôvodmi, ktoré účastník konania špecifikoval vo svojom dovolaní, zaoberal a riadne na ne

reagoval, a preto podľa názoru ústavného súdu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 19. novembra 2015 k odopretiu ním označených práv v predmetnej veci nedošlo.

Ústavny ́súd je v súlade s viazany ́petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , , ). Ústavný

súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania i ostatnými

požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v presne

definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj

vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , , a

).

Sťažovateľ uviedol a poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 5. februára 2014, v ktorom bola jeho sťažnosť pre porušenie jeho základných práv podľa

a 2 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. júna 2013 odmietnutá ako predčasne podaná z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie, pretože existoval účinný prostriedok

nápravy, a síce dovolania, o ktorom je oprávnený rozhodovať najvyšší súd. Ústavný súd

v ňom zaujal názor (podobne ), podľa ktorého v prípade podania opravného

prostriedku (odvolania alebo dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto prostriedku (v danom

prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež

rozsudku ESĽP z 12. 11. 2012 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, body 47 a 48), napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo

mimoriadnym).

Z uvedeného vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry ústavný súd síce v takýchto

prípadoch zaručuje sťažovateľovi zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti

druhostupňovému rozhodnutiu, resp. predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, avšak

nemôže rozhodnúť o požadovanej ochrane označených práv, ktorých porušenie sa namieta,

proti rozhodnutiu, ktoré nebolo špecifikované v petite podanej sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016