Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)II. ÚS 558/2012
PDF · 436.05 KB
No categories available
II. ÚS 558/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Juraja Horvátha
a Sergeja Kohuta o sťažnosti spoločnosti P., a. s., B., právne zastúpenej Advokátskou
kanceláriou D., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na slobodu prejavu podľa
čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 7 Co 204/2010 z 19. októbra 2011, takto
rozhodol:
1. Základné práva spoločnosti P., a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407
z 19. októbra 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407 z 19. októbra
2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti P., a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom
tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie D., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2012 doručená a 13. septembra 2012 doplnená sťažnosť spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na slobodu prejavu
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 7 Co 204/2010 z 19. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Uznesením č. k. II. ÚS 558/2012-32 z 28. novembra 2012 ústavný súd sťažnosť
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
3.1 Zo sťažnosti, z jej doplnenia a z priloženej dokumentácie vyplynulo najmä:
«Sťažovateľ uverejnil v denníkoch S. a Ú., ktoré vydáva, sériu článkov (ďalej len
„články“) súvisiacich s návštevou RNDr. F. Z. v erotickom klube v L. dňa 26.8.2005. Jeho
návšteva v tomto zariadení sa do povedomia verejnosti dostala prostredníctvom
videozáznamu z policajnej akcie v daný večer, na ktorom bol nasnímaný F. Z. V novembri
2006 bol daný videozáznam zverejnený na internete na www.youtube.com, kde si ho pozrelo
vyše 80.000 ľudí.
F. Z. bol v čase návštevy erotického klubu poslanec mestského zastupiteľstva mesta
D., podpredsedom občianskeho združenia M. K. a riaditeľom gymnázia v D.
RNDr. F. Z. (ďalej len „F. Z.“) podal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len
„prvostupňový súd“) dňa 18.12.2006 žalobu o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi,
ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000 Sk.
Prvostupňový súd rozhodol dňa 28.10.2009 v č.k. 11C 241/06 rozsudkom (ďalej len
„rozsudok“), ktorým zaviazal sťažovateľa k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 33.193,92 EUR (1.000.000 Sk). Súd zároveň uložil F. Z. povinnosť uhradiť štátu
trovy konania vo výške 11,96 EUR a sťažovateľovi vo výške 59,76 EUR. V zvyšnej časti
prvostupňový súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
Sťažovateľ podal proti rozsudku dňa 30.12.2009 odvolanie (ďalej len „odvolanie“),
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „druhostupňový súd“) rozsudkom
zo dňa 19.10.2011, č.k. 7Co 204/2010 (ďalej len „konečný rozsudok“) nasledovne:
- prvostupňový rozsudok výrok o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť F. Z.
33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)
- takisto potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu
F. Z. v sume 11,96 eur a sťažovateľovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)
- napadnutý výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zrušil a vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „Výrok 3“)...
Sťažovateľ týmto podáva proti Výroku 1 a Výroku 2 konečného rozsudku Krajského
súdu v Bratislave, č.k. 7Co 204/2010 zo dňa 19.10. 2011 túto ústavnú sťažnosť. ...
Sťažovateľ sa domnieva, že jeho ústavné právo na súdnu ochranu bolo porušené,
nakoľko súdy porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces pretože:
... súdy svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili,
... súdy sa nevysporiadali s obranou sťažovateľa...
Sťažovateľ má za to, že sa mu postupom prvostupňového súdu ako i druhostupňového
súdu odňala možnosť konať pred súdom a to z dôvodov, že súdy svojím postupom porušili
zásady spravodlivého procesu a právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Súdy sa v odôvodnení rozsudkov dostatočne nevysporiadali s dôkazmi predloženými
v konaní ani argumentmi účastníkov a z odôvodnenia rozsudkov (prvostupňového aj
konečného rozsudku) nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru súdov. Druhostupňový
súd vady konania prvostupňového súdu neodstránil, a rozsudok potvrdil. ...
Zákon umožňuje sudcovi rozhodovať na základe jeho subjektívneho presvedčenia,
sudcovo presvedčenie však musí byť preskúmateľné a preto súd musí svoje závery vždy
oprieť o riadne vykonané dôkazy a svoje závery riadne odôvodniť.
Úvaha súdu teda nie je voľnou, neobmedzenou úvahou. Záver súdu musí logicky
vyplývať z vykonaných dôkazov a taktiež musí byť opretý o dostatočné právne argumenty.
Úvaha súdu musí rovnako zodpovedať aj platnému právu a pri jeho výklade a aplikácii
musí súd postupovať spôsobom, ktorý je konformný s ústavnou garanciou práv a
medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv (čl. 152 ods. 4
ústavy). Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so
špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane
a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. ...
Pokiaľ sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nevyplývajú, potom možno konštatovať, že súd konaním poprel zásady spravodlivého
procesu a odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
Prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Druhostupňový súd sa argumentáciou sťažovateľa ohľadne právneho posúdenia
veci dôkladne nezaoberal a potvrdením prvostupňového rozsudku sa v podstate stotožnil
so skutkovým stavom a právnym hodnotením prvostupňového súdu.
Sťažovateľ v odvolaní druhostupňový súd upozornil, že prvostupňový súd dospel
v konaní k (nesprávnym) právnym záverom, ktoré žiadnym spôsobom z vykonaných dôkazov
a skutkových zistení súdu nevyplývajú. Na nesprávne skutkové závery prvostupňové
poukázal v bode II. odvolania. ...
Prvostupňový súd tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dobu
uverejňovania článkov o F. Z. predĺžil zo 7 týždňov na 4 roky. Tento nesprávny skutkový
záver mal nepochybne významný vplyv aj na posudzovanie a priznanie relutárnej satisfakcie
vo výške 33.193,92 EUR. Prvostupňový súd totiž odôvodnil (na s. 21 rozsudku) vysokú
nemajetkovú ujmu intenzitou, rozsahom, ohlasom ako aj dĺžkou trvania neoprávneného
zásahu...
- súd nesprávne zistil veľkosť nákladu denníka Ú. a S. a ich čítanosť: prvostupňový
súd na s. 22 rozsudku uviedol, že pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia prihliadol
k tomu, že k neoprávnenému zásahu došlo zverejnením difamujúcich informácií
o navrhovateľovi v jedných z najčítanejších celoštátnych denníkoch S. a Ú., teda že zásah
mal širokú publicitu.
Prevažná väčšina napádaných článkov vyšla v denníku Ú. (v S. vyšli len 2 články),
ktorý má skôr regionálny charakter a je čítaný výlučne v maďarsky hovoriacich južných
častiach Slovenska. Jeho čítanosť sa v období 4. štvrťrok 2006 a 1. štvrťrok 2007
pohybovala okolo 2 - 2,3 %. Počet predaných výtlačkov bol okolo 25.000 exemplárov
denne.
Čítanosť denníka S. v tomto období sa pohybovala v rozpätí 8,2 - 8,9 %, pričom
predajnosť bolo približne 67.000 výtlačkov denne (prehľad čítanosti tlače tvorí prílohu
odvolania sťažovateľa.
Tvrdenie navrhovateľa na s. 2 rozsudku (nespochybnené súdom), že predajnosť
denníkov Ú. a S. predstavuje 20-25 % je teda úplne mylné a nepresné. V skutočnosti ich
spoločná predajnosť dosahuje 10-11 %. Nesprávny skutkový záver prvostupňového súdu
spôsobil jeho nesprávne rozhodnutie o veci samej, predovšetkým v otázke vyčíslenia výšky
nemajetkovej ujmy.
Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 33.193,92 EUR za články uverejnené
v regionálnom denníku Ú. (t.j. nie napr. v celoslovenskom populárnom bulvárnom alebo
mienkotvornom denníku so širokou publicitou) je podľa sťažovateľa neprimeraná
a ojedinelá. Táto suma sa približuje k priznaným relutárnym satisfakciám za články
uverejnené v slovenských najčítanejších periodikách písaných v slovenčine, t.j. teoreticky
prístupných celej populácii SR. V prípade článkov v Ú. ide o denník s denným nákladom
25.000 kusov písaný v maďarskom jazyku, ktorého publicita je obmedzená na maďarsky
hovoriacu menšinu...
Rozsudok vychádza z domnienky o neetickom konaní novinárov, ktorí nekonali
v dobrej viere, pričom takýto záver nekorešponduje so závermi dokazovania. Tento záver
súdu v kontexte s rozsudkom je preto spôsobilý zasiahnuť do práva sťažovateľa na
spravodlivý proces. ...
V danom prípade je podstatnou otázkou pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo
k neoprávnenému zásahu do práv F. Z. a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody
prejavu.
V prípade, ak odôvodnenie konečného rozsudku ako i rozsudku uvedené postráda
a súdy navyše predpoklady pre obmedzenie slobody prejavu nezisťovali, právny záver
druhostupňového súdu neobstojí. V takom prípade nemožno ani hovoriť o presvedčivom
odôvodnení súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozsudku a konečného rozsudku neobsahuje odpovede na podstatné
otázky, ktoré sú základom rozhodnutia vo veci a posúdenia, či sú tu predpoklady na
obmedzenie slobody prejavu a to najmä:
- či k údajnému poškodeniu dobrého mena F. Z. mohlo dôjsť už v dôsledku jeho
návštevy erotického salónu, a nie medializáciou tejto návštevy
Z vyjadrení F. Z. vyplýva, že akékoľvek zásahy do jeho práv v súvislosti s jeho
návštevou erotického salónu boli spôsobené výlučne článkami. Vylučuje akékoľvek priame
alebo nepriame dôsledky, ktoré mohla mať na jeho okolie už potvrdená informácia o tejto
návšteve. S touto dubióznou argumentáciou sa súdy nijako nevyrovnali a javí sa, že aj súdy
považujú za výlučného pôvodcu údajných zásahov do osobnostných práv F. Z. iba
sťažovateľa. Morálne pochybné konanie F. Z. nepovažujú ani čiastočne za spôsobilé
vyvolať priamo nežiaduce následky v jeho živote. S takýmto prístupom sťažovateľ nesúhlasí
a považuje ho za nesprávny a v rozpore s vnímaním bežného človeka. ...»
3.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7Co 204/2010
bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 204/2010 zo dňa
19.10.2011 v časti výroku, ktorý potvrdil povinnosť sťažovateľa zaplatiť F. Z. 33.193,92
EUR a výroku, ktorý potvrdil povinnosť sťažovateľa zaplatiť náhradu trov konania štátu
v sume 59,76 EUR sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR...“
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 3672/12 zo 14. januára
2013 a právny zástupca sťažovateľky oznámením z 20. decembra 2012.
4.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné
skutočnosti:
«Sťažnosť je nepresná. Sťažovateľ P., a. s... v bode II. sťažnosti uvádza, že jeho
sťažnosť smeruje (len) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorý vydal konečný
rozsudok, avšak v bode III. sťažnosti už dôvodí v množnom čísle, keď namieta, že „... súdy
svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, súdy sa nevysporiadali s obranou
sťažovateľa...“ Tým namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Predsedníčka senátu má za to, že odvolací súd neporušil žiadne práva sťažovateľa.
teda ani osobitne v sťažnosti uvádzané základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR;
svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými, pre vec
podstatnými, tvrdeniami sťažovateľa i navrhovateľa.
Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa všetky náležitosti, vyplývajúce z ustanovenia § 157
O. s. p.; v podrobnostiach v celom rozsahu odkazuje predsedníčka senátu na daný rozsudok
odvolacieho súdu. Rozsudok nie je arbitrárny, z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, nesignalizuje možnosť porušenia
procesných práv sťažovateľa.
Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“)
vyplýva, že právo na odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument účastníka
je súd povinný dať podrobnú odpoveď (napríklad I. ÚS 241/2007, I. ÚS 190/2011,
III. ÚS 421/2010). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov,
uvádzaných účastníkom konania.
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku zo dňa 21. 01. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georiadis c. Grécko zo dňa 29. 05. 1997, Higgins c. Francúzsko zo dňa 19. 02.
1998, Ruiz Torijo c. Španielsko zo dňa 09. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Krajský súd
v Bratislave sa uvedenými zásadami vo svojom rozhodnutí riadil.
Správnosť odôvodnenia rozsudku odvolací súd opieral aj o právny názor ÚS SR,
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), v podobných veciach, tam presne
označených.
Za jednoznačne nenáležité považuje predsedníčka senátu tvrdenie sťažovateľa, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, a že sa odvolací súd
nevysporiadal s obranou sťažovateľa. Súd vec prerokoval nezávisle, nestranne a právu
sťažovateľa bola poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Výklad a aplikácia zákonných
predpisov zo strany odvolacieho súdu bola v súlade s účelom základného práva účastníkov,
teda aj sťažovateľa, na súdnu ochranu.
Ako je uvedené vyššie, sťažovateľ sa dotkol intímnej stránky osobnosti navrhovateľa,
o ktorej niekoľkokrát, opakovane, v denníkoch S. a Ú., širokú verejnosť informoval. Každý
zásah do intímnej sféry osobnosti občana je neoprávneným zásahom bez ohľadu na to, či
išlo o pravdivé alebo nepravdivé informácie, či sa tak stalo na celom území Slovenskej
republiky (ďalej len „SR“), resp. jej časti, hoci aj nepatrnej, či zásah bol uskutočnený voči
„radovému občanovi“, resp. voči občanovi vykonávajúcemu verejnú funkciu. Už len táto
rozhodujúca právna skutočnosť (zásah do intímnej sféry osobnosti občana) bola spôsobilá
privodiť navrhovateľovi úspech v konaní a postačovala na odôvodnenie rozsudku.
Vzhľadom na charakter zásahu, jeho rozsah, chovanie sa odporcu a pokračovanie v zásahu,
nepostačovalo zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale
odôvodňovalo aj postup podľa ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Výška
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi je primeraná.
Je nepochybné, že intímna sféra osobnosti občana predstavuje oveľa užší pojem ako
súkromie občana. Právu na ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do intímnej sféry osobnosti
občana z toho dôvodu musí ustúpiť právo na slobodu prejavu.
Sťažnosť sťažovateľa je preto neopodstatnená. Krajský súd v Bratislave navrhuje ÚS
SR vysloviť, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 204/2010 zo dňa 19. 10.
2011, neboli porušené namietané práva sťažovateľa na:
1) spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ani
2) práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
S uvedeným vyjadrením JUDr. M. H., predsedníčky senátu 7Co Krajského súdu
v Bratislave vo veci sp. zn. 7Co 204/2010, sa v celom rozsahu stotožňujem.»
4.2 Právny zástupca sťažovateľa už nereagoval na uvedené vyjadrenie krajského
súdu, iba ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa v danej veci konalo ústne
pojednávanie.
4.3 Sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na
obdobie od 29. februára 2012 do 28. februára 2013 pridelená sudcovi spravodajcovi
Lajosovi Mészárosovi. Sudca spravodajca bol na základe svojho oznámenia vylúčený
z výkonu sudcovskej funkcie vo veci uznesením č. k. III. ÚS 306/2012-6 z 26. júna 2012,
a preto ústavný súd rozhodoval v zložení: predsedníčka senátu Marianna Mochnáčová
a sudcovia Juraj Horváth a Sergej Kohut.
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
6. V denníkoch S. a Ú. boli v priebehu rokov 2005 – 2008 zverejnené články
(citované z rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 241/06-317 z 28. októbra
2009), ktorými podľa navrhovateľa došlo k zásahu do jeho osobnostných práv:
«a) V článku zo dňa 31.10.2005 s názvom „Obliehanie SMK“ odporca ohľadne
navrhovateľa napísal: „Títo verejní činitelia najviac pripomínajú tých dvoch
svätuškárskych pedagógov z D. vo vedúcom postavení, ktorých nedávno pristihli - aj jemne
povedané v dosť nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli...!“
b) V článku zo dňa 20.3.2006 s názvom „Kto sa tu hrá na mafiu“ odporca napísal:
„... Nezávisle od tohto, či tieto osoby sú s prepáčením ! riaditelia škôl chytení v bordeli,
darmožráči, akútni karieristi, alebo práve odborne zdatné, spoľahlivé a čestné osoby“.
c) V článku zo dňa 28.11.2006 s názvom „Riaditelia škôl v erotickom klube“ odporca
napísal: „... minulý týždeň na internete sa objavil videozáznam, ktorý pravdepodobne bol
vyhotovený počas policajnej razie v erotickom salóne v L. Na záberoch pravdepodobne
možno vidieť dvoch... riaditeľov škôl, O. I. a F. Z. Obaja kandidujú vo farbách SMK vo
voľbách do samospráv. I. je riaditeľom Základnej školy..., je členom celoštátnej etickej
komisie SMK a je predsedom konzervatívneho Občianskeho združenia M. K. Z. je členom
mestského zastupiteľstva a riadi Gymnázium... Na zázname najprv možno vidieť nahé
ženské a nahé mužské telo, potom v ďalšej miestnosti troch - z toho dvoch spomínaných -
mužov, ktorí svoje ruky dvíhajú nad svoje hlavy. Na stole je šesť pivových fliaš. Zo záberov
sa nedá zistiť, kedy boli vyhotovené, avšak podľa textu uvedeného vedľa videozáznamu
policajti do... salónu vtrhli vlani v lete, keď sa obaja muži zdržiavali tam. Záznam do včera
večera videlo viac ako 1300 ľudí. O. I. pre denník S. v súvislosti s kauzou povedal: „Boli
sme na ceste domov z B. a zastavili sme sa na pivo“. Podľa jeho tvrdenia, keďže prípad je
už starý, už si nepamätá, kde sa zastavili, ale nie v erotickom salóne, preto nevidí žiadny
etický problém. „Pivo snáď môžem piť, nie?“ povedal. Polícia nepotvrdila, že zábery sú
autentické. Policajná hovorkyňa... kraja nepovedala ani to, v akom pohostinskom zariadení
bol videozáznam vyhotovený. Pravdepodobne sa jedná o... v L. Polícia neposkytne
informácie o tom, kto bol počas akcie legitimovaný. Nevyjadrila sa ani k tomu, ako sa
mohol policajný záznam dostať von, lebo podľa nej nie je možné zistiť, že sa jedná
o policajný videozáznam. B. B. taktiež pre S. povedal, že o kandidátoch rozhodujú miestne
organizácie. Predseda SMK o zázname nevedel. Podľa sociologičky Z. K. spoločnosť
miestnemu politikovi skôr odpustí, že chodí do erotického klubu, ako pedagógovi.
Pripomenula prípad učiteliek, ktoré boli prepustené zo zamestnania preto, lebo sa opili na
školskom výlete“. ...
d) V článku zo dňa 4.12.2006 s podtitulom „Členom zboru sa stal Z. prichytený
v bordeli“ odporca napísal: „V meste samosprávne voľby sa skončili s tesným výsledkom.
P. P., ktorý kandidoval po štvrtý raz s 3337 hlasmi si zachoval svoju pozíciu, jeho
najvážnejšia súperka, Á. A. dostala len o 76 hlasov menej. Zloženie 25 členného
zastupiteľského zboru je nasledovné: SMK dostala 18 miest, počet nezávislých otcov mesta
sa zvýšil o 3, je ich teda sedem. Nebol zvolený za SMK riaditeľ školy O. I. prichytený
v bordeli, avšak druhý riaditeľ školy, ktorý sa na zverejnenom, kompromitujúcom zázname
nachádza spolu sním, taktiež za SMK, F. Z. si znova môže zasadnúť do poslaneckého
kresla.“ ...
e) V článku zo dňa 11.12.2006 s názvom „Hotový bordel!“ odporca napísal:
„Vo štvrtom zväzku výkladového slovníka maďarského jazyka pod heslom „kupleráj
(bordel)“ možno čítať nasledovný text: 1. nevestinec, verejný dom 2. zmätok, neporiadok,
dezorganizácia... Súhrn takých okolností, pomerov, taká situácia, ktorá v niektorom
vzbudzuje opovrhnutie, hnus, roztrpčenie...“ ďalej je pozoruhodné aj heslo „Bordély“
nachádzajúce sa v prvom zväzku, ktorého výklad znie nasledovne: 1. Obchodné podnikanie,
ktoré dáva k dispozícii zmluvné prostitútky mužom na uspokojenie ich pohlavného pudu...
2. Budova, miestnosť, kde toto podnikanie je prevádzkované: nevestinec, verejný dom...
Také miesto, kde sa žije nemorálnym, zvrhlým životom...“ Nuž tieto definície snáď
presvedčivo dokazujú, kde boli, vraj na pive, dvaja... riaditelia škôl prichytení v bordeli
v L., menovite O. I. a F. Z. Keď sa o nich, bezpochyby na ich smolu, počas zrejme rutinnej
razie, doslova „potklo“ policajné komando. Toľko o úbohom vysvetľovaní zo strany I.,
ktoré poskytol viacerým tlačeným a elektronickým tlačovým orgánom, kolegom, dá sa
domnievať, v náhlom afekte, v súvislosti s medzičasom zverejneným videozáznamom
vyhotoveným počas razie. Teraz je asi jasné, že aj I. by ostal o niečo múdrejší, keby bol
mlčal... O to viac, že na inkriminovanom zázname, v izbe v jeho susedstve aj v susedstve Z.,
vyvádzal pravdepodobne aj jeho podriadený nahý, rozkošnícky hýril s taktiež nahou ženou.
Sú to fakty, ktoré možno popierať, ba naviac, prekrúcať, vzbudzujúc zdanie
o sprisahaneckých teóriách s politickými pohnútkami, avšak vzhľadom na podstatu udalostí,
teda chemicky čistého morálneho zavinenia je to úplne zbytočné. Ba naviac, svedčí o trápne
chybnom správaní, ak sa niekto snaží očistiť sa na spôsob malého školáka od očividne
spáchaného skutku. Bude dobré, ak to budú vedieť aj tí členovia školskej rady, ktorí, v
porovnaní s váhou skutku dvoch riaditeľov škôl, svoje stanovisko vo veci zavinenia O. I.
veru vyjadrili len charakterizujúc akýchsi „opatrne vystrájajúcich“. Pritom spravili žiaľ aj
kapitálmi chybu, že nenútenou narážkou povedali svoje aj o tlači. Vyhlasujúc ju akoby za
spoluvinníka a aj, i keď nepriamo, novinárov, ktorí aféru zverejnili! Značne zveličené,
vypadá to tak, ako keby za hrozné činy doktora M. boli zodpovední aj tlačové orgány a ich
novinári, ktoré a ktorí tieto roztrúbili do sveta. Niečo také je taká istá evidentná
absurdnosť, akou absurdnosťou je teatrálna vyhrážka, podľa ktorej riaditelia, o ktorých je
reč - zároveň aj vidiecki politici, teda bezpochyby verejní činitelia - sa médiám, ktoré ich
čin zverejnili, vyhrážajú občianskym sporom na ochranu osobnosti. Pritom I. je členom a
oporou Ústrednej etickej komisie SMK, je predsedom konzervatívneho občianskeho
združenia biskupa K., a Z. je čerstvo zvolený poslanec samosprávy vo farbách strany. Teda
je cynickou pštrosou politikou aj to, že kompetentní predstavitelia SMK - nevynímajúc
samozrejme aj podstatnú časť... samosprávy - takmer dva týždne po odhalení delikventov
nerobili vlastne nič. Okrem taktiež žalostných okolkov. Čo je to, milé dámy a páni, ak nie
hotový bordel? Teda zmätok, neporiadok, dezorganizácia. Také okolnosti, pomery, taká
situácia, ktorá v mnohých vzbudzuje opovrhnutie, hnus a roztrpčenie...“
...
f) Článok „Prelomili sa ľady vo veci riaditeľov škôl“ zverejnené v denníku Ú. zo dňa
22.12.2006:
- „O. I. a F. Z. si vyžiadali od pedagógov vyhlásenie o vernosti“
- ,,D. O. I. a F. Z. sa postavili pred kamery a aj primátor P. P. vydal vyhlásenie vo
veci riaditeľov škôl, ktorí navštívili erotický klub“
- „Na jednej schôdzi na gymnáziu Z. prosil pedagógov, aby podpísaním vyhlásenia
o vernosti sa postavili za neho“
g) Článok „Nová Petícia v D.“ zverejnený v denníku Ú. zo dňa 5.1.2007:
- „Z. F. sa dal do zbierania podpisov“
- „Nepodarilo sa ani po viacerých pokusoch zistiť, o akom dokumente sa jedná a či
ide vôbec o petíciu...“
- „Zber podpisov, zahájený s protikladným cieľom, iniciovaný rodičmi žiakov dvoch
škôl sa uskutočňuje v kníhkupectve v Hypernove. Odvolanie riaditeľov požaduje už niekoľko
stoviek ľudí za to, že účinkujú v policajnom videozázname, vyhotovenom v erotickom
salóne“
- „Z. ešte v decembri nechal podpísať svojimi podriadenými tzv. vyhlásenie vernosti,
v ktorom učitelia museli svojimi podpismi deklarovať, že riaditeľa podporujú“
- „... tí ktorí neboli ochotní vysloviť svoj názor v súvislosti s vecou dvoch riaditeľov,
sa dostali do menšiny a obávajú sa toho, že nejakým spôsobom, napr. pri rozdeľovaní
prémií, sa môžu ocitnúť v nevýhodnej situácii“.
h) Článok „Názory a pozadie“ zverejnené v denníku Ú. zo dňa 8.1.2007:
- výlučne iba na takom základe sa môže stať aj niečo také, že v D. jeden učiteľ
náboženstva gymnázia (heš!), spolu s niekoľkými svojimi spoločníkmi, vždy pripravenými na
prospechárstvo riťolízačstvo, zbiera podpisy od rodičov žiakov maďarského gymnázia, a to
v prospech svojho šéfa a kamaráta, pána riaditeľa F. Z., zastihnutého v bordeli (kupleraj)!
V takom prípade sa zvykne hovoriť, že tento svet je zrelý na skazu. Pred tým však, než by
sme takúto ťažkú kliatbu vyslovili, zamyslíme sa nad tým, že v týchto končinách smrdí iba
komunista, fašista, ak chcete kurevník.“
- „Azda by bol morálnejší jeden pedagóg vo vedúcom postavení, ak huňatého
vpašuje do pobehlice z pravej strany, od takého, ktorý by to urobil zľava...?“
i) Článok „Podpisy na podporu Z. zbiera učiteľ náboženstva školy“ zverejnený
v denníku Ú. zo dňa 9.1.2007:
- „Údajne aj predseda školskej rady a aj učiteľ náboženstva agituje za Z., jedného
z účinkujúcich na videozázname, vyhotovenom v jednom erotickom salóne, ktorý sa dostal
na verejnosť v novembri“
- „Riaditeľ Gymnázia, F. Z. následne zahájil zber podpisov, jeho podriadení osobne
navštevujú rodičov žiakov“
j) Článok „Nechali zastaviť zber podpisov“ zverejnený v denníku Ú. zo dňa
13.1.2007:
- „F. Z., aj O. I. sa chceli dozvedieť, aké mená figurujú na petičných hárkoch“
- „... do kníhkupectva, kde prebiehal zber podpisov proti dvom riaditeľom škôl,
účinkujúcom na videozázname, vyhotovenom v jednom erotickom salóne, ktorý sa dostal na
verejnosť v novembri“.
- „L. B., predseda petičného výboru, ktorého I. v jednom slovenskom bulvárnom
denníku obvinil z toho, že by ho chcel odstrániť z čela školy preto, lebo chce, aby sa
riaditeľkou stala jeho manželka.“
- „Z. aj I. sa dotazovali, kto podpísal petičné hárky“.
k) Článok „Čo si myslíte o veci dvoch riaditeľov škôl“ zverejnený v denníku Ú. zo
dňa 15.1.2007, kde čitatelia vyjadrili niektoré svoje názory na danú vec:
- „Svojho času som videl v televízii videozáznam, ktorý celú vec naštartoval..“
- „... Prekvapilo ma, že dvaja riaditelia škôl, nasnímaní v erotickom salóne, ešte
neodstúpili...“
- „Avšak ja v pozadí veci tuším politikum, nakoľko videokazeta, zaznamenajúca
návštevu v jednom erotickom salóne, sa dostala na verejnosť práve v období volieb“
- „Súčasne považujem za poburujúce, že Ú. sa témou zaoberá skoro denne“
l) Článok „Kráľovstvo na juhu“ zverejnený v denníku S. zo dňa 3.12.2008:
„... pre primátorových blízkych, ich škandáloch a škandálnych vyjadreniach. Dvaja
miestny riaditelia škôl objavení pri razii v nevestinci by asi nezostali vo funkcii, napriek
protestom rodičov, k záchrane by im nestačilo, že patria k oporám primátorovej moci...“.»
III.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha toho, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 204/2010-407 z 19. októbra 2011 došlo
k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy; napadnutým
rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 241/2006-
317 z 28. októbra 2009 v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľke uložená
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 33 193,92 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
a z titulu úhrady trov konania štátu, že ako vydavateľka denníkov S. a Ú. uverejnením série
článkov súvisiacich s návštevou F. Z. (ďalej aj „navrhovateľ“) v erotickom klube... v L.
zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa.
9. Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory
slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,
prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Zo sťažnosti predovšetkým vyplýva, že „v danom prípade je podstatnou otázkou
pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv F. Z. a či sú
dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu“. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský
súd napadnutým rozsudkom „v miere nie nevyhnutnej obmedzil“ jej základné právo
na slobodu prejavu na úkor navrhovateľovho práva na ochranu osobnosti.
11. Sťažovateľka považuje skutkové a právne názory, na ktorých je založený
rozsudok krajského súdu č. k. 7 Co 204/2010-407 z 19. októbra 201, za „arbitrárne“, keďže
krajský súd (najmä)
a) svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (uprel sťažovateľke „právo dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom“),
b) sa nevysporiadal s otázkami týkajúcimi sa faktu alebo hodnotiaceho úsudku,
c) právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami.
12. Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu (ku konfliktu medzi
slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti)
Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd
napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol
v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka S. a Ú.,
v ktorých boli uverejnené inkriminované články) a navrhovateľom, u ktorého malo podľa
záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaných článkov
k neprípustnému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý zakladá nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci
ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu
a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky (čl. 26 ústavy)
a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä
čl. 19 ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie
vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či
súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane
druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil,
že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy
(IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva
a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo
slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo
slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú
ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu
predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných
podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu
k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za
neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť
obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno
hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť
č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).
V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly
vyjadrené čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide
o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti
(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia
môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce
zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy
a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné
osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.
Ústavný súd vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci
(všeobecné súdy nevynímajúc) konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany
osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej
ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať
izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť
slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to
však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný
prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj
k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008
z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež
povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú
judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj
Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317
z 28. októbra 2009 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 33 193,92 € ako náhradu
nemajetkovej ujmy za uverejnenie inkriminovaných článkov, ktorú krajský súd namietaným
rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu
do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou
ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska
o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva na informácie a či
krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku akcentuje predovšetkým ochranu
osobnostných práv (ktorého ústavným rámcom je čl. 19 ústavy), pričom osobitne
zdôrazňuje, že „za neoprávnený zásah treba považovať vždy správu, ktorá sa týka intímnej
sféry života fyzickej osoby, pričom v danom prípade článok jednoznačne postihuje intímnu
sféru navrhovateľa“. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, ústava zaručuje aj iné
základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50)
a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna
ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou
jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani
existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru
o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva,
pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice
primeranosti (proporcionality).
V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu)
tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte
so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na
základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade
so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).
V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky
na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva
na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ.
Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného
súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal
zásade proporcionality.
13. K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky
Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu
sťažovateľa boli v posudzovanom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu
proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami
práva na súkromie navrhovateľa. Pre tento účel, obdobne ako v iných porovnateľných
prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010), ústavný súd vykonal test
proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY
a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu); k tomu pozri v odbornej literatúre
napr. Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck,
2012, s. 1082 a nasl.
13.1 KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal
Z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti možno
subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP
vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom
a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok
ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo
rozsudok ESĽP Bladet TromsØ a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť
č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky
týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie
dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie.
Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne
z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie.
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci je
sťažovateľka vydavateľkou aj denníkov S. a Ú., v ktorých boli inkriminované články
uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa
na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.
masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných
súdov primeraným spôsobom zohľadniť.
13.2 O KOM bol inkriminovaný titulok a inkriminovaný článok a do koho
osobnostnej sféry zasahoval
Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je
kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky
adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne
treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných“ občanov.
V posudzovanom prípade je nepochybné, že inkriminované články sa týkajú aj
navrhovateľa, keďže v nich bol identifikovaný výslovným uvedením mena a priezviska.
Nie je sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaných článkov bol navrhovateľ verejným
činiteľom – regionálnym politikom (poslancom Mestského zastupiteľstva v D., pričom pre
väčšinu verejnosti bola známa aj skutočnosť, že navrhovateľ je riaditeľom Gymnázia..., teda
informácia o jeho správaní je dôvodne spájaná so záujmom verejnosti, najmä rodičov tých
žiakov, ktorí navštevujú gymnázium, kde je riaditeľom. Táto skutočnosť sa v napadnutom
rozhodnutí opomína, krajský súd opakovane mylne uvádza, že tvrdené difamujúce
informácie sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“.
V inkriminovaných článkoch je F. Z. bezpochyby v pozícii regionálneho politika
a riaditeľa školy, a preto musí zniesť aj v súlade so stabilizovanou judikatúrou ESĽP
v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Túto skutočnosť krajský súd vo svojom
rozhodnutí relevantným spôsobom nezohľadnil. Okrem toho z napadnutého rozhodnutia
krajského súdu nevyplýva ani to, prečo sa informácie v okolnostiach danej veci mali týkať
„intímnej sféry života fyzickej osoby“, keď navrhovateľ podľa svojho tvrdenia šiel do
verejného zariadenia „na pivo“. Pokiaľ však to zariadenie bolo v skutočnosti „verejným
domom“, voliči pred komunálnymi voľbami majú nesporne právo poznať aj to, aké
zariadenia ich kandidát navštevuje, aby si pri voľbách mohli vytvoriť charakteristický obraz
o kandidátovi. Okrem toho, informácia, ktorú glosovali redaktori vydavateľa, pochádzala
z videozáznamu, ktorý bol zverejnený na internete na www.youtube.com, kde si ho v čase
zverejnenia inkriminovaných článkov pozrelo už vyše 80 000 osôb, teda aj keby išlo
o „intímnu sféru života fyzickej osoby“, túto intímnu stránku života by uvedeným širokým
zverejnením (inými subjektmi, než je vydavateľ) už dávno stratila (Woodward v. Hutchins,
1977). Pokiaľ však osoba verejného záujmu bola regionálnym politikom a riaditeľom
gymnázia, ktorý má byť vzorom, návšteva erotického salónu sa nesporne môže negatívne
dotýkať morálneho cítenia niektorých rodičov žiakov navštevujúcich dané gymnázium.
13.3 ČO bolo obsahom inkriminovaného článku, na ktorý mal inkriminovaný
titulok upútať
V súvislosti s posudzovaním tohto kritéria ústavný súd zdôrazňuje, že kľúčovým
poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach
verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto
informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci
súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb
pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“
(IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03).
Mestský „parlament“ všeobecne, ale aj činnosť štátneho gymnázia, nepochybne tvorí
legitímnu tému verejného záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti,
pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role model), preto informácia aj o jeho poklesku je
v súlade s verejným záujmom (Theakston v. MGN, 2002; Mosley v. News Group
Newspapers Ltd., 2008), okrem toho ako regionálny politik je nesporne osobou verejného
záujmu. Z tohto dôvodu je legitímne, aby tieto záležitosti boli reflektované aj laickou
verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia
s prvkami kritiky o týchto otázkach zaslúži zvýšenú ochranu, pričom problematika, ktorá
bola predmetom inkriminovaných článkov, do tejto kategórie nepochybne patrí. Nehovoriac
o tom, že inkriminované články boli zverejnené v čase, keď sa blížili komunálne voľby,
pričom navrhovateľ kandidoval za poslanca mestského zastupiteľstva a aj uspel. Za týchto
okolností je prirodzené, že objektom inkriminovaných článkov (resp. kritiky v nich
obsiahnutej) bol (a aj mal byť) aj navrhovateľ ako verejne činná osoba.
13.4 KDE bol inkriminovaný titulok uverejnený
Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia
či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia
distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminované články (až po
ich zverejnení na internete) boli uverejnené v denníkoch S. a Ú., pričom prvý z nich má
celoslovenskú pôsobnosť a druhý skôr regionálnu pôsobnosť (nie však v televízii či inom
elektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade
je však nutné vnímať kritérium miesta distribúcie inkriminovaného článku v spojení
s kritériom ich autora. Ak je jeho autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do
určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.
13.5 KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený
Inkriminované články boli uverejnené na základe informácií z internetu v čase, keď
reálne prebiehali prípravy na komunálne voľby, t. j. noviny, ktoré sťažovateľka vydáva,
aktívne reagovali v aktuálnom čase na problematiku, ktorá môže byť predmetom verejného
záujmu. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že bolo v súlade s poslaním
tlače, a teda aj denníkov S. a Ú., v tomto čase o kandidátoch na poslancov do miestnych
zastupiteľstiev informovať čitateľskú verejnosť.
13.6 AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované
Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo
rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ
čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už
spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001).
Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok
z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska
ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov
takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať
neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých
premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil
vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010)
a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky.
V posudzovanej veci išlo o sociálnu diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou
ostrej kritiky bol v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý má byť
vzorom, a regionálnym poslancom, by sa nemal zabávať v pochybných podnikoch a ocitnúť
sa v pochybných situáciách, pričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc
expresivity. V predmetných článkoch išlo o pravdivé, spravodajské a prebraté informácie,
ktoré boli neskôr okomentované. Išlo o komentáre a úsudky na správanie sa navrhovateľa,
ako riaditeľa gymnázia – pedagóga (zodpovednej osoby za morálnu výchovu študentov)
a regionálneho politika. Napadnuté rozhodnutie však uvedené skutočnosti nezohľadňuje,
a už aj preto potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu
spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Aj ústavný súd považuje niektoré hodnotiace
závery autorov inkriminovaných článkov za „príliš ostré“, zároveň ale podčiarkuje, že autori
článkov mali ústavou garantované právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť.
14. Záver
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodujúc
o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317
z 28. októbra 2009, ktorým jej bola okrem iného uložená povinnosť nahradiť
navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neprípustného zásahu do
jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať
informácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa na ochranu súkromia
uprednostnil ochranu osobnostných práv navrhovateľa. Krajský súd takto rozhodol
- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP,
z ktorej ústavný súd pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované
postavenie (zvýšenú ochranu),
- napriek tomu, že navrhovateľ bol v aktuálnom čase osobou verejného záujmu,
regionálnym politikom a riaditeľom štátneho gymnázia, ktorý musí v zmysle stabilizovanej
judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami,
- aj preto, že posudzoval inkriminované články tak, že sa týkajú „intímnej sféry
života fyzickej osoby“, pričom opomenul status navrhovateľa ako osoby verejného záujmu
a regionálneho politika a vôbec neprihliadol na to, že zverejnením predmetnej návštevy
F. Z. v erotickom klube na internete (iným subjektom než je vydavateľ), kde si ho pozrelo
vyše 80 000 osôb, už táto návšteva stratila svoj intímny charakter,
- napriek tomu, že inkriminované články sa dotýkali vecí verejného záujmu (poslanca
a kandidáta na poslanca mestského zastupiteľstva a riaditeľa štátneho gymnázia), o ktorých
sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať,
- napriek tomu, že pravdivosť inkriminovaných článkov dodnes nie je spochybnená
(www.youtube.com, pozn.), a pokiaľ o pravdivých skutočnostiach boli formulované
hodnotiace úsudky, tieto v zásade neprekročili rámec nedovolenej kritiky.
Za týchto okolností považuje ústavný súd právny záver krajského súdu vyjadrený
v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla
do osobnostných práv navrhovateľa, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný
a neudržateľný. Tento záver iba zvýrazňuje skutočnosť, na ktorú poukazovala sťažovateľka
v doplnení svojej sťažnosti, že Okresný súd Dunajská Streda svojím rozsudkom
č. k. 9 C 13/2007-555 zo 4. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. k. 10 Co/119/2011-606 z 22. mája 2012 vo vzťahu k obdobným článkom, ako sú
inkriminované články sťažovateľky, žalobný návrh F. Z. na ochranu osobnosti proti
regionálnym printovým médiám právoplatne zamietol.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom
boli porušené základné práva sťažovateľky, rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku
krajského súdu č. k. 7 Co 204/2010-407 z 19. októbra 2011 a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie
konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.
16. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané
finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 €, pretože uložením značnej nemajetkovej ujmy všeobecné súdy „zásadným
spôsobom zasiahli do práv sťažovateľky na slobodu prejavu a práva na majetok“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých
prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to
napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do
pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).
V posudzovanom prípade možno porušenie označených základných práv
sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku
krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Ústavný súd preto tomuto návrhu
sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
17. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 13. februára
2012). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 €
a režijný paušál dvakrát po 7,63 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 269,60 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 %
DPH, teda sumu 53,92 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú
sumu 323,50 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
18. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013