Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 558/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Juraja Horvátha

a Sergeja Kohuta o sťažnosti spoločnosti P., a. s., B., právne zastúpenej Advokátskou

kanceláriou D., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

a základného práva na slobodu prejavu podľa

a 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 19. októbra 2011, takto

rozhodol:

1. Základné práva spoločnosti P., a. s., podľa a 2 a

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -407

z 19. októbra 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 z 19. októbra

2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti P., a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom

tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý

vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie D., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 doručená a 13. septembra 2012 doplnená sťažnosť spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na slobodu prejavu

podľa a 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 19. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Uznesením č. k. -32 z 28. novembra 2012 ústavný súd sťažnosť

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie.

3.1 Zo sťažnosti, z jej doplnenia a z priloženej dokumentácie vyplynulo najmä:

«Sťažovateľ uverejnil v denníkoch S. a Ú., ktoré vydáva, sériu článkov (ďalej len

„články“) súvisiacich s návštevou RNDr. F. Z. v erotickom klube v L. dňa 26.8.2005. Jeho

návšteva v tomto zariadení sa do povedomia verejnosti dostala prostredníctvom

videozáznamu z policajnej akcie v daný večer, na ktorom bol nasnímaný F. Z. V novembri

2006 bol daný videozáznam zverejnený na internete na www.youtube.com, kde si ho pozrelo

vyše 80.000 ľudí.

F. Z. bol v čase návštevy erotického klubu poslanec mestského zastupiteľstva mesta

D., podpredsedom občianskeho združenia M. K. a riaditeľom gymnázia v D.

RNDr. F. Z. (ďalej len „F. Z.“) podal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len

„prvostupňový súd“) dňa 18.12.2006 žalobu o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi,

ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000 Sk.

Prvostupňový súd rozhodol dňa 28.10.2009 v č.k. rozsudkom (ďalej len

„rozsudok“), ktorým zaviazal sťažovateľa k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch

vo výške 33.193,92 EUR (1.000.000 Sk). Súd zároveň uložil F. Z. povinnosť uhradiť štátu

trovy konania vo výške 11,96 EUR a sťažovateľovi vo výške 59,76 EUR. V zvyšnej časti

prvostupňový súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ podal proti rozsudku dňa 30.12.2009 odvolanie (ďalej len „odvolanie“),

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „druhostupňový súd“) rozsudkom

zo dňa 19.10.2011, č.k. (ďalej len „konečný rozsudok“) nasledovne:

- prvostupňový rozsudok výrok o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť F. Z.

33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)

- takisto potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu

F. Z. v sume 11,96 eur a sťažovateľovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)

- napadnutý výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zrušil a vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „Výrok 3“)...

Sťažovateľ týmto podáva proti Výroku 1 a Výroku 2 konečného rozsudku Krajského

súdu v Bratislave, č.k. zo dňa 19.10. 2011 túto ústavnú sťažnosť. ...

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho ústavné právo na súdnu ochranu bolo porušené,

nakoľko súdy porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces pretože:

... súdy svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili,

... súdy sa nevysporiadali s obranou sťažovateľa...

Sťažovateľ má za to, že sa mu postupom prvostupňového súdu ako i druhostupňového

súdu odňala možnosť konať pred súdom a to z dôvodov, že súdy svojím postupom porušili

zásady spravodlivého procesu a právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Súdy sa v odôvodnení rozsudkov dostatočne nevysporiadali s dôkazmi predloženými

v konaní ani argumentmi účastníkov a z odôvodnenia rozsudkov (prvostupňového aj

konečného rozsudku) nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru súdov. Druhostupňový

súd vady konania prvostupňového súdu neodstránil, a rozsudok potvrdil. ...

Zákon umožňuje sudcovi rozhodovať na základe jeho subjektívneho presvedčenia,

sudcovo presvedčenie však musí byť preskúmateľné a preto súd musí svoje závery vždy

oprieť o riadne vykonané dôkazy a svoje závery riadne odôvodniť.

Úvaha súdu teda nie je voľnou, neobmedzenou úvahou. Záver súdu musí logicky

vyplývať z vykonaných dôkazov a taktiež musí byť opretý o dostatočné právne argumenty.

Úvaha súdu musí rovnako zodpovedať aj platnému právu a pri jeho výklade a aplikácii

musí súd postupovať spôsobom, ktorý je konformný s ústavnou garanciou práv a

medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv (čl. 152 ods. 4

). Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so

špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane

a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. ...

Pokiaľ sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, potom možno konštatovať, že súd konaním poprel zásady spravodlivého

procesu a odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Druhostupňový súd sa argumentáciou sťažovateľa ohľadne právneho posúdenia

veci dôkladne nezaoberal a potvrdením prvostupňového rozsudku sa v podstate stotožnil

so skutkovým stavom a právnym hodnotením prvostupňového súdu.

Sťažovateľ v odvolaní druhostupňový súd upozornil, že prvostupňový súd dospel

v konaní k (nesprávnym) právnym záverom, ktoré žiadnym spôsobom z vykonaných dôkazov

a skutkových zistení súdu nevyplývajú. Na nesprávne skutkové závery prvostupňové

poukázal v bode II. odvolania. ...

Prvostupňový súd tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dobu

uverejňovania článkov o F. Z. predĺžil zo 7 týždňov na 4 roky. Tento nesprávny skutkový

záver mal nepochybne významný vplyv aj na posudzovanie a priznanie relutárnej satisfakcie

vo výške 33.193,92 EUR. Prvostupňový súd totiž odôvodnil (na s. 21 rozsudku) vysokú

nemajetkovú ujmu intenzitou, rozsahom, ohlasom ako aj dĺžkou trvania neoprávneného

zásahu...

- súd nesprávne zistil veľkosť nákladu denníka Ú. a S. a ich čítanosť: prvostupňový

súd na s. 22 rozsudku uviedol, že pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia prihliadol

k tomu, že k neoprávnenému zásahu došlo zverejnením difamujúcich informácií

o navrhovateľovi v jedných z najčítanejších celoštátnych denníkoch S. a Ú., teda že zásah

mal širokú publicitu.

Prevažná väčšina napádaných článkov vyšla v denníku Ú. (v S. vyšli len 2 články),

ktorý má skôr regionálny charakter a je čítaný výlučne v maďarsky hovoriacich južných

častiach Slovenska. Jeho čítanosť sa v období 4. štvrťrok 2006 a 1. štvrťrok 2007

pohybovala okolo 2 - 2,3 %. Počet predaných výtlačkov bol okolo 25.000 exemplárov

denne.

Čítanosť denníka S. v tomto období sa pohybovala v rozpätí 8,2 - 8,9 %, pričom

predajnosť bolo približne 67.000 výtlačkov denne (prehľad čítanosti tlače tvorí prílohu

odvolania sťažovateľa.

Tvrdenie navrhovateľa na s. 2 rozsudku (nespochybnené súdom), že predajnosť

denníkov Ú. a S. predstavuje 20-25 % je teda úplne mylné a nepresné. V skutočnosti ich

spoločná predajnosť dosahuje 10-11 %. Nesprávny skutkový záver prvostupňového súdu

spôsobil jeho nesprávne rozhodnutie o veci samej, predovšetkým v otázke vyčíslenia výšky

nemajetkovej ujmy.

Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 33.193,92 EUR za články uverejnené

v regionálnom denníku Ú. (t.j. nie napr. v celoslovenskom populárnom bulvárnom alebo

mienkotvornom denníku so širokou publicitou) je podľa sťažovateľa neprimeraná

a ojedinelá. Táto suma sa približuje k priznaným relutárnym satisfakciám za články

uverejnené v slovenských najčítanejších periodikách písaných v slovenčine, t.j. teoreticky

prístupných celej populácii SR. V prípade článkov v Ú. ide o denník s denným nákladom

25.000 kusov písaný v maďarskom jazyku, ktorého publicita je obmedzená na maďarsky

hovoriacu menšinu...

Rozsudok vychádza z domnienky o neetickom konaní novinárov, ktorí nekonali

v dobrej viere, pričom takýto záver nekorešponduje so závermi dokazovania. Tento záver

súdu v kontexte s rozsudkom je preto spôsobilý zasiahnuť do práva sťažovateľa na

spravodlivý proces. ...

V danom prípade je podstatnou otázkou pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo

k neoprávnenému zásahu do práv F. Z. a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody

prejavu.

V prípade, ak odôvodnenie konečného rozsudku ako i rozsudku uvedené postráda

a súdy navyše predpoklady pre obmedzenie slobody prejavu nezisťovali, právny záver

druhostupňového súdu neobstojí. V takom prípade nemožno ani hovoriť o presvedčivom

odôvodnení súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozsudku a konečného rozsudku neobsahuje odpovede na podstatné

otázky, ktoré sú základom rozhodnutia vo veci a posúdenia, či sú tu predpoklady na

obmedzenie slobody prejavu a to najmä:

- či k údajnému poškodeniu dobrého mena F. Z. mohlo dôjsť už v dôsledku jeho

návštevy erotického salónu, a nie medializáciou tejto návštevy

Z vyjadrení F. Z. vyplýva, že akékoľvek zásahy do jeho práv v súvislosti s jeho

návštevou erotického salónu boli spôsobené výlučne článkami. Vylučuje akékoľvek priame

alebo nepriame dôsledky, ktoré mohla mať na jeho okolie už potvrdená informácia o tejto

návšteve. S touto dubióznou argumentáciou sa súdy nijako nevyrovnali a javí sa, že aj súdy

považujú za výlučného pôvodcu údajných zásahov do osobnostných práv F. Z. iba

sťažovateľa. Morálne pochybné konanie F. Z. nepovažujú ani čiastočne za spôsobilé

vyvolať priamo nežiaduce následky v jeho živote. S takýmto prístupom sťažovateľ nesúhlasí

a považuje ho za nesprávny a v rozpore s vnímaním bežného človeka. ...»

3.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k.

bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle

a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle a 2 Slovenskej

republiky.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

19.10.2011 v časti výroku, ktorý potvrdil povinnosť sťažovateľa zaplatiť F. Z. 33.193,92

EUR a výroku, ktorý potvrdil povinnosť sťažovateľa zaplatiť náhradu trov konania štátu

v sume 59,76 EUR sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR...“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 3672/12 zo 14. januára

2013 a právny zástupca sťažovateľky oznámením z 20. decembra 2012.

4.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné

skutočnosti:

«Sťažnosť je nepresná. Sťažovateľ P., a. s... v bode II. sťažnosti uvádza, že jeho

sťažnosť smeruje (len) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorý vydal konečný

rozsudok, avšak v bode III. sťažnosti už dôvodí v množnom čísle, keď namieta, že „... súdy

svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, súdy sa nevysporiadali s obranou

sťažovateľa...“ Tým namieta porušenie základného práva podľa SR

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Predsedníčka senátu má za to, že odvolací súd neporušil žiadne práva sťažovateľa.

teda ani osobitne v sťažnosti uvádzané základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa Dohovoru a na súdnu ochranu podľa SR;

svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými, pre vec

podstatnými, tvrdeniami sťažovateľa i navrhovateľa.

Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa všetky náležitosti, vyplývajúce z ustanovenia § 157

; v podrobnostiach v celom rozsahu odkazuje predsedníčka senátu na daný rozsudok

odvolacieho súdu. Rozsudok nie je arbitrárny, z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, nesignalizuje možnosť porušenia

procesných práv sťažovateľa.

Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“)

vyplýva, že právo na odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument účastníka

je súd povinný dať podrobnú odpoveď (napríklad , ,

). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov,

uvádzaných účastníkom konania.

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku zo dňa 21. 01. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko zo dňa 29. 05. 1997, Higgins c. Francúzsko zo dňa 19. 02.

1998, Ruiz Torijo c. Španielsko zo dňa 09. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Krajský súd

v Bratislave sa uvedenými zásadami vo svojom rozhodnutí riadil.

Správnosť odôvodnenia rozsudku odvolací súd opieral aj o právny názor ÚS SR,

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), v podobných veciach, tam presne

označených.

Za jednoznačne nenáležité považuje predsedníčka senátu tvrdenie sťažovateľa, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, a že sa odvolací súd

nevysporiadal s obranou sťažovateľa. Súd vec prerokoval nezávisle, nestranne a právu

sťažovateľa bola poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Výklad a aplikácia zákonných

predpisov zo strany odvolacieho súdu bola v súlade s účelom základného práva účastníkov,

teda aj sťažovateľa, na súdnu ochranu.

Ako je uvedené vyššie, sťažovateľ sa dotkol intímnej stránky osobnosti navrhovateľa,

o ktorej niekoľkokrát, opakovane, v denníkoch S. a Ú., širokú verejnosť informoval. Každý

zásah do intímnej sféry osobnosti občana je neoprávneným zásahom bez ohľadu na to, či

išlo o pravdivé alebo nepravdivé informácie, či sa tak stalo na celom území Slovenskej

republiky (ďalej len „SR“), resp. jej časti, hoci aj nepatrnej, či zásah bol uskutočnený voči

„radovému občanovi“, resp. voči občanovi vykonávajúcemu verejnú funkciu. Už len táto

rozhodujúca právna skutočnosť (zásah do intímnej sféry osobnosti občana) bola spôsobilá

privodiť navrhovateľovi úspech v konaní a postačovala na odôvodnenie rozsudku.

Vzhľadom na charakter zásahu, jeho rozsah, chovanie sa odporcu a pokračovanie v zásahu,

nepostačovalo zadosťučinenie podľa ustanovenia , ale

odôvodňovalo aj postup podľa ustanovenia a . Výška

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi je primeraná.

Je nepochybné, že intímna sféra osobnosti občana predstavuje oveľa užší pojem ako

súkromie občana. Právu na ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do intímnej sféry osobnosti

občana z toho dôvodu musí ustúpiť právo na slobodu prejavu.

Sťažnosť sťažovateľa je preto neopodstatnená. Krajský súd v Bratislave navrhuje ÚS

SR vysloviť, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 19. 10.

2011, neboli porušené namietané práva sťažovateľa na:

1) spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ani

2) práva na súdnu ochranu podľa SR.

S uvedeným vyjadrením JUDr. M. H., predsedníčky senátu 7Co Krajského súdu

v Bratislave vo veci sp. zn. , sa v celom rozsahu stotožňujem.»

4.2 Právny zástupca sťažovateľa už nereagoval na uvedené vyjadrenie krajského

súdu, iba ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa v danej veci konalo ústne

pojednávanie.

4.3 Sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na

obdobie od 29. februára 2012 do 28. februára 2013 pridelená sudcovi spravodajcovi

Lajosovi Mészárosovi. Sudca spravodajca bol na základe svojho oznámenia vylúčený

z výkonu sudcovskej funkcie vo veci uznesením č. k. -6 z 26. júna 2012,

a preto ústavný súd rozhodoval v zložení: predsedníčka senátu Marianna Mochnáčová

a sudcovia Juraj Horváth a Sergej Kohut.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

6. V denníkoch S. a Ú. boli v priebehu rokov 2005 – 2008 zverejnené články

(citované z rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 z 28. októbra

2009), ktorými podľa navrhovateľa došlo k zásahu do jeho osobnostných práv:

«a) V článku zo dňa 31.10.2005 s názvom „Obliehanie SMK“ odporca ohľadne

navrhovateľa napísal: „Títo verejní činitelia najviac pripomínajú tých dvoch

svätuškárskych pedagógov z D. vo vedúcom postavení, ktorých nedávno pristihli - aj jemne

povedané v dosť nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli...!“

b) V článku zo dňa 20.3.2006 s názvom „Kto sa tu hrá na mafiu“ odporca napísal:

„... Nezávisle od tohto, či tieto osoby sú s prepáčením ! riaditelia škôl chytení v bordeli,

darmožráči, akútni karieristi, alebo práve odborne zdatné, spoľahlivé a čestné osoby“.

c) V článku zo dňa 28.11.2006 s názvom „Riaditelia škôl v erotickom klube“ odporca

napísal: „... minulý týždeň na internete sa objavil videozáznam, ktorý pravdepodobne bol

vyhotovený počas policajnej razie v erotickom salóne v L. Na záberoch pravdepodobne

možno vidieť dvoch... riaditeľov škôl, O. I. a F. Z. Obaja kandidujú vo farbách SMK vo

voľbách do samospráv. I. je riaditeľom Základnej školy..., je členom celoštátnej etickej

komisie SMK a je predsedom konzervatívneho Občianskeho združenia M. K. Z. je členom

mestského zastupiteľstva a riadi Gymnázium... Na zázname najprv možno vidieť nahé

ženské a nahé mužské telo, potom v ďalšej miestnosti troch - z toho dvoch spomínaných -

mužov, ktorí svoje ruky dvíhajú nad svoje hlavy. Na stole je šesť pivových fliaš. Zo záberov

sa nedá zistiť, kedy boli vyhotovené, avšak podľa textu uvedeného vedľa videozáznamu

policajti do... salónu vtrhli vlani v lete, keď sa obaja muži zdržiavali tam. Záznam do včera

večera videlo viac ako 1300 ľudí. O. I. pre denník S. v súvislosti s kauzou povedal: „Boli

sme na ceste domov z B. a zastavili sme sa na pivo“. Podľa jeho tvrdenia, keďže prípad je

už starý, už si nepamätá, kde sa zastavili, ale nie v erotickom salóne, preto nevidí žiadny

etický problém. „Pivo snáď môžem piť, nie?“ povedal. Polícia nepotvrdila, že zábery sú

autentické. Policajná hovorkyňa... kraja nepovedala ani to, v akom pohostinskom zariadení

bol videozáznam vyhotovený. Pravdepodobne sa jedná o... v L. Polícia neposkytne

informácie o tom, kto bol počas akcie legitimovaný. Nevyjadrila sa ani k tomu, ako sa

mohol policajný záznam dostať von, lebo podľa nej nie je možné zistiť, že sa jedná

o policajný videozáznam. B. B. taktiež pre S. povedal, že o kandidátoch rozhodujú miestne

organizácie. Predseda SMK o zázname nevedel. Podľa sociologičky Z. K. spoločnosť

miestnemu politikovi skôr odpustí, že chodí do erotického klubu, ako pedagógovi.

Pripomenula prípad učiteliek, ktoré boli prepustené zo zamestnania preto, lebo sa opili na

školskom výlete“. ...

d) V článku zo dňa 4.12.2006 s podtitulom „Členom zboru sa stal Z. prichytený

v bordeli“ odporca napísal: „V meste samosprávne voľby sa skončili s tesným výsledkom.

P. P., ktorý kandidoval po štvrtý raz s 3337 hlasmi si zachoval svoju pozíciu, jeho

najvážnejšia súperka, Á. A. dostala len o 76 hlasov menej. Zloženie 25 členného

zastupiteľského zboru je nasledovné: SMK dostala 18 miest, počet nezávislých otcov mesta

sa zvýšil o 3, je ich teda sedem. Nebol zvolený za SMK riaditeľ školy O. I. prichytený

v bordeli, avšak druhý riaditeľ školy, ktorý sa na zverejnenom, kompromitujúcom zázname

nachádza spolu sním, taktiež za SMK, F. Z. si znova môže zasadnúť do poslaneckého

kresla.“ ...

e) V článku zo dňa 11.12.2006 s názvom „Hotový bordel!“ odporca napísal:

„Vo štvrtom zväzku výkladového slovníka maďarského jazyka pod heslom „kupleráj

(bordel)“ možno čítať nasledovný text: 1. nevestinec, verejný dom 2. zmätok, neporiadok,

dezorganizácia... Súhrn takých okolností, pomerov, taká situácia, ktorá v niektorom

vzbudzuje opovrhnutie, hnus, roztrpčenie...“ ďalej je pozoruhodné aj heslo „Bordély“

nachádzajúce sa v prvom zväzku, ktorého výklad znie nasledovne: 1. Obchodné podnikanie,

ktoré dáva k dispozícii zmluvné prostitútky mužom na uspokojenie ich pohlavného pudu...

2. Budova, miestnosť, kde toto podnikanie je prevádzkované: nevestinec, verejný dom...

Také miesto, kde sa žije nemorálnym, zvrhlým životom...“ Nuž tieto definície snáď

presvedčivo dokazujú, kde boli, vraj na pive, dvaja... riaditelia škôl prichytení v bordeli

v L., menovite O. I. a F. Z. Keď sa o nich, bezpochyby na ich smolu, počas zrejme rutinnej

razie, doslova „potklo“ policajné komando. Toľko o úbohom vysvetľovaní zo strany I.,

ktoré poskytol viacerým tlačeným a elektronickým tlačovým orgánom, kolegom, dá sa

domnievať, v náhlom afekte, v súvislosti s medzičasom zverejneným videozáznamom

vyhotoveným počas razie. Teraz je asi jasné, že aj I. by ostal o niečo múdrejší, keby bol

mlčal... O to viac, že na inkriminovanom zázname, v izbe v jeho susedstve aj v susedstve Z.,

vyvádzal pravdepodobne aj jeho podriadený nahý, rozkošnícky hýril s taktiež nahou ženou.

Sú to fakty, ktoré možno popierať, ba naviac, prekrúcať, vzbudzujúc zdanie

o sprisahaneckých teóriách s politickými pohnútkami, avšak vzhľadom na podstatu udalostí,

teda chemicky čistého morálneho zavinenia je to úplne zbytočné. Ba naviac, svedčí o trápne

chybnom správaní, ak sa niekto snaží očistiť sa na spôsob malého školáka od očividne

spáchaného skutku. Bude dobré, ak to budú vedieť aj tí členovia školskej rady, ktorí, v

porovnaní s váhou skutku dvoch riaditeľov škôl, svoje stanovisko vo veci zavinenia O. I.

veru vyjadrili len charakterizujúc akýchsi „opatrne vystrájajúcich“. Pritom spravili žiaľ aj

kapitálmi chybu, že nenútenou narážkou povedali svoje aj o tlači. Vyhlasujúc ju akoby za

spoluvinníka a aj, i keď nepriamo, novinárov, ktorí aféru zverejnili! Značne zveličené,

vypadá to tak, ako keby za hrozné činy doktora M. boli zodpovední aj tlačové orgány a ich

novinári, ktoré a ktorí tieto roztrúbili do sveta. Niečo také je taká istá evidentná

absurdnosť, akou absurdnosťou je teatrálna vyhrážka, podľa ktorej riaditelia, o ktorých je

reč - zároveň aj vidiecki politici, teda bezpochyby verejní činitelia - sa médiám, ktoré ich

čin zverejnili, vyhrážajú občianskym sporom na ochranu osobnosti. Pritom I. je členom a

oporou Ústrednej etickej komisie SMK, je predsedom konzervatívneho občianskeho

združenia biskupa K., a Z. je čerstvo zvolený poslanec samosprávy vo farbách strany. Teda

je cynickou pštrosou politikou aj to, že kompetentní predstavitelia SMK - nevynímajúc

samozrejme aj podstatnú časť... samosprávy - takmer dva týždne po odhalení delikventov

nerobili vlastne nič. Okrem taktiež žalostných okolkov. Čo je to, milé dámy a páni, ak nie

hotový bordel? Teda zmätok, neporiadok, dezorganizácia. Také okolnosti, pomery, taká

situácia, ktorá v mnohých vzbudzuje opovrhnutie, hnus a roztrpčenie...“

...

f) Článok „Prelomili sa ľady vo veci riaditeľov škôl“ zverejnené v denníku Ú. zo dňa

22.12.2006:

- „O. I. a F. Z. si vyžiadali od pedagógov vyhlásenie o vernosti“

- ,,D. O. I. a F. Z. sa postavili pred kamery a aj primátor P. P. vydal vyhlásenie vo

veci riaditeľov škôl, ktorí navštívili erotický klub“

- „Na jednej schôdzi na gymnáziu Z. prosil pedagógov, aby podpísaním vyhlásenia

o vernosti sa postavili za neho“

g) Článok „Nová Petícia v D.“ zverejnený v denníku Ú. zo dňa 5.1.2007:

- „Z. F. sa dal do zbierania podpisov“

- „Nepodarilo sa ani po viacerých pokusoch zistiť, o akom dokumente sa jedná a či

ide vôbec o petíciu...“

- „Zber podpisov, zahájený s protikladným cieľom, iniciovaný rodičmi žiakov dvoch

škôl sa uskutočňuje v kníhkupectve v Hypernove. Odvolanie riaditeľov požaduje už niekoľko

stoviek ľudí za to, že účinkujú v policajnom videozázname, vyhotovenom v erotickom

salóne“

- „Z. ešte v decembri nechal podpísať svojimi podriadenými tzv. vyhlásenie vernosti,

v ktorom učitelia museli svojimi podpismi deklarovať, že riaditeľa podporujú“

- „... tí ktorí neboli ochotní vysloviť svoj názor v súvislosti s vecou dvoch riaditeľov,

sa dostali do menšiny a obávajú sa toho, že nejakým spôsobom, napr. pri rozdeľovaní

prémií, sa môžu ocitnúť v nevýhodnej situácii“.

h) Článok „Názory a pozadie“ zverejnené v denníku Ú. zo dňa 8.1.2007:

- výlučne iba na takom základe sa môže stať aj niečo také, že v D. jeden učiteľ

náboženstva gymnázia (heš!), spolu s niekoľkými svojimi spoločníkmi, vždy pripravenými na

prospechárstvo riťolízačstvo, zbiera podpisy od rodičov žiakov maďarského gymnázia, a to

v prospech svojho šéfa a kamaráta, pána riaditeľa F. Z., zastihnutého v bordeli (kupleraj)!

V takom prípade sa zvykne hovoriť, že tento svet je zrelý na skazu. Pred tým však, než by

sme takúto ťažkú kliatbu vyslovili, zamyslíme sa nad tým, že v týchto končinách smrdí iba

komunista, fašista, ak chcete kurevník.“

- „Azda by bol morálnejší jeden pedagóg vo vedúcom postavení, ak huňatého

vpašuje do pobehlice z pravej strany, od takého, ktorý by to urobil zľava...?“

i) Článok „Podpisy na podporu Z. zbiera učiteľ náboženstva školy“ zverejnený

v denníku Ú. zo dňa 9.1.2007:

- „Údajne aj predseda školskej rady a aj učiteľ náboženstva agituje za Z., jedného

z účinkujúcich na videozázname, vyhotovenom v jednom erotickom salóne, ktorý sa dostal

na verejnosť v novembri“

- „Riaditeľ Gymnázia, F. Z. následne zahájil zber podpisov, jeho podriadení osobne

navštevujú rodičov žiakov“

j) Článok „Nechali zastaviť zber podpisov“ zverejnený v denníku Ú. zo dňa

13.1.2007:

- „F. Z., aj O. I. sa chceli dozvedieť, aké mená figurujú na petičných hárkoch“

- „... do kníhkupectva, kde prebiehal zber podpisov proti dvom riaditeľom škôl,

účinkujúcom na videozázname, vyhotovenom v jednom erotickom salóne, ktorý sa dostal na

verejnosť v novembri“.

- „L. B., predseda petičného výboru, ktorého I. v jednom slovenskom bulvárnom

denníku obvinil z toho, že by ho chcel odstrániť z čela školy preto, lebo chce, aby sa

riaditeľkou stala jeho manželka.“

- „Z. aj I. sa dotazovali, kto podpísal petičné hárky“.

k) Článok „Čo si myslíte o veci dvoch riaditeľov škôl“ zverejnený v denníku Ú. zo

dňa 15.1.2007, kde čitatelia vyjadrili niektoré svoje názory na danú vec:

- „Svojho času som videl v televízii videozáznam, ktorý celú vec naštartoval..“

- „... Prekvapilo ma, že dvaja riaditelia škôl, nasnímaní v erotickom salóne, ešte

neodstúpili...“

- „Avšak ja v pozadí veci tuším politikum, nakoľko videokazeta, zaznamenajúca

návštevu v jednom erotickom salóne, sa dostala na verejnosť práve v období volieb“

- „Súčasne považujem za poburujúce, že Ú. sa témou zaoberá skoro denne“

l) Článok „Kráľovstvo na juhu“ zverejnený v denníku S. zo dňa 3.12.2008:

„... pre primátorových blízkych, ich škandáloch a škandálnych vyjadreniach. Dvaja

miestny riaditelia škôl objavení pri razii v nevestinci by asi nezostali vo funkcii, napriek

protestom rodičov, k záchrane by im nestačilo, že patria k oporám primátorovej moci...“.»

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha toho, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -407 z 19. októbra 2011 došlo

k porušeniu jej základných práv podľa a 2 a ; napadnutým

rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 241/2006-

317 z 28. októbra 2009 v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľke uložená

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 33 193,92 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

a z titulu úhrady trov konania štátu, že ako vydavateľka denníkov S. a Ú. uverejnením série

článkov súvisiacich s návštevou F. Z. (ďalej aj „navrhovateľ“) v erotickom klube... v L.

zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa.

9. Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Zo sťažnosti predovšetkým vyplýva, že „v danom prípade je podstatnou otázkou

pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv F. Z. a či sú

dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu“. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský

súd napadnutým rozsudkom „v miere nie nevyhnutnej obmedzil“ jej základné právo

na slobodu prejavu na úkor navrhovateľovho práva na ochranu osobnosti.

11. Sťažovateľka považuje skutkové a právne názory, na ktorých je založený

rozsudok krajského súdu č. k. -407 z 19. októbra 201, za „arbitrárne“, keďže

krajský súd (najmä)

a) svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (uprel sťažovateľke „právo dozvedieť

sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom“),

b) sa nevysporiadal s otázkami týkajúcimi sa faktu alebo hodnotiaceho úsudku,

c) právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami.

12. Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu (ku konfliktu medzi

slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti)

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd

napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka S. a Ú.,

v ktorých boli uverejnené inkriminované články) a navrhovateľom, u ktorého malo podľa

záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaných článkov

k neprípustnému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý zakladá nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci

ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi garantovanou slobodou prejavu

a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky ( )

a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež garantované (najmä

). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie

vyváženého vzťahu medzi garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či

súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane

druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil,

že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy

(, , m. m. , ). Všetky základné práva

a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo

slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo

slobody (, ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú

ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu

predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných

podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu

k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za

neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť

obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno

hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť

č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

vyjadrené (a tiež v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide

o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti

(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia

môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce

zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v

a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné

osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Ústavný súd vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci

(všeobecné súdy nevynímajúc) konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to

však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež

povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú

judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj

z .

Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. -317

z 28. októbra 2009 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 33 193,92 € ako náhradu

nemajetkovej ujmy za uverejnenie inkriminovaných článkov, ktorú krajský súd namietaným

rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu

do garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou

ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska

o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva na informácie a či

krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu garantovaného .

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku akcentuje predovšetkým ochranu

osobnostných práv (ktorého ústavným rámcom je ), pričom osobitne

zdôrazňuje, že „za neoprávnený zásah treba považovať vždy správu, ktorá sa týka intímnej

sféry života fyzickej osoby, pričom v danom prípade článok jednoznačne postihuje intímnu

sféru navrhovateľa“. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, zaručuje aj iné

základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50)

a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna

ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou

jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani

existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru

o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva,

pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice

primeranosti (proporcionality).

V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu)

tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte

so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na

základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade

so zásadou proporcionality (m. m. , , ).

V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky

na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. ,

pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva

na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ.

Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného

súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal

zásade proporcionality.

13. K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu

sťažovateľa boli v posudzovanom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami

práva na súkromie navrhovateľa. Pre tento účel, obdobne ako v iných porovnateľných

prípadoch (napr. , , ), ústavný súd vykonal test

proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY

a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu); k tomu pozri v odbornej literatúre

napr. Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck,

2012, s. 1082 a nasl.

13.1 KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti možno

subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP

vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom

a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok

ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo

rozsudok ESĽP Bladet TromsØ a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť

č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky

týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie

dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie.

Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne

z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci je

sťažovateľka vydavateľkou aj denníkov S. a Ú., v ktorých boli inkriminované články

uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa

na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.

masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných

súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

13.2 O KOM bol inkriminovaný titulok a inkriminovaný článok a do koho

osobnostnej sféry zasahoval

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je

kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky

adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne

treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných“ občanov.

V posudzovanom prípade je nepochybné, že inkriminované články sa týkajú aj

navrhovateľa, keďže v nich bol identifikovaný výslovným uvedením mena a priezviska.

Nie je sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaných článkov bol navrhovateľ verejným

činiteľom – regionálnym politikom (poslancom Mestského zastupiteľstva v D., pričom pre

väčšinu verejnosti bola známa aj skutočnosť, že navrhovateľ je riaditeľom Gymnázia..., teda

informácia o jeho správaní je dôvodne spájaná so záujmom verejnosti, najmä rodičov tých

žiakov, ktorí navštevujú gymnázium, kde je riaditeľom. Táto skutočnosť sa v napadnutom

rozhodnutí opomína, krajský súd opakovane mylne uvádza, že tvrdené difamujúce

informácie sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“.

V inkriminovaných článkoch je F. Z. bezpochyby v pozícii regionálneho politika

a riaditeľa školy, a preto musí zniesť aj v súlade so stabilizovanou judikatúrou ESĽP

v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Túto skutočnosť krajský súd vo svojom

rozhodnutí relevantným spôsobom nezohľadnil. Okrem toho z napadnutého rozhodnutia

krajského súdu nevyplýva ani to, prečo sa informácie v okolnostiach danej veci mali týkať

„intímnej sféry života fyzickej osoby“, keď navrhovateľ podľa svojho tvrdenia šiel do

verejného zariadenia „na pivo“. Pokiaľ však to zariadenie bolo v skutočnosti „verejným

domom“, voliči pred komunálnymi voľbami majú nesporne právo poznať aj to, aké

zariadenia ich kandidát navštevuje, aby si pri voľbách mohli vytvoriť charakteristický obraz

o kandidátovi. Okrem toho, informácia, ktorú glosovali redaktori vydavateľa, pochádzala

z videozáznamu, ktorý bol zverejnený na internete na www.youtube.com, kde si ho v čase

zverejnenia inkriminovaných článkov pozrelo už vyše 80 000 osôb, teda aj keby išlo

o „intímnu sféru života fyzickej osoby“, túto intímnu stránku života by uvedeným širokým

zverejnením (inými subjektmi, než je vydavateľ) už dávno stratila (Woodward v. Hutchins,

1977). Pokiaľ však osoba verejného záujmu bola regionálnym politikom a riaditeľom

gymnázia, ktorý má byť vzorom, návšteva erotického salónu sa nesporne môže negatívne

dotýkať morálneho cítenia niektorých rodičov žiakov navštevujúcich dané gymnázium.

13.3 ČO bolo obsahom inkriminovaného článku, na ktorý mal inkriminovaný

titulok upútať

V súvislosti s posudzovaním tohto kritéria ústavný súd zdôrazňuje, že kľúčovým

poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach

verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto

informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci

súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb

pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“

(, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

Mestský „parlament“ všeobecne, ale aj činnosť štátneho gymnázia, nepochybne tvorí

legitímnu tému verejného záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti,

pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role model), preto informácia aj o jeho poklesku je

v súlade s verejným záujmom (Theakston v. MGN, 2002; Mosley v. News Group

Newspapers Ltd., 2008), okrem toho ako regionálny politik je nesporne osobou verejného

záujmu. Z tohto dôvodu je legitímne, aby tieto záležitosti boli reflektované aj laickou

verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia

s prvkami kritiky o týchto otázkach zaslúži zvýšenú ochranu, pričom problematika, ktorá

bola predmetom inkriminovaných článkov, do tejto kategórie nepochybne patrí. Nehovoriac

o tom, že inkriminované články boli zverejnené v čase, keď sa blížili komunálne voľby,

pričom navrhovateľ kandidoval za poslanca mestského zastupiteľstva a aj uspel. Za týchto

okolností je prirodzené, že objektom inkriminovaných článkov (resp. kritiky v nich

obsiahnutej) bol (a aj mal byť) aj navrhovateľ ako verejne činná osoba.

13.4 KDE bol inkriminovaný titulok uverejnený

Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia

či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia

distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminované články (až po

ich zverejnení na internete) boli uverejnené v denníkoch S. a Ú., pričom prvý z nich má

celoslovenskú pôsobnosť a druhý skôr regionálnu pôsobnosť (nie však v televízii či inom

elektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade

je však nutné vnímať kritérium miesta distribúcie inkriminovaného článku v spojení

s kritériom ich autora. Ak je jeho autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do

určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.

13.5 KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený

Inkriminované články boli uverejnené na základe informácií z internetu v čase, keď

reálne prebiehali prípravy na komunálne voľby, t. j. noviny, ktoré sťažovateľka vydáva,

aktívne reagovali v aktuálnom čase na problematiku, ktorá môže byť predmetom verejného

záujmu. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že bolo v súlade s poslaním

tlače, a teda aj denníkov S. a Ú., v tomto čase o kandidátoch na poslancov do miestnych

zastupiteľstiev informovať čitateľskú verejnosť.

13.6 AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo

rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ

čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už

spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001).

Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,

musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok

z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska

ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov

takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať

neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých

premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil

vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. , , )

a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky.

V posudzovanej veci išlo o sociálnu diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou

ostrej kritiky bol v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý má byť

vzorom, a regionálnym poslancom, by sa nemal zabávať v pochybných podnikoch a ocitnúť

sa v pochybných situáciách, pričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc

expresivity. V predmetných článkoch išlo o pravdivé, spravodajské a prebraté informácie,

ktoré boli neskôr okomentované. Išlo o komentáre a úsudky na správanie sa navrhovateľa,

ako riaditeľa gymnázia – pedagóga (zodpovednej osoby za morálnu výchovu študentov)

a regionálneho politika. Napadnuté rozhodnutie však uvedené skutočnosti nezohľadňuje,

a už aj preto potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu

spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Aj ústavný súd považuje niektoré hodnotiace

závery autorov inkriminovaných článkov za „príliš ostré“, zároveň ale podčiarkuje, že autori

článkov mali garantované právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť.

14. Záver

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodujúc

o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -317

z 28. októbra 2009, ktorým jej bola okrem iného uložená povinnosť nahradiť

navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neprípustného zásahu do

jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať

informácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa na ochranu súkromia

uprednostnil ochranu osobnostných práv navrhovateľa. Krajský súd takto rozhodol

- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP,

z ktorej ústavný súd pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované

postavenie (zvýšenú ochranu),

- napriek tomu, že navrhovateľ bol v aktuálnom čase osobou verejného záujmu,

regionálnym politikom a riaditeľom štátneho gymnázia, ktorý musí v zmysle stabilizovanej

judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami,

- aj preto, že posudzoval inkriminované články tak, že sa týkajú „intímnej sféry

života fyzickej osoby“, pričom opomenul status navrhovateľa ako osoby verejného záujmu

a regionálneho politika a vôbec neprihliadol na to, že zverejnením predmetnej návštevy

F. Z. v erotickom klube na internete (iným subjektom než je vydavateľ), kde si ho pozrelo

vyše 80 000 osôb, už táto návšteva stratila svoj intímny charakter,

- napriek tomu, že inkriminované články sa dotýkali vecí verejného záujmu (poslanca

a kandidáta na poslanca mestského zastupiteľstva a riaditeľa štátneho gymnázia), o ktorých

sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať,

- napriek tomu, že pravdivosť inkriminovaných článkov dodnes nie je spochybnená

(www.youtube.com, pozn.), a pokiaľ o pravdivých skutočnostiach boli formulované

hodnotiace úsudky, tieto v zásade neprekročili rámec nedovolenej kritiky.

Za týchto okolností považuje ústavný súd právny záver krajského súdu vyjadrený

v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla

do osobnostných práv navrhovateľa, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný

a neudržateľný. Tento záver iba zvýrazňuje skutočnosť, na ktorú poukazovala sťažovateľka

v doplnení svojej sťažnosti, že Okresný súd Dunajská Streda svojím rozsudkom

č. k. -555 zo 4. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. -606 z 22. mája 2012 vo vzťahu k obdobným článkom, ako sú

inkriminované články sťažovateľky, žalobný návrh F. Z. na ochranu osobnosti proti

regionálnym printovým médiám právoplatne zamietol.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

(bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

15. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom

boli porušené základné práva sťažovateľky, rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku

krajského súdu č. k. -407 z 19. októbra 2011 a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie

konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

16. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Rovnako tak podľa ústavný

súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané

finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 €, pretože uložením značnej nemajetkovej ujmy všeobecné súdy „zásadným

spôsobom zasiahli do práv sťažovateľky na slobodu prejavu a práva na majetok“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie

konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ). Priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých

prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to

napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do

pôvodného stavu (napr. , ).

V posudzovanom prípade možno porušenie označených základných práv

sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku

krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Ústavný súd preto tomuto návrhu

sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

17. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 13. februára

2012). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 €

a režijný paušál dvakrát po 7,63 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho

zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 269,60 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 %

DPH, teda sumu 53,92 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú

sumu 323,50 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

18. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013