Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 190/2011
PDF · 243.31 KB
No categories available
I. ÚS 190/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 100/2009 a jeho rozsudkom z 31. augusta
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2010 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 100/2009 a jeho rozsudkom z 31. augusta 2010 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že príslušný správca dane (Daňový úrad
Trenčín) u sťažovateľa vykonal daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len
,,DPH“) za zdaňovacie obdobie január až december 2005 a na podklade protokolu
(z daňovej kontroly) vydal spolu štyri dodatočné platobné výmery (za marec, jún, október
a november 2005), ktorými mu vyrubil rozdiel DPH z dôvodu neuznania nároku na odpočet
DPH v súvislosti s deklarovaným nákupom vajec od spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len
,,dodávateľ“). Na základe odvolania sťažovateľa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
(ďalej len „odvolací orgán“) tri napadnuté dodatočné platobné výmery potvrdilo a jeden
zmenilo (znížením sumy dorubeného rozdielu na DPH).
3. Sťažovateľ sa následne na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
domáhal súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí odvolacieho orgánu a žiadal o ich
zrušenie. Dôvodom na podanie žaloby boli tvrdenia sťažovateľa, že daňové orgány
neprihliadli na dôkazy svedčiace v jeho prospech, vypočutí svedkovia v daňovom konaní
nepopreli realizáciu obchodov medzi ním a dodávateľom, naopak výpoveď bývalého
konateľa dodávateľa realizáciu obchodu potvrdila. Právne poukázal na to, že zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o DPH“) nezakazuje, aby jeden zdaniteľný obchod
(dodanie tovaru) bol rozdelený do viacerých dokladov z elektronickej registračnej
pokladnice (ďalej len ,,ERP“), každý v sume do 50 000 Sk tak, ako to umožňuje § 71 ods. 5
zákona o DPH. Vyslovil názor, že hmotnoprávne boli splnené všetky zákonné podmienky
na uplatnenie nároku na odpočítanie DPH, a preto ak daňové orgány preskúmavanými
rozhodnutiami dorubili rozdiel na DPH, tieto rozhodnutia sú nezákonné, pretože
nerešpektujú základné zásady daňového konania. Krajský súd rozsudkom sp. zn.
11 S 5/2009 z 13. mája 2009 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol, keďže
nezistil porušenie zákona ani v postupe, ani v rozhodnutiach odvolacieho orgánu a správcu
dane. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého
najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozhodol tak, že potvrdil napadnutý
rozsudok krajského súdu.
4. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru
došlo rozsudkom najvyššieho súdu, pričom ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa bola
obmedzená takto: ,,Rozsudok krajského súdu ako aj rozsudok najvyššieho súdu
nezodpovedá ustanoveniu § 157 OSP, lebo ani z jedného rozsudku nevyplýva, o aké dôkazy
je opreté samotné skutkové zistenie, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť svojho
nároku. Súdy sa v danom prípade vôbec nezaoberali námietkami sťažovateľa a tieto
námietky, ktoré svedčia v prospech sťažovateľa vôbec nezdôvodnili. Odvolanie sa krajského
súdu na administratívny spis daňových orgánov a najvyššieho súdu na rozsudok krajského
súdu, nie je možné považovať za naplnenie ústavného práva na spravodlivý proces a to
z dôvodu, že samotné rozhodnutia správnych orgánov sú opísaním len vykonaných
dôkazov, bez ich vyhodnotenia ako dôkazov jednotlivo a následne vo vzájomnej súvislosti
bez akejkoľvek logickej súvislosti, rozsudok krajského súdu a rozsudok najvyššieho súdu v
danom prípade považujeme za arbitrárny a svojvoľný, nakoľko právne závery v nich
vyslovené sú neodôvodnené a to hlavne na charakter daňového konania v rámci ktorého
dochádza k zásahu do majetkovej sféry daňových subjektom. Rozsudkom najvyššieho súdu
bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46
ods. 1 ústavy v spojení s článkom 6 ods. 1 dohovoru v tom, že pokiaľ sa najvyšší súd
zameral len na konštatovanie skutkového zistenia vo všeobecnej rovine bez náležitého
odôvodnenia o čo toto skutkové zistenie oprel, aké právne úvahy ho viedli k tomuto záveru
tvrdíme, že nepreskúmal komplexne sťažovateľove procesné, ako aj hmotné námietky,
porušil tým základné právo sťažovateľa na spravodlivý a riadny proces, právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde pri
rešpektovaní zásady spravodlivého procesu.“
5. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že
postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní boli porušené jeho označené práva, ďalej
žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Požadoval priznať aj náhradu trov konania v sume 310,45 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
10. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej
korekcie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku najskôr zhrnul podstatné
dôvody rozsudku krajského súdu:
,,Krajský súd na základe žaloby preskúmal prvostupňové konanie a z
administratívneho spisu zistil, že v rámci preverovania skutočností rozhodujúcich na
určenie daňovej povinnosti žalobcu správca dane vykonal daňovú kontrolu na DPH, pričom
taktiež vykonával u žalobcu samostatne aj kontrolu na daň z príjmov fyzických osôb, ktorú
ukončil protokolom prerokovaným dňa 17.03.2008 a na základe získaných zistení dorubil
žalobcovi na DPH za predmetné zdaňovacie obdobia uvedené daňové povinnosti. Pri
preverení nároku žalobcu na uplatnený nadmerný odpočet DPH sa správca dane zameral
na nákupy vajec od dodávateľa, nakoľko predložené daňové doklady vyhotovené ERP
dávali podklad pre pochybnosť, či zaznamenávajú skutočnú realizáciu zdaniteľného
plnenia, alebo boli vyhotovené dodatočne a účelovo. Krajský súd zistil, že správca dane
preveril doklady žalobcu o predmetných obchodoch, vypočul žalobcu, bývalého konateľa
dodávateľa, jeho bývalých zamestnancov, prepravcu, zamestnancov žalobcu a dospel k
záveru, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky na odpočet DPH podľa § 49 a § 51 zákona
o DPH, porušil ust. § 19 ods. 1 a § 69 ods. 1 zákona o DPH, a preto mu bol určený rozdiel
daňovej povinnosti. Konkrétne správca dane pri kontrole dokladov žalobcu zistil, že
doklady z ERP zo dňa 29.04.2005 vystavené o 15:31 hod. za nákup vajec obsahovali aj
dennú uzávierku vystavenú dodávateľom o 15:37 hod., pričom tento dodávateľ mal v
odbytovom sklade len jednu pokladňu a predaj realizoval len do 15:00 hod., kedy sa mala
urobiť denná uzávierka, ktorá sa s tržbou odovzdala ekonómke a k pokladni nemal nikto iný
po 15:00 hod. prístup. Podobne doklady z ERP o predaji vajec realizovaných v dňoch
31.03.2005, 31.05.2005, 31.08.2005, 31.10.2005 a 31.11.2005 boli vystavené po 16:00
hodine, t. j. po predajných hodinách dodávateľa, pričom nákupy boli nahadzované do ERP
v sumách po 50.000,- Sk v rozpätí niekoľkých sekúnd alebo minút, čo je však v rozpore so
skutočnosťou, predovšetkým s prihliadnutím na celkový objem nákupu. Na dokladoch z ERP
zo dňa 08.06.2005 vystavených dodávateľom je prečiarknutý dátum v mesiaci jún a
opravený na mesiac júl, pričom boli zaradené na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie
júl 2005, čo je však neoprávnený zásah do daňového dokladu, nakoľko ERP majú nastavený
čas a dátum automaticky. Taktiež z dokladov ERP a výdavkového pokladničného dokladu č.
150 zo dňa 31.03.2005 od dodávateľa za nákup tovaru v cene 5.140.800,- Sk si žalobca
uplatnil odpočet dane za marec 2005, pričom doklady z ERP sú vystavené na sumu 50.000,-
Sk z jedného dňa v časovom rozpätí pár sekúnd alebo minút. Žalobca predložil faktúru č.
453-2005 za marec 2005 bez uvedenia množstva a jednotkovej ceny, v účtovníctve žalobcu
je doklad č. 0047 zo dňa 29.04.2005 vyhotovený o 15:37 hod. (po pracovnej dobe
dodávateľa), ktorý sa má nachádzať v pokladničnej knihe dodávateľa a do zápisnice sa
vyjadril, že za vajcia platil priamo vodičom alebo na farme dodávateľa, len nevedel uviesť
komu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku odkazuje na dôkazy vykonané prvostupňovým a
druhostupňovým správnym orgánom pre kontrolované zdaňovacie obdobia DPH za mesiace
marec 2005, jún 2005, október 2005 a november 2005 a z toho odôvodňuje záver, že tieto
dostatočne preukázali formálne a obsahové nedostatky v predložených daňových dokladoch
z ERP vystavených dodávateľom spôsobom spochybňujúcim ich pravdivosť a preto niet
zákonných podmienok na odpočítanie DPH. Podľa názoru krajského súdu, žalobca a jeho
dodávateľ účelovo vypovedali, údaje v dokladoch prispôsobili vlastným záujmom a preto
sami spochybnili dôkazy. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že daňové orgány
dostatočne a spoľahlivo zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver a
námietky žalobcu, ktorými brojí proti napadnutým rozhodnutiam, sú právne irelevantné a
nemajú silu zvrátiť záver žalovaného.“
Následne najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul obsah odvolania
a vyjadrenia k nemu a na vlastné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku v podstatnom
uviedol:
,,Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov vyplýva, že
dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona
daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového
konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom.
Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 7 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako
vlastník.
Podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.
Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z
tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od
platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v
tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je
platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je
platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené.
Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v
kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých
platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac
platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej
daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo. dodanie služby v tomto
kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar
alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.
Podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH faktúra musí obsahovať a) meno a adresu sídla,
miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a
jeho identifikačné číslo pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne
prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre
daň, ak mu je pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba
dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a
ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a
druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane, jednotkovú cenu
bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) sadzbu dane alebo
údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v slovenských korunách.
Podľa § 71 ods. 5 zákona o DPH, ak cena tovaru alebo služby, vrátane dane nie je
viac ako 50.000,- Sk, za faktúru sa považuje aj doklad vyhotovený elektronickou
registračnou pokladnicou, ktorý musí obsahovať údaje podľa odseku 2 s výnimkou údaja
podľa odseku 2 písm. b/ a s výnimkou jednotkovej ceny podľa odseku 2 písm. g/.
Najvyšší súd zistil, že žalobca v odvolaní uviedol dôvody, ktoré sú totožné s dôvodmi
uvedenými v žalobe. V preskúmavanej veci bolo podľa žalobcu medzi účastníkmi sporné, či
zákon o DPH umožňuje platiteľovi dane z pridanej hodnoty pre účely preukázania nároku
na odpočet DPH na vstupe rozdeliť jeden zdaniteľný obchod (jedno dodanie tovaru) na viac
daňových dokladov z elektronickej registračnej pokladnice, napr. do ceny 50.000,- Sk.
Podľa názoru odvolacieho súdu však podstata sporu nespočíva v uvedenej otázke, ale v
tom, či žalobca preukázal také daňové doklady, čo aj z elektronickej registračnej
pokladnice (do 50.000,- Sk), ktoré bez akýchkoľvek pochybností preukazujú, pre uplatnenie
odpočtu DPH, že žalobcovi tovar dodal práve ten dodávateľ, ktorý predmetné kontrolované
doklady z ERP aj vystavil.
V priebehu daňovej kontroly ako i v priebehu vyrubovacieho konania a odvolacieho
konania žalobca neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní nespochybniteľnej totožnosti
dodávateľa sporného tovaru v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na DPH, ba naopak
správca dane v záujme správneho zistenia skutkového stavu vo vzťahu k vystaveniu dokladu
z ERP dodávateľom doplnil dokazovanie výsluchom svedkov, preverením kníh jázd a
dokladov dodávateľov žalobcu a subdodávateľov sporného dodávateľa žalobcu. Napriek
tomu nebola vyvrátená pochybnosť, že doklady boli vystavené elektronickou registračnou
pokladnicou po dohode s konateľom dodávateľa účelovo a vzhľadom na objem
realizovaného obchodu rozdelením registračných dokladov do ceny 50.000,- Sk neodrážali
skutočne realizované dodanie tovaru.
Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žalovaný sa v odvolacích
konaniach riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie
odôvodnil zisteniami daňovej kontroly vykonanej správcom dane s prihliadnutím na
relevantné hmotnoprávne ustanovenia. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie,
pričom záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný
ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s
hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty.“
11. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol
tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší
súd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, prečo v okolnostiach jeho daňovej veci neboli
naplnené hmotnoprávne a procesnoprávne predpoklady na vznik jeho práva na odpočítanie
DPH v súvislosti s dodávkami vajec od dodávateľa. Ústavný súd preto konštatuje, že právny
záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05). Skutočnosť, že
sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.
12. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je
vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku) nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď
na otázku, prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu.
Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je zvýraznené aj jej
vnútornou štruktúrou. V jej rámci totiž prevažuje snaha sťažovateľa predložiť
ústavnému súdu svoj pohľad na výklad jednoduchého (v zmysle podústavného) práva
(daňových noriem) a tvrdený zásah do označených práv je odôvodnený veľmi všeobecne a
stručne.
13. V súvislosti s námietkami sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku
najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06,
I. ÚS 126/2010). Z tohto pohľadu je zrejmé, že rozsudok najvyššieho súdu z pohľadu jeho
odôvodnenia (bod 10 odôvodnenia tohto uznesenia) a podstatných žalobných (neskôr
odvolacích) dôvodov naplnil požiadavky kladené judikatúrou ústavného súdu a ESĽP.
14. Napriek tomu, že ústavnému súdu pri odmietnutí sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej v zásade neprislúcha rozvíjať či podporovať závery všeobecného súdu,
reagujúc na sťažnostné námietky stručne dodáva:
V daňovom konaní všeobecne platí, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých
skutočností uvádzaných v daňovom priznaní zaťažuje daňový subjekt [§ 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)],
pričom zároveň platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do
úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie
alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Zo sťažnosti a príloh k nej
pripojených aj podľa názoru ústavného súdu vyplývajú zásadné pochybnosti o tom, či
sťažovateľ skutočne nadobudol od dodávateľa tovar (vajcia) v deklarovanom množstve
a sume, s čím by bolo spojené právo na odpočítanie dane. Daňová vec sťažovateľa indikuje
v tomto smere intenzívnu pochybnosť, a to vzhľadom na nezrovnalosti v dokladoch z ERP
(doklad so skorším časom vydania obsahuje neskoršiu dennú uzávierku) a s tým súvisiacim
podozrením zo zásahov do ERP a účelovým vystavovaním týchto dokladov v rozpore so
skutočným stavom. Podozrenia v tomto smere neboli odstránené ani výsledkami
doplneného dokazovania (výsluchy svedkov, listinné dôkazy). Ak za týchto okolností
daňové orgány a neskôr aj správne súdy dospeli k záveru, že na strane sťažovateľa neboli
splnené zákonné podmienky na odpočítanie dane, pretože sťažovateľ neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie nadobudnutia tovaru od dodávateľa v množstve a cene
deklarovanom v podanom daňovom priznaní, nemožno takýto záver považovať za ústavne
neakceptovateľný.
15. Nad rámec potreby možno uviesť, že rozdelenie kúpnej ceny za tovar v sume
5 140 800 Sk do viacerých dokladov z ERP vo výške 50 000 Sk, vystavovaných
v intervaloch niekoľkých sekúnd či minút, je zjavne nesúladné so zmyslom a významom
§ 71 ods. 5 zákona o DPH, ktorý za rovnocennú náhradu riadnej faktúry považuje doklad
z ERP. Uvedenie konkrétnej maximálnej sumy 50 000 Sk v citovanom zákonnom
ustanovení má zreteľne limitovať (na účely odpočítania dane) možnosť nahradenia riadnej
faktúry pri dodaní tovaru alebo služby dokladom z ERP. Tým zákonodarca celkom zjavne
nezamýšľal vytvoriť priestor pre účelové rozdelenie vyššej ceny tovaru alebo služby do
viacerých nižších súm tak, aby každá nepresiahla 50 000 Sk, a teda mohla byť uvedená
na doklade z ERP, ale naopak zjednodušiť daňovú administratívu u daňových subjektov
v prípade drobných dodaní tovarov a služieb limitovaných už uvedenou sumou.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané
na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na
ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011