Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/141/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, Lazaretská 12, Bratislava, zastúpeného: 1. Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., IČO: 35 906 464, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, 2. Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o., IČO: 36 855 995, so sídlom Špitálska 43, Bratislava, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, D. E. XXXX/XX, F. G., zastúpenému advokátom: JUDr. Miroslav Pekár, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia 39.008,93 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. -356 zo dňa 5. mája 2022, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd I. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 39.008,93 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu zamietol, II. výrokom priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že žalobca je povinný zaplatiť náhradu trov konania žalovaného, prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia uznesením vyššieho súdneho úradníka.

2. Rozhodnutie v napadnutej časti odôvodnil s použitím ustanovenia , , , , , v platnom znení (ďalej aj „“), s poukazom aj na procesné ustanovenia , .

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca dňa 15.12.2011 zaplatil žalovanému 33.193,93 eur titulom nemajetkovej ujmy na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. -317 zo dňa 28.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -407 zo dňa 19.10.2011 (rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -317 z 28.10.2009 na čl. 14 až 44, výpis z účtu žalobcu zo dňa 15.12.2011 na sumu 33.193,93 eur na čl. 85). Žalobca dňa 2.8.2012 zaplatil žalovanému 4.508,65 eur titulom trov konania (trovy právneho zastúpenia) a 829,85 eur titulom trov konania (súdny poplatok) na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. -414 zo dňa 14.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu č. k. -472 zo dňa 30.5.2012 (uznesenie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. -414 z 14.12.2011 na čl. 92 až 96, výpis z účtu žalobcu z 2.8.2012 na sumu 4.508,65 eur na čl. 87, výpis z účtu žalobcu zo dňa 2.8.2012 na sumu 829,85 eur na čl.

88, nesporné tvrdenie). Ústavný súd SR nálezom sp. zn. -49 zo dňa 28.2.2013 (na čl. 297 až 324) vyhovel ústavnej sťažnosti žalobcu, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný nález bol doručený žalobcovi dňa 17.5.2013 (vyjadrenie Ústavného súdu SR zo dňa 8.11.2021 na čl. 255, doručenka na čl. 257). Krajský súd v Bratislave po opätovnom prejednaní veci rozsudkom č. k. -612 zo dňa 12.11.2014 na čl. 97 až 134 (znovu) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. -317 zo dňa 28.10.2009 vo výroku o uložení povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 33.193,92 eur a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 eur. Žalobca náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 eur zaplatil žalovanému dňa 26.2.2015 (výpis z účtu žalobcu zo dňa 26.02.2015 na čl. 86). Ústavný súd SR (druhým) nálezom sp. zn. -52 zo dňa 7.2.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014 a celú vec (opäť) vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Ústavný nález bol doručený žalobcovi dňa 11.4.2019 (vyjadrenie Ústavného súdu SR zo dňa 8.11.2021 na čl. 255, doručenka na čl. 256). Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -812 zo dňa 30.9.2020 (na čl. 45 až 83, doložka právoplatnosti a vykonateľnosti z 30.9.2020 na čl. 84) rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č. k. -317 zo dňa 28.10.2009, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) povinnosť zaplatiť žalobcovi (v tomto konaní žalovanému) sumu 33.193,92 eur zmenil tak, že žalobu (žalovaného, v tom konaní žalobcu ) zamietol; vo výrokoch, ktorým súd uložil povinnosť žalobcovi (v tomto konaní žalovanému) a žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) zaplatiť trovy konania štátu zmenil tak, že žalobca (v tomto konaní žalovaný) je povinný zaplatiť trovy konania štátu v sume 71,72 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Bratislava I a vo výroku, ktorým súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, zmenil tak, že žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca zaslal žalovanému (zároveň aj jeho právnemu zástupcovi) výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 22.12.2020 (na čl. 89-90, doručenka o doručení výzvy právnemu zástupcovi žalovaného 29.12.2020 na čl. 91).

4. Na základe vykonaného dokazovania právne prvoinštančný súd uzavrel, že medzi stranami nebolo sporné, že na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. bolo vedené konanie o ochranu osobnosti, na základe žaloby žalovaného (v tom konaní žalobcu) voči žalobcovi (v tom konaní žalovanému). Nie je sporná ani genéza konania, ktoré sa nakoniec právoplatne skončilo tak, že žaloba žalobcu (v tom konaní žalovaného) bola voči žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) ako nedôvodná v celom rozsahu zamietnutá (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -812 zo dňa 30.9.2020), ani kedy a aké sumy žalobca a na základe v tom čase ktorých právoplatných rozhodnutí, zaplatil v tomto konaní označenému žalovanému nemajetkovú ujmu a náhradu trov konania, a ani kedy si v tomto konaní žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní bolo sporné, ktorým dňom začala plynúť pri jednotlivých plneniach premlčacia lehota, či ide o rozhodnutia s deklaratórnym alebo konštitutívnym účinkom, a či námietka premlčania zo strany žalovaného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi a zneužitím práva.

5. V priebehu konania vzniesol žalovaný námietku premlčania s tým, že lehota na premlčanie pri sume 38.532,42 eur začala plynúť dňom doručenia nálezu ÚS SR sp. zn. -49 zo dňa 28.2.2013 (ktorým Ústavný súd SR vyhovel ústavnej sťažnosti žalobcu a zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie) a pri sume 476,51 eur dňom doručenia v poradí druhého nálezu zo dňa 7.2.2019 sp. zn. -52 (ktorým Ústavný súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -612 a celú vec znovu vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie). Žalobca tvrdil, že premlčacia lehota začala plynúť dňom vyhlásenia rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba žalovaného (v tom konaní žalobcu) ako nedôvodná zamietnutá, t.j. dňom 30.9.2020, žaloba bola podaná dňa 24.2.2021 a teda ku dňu uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde neuplynula premlčacia lehota a žaloba bola podaná včas. Ďalej tvrdil, že námietka premlčania žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobca nezapríčinil dĺžku súdneho konania, žalovaný mal vedomosť o prvom náleze ÚS SR už cca 15 mesiacov po obdržaní nemajetkovej ujmy 33.193,92 eur a musel predvídať, že tento nárok nie je jednoznačne priznaný a že v budúcnosti môže vzniknúť povinnosť toto plnenie vydať (poukaz na nález ÚS SR sp. zn. , rozhodnutie NS ČR sp. zn. . Žalovaný s argumentáciou žalobcu nesúhlasil, keď márne uplynutie premlčacej lehoty nezavinil, pričom žalobcovi nikto a nič nebránilo podať žalobu včas, t.j. po prvom náleze ÚS SR a to ani to, že v inej veci súdy rozhodli inak, že mal rezignovať na prvý a vlastný právny názor.

6. Prvoinštančný súd konštatoval, že rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle je jednoznačne rozhodnutím, ktoré má konštitutívny účinok. Až dňom právoplatnosti takéhoto rozhodnutia vznikne právny nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy a až dňom právoplatnosti rozhodnutia vznikne žalovanej strane povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu. Samotný neoprávnený zásah do osobnostných práv ešte nezakladá sám o sebe právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Samotné konštituovanie nároku na nemajetkovú ujmu ešte nezakladá právo na určitú konkrétnu náhradu nemajetkovej ujmy, ale iba na tú, ktorá bude určená právoplatným konštitutívnym rozhodnutím súdu. Poukázal na uznesenia NS SR sp. zn. zo dňa 23.11.2010, z ktorého vyplýva aj s poukazom na rozsudok sp. zn. premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia ako plnenia na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré neskôr bolo zrušené, začala plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vydaného vo veci samej o tomto plnení. V ďalšom sa v ňom uvádza, že „vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné, alebo iné než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku (zmieru), ktorý ho deklaroval, takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku.“ Pričom uzavrel, že uvedené rozhodnutie (z ktorého vyplývajú štyri podstatné veci: 1. v tom konaní bolo zrušené rozhodnutie, ktoré malo deklaratórny charakter, 2. povinnosť vyplývala z hmotnoprávnej povinnosti, 3. premlčacia lehota za tých podmienok začala plynúť až dňom právoplatného nového rozhodnutia, po predchádzajúcom zrušení, 4. právny nárok na vydanie vecí, odobratých v exekučnom konaní nezanikol zrušením rozhodnutia, len neexistoval exekučný titul na vymáhanie plnenia) je možné aplikovať na danú vec len v tom smere, že treba skúmať charakter zrušeného rozhodnutia, že je nevyhnutné skúmať, či rozhodnutie, ktoré bolo zrušené iba deklarovalo práva a povinnosti strán toho konania, alebo konštituovalo (zakladalo, menilo, rušilo) práva a povinnosti strán konania, pretože od toho sa odvíja, či odpadol alebo nie dôvod plnenia a ak odpadol, kedy, ktorým okamihom odpadol. Uvedený právny názor tu teda existoval už v roku 2010. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov prvoinštančných a druhoinštančných nebola taká jednoznačná, pokiaľ sa týka počiatku premlčacej lehoty.

7. Ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9.4.2014 citoval: „že súdu pre rozhodnutie o vydanie bezdôvodného obohatenia nepostačuje zistenie, že rozhodnutie, na základe ktorého bolo plnené, bolo následne zrušené, resp. došlo podľa procesných predpisov k strate jeho účinnosti. Ak sa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok (ktorý toto právo iba deklaroval) bol či nebol zrušený.“ Z uvedeného podľa okresného súdu vyplýva, že nestačí len samotné zistenie, že došlo k zrušeniu rozhodnutia a tak odpadol dôvod plnenia a došlo k bezdôvodnému obohateniu, ale treba skúmať samotné účinky zrušeného rozhodnutia, či iba deklarovalo, alebo konštituovalo povinnosť plnenia, pretože od toho bude závisieť či došlo a ktorým okamihom k bezdôvodnému obohateniu. Podstata záverov z tohto rozhodnutia je zhodná s rozhodnutím NS SR sp. zn. .

8. Zároveň poukázal na nález ÚS SR -78 zo dňa 9.2.2017 a citoval: „názor sťažovateľov, podľa ktorého zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo o sebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, by bol akceptovateľný iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky, čo však v tejto veci nie je splnené, keďže išlo o rozsudok deklaratórnej povahy.“ Z toho možno dospieť k záveru „že právoplatný rozsudok súdu bude právnym dôvodom plnenia (v zmysle ) len vtedy, ak sa právoplatnosťou konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Ak bude takýto rozsudok na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, potom pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol (v zmysle ). Konštatoval, že aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že k bezdôvodnému obohateniu dôjde zrušením rozhodnutia, ktoré konštituuje práva a povinnosti strán konania, týmto okamihom odpadne dodatočne právny dôvod plnenia. Zároveň z toho vyplýva, že okamihom zrušenia takéhoto rozhodnutia začne plynúť subjektívne premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zodpovedá skutočnosti, že rozhodnutie je neskoršie, ako bola genéza plnenia a zrušenia rozhodnutí v konaní, od ktorého si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale ani staršie, vyššie uvedené nie sú zásadne odlišné.

9. Poukázal aj na rozhodnutie ÚS SR -62 zo dňa 2.10.2019 (žalobca bol stranou v tom konaní) najmä bodu 41, z ktorého vyplýva, že žalobca už v inom konaní argumentoval tým, „že lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť právoplatným zrušením rozsudku č. 1 ako aj rozsudku súdu prvej inštancie“. V tejto súvislosti tvrdil, že ide o konštitutívne rozhodnutie všeobecného súdu a právnym dôvodom na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy je právoplatné rozhodnutie súdu a nie neoprávnený zásah do osobnostných práv zúčastnenej osoby. Z bodu 49 tohto nálezu vyplýva: „že rozhodnutie o práve na náhradu trov konania z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Obč. zák. nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Ústavný súd vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky, či vôbec sú splnené podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu. Teda nejde tu o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva, a už vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd konštituuje a priznáva právo, keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť zásahu. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že možnosť priznania tohto práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy § 13 Obč. zák. Vychádzajúc z uvedeného, potom v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo veci, ktorým bolo priznané toto právo dotknutej osoby, je potrebné vyplatenú sumu považovať za bezdôvodné obohatenie. Z bodu 51 vyplýva, že „neobstojí právny záver krajského súdu, že zrušením rozsudku č. 1 a rozsudku súdu prvej inštancie vo veci ochrany osobnosti nedochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť až do právoplatnosti nového rozhodnutia vo veci.“ Z bodu 22 tohto nálezu vyplýva, že žalobca v tom konaní vykonal započítanie vzájomných pohľadávok.

10. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -210 zo dňa 30.4.2015 vyplýva, že odvolací súd vo veci, v ktorej bol žalobca taktiež žalobcom argumentoval, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa nemohol premlčať skôr, ako súdy opätovne rozhodli o požadovanej relutárnej náhrade. Išlo o konanie, ktorému predchádzalo konanie o ochrane osobnosti, kde žalobcom bol iný subjekt a žalovanou stranou bol žalobca z tohto konania (čl. 328 - uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -210 z 30.04.2015). Zároveň k uvedenému uzneseniu poukázal na nález ÚS SR -62 zo dňa 2.10.2019, ktorým bolo konštatované, že týmto uznesením ako aj uznesením NS SR sp. zn. z 23.03.2016 bolo porušené právo žalobcu a uznesenie bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konania odvolaciemu súdu.

11. Okresný súd konštatoval, že zodpovedá skutočnosti tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. -317 zo dňa 28.10.2009, ktorým bola uložená povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému nemajetkovú ujmu existovalo až do 30.9.2020. Nemožno však súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že by sa premlčacia lehota z tohto dôvodu mala počítať inak. Právny titul, na základe ktorého žalobca plnil žalovanému vznikol až dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -407 zo dňa 19.10.2011. Dňom právoplatnosti nálezu ÚS SR -49 zo dňa 28.2.2013, t.j. dňom 17.5.2013 tento právny dôvod odpadol. Týmto dňom vzniklo bezdôvodné obohatenie, a týmto dňom začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia lehota na jeho vydanie. Lehota márne uplynula 17.5.2015. Dňom 17.5.2013 rozsudok súdu prvej inštancie síce nebol zrušený uvedeným nálezom, ale nemal žiadne právne účinky, nekonštituoval právo ani povinnosť na zaplatenie nemajetkovej ujmy, lebo stratilo právoplatnosť, pretože nebolo rozhodnuté o odvolaní. Dňom právoplatnosti rozsudku prvej inštancie č. k. -317 zo dňa 28.10.2009 v spojitosti s druhým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014 vznikol nový právny dôvod na plnenie, lebo rozsudok bol odvolacím súdom potvrdený, pretože až právoplatnosťou týchto dvoch rozhodnutí boli nanovo konštituované práva a povinnosti na zaplatenie nemajetkovej ujmy, i keď v rovnakej výške. Samotné prebiehajúce odvolacie konanie a druhé rozhodnutie odvolacieho súdu k prvému a jedinému rozhodnutiu súdu prvého stupňa o nemajetkovej ujme nebolo dôvodom na prerušenie plynutia, resp. na spočívanie premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť 17.5.2013. Opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní proti prvému a jedinému rozhodnutiu súdu prvej inštancie totiž nedošlo k obnoveniu právneho dôvodu, ktorý odpadol 17.5.2013, ale došlo ku vzniku nového právneho dôvodu na plnenie, a preto bolo namieste vykonať úkony smerujúce k zabezpečeniu plnenia poskytnutého na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol, napr. započítaním, alebo iným zákonným spôsobom, ako to vykonal žalobca v inom konaní (odkaz na odseky 40, 41 a 42 odôvodnenia okresného súdu).

12. Žalobca argumentoval, že ak okresný súd tvrdí, že žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia mal podať do dvoch rokov od doručenia nálezu ÚS SR zo dňa 28.2.2013, t.j. do roku 2015, mal žalobca postupovať v príkrom rozpore so závermi Krajského súdu v Bratislave v identickej veci (s čím okresný súd nesúhlasí, pretože ani prípadné iné rozhodnutie v identickej veci nie je dôvodom na nepodanie žaloby), 2. v rozpore s konštantnou judikatúrou NS SR v identických sporoch o ochranu osobnosti - rozsudok sp. zn. a v iných veciach o začiatku plynutia premlčacej lehoty pri bezdôvodnom obohatení sp. zn. a sp. zn. (ani s uvedenou argumentáciou žalobcu okresný súd nesúhlasí, pretože už samotné rozhodnutie sp. zn. sa zaoberá otázkou, či je to rozhodnutie s deklaratórnym alebo konštitutívnym účinkom a ostatné dve rozhodnutia aj otázkou premlčania a to, že tu existujú aj rozhodnutia NS SR vedie k záveru, že nešlo o úplne konštantnú judikatúru a nebolo možné ani vylúčiť, že by vo veci mohlo byť rozhodnuté inak), 3. žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď daný nárok bol priznaný rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.9.2009 č.k. -317, ktorý bol stále platný - nález ÚS SR ho nezrušil (s uvedeným okresný súd nesúhlasí, keď zodpovedá skutočnosti, že predmetný rozsudok nebol zrušený, ale nemožno ho považovať za platný, ako uvádza žalobca, rozsudok tým, že bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu už nebol právoplatný a teda už nekonštituoval práva a povinnosti strán konania z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv o priznaní nemajetkovej ujmy, odpadol dôvod na plnenie, ktorý vznikol podľa tohto rozsudku, až keď rozhodnutie odvolacieho súdu bolo taktiež právoplatné), 4. mal podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia aj po vydaní opätovného rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2014 č. k. -612, ktorým bol nárok žalovanému opätovne právoplatne priznaný (v tomto smere sa okresný súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že právnym dôvodom na plnenie bol prvýkrát - rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.09.2009, č.k. -317 zo dňa 28.9.2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. - 407 zo dňa 19.10.2011, ktorý ale odpadol zrušením rozsudku Krajského súdu v Bratislave). V čase keď Krajský súd v Bratislave opätovne rozhodoval o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie už právny dôvod na plnenie neexistoval a ešte stále neexistoval. Nový právny dôvod na plnenie vznikol právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Bratislava sp. zn. -317 z 28.10.2009 v spojitosti s druhým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014, pretože až tieto dva rozsudky spolu konštituovali nový právny dôvod, na základe ktorého sa malo plniť. Aj v tom štádiu konania mohol žalobca vykonávať úkony smerujúce k vydaniu bezdôvodného obohatenia, na základe právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, resp. mohol vykonať započítanie (viď bod 22 nálezu ÚS SR -62 zo dňa 2.10.2019), alebo iný právny úkon, ktorým by sa jeho plnenie na základe zrušeného právneho titulu stalo plnením z nového právneho titulu, kde by premlčacia lehota potom začala plynúť iným okamihom, 5. mal vynaložiť niekoľkotisícové náklady na súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia protistrane v zjavne stratenom spore, keď pravdepodobnosť úspechu takejto žaloby by bola na základe právneho názoru odvolacieho a NS SR nulová (žalobca dôkazné bremeno o tomto tvrdení neuniesol, jeho tvrdenie že pravdepodobnosť úspechu bola nulová je len v hypotetickej rovine, pretože tak ako sa vyvíjala rozhodovacia prax neskôr, mohla sa vyvíjať a meniť aj skôr), 6. mal predvídať, že o 6 rokov neskôr ÚS SR vydá nález -62 zo dňa 2.10.2019, v ktorom prezentuje iný právny názor (žalobca mal právny názor o konštitutívnom účinku rozhodnutia a o počiatku premlčacej lehoty už skôr a na základe tohto svojho názoru a na základe podania ústavnej sťažnosti v inej veci, síce v časti rozhodovania o trovách konania, bol vo svojom právnom názore úspešný (poukaz na odsek 40, 41, 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku), okrem toho nemožno opomenúť už skôr vydané rozhodnutia (poukaz na odsek 37 napadnutého rozsudku), a preto tvrdí, že v zmysle vyššie uvedených bodov nie je možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby v roku 2013 podal žalobu voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia, jeho nárok by na 100 % zamietli všetky všeobecné súdy v SR, vynaložil by obrovské trovy na vedenie súdneho konania úplne zbytočne. (S uvedenou argumentáciou žalobcu sa okresný súd nestotožnil). Okresný súd sa nestotožnil s argumentom žalobcu, že predbežný právny názor súdu o začatí plynutia premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia v roku 2013 nie je aplikovateľný na nárok žalobcu, ktorým žiada o vydanie zaplatených trov konania, lebo tieto dve rozhodnutia neboli zrušené nálezom ÚS SR a stali sa bezdôvodným obohatením až dňom konečného rozhodnutia vo veci samej rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.9.2020. Okresný súd má za to, že rozhodnutie o trovách konania je rozhodnutím, ktoré je závislé na rozhodnutí o žalobe samotnej. Ak nie je rozhodnutie o samotnej žalobe právoplatné, ak odpadol právny dôvod plnenia z rozhodnutia s konštitutívnymi účinkami, nemôže byť účinné ani rozhodnutie o trovách z takého konania a zákonite musel odpadnúť rovnakým okamihom aj právny titul na plnenie podľa rozhodnutia o trovách konania, i keď nebolo zrušené rozhodnutím.

13. Okresný súd konštatoval, že márne uplynutie premlčacej lehoty treba skúmať v kontexte so stranou konania, ktorá si uplatnila námietku premlčania. Žalobca v konaní neuviedol žiadne okolnosti na strane žalovaného, pre ktoré mu márne uplynula premlčacia lehota. Neobstojí preto argument, že so samotnou dĺžkou konania, ktorú podľa tvrdenia žalobcu zapríčinil Krajský súd v Bratislave, ktorý nerešpektoval nález ÚS SR došlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty a preto by bolo nespravodlivé také rozhodnutie súdu, ktoré by žalobcovi nepriznalo uplatňované právo, keď uvedené márne uplynutie nezavinil žalovaný, resp. jeho konanie, či nekonanie. Márne uplynutie premlčacej lehoty sa nespája so samotnou dĺžkou konania, ale musí byť podmienené okolnosťami na strane tohto účastníka, ktorý sa dovolal námietky premlčania. Žalobca nepreukázal konanie, či nekonanie žalovaného, pre ktoré lehota na premlčanie márne uplynula. Žalobca tvrdí, že požiadavke spravodlivosti odporuje také rozhodnutie súdu, ktoré by mu nepriznalo uplatňované právo okrem iného aj z dôvodu, že retroaktívne v neprospech žalobcu aplikuje nález ÚS SR z roku 2019 na situáciu, ktorá nastala v roku 2013, t.j. 6 rokov predtým. S uvedeným nie je možné sa stotožniť. Žalobca mohol a mal právo podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia už po prvom náleze ÚS SR, po zrušení prvého rozhodnutia odvolacieho súdu to, že bol v základnom konaní neúspešný v inej podobnej veci neznamenalo, že toto právo tu nemal. Žalobca tvrdí, že nezavinil márne uplynutie premlčacej lehoty, keďže od roku 2013 do roku 2020 aktívne bránil svoje práva v súdnom konaní a po právoplatnom ukončení konania na ochranu osobnosti hneď vyzval žalovaného predžalobnou výzvou a následne podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Platné právo a judikatúra mu inú možnosť neposkytovali. Uvedenú argumentáciu žalobcu nie je možné považovať za správnu. Platné právo a judikatúra mu neobmedzovali právo podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia hneď po prvom náleze. Žalobca v konaní nepreukázal, že nemohol konať a podať žalobu hneď po zrušení prvého rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvádza, že sa riadil ustálenou praxou, ktorá pretrvávala viac ako 10 rokov. Ako vyplýva aj z vyjadrenia jeho právneho zástupcu jedným a nie nepodstatným dôvodom, prečo nepodali žalobu už po prvom zrušenom rozhodnutí odvolacieho súdu, bola finančná otázka s tým, že v inom súdnom konaní, kde sa domáhali o vydanie bezdôvodného obohatenia po zrušení rozhodnutí, boli neúspešní a vznikli im veľmi vysoké výdavky. V ďalšom treba poukázať, že aj rozhodovacia činnosť je živým organizmom, ktorý sa mení a vyvíja a potvrdzuje to vlastne aj konanie samotného žalobcu, ktorý v inom konaní napriek ustálenej rozhodovacej činnosti v rámci ústavnej sťažnosti bol úspešný.

14. Žalobca tvrdí, že žalovaný si uplatnil námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Už po prvom náleze ÚS SR mohol predpokladať, že môže nastať situácia, že bude treba plnenie vrátiť. Tvrdí, že obe strany považovali plnenie priznané v roku 2014 za identický nárok ako bol v roku 2011 priznaný. Ak by žalovaný považoval druhý rozsudok za iný nárok mal toto plnenie požadovať od žalobcu a predtým prijaté plnenie z roku 2011 mal v dobrej viere vrátiť. Keďže tak nespravil, konal nedobromyseľne a v takom prípade vedome spôsobil premlčanie nároku žalobcu a teda jeho námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi ( č.l. 351 - zápisnica o pojednávaní z 5.5.2022). Žalovaný s uvedenou argumentáciou nesúhlasil. Uviedol, že namieste je skôr otázka, čo mal a nespravil žalobca. Argumentáciu o konaní v rozpore s dobrými mravmi žalobca prehadzuje na žalovaného (č.l. 351 - zápisnica o pojednávaní z 5.5.2022). Argumentácia žalobcu o konaní žalovaného, ktoré by malo byť konaním v rozpore s dobrými mravmi, nie je správna. Žalobca v konaní nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenie, že žalovaný konal nedobromyseľne a vedome spôsobil premlčanie nároku žalobcu a preto je jeho námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že žalovaný nevrátil po roku 2013 žalobcovi poskytnuté plnenie nemožno bez ďalšieho považovať na nedobromyseľné konanie, naviac, ak samotný žalobca v tom čase žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia nevyzval. Iná by bola situácia, ak by bol žalobca vyzval žalovaného, po prvom zrušujúcom náleze na vrátenie plnenia, vydanie bezdôvodného obohatenia a keby napr. žalovaný reagoval tak, že by síce uviedol, že je ochotný plnenie vrátiť, ale v lehote dlhšej, že by zámerne naťahoval čas s vrátením plnenia a došlo by k uplynutiu premlčacej lehoty. Žalobca ale v tom čase žalovaného nevyzval mimosúdne na vrátenie, vydanie bezdôvodného obohatenia. Tvrdenie, že žalovaný vedome spôsobil premlčanie zostalo len v rovine tvrdenia, bez predloženia akýchkoľvek dôkazov. Žalobca nepreukázal, že by žalovaný konal nedobromyseľne, nepreukázal, že žalovaný vedome spôsobil premlčanie a teda v konečnom dôsledku nepreukázal ani tvrdenie, že žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi.

15. Záverom okresný súd uzavrel, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia podal včas v premlčacej lehote, neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazu o tom, že zo strany žalovaného by malo ísť o konanie v rozpore s dobrými mravmi a o zneužitie práva v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania (§ 3 Občianskeho

zákonníka). Naopak žalovaný sa úspešne dovolal premlčania a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

16. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol tak, že žalovanému ako úspešnej strane priznal voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

17. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť s poukazom na , , . Argumentoval tým, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný a žalovaným uplatnená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uviedol, že v rámci svojej argumentácie o začiatku plynutia premlčacej doby opakovane v priebehu konania poukazoval na závery právnej teórie ako aj z judikatúry NS SR a ÚS SR, konkrétne rozsudok NS SR sp. zn. bod 35, keď okresný súd konštatuje, že daný rozsudok NS SR nie je na tento prípad aplikovateľný, nakoľko uvedené závery možno aplikovať len na konania, ktorých predmetom bolo vydanie deklaratórneho rozhodnutia súdu, s čím však žalobca nesúhlasí. Poukázal na to, že závery rozsudku NS SR sp. zn. , boli prevzaté aj v uznesení sp. zn. zo dňa 23.10.2010 (premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že pôvodný rozsudok, na základe ktorého sa pri ochrane osobnosti plnila náhrada peňažného zadosťučinenia, bol po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nahradený novým, návrh zamietajúcim rozsudkom, začína plynúť už jeho vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu teda nie je tým okamihom, ktorým dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia, a preto nemožno od neho počítať plynutie premlčacej doby). Preto nie je pravdou, že v prípade riešenom pred NS SR sa jednalo o deklaratórne rozhodnutie súdov nižších inštancií, ale rovnako ako v predmetnom prípade bolo predmetom konania ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavujúca bezdôvodné obohatenie. Závery NS SR vyslovené v rozsudku sp. zn. a uznesení sp. zn. sú preto priamo aplikovateľné na tento prípad. Žalobca v zmysle doktríny legitímneho očakávania v roku 2013 po vydaní prvého nálezu ÚS SR č. k. mal očakávania, že jeho prípadná žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia nebude úspešná z dôvodu existencie ustálenej a konštantne potvrdzovanej judikatúry NS SR v tejto veci. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol v rozpore s uvedenou doktrínou a nakoľko v predmetnej veci existuje dlhodobá a konštantná rozhodovacia prax NS SR potvrdzujúca správnosť postupu žalobcu, napadnutý rozsudok súdu javí známky svojvôle a arbitrárnosti. Arbitrárnosť rozsudku spočíva v jeho zjavne svojvoľných záveroch a neodôvodnenom odklone od judikatúry NS SR uvedenej vyššie bez riadneho a racionálneho odôvodnenia. V napadnutom rozsudku len stroho uvádza, že závery vyslovené v rozhodnutiach prezentovaných žalobcom nemožno na danú vec aplikovať.

18. Nesúhlasí so skutkovými závermi okresného súdu v odseku 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku (že z nálezu ÚS SR zo dňa 2.10.2019, č. k. -62 vyplýva, že žalobca už v inom konaní argumentoval tým, „že lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť právoplatným zrušením rozsudku č. 1 ako aj rozsudku súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti tvrdil, že ide o konštitutívne rozhodnutie všeobecného súdu a právnym dôvodom na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy je právoplatné rozhodnutie súdu a nie neoprávnený zásah do osobnostných práv zúčastnenej osoby.“), ďalej v odseku 44 (že dňom právoplatnosti nálezu ÚS SR -49 zo dňa 28.2.2013, t. j. dňom 17.5.2013 odpadol právny dôvod, na základe ktorého plnil žalobca žalovanému. Týmto dňom teda vzniklo bezdôvodné obohatenie, týmto dňom začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia lehota na jeho vydanie. Lehota márne uplynula 17.5.2015. Dňom právoplatnosti rozsudku prvej inštancie sp. zn. -317 zo dňa 28.10.2009 v spojitosti s druhým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. - 612 zo dňa 12.11.2014 vznikol nový právny dôvod na plnenie, lebo rozsudok bol odvolacím súdom potvrdený, pretože až právoplatnosťou týchto dvoch rozhodnutí boli nanovo konštituované práva a povinnosti na zaplatenie nemajetkovej ujmy, i keď v rovnakej výške. Samotné prebiehajúce odvolacie konanie a druhé rozhodnutie odvolacieho súdu k prvému a jedinému rozhodnutiu súdu prvého stupňa o nemajetkovej ujme nebolo dôvodom na prerušenie plynutia, resp. na spočívanie premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť 17.5.2013. Opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní proti prvému a jedinému rozhodnutiu súdu prvej inštancie totiž nedošlo k obnoveniu právneho dôvodu, ktorý odpadol 17.5.2013, ale došlo ku vzniku nového právneho dôvodu na plnenie a preto bolo namieste vykonať úkony smerujúce k zabezpečeniu plnenia poskytnutého na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol, napr. započítaním, alebo iným zákonným spôsobom, ako to vykonal žalobca

v inom konaní), ktoré javia známky prílišného formalizmu pri výklade a aplikácii práva. Okresný súd v napadnutom rozsudku de facto tvrdí, že žalobca mal začať vymáhať bezdôvodné obohatenie už po právoplatnosti prvého nálezu ÚS SR č. k. -48, t. j. počnúc dňom 17.5.2013 bez ohľadu na konečný výsledok konania. Krajský súd v Bratislave však už dňa 12.11.2014 vydal rozsudok č. k. -612, ktorým opäť potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 (vo výroku o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Je zrejmé, že prípadná žaloba žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, by bola teda neúspešná a zaplatenú náhradu nemajetkovej ujmy by žalovaný nebol povinný vydať. Závery okresného súdu ohľadom vzniku nového právneho dôvodu na plnenie po vydaní rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 však nie sú správne. Právnym dôvodom plnenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bol stále rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -317, ktorým bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a zároveň aj jej výška žalovanému priznané. Osvojením si záverov okresného súdu o vzniku nového právneho dôvodu na plnenie by vznikla situácia, kedy by žalovaný bol povinný plniť dvakrát (prvýkrát na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 a druhýkrát na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -612) a následne prvé plnenie vymáhať žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tento právny názor súdu je v priamom rozpore s uvedenou judikatúrou NS SR a ÚS SR. Pripustiac právny názor okresného súdu o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby žalobcu, opätovné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi spôsobilo prerušenie plynutia premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia. V takomto prípade však žalobca aj tak uplatnil svoje právo na súde včas. Ústavný súd SR v poradí druhým nálezom č. k. -52 zo dňa 7.2.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -612. Nález Ústavného súdu SR bol žalobcovi doručený dňa 11.4.2019, t. j. od tohto dňa začala žalobcovi plynúť nová subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá by uplynula dňom 11.4.2021. Pričom návrh na vydanie platobného rozkazu na Okresný súd Banská Bystrica však žalobca podal už dňa 24.2.2021, t. j. v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby. Aj v prípade pripustenia správnosti záverov okresného súdu, teda žalobca podal návrh na súd včas a jeho nárok nie je preto premlčaný.

19. Žalovaného vznesenie námietky premlčania vykazuje znaky nedobromyseľnosti za súčasného zjavného zneužitia práva. Ústavný súd SR v náleze č. k. -49 už v roku 2013 skonštatoval, že „za týchto okolností považuje ústavný súd právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka (pozn. žalobca) neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný. Tento záver iba zvýrazňuje skutočnosť, na ktorú poukazovala sťažovateľka v doplnení svojej sťažnosti, že Okresný súd Dunajská streda svojím rozsudkom č. k. -555 zo 4. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. -606 z 22. mája 2012 vo vzťahu k obdobným článkom, ako sú inkriminované články sťažovateľky, žalobný návrh B. C. na ochranu osobnosti proti regionálnych printovým médiám právoplatne zamietol.“ Žalovaný preto už v roku 2013 po vydaní citovaného nálezu Ústavného súdu SR musel vedieť, že jeho žaloba na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy bude s prihliadnutím na všetky v tom čase známe okolnosti a záväznosť nálezu Ústavného súdu SR neúspešná. Aj napriek tomu však žalobca naďalej pokračoval vo vedení súdneho konania proti žalobcovi a žalobu nevzal na základe jemu dostupných informácií o jej zjavnom neúspechu späť. Napriek záväzným právnym názorom vysloveným v uvedenom náleze Ústavného súdu SR tak žalovaný pokračoval vo vedení súdneho konania voči žalobcovi a aktívne uplatňoval svoje domnelé práva na súde. Žalovaný svojím šikanóznym výkonom práva, ktorého neúspech bol deklarovaný v predmetnom náleze odďaľoval právoplatné ukončenie konania o jeho žalobe. Žalovaný teda v rozpore s dobrými mravmi napriek názoru vyslovenému Ústavného súdu SR mienil zapríčiniť premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. aspoň oddialenie jeho vydania. Napriek uvedenému však žalobca v zmysle vyššie uvedených skutočností v tomto odvolaní nepovažuje svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za premlčaný a je toho názoru, že svoj nárok na súde uplatnil včas.

20. Okresný súd nesprávne právne posúdil danú vec, keď nesprávnym výkladom nálezu ÚS SR č. k. -62 následne dospel aj k nesprávnym právnym záverom v predmetnej veci. Namietal závery okresného súdu v odseku 45 odôvodnenia napadnutého rozsudku a výklad nálezu Ústavného súdu SR č. k. -62, ktoré považuje za svojvoľné a prekrútené (poukaz na odsek 49 „Vychádzajúc z uvedeného, potom v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia

upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo veci, ktorým by bolo priznané toto právo dotknutej osoby, je potrebné vyplatenú sumu považovať za bezdôvodné obohatenie. Preto právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu, právnym dôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu.“). Ústavný súd SR v danom náleze výslovne uviedol, že na vznik bezdôvodného obohatenia a začiatku plynutia premlčacej lehoty už od zrušenia rozhodnutia, nesmie po zrušení právoplatného rozhodnutia zakladajúceho povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch zároveň existovať žiadne iné rozhodnutie vo veci, ktorým by bolo priznané toto právo dotknutej osoby. Ústavný súd SR v náleze vôbec neuvádza podmienku, žeby toto druhé rozhodnutie priznávajúce právo dotknutej osoby muselo byť právoplatné. Podľa okresného súdu v napadnutom rozsudku by na to, aby premlčacia lehota nezačala plynúť dňom zrušenia právoplatného rozhodnutia, muselo popri zrušenom právoplatnom rozhodnutí existovať ďalšie právoplatné rozhodnutie priznávajúce totožné právo. Takýto stav súbežnej existencie dvoch právoplatných rozhodnutí priznávajúcich totožné právo dotknutej osobe by však bol v rozpore s právnym poriadkom a príslušnými právnymi predpismi v Slovenskej republike a nemožno reálne uviesť situáciu, kedy by k takémuto stavu čo i len teoreticky mohlo dôjsť. Uvedené závery súdu preto postrádajú ratio, sú nelogické a svojvoľné. V prejednávanej veci po zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011 existoval rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 zo dňa 28.10.2009, ktorý uvedeným nálezom ÚS SR č. k. -49 zrušený nebol. Jedná sa preto o odlišný právny stav ako v prípade nálezu ÚS SR č. k. -62, a tento nález teda nie je aplikovateľný na predmetné konanie.

21. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. Konkrétnej otázke premlčania pri vydaní bezdôvodného obohatenia v prípade konštitutívneho rozhodnutia (priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch pri ochrane osobnosti) sa svojho času venoval len rozsudok vo veci sudcu NS SR H. G., ktorý rozsudok podľa právneho názoru žalovaného, ale aj samotného žalobcu (ktorý bol procesnou stranou v danom konaní) vykazuje zjavné znaky už žalobcom spomínanej arbitrárnosti a svojvôle. Ide o typický až učebnicový príklad zlého rozsudku - excesu, potvrdeného viacerými súdnymi inštanciami. V súlade s vývojom judikatúry, ktorý vývoj jednoznačne smeruje ku korekcii skorších (nesprávnych) právnych názorov, bol vydaný nález sp. zn. zo dňa 2.10.2019. Žalobca sa nemôže odvolávať na princíp právnej istoty, argumentujúc starším prekonaným rozhodnutím. Žalobca v kontexte argumentácie nesprávnych skutkových zistení, poukázal na odsek 44 napadnutého rozsudku, kedy okresný súd v súlade s obranou žalovaného vypočítal začiatok plynutia premlčacej lehoty, ktorý viaže na nález ÚS SR zo dňa 28.2.2013 (doručený dňa 17.5.2013), kedy bol po prvýkrát zrušený v poradí prvý potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Uvedený názor nenesie znaky žiadneho formalizmu, okresný súd len jasne konštatoval, že pokiaľ žalobca plnil na základe právneho titulu, t.j. právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, tak zrušením právneho titulu (t.j. právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia) zanikol pre žalobcu dôvod plnenia, preto od momentu jeho zrušenia mohol a mal požiadať (žalovať) o vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. poskytnutého plnenia na základe dôvodu/titulu, ktorý odpadol, akékoľvek ďalšie rozhodnutie súdu (v tom čase nepredvídateľné, aktuálne však známe), by zakladalo nový titul plnenia pre tú ktorú stranu (ktorá by bola v konaní úspešná, či už vo veci samej alebo vo veci trov konania). Tvrdenie žalobcu, že tieto závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, lebo v prípade neúspechu by žalobca musel plniť 2 x, sú nezmyselné. V prípade, ak by bol žalobca aj po druhýkrát zaviazaný na plnenie (čo aj bol) mohol sa v prípade, ak by žalovaný požadoval duplicitné plnenie efektívne brániť tým, že už plnil, a započítať si svoje skoršie plnenie, na plnenie podľa nového exekučného titulu. V tomto kontexte neobstojí právna námietka žalobcu, že mu začala plynúť premlčacia lehota až po druhom náleze Ústavného súdu, kedy bolo zrušené druhé rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Neexistuje právny rozdiel medzi prvým a druhým nálezom Ústavného nálezu SR, rozdiel je len v postupe Krajského súdu v Bratislave, ktorý po druhom náleze Ústavného súdu SR rezignoval a žalobu zamietol. Žalovaný nezavinil plynutie premlčacej doby, preto mu nie je možné vytýkať akékoľvek zneužitie práva, žalovaný nebránil žalobcovi podať žalobu skôr, nezavádzal ho. Jediný kto zapríčinil márne uplynutie premlčacej doby je žalobca, ktorý sa spoliehal na svoju negatívnu právnu skúsenosť z minulosti, pričom z opatrnosti o trovy konania nepodal žalobu včas (čo fakticky uviedol na pojednávaní). Druhá vec je systematická, t.j. pomalé rozhodovanie súdov, ktoré sa však týka všetkých účastníkov konania. Práve žalobca podal prvý podnet na Ústavný súd SR, o ktorom Ústavný súd SR z hľadiska zásady subsidiarity (bolo podané dovolanie) nemal vôbec

rozhodovať. Čiže práve konanie žalobcu a prvý nález vytvára veľmi závažné otázky prečo Ústavný súd SR konal, keď nemal konať, na podnet koho. Žalobca v kontexte nesprávneho právneho posúdenia veci argumentuje tým, že okresný súd nesprávne vyložil záver nálezu sp. zn. (právna veta „Vychádzajúc z uvedeného, potom v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo veci, ktorým by bolo toto právo dotknutej osobe priznané, je potrebné vyplatenú sumu považovať za bezdôvodné obohatenie“). Žalovaný ďalej v texte odvolania poukazuje zrejme na podčiarknutú spojku „a“ z ktorého sa snaží vyvodiť, že a „súčasne“ neexistuje žiadne rozhodnutie vo veci. Tento vcelku účelový výklad právnej vety nedáva logický zmysel. Spojka „a“ bola evidentne z hľadiska logiky textu použitá v spojení „a teda“, čo znamená, že ak dôjde k zrušeniu (s dôrazom na) „právoplatného“ rozhodnutia, čo došlo prvým nálezom ÚS SR a teda neexistuje tu žiadne (právoplatné) rozhodnutie vo veci, čo neexistovalo je potrebné považovať vyplatenú sumu za bezdôvodné obohatenie... presne tak to chápe žalovaný, okresný súd ako aj žalobca (ale len vo veci G.), teda ide o moment doručenia nálezu ÚS SR.

22. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu a uviedol, že žalovaný účelovo opomína skutočnosť, že predmetom konania o ústavnej sťažnosti sp. zn. boli trovy konania v spore o ochranu osobnosti, ktorých sa žalobca v danom konaní domáhal. A teda uvedený nález nemožno aplikovať na toto konanie, preto nepredstavuje žalovaným tvrdený vývoj judikatúry vo veciach premlčania vydania bezdôvodného obohatenia, ale vývoj judikatúry v odlišnej právnej otázke, aká je predmetom tohto konania. Nález ÚS SR sp. zn. žiadnym spôsobom nespochybňuje trvanie nároku žalobcu a nedokazuje premlčanie v tejto veci, nakoľko v danom prípade sa jednalo o absolútne odlišný skutkový stav veci. V predmetnom konaní prvým nálezom Ústavného súdu SR č. k. -49 došlo k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011, avšak rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 zo dňa 28.10.2009, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému, zostal nálezom ÚS SR nedotknutý. Žalovaný opomína skutočnosť, že nálezmi ÚS SR nebol dotknutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I ukladajúci žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v súdom priznanej výške. Okresný súd svojou argumentáciou v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku vytvára stav, kedy by rozsudok Okresného súdu BA I č. k. -317 zo dňa 28.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011 a totožný rozsudok Okresného súdu Bratislava I v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014 zakladali dva rôzne nároky žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch od žalobcu. K týmto nelogickým záverom sa okresný súd dopracoval len z dôvodu nesprávnej aplikácie a výkladu nálezu ÚS SR sp. zn. na túto právnu vec napriek zjavným a výrazným odlišnostiam oboch konaní, ktoré znemožňujú aplikovať tento nález ÚS SR na toto konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca sa v priebehu prvoinštančného konania a ani v odvolacom konaní nestotožnil so závermi súdu o začiatku plynutia premlčacej doby právoplatnosťou prvého nálezu ÚS SR, a to s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorej začína premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia po zrušení rozsudku, na základe ktorého sa plnilo, plynúť vyhlásením návrh zamietajúcim rozsudkom. Aj v prípade aplikácie záverov súdu o začiatku plynutia premlčacej lehoty, opätovné potvrdenie rozsudku Okresného súdu Bratislava I rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014 spôsobilo prerušenie plynutia premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia a žalobca tak uplatnil svoje právo na súde včas. V odvolaní vysvetlil, v čom konanie žalovaného nesie znaky nedobromyseľnosti a zneužitia práva. Žalovaný už v roku 2013 po vydaní prvého nálezu ÚS SR musel vedieť, že jeho žaloba na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy bude s prihliadnutím na všetky v tom čase známe okolnosti a záväznosť nálezu ÚS SR neúspešná. Umelo naťahoval súdne konanie o zjavne nedôvodnej žalobe a odďaľoval vydanie konečného rozhodnutia vo veci. Žalobca v tejto časti poukazuje na svoje odvolanie a pridržiava sa svojej argumentácie v odvolaní, ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Z citovaného nálezu ÚS SR vôbec nevyplýva záver prezentovaný žalovaným, žeby spojka „a“ mala byť interpretovaná vo význame „a teda“ a nie ako vyjadrenie nutnosti kumulatívneho splnenia oboch podmienok uvedených v náleze. Citovaný záver ÚS SR nadobudne význam prezentovaný žalovaným až po doplnení slova „teda“, ktoré sa však v danej vete ÚS SR nenachádza a záver prezentovaný žalovaným je možno z danej vety dostať až prekrútením jej významu a jej úpravou. Je zrejmé, že po doplnení slova „teda“ do vyššie citovanej vety ÚS SR sa absolútne zmení jej význam, avšak takýto výklad je len účelový a prekrúcajúci pôvodný význam záverov ÚS SR. Citované závery ÚS SR musia byť vykladané v spojení s bodom 51. nálezu, v ktorom ÚS SR uviedol, že „neobstojí právny záver krajského súdu, že zrušením rozsudku č. 1 a rozsudku súdu

prvej inštancie vo veci ochrany osobnosti nedochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť až do právoplatnosti nového rozhodnutia vo veci samej.“ Uvedené znamená, že na to, aby v konaní o ochranu osobnosti medzi žalobcom a žalovaným došlo k plynutiu premlčacej doby už právoplatnosťou prvého nálezu ÚS SR č. k. -49, muselo by dôjsť k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011 a zároveň k zrušeniu rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 zo dňa 28.10.2009. Uvedený bod 51. nálezu ÚS SR sp. zn. tak vyvracia polemiku žalovaného o význame spojky „a“ v bode 49. nálezu a v zmysle záverov citovaného nálezu by pre začiatok plynutia premlčacej doby právoplatnosťou prvého nálezu ÚS SR v tomto konaní muselo dôjsť aj k zrušeniu rozsudku OS BA I ukladajúceho žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V konaní o ochranu osobnosti medzi žalobcom a žalovaným však od roku 2009 až do roku 2020 (do vydania druhého rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. -812 zo dňa 30.9.2020) existoval rozsudok súdu prvej inštancie, a to rozsudok OS BA I č. k. -317 zo dňa 28.10.2009, ktorý zostal nedotknutý až do vydania druhého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorým došlo k zmene rozsudku OS BA I a zamietnutiu žaloby žalovaného v konaní o ochranu osobnosti (č. k. -612 zo dňa 12.11.2014). Jedná sa preto o diametrálne odlišnú situáciu, ako tomu bolo v konaní, v ktorom bol vydaný nález ÚS SR sp. zn. . Závery tohto nálezu, preto nemožno aplikovať na túto právnu vec a premlčacia doba nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť až vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -812 zo dňa 30.9.2020 v zmysle záverov NS SR v rozsudku sp. zn. a uznesenia NS SR sp. zn. .

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nemožno rozsudok v napadnutom I. výroku považovať za vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené v napadnutom rozsahu podmienky pre jeho zmenu v zmysle .

24. Žalobca sa žalobou voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 39.008,93 eur (pozostávajúca zo sumy 33.193,93 eur v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 zo dňa 28.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011, zo sumy 4.508,65 eur (trovy právneho zastúpenia) a zo sumy 829,85 eur (súdny poplatok) v zmysle uznesenie Okresné súdu Bratislava I. č. k. -414 zo dňa 14.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -472 zo dňa 30.5.2012, zo sumy 476,51 eur náhrada trov odvolacieho konania v zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014).

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne I. výrokom žalobu zamietol (suma 39.008,93 eur), II. výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie.

26. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav, no vec nesprávne právne posúdil (výklad v spojení s ), keď z obsahu spisu sú zrejmé všetky skutočnosti, ktoré je možné použiť pri zmene súdneho rozhodnutia, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem ( ).

27. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie (označené už v odseku 3), ktoré neboli medzi stranami sporné a odvolateľom

ani namietané, že žalobca dňa 15.12.2011 zaplatil žalovanému 33.193,93 eur titulom nemajetkovej ujmy na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. -317 zo dňa 28.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -407 zo dňa 19.10.2011, že žalobca dňa 2.8.2012 zaplatil žalovanému 4.508,65 eur titulom trov konania (trovy právneho zastúpenia) a 829,85 eur titulom trov konania (súdny poplatok) na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. -414 zo dňa 14.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -472 zo dňa 30.05.2012, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. -49 zo dňa 28.2.2013 (doručeným žalobcovi dňa 17.5.2013) vyhovel ústavnej sťažnosti žalobcu a zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -612 zo dňa 12.11.2014 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. -317 zo dňa 28.10.2009 vo výroku o uložení povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 33.193,92 eur a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 eur, že žalobca náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 eur zaplatil žalovanému dňa 26.2.2015, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. -52 zo dňa 7.2.2019 (doručený žalobcovi dňa 11.4.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014 a celú vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -812 zo dňa 30.9.2020 rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č. k. -317 zo dňa 28.10.2009, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) povinnosť zaplatiť žalobcovi (v tomto konaní žalovanému) sumu 33.193,92 eur zmenil tak, že žalobu (žalovaného, v tom konaní žalobcu) zamietol, že žalobca zaslal žalovanému (zároveň aj jeho právnemu zástupcovi) výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 22.12.2020.

28. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

29. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

30. Predmetom konania je nárok žalobcu na vrátenie peňažného plnenia, ktoré poskytol na základe povinnosti uloženej mu právoplatným a vykonateľným rozsudkom, ktorý bol rozhodnutím Ústavného súdu SR zrušený. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva primárne na závere, že peňažné plnenie poskytnuté na základe povinnosti uloženej právoplatným rozsudkom sa okamihom jeho zrušenia v dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku stalo plnením, pre ktoré odpadol právny dôvod. Problematickou sa v posudzovanom prípade stala otázka, s ktorým momentom je spojený počiatok plynutia premlčacej doby. V zmysle tvrdenia žalobcu nastáva tento moment rozhodnutím v pôvodnom konaní o veci samej (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -812 zo dňa 30.9.2020), teda dňa 30.9.2020, resp. v zmysle podaného odvolania dňa 11.4.2019 dňom doručenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 7.2.2019 (ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014). Žalovaný naopak tento moment spája s momentom doručenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -49 zo dňa 28.2.2013 (ktorý zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -107 zo dňa 19.10.2011), dňom 17.5.2013.

31. Podľa kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať, ods. 2 bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

32. Podľa záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

33. Inštitút bezdôvodného obohatenia upravuje vo svojej VI. časti, tretej hlave, ustanovenia - . Všeobecná skutková podstata bezdôvodného obohatenia je zakotvená v , ktoré zákon chápe ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil a právo toho, na koho úkor k obohateniu došlo, požadovať vydanie, o čo sa povinný obohatil. Konkrétne skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia sú taxatívne vymenované v . Špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k neplatnej alebo zrušenej zmluve je , podľa ktorého je každý z účastníkov takejto zmluvy povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Toto ustanovenie má teda reštitučný charakter spočívajúci v obnovení predchádzajúceho stavu. V každom prípade vzniku bezdôvodného obohatenia ustanovenie zakotvuje povinnosť jeho predmet vydať tomu, na úkor koho bol získaný.

34. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí totiž preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.

35. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, mieri na tie prípady, v ktorých v okamihu poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamihom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Bezdôvodné obohatenie poskytnutím plnenia na základe právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, vzniká aj v prípadoch, keď niekto plnil na základe právoplatného súdneho rozhodnutia ukladajúceho mu povinnosť na plnenie, ktoré bolo neskôr (na podnet mimoriadneho opravného prostriedku) zrušené s tým, že ak bolo plnenie poskytnuté na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, vzniká záväzok k vydaniu bezdôvodného obohatenia len vtedy, ak účastník podľa rozhodnutia plnil povinnosť, ktorú v skutočnosti (podľa hmotného práva) nemal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa. 9.2.2017, v zmysle ktorého zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky, teda ak sa ním zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Z uvedeného potom vyplýva, že ak sa domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho žaloby a s tým spojený počiatok plynutia premlčacej doby od toho, či právny dôvod plnenia spočíval v reálne existujúcom hmotnoprávnom základe, teda či pôvodný rozsudok mal deklaratórne účinky. Otázku či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú.

36. V rozhodnutí sp. zn. , na ktoré sa odvolával v predmetnom konaní žalobca, Najvyšší súd SR uviedol, že o bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v prípade poskytnutia a prijatia plnenia na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť potom k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod teda trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval, takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá svoje deklaratívne rozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku. Z uvedeného vyplýva, že NS SR zaujal názor, že ak išlo o deklaratórne rozhodnutie súdu, bezdôvodné obohatenie vznikne až vydaním nového rozhodnutia. Napriek tomu ale najvyšší súd v označenom rozhodnutí tiež uviedol, že podobným prípadom je aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

(tzv. materiálna satisfakcia), ktorej základ a výšku určuje iba súd konštitutívnym rozhodnutím (len týmto okamihom vzniká záväzok) nezávisle od výšky náhrady žiadanej žalobcom (v pôvodnom konaní), a to podľa kritérií ustanovených v . Preto len po právoplatnosti rozsudku vo veci samej (o základe a výške peňažnej satisfakcie), vynesenom po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu sa prípadne možno domáhať vrátenia pôvodného plnenia. Najvyšší súd uzavrel, že v danom prípade k získaniu bezdôvodného obohatenia na strane povinného subjektu (žalovaného- odporcu) došlo až vydaním (právoplatnosťou) nového, návrh zamietajúceho rozhodnutia o veci ochrany osobnosti a v jeho rámci aj o peňažnej satisfakcii.

37. Otázku definovania konštitutívneho a deklaratórneho súdneho rozhodnutia riešil Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 9.2.2017 a vyslovil záver, že právoplatné deklaratórne rozhodnutie je také, ktoré nepredstavuje právny dôvod plnenia (v zmysle ), ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu. Aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. , dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. sp. zn. : „Samotné právoplatné rozhodnutie nepredstavuje právny dôvod plnenia /v zmysle Obč. zák./ ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu. Per eliminationem možno dospieť k záveru, že právoplatný rozsudok súdu bude právnym dôvodom plnenia (v zmysle ) len vtedy ak sa právoplatnosťou rozsudku konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Ak bude takýto rozsudok na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, potom pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol (v zmysle ).“ S uvedeným právnym názorom sa stotožnil aj senát Ústavného súdu SR, ktorý rozhodnutím vo veci sp. zn. zo dňa 2.10.2019 vyslovil, že rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Ústavný súd Slovenskej republiky vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky, či sú vôbec splnené podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu. Teda nejde tu o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva, a už vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd, keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť zásahu, ho môže konštituovať svojím rozhodnutím. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že možnosť priznania tohto práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy . Vychádzajúc z uvedeného, potom v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo veci, ktorým by bolo toto právo dotknutej osobe priznané, je potrebné vyplatenú sumu považovať za bezdôvodné obohatenie. Preto právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu, právnym dôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu. Na základe uvedeného potom ústavný súd zdôraznil (v odseku 51), že neobstojí právny záver krajského súdu, že zrušením rozsudku vo veci ochrany osobnosti nedochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť až do právoplatnosti nového rozhodnutia vo veci samej. Zároveň v odseku 50 uviedol, že v inej veci iného sťažovateľa konštatoval, že právoplatný rozsudok súdu bude právnym dôvodom plnenia len vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Ak bude takýto rozsudok na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, potom pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol [v zmysle ()]. S uvedeným právnym názorom sa stotožňuje aj vo veci rozhodujúci senát.

38. Vo vzťahu k otázke definovania charakteru zrušeného rozhodnutia odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13.2.2013, ktorom ústavný súd upriamil pozornosť na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. V zmysle tohto rozhodnutia: „Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením“.

39. Ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené alebo stratilo podľa procesných predpisov účinky, sa bezdôvodne obohacuje len vtedy, ak právny dôvod plnenia reálne

nespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, potom trvá ďalej, bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto právo iba deklarovalo, bolo či nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť (pozri uznesenie NS SR sp. zn. - R 74/2019). Zároveň v odseku 10 Najvyšší súd SR uviedol: „Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol (otázka naplnenia ktorej skutkovej podstaty podľa odvolacieho súdu rezonovala v preskúmavanej veci), dopadá na tie prípady, kedy v čase poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti odpadol, stratil svoje právne účinky. Majúc ale na zreteli, že bezdôvodné obohatenie vzniká za splnenia určitých zákonom stanovených podmienok, a teda na jeho vznik stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu, alebo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, súdu rozhodujúcemu o žalobe na splnenie povinnosti na jeho vydanie naisto nepostačuje zistenie, že rozhodnutie, na základe ktorého bolo plnené (nie je rozhodujúce, či plnenie bolo dobrovoľné alebo bolo vymožené v exekučnom konaní), bolo následne zrušené, resp. došlo podľa procesných predpisov k strate jeho účinnosti. Ak sa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok (ktorý toto právo iba deklaroval) bol či nebol zrušený. Otázku, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené, len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2011, sp. zn. )“.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že plnením podľa právoplatného rozsudku, ktorý bol neskôr zrušený, dôjde k bezdôvodnému obohateniu vtedy, pokiaľ ide o plnenie povinnosti, ktorá podľa hmotného práva neexistovala. Rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle je jednoznačne rozhodnutím, ktoré má konštitutívny účinok, tak ako so správne konštatoval aj prvoinštančný súd v odseku 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku. V predmetnej veci aj podľa odvolacieho súdu nepochybne išlo o takéto plnenie, a teda vzniklo bezdôvodné obohatenie. Bol to dôsledok situácie, kedy došlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia konštitutívnej povahy, pretože takýmto rozsudkom bola vytvorená dovtedy neexistujúca povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa . Právny dôvod takéhoto plnenia spočíval len vo vykonateľnom súdnom rozhodnutí. Peňažné plnenie, ktoré bolo na základe zrušeného právoplatného rozhodnutia zaplatené, sa stalo bezdôvodným obohatením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Inak povedané, jeho zrušením dovtedy existujúci právny dôvod odpadol a skôr zaplatené plnenie sa stalo bezdôvodným obohatením. Takéto bezdôvodné obohatenie vzniká okamihom, kedy bolo rozhodnutie, na základe ktorého bolo plnené, zrušené.

41. Rozhodujúcou právnou otázkou zostalo posúdenie premlčania, nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania a súd prvej inštancie ju považoval za dôvodnú a žalobu zamietol práve z dôvodu premlčania s poukazom na .

42. Podľa , právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

43. Podľa , právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, ods. najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

44. Základným inštitútom premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky

premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať ( tretia veta ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia a pod. (por. rozsudok NS SR sp. zn. z 24.10.2005).

45. Pod premlčaním sa rozumie - oslabenie práva - t. j. súdnu nevymáhateľnosť práva, ktoré sa neuplatnilo v stanovenej lehote (premlčacej dobe) za podmienky, že dlžník vznesie námietku premlčania, ale vzhľadom na existenciu záväzku možnosť dlžníka premlčací záväzok (naturálny záväzok) dobrovoľne splniť aj po uplynutí premlčacej doby. Premlčanie spočíva teda na dvoch právnych skutočnostiach: 1. na uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, ktorú nemožno ani skrátiť, ani predĺžiť, pretože je stanovená kogentnými predpismi, 2. na neuplatnení práva pred súdom alebo u iného príslušného orgánu.

46. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je stanovená dvojaká, kombinovaná premlčacia doba, t. j. subjektívna a objektívna. Tieto dve premlčacie doby začínajú, bežia a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Pre vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby platí, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, ak skončí beh jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte beží druhá premlčacia doba. Ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt a je vznesená námietka premlčania, nemožno právo priznať. Z hľadiska posúdenia začiatku plynutia premlčacej dvojročnej doby je rozhodujúci okamih, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre stanovenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby, a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej (v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia) je rozhodujúci okamih, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ust. .

47. Prvoinštančný súd v odseku 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku uzavrel, že deň 17.5.2013 (deň právoplatnosti nálezu ÚS SR sp. zn. -49 zo dňa 28.2.2013) je okamihom, kedy právny dôvod (rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 zo dňa 28.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011) odpadol a týmto dňom vzniklo bezdôvodné obohatenie, a začala plynúť žalobcovi aj subjektívna dvojročná premlčacia doba na jeho vydanie, ktorá márne uplynula dňa 17.5.2015 (pričom žaloba v danej veci bola podaná dňa 24.2.2021 – pozn. odvolacieho súdu).

48. Súd prvej inštancie správne ustálil, že zrušené rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa je rozhodnutím konštitutívnej povahy, avšak otázku, že v predmetnom prípade je potrebné počiatok behu premlčacej doby spojiť s dňom (právoplatnosti) doručenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -49 zo dňa 28.2.2013, ktorým bol zrušený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -407 zo dňa 19.10.2011 vyhodnotil nesprávne. V prípade, že je právoplatné rozhodnutie (z podnetu mimoriadneho postupu mimoriadneho opravného prostriedku) bolo zrušené, nastáva taký procesný stav, ako keby rozhodnutie nebolo vydané. Preto spôsobilým prostriedkom pre prijatie úsudku, že odpadnutím právneho dôvodu pre plnenie vzniká bezdôvodné obohatenie je vedomosť o zrušení rozhodnutia. Právoplatnosťou súdneho rozhodnutia ohľadom zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku ukladajúceho povinnosť plniť, začína bežať objektívna premlčacia doba. Žalobcovi bolo rozhodnutie ústavného súdu č. k. -52 zo dňa 7.2.2019 (ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -612 zo dňa 12.11.2014) doručené dňa 11.4.2019, respektíve týmto dňom nadobudlo právoplatnosť. Keďže v predmetnej veci bolo zrušené rozhodnutie konštitutívnej povahy (bez ohľadu na to, že nedošlo

k zrušeniu aj rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -317 zo dňa 28.10.2009), potom uvedeným okamihom mal žalobca vedomosť o tom, že bezdôvodné obohatenie vzniklo, kto a v akej výške sa na jeho úkor obohatil. Uvedené pre danú vec znamená, že ak žaloba bola na súd podaná dňa 24.2.2021, stalo sa tak zjavne pred uplynutím premlčacej subjektívnej (aj objektívnej) doby. A teda námietka premlčania vznesená žalovaným neobstojí a žalobca sa dôvodne domáha zaplatenia bezdôvodného obohatenia.

49. S poukazom na uvedené už v odseku 27 je nesporné, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -414 zo dňa 14.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -472 zo dňa 30.05.2012 bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového konania vo výške 5.338,50 eur (titulom trov konania 4.508,65 eur a titulom súdneho poplatku 829,85 eur), ktoré žalobca zaplatil žalovanému dňa 2.8.2012, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -612 zo dňa 12.11.2014 (znovu) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. -317 zo dňa 28.10.2009 vo výroku o uložení povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 33.193,92 eur a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 eur, že sumu 476,51 eur zaplatil žalobca žalovanému dňa 26.2.2015 a sumu 33.193,93 eur zaplatil žalobca žalovanému dňa 15.12.2011.

50. Odvolací súd s ohľadom na uvedené v odseku 49 poukazuje na to, že predmetom žaloby v preskúmavanej veci bol nielen nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo zaplatením istiny 33.193,93 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy z porušenia osobnostných práv, na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, ale aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo zaplatením istiny 5.338,50 eur, ktorá predstavuje trovy prvostupňového konania (súdny poplatok 829,85 eur a trovy právneho zastúpenia 4.508,65 eur) žalovaného, ako aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo zaplatením istiny 476,51 eur, ktorá predstavuje trovy odvolacieho konania (trovy právneho zastúpenia) žalovaného, spojené s konaním, v ktorom rozhodnutie o veci bolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené. Nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve, vzniká najskôr na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má konštitutívnu povahu. To znamená, že ide tiež o plnenie z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol a je možné požadovať ich vrátenie ako bezdôvodné obohatenie. Záver odvolacieho súdu v zmysle odseku 47 sa vzťahuje aj na žalobcom zaplatené sumy 5.388,50 eur + 476,51 eur (náhrada trov konania).

51. K uvedenému v odseku 50 poukazuje odvolací súd na uznesenie NS SR sp. zn. v ktorom dovolací súd konštatoval: „Záverom k dovolateľom formulovanej otázke týkajúcej sa trov konania, či trovy konania sú bezdôvodným obohatením, okamih vzniku takéhoto obohatenia, či svojou povahou sú trovy konania považované za príslušenstvo pôvodného nároku (istiny a či v novom konaní súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania zoberie do úvahy už raz zaplatené trovy konaní.“ dovolací súd konštatuje, že zaplatená náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho po tomto rušení rozhodnutia. Vrátenie zaplatenej náhrady možno uplatniť žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia - R 14/1991. Zaplatená náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho po tomto zrušení rozhodnutia. Z toho vyplýva, že zrušením skoršieho rozhodnutia a vrátením veci súdu nižšej inštancie na ďalšie konanie došlo k obnoveniu všetkých účinkov pôvodne začatého konania. Ak došlo k zaplateniu trov konania na základe zrušených rozhodnutí, ide o plnenie z pravého dôvodu, ktorý neskôr odpadol a je možné požadovať ich vrátenie ako bezdôvodné obohatenie. Nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve a vzniká najskôr na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má konštitutívnu povahu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. ). Rozhodnutie o trovách konania (nároku na náhradu trov konania) je procesný nárok spravidla závislý na rozhodnutí vo veci samej. Platí, že ak nenadobudne rozhodnutie vo veci samej právoplatnosť, nemožno hovoriť ani o vzniku práva na náhradu trov konania, a teda pokiaľ bolo aj rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania zrušené, právny dôvod plnenia, ktorý pôvodne existoval, dodatočne odpadol a ten, kto trovy konania zaplatil, má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

52. S ohľadom na vyššie uvedené s dôrazom na záver v odseku 48 odvolací súd už nepovažoval za dôvodné zaoberať sa námietkou žalobcu vo vzťahu k záveru okresného súdu o tom, že žalovaný žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazu o tom, že zo strany žalovaného by malo ísť o konanie v rozpore s dobrými mravmi a o zneužitie práva v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania.

53. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) uzatvára, že v danej veci je okamihom začatia plynutia premlčacej doby vo vzťahu k celej žalovanej sume 39.008,39 eur, deň 11.4.2019 t.j. deň doručenia (resp. právoplatnosti) nálezu Ústavného súdu SR č. k. -52 zo dňa 7.2.2019, preto s poukazom na vyššie uvádzané, odôvodňujúce úplné vyhovenie žalobe, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý I. výrok s použitím zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 39.008,93 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

54. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

55. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

56. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

57. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa cit. ust. , v spojení s cit. ust. . Žalobca bol napokon v predmetnom konaní v celom rozsahu úspešný, keď odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, a zároveň neboli tvrdené ani zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( ), preto odvolací súd úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

58. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

59. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).