Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 18/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

a , obaja bytom , zastúpených Advokátskou

kanceláriou S-lawyers, s. r. o., Dostojevského rad 19, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka Mgr. Zuzana Balážová, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -199 z 30. júna 2015, ako aj namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosti a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-25 zo 14. januára 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský

súd“) č. k. -199 z 30. júna 2015, ako aj pre namietané porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C

50/2013 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -241

z 30. mája 2008 boli sťažovatelia ako žalovaní zaviazaní zaplatiť ,

, a (ďalej aj „žalobcovia“) spoločne

a nerozdielne z titulu náhrady škody sumu 271 552 Sk spolu s 15,5 % úrokom z omeškania.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -315 z 26. januára 2010 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený.

Sťažovatelia následne svoje platobné povinnosti vyplývajúce z uvedeného

právoplatného rozsudku vrátane úrokov a trov splnili v rámci exekúcie, ktorá sa voči nim

viedla. Zaplatili takto celkom 22 477,74 €.

2.1 Nálezom ústavného súdu č. k. -40 z 9. júna 2011 bol rozsudok

krajského súdu č. k. -315 z 26. januára 2010 zrušený a vec bola vrátená na

ďalšie konanie pri súčasnom vyslovení porušenia a

dohovoru.

Následne uznesením krajského súdu č. k. -373 z 24. apríla 2012 bol

zrušený rozsudok okresného súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Od tej doby

prebieha konanie o náhradu škody na okresnom súde pod sp. zn. , zatiaľ bez

meritórneho rozhodnutia.

2.2 Na základe uvedených skutočností sťažovatelia 31. októbra 2012 podali na

okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu, v ktorom sa domáhali toho, aby boli

žalobcovia z titulu vydania bezdôvodného obohatenia spoločne a nerozdielne zaviazaní

zaplatiť 22 477,74 €, teda sumu rovnajúcu sa plneniu, ktoré sťažovatelia zaplatili na základe

už zrušeného právoplatného rozsudku. Vec bola na okresnom súde pôvodne zaevidovaná

pod sp. zn. 30 Ro 1424/2012.

Po vydaní požadovaného platobného rozkazu žalobcovia podali proti nemu odpor

a vec bola zaevidovaná pod sp. zn. .

Uznesením okresného súdu č. k. -153 z 28. októbra 2014 bolo

napadnuté konanie prerušené do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. .

Proti uzneseniu o prerušení konania podali sťažovatelia odvolanie, pričom zároveň

na účet okresného súdu zložili 31. decembra 2014 do súdnej úschovy sumu 22 477,74 €

(sumu rovnajúcu sa požadovanému plneniu), a to na účel prípadného uspokojenia žalobcov

v konaní vedenom pod sp. zn. s tým úmyslom, že zložením plnenia do

súdnej úschovy nedôjde k naplneniu dôvodu na prerušenie konania vedeného pod sp. zn.

a toto bude môcť riadne pokračovať.

Uznesením krajského súdu č. k. -199 z 30. júna 2015 bolo uznesenie

okresného súdu o prerušení konania potvrdené. Uznesenie bolo sťažovateľom doručené

20. júla 2015.

2.3 Podľa názoru sťažovateľov uvedenými uzneseniami všeobecných súdov došlo

k porušeniu ich označených práv podľa a dohovoru.

K prerušeniu konania došlo v zmysle v tom čase platného a účinného § 109 ods. 2

písm. c) (ďalej len „OSP“). Toto ustanovenie má

fakultatívnu povahu, nezakladá teda povinnosť súdu konanie prerušiť. Podľa názoru

sťažovateľov v konaní o náhradu škody sa nerieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie

vo veci vrátenia plnenia, pretože práve konanie o vrátenie plnenia má dočasne usporiadať

vzťahy účastníkov oboch konaní tak, aby žiaden z nich neutrpel na svojich právach.

Sťažovatelia sú toho názoru, že prerušenie napadnutého konania neprispelo ani k jeho

hospodárnosti, práve naopak, účastníkom konania vznikla ujma spočívajúca jednak

v ekonomickej sfére sťažovateľov, ale tiež v právnej neistote účastníkov konania. Proti

dôvodu hospodárnosti svedčí aj to, že k prerušeniu konania došlo až po viac ako dvoch

rokoch od začiatku konania. Podľa sťažovateľov krajský súd svoje skutkové zistenia

a právne závery riadne neodôvodnil, a preto je jeho uznesenie arbitrárne. Obmedzil sa len na

konštatovanie výsledkov hodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností

v spojení so súvisiacimi právnymi ustanoveniami. Uznesenie krajského súdu je podľa

názoru sťažovateľov nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu,

ktorého výsledkom je pre účastníkov konania predvídateľné rozhodnutie. Krajský súd vôbec

nezohľadnil skutočnosť, že sťažovatelia zložili do úschovy peňažné prostriedky vo výške

požadovaného plnenia. Pritom sťažovatelia týmto úkonom dokázali, že právne postavenie

žalobcov v konaní vedenom pod sp. zn. nebude zhoršené. Finančné prostriedky

uložené v súdnej úschove bude možné priamo použiť na prípadne priznanú náhradu škody.

Podľa presvedčenia sťažovateľov práve prerušením konania došlo k ujme značného

významu na ich strane, ktorí jednak zložili plnenie do súdnej úschovy a jednak suma

rovnajúca sa plneniu sa stále nachádza v dispozícii žalobcov, a to napriek skutočnosti, že

právny dôvod, na základe ktorého im bolo plnenie poskytnuté, odpadol.

K porušeniu práva na spravodlivý proces dochádza podľa sťažovateľov aj preto, že

meritórne rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. nemá relevantný právny

význam pre prerušené konanie vedené pod sp. zn. . Rozhodnutie o priznaní

alebo nepriznaní náhrady škody žiadnym spôsobom neovplyvňuje rozhodnutie o vydaní

bezdôvodného obohatenia získaného na základe neplatného, resp. už neexistujúceho

právneho dôvodu (titulu). Podľa sťažovateľov rozhodnutia súdov týkajúce sa vrátenia

plnenia preto, že jeho právny dôvod odpadol, majú upraviť pomery účastníkov skôr, než sa

rozhodne o náhrade škody. Návrh sťažovateľov bol podaný na účely usporiadania vzťahov

medzi účastníkmi až do vyhlásenia konečného rozhodnutia v konaní o náhradu škody,

keďže s ohľadom na nález ústavného súdu je dispozícia plnením zo strany žalobcov

neoprávnená a až do konečného rozhodnutia vo veci náhrady škody by žiaden z účastníkov

sporu o náhradu škody nemal disponovať plnením protistrany. Účel konania o vrátenie

bezdôvodného obohatenia bol postupom všeobecných súdov úplne zmarený a sťažovateľom

bol tým v podstate zamietnutý ich návrh ako taký, keďže prípadná povinnosť žalobcov

(podľa výsledku sporu) vrátiť plnenie bude vyriešená v konaní o náhradu škody. Postupom

všeobecných súdov bolo sťažovateľom okrem iného aj odopreté právo nakladať s vlastným

majetkom. Sťažovatelia teda vychádzajú z toho, že skutočnosťou, že konanie vedené pod

sp. zn. je prerušené až do právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn.

, je im odopreté právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej namietajú, že konaním vedeným okresným

súdom pod sp. zn. dochádza len k prehlbovaniu právnej neistoty účastníkov

konania, a tým aj k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď sťažovatelia nevyužili možnosť podať z dôvodu

nečinnosti sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, neznamená

to, že nenaplnili podmienku na uplatnenie svojich práv, čo sa týka prieťahov v konaní pred

ústavným súdom. Predseda okresného súdu bol totiž o prieťahoch informovaný na základe

žiadosti verejnej ochrankyne práv konajúcej na podnet sťažovateľov, ktorá v podstate v ich

mene podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Nemožno podľa

názoru sťažovateľov vykladať právnu normu tak, aby sťažovatelia splnili podmienku pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu pre prieťahy v konaní podať najprv sťažnosť predsedovi

okresného súdu jednak cestou verejnej ochrankyne práv, ale zároveň aj osobne. Takýto

výklad právnej normy by bol šikanózny a upieral by sťažovateľom právo na riadny súdny

proces a na riadne uplatnenie ich práv, ktoré sú podľa ich názoru jednoznačne porušované.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj

k porušeniu a dohovoru, vychádzajú sťažovatelia

z písomného vyjadrenia verejnej ochrankyne práv. Táto vo svojom prípise sp. zn.

3204/2014/VOP z 22. decembra 2014 konštatovala, že konanie sa zatiaľ neprejavilo ako

skutkovo a právne obzvlášť zložité (aj napriek tomu, že ide o konanie s väčším počtom

účastníkov). Ide o jednoduchý spor na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na tieto prípady

existuje dostatočné množstvo judikatúry. Napriek skutočnosti, že žalobcovia využívajú

svoje procesné oprávnenia, a tým objektívne predlžujú konanie, je postup okresného súdu

neefektívny a pomalý. Túto skutočnosť dokazuje fakt, že v konaní začatom 30. októbra

2012 okresný súd vykonával všetky potrebné úkony do 20. novembra 2013, kedy si

zadovážil všetky dôležité skutočnosti pre rozhodnutie vo veci. Od tohto momentu urobil

ďalší úkon až po niekoľkých mesiacoch, a to presnejšie 29. apríla 2014, keď zisťoval stav

konania vedeného pod sp. zn. . K ďalšiemu úkonu došlo až 21. júna 2014

(v sťažnosti je nesprávne uvedené 21. júna 2015, pozn.) a následne až v októbri 2014.

V dôsledku týchto zistení verejnej ochrankyne práv sťažovatelia tvrdia, že okresný súd bol

vo veci skoro 1 rok nečinný. Pritom predmet sporu je pomerne jednoznačný

a nekomplikovaný a neexistuje žiadny právny dôvod, pre ktorý by súd vôbec nekonal

(nevykonal akýkoľvek úkon) skoro 11 mesiacov. Dôležité je podľa sťažovateľov aj to, že

konanie vedené pod sp. zn. prebieha celkom 10 a pol roka (od februára 2004)

a aj na základe tejto skutočnosti sú sťažovatelia toho názoru, že neopodstatneným

prerušením konania vedeného pod sp. zn. dochádza aj k porušeniu ich práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

2.4 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný

súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR,

právo na súdnu ochranu SR, právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a SR, právo na ochranu majetku - SR

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -199 zo dňa 30. júna 2015

a uznesením Okresného súdu Bratislava IV. č. k. -153 zo dňa 28. októbra 2014

porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -199 zo dňa 30. júna

2015 a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. č. k. -153 zo dňa 28. októbra

2014 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV. na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,- EUR (slovom päť tisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Alternatívne sťažovatelia navrhli vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR,

právo na súdnu ochranu SR, právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a SR, právo na ochranu majetku –

SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -199 zo dňa 30. júna

2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -199 zo dňa 30. júna

2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,- EUR (slovom päť tisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovatelia napokon požadujú, aby ústavný súd vydal meritórne rozhodnutie

o sťažnosti bezodkladne (prednostne), keďže pretrvávanie stavu, keď žalobcovia odmietajú

dobrovoľne vydať sťažovateľom bezdôvodné obohatenie, spôsobuje sťažovateľom

nezvratné následky na zdraví a živote tak ich samotných, ako aj osôb im blízkych.

3. Z vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 3084/2016 z 2. marca

2016 doručeného ústavnému súdu 7. marca 2016 vyplýva, že označené práva sťažovateľov

neboli porušené. Podpredsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov

vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní, z ktorého podľa nej vyplýva, že

okresný súd nekonal vo veci s významnými prieťahmi, a dodala, že podľa jej názoru vec nie

je skutkovo a právne zložitá, ide o štandardnú rozhodovaciu agendu. Je síce pravdou, že

doterajšia činnosť okresného súdu nebola optimálna (keďže v jeho doterajšom priebehu

došlo aj k obdobiam nečinnosti), avšak po oboznámení sa so stanoviskom verejnej

ochrankyne práv sa vo veci priebežne konalo. Podpredsedníčka okresného súdu na záver

svojho vyjadrenia uviedla, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

4. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 3115/16 z 29. februára 2016

doručeného ústavnému súdu faxom 1. marca 2016 a poštou 7. marca 2016 vyplýva, že trvá

v celom rozsahu na argumentácii podrobne uvedenej v uznesení krajského súdu, ktorú

zároveň aj opakuje. Podľa názoru predsedu senátu neopodstatnená je aj námietka o vyvolaní

zbytočných prieťahov v odvolacom konaní, keď z obsahu spisu je zrejmé, že vec napadla

krajskému súdu 2. júna 2015 a krajský súd o odvolaní rozhodol 30. júna 2015. Znamená to,

že vec nebola na krajskom súde ani len jeden mesiac. Neobstojí ani námietka, podľa ktorej

dôvod prerušenia konania odpadol tým, že sťažovatelia zložili spornú sumu do úschovy.

Podstatné je aj to, že dobu dôvodného prerušenia konania nemožno považovať za zbytočné

prieťahy. Na základe týchto argumentov považuje predseda krajského súdu sťažnosť za

nedôvodnú. Predseda krajského súdu na záver svojho vyjadrenia uviedol, že netrvá na

ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

5. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľov doručenej ústavnému súdu 24. marca

2016 vyplýva, že sťažovatelia trvajú na tom, že došlo k porušeniu označených práv podľa

a dohovoru, pričom rozhodujúce fakty opakujú a zdôrazňujú.

6. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -25 zo 14. januára

2016, vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu, ako aj repliku sťažovateľov aj

žalobcom, aby sa aj oni mohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu

by aj oni mohli byť dotknutí na svojich právach.

Z vyjadrenia žalobkyne doručeného ústavnému súdu 6. apríla 2016

vyplýva, že sa stotožňuje s názorom okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého nie je

dôvod považovať exekučne vymoženú sumu za bezdôvodné obohatenie. Spor vedený

okresným súdom pod sp. zn. stále pokračuje, pričom z prisúdenej čiastky

22 477,74 € dostali žalobcovia len 18 574,80 €, lebo zvyšok sumy tvorili súdne trovy

a odmena súdnej exekútorky. Sťažovatelia napriek tomu požadujú celú sumu od žalobcov,

pričom žalujú aj súdnu exekútorku. V súvislosti s tvrdenými prieťahmi v súdnom konaní

považuje žalobkyňa za logické, že najprv musí byť rozhodnuté v pôvodnom konaní

vedenom pod sp. zn. .

7. Vzhľadom na to, že sťažovatelia trvali v danej veci na ústnom pojednávaní,

ústavný súd nariadil vo veci verejné pojednávanie na 8. september 2016 o 13.00 h.

Dňa 7. septembra 2016 bolo ústavnému súdu doručené podanie právnej zástupkyne

sťažovateľov, v ktorom ospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť sťažovateľov na nariadenom

pojednávaní, pričom uviedla, že v odpovedi „na výzvu súdu, z dňa 21.03.2016, v bode č. 2

trval právny zástupca na konaní ústneho pojednávania. Na záver si preto právny zástupca

dovoľuje pozmeniť uvedené stanovisko a právny zástupca už naďalej netrvá na ústnom

pojednávaní“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd so súhlasom účastníkov konania

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Z uznesenia krajského súdu č. k. -199 z 30. júna 2015 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -153 z 28. októbra 2014.

Podľa názoru krajského súdu prerušenie konania podľa závisí od

úvahy súdu, preto odvolací súd by mohol spochybniť prvostupňové rozhodnutie o prerušení

konania len vtedy, ak by bolo arbitrárne, t. j. ak by nebolo vôbec odôvodnené, alebo ak by

bolo výsledkom aplikácie príslušnej procesnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom

a zmyslom. V danej veci však o takýto prípad nejde. Vychádzajúc zo skutočnosti, že

bezdôvodné obohatenie vzniká za splnenia určitých zákonom ustanovených podmienok,

a teda na jeho vznik stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu alebo

spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, súdu rozhodujúcemu o žalobe vydať

bezdôvodné obohatenie naisto nepostačuje zistenie, že rozhodnutie, na základe ktorého bolo

plnené (nie je rozhodujúce, či plnenie bolo dobrovoľné, alebo vymožené v exekučnom

konaní), bolo následne zrušené, resp. došlo podľa procesných predpisov k strate jeho

účinnosti. Ak sa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom,

závisí dôvodnosť jeho návrhu od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne

existujúcom hmotno-právnom základe. Ak právny dôvod plnenia tu bol, tak potom trvá

naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok (ktorý toto právo iba

deklaroval) bol či nebol zrušený. Otázku, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva,

a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia

ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo

k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené, len vtedy, ak by právny dôvod reálne

nespočíval v hmotnom práve (). O bezdôvodné obohatenie získané

plnením, ktorého právny dôvod odpadol, ide tiež v prípade poskytnutia plnenia na základe

právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr v rámci konania

o mimoriadnom opravnom prostriedku zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť

k novému prerokovaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné, alebo iné než

rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie hmotno-právnej

povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval,

takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd

opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku. V danej veci rozhodnutie o uplatnenom

nároku na náhradu škody vydané nebolo a stále o ňom prebieha konanie vedené okresným

súdom pod sp. zn. , ktoré nie je dosiaľ právoplatne ukončené. Keďže nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia nezávisí len od samotnej skutočnosti, že pôvodné

rozhodnutie, na základe ktorého bolo plnené, bolo zrušené, ale dôležité je aj to, či právny

dôvod tohto plnenia spočíva na reálne existujúcom hmotno-právnom základe, okresný súd

postupoval správne, ak konanie prerušil do právoplatného skončenia konania, v ktorom sa

rieši otázka hmotno-právneho základu plnenia sťažovateľov. Ak teda v čase rozhodovania

súdu o vydaní bezdôvodného obohatenia naďalej prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši

otázka hmotno-právneho základu plnenia, t. j. či sťažovatelia budú povinní žalobcom

nahradiť škodu, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o vydanie bezdôvodného

obohatenia podľa . O bezdôvodnom obohatení bude možné

hovoriť až potom, keď okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. právoplatne

rozhodne o žalobe žalobcov tak, že ju zamietne. Správnosť záverov okresného súdu

nemohla spochybniť ani tá skutočnosť, že sťažovatelia zložili do úschovy okresného súdu

žalovanú sumu s cieľom uspokojenia žalobcov pre prípad ich úspechu v konaní vedenom

pod sp. zn. , keďže dôvodom prerušenia konania podľa citovaného ustanovenia

je len existencia konania, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie

súdu, pričom zloženie peňažnej sumy do úschovy okresného súdu takéto konanie

nepredstavuje.

9. Z prípisu súdnej exekútorky JUDr. Anny Dírerovej sp. zn. EX 71/10

z 27. decembra 2010 adresovaného sťažovateľom vyplýva, že na základe rozsudku

okresného súdu č. k. -241 z 30. mája 2008 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -315 z 26. januára 2010 bola v prospech žalobcov vymožená od

sťažovateľov suma celkom 22 477,74 €.

10. Z potvrdenia okresného súdu sp. zn. z 13. februára 2015 vyplýva, že

sťažovatelia zložili do úschovy 31. decembra 2014 na účet okresného súdu sumu

22 477,74 €.

11. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov

konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh

a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn.

30 Ro 1424/2012):

Dňa 31. októbra 2012 podali sťažovatelia na okresnom súde proti

, , a návrh na vydanie

platobného rozkazu, v ktorom sa domáhali toho, aby boli odporcovia z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť im 22 477,74 €. Vec

bola na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 30 Ro 1424/2012.

Dňa 13. novembra 2012 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho

poplatku.

Dňa 6. decembra 2012 sťažovatelia doručili okresnému súdu upravené tlačivo

platobného rozkazu „z dôvodu zmeny trov konania“.

Dňa 15. januára 2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na špecifikáciu trov konania.

Dňa 21. januára 2013 bola okresnému súdu doručená špecifikácia trov konania.

Dňa 28. februára 2013 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. -43.

Dňa 19. marca 2013 odporcovia podali proti uvedenému platobnému rozkazu odpor

a napadnuté konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia navrhli prerušiť do právoplatného

skončenia veci o náhradu škody vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Odporcovia zároveň požiadali okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 15. apríla 2013 bola vec prevedená do registra „C“ a bola zaevidovaná pod

sp. zn. .

Dňa 18. júna 2013 okresný súd zaslal odporcom tlačivo na oslobodenie od súdnych

poplatkov na vyplnenie.

Dňa 28. júna 2013 sťažovatelia podali návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 26. júla 2013 okresný súd návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia

uznesením zamietol.

Dňa 21. augusta 2013 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí ich návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 23. augusta 2013 odporcovia doručili okresnému súdu vyplnené tlačivá na

oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 28. augusta 2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho

poplatku za podané odvolanie.

Dňa 13. septembra 2013 sťažovatelia uhradili súdny poplatok za podané odvolanie.

Dňa 11. októbra 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podanom

opravnom prostriedku.

Dňa 11. novembra 2013 krajský súd uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol

návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia, potvrdil.

Dňa 20. novembra 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 29. apríla 2014 bol v spise zaznamenaný úradný záznam o tom, že súd zisťoval

stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. .

Dňa 21. júla 2014 bol daný pokyn na pripojenie spisu okresného súdu sp. zn.

na nahliadnutie.

Dňa 22. júla 2014 bol pripojený spis okresného súdu sp. zn. .

Dňa 14. októbra 2014 bol v spise zaznamenaný úradný záznam o tom, že vo veci

sp. zn. bolo nariadené pojednávanie.

Dňa 17. októbra 2014 okresný súd uznesením rozhodol o žiadosti odporcov

o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 28. októbra 2014 uznesením okresného súdu č. k. -153

z 28. októbra 2014 bolo napadnuté konanie prerušené do právoplatného rozhodnutia vo veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Dňa 30. decembra 2014 sťažovatelia podali odvolanie proti uvedenému uzneseniu

o prerušení konania.

Dňa 12. februára 2015 okresný súd vyzval sťažovateľov na predloženie potrebného

počtu rovnopisov odvolania.

Dňa 11. marca 2015 sťažovatelia reagovali na uvedenú výzvu okresného súdu.

Dňa 20. marca 2015 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľov odporcom na

prípadné vyjadrenie.

Dňa 2. júna 2015 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní

sťažovateľov.

Dňa 30. júna 2015 krajský súd uznesením č. k. -199 napadnuté

rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania potvrdil.

Dňa 10. júla 2015 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 13. júla 2015 bolo uznesenie krajského súdu č. k. -199

doručované účastníkom konania.

Dňa 24. novembra 2015 bol spis daný „na lehotu 3 mesiace“.

Dňa 18. februára 2016 okresný súd zisťoval stav konania vedeného pod sp. zn.

.

III.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

13. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či

a) uznesením krajského súdu č. k. -199 z 30. júna 2015, ktorým bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu o prerušení konania sp. zn. , bolo

porušené základné právo sťažovateľov podľa a a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

b) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

pod sp. zn. ), ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. K namietanému porušeniu a , ako aj

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -199 z 30. júna 2015

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Sťažovatelia sú predovšetkým presvedčení, že konanie o ich žalobe o vydanie

bezdôvodného obohatenia nemalo byť prerušené, pretože v dôsledku zrušenia skoršieho

právoplatného rozsudku, na základe ktorého prostredníctvom exekúcie žalobcami tvrdenú

pohľadávku uhradili, majú bez ďalšieho nárok na vrátenie exekučne vymoženého plnenia.

Tento ich nárok nezávisí od toho, či nároky žalobcov budú alebo nebudú napokon uznané za

dôvodné. Podstatné je podľa sťažovateľov aj to, že celú sumu požadovanú žalobcami zložili

do depozitu, takže nárok žalobcov (ak by bol uznaný za dôvodný) je v každom prípade

zabezpečený.

Podľa názoru okresného súdu a krajského súdu prerušenie konania bolo namieste,

pretože najprv musí byť rozhodnuté o nároku uplatnenom žalobcami a len potom možno

posúdiť, či žalobcovia získali alebo nezískali bezdôvodné obohatenie na úkor sťažovateľov

na základe plnenia podľa právoplatného rozsudku, ktorý bol neskôr zrušený ústavným

súdom.

Žalobkyňa sa stotožňuje s názorom okresného súdu a krajského súdu

o tom, že žalobcovia sa bezdôvodne neobohatili. Rovnako aj z hľadiska tvrdených

prieťahov v konaní je podľa nej logické, aby sa najprv rozhodlo o nárokoch žalobcov.

14.1 Z pohľadu ústavného súdu v súvislosti s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. júna 2015 treba konštatovať, že rozhodujúce skutkové okolnosti nie

sú medzi účastníkmi konania nijako sporné a v plnom rozsahu vyplývajú aj z listinných

dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii. Je teda nepochybné, že rozsudkom okresného

súdu č. k. -241 z 30. mája 2008 (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom

krajského súdu) boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť žalobcom náhradu škody s úrokmi

z omeškania a s trovami konania. Žalobcovia celú právoplatne prisúdenú pohľadávku od

sťažovateľov exekučne vymohli. Následne ústavný súd právoplatný rozsudok zrušil

a žaloba žalobcov bola (krajským súdom) vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie,

pričom k vydaniu nového rozhodnutia vo veci samej dosiaľ nedošlo. Sťažovatelia podali

žalobu o vrátenie plnenia poskytnutého žalobcom v rámci exekúcie, a to na tom základe, že

právny titul plnenia, teda právoplatný rozsudok, bol v neskoršom konaní zrušený. Ani

v tomto konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. nebolo dosiaľ

rozhodnuté a konanie bolo právoplatným uznesením (tvoriacim predmet sťažnosti)

prerušené do skončenia konania vedeného pod sp. zn. .

V okolnostiach danej veci je sporná medzi účastníkmi konania otázka právneho

posúdenia existujúcej procesnoprávnej situácie, keď sú súbežne vedené dve konania medzi

tými istými účastníkmi, ktorých skutkový základ je rovnaký, pričom je zrejmá aj vzájomná

kauzálna súvislosť predmetu oboch konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd konštatuje, že právne stanovisko krajského súdu v danej veci, podľa

ktorého v danom prípade na rozhodnutie o žalobe sťažovateľov domáhajúcich sa vydania

bezdôvodného obohatenia nepostačuje zistenie, že právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo

titulom exekučného plnenia, bolo následne zrušené, treba akceptovať. Zrušenie

právoplatného rozhodnutia v danom prípade nezakladá bez ďalšieho právo sťažovateľov na

vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na

reálne existujúcom hmotnoprávnom základe.

Názor sťažovateľov, podľa ktorého zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo

osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, by bol akceptovateľný iba v prípade

právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky, čo však v tejto veci nie je splnené,

keďže išlo o rozsudok deklaratórnej povahy. Znamená to, že zrušeným právoplatným

rozsudkom bola len deklarovaná (nie teda konštituovaná) existencia hmotnoprávneho

dôvodu plnenia. Samotné právoplatné rozhodnutie preto nepredstavovalo právny dôvod

plnenia (v zmysle ), ale len formu autoritatívnej súdnej

ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu.

Per eliminationem možno dospieť k záveru, že právoplatný rozsudok súdu bude

právnym dôvodom plnenia (v zmysle ) len vtedy, ak sa

právoplatnosťou rozsudku konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti

subjektov právnych vzťahov. Ak bude takýto rozsudok na základe mimoriadneho

opravného prostriedku zrušený, potom pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne

odpadol (v zmysle ).

Uvedený záver potvrdzuje správnosť rozhodujúcej úvahy krajského súdu, podľa

ktorej o žalobe sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia bude možné rozhodnúť

len potom, čo sa vyrieši, či pohľadávka žalobcov voči sťažovateľom (ktorá bola už

exekučne vymožená) je dôvodná. Ak by sa totiž táto pohľadávka napokon ukázala ako

dôvodná, potom by plnenie získané žalobcami od sťažovateľov nebolo možné považovať za

bezdôvodné obohatenie. Práve táto rozhodujúca otázka sa rieši v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. , a preto je namieste, aby pred rozhodnutím o uplatnenom

nároku sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo najprv rozhodnuté

o dôvodnosti či nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcov na náhradu škody.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti nebolo možné tejto časti sťažnosti vyhovieť.

15. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. ) a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.

).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

15.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon

ani podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo

právnu zložitosť predmetnej veci.

15.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v napadnutom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť

zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto

konaní k zbytočným prieťahom, teda dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná

správaním sťažovateľov.

15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že

okresný súd bol v napadnutom konaní nečinný od 20. novembra 2013 do 17. októbra 2014

(jedenásť mesiacov). Úkony, ku ktorým v tomto období došlo, neboli úkonmi vo veci samej

a v konečnom dôsledku sa týmito úkonmi iba oddialilo vydanie uznesenia o prerušení

konania, k čomu napokon došlo 28. októbra 2014.

Podľa názoru ústavného súdu v konečnom dôsledku nemožno dospieť k záveru

o porušení označených práv, a teda ani v tejto časti vyhovieť sťažnosti.

Zbytočné prieťahy v konaní vidia sťažovatelia jednak v nečinnosti okresného súdu

v trvaní asi 11 mesiacov, ale aj v nimi tvrdenom nezákonnom prerušení konania, na ktorom

sa podieľal tak okresný súd, ako aj krajský súd.

Tvrdená zodpovednosť okresného súdu a krajského súdu za prieťahy v konaní

spôsobené jeho nezákonným prerušením je bez ďalšieho vylúčená už deklarovaným

záverom ústavného súdu, že prerušenie konania treba z ústavnoprávneho hľadiska

považovať za akceptovateľné.

Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom 28. októbra 2014,

ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným

v rozhodnutí o prerušení konania, nemôžu sa v prerušovanom konaní vykonávať žiadne

procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu

účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa judikatúry ústavný

súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je

v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. ,

, ).

Hoci prieťahy v konaní vedenom okresným súdom v rozsahu 11 mesiacov sú na

hranici akceptovateľnosti, z hľadiska ústavnoprávnej relevancie tejto skutočnosti sa javí

podľa názoru ústavného súdu ako rozhodujúce, že márnym uplynutím tohto obdobia sa iba

oddialilo rozhodnutie o prerušení konania. Znamená to, že aj keby k prerušeniu konania

došlo skôr, meritórne rozhodnutie vo veci by sa prakticky rovnakým spôsobom oddialilo.

Za uvedených okolností preto zbytočné prieťahy spôsobené okresným súdom nemajú

dostatočnú ústavnoprávnu intenzitu, a preto ústavný súd ani v tejto časti nemohol sťažnosti

vyhovieť.

16. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2017