Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 421/2010
PDF · 298.14 KB
No categories available
III. ÚS 421/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Ď., Advokátska
kancelária, R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu Rožňava sp. zn. 2008/00086-MIH, ev. č. 2008/000778 z 23. júna 2008,
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Sp 14/2008-29 z 3. apríla 2009 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010
doručená sťažnosť E. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím
Obvodného pozemkového úradu Rožňava (ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn.
2008/00086-MIH, ev. č. 2008/000778 z 23. júna 2008, rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Sp 14/2008-29 z 3. apríla 2009 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 219/2009
z 22. apríla 2010.
Z obsahu sťažnosti vrátane jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uplatnila podaním
z 27. decembra 2004 reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností po T. R., rod. S. (stará
mama sťažovateľky), v katastrálnych územiach R., B. a P. na základe zákona č. 503/2003
Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“).
Pozemkový úrad rozhodnutím sp. zn. 2008/00086-MIH, ev. č. 2008/000778 z 23. júna 2008
(ďalej len „rozhodnutie“) vo výroku č. 1 uviedol, že sťažovateľka „nespĺňa podmienky
uvedené v § 2 zákona“ č. 503/2003 Z. z.. Vo výroku č. 2 uviedol, že sťažovateľke
„nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom“ zapísaných v katastrálnom území „R.,
pzkn.vl.č. 30, 166, 264, v katastrálnom území B., pzkn.vl.č. 61, 378, 119, 211, 290, 377, 511
a katastrálnom území P., pzkn. vl. č. 875“ (ďalej len „nehnuteľnosti“). Vo výroku č. 3
uviedol, že sťažovateľke sa za nehnuteľnosti uvedené vo výroku č. 2 „neprevedú
do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu ani sa jej neposkytne finančná náhrada
podľa § 6 ods. 2 zákona“ č. 503/2003 Z. z. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z výpisov
pozemkoknižných vložiek týkajúcich sa nehnuteľností vyplýva, že nehnuteľnosti
v katastrálnom území R. a B. „boli zapísané v prospech jediného vlastníka Ľ. R. st, ...
Tomuto boli nehnuteľnosti konfiškované podľa § 1 ods. 1 b/ nariadenia č. 104/1945 Zb. nar.
SNR, konkrétne rozhodnutím konfiškačnej komisie pri Okresnom národnom výbore
v Rožňave č. Kom.8/46-III zo dňa 18. júla 1946.
V čase smrti Ľ. R. st. platil na našom území intabulačný princíp, podľa ktorého
vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobudlo až zápisom do pozemkovej knihy. T. R. rod. S. nie
je zapísaná ako vlastnícka pozemkov v pozemkovoknižných vložkách, ktoré sú uvedené pod
bodom 2 tohto rozhodnutia.
Okresný súd v Rožňave listom zo dňa 06.05.1993 potvrdil, že dedičstvo po nebohom
Ľ. R. na bývalom Štátnom notárstve v Rožňave prejednané nebolo a dedičstvo po zomrelej
T. R. bolo prejednané pod č. D - 211/62. Listom zo dňa 24.02.1995 Okresný súd Rožňava
oznamuje správnemu orgánu, že dedičské rozhodnutie D - 211/62 nemôže zaslať z dôvodu,
že konanie pre bezmajetnosť bolo zastavené.“
V súvislosti s nehnuteľnosťami v katastrálnom území P. pozemkový úrad
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Výpis z pzkn. vl. č. 875 k.ú. P. potvrdil, že
T. R. nie je ako vlastnícka pozemkov zapísaná ani v tejto zápisnici. Ľ. R. bol vlastníkom
predmetných pozemkov od roku 1936 do roku 1940, kedy pozemky prešli do vlastníctva
Maďarskej kráľovskej pokladnice a následne v roku 1941 sa vlastníkom pozemkov stal
barón A. H.
Pozemky zapísané v pzkn.vl.Č. 875 neprešli do vlastníctva štátu, ale Krajská správa
lesov v Košiciach k nim nadobudla, podľa zákona č. 2/1958 Zb. SNR o úprave právnych
pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov,
komposesorátov a podobných právnych útvarov, len právo užívania. Takýto reštitučný titul
prechodu na štát nie je vymenovaný ani v ustanovení § 3 zákona.
Rozhodnutím správneho orgánu evid. č. 1184/2004 zo dňa 06.08.2004 nebolo
účastníčke konania navrátené vlastnícke právo k pozemkom zapísaným v predmetnej vložke,
pretože v konaní bolo preukázané, že nespĺňa podmienky § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 a ods. 4
zákona. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. I Sp 13/04-18 zo dňa 28.10.2004 bolo
rozhodnutie správneho orgánu potvrdené ako vecne správne. Dňa 25.12.2004 bolo
účastníčkou konania podané odvolanie na NS SR v Bratislave, ktorý k dnešnému dňu
v predmetnej veci nerozhodol.“
Sťažovateľka napadla rozhodnutie pozemkového úradu prostredníctvom opravného
prostriedku na krajskom súde, ktorý ho preskúmal v rámci konania podľa tretej hlavy piatej
časti zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“) a rozsudkom sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3. apríla 2009 napadnuté rozhodnutie
pozemkového úradu potvrdil, stotožniac sa s právnym názorom pozemkového úradu, že
z vykonaného dokazovania vyplynulo, „že navrhovateľka v správnom konaní neuniesla
dôkaznú povinnosť preukázať, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území R. a B.
uvedené vo vyššie označených pozemkoknižných vložkách boli zapísané na jej starej mame
T. R., rod. S., manželke Ľ. R.“.
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3. apríla
2009 sa ďalej uvádza: „je jednoznačne preukázané, že navrhovateľka odporcovi neponúkla
žiadny dôkaz na svoje tvrdenie, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území R.
a v katastrálnom území B. prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodujúcom
období zo starej matky navrhovateľky T. R., rod. S., manželke Ľ. R. v zmysle § 2 zákona.
Pokiaľ išlo o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 875 katastrálneho
územia P., tak ani v tomto prípade navrhovateľka nepreukázala, že by T. R. bola
vlastníckou nehnuteľností zapísaných v tejto pozemnoknižnej vložke, ale bol tam ako jediný
vlastník zapísaný od roku 1936 do roku 1940 Ľ. R., ktorého pozemky prešli do vlastníctva
Maďarskej kráľovskej pokladnice a o rok neskôr sa vlastníkom týchto pozemkov stal titulom
daru A. H. Ďalej z tejto pozemnoknižnej vložky vyplynulo, že tieto ani neprešli na štát alebo
na inú právnickú osobu, ale k týmto pozemkom nadobudla bývalá Krajská správa lesov
v Košiciach len právo užívania podľa zákona č.2/1958 Zb. SNR o úprave právnych pomerov
a obhospodarovaní spoločne obhospodarovaných spoločne užívaných lesov bývalých
urbarialistov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.
Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. lSp/13/2004 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 28.10.2004 č. k. lSp/13/04-18 súd zistil, že ohľadne nehnuteľností zapísaných
v pozemnoknižnej vložke č. 875 v katastrálnom území P. tunajší súd už vo veci právoplatne
rozhodol, pričom uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25.12.2004.
Pre úplnosť súd poznamenáva, že tvrdenie navrhovateľky v opravnom prostriedku
odvolávajúcej sa na list Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6. apríla 2005 v tom smere, že
v predmetnej veci proti predmetnému rozsudku zo dňa 28. októbra 2004 bolo podané
odvolanie, a preto sa v dôsledku odvolania spis nachádza na Najvyššom súde Slovenskej
republiky v Bratislave bolo chybné, pretože proti označenému rozsudku odvolanie nebolo
podané. Preto, aj keď odporca vychádzal z nesprávnej informácie súdu adresovanej
odporcovi, súd len dodáva, že pokiaľ ide o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke
č. 875 katastrálneho územia P., tak nie je naplnené ani ustanovenie § 1 zákona, pretože
predmetom vydania podľa § 1 zákona sú len pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné
nároky alebo na ktoré boli uplatnené reštitučné nároky po ustanovenej lehote. Nakoniec
navrhovateľka, u ktorej si súd overoval podanie odvolania proti rozsudku tunajšieho súdu
zo dňa 28.10.2004 tvrdené podanie odvolania súdu nepreukázala.
Pretože navrhovateľka nepreukázala, že by jej stará mama T. R., rod. S. bola
oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona, odporca ak nevyhovel uplatnenému právu
navrhovateľky na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 5 zákona, rozhodol v súlade
so zákonom, a preto súd podľa § 2S0q ods.2 O.s.p. musel opravným prostriedkom
navrhovateľky napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdiť.“
Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3. apríla 2009
odvolaním, ktoré prerokoval v odvolacom konaní najvyšší súd, pričom rozsudkom sp. zn.
2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010 preskúmavaný prvostupňový rozsudok krajského súdu
z 3. apríla 2009 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd
uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky nebude preto opakovať odôvodnenie
preskúmavaného rozhodnutia odporcu a ani nebude opakovať odôvodnenie rozsudku
krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne a postačujúce odkazuje (§ 219 ods. 1, 2
Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 384/2008 účinnom od 15.októbra 2008).
V súdnom preskúmavacom konaní nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, s ktorými by
bolo potrebné za znovu zaoberať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver udáva (zhodne s názorom správneho
orgánu ako i krajského súdu), že v čase smrti Ľ. R. st. platil na našom území intabulačný
princíp, podľa ktorého vlastníctvo k nehnuteľnostiarh sa nadobudlo až zápisom
do pozemkovej knihy. Navrhovateľka nie je zapísaná ako vlastnícka pozemkov
v pozemkovoknižných vložkách, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia odporcu.“
Sťažovateľka namieta, že pozemkový úrad, krajský súd aj najvyšší súd sa nezaoberali
jej námietkami, „neboli zistené skutkové okolnosti a boli predčasne prijaté právne závery
a prijaté nezákonné rozhodnutia“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ňou označených
práv.
Z obsahu argumentácie sťažovateľky (resp. jej právnej zástupkyne) však vyplýva, že
namieta predovšetkým to, že nebolo prihliadané na jej podanie z roku 1991 a pozemkový
úrad, ako aj krajský súd a najvyšší súd nesprávne posudzovali jej reštitučný nárok podľa
nesprávneho právneho predpisu, ktorým mal byť zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov, a nie zákon č. 503/2003 Z. z.
Sťažovateľka uvádza: „Už len tým, že súd neposudzoval nárok po T. R. podľa zákona
o pôde je tu závažný nedostatok a vada konania ktorá zakladá právo aj na medzinárodnú
právnu ochranu. Došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci na základe jej
posudzovania podľa úplne iných reštitučných zákonov na ktoré od počiatku žalobkyňa
poukazovala.
Súd sa vôbec nezmienil ani neodôvodnil v samotnom rozsudku, z akých dôvodov
zamietol nárok žalobkyne podľa vyššie uvedeného reštitučného zákona č. 229/1991 Zb.
Žalobkyňa sa už predsa v pôvodnom odvolaní ešte proti správnemu rozhodnutiu bránila
a dôvod i la, že nárok bol uplatnený aj podľa tohto zákona, ale na tieto okolnosti nebol
braný zreteľ.
Nesprávny výklad a aplikácia zákona v dôsledku nedostatočne posúdenému nároku
žalobkyne a nedostatočne zisteného skutkovému stavu v konkrétnom prípade súd vyložil
v rozpore s Ústavou SR. Súd nemal konať inak, ako na základe zákona, čo je ustanovené
v čl. 2, odst. 2, Ústavy SR. Porušené bolo aj základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46, odst. 1, Ústavy a to v oprávnení domáhať sa ochrany svojich práv na súde.“
Sťažovateľka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vytýka, že „Najvyšší súd SR
bez potreby odôvodňovať svoj rozsudok s odkazom na ustan. § 219 odst.1,2 O.s.p. v znení
zákona č. 384/2008 účinnom od 15.10.2008 uviedol, že nebude opakovať odôvodnenie
Krajského súdu v Košiciach na ktoré odôvodnenie ako na vecne správne a postačujúce
odkazuje.
Už len s poukazom na zásadné pochybenie a na zásadné odvolacie dôvody, na ktoré
žalobkyňa v podanom odvolaní poukazovala, že nárok je potrebné posudzovať podľa
zákona o pôde č. 229/1991 Zb. ,opäť sa s tým odvolací súd nezaoberal, nevysporiadal sa
s odvolacími dôvodmi. Naopak súd len poukázal, že v preskúmavanom konaní nevyšli
najavo žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa bolo potrebné zaoberať, napriek tomu, že
na nové skutočnosti bolo priamo v odvolaní poukazované.
Máme za to, že pokiaľ sa súd nezaoberal podrobne zdôvodnenými odvolacími
dôvodmi, nezaoberal sa s nimi vo svojom preskúmavacom konaní a len jednoducho odkázal
na odôvodnenie odvolacím súdom. Takýto postup účastníčka nepovažuje za zákonný
a spravodlivý, nakoľko každým opravným prostriedkom je potrebné sa náležité zaoberať,
nakoľko ako účastníčka konania len využitím svojich možných a dovolených zákonných
právnych prostriedkov môže svoje nároky uplatňovať.“.
Sťažovateľka sa domnieva, že „Nakoľko boli tu nové skutočnosti, bola aj dôvod
na pojednávanie a tým, že súd rozhodol bez nariadenia pojednávania bola zmarená
možnosť obhajovať nároky v súlade so zásadou bezprotrednosti a ústnosti.
Vlastníkom majetku, ako tvrdila žalobkyňa a ktorý je predmetom reštitúcie bol nie
len Ľ. R., ale aj jeho manželka T. R., rod. S., lebo tento bol nadobudnutý počas trvania ich
manželstva a patrí pod koakvizíciu. T. R. zomrela v roku 1962 v Rožňave, odsúdená nebola
a jej majetok prešiel na štát bez právneho dôvodu a teraz je dôvod na reštitúciu.
V danom prípade, súd rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu.“.
Tvrdenia o vlastníctve T. R. z titulu koakvizície sťažovateľka v napadnutom konaní
preukazovala jednak sobášnym listom a výpismi z pozemkovej knihy, čo malo preukazovať
dôvodnosť jej reštitučného nároku.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii týkajúcej sa nehnuteľností uvedených v pzkn.
vl. č. 875 v katastrálnom území P. poukazovala na konanie vedené pred ústavným súdom,
ktoré iniciovala „ústavnou sťažnosťou zo dňa 18.05.2009 o ktorej ešte Ústavný súd SR ešte
nerozhodol“.
Napriek uvedenému sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že o „nárokoch žalobkyne
(sťažovateľky, pozn.) po starej mame T. R. k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkoknižnej
vložke 874 k.ú. P. doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté a práve preto v tomto konaní je
dôvod sa zaoberať jej nárokom aj v tejto časti“.
Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu pozemkového úradu, krajského,
ako aj najvyššieho súdu uviedla, že „Neskúmať, či niekto bol, alebo nebol vlastníkom
nehnuteľností, o ktorých sa má konať a sa koná, je závažný nedostatok celého konania.
Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam svedčiacich Ľ. R. a T. R. práve s poukazom
na podstatný listinný dôkaz, akým je zmluva o zámene je dôvodom na to, že v rámci konania
o predbežnej otázke sa táto skutočnosť mala a musela skúmať a nemala sa jednoducho
prehliadnuť a opomenúť. Práve v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu, nebol
objektívne posúdený právny stav a tým došlo k nesprávnemu posúdeniu veci o to viac, keď
sa jedná o nedotknuteľnosť, ochranu vlastníckeho práva a nápravu majetkových krívd.“.
Sťažovateľka je toho názoru, že „aj tu došlo k odňatiu nehnuteľnosti - konfiškátom
za trvania manželstva, preto spoluvlastnícky podiel pripadajúci T. R. zakladá nárok
žalobkyne na vydanie nehnuteľnosti zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu.
Žalobkyňa opakovane sa domáhala písomnými výzvami doriešenia reštitučných
nárokov aj po T. R. Vo svojich žiadostiach si nároky uplatňovala aj po T. R., nakoľko je
oprávnenou osobou podľa reštitučných zákonov.
Bolo vecou správneho orgánu ako aj súdu vysporiadať sa s produkovanými dôkazmi,
najmä s tou skutočnosťou, že som oprávnenou osobou, že patrí mi náhrada ako oprávnená
osoba mám nárok na túto náhradu.
Toto sú podstatné skutočnosti, ktoré odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku.
Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na tom, aby s odstupom času svoje reštitučné
nároky už konečne do konečného štádia doriešila.
Takýmto postupom bola zmarená možnosť ďalšej právnej ochrany sťažovateľky
reštituentky, pretože toto sa javí ako nová posudzovaná skutočnosť a okolnosť, keď Najvyšší
súd SR prijal závery, ktoré sťažovateľka nemohla ovplyvniť a nemá možnosť ich uplatniť
v ďalšom súdnom ani inom konaní.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:
1. Základné právo navrhovateľky E.Š. na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce
z čl. 46, ods.1, Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6, odst.1, Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu Rožňava sp.zn. 2008/00086-MIH, evid. Č. 2008/000778 zo dňa
23.06.2008, rozsudkom Krajského súdu Košice s p./.n. lSp 14/08-29 zo dňa 03.04.2009
a rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp.zn. 2Sžo 219/2009 zo 22.04.2010
porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp.zn. 2Sžo 219/2009 zo dňa,
22.04.2010 , rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. lSp 14/08-29 zo dňa 03.04.2009
a rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Rožňava sp.zn. 2008/00086-MIH, evid.
Č. 2008/000778 zo dňa 23.06.2008 zrušuje a vec vracia Obvodnému pozemkovému úradu
Rožňava na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30000 €,
ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľke do 2 mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľky v sume 254,88 € na účet jej právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľkinej sťažnosti v časti, v ktorej namietala
porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozhodnutím pozemkového úradu a rozsudkom krajského súdu č. k.
1 Sp 14/2008-29 z 3. apríla 2009, ústavný súd prihliadal na vymedzenie svojej právomoci
v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie ústavy limituje právomoc
ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa
ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako
účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných
práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva
k dispozícii zákon.
V danom prípade sa sťažovateľka mohla ochrany svojich práv vo vzťahu
k označenému rozhodnutiu pozemkového úradu domáhať využitím právnych prostriedkov
umožňujúcich preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 244 a nasl. OSP) a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
č. k. 1 Sp 14/2008-29 z 3. apríla 2008 prostredníctvom odvolania, o ktorom rozhodoval
najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010.
Krajský súd aj najvyšší súd boli oprávnené preskúmať nielen zákonnosť napádaného
rozhodnutia orgánu, na ktorý sa vzťahovala ich prieskumná právomoc, ale aj procesný
postup príslušného orgánu, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal.
Sťažovateľka teda vo vzťahu k napádaným rozhodnutiam pozemkového úradu
a krajského súdu disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme
účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred súdmi podľa piatej časti
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľkinej
sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 219/2009
z 22. apríla 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta alebo ktoré je uplatňované súdnou cestou, poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných a správnych súdov
musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť označené práva v rozpore s ich podstatou a zmyslom.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr.
I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“ (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B).
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.
Predmetom konania pred ústavným súdom nie je sťažovateľkou uplatnený reštitučný
nárok, ale kontrola zlučiteľnosti záverov najvyššieho súdu v sťažnosťou napádanom
rozsudku sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010 so sťažovateľkou označenými článkami
ústavy a dohovoru.
Prvá časť sťažovateľkiných námietok smerovala k tomu, že „žiaden správny orgán
ani súdy, ktoré preskúmávali nárok žalobkyne neposudzovali uplatnený nárok podľa
reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. /o pôde/“, čo podľa názoru sťažovateľky spôsobovalo
závažný nedostatok konania a videla v ňom „porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“. Z týchto námietok je možné odvodiť, že
sťažovateľka vytýka vo veci konajúcim orgánom (teda aj najvyššiemu súdu) aplikáciu
nesprávnych právnych predpisov.
Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že v prípade napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu predmetom konania, a teda aj rozhodovania bol uplatnený reštitučný nárok
sťažovateľky, ktorý si uplatnila podaním z 27. decembra 2004, o ktorom v prvom stupni
rozhodol pozemkový úrad rozhodnutím. Predmetné podanie z 27. decembra 2004 sama
sťažovateľka označila ako „Uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona
Je potrebné dodať, že sťažovateľka k sťažnosti priložila aj kópiu listu z 26. septembra
1991, ktorým si uplatnila reštitučný nárok „v zmysle zákona 87/91 a 229/91“. Ústavný súd
zo spisového materiálu inej sťažnosti sťažovateľky vedenej pred ústavným súdom
pod sp. zn. III. ÚS 336/09 zistil, že o podaní z 26. septembra 1991 (reštitučný nárok
na vydanie nehnuteľností v katastrálnych územiach R. a B.) bolo rozhodnuté pozemkovým
úradom rozhodnutiami sp. zn. 2001/00034, ev. č. 2001/006806 zo 17. septembra 2001
a sp. zn. 2006/00351, ev. č. 2006/000882 z 5. júna 2006, ktorými priznal sťažovateľke
právo na prevod náhradných pozemkov do vlastníctva, resp. právo na poskytnutie finančnej
náhrady za pozemky a stavby s tým, že pôvodné stavby boli zbúrané a pozemky zastavané,
resp. pôvodné stavby sa po prestavbách nedajú využívať na účel, ktorému pôvodne slúžili,
a nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej výroby. Z uvedeného dôvodu argumentáciu
a námietky sťažovateľky v tomto smere ústavný súd považoval za nenáležité, netýkajúce sa
predmetu napadnutého konania (reštitučného nároku uplatneného podaním z 27. decembra
2004), ako aj napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ťažiskom argumentácie sťažnosti je však tvrdenie sťažovateľky, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nedalo odpovede na všetky skutkovo a právne
relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany a v dôsledku toho bolo porušené
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku plne stotožnil s odôvodnením
rozsudku krajského súdu a odkázal naň ako na vecne správne a postačujúce s poukazom
na „§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 384/2008 účinnom
od 15. októbra 2008. V súdnom preskúmavanom konaní nevyšli najavo žiadne také nové
skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné sa znovu zaoberať.“.
Najvyšší súd v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku zhodne s názorom
správneho orgánu, ako i krajského súdu uviedol, že „v čase smrti Ľ. R. st. platil na našom
území intabulačný princíp, podľa ktorého vlastníctvo k nehnuteľnostiam sa nadobudlo až
zápisom do pozemkovej knihy. Navrhovateľka nie je zapísaná ako vlastníčka pozemkov
v pozemkoknižných vložkách, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia odporcu.
Odvolací súd sa preto s právnym názorom uvedeným v rozsudku krajského súdu
stotožnil a postupujúc podľa § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku
a § 219 ods. 1,2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd postupoval v súlade s relevantným
ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, ak sa obmedzil len na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (rozsudku krajského súdu), s ktorým sa
v celom rozsahu stotožnil, pretože takýto postup umožňuje § 250ja ods. 3 v spojení s § 219
ods. 2 OSP.
V tejto súvislosti bolo potrebné preskúmať aj obsah rozsudku krajského súdu
z hľadiska možného namietaného porušenia označených práv sťažovateľky.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3 apríla. 2009
uviedol, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že sťažovateľka „si uplatnila právo
na navrátenie vlastníctva k pozemkom v katastrálnom území R. a B., pričom z ňou
predložených výpisov v pozemkoknižných vložiek jednoznačne vyplynulo, že nehnuteľnosti
v týchto zložkách boli zapísané v prospech jediného vlastníka Ľ. R. st. ... Tomuto boli
nehnuteľnosti konfiškované... rozhodnutím konfiškačnej komisie pri Okresnom národnom
výbore v Rožňave č. Kom. 8/46-III zo dňa 18. júla 1946. Na základe uvedeného je
jednoznačne preukázané, že navrhovateľka odporcovi neponúkla žiadny dôkaz na svoje
tvrdenie, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území R. a v katastrálnom území B.
prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodujúcom období zo starej matky
navrhovateľky T. R., rod. S., manželke Ľ. R. v zmysle § 2 zákona.
Pokiaľ išlo o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 875 katastrálneho
územia P., tak ani v tomto prípade navrhovateľka nepreukázala, že by T. R. bola
vlastníckou nehnuteľností zapísaných v tejto pozemnoknižnej vložke, ale bol tam ako jediný
vlastník zapísaný od roku 1936 do roku 1940 Ľ. R., ktorého pozemky prešli do vlastníctva
Maďarskej kráľovskej pokladnice a o rok neskôr sa vlastníkom týchto pozemkov stal titulom
daru A. H. Ďalej z tejto pozemnoknižnej vložky vyplynulo, že tieto ani neprešli na štát alebo
na inú právnickú osobu, ale k týmto pozemkom nadobudla bývalá Krajská správa lesov
v Košiciach len právo užívania podľa zákona č.2/1958 Zb. SNR o úprave právnych pomerov
a obhospodarovaní spoločne obhospodarovaných spoločne užívaných lesov bývalých
urbarialistov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.
Pretože navrhovateľka nepreukázala, že by jej stará mama T. R., rod. S. bola
oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona, odporca ak nevyhovel uplatnenému právu
navrhovateľky na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 5 zákona, rozhodol v súlade
so zákonom, a preto súd podľa § 2S0q ods.2 O.s.p. musel opravným prostriedkom
navrhovateľky napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdiť.“.
Z uvedeného odôvodnenia, ale ani z argumentácie sťažovateľky nevyplýva žiadna
konkrétna skutočnosť, ktorá by podľa názoru ústavného súdu mohla predstavovať
dostatočný dôvod na pochybnosť, či v priebehu konania pred krajským súdom a najvyšším
súdom boli rešpektované princípy a požiadavky spravodlivého konania. Pre rozhodnutie
vo veci boli relevantné a postačujúce listinné dôkazy a v konaní pred krajským súdom
a najvyšším súdom išlo predovšetkým o posúdenie sporných právnych otázok. Uvedené
skutočnosti v spojení s tým, že ústavný súd nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť svedčiacu
v prospech tvrdenia sťažovateľky o nezákonnom rozhodnutí, vylučujú porušenie
sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. z čl. 46 ods. 1 ústavy
procesným postupom najvyššieho súdu v danej veci a svedčia aj o opodstatnenosti,
resp. ústavnej konformnosti jeho záverov v napádanom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 219/2009
z 22. apríla 2010 v časti týkajúcej sa preskúmania procesného postupu krajského súdu
a pozemkového úradu. Neobstojí ani námietka sťažovateľky, že v odvolaní proti
rozhodnutiu krajského súdu namietala nové skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a to tú
skutočnosť, že v roku 1941 sa vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pzkn. vl. č. 875,
katastrálne územie P. stal A. H. z titulu daru, pretože už v napadnutom rozhodnutí
pozemkového úradu sa v odôvodnení uvádza, že „v roku 1941 sa vlastníkom pozemkov stal
opäť barón A. H.“. Táto skutočnosť nebola nová, jedinou novou skutočnosťou bol právny
titul, na základe ktorého A. H. nadobudol predmetné nehnuteľnosti, čo z hľadiska predmetu
konania nebolo podstatné. Podstatnou skutočnosťou však bolo, že v rozhodnom čase bol
vlastníkom predmetných nehnuteľností A. H., čo bolo v konaní preukázané výpisom z pzkn.
vl. č. 875, katastrálne územie P.
V rámci posúdenia zisteného skutkového stavu najvyšší súd, respektíve krajský súd
na základe konkrétnych rozhodujúcich faktov z hľadiska výsledku súdneho konania
zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili svoje právne závery.
Závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla
2010 v spojení so závermi obsiahnutými v rozsudku sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3. apríla 2009
nie je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Odôvodnenia
označených súdnych rozhodnutí pritom jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v posudzovanej veci. V tomto
kontexte samotná skutočnosť, že si najvyšší súd a krajský súd neosvojili interpretáciu
výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľky, nemôže viesť
k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv zaručených v ústave a dohovore.
Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery
najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné
so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dohovoru, teda že by zo strany orgánov
súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana
tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala.
Z už uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku najvyššiemu súdu ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010