Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 421/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Ď., Advokátska

kancelária, R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu Rožňava sp. zn. 2008/00086-MIH, ev. č. 2008/000778 z 23. júna 2008,

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -29 z 3. apríla 2009 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010

doručená sťažnosť E. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

Obvodného pozemkového úradu Rožňava (ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn.

2008/00086-MIH, ev. č. 2008/000778 z 23. júna 2008, rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -29 z 3. apríla 2009 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti vrátane jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uplatnila podaním

z 27. decembra 2004 reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností po T. R., rod. S. (stará

mama sťažovateľky), v katastrálnych územiach R., B. a P. na základe

Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Pozemkový úrad rozhodnutím sp. zn. 2008/00086-MIH, ev. č. 2008/000778 z 23. júna 2008

(ďalej len „rozhodnutie“) vo výroku č. 1 uviedol, že sťažovateľka „nespĺňa podmienky

uvedené v zákona“ č. . Vo výroku č. 2 uviedol, že sťažovateľke

„nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom“ zapísaných v katastrálnom území „R.,

pzkn.vl.č. 30, 166, 264, v katastrálnom území B., pzkn.vl.č. 61, 378, 119, 211, 290, 377, 511

a katastrálnom území P., pzkn. vl. č. 875“ (ďalej len „nehnuteľnosti“). Vo výroku č. 3

uviedol, že sťažovateľke sa za nehnuteľnosti uvedené vo výroku č. 2 „neprevedú

do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu ani sa jej neposkytne finančná náhrada

podľa zákona“ č. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z výpisov

pozemkoknižných vložiek týkajúcich sa nehnuteľností vyplýva, že nehnuteľnosti

v katastrálnom území R. a B. „boli zapísané v prospech jediného vlastníka Ľ. R. st, ...

Tomuto boli nehnuteľnosti konfiškované podľa nariadenia č. nar.

SNR, konkrétne rozhodnutím konfiškačnej komisie pri Okresnom národnom výbore

v Rožňave č. Kom.8/46-III zo dňa 18. júla 1946.

V čase smrti Ľ. R. st. platil na našom území intabulačný princíp, podľa ktorého

vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobudlo až zápisom do pozemkovej knihy. T. R. rod. S. nie

je zapísaná ako vlastnícka pozemkov v pozemkovoknižných vložkách, ktoré sú uvedené pod

bodom 2 tohto rozhodnutia.

Okresný súd v Rožňave listom zo dňa 06.05.1993 potvrdil, že dedičstvo po nebohom

Ľ. R. na bývalom Štátnom notárstve v Rožňave prejednané nebolo a dedičstvo po zomrelej

T. R. bolo prejednané pod č. D - 211/62. Listom zo dňa 24.02.1995 Okresný súd Rožňava

oznamuje správnemu orgánu, že dedičské rozhodnutie D - 211/62 nemôže zaslať z dôvodu,

že konanie pre bezmajetnosť bolo zastavené.“

V súvislosti s nehnuteľnosťami v katastrálnom území P. pozemkový úrad

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Výpis z pzkn. vl. č. 875 k.ú. P. potvrdil, že

T. R. nie je ako vlastnícka pozemkov zapísaná ani v tejto zápisnici. Ľ. R. bol vlastníkom

predmetných pozemkov od roku 1936 do roku 1940, kedy pozemky prešli do vlastníctva

Maďarskej kráľovskej pokladnice a následne v roku 1941 sa vlastníkom pozemkov stal

barón A. H.

Pozemky zapísané v pzkn.vl.Č. 875 neprešli do vlastníctva štátu, ale Krajská správa

lesov v Košiciach k nim nadobudla, podľa SNR o úprave právnych

pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov,

komposesorátov a podobných právnych útvarov, len právo užívania. Takýto reštitučný titul

prechodu na štát nie je vymenovaný ani v ustanovení § 3 zákona.

Rozhodnutím správneho orgánu evid. č. 1184/2004 zo dňa 06.08.2004 nebolo

účastníčke konania navrátené vlastnícke právo k pozemkom zapísaným v predmetnej vložke,

pretože v konaní bolo preukázané, že nespĺňa podmienky § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 a ods. 4

zákona. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. -18 zo dňa 28.10.2004 bolo

rozhodnutie správneho orgánu potvrdené ako vecne správne. Dňa 25.12.2004 bolo

účastníčkou konania podané odvolanie na NS SR v Bratislave, ktorý k dnešnému dňu

v predmetnej veci nerozhodol.“

Sťažovateľka napadla rozhodnutie pozemkového úradu prostredníctvom opravného

prostriedku na krajskom súde, ktorý ho preskúmal v rámci konania podľa tretej hlavy piatej

časti v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“) a rozsudkom sp. zn. z 3. apríla 2009 napadnuté rozhodnutie

pozemkového úradu potvrdil, stotožniac sa s právnym názorom pozemkového úradu, že

z vykonaného dokazovania vyplynulo, „že navrhovateľka v správnom konaní neuniesla

dôkaznú povinnosť preukázať, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území R. a B.

uvedené vo vyššie označených pozemkoknižných vložkách boli zapísané na jej starej mame

T. R., rod. S., manželke Ľ. R.“.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. z 3. apríla

2009 sa ďalej uvádza: „je jednoznačne preukázané, že navrhovateľka odporcovi neponúkla

žiadny dôkaz na svoje tvrdenie, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území R.

a v katastrálnom území B. prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodujúcom

období zo starej matky navrhovateľky T. R., rod. S., manželke Ľ. R. v zmysle § 2 zákona.

Pokiaľ išlo o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 875 katastrálneho

územia P., tak ani v tomto prípade navrhovateľka nepreukázala, že by T. R. bola

vlastníckou nehnuteľností zapísaných v tejto pozemnoknižnej vložke, ale bol tam ako jediný

vlastník zapísaný od roku 1936 do roku 1940 Ľ. R., ktorého pozemky prešli do vlastníctva

Maďarskej kráľovskej pokladnice a o rok neskôr sa vlastníkom týchto pozemkov stal titulom

daru A. H. Ďalej z tejto pozemnoknižnej vložky vyplynulo, že tieto ani neprešli na štát alebo

na inú právnickú osobu, ale k týmto pozemkom nadobudla bývalá Krajská správa lesov

v Košiciach len právo užívania podľa SNR o úprave právnych pomerov

a obhospodarovaní spoločne obhospodarovaných spoločne užívaných lesov bývalých

urbarialistov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.

Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. a rozsudku Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 28.10.2004 č. k. -18 súd zistil, že ohľadne nehnuteľností zapísaných

v pozemnoknižnej vložke č. 875 v katastrálnom území P. tunajší súd už vo veci právoplatne

rozhodol, pričom uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25.12.2004.

Pre úplnosť súd poznamenáva, že tvrdenie navrhovateľky v opravnom prostriedku

odvolávajúcej sa na list Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6. apríla 2005 v tom smere, že

v predmetnej veci proti predmetnému rozsudku zo dňa 28. októbra 2004 bolo podané

odvolanie, a preto sa v dôsledku odvolania spis nachádza na Najvyššom súde Slovenskej

republiky v Bratislave bolo chybné, pretože proti označenému rozsudku odvolanie nebolo

podané. Preto, aj keď odporca vychádzal z nesprávnej informácie súdu adresovanej

odporcovi, súd len dodáva, že pokiaľ ide o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke

č. 875 katastrálneho územia P., tak nie je naplnené ani ustanovenie § 1 zákona, pretože

predmetom vydania podľa § 1 zákona sú len pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné

nároky alebo na ktoré boli uplatnené reštitučné nároky po ustanovenej lehote. Nakoniec

navrhovateľka, u ktorej si súd overoval podanie odvolania proti rozsudku tunajšieho súdu

zo dňa 28.10.2004 tvrdené podanie odvolania súdu nepreukázala.

Pretože navrhovateľka nepreukázala, že by jej stará mama T. R., rod. S. bola

oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona, odporca ak nevyhovel uplatnenému právu

navrhovateľky na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 5 zákona, rozhodol v súlade

so zákonom, a preto súd podľa S0q ods.2 musel opravným prostriedkom

navrhovateľky napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdiť.“

Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu sp. zn. z 3. apríla 2009

odvolaním, ktoré prerokoval v odvolacom konaní najvyšší súd, pričom rozsudkom sp. zn.

z 22. apríla 2010 preskúmavaný prvostupňový rozsudok krajského súdu

z 3. apríla 2009 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd

uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky nebude preto opakovať odôvodnenie

preskúmavaného rozhodnutia odporcu a ani nebude opakovať odôvodnenie rozsudku

krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne a postačujúce odkazuje (§ 219 ods. 1, 2

v znení účinnom od 15.októbra 2008).

V súdnom preskúmavacom konaní nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, s ktorými by

bolo potrebné za znovu zaoberať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver udáva (zhodne s názorom správneho

orgánu ako i krajského súdu), že v čase smrti Ľ. R. st. platil na našom území intabulačný

princíp, podľa ktorého vlastníctvo k nehnuteľnostiarh sa nadobudlo až zápisom

do pozemkovej knihy. Navrhovateľka nie je zapísaná ako vlastnícka pozemkov

v pozemkovoknižných vložkách, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia odporcu.“

Sťažovateľka namieta, že pozemkový úrad, krajský súd aj najvyšší súd sa nezaoberali

jej námietkami, „neboli zistené skutkové okolnosti a boli predčasne prijaté právne závery

a prijaté nezákonné rozhodnutia“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ňou označených

práv.

Z obsahu argumentácie sťažovateľky (resp. jej právnej zástupkyne) však vyplýva, že

namieta predovšetkým to, že nebolo prihliadané na jej podanie z roku 1991 a pozemkový

úrad, ako aj krajský súd a najvyšší súd nesprávne posudzovali jej reštitučný nárok podľa

nesprávneho právneho predpisu, ktorým mal byť o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov, a nie

Sťažovateľka uvádza: „Už len tým, že súd neposudzoval nárok po T. R. podľa zákona

o pôde je tu závažný nedostatok a vada konania ktorá zakladá právo aj na medzinárodnú

právnu ochranu. Došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci na základe jej

posudzovania podľa úplne iných reštitučných zákonov na ktoré od počiatku žalobkyňa

poukazovala.

Súd sa vôbec nezmienil ani neodôvodnil v samotnom rozsudku, z akých dôvodov

zamietol nárok žalobkyne podľa vyššie uvedeného reštitučného

Žalobkyňa sa už predsa v pôvodnom odvolaní ešte proti správnemu rozhodnutiu bránila

a dôvod i la, že nárok bol uplatnený aj podľa tohto zákona, ale na tieto okolnosti nebol

braný zreteľ.

Nesprávny výklad a aplikácia zákona v dôsledku nedostatočne posúdenému nároku

žalobkyne a nedostatočne zisteného skutkovému stavu v konkrétnom prípade súd vyložil

v rozpore s SR. Súd nemal konať inak, ako na základe zákona, čo je ustanovené

v , odst. 2, SR. Porušené bolo aj základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , odst. 1, a to v oprávnení domáhať sa ochrany svojich práv na súde.“

Sťažovateľka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vytýka, že „Najvyšší súd SR

bez potreby odôvodňovať svoj rozsudok s odkazom na ustan. , v znení

účinnom od 15.10.2008 uviedol, že nebude opakovať odôvodnenie

Krajského súdu v Košiciach na ktoré odôvodnenie ako na vecne správne a postačujúce

odkazuje.

Už len s poukazom na zásadné pochybenie a na zásadné odvolacie dôvody, na ktoré

žalobkyňa v podanom odvolaní poukazovala, že nárok je potrebné posudzovať podľa

,opäť sa s tým odvolací súd nezaoberal, nevysporiadal sa

s odvolacími dôvodmi. Naopak súd len poukázal, že v preskúmavanom konaní nevyšli

najavo žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa bolo potrebné zaoberať, napriek tomu, že

na nové skutočnosti bolo priamo v odvolaní poukazované.

Máme za to, že pokiaľ sa súd nezaoberal podrobne zdôvodnenými odvolacími

dôvodmi, nezaoberal sa s nimi vo svojom preskúmavacom konaní a len jednoducho odkázal

na odôvodnenie odvolacím súdom. Takýto postup účastníčka nepovažuje za zákonný

a spravodlivý, nakoľko každým opravným prostriedkom je potrebné sa náležité zaoberať,

nakoľko ako účastníčka konania len využitím svojich možných a dovolených zákonných

právnych prostriedkov môže svoje nároky uplatňovať.“.

Sťažovateľka sa domnieva, že „Nakoľko boli tu nové skutočnosti, bola aj dôvod

na pojednávanie a tým, že súd rozhodol bez nariadenia pojednávania bola zmarená

možnosť obhajovať nároky v súlade so zásadou bezprotrednosti a ústnosti.

Vlastníkom majetku, ako tvrdila žalobkyňa a ktorý je predmetom reštitúcie bol nie

len Ľ. R., ale aj jeho manželka T. R., rod. S., lebo tento bol nadobudnutý počas trvania ich

manželstva a patrí pod koakvizíciu. T. R. zomrela v roku 1962 v Rožňave, odsúdená nebola

a jej majetok prešiel na štát bez právneho dôvodu a teraz je dôvod na reštitúciu.

V danom prípade, súd rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového

stavu.“.

Tvrdenia o vlastníctve T. R. z titulu koakvizície sťažovateľka v napadnutom konaní

preukazovala jednak sobášnym listom a výpismi z pozemkovej knihy, čo malo preukazovať

dôvodnosť jej reštitučného nároku.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii týkajúcej sa nehnuteľností uvedených v pzkn.

vl. č. 875 v katastrálnom území P. poukazovala na konanie vedené pred ústavným súdom,

ktoré iniciovala „ústavnou sťažnosťou zo dňa 18.05.2009 o ktorej ešte Ústavný súd SR ešte

nerozhodol“.

Napriek uvedenému sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že o „nárokoch žalobkyne

(sťažovateľky, pozn.) po starej mame T. R. k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkoknižnej

vložke 874 k.ú. P. doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté a práve preto v tomto konaní je

dôvod sa zaoberať jej nárokom aj v tejto časti“.

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu pozemkového úradu, krajského,

ako aj najvyššieho súdu uviedla, že „Neskúmať, či niekto bol, alebo nebol vlastníkom

nehnuteľností, o ktorých sa má konať a sa koná, je závažný nedostatok celého konania.

Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam svedčiacich Ľ. R. a T. R. práve s poukazom

na podstatný listinný dôkaz, akým je zmluva o zámene je dôvodom na to, že v rámci konania

o predbežnej otázke sa táto skutočnosť mala a musela skúmať a nemala sa jednoducho

prehliadnuť a opomenúť. Práve v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu, nebol

objektívne posúdený právny stav a tým došlo k nesprávnemu posúdeniu veci o to viac, keď

sa jedná o nedotknuteľnosť, ochranu vlastníckeho práva a nápravu majetkových krívd.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „aj tu došlo k odňatiu nehnuteľnosti - konfiškátom

za trvania manželstva, preto spoluvlastnícky podiel pripadajúci T. R. zakladá nárok

žalobkyne na vydanie nehnuteľnosti zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu.

Žalobkyňa opakovane sa domáhala písomnými výzvami doriešenia reštitučných

nárokov aj po T. R. Vo svojich žiadostiach si nároky uplatňovala aj po T. R., nakoľko je

oprávnenou osobou podľa reštitučných zákonov.

Bolo vecou správneho orgánu ako aj súdu vysporiadať sa s produkovanými dôkazmi,

najmä s tou skutočnosťou, že som oprávnenou osobou, že patrí mi náhrada ako oprávnená

osoba mám nárok na túto náhradu.

Toto sú podstatné skutočnosti, ktoré odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku.

Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na tom, aby s odstupom času svoje reštitučné

nároky už konečne do konečného štádia doriešila.

Takýmto postupom bola zmarená možnosť ďalšej právnej ochrany sťažovateľky

reštituentky, pretože toto sa javí ako nová posudzovaná skutočnosť a okolnosť, keď Najvyšší

súd SR prijal závery, ktoré sťažovateľka nemohla ovplyvniť a nemá možnosť ich uplatniť

v ďalšom súdnom ani inom konaní.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:

1. Základné právo navrhovateľky E.Š. na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce

z , ods.1, a právo podľa , odst.1, Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu Rožňava sp.zn. 2008/00086-MIH, evid. Č. 2008/000778 zo dňa

23.06.2008, rozsudkom Krajského súdu Košice s p./.n. lSp 14/08-29 zo dňa 03.04.2009

a rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp.zn. zo 22.04.2010

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp.zn. zo dňa,

22.04.2010 , rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. -29 zo dňa 03.04.2009

a rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Rožňava sp.zn. 2008/00086-MIH, evid.

Č. 2008/000778 zo dňa 23.06.2008 zrušuje a vec vracia Obvodnému pozemkovému úradu

Rožňava na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30000 €,

ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľke do 2 mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľky v sume 254,88 € na účet jej právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľkinej sťažnosti v časti, v ktorej namietala

porušenie svojho základného práva zaručeného v a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozhodnutím pozemkového úradu a rozsudkom krajského súdu č. k.

-29 z 3. apríla 2009, ústavný súd prihliadal na vymedzenie svojej právomoci

v ustanovení . Označené ustanovenie limituje právomoc

ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa

ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako

účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných

práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva

k dispozícii zákon.

V danom prípade sa sťažovateľka mohla ochrany svojich práv vo vzťahu

k označenému rozhodnutiu pozemkového úradu domáhať využitím právnych prostriedkov

umožňujúcich preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom podľa piatej časti

( a nasl. ) a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

č. k. -29 z 3. apríla 2008 prostredníctvom odvolania, o ktorom rozhodoval

najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. z 22. apríla 2010.

Krajský súd aj najvyšší súd boli oprávnené preskúmať nielen zákonnosť napádaného

rozhodnutia orgánu, na ktorý sa vzťahovala ich prieskumná právomoc, ale aj procesný

postup príslušného orgánu, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal.

Sťažovateľka teda vo vzťahu k napádaným rozhodnutiam pozemkového úradu

a krajského súdu disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme

účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred súdmi podľa piatej časti

.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľkinej

sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. apríla 2010.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta alebo ktoré je uplatňované súdnou cestou, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných a správnych súdov

musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu ( )

a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť označené práva v rozpore s ich podstatou a zmyslom.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(napr. , ).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr.

, , ).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko

z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že „Súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

Predmetom konania pred ústavným súdom nie je sťažovateľkou uplatnený reštitučný

nárok, ale kontrola zlučiteľnosti záverov najvyššieho súdu v sťažnosťou napádanom

rozsudku sp. zn. z 22. apríla 2010 so sťažovateľkou označenými článkami

a dohovoru.

Prvá časť sťažovateľkiných námietok smerovala k tomu, že „žiaden správny orgán

ani súdy, ktoré preskúmávali nárok žalobkyne neposudzovali uplatnený nárok podľa

reštitučného /o pôde/“, čo podľa názoru sťažovateľky spôsobovalo

závažný nedostatok konania a videla v ňom „porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa SR“. Z týchto námietok je možné odvodiť, že

sťažovateľka vytýka vo veci konajúcim orgánom (teda aj najvyššiemu súdu) aplikáciu

nesprávnych právnych predpisov.

Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že v prípade napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu predmetom konania, a teda aj rozhodovania bol uplatnený reštitučný nárok

sťažovateľky, ktorý si uplatnila podaním z 27. decembra 2004, o ktorom v prvom stupni

rozhodol pozemkový úrad rozhodnutím. Predmetné podanie z 27. decembra 2004 sama

sťažovateľka označila ako „Uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona

“.

Je potrebné dodať, že sťažovateľka k sťažnosti priložila aj kópiu listu z 26. septembra

1991, ktorým si uplatnila reštitučný nárok „v zmysle zákona 87/91 a 229/91“. Ústavný súd

zo spisového materiálu inej sťažnosti sťažovateľky vedenej pred ústavným súdom

pod sp. zn. zistil, že o podaní z 26. septembra 1991 (reštitučný nárok

na vydanie nehnuteľností v katastrálnych územiach R. a B.) bolo rozhodnuté pozemkovým

úradom rozhodnutiami sp. zn. , ev. č. 2001/006806 zo 17. septembra 2001

a sp. zn. , ev. č. 2006/000882 z 5. júna 2006, ktorými priznal sťažovateľke

právo na prevod náhradných pozemkov do vlastníctva, resp. právo na poskytnutie finančnej

náhrady za pozemky a stavby s tým, že pôvodné stavby boli zbúrané a pozemky zastavané,

resp. pôvodné stavby sa po prestavbách nedajú využívať na účel, ktorému pôvodne slúžili,

a nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej výroby. Z uvedeného dôvodu argumentáciu

a námietky sťažovateľky v tomto smere ústavný súd považoval za nenáležité, netýkajúce sa

predmetu napadnutého konania (reštitučného nároku uplatneného podaním z 27. decembra

2004), ako aj napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ťažiskom argumentácie sťažnosti je však tvrdenie sťažovateľky, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nedalo odpovede na všetky skutkovo a právne

relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany a v dôsledku toho bolo porušené

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku plne stotožnil s odôvodnením

rozsudku krajského súdu a odkázal naň ako na vecne správne a postačujúce s poukazom

na „, v znení účinnom

od 15. októbra 2008. V súdnom preskúmavanom konaní nevyšli najavo žiadne také nové

skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné sa znovu zaoberať.“.

Najvyšší súd v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku zhodne s názorom

správneho orgánu, ako i krajského súdu uviedol, že „v čase smrti Ľ. R. st. platil na našom

území intabulačný princíp, podľa ktorého vlastníctvo k nehnuteľnostiam sa nadobudlo až

zápisom do pozemkovej knihy. Navrhovateľka nie je zapísaná ako vlastníčka pozemkov

v pozemkoknižných vložkách, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia odporcu.

Odvolací súd sa preto s právnym názorom uvedeným v rozsudku krajského súdu

stotožnil a postupujúc podľa veta druhá

a , rozsudok krajského súdu ako vecne

správny potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd postupoval v súlade s relevantným

ustanovením , ak sa obmedzil len na konštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (rozsudku krajského súdu), s ktorým sa

v celom rozsahu stotožnil, pretože takýto postup umožňuje § 250ja ods. 3 v spojení s § 219

ods. 2 .

V tejto súvislosti bolo potrebné preskúmať aj obsah rozsudku krajského súdu

z hľadiska možného namietaného porušenia označených práv sťažovateľky.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. z 3 apríla. 2009

uviedol, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že sťažovateľka „si uplatnila právo

na navrátenie vlastníctva k pozemkom v katastrálnom území R. a B., pričom z ňou

predložených výpisov v pozemkoknižných vložiek jednoznačne vyplynulo, že nehnuteľnosti

v týchto zložkách boli zapísané v prospech jediného vlastníka Ľ. R. st. ... Tomuto boli

nehnuteľnosti konfiškované... rozhodnutím konfiškačnej komisie pri Okresnom národnom

výbore v Rožňave č. Kom. 8/46-III zo dňa 18. júla 1946. Na základe uvedeného je

jednoznačne preukázané, že navrhovateľka odporcovi neponúkla žiadny dôkaz na svoje

tvrdenie, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území R. a v katastrálnom území B.

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodujúcom období zo starej matky

navrhovateľky T. R., rod. S., manželke Ľ. R. v zmysle § 2 zákona.

Pokiaľ išlo o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 875 katastrálneho

územia P., tak ani v tomto prípade navrhovateľka nepreukázala, že by T. R. bola

vlastníckou nehnuteľností zapísaných v tejto pozemnoknižnej vložke, ale bol tam ako jediný

vlastník zapísaný od roku 1936 do roku 1940 Ľ. R., ktorého pozemky prešli do vlastníctva

Maďarskej kráľovskej pokladnice a o rok neskôr sa vlastníkom týchto pozemkov stal titulom

daru A. H. Ďalej z tejto pozemnoknižnej vložky vyplynulo, že tieto ani neprešli na štát alebo

na inú právnickú osobu, ale k týmto pozemkom nadobudla bývalá Krajská správa lesov

v Košiciach len právo užívania podľa SNR o úprave právnych pomerov

a obhospodarovaní spoločne obhospodarovaných spoločne užívaných lesov bývalých

urbarialistov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.

Pretože navrhovateľka nepreukázala, že by jej stará mama T. R., rod. S. bola

oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona, odporca ak nevyhovel uplatnenému právu

navrhovateľky na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 5 zákona, rozhodol v súlade

so zákonom, a preto súd podľa S0q ods.2 musel opravným prostriedkom

navrhovateľky napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdiť.“.

Z uvedeného odôvodnenia, ale ani z argumentácie sťažovateľky nevyplýva žiadna

konkrétna skutočnosť, ktorá by podľa názoru ústavného súdu mohla predstavovať

dostatočný dôvod na pochybnosť, či v priebehu konania pred krajským súdom a najvyšším

súdom boli rešpektované princípy a požiadavky spravodlivého konania. Pre rozhodnutie

vo veci boli relevantné a postačujúce listinné dôkazy a v konaní pred krajským súdom

a najvyšším súdom išlo predovšetkým o posúdenie sporných právnych otázok. Uvedené

skutočnosti v spojení s tým, že ústavný súd nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť svedčiacu

v prospech tvrdenia sťažovateľky o nezákonnom rozhodnutí, vylučujú porušenie

sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z dohovoru, resp. z

procesným postupom najvyššieho súdu v danej veci a svedčia aj o opodstatnenosti,

resp. ústavnej konformnosti jeho záverov v napádanom rozsudku sp. zn.

z 22. apríla 2010 v časti týkajúcej sa preskúmania procesného postupu krajského súdu

a pozemkového úradu. Neobstojí ani námietka sťažovateľky, že v odvolaní proti

rozhodnutiu krajského súdu namietala nové skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a to tú

skutočnosť, že v roku 1941 sa vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pzkn. vl. č. 875,

katastrálne územie P. stal A. H. z titulu daru, pretože už v napadnutom rozhodnutí

pozemkového úradu sa v odôvodnení uvádza, že „v roku 1941 sa vlastníkom pozemkov stal

opäť barón A. H.“. Táto skutočnosť nebola nová, jedinou novou skutočnosťou bol právny

titul, na základe ktorého A. H. nadobudol predmetné nehnuteľnosti, čo z hľadiska predmetu

konania nebolo podstatné. Podstatnou skutočnosťou však bolo, že v rozhodnom čase bol

vlastníkom predmetných nehnuteľností A. H., čo bolo v konaní preukázané výpisom z pzkn.

vl. č. 875, katastrálne územie P.

V rámci posúdenia zisteného skutkového stavu najvyšší súd, respektíve krajský súd

na základe konkrétnych rozhodujúcich faktov z hľadiska výsledku súdneho konania

zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili svoje právne závery.

Závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sp. zn. z 22. apríla

2010 v spojení so závermi obsiahnutými v rozsudku sp. zn. z 3. apríla 2009

nie je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Odôvodnenia

označených súdnych rozhodnutí pritom jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v posudzovanej veci. V tomto

kontexte samotná skutočnosť, že si najvyšší súd a krajský súd neosvojili interpretáciu

výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľky, nemôže viesť

k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv zaručených v ústave a dohovore.

Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery

najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné

so sťažovateľkou označenými článkami a dohovoru, teda že by zo strany orgánov

súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana

tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku najvyššiemu súdu ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010