Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 336/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Ď., R.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu R.

sp. zn. 2008/00245-MIH, ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008, rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -36 z 23. mája 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009

doručená sťažnosť E. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojich

základných práv zaručených v a 3 a

(ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu R. (ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn. 2008/00245-MIH,

ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -36 z 23. mája 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti vrátane jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uplatnila podaním

z 26. septembra 1991 reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností v katastrálnych územiach

R. a B. na základe o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), neskôr (27. decembra 2004) aj v zmysle

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie

vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Pozemkový úrad rozhodnutiami

sp. zn. , ev. č. 2001/006806 zo 17. septembra 2001 a sp. zn. ,

ev. č. 2006/000882 z 5. júna 2006 priznal sťažovateľke právo na prevod náhradných

pozemkov do vlastníctva, resp. právo na poskytnutie finančnej náhrady za pozemky

a stavby s tým, že pôvodné stavby boli zbúrané a pozemky zastavané, resp. pôvodné stavby

sa po prestavbách nedajú využívať na účel, ktorému pôvodne slúžili, a nesúvisia

s predmetom poľnohospodárskej výroby.

Podaniami z 31. júla 2006 a 13. novembra 2006, ako aj podaním doručeným

pozemkovému úradu 15. januára 2008 sa sťažovateľka domáhala zvýšenia sumy

poskytnutej finančnej náhrady o hodnotu výrobno-technologického zariadenia

umiestneného v nehnuteľnostiach, ktoré boli taktiež predmetom uplatnených reštitučných

nárokov, a to technologického zariadenia v bývalom liehovare zapísanom v pozemkovej

knihe v pzkn. vl. č. 511, ako č. p. 504/2 a v továrenskej budove (likérke) zapísanej

v pozemkovej knihe v pzkn. vl. č. 576, ako č. p. 518/1, v oboch prípadoch v katastrálnom

území B. (ďalej aj „výrobno-technologické zariadenie“).

Pozemkový úrad rozhodnutím sp. zn. 2008/00245-MIH, ev. č. 2008/000146

zo 14. februára 2008 nepriznal sťažovateľke vlastnícke právo k výrobno-technologickému

zariadeniu z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok vymedzujúcich pôsobnosť zákona

č. v zmysle označeného právneho predpisu. Pozemkový úrad

rozhodnutím sp. zn. 2008/00245-MIH, ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008 nepriznal

sťažovateľke ani finančnú náhradu za výrobno-technologické zariadenie z dôvodu, že zákon

č. poskytnutie takéhoto druhu náhrady neumožňuje. Pozemkový úrad v tejto

súvislosti uviedol: „... Podľa ustanovenia o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení platných predpisov sa zákon

vzťahuje na

a) pôdu ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu

ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond,

b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov,

c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe

alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov,

d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.

Na základe vyššie uvedeného zákon sa okrem pôdy a stavieb vzťahuje aj na iný

poľnohospodársky majetok uvedený v § 20 zákona. Ide o náhradu živého a mŕtveho

inventára ako aj zásob pokiaľ ich pôvodný vlastník vniesol do poľnohospodárskeho

družstva alebo mu boli odňaté v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990.

Oprávnená osoba má právo požadovať náhradu živého a mŕtveho inventára a zásob na

zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej a lesnej výroby. V dôsledku toho, že oprávnená

osoba nezabezpečuje poľnohospodársku ani lesnú výrobu, nespĺňa ani podmienky

ustanovenia § 20 zákona...

Na základe týchto skutočností rozhodol OPÚ tak, ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia, pretože nie je splnená podmienka § 1 zákona.“

Sťažovateľka napadla rozhodnutie pozemkového úradu sp. zn. 2008/00245-MIH,

ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008 prostredníctvom opravného prostriedku

na krajskom súde, ktorý ho preskúmal v rámci konania podľa tretej hlavy piatej časti

(ďalej aj „OSP“), pričom rozsudkom sp. zn.

z 23. mája 2008 preskúmavané rozhodnutie pozemkového úradu zo 14. februára 2008

potvrdil, stotožniac sa s právnym názorom správneho orgánu, že sťažovateľke

„... nebolo možné priznať vlastnícke právo k technologickým zariadeniam bývalého

poľnohospodárskeho liehovaru a továrenskej budovy, lebo vlastnícke právo možno priznať

len k nehnuteľnostiam uvedeným v § 1 ods. 1 zákona a nie k technologickému zariadeniu

nehnuteľnosti, ktorá bola zbúraná a opätovne zastavaná“. Krajský súd v odôvodnení

rozsudku z 23. mája 2008 taktiež uviedol: „Súd v danom prípade nemal také podklady,

ktoré by spochybnili alebo vyvrátili správnosť rozhodnutia odporcu a odporca na základe

vykonaných dôkazov podľa názoru súdu vyvodil správny záver, ak navrhovateľke podľa

§ 9 ods. 4 zákona nepriznal vlastnícke právo k technologickému zariadeniu bývalého

poľnohospodárskeho liehovaru... a továrenskej budovy (likérky)... z dôvodu, že nespĺňa

podmienky zákona uvedené v § 1 ods. 1 zákona.“

Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu sp. zn. z 23. mája 2008

odvolaním, ktoré prerokoval v odvolacom konaní najvyšší súd, pričom rozsudkom

sp. zn. z 24. marca 2009 preskúmavaný prvostupňový rozsudok krajského

súdu z 23. mája 2008 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia

najvyšší súd uviedol: „... Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých

majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku

v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku

a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy

k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami

na tvorbu krajiny a životného prostredia.

Zákon sa vzťahoval na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo

do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny

fond, b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske

budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu

vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok

uvedený v § 20 (§ 1 ods. 1 zákona o pôde).

... Žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím v bode 1) výroku vyslovil,

že navrhovateľka spĺňa podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde, v bode 2) jej nepriznal

vlastnícke právo k technologickému zariadeniu bývalého poľnohospodárskeho liehovaru...

a továrenskej budovy (likérky)... pretože nespĺňa podmienky zákona uvedené v § 1 ods. 1

a v bode 3) rozhodol tak, že navrhovateľke sa za technologické zariadenie stavieb

uvedených v bode 2) neposkytne náhrada, lebo § 11, § 14, § 15 a § 16 zákona o pôde takéto

náhrady neustanovuje. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán posúdil nárok

navrhovateľky v zmysle § 1 ods. 1 v spojení s § 20 zákona o pôde a vzhľadom k tomu,

že navrhovateľka nezabezpečuje poľnohospodársku ani lesnú výrobu dospel k názoru,

že nespĺňa ani podmienky ustanovené v § 20.

Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa správny

orgán v danej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav

veci a vysporiadal sa so všetkými námietkami navrhovateľky.

Odvolací súd taktiež neprihliadol na námietku navrhovateľky, že jej náhrada

za technologické zariadenia stavieb prináleží v zmysle ust. § 16 ods. 2 zákona o pôde

titulom ostatnej náhrady.

Je potrebné pripomenúť, že citované ustanovenie upravuje nárok na poskytnutie

ostatnej náhrady podľa § 14 a 15, teda náhrady za obytné budovy, hospodárske budovy

a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemožno vydať alebo ktoré zanikli alebo boli

prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať, obdobne náhrady za pozemok, ktorý

sa podľa tohto zákona nevydáva a za ktorý sa neposkytol iný pozemok (§ 14 ods. 1)

a náhrady za trvalý porast, ktorý na pozemku bol v čase jeho prevzatia štátom alebo inou

právnickou osobou, ak v čase vydania pozemku na ňom nie je iný porovnateľný trvalý

porast tej istej kultúry (§ 15 ods. 1).

Žalovaný správny orgán vzhľadom na uvedené dospel k správnemu právnemu

záveru, keď konštatoval, že nárok navrhovateľky nie je možné posudzovať ako ostatnú

náhradu podľa § 16 ods. 2 zákona o pôde, pretože ustanovenia § 14 a 15 neumožňujú

priznať oprávnenej osobe nárok na technologické zariadenie...

Ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o pôde kogentným spôsobom vymedzuje rozsah

pôsobnosti tohto zákona. Zo zákonného znenia uvedenej právnej normy nevyplýva vôľa

zákonodarcu ustanoviť rozsah pôsobnosti na príslušenstvo veci ustanovenej v tejto právnej

norme pod písmenami a) až c).

Pojem príslušenstvo veci upravuje tak,

že príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to,

aby sa s hlavnou vecou trvale užívali.

Zo zákonnej definície teda vyplýva, že vec považovaná za príslušenstvo musí byť

vecou v právnom zmysle a preto je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov.

Taká vec sa mení na príslušenstvo v dôsledku prejavu vôle vlastníka hlavnej veci, ktorým

ju určuje na to, aby sa trvale užívala s hlavnou vecou. Tento prejav vôle je jednostranný

a vlastník ho môže kedykoľvek zmeniť, a tak dosiahnuť oddelenie hlavnej veci

a príslušenstva. Trvalé užívanie sa posudzuje podľa hospodárskeho účelu a vyplýva

z povahy veci. Samostatná povaha príslušenstva spôsobuje, že právne úkony týkajúce

sa hlavnej veci sa bez ďalšieho prejavu vôle nevzťahujú na príslušenstvo. Na to, aby došlo

k účinkom právneho úkonu týkajúceho sa hlavnej veci aj na príslušenstvo, treba predmetom

tohto právneho úkonu urobiť aj príslušenstvo. Ak k tomu nedôjde, nemožno vychádzať

z toho, že právnym úkonom došlo aj k prevodu vlastníctva k príslušenstvu...

Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na právnu teóriu upravujúcu pojem

a právne postavenie príslušenstva veci, pokiaľ by bolo vôľou zákonodarcu priznať

oprávnenej osobe právo (vlastnícke, alebo náhradu) k príslušenstvu veci, prejavil

by ju v zákonnom znení právnej normy § 1 ods. 1 zákona o pôde.

Odvolací súd zastáva názor, že technologické zariadenia budov však nie je možné

považovať, vzhľadom na ich charakter, ani ako príslušenstvo stavby, pretože svojim

charakterom predstavuje súbor zariadení a strojov, ktorých účelom je síce zabezpečenie

výroby v hospodárskej stavbe, avšak pri ich posudzovaní vzhľadom na ich trvalé užívanie

podľa hospodárskeho účelu vyplývajúceho z povahy veci, nie sú určené na to, aby

sa s určitou stavbou aj trvale užívali, keďže technologické zariadenie môže byť

demontované a premiestnené do iných priestorov.

Správny orgán teda správne posudzoval nárok navrhovateľky podľa § 1 ods. 1

písm. c) zákona o pôde v spojení s § 20, pretože technologické zariadenia budov je možné

výkladom tejto právnej úpravy považovať za mŕtvy inventár ako súbor technických

zariadení a strojov potrebných na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby. V dôsledku

toho, že navrhovateľka ako oprávnená osoba nepreukázala, že by zabezpečovala

poľnohospodársku alebo lesnú výrobu, nesplnila zákonnú podmienku podľa § 20, z ktorých

dôvodov správny orgán správne rozhodol, keď jej nároku na priznanie náhrady

za technologické zariadenia budov nepriznal...

Pokiaľ navrhovateľka namietala, že nebol úplne zistený skutkový stav veci a doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu skutočnosti preukazujúce, že v konaní došlo

k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd

na takúto jej námietku taktiež nemohol prihliadnuť, pretože navrhovateľka nešpecifikovala,

v akom rozsahu nebol zistený skutkový stav veci a k akým vadám došlo v konaní,

ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom odvolací súd

po preskúmaní nepadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho

nezistil také vady, ktoré by boli spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť správnosť a zákonnosť

rozsudku súdu prvého stupňa, resp. preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu...“

Sťažovateľka namieta, že pozemkový úrad, krajský súd aj najvyšší súd sa nezaoberali

jej námietkami, dôkazy vo veci boli vykonané „... v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi“ a vyhodnotené „... v úplnom rozpore s ich skutočným obsahom...“,

v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

Z obsahu argumentácie sťažovateľky (resp. jej právnej zástupkyne) však vyplýva,

že namieta predovšetkým právne závery obsiahnuté v označených rozhodnutiach, najmä

v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2009. Podľa jej názoru

uplatnené právo na náhradu za výrobno-technologické zariadenie nemalo byť posudzované

podľa ustanovení o náhradách za živý a mŕtvy inventár (),

ale v rámci ustanovení o náhradách za stavby v zmysle § 14 a § 16 ods. 2 zákona

č. , pretože hodnota výrobno-technologického zariadenia tvorí súčasť hodnoty

stavieb (liehovaru a likérky), za ktoré bola sťažovateľke priznaná náhrada.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhla, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie označených práv zaručených v ústave a dohovore napádanými

rozhodnutiami pozemkového úradu, krajského súdu a najvyššieho súdu, aby uvedené

rozhodnutia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie a taktiež, aby jej priznal

od najvyššieho súdu finančné zadosťučinenie v sume 33 193 €.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal

spisový materiál krajského súdu sp. zn. týkajúci sa predmetnej veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľkinej sťažnosti v časti, v ktorej namietala

porušenie svojich základných práv zaručených v a 3 a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím pozemkového úradu sp. zn.

2008/00245-MIH, ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -36 z 23. mája 2008, ústavný súd prihliadal k vymedzeniu jeho právomoci

v ustanovení . Označené ustanovenie limituje právomoc

ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa

ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia

ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich

základných práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento

účel dáva k dispozícii zákon.

V danom prípade sa sťažovateľka mohla ochrany svojich práv vo vzťahu

k označenému rozhodnutiu pozemkového úradu zo 14. februára 2008 domáhať využitím

právnych prostriedkov umožňujúcich preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom

podľa piatej časti ( a nasl. ) a vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu č. k. -36 z 23. mája 2008 prostredníctvom odvolania,

o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. .

V sťažovateľkinej veci bolo sporným posúdenie právnej otázky, a to právna

kvalifikácia výrobno-technologického zariadenia liehovaru a likérky (ako živého a mŕtveho

inventára alebo súčasti, či príslušenstva stavieb, v ktorých bolo umiestnené), a následne

posúdenie, či sťažovateľke na základe ustanovení prislúcha právo

na finančnú náhradu za výrobno-technologické zariadenie liehovaru a likérky, pokiaľ

jej bola priznaná náhrada za stavby samotné – budovy liehovaru a likérky. Krajský súd

aj najvyšší súd boli oprávnené preskúmať nielen zákonnosť napádaného rozhodnutia

orgánu, na ktorý sa vzťahovala ich prieskumná právomoc, ale aj procesný postup

príslušného orgánu, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal.

Sťažovateľka teda vo vzťahu k napádaným rozhodnutiam pozemkového úradu

a krajského súdu disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme

účinnej ochrany jej základných práv priamo v konaní pred súdmi podľa piatej časti

.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľkinej

sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sťažovateľkou

uplatneného nároku na náhradu za výrobno-technologické zariadenie liehovaru a likérky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v... tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta alebo ktoré je uplatňované súdnou cestou, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných a správnych súdov

musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu ( )

a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť označené práva v rozpore s ich podstatou a zmyslom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Predmetom konania pred ústavným súdom nie je sťažovateľkou uplatnený nárok

na finančnú náhradu za výrobno-technologické zariadenie liehovaru a likérky, ale kontrola

zlučiteľnosti záverov najvyššieho súdu v sťažnosťou napádanom rozsudku sp. zn.

z 24. marca 2009 so sťažovateľkou označenými článkami

a dohovoru.

Z obsahu spisového materiálu krajského súdu sp. zn. je zrejmé,

že v predmetnej sťažovateľkinej veci išlo o posúdenie právnych otázok (ktoré boli sporné),

a to právnej kvalifikácie výrobno-technologického zariadenia liehovaru a likérky

pre účely (ako živého a mŕtveho inventára alebo súčasti,

či príslušenstva stavieb, v ktorých bolo umiestnené) a taktiež posúdenie, či sťažovateľke

na základe ustanovení prislúcha právo na finančnú náhradu

za výrobno-technologické zariadenie liehovaru a likérky, pokiaľ jej bola priznaná náhrada

za stavby samotné – budovy liehovaru a likérky.

Najvyšší súd sa zaoberal námietkami a argumentáciou sťažovateľky v konaní a vec

prerokoval na verejnom pojednávaní konanom 24. marca 2009 za účasti právnej zástupkyne

sťažovateľky (o čom svedčí zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom z 24. marca

2009 na č. l. 54 a 55 spisu).

Zo súdneho spisu, ale ani z argumentácie sťažovateľky nevyplýva žiadna konkrétna

skutočnosť, ktorá by podľa názoru ústavného súdu mohla predstavovať dostatočný dôvod

na pochybnosť, či v priebehu konania pred krajským súdom a najvyšším súdom

boli rešpektované princípy a požiadavky spravodlivého konania (predovšetkým zásady

rovnosti strán, kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní). Pre rozhodnutie vo veci

boli relevantné a postačujúce listinné dôkazy a v konaní pred krajským súdom

a najvyšším súdom išlo predovšetkým o posúdenie sporných právnych otázok. Uvedené

skutočnosti v spojení s tým, že ústavný súd nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť svedčiacu

v prospech tvrdenia sťažovateľky o nezákonnom vykonaní dôkazov, vylučujú porušenie

sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. z čl. 46 ods. 1 v spojení

s procesným postupom najvyššieho súdu v danej veci a svedčia

aj o opodstatnenosti, resp. ústavnej konformnosti jeho záverov v napádanom rozsudku

sp. zn. z 24. marca 2009 v časti týkajúcej sa preskúmania procesného

postupu krajského súdu a pozemkového úradu.

V rámci posúdenia zisteného skutkového stavu najvyšší súd na základe konkrétnych

faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili svoje právne závery.

Podľa zákon sa vzťahuje na

a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu

ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond,

b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov,

c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe

alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov,

d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.

Podľa na zabezpečenie prevádzky

poľnohospodárskej alebo lesnej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára,

ako aj zásob právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva

alebo mu boli odňaté v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ak pôvodný

vlastník zomrel alebo ak bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu

na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba

uvedená v § 4 ods. 2.

Podľa oprávnenej osobe patrí náhrada za obytné

budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemožno vydať alebo

ktoré zanikli alebo boli prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať. Obdobne

oprávnenej osobe patrí náhrada za pozemok, ktorý sa podľa tohto zákona nevydá a za ktorý

sa neposkytol iný pozemok.

Podľa oprávnenej osobe prislúcha právo

na náhradu za trvalý porast, ktorý na pozemku bol v čase jeho prevzatia štátom alebo inou

právnickou osobou, ak v čase vydania pozemku na ňom nie je iný porovnateľný trvalý

porast tej istej kultúry.

Podľa a náhradu za pozemky, ktoré sa podľa

tohto zákona nevydávajú a za ktoré nebol poskytnutý oprávnenej osobe iný pozemok,

poskytne štát. Výšku náhrady v hotovosti upraví vláda Českej republiky a vláda Slovenskej

republiky svojím nariadením (ods. 1).

Ostatné náhrady podľa a poskytne právnická osoba

(právny nástupca), ktorá vec drží alebo ju držala v čase zániku nehnuteľnosti, alebo

ju previedla na osobu, ktorá nehnuteľnosť podľa tohto zákona nevydáva. Ak túto osobu

nemožno zistiť alebo ak touto osobou je rozpočtová organizácia, alebo príspevková

organizácia, náhradu poskytne štát prostredníctvom pozemkového fondu (§ 17 ods. 1) podľa

všeobecne záväzného právneho predpisu. Taktiež náhradu podľa § 14 a § 15 poskytne štát,

ak bývalé národné výbory alebo Zbor povereníkov previedli hospodárske budovy a rodinné

domčeky do vlastníctva fyzických osôb.

Podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým

sa upravujú niektoré otázky náhrad podľa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

(ďalej len „nariadenie vlády Slovenskej republiky č. “) pre účely tohto

nariadenia sa rozumie mŕtvym inventárom najmä stroje, náradie, dopravné prostriedky

a zariadenia používané v poľnohospodárstve.

Zákonodarca ustanovením taxatívnym

a výslovným spôsobom vymedzil pôsobnosť uvedeného zákonného predpisu, pričom

v rámci písmen a) až c) definoval okruh nehnuteľného majetku, ktorého sa môžu týkať

reštitučné nároky a v rámci písmena d) v spojení s rozsah

ďalšieho majetku určeného na zaistenie poľnohospodárskej alebo lesnej výroby.

Sťažovateľkin názor, že výrobno-technické zariadenie liehovaru a likérky nemá

byť posudzované z hľadiska podmienok vymedzených v § 1 ods. 1 písm. d) v spojení s § 20

, ale má byť považované za príslušenstvo stavieb (v niektorých

podaniach sťažovateľka uvádza aj, že ide o ich neoddeliteľnú súčasť), najvyšší súd

neakceptoval s poukazom na skutočnosť, že príslušenstvo je vecou (súborom vecí)

v právnom slova zmysle a ako také je spôsobilé byť aj samostatným predmetom právnych

vzťahov. Táto jeho povaha spôsobuje, že pokiaľ by mohla vzniknúť pochybnosť,

či sa právne následky týkajúce sa hlavnej veci vzťahujú aj na príslušenstvo,

vyžaduje sa výslovný prejav vôle aj vo vzťahu k príslušenstvu hlavnej veci (čo najvyšší

súd demonštroval analogickým výkladom ).

S prihliadnutím na už uvedenú skutočnosť, že zákonodarca ustanovením § 1 ods. 1 zákona

č. taxatívnym a výslovným spôsobom vymedzil pôsobnosť uvedeného

zákonného predpisu, pokiaľ ide o majetok, ktorého sa môžu týkať reštitučné nároky, pričom

stroje a technické zariadenia určené na zaistenie poľnohospodárskej produkcie alebo lesnej

výroby výslovne definoval ako „mŕtvy inventár“ (pozri § 2 nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. ) a podmienky uplatnenia reštitučných nárokov vo vzťahu

k takémuto majetku výslovne upravil v § 1 ods. 1 písm. d) v spojení s § 20 zákona

č. , nemožno záver najvyššieho súdu, že ustanovenie zákona

č. neumožňuje priznávanie náhrad za výrobno-technické zariadenie

ako príslušenstva nehnuteľného majetku vymedzeného v § 1 ods. 1 písm. a) až c) zákona

č. , považovať za popierajúci znenie, účel či zmysel

Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozsudku sp. zn.

z 24. marca 2009 preto nie je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne. Odôvodnenie označeného súdneho rozhodnutia pritom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

v posudzovanej veci. V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil

interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľky,

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv zaručených v ústave

a dohovore.

Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery

najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné

so sťažovateľkou označenými článkami a dohovoru, teda že by zo strany orgánov

súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana

tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti najvyššiemu súdu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009