Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/192/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J., bývajúcemu v B.,

zastúpenému J., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanej P.., so sídlom v B., IČO: X.,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou D.., so sídlom v B., IČO: X., o ochranu osobnosti,

vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2013, sp. zn. ,

takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 26. júna 2013, sp. zn. a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 28. mája 2012, č.k. - 581

uložil žalovanej povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v lehote 30 dní od právoplatnosti

rozsudku tak, že v denníku Sme uverejní v troch po sebe nasledujúcich vydaniach, na prvej

strane v rovnakej grafickej úprave ako difamujúce články, text nasledovného znenia:

„Ospravedlnenie sudcovi Najvyššieho súdu SR a predsedovi trestného kolégia

J.. V denníku Sme v článku „Súdili disidentov, sú na Najvyššom súde“ dňa 12.8.2002 sme

uviedli nepravdivé tvrdenia, že J. začiatkom 80-tych rokov odsúdil na jeden a pol

roka kňaza J. a v minulosti posielal ľudí do väzenia podľa komunistického zákona

o protištátnej činnosti a rozvracaní republiky; v článku „Sudcovia: Naša minulosť je vecou

svedomia“ dňa 13.8.2002 sme uviedli nepravdivé tvrdenie, že J. odsúdil ľudí za prejavený

názor; v článku „Lipšic: Sudca môže vziať L. do väzby“ dňa 19.8.2002 sme uviedli

nepravdivé tvrdenie, že sudca J. počas minulého režimu poslal do väzenia niekoľko

disidentov; v článku „Sudca, ktorý prepustil Ľ., viedol kedysi politické procesy“ dňa

2

17.9.2002 sme uviedli nepravdivé tvrdenie, že J. v minulosti súdil v politických procesoch;

v článku „Stíhajú senát, ktorý pustil L. na slobodu“ dňa 10.12.2002 sme uviedli nepravdivé

tvrdenie, že J. je trestne stíhaný za to, že L. prepustil z väzby protizákonne. Za uverejnené

nepravdivé tvrdenia sa P.., vydavateľ denníka Sme, J. ospravedlňuje.“

Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 99 581,76 €. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť

žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku trovy konania, za súdny poplatok 5 045,48 €

a za právne zastúpenie 17 458,42€ na účet právnej zástupkyne žalobcu. Vychádzal z toho, že

napadnuté výroky, publikované v periodiku žalovanej ako vydavateľa, sú nepravdivými

skutkovými tvrdeniami, ktoré mali vážne zasiahnuť do cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu.

Vzhľadom na intenzitu neoprávneného zásahu, pri zohľadnení závažnosti vzniknutej ujmy

a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, považoval za primeranú aj náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch, ktorú žalobca požadoval popri ospravedlnení (§13

ods. 2,3 , ďalej len „OZ“). Náhradu trov konania posudzoval podľa

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. júna 2013, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (, ); žalobcovi

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania ( v spojení s

a , ). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa riadne

zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností ( ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,

výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ), na ich základe dospel

k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležité

odôvodnil ( ) a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil (

ods. 2 ). Nepovažoval za opodstatnené odvolacie námietky spochybňujúce hodnotenie

vykonaných dôkazov a právne posúdenie veci súdom. Poznamenal, že do práva účastníka

konania na spravodlivý proces nepatrí to, aby sa účastník mohol vyjadrovať k spôsobu

hodnotenia dôkazov súdom, alebo aby sa súd stotožnil s hodnotením dôkazov účastníka.

Skonštatoval, že predpokladom správneho posúdenia veci súdom v prípade stretu (kolízie)

práva žalobcu (o ochranu osobnosti) s právom žalovaného na slobodu prejavu, je test

pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Uplatňovanie týchto

základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne

3

vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila

ochrana iného práva.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého

stupňa (ďalej tiež „rozhodnutia“) napadla žalovaná dovolaním. Žiadala, aby dovolací súd

napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila tým, že postupom súdov nižších stupňov jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom ( f/ ) a že napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ). Žalovanej sa nesprávnym procesným postupom

odvolacieho súdu – nevytvorením možnosti zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku –

odňala možnosť konať pred súdom. Odvolací súd neupovedomil žalovanú o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku na e-mailovú adresu uvedenú v jej žiadosti z 28. mája 2013

( ). Verejné vyhlásenie rozsudku ako ústavná požiadavka (č.l. 142 ods. 3

) vychádzajúca z medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách súvisí s povinnosťou súdu upovedomiť o tom účastníka konania.

Odňatie možnosti konať pred súdom spája aj s porušením povinností súdov riadne (dostatočne

a presvedčivo) odôvodniť svoje rozhodnutia a právnou možnosťou účastníka náležite

skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiam pri využití opravných prostriedkov,

čo sú záruky spravodlivého procesu. Súdom vyčítala, že sa v odôvodnení rozsudkov

a/ nevysporiadali s jej obranou (nie je zrejmé, akým spôsobom dospeli k názoru, že nárok

žalobcu je dôvodný a primeraný), b/ vychádzali z tvrdení, ktoré sa v článkoch, ktorými mala

žalovaná zasiahnuť do práv žalobcu, nenachádzali a netvorili predmet žaloby (sporu),

c/ nepreukázali oprávnenie žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Súdy neuviedli

na základe akých úvah (myšlienkových pochodov) dospeli k záveru, že všetky napadnuté

výroky sú skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé a spôsobilé zasiahnuť do cti žalobcu.

Nezaoberali sa dobromyseľnosťou autorov článkov, vydavateľa tlače a nezohľadnili ďalšie

aspekty prípadu. Na odôvodnenie námietky, že odvolací súd založil rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolateľka poukázala na právne názory, v zmysle

ktorých slobodu prejavu (č.l. 26 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) možno obmedziť len za splnenia kumulatívnych

podmienok [ a/ musí ísť o obmedzenie slobody prejavu na základe zákona, b/ obmedzenie

musí sledovať legitímny cieľ (napr. ochrana práv a slobôd iných, ochrana verejného poriadku,

bezpečnosť štátu), c/ zásah do slobody prejavu musí byť opatrením v demokratickej

spoločnosti nevyhnutným na dosiahnutie sledovaného cieľa, zodpovedať naliehavej

spoločenskej potrebe, a d/zásah musí byť primeraný]. Súdy opomenuli otázku primeranosti

zásahu do slobody prejavu a práva na informácie, absentuje zdôvodnenie o tom, prečo

považujú za primerané uverejnenie ospravedlnenia tri dni po sebe, namiesto uverejnenia

jedného ospravedlnenia, ako aj oprávnenosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd

v súvislosti s týmto konaním poznamenal, že nemožno žalobcom priznávať neprimerané,

či premrštené sumy, ktoré by viedli k bezdôvodnému obohacovaniu. Nárok žalobcu vo výške

3 miliónov Sk takýto prípad predstavuje. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť pre

médiá ničivá (rozsudok ESĽP vo veci Wolek, Kasprów a Leski proti Poľsku). Pripomenula,

že spôsobená ujma sa plynutím času môže zmenšovať (napr. judikatúra ESĽP, Flux proti

Moldavsku). Súdy nepreukázali, že informácie v článkoch žalovanej sú neoprávneným

zásahom do osobnostných práv žalobcu, neosvedčili dôvodnosť v demokratickej spoločnosti

nevyhnutných opatrení potrebných na ochranu práv a slobôd žalobcu, neprihliadali na mieru

ochrany žalobcu (ako vysokého predstaviteľa súdnej moci) pred kritikou, ktorá je znížená

v porovnaní s bežnými občanmi, približujúca sa k politikom a špeciálne postavenie

novinárov, ktorí požívajú zvýšenú mieru ochrany pri výkone žurnalistickej činnosti. V danom

prípade nároku žalobcu nemala byť priznaná súdna ochrana, obmedzenie slobody prejavu

nie je primerané sledovanému účelu, nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.

Žalobca navrhol dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietnuť. Nestotožnil sa

s názorom, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle Rozhodnutia

súdov netrpia nedostatočným odôvodnením. Patrične odôvodnené je také rozhodnutie,

z ktorého sú rozpoznateľné myšlienkové pochody, ktoré súd viedli k jeho priatiu a súčasne sú

tieto úvahy dané určitou obsahovou kvalitou, ktoré sú v danom prípade rozumné a obhájiteľné

a zároveň aj spravodlivé. Vyhlásenie rozhodnutia krajským súdom bolo oznámené každému

na príslušnej webovej stránke súdu. Nepodložené a pravdu skresľujúce tvrdenia nezakladajú

príspevok k formovaniu verejného názoru, ktorý by bol hodný ochrany v demokratickej

spoločnosti. Ľudská dôstojnosť je hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostanými

ústavnými hodnotami, je nenahraditeľným statkom; zásah do nej je ťažko reparovateľný.

Inštitút zadosťučinenia v peniazoch (plnenie deliktuálneho záväzku) plní nielen funkciu

satisfakčnú, ale aj funkciu odstrašujúcu a sankčnú, ktorú súd zohľadnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ods. l ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť

(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak

podanie dovolania pripúšťa zákon – v zmysle ním totiž možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danom prípade je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.

V takom prípade ale dovolanie žalovanej nie je prípustné. Je tomu tak preto, že dovolaním

žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci

rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné,

a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolací

súd v prejednávanej veci nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané a od ktorého

by sa prípadne mohli odchýliť ( až 3 ).

Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch

stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie

nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z aspektu opodstatnenosti

v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň

procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť,

aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným

uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu

a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.

Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje

aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale

len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).

upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia dovolanie

možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení ,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd

6

je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo

vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich

obsahu.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj

so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené procesné

predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou osobou)

zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle , na ktorú poukazuje

ustanovenie , nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho

opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (ktoré je v zmysle druhým dovolacím

dôvodom) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť dovolania, je však relevantný dovolací

dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia vedie k zrušeniu dovolaním

napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania tejto povahy (§ 241 ods. 2

písm. a/ a b/ ) musí dovolací súd vziať vždy zreteľ – či už bolo na ne v dovolaní

poukázané alebo nie (viď veta druhá ). V prípade nesprávneho právneho

posúdenia veci (ktoré je v zmysle tretím dovolacím dôvodom), je

situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania

a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje veta druhá Dovolací súd

preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý

( veta prvá ), pričom (ako už bolo uvedené vyššie) je viazaný tým, ako

účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod.

Neprípustnosť dovolania podaného žalovanou (tiež dovolateľkou) znamená, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky smie v dovolacom konaní v zmysle

prihliadať len na vady uvedené v , na tzv. iné vady konania, ktoré by mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie veci ( ), ale ani na dôvody, pre

ktoré by rozhodnutie prípadne spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) prihliadať nemôže.

Dovolací súd sa preto po skúmaní prípustnosti dovolania podľa ďalej

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v

(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namietala, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

( )

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým

sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Za postup súdu, ktorý sa prieči zákonu a zakladá vadou konania v zmysle §237

písm. f/ , dovolateľka (m.i.) označila jej neupovedomenie o vyhlásení rozhodnutia

odvolacím súdom ( ), ktorého sa preto nezúčastnila.

Podľa (ďalej ), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa , vety prvej , každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

dohovor), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

9

aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto

právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa

rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú

kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup

súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné

považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva

na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému

a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva)

slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Ak je

účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere

obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto

prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje

ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Podľa , rozsudky sa vyhlasujú v mene

Slovenskej republiky a vždy verejne.

Podľa , a , rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho

predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok

rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.

Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku

predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie

na tri týždne; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným účastníkom hneď

po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným účastníkom ho odošle

najneskôr do troch dní. Ustanovenie § 119 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.

10

Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho

pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu

v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa (v znení účinný 1. januára 2013).

Ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí

elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal

o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

Podľa , písomnosti možno doručovať aj elektronickými

prostriedkami, ak o to účastník konania alebo jeho zástupca požiada a oznámi adresu

na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami. Písomnosť súdu sa považuje za

doručenú piaty deň od jej odoslania, aj keď ju adresát neprečítal.

Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho

prítomnosti (tiež Ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd, obdobne ). Právo

na verejné prejednanie veci je úzko späté s právom na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania. Verejné súdne konanie predstavuje základnú zásadu zakotvenú v čl. 6

ods. 1 dohovoru; vedúcu k spravodlivému procesu (napr. Diennet proti Francúzsku, rozsudok,

26. septembra 1995, § 33). Verejný charakter súdneho konania chráni strany sporu pred

tajným výkonom spravodlivosti, je prostriedkom k udržaniu dôvery v činnosť súdnych

orgánov a transparentnosti výkonu súdnej moci. Toto právo ale nie je právom absolútnym,

judikatúra ESĽP pripúšťa určité výnimky, kedy právo na verejné prerokovanie je

modifikované povahou otázok, ktoré je potrebné rozhodnúť. Predovšetkým v konaniach, kde

účastník bol vypočutý verejne aspoň pred jednou súdnou inštanciou, nedostatok verejnosti

v konaní pred ďalšou (vyššou, alebo konečnou) inštanciou je prípustný pokiaľ sa v nej riešia

výsostne právne otázky. ESĽP tiež vyslovil, že súdny proces spĺňa podmienku verejnosti iba

vtedy, ak verejnosť má možnosť získať informácie o dátume a mieste konania a že toto miesto

je verejnosti ľahko prístupné (Riepan proti Rakúsku, rozsudok, 14. novembra 2000, § 29).

Dohovor (a príslušná judikatúra ESĽP) predstavuje len minimálny štandard ochrany ľudských

práv a základných slobôd a nebráni zmluvným štátom, aby týmto právam a slobodám

zabezpečili vyššiu úroveň ochrany, než je štandard garantovaný dohovorom. Takouto vyššou

11

úrovňou ochrany je podľa názoru dovolacieho súdu aj ochrana základného práva na verejné

vyhlásenie rozsudku, ktorú tomuto právu priznáva právny poriadok Slovenskej republiky

vyjadrený ústavnými (napr. ) a podústavnými normami (najmä

procesným kódexom) a napokon i judikatúra ústavného i najvyššieho súdu. Z judikatúry

ústavného súdu k vyplýva, že z princípu verejnosti súdneho konania

existujú určité výnimky, tieto sa vzťahujú len na súdne pojednávanie, ale nie na verejné

vyhlásenie rozsudku, pretože vzhľadom na doslovné znenie povinnosť

verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná (, , ,

a , ). V podmienkach Slovenskej republiky sa rozsudok

v občianskoprávnej veci vždy vyhlasuje verejne a to bez ohľadu na súdnu inštanciu. Verejné

vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok

bol vyhlásený verejne, predpokladá aktívny postup súdu, t.j. súd musí dať každému

(účastníkom i verejnosti) najavo, že rozsudok vyhlási. Minimálny štandard takéhoto

oznámenia predpokladá postup, ktorý pre súd vyplýva z procesného kódexu (Občianskeho

súdneho poriadku). V tejto súvislosti zákon všeobecným súdom ukladá pri vyhlásení rozsudku

bez pojednávania oznámiť na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred vyhlásením

miesto a čas verejného vyhlásenia ( ), upovedomiť elektronickými

prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudok, ktorý súd požiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami (§ 214

ods. 3 v spojení s ), a prítomným účastníkom na verejnom vyhlásení

doručiť písomné vyhotovenie rozsudku ( ). S účasťou na verejnom

vyhlásení rozsudku zákon pre účastníkov konania spája konkrétne procesné práva

(oprávnenia). Verejné vyhlásenie rozsudku preto nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho

podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami.

Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci

konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného,

časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu.

Z hľadiska vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli

dodržané podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva

smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva

zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia

účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie

preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej

vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi

12

výrokmi – je viazaný). Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť,

či súd vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne

a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť),

v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä

) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné). Mimo práva na verejnú

kontrolu výkonu spravodlivosti, nemožno opomenúť i klasické procesné práva (oprávnenia).

Napríklad právo uplatniť a vyčísliť náhradu trov konania, vzniesť námietku zaujatosti,

prípadne využiť dispozitívne oprávnenia (napr. vziať žalobu alebo opravný prostriedok späť,

uznať nárok alebo sa ho vzdať a pod.). Súd by mal konať tak, aby nevytváral právne ale ani

faktické bariéry brániace komukoľvek v účasti na verejnom vyhlásení rozsudku.

Transparentnosť rozhodovania znamená, že nikomu nemožno brániť, aby sa mohol zúčastniť

na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo nemožno v žiadnom smere obmedziť.

Z postupov súdov vyplýva, že tieto realizujú ústavný príkaz verejného vyhlásenia rozsudku

tak, že upovedomujú účastníkov o verejnom vyhlásení rozsudkov a pre verejnosť (každého)

používajú všeobecne dostupný zdroj pre šírenie informácii o verejnom vyhlásení rozsudku

(úradnú tabuľu súdu, na ktorej oznamujú miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku,

prípadne zverejňujú toto oznámenie aj na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti,

napokon nechýba vyvesenie zoznamu prejednávaných vecí na dverách tej pojednávacej

miestnosti, v ktorej dôjde k vyhláseniu rozsudku).

V objektívnom zmysle možno verejnosťou vyhlásenia rozsudku nepochybne

rozumieť prístupnosť vyhlásenia rozsudku na súde pre každého, kto sa na tomto chce

zúčastniť, t.j. jednak pre subjekt, ktorého práva a povinnosti budú rozhodnutím súdu priamo

dotknuté (účastníkov konania), ako aj pre toho, kto je iným spôsobom zainteresovaný

na výsledku konania alebo ho výsledok konania alebo samotná procedúra vyhlásenia

rozsudku zaujíma a chce sa tohto zúčastniť ako verejnosť. V subjektívnom zmysle má

význam a zmysel hovoriť o verejnosti vyhlásenia rozsudku v prípade keď ten, kto sa chce

zúčastniť vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci na súde, má vedomosť o tom kedy a kde

sa bude predmetný rozsudok vyhlasovať. So subjektívnym obsahom pojmu "verejné

vyhlásenie rozsudku" je potrebné sa zaoberať práve v súvislosti s účastníkmi konania -

osobami, ktoré nepochybne majú právo a aj eminentný záujem (osobitne právne významný

záujem oproti verejnosti) zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku na súde, pričom toto svoje právo

môžu nepochybne využiť len v tom prípade, že o termíne a mieste vyhlásenia rozsudku majú

vedomosť. A práve týmto osobám pri zabezpečení práva na verejné vyhlásenie rozsudku

13

procesná úprava venuje osobitnú pozornosť. V nej sa súd nabáda k aktivizácii s účastníkom

konania. Ak súd vyhlasuje rozsudok bez toho, že by o tom boli účastníci konania

upovedomení, možno konštatovať, že takéto vyhlásenie rozsudku nie je verejné, resp. týmto

spôsobom sa stráca atribút "verejnosti" vyhlásenia rozsudku. Nie je pritom podstatné to, že

účastník konania alebo jeho právny zástupca svojou účasťou na vyhlásení rozsudku nemôžu

ovplyvniť jeho vecnú stránku (viď ), podstatné nie je ani to, či sa verejného

vyhlásenia rozsudku prípadne (ne)zúčastnila verejnosť.

zabezpečuje právo na verejné vyhlásenie rozsudku –

vo vytvorenom zákonnom rámci – tak, že explicitne odvolaciemu súdu ukladá, ak vyhlasuje

rozsudok bez nariadenia pojednávania, aby upovedomil elektronickými prostriedkami

účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomnosti aj

elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

podľa ( ). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije,

alebo nie. Citované procesné ustanovenie ( v znení

účinné od 1. januára 2013) platilo pre konanie pred odvolacím súdom v čase jeho

rozhodovania.

Z obsahu spisu (viď č.l. 649 súdneho spisu) vyplýva, že odvolací súd 19. júna 2013

stanovil termín verejného vyhlásenia rozsudku na 26. júna 2013 o 11.10 hodine, miestnosť

č. 49, v budove Krajského súdu v Bratislave. Žalovaná písomným podaním z 28. mája 2013

doručeným súdu 30. mája 2013 požiadala v zmysle v spojení s

, aby bola elektronickými prostriedkami upovedomená o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku na e-mailovú adresu office@dedak.com. (viď č.l. 648 súdneho spisu).

Obsah spisu nevyvracia dovolateľkyne tvrdenie, že odvolací súd ju (resp. jej právneho

zástupcu) elektronickými prostriedkami neupovedomil o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudku.

Aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania, je povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a zároveň o tom

upovedomiť (elektronickými prostriedkami) toho účastníka konania, ktorý o to súd požiada.

Legitímnym očakávaním účastníka je v takom prípade viera v zákonný postup súdu

(očakávanie, že ho súd elektronickými prostriedkami upovedomí o mieste a čase verejného

14

vyhlásenia rozsudku). Legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz) je

výrazom princípu materiálneho právneho štátu, jeho účelom je ochrana súkromných osôb

pred nepredvídateľným (arbitrárnym) zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej sa

do určitého výsledku spoliehali. Vzhľadom na legitímne očakávania účastníka konania, jeho

dôveru v právo (v právny postup) rešpektujúc princíp právnej istoty a princíp legality,

nemožno nedostatok postupu súdu v zmysle zhojiť tým, že sa účastník

konania mohol (mal možnosť) dozvedieť o verejnom vyhlásení rozsudku z úradnej tabule

súdu ( ). Očakávanie výsledku konania vnímajú intenzívnejšie účastníci

konania, ich záujmy prevažujú nad záujmami iných. Povinnosťou súdu je preto vyvinúť

náležitú aktivitu v medziach zákona tak, aby účastníkom nevytváral žiadne bariéry v účasti

na verejnom vyhlásení rozsudku. Pochybenia štátnych orgánov by nemali ísť na úkor

nositeľov ľudských práv.

O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,

ktorý je upravený v , môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu.

Na č.l. 649 súdneho spisu je založený písomný pokyn predsedníčky senátu odvolacieho súdu

určený súdnej kancelárii, aby na úradnej tabuli súdu bolo oznámené, že rozhodnutie v danej

veci bude vyhlásené 26. júna 2013 o 11.10 hod. Z tohto je zrejmé, kedy tento pokyn bol

súdnej kancelárii doručený (19. júna 2013), kedy a kým bol tento pokyn prijatý, spracovaný

(opísaný, porovnaný, vypravený) i to, ako bol realizovaný (vykonaný) – oznámením, ktoré

bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 20. júna 2013. Z ničoho ale nemožno vyvodiť, že

odvolací súd upovedomil žalovanú (resp. jej právneho zástupcu) o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami. Na tom nič nemení ani písomné

vyhotovenie oznámenia (označené ako „OZNÁMENIE“) o tom, že sa bude konať verejné

vyhlásenie rozsudku (č.l. 649-650 súdneho spisu), ani zápisnica o verejnom vyhlásení

rozsudku z 26. júna 2013 (č.l. 650 súdneho spisu) – obsah spisu ako celok, i tieto jeho

konkrétne označené súčasti nedávajú totiž žiadny podklad, ktorý by dovolaciemu súdu

umožňoval záver, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené žalovanej,

ktorá o to požiadala elektronickými prostriedkami na označenú e-mailovú adresu. Obsah spisu

v dôsledku toho neumožňuje ani posúdiť, či bola zachovaná lehota vyplývajúca z § 156 ods. 3

pre žalovanú ako účastníčku konania, ktorá by v prípade doručovania elektronickými

prostriedkami začala plynúť až po piatom dni od odoslania správy, aj keď nebola účastníčkou

prečítaná ( ). Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva (má dávať) hodnoverný obraz

15

o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudku nebola žalovaná zákonom predpísaným spôsobom upovedomená (viď § 214 ods. 3

).

Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa priečil , dochádza k odňatiu

možnosti konať pred súdom ( ). Z rovnakého právneho záveru

o prípustnosti dovolania vychádza i doterajšia judikatúra a rozhodovacia prax najvyššieho

súdu (viď R 14/2010, porovnaj napr. , , ,

, , , ). Verejné vyhlásenie

rozsudku je úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho

neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak súd účastníka neupovedomil

zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, odňal mu

možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p); táto procesná vada konania je

odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo (R 14/2010).

Uvedená právna veta judikátu charakterizuje podľa názoru dovolacieho súdu ustálenú

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorej formovanie začalo v roku 1992 (viď sp. zn.

), kedy najvyšší súd považoval za vadu v zmysle iba

vyhlásenie konečného rozsudku bez predvolania účastníka, pritom najvyšší súd uvažoval

o takej procesnej situácii, keď odvolací súd vynášal rozsudok okamžite, po skončení

odvolacieho pojednávania (konania). Vyhlásenie rozsudku bez predvolania účastníka na súde

prvého stupňa za takúto vadu nepovažoval s odôvodnením, že účastník môže podať proti

prvostupňovému rozsudku odvolanie, čím môže uplatniť svoj vplyv na konečný výsledok

konania. Naproti tomu v roku 2005 () už dospel k záveru, že vyhlásenie

rozsudku postupom podľa (t.j. „ak súd na vyhlásenie rozsudku odročí

konanie“) bez predvolania a v neprítomnosti účastníka, ku ktorému došlo po tom, ako sa

účastník nezúčastnil ani predchádzajúceho pojednávania a svoju neúčasť dôvodne

ospravedlnil, je vadou v zmysle Toto stanovisko zdôvodnil tým, že

účastník nemal vytvorenú procesnú možnosť kontroly, či výrok verejne vyhláseného rozsudku

nebol prípadne dodatočne zmenený. Účastník bol teda v rozpore s princípom rovnosti zbraní

znevýhodnený. Vo veci sp.zn. posunul najvyšší súd hranicu ešte ďalej,

a to tým, že za vadu v zmysle považoval aj vyhlásenie rozsudku súdu

prvého stupňa postupom podľa za situácie, keď jeden z účastníkov nebol

o termíne vyhlásenia rozsudku upovedomený a vyhlásenia rozsudku sa preto nemohol

zúčastniť. I v tomto prípade poukázal najvyšší súd na to, že neprítomný účastník nemohol

16

uplatniť právo kontroly ohľadom toho, či sa vyhlásený rozsudok zhoduje s písomne

vyhotoveným rozsudkom. Napokon v roku 2013 () najvyšší súd podčiarkol

narastanie významu moderných informačných a komunikačných technológii pre súdne

konanie, keď skonštatoval, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa priečil ustanoveniu § 156

ods. 3 a dochádza k odňatiu možnosti účastníkov konania konať

pred súdom ( ). Dovolací súd v tejto veci nenachádza dôvody, pre ktoré by

sa mal odchýliť od uvedenej judikatúry najvyššieho súdu a jeho doterajšej súdno-

rozhodovacej praxe.

zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto

požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má

každý možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto

zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu

k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Účastník konania má právo byť

prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia

zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii

konania v intenciách článku 142 ods. 3 a zákona ( a

). Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré

spočíva v porušení základného práva účastníka konania zakotveného v článku 6 ods. 1

dohovor v spojení s článkom 142 ods. 3 .

Dovolací súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že spomenuté ustanovenie

, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu

ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme

rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že

všeobecné súdy ako štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní

pred nimi, ktoré postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom

rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má

základ v ústave a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ochrana

účastníkov konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa

tým transparentný výkon spravodlivosti, čím sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného

článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

17

Predpokladom prítomnosti žalovanej na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho

súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

elektronickými prostriedkami na ňou uvedenú e-mailovú adresu v zmysle

Splnenie tejto povinnosti voči žalovanej nemôže nahradiť oznámenie súdu zverejnené

na úradnej tabuli súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle § 156 ods. 3

, bráni tomu legitímne očakávanie účastníčky konania, ktorá dôvodne predpokladala, že

voči nej bude súd postupovať zákonom aprobovaným spôsobom (viď ).

Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom stanovený postup oznámenia

miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku voči žalovanej, k čomu však podľa obsahu

základného spisu nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti

žalovanej na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako

rozhodol (aké konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný

postup odvolacieho súdu mal pre žalovanú ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle,

že odvolací súd jej nevytvoril procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku,

ktorý jej bol doručený v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne

vyhlásenými výrokmi rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa § 156

ods. 4 je totiž súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže

zmeniť, i keby si neskôr uvedomil, že rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným

chybným procesným postupom (v rozpore s ) nevytvoril žalovanej

zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti na vyhlásení napadnutého rozsudku, tým

nebol naplnený bezvýnimočný ústavný príkaz verejného vyhlásenia rozsudku, zabezpečujúci

právo na transparentný a spravodlivý súdny proces.

Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej

právnej veci inak, ako mu to stanovil v , a tým

znemožnil žalovanej realizáciu jej procesných práv, ktoré jej pri vyhlasovaní rozsudku patria.

Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva na súdnu ochranu a predstavuje vadu

konania v zmysle (viď R 14/2010).

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesnej

vade v zmysle , ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom pre ktorý dovolací súd

zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

18

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,

nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovanej uvedenými v dovolaní.

Pokiaľ ide o dovolací návrh zrušiť i rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd

poznamenáva, že dovolacím súdom zistená vada konania v zmysle sa

prvostupňového konania nedotkla.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. decembra 2014

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková