Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (49)dd0/393525.4e68d9.pdf
PDF · 169.3 KB
No categories available
7Cdo/192/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 192/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J., bývajúcemu v B.,
zastúpenému J., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanej P.., so sídlom v B., IČO: X.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou D.., so sídlom v B., IČO: X., o ochranu osobnosti,
vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 46 Coch/2/2003, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2013, sp. zn. 2 Co/259/2012,
takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 26. júna 2013, sp. zn. 2 Co/259/2012 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 28. mája 2012, č.k. 46 Coch/2/2003 - 581
uložil žalovanej povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v lehote 30 dní od právoplatnosti
rozsudku tak, že v denníku Sme uverejní v troch po sebe nasledujúcich vydaniach, na prvej
strane v rovnakej grafickej úprave ako difamujúce články, text nasledovného znenia:
„Ospravedlnenie sudcovi Najvyššieho súdu SR a predsedovi trestného kolégia
J.. V denníku Sme v článku „Súdili disidentov, sú na Najvyššom súde“ dňa 12.8.2002 sme
uviedli nepravdivé tvrdenia, že J. začiatkom 80-tych rokov odsúdil na jeden a pol
roka kňaza J. a v minulosti posielal ľudí do väzenia podľa komunistického zákona
o protištátnej činnosti a rozvracaní republiky; v článku „Sudcovia: Naša minulosť je vecou
svedomia“ dňa 13.8.2002 sme uviedli nepravdivé tvrdenie, že J. odsúdil ľudí za prejavený
názor; v článku „Lipšic: Sudca môže vziať L. do väzby“ dňa 19.8.2002 sme uviedli
nepravdivé tvrdenie, že sudca J. počas minulého režimu poslal do väzenia niekoľko
disidentov; v článku „Sudca, ktorý prepustil Ľ., viedol kedysi politické procesy“ dňa
17.9.2002 sme uviedli nepravdivé tvrdenie, že J. v minulosti súdil v politických procesoch;
v článku „Stíhajú senát, ktorý pustil L. na slobodu“ dňa 10.12.2002 sme uviedli nepravdivé
tvrdenie, že J. je trestne stíhaný za to, že L. prepustil z väzby protizákonne. Za uverejnené
nepravdivé tvrdenia sa P.., vydavateľ denníka Sme, J. ospravedlňuje.“
Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 99 581,76 €. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku trovy konania, za súdny poplatok 5 045,48 €
a za právne zastúpenie 17 458,42€ na účet právnej zástupkyne žalobcu. Vychádzal z toho, že
napadnuté výroky, publikované v periodiku žalovanej ako vydavateľa, sú nepravdivými
skutkovými tvrdeniami, ktoré mali vážne zasiahnuť do cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu.
Vzhľadom na intenzitu neoprávneného zásahu, pri zohľadnení závažnosti vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, považoval za primeranú aj náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch, ktorú žalobca požadoval popri ospravedlnení (§13
ods. 2,3 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“). Náhradu trov konania posudzoval podľa
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. júna 2013, sp. zn.
2 Co/259/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.); žalobcovi
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1,2 O.s.p.). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa riadne
zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.), na ich základe dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležité
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Nepovažoval za opodstatnené odvolacie námietky spochybňujúce hodnotenie
vykonaných dôkazov a právne posúdenie veci súdom. Poznamenal, že do práva účastníka
konania na spravodlivý proces nepatrí to, aby sa účastník mohol vyjadrovať k spôsobu
hodnotenia dôkazov súdom, alebo aby sa súd stotožnil s hodnotením dôkazov účastníka.
Skonštatoval, že predpokladom správneho posúdenia veci súdom v prípade stretu (kolízie)
práva žalobcu (o ochranu osobnosti) s právom žalovaného na slobodu prejavu, je test
pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Uplatňovanie týchto
základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne
vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila
ochrana iného práva.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého
stupňa (ďalej tiež „rozhodnutia“) napadla žalovaná dovolaním. Žiadala, aby dovolací súd
napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila tým, že postupom súdov nižších stupňov jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 237 f/ O.s.p.) a že napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žalovanej sa nesprávnym procesným postupom
odvolacieho súdu – nevytvorením možnosti zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku –
odňala možnosť konať pred súdom. Odvolací súd neupovedomil žalovanú o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku na e-mailovú adresu uvedenú v jej žiadosti z 28. mája 2013
(§ 214 ods. 3 O.s.p.). Verejné vyhlásenie rozsudku ako ústavná požiadavka (č.l. 142 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky) vychádzajúca z medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách súvisí s povinnosťou súdu upovedomiť o tom účastníka konania.
Odňatie možnosti konať pred súdom spája aj s porušením povinností súdov riadne (dostatočne
a presvedčivo) odôvodniť svoje rozhodnutia a právnou možnosťou účastníka náležite
skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiam pri využití opravných prostriedkov,
čo sú záruky spravodlivého procesu. Súdom vyčítala, že sa v odôvodnení rozsudkov
a/ nevysporiadali s jej obranou (nie je zrejmé, akým spôsobom dospeli k názoru, že nárok
žalobcu je dôvodný a primeraný), b/ vychádzali z tvrdení, ktoré sa v článkoch, ktorými mala
žalovaná zasiahnuť do práv žalobcu, nenachádzali a netvorili predmet žaloby (sporu),
c/ nepreukázali oprávnenie žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Súdy neuviedli
na základe akých úvah (myšlienkových pochodov) dospeli k záveru, že všetky napadnuté
výroky sú skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé a spôsobilé zasiahnuť do cti žalobcu.
Nezaoberali sa dobromyseľnosťou autorov článkov, vydavateľa tlače a nezohľadnili ďalšie
aspekty prípadu. Na odôvodnenie námietky, že odvolací súd založil rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolateľka poukázala na právne názory, v zmysle
ktorých slobodu prejavu (č.l. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) možno obmedziť len za splnenia kumulatívnych
podmienok [ a/ musí ísť o obmedzenie slobody prejavu na základe zákona, b/ obmedzenie
musí sledovať legitímny cieľ (napr. ochrana práv a slobôd iných, ochrana verejného poriadku,
bezpečnosť štátu), c/ zásah do slobody prejavu musí byť opatrením v demokratickej
spoločnosti nevyhnutným na dosiahnutie sledovaného cieľa, zodpovedať naliehavej
spoločenskej potrebe, a d/zásah musí byť primeraný]. Súdy opomenuli otázku primeranosti
zásahu do slobody prejavu a práva na informácie, absentuje zdôvodnenie o tom, prečo
považujú za primerané uverejnenie ospravedlnenia tri dni po sebe, namiesto uverejnenia
jedného ospravedlnenia, ako aj oprávnenosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd
v súvislosti s týmto konaním poznamenal, že nemožno žalobcom priznávať neprimerané,
či premrštené sumy, ktoré by viedli k bezdôvodnému obohacovaniu. Nárok žalobcu vo výške
3 miliónov Sk takýto prípad predstavuje. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť pre
médiá ničivá (rozsudok ESĽP vo veci Wolek, Kasprów a Leski proti Poľsku). Pripomenula,
že spôsobená ujma sa plynutím času môže zmenšovať (napr. judikatúra ESĽP, Flux proti
Moldavsku). Súdy nepreukázali, že informácie v článkoch žalovanej sú neoprávneným
zásahom do osobnostných práv žalobcu, neosvedčili dôvodnosť v demokratickej spoločnosti
nevyhnutných opatrení potrebných na ochranu práv a slobôd žalobcu, neprihliadali na mieru
ochrany žalobcu (ako vysokého predstaviteľa súdnej moci) pred kritikou, ktorá je znížená
v porovnaní s bežnými občanmi, približujúca sa k politikom a špeciálne postavenie
novinárov, ktorí požívajú zvýšenú mieru ochrany pri výkone žurnalistickej činnosti. V danom
prípade nároku žalobcu nemala byť priznaná súdna ochrana, obmedzenie slobody prejavu
nie je primerané sledovanému účelu, nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.
Žalobca navrhol dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietnuť. Nestotožnil sa
s názorom, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Rozhodnutia
súdov netrpia nedostatočným odôvodnením. Patrične odôvodnené je také rozhodnutie,
z ktorého sú rozpoznateľné myšlienkové pochody, ktoré súd viedli k jeho priatiu a súčasne sú
tieto úvahy dané určitou obsahovou kvalitou, ktoré sú v danom prípade rozumné a obhájiteľné
a zároveň aj spravodlivé. Vyhlásenie rozhodnutia krajským súdom bolo oznámené každému
na príslušnej webovej stránke súdu. Nepodložené a pravdu skresľujúce tvrdenia nezakladajú
príspevok k formovaniu verejného názoru, ktorý by bol hodný ochrany v demokratickej
spoločnosti. Ľudská dôstojnosť je hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostanými
ústavnými hodnotami, je nenahraditeľným statkom; zásah do nej je ťažko reparovateľný.
Inštitút zadosťučinenia v peniazoch (plnenie deliktuálneho záväzku) plní nielen funkciu
satisfakčnú, ale aj funkciu odstrašujúcu a sankčnú, ktorú súd zohľadnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak
podanie dovolania pripúšťa zákon – v zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. ním totiž možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danom prípade je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.
V takom prípade ale dovolanie žalovanej nie je prípustné. Je tomu tak preto, že dovolaním
žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci
rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné,
a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací
súd v prejednávanej veci nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané a od ktorého
by sa prípadne mohli odchýliť (§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p.).
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z aspektu opodstatnenosti
v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň
procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť,
aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu
a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.
Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje
aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale
len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok
upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie
možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p.,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd
je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo
vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich
obsahu.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené procesné
predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou osobou)
zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. druhým dovolacím
dôvodom) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť dovolania, je však relevantný dovolací
dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia vedie k zrušeniu dovolaním
napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania tejto povahy (§ 241 ods. 2
písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vždy zreteľ – či už bolo na ne v dovolaní
poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade nesprávneho právneho
posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím dovolacím dôvodom), je
situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania
a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. Dovolací súd
preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý
(§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako už bolo uvedené vyššie) je viazaný tým, ako
účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod.
Neprípustnosť dovolania podaného žalovanou (tiež dovolateľkou) znamená, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky smie v dovolacom konaní v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p.
prihliadať len na vady uvedené v § 237 O.s.p., na tzv. iné vady konania, ktoré by mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ale ani na dôvody, pre
ktoré by rozhodnutie prípadne spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) prihliadať nemôže.
Dovolací súd sa preto po skúmaní prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p. ďalej
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p.
ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namietala, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Za postup súdu, ktorý sa prieči zákonu a zakladá vadou konania v zmysle §237
písm. f/ O.s.p., dovolateľka (m.i.) označila jej neupovedomenie o vyhlásení rozhodnutia
odvolacím súdom (§ 214 ods. 3 O.s.p.), ktorého sa preto nezúčastnila.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej ústava), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
dohovor), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto
právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa
rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú
kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup
súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné
považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému
a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva)
slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Ak je
účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere
obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto
prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje
ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Podľa čl.142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudky sa vyhlasujú v mene
Slovenskej republiky a vždy verejne.
Podľa § 156 ods.1,2 a 3 O.s.p., rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho
predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok
rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.
Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku
predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie
na tri týždne; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným účastníkom hneď
po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným účastníkom ho odošle
najneskôr do troch dní. Ustanovenie § 119 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.
Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho
pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Podľa § 214 ods. 3 O.s.p. (v znení zákona č. 335/2012 Z.z. účinný 1. januára 2013).
Ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí
elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal
o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.
Podľa § 45 ods. 4 O.s.p., písomnosti možno doručovať aj elektronickými
prostriedkami, ak o to účastník konania alebo jeho zástupca požiada a oznámi adresu
na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami. Písomnosť súdu sa považuje za
doručenú piaty deň od jej odoslania, aj keď ju adresát neprečítal.
Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho
prítomnosti (tiež čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd, obdobne čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Právo
na verejné prejednanie veci je úzko späté s právom na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania. Verejné súdne konanie predstavuje základnú zásadu zakotvenú v čl. 6
ods. 1 dohovoru; vedúcu k spravodlivému procesu (napr. Diennet proti Francúzsku, rozsudok,
26. septembra 1995, § 33). Verejný charakter súdneho konania chráni strany sporu pred
tajným výkonom spravodlivosti, je prostriedkom k udržaniu dôvery v činnosť súdnych
orgánov a transparentnosti výkonu súdnej moci. Toto právo ale nie je právom absolútnym,
judikatúra ESĽP pripúšťa určité výnimky, kedy právo na verejné prerokovanie je
modifikované povahou otázok, ktoré je potrebné rozhodnúť. Predovšetkým v konaniach, kde
účastník bol vypočutý verejne aspoň pred jednou súdnou inštanciou, nedostatok verejnosti
v konaní pred ďalšou (vyššou, alebo konečnou) inštanciou je prípustný pokiaľ sa v nej riešia
výsostne právne otázky. ESĽP tiež vyslovil, že súdny proces spĺňa podmienku verejnosti iba
vtedy, ak verejnosť má možnosť získať informácie o dátume a mieste konania a že toto miesto
je verejnosti ľahko prístupné (Riepan proti Rakúsku, rozsudok, 14. novembra 2000, § 29).
Dohovor (a príslušná judikatúra ESĽP) predstavuje len minimálny štandard ochrany ľudských
práv a základných slobôd a nebráni zmluvným štátom, aby týmto právam a slobodám
zabezpečili vyššiu úroveň ochrany, než je štandard garantovaný dohovorom. Takouto vyššou
úrovňou ochrany je podľa názoru dovolacieho súdu aj ochrana základného práva na verejné
vyhlásenie rozsudku, ktorú tomuto právu priznáva právny poriadok Slovenskej republiky
vyjadrený ústavnými (napr. čl. 142 ods. 3 ústavy) a podústavnými normami (najmä
procesným kódexom) a napokon i judikatúra ústavného i najvyššieho súdu. Z judikatúry
ústavného súdu k čl. 142 ods. 3 ústavy vyplýva, že z princípu verejnosti súdneho konania
existujú určité výnimky, tieto sa vzťahujú len na súdne pojednávanie, ale nie na verejné
vyhlásenie rozsudku, pretože vzhľadom na doslovné znenie čl. 142 ústavy povinnosť
verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná (II. ÚS 47/96, II. ÚS 76/97, II. ÚS 58/97,
III. ÚS 6/00 a II. ÚS 88/01, I. ÚS 5/02). V podmienkach Slovenskej republiky sa rozsudok
v občianskoprávnej veci vždy vyhlasuje verejne a to bez ohľadu na súdnu inštanciu. Verejné
vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok
bol vyhlásený verejne, predpokladá aktívny postup súdu, t.j. súd musí dať každému
(účastníkom i verejnosti) najavo, že rozsudok vyhlási. Minimálny štandard takéhoto
oznámenia predpokladá postup, ktorý pre súd vyplýva z procesného kódexu (Občianskeho
súdneho poriadku). V tejto súvislosti zákon všeobecným súdom ukladá pri vyhlásení rozsudku
bez pojednávania oznámiť na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred vyhlásením
miesto a čas verejného vyhlásenia (§ 156 ods. 3 O.s.p.), upovedomiť elektronickými
prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudok, ktorý súd požiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami (§ 214
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 45 ods. 4 O.s.p.), a prítomným účastníkom na verejnom vyhlásení
doručiť písomné vyhotovenie rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.). S účasťou na verejnom
vyhlásení rozsudku zákon pre účastníkov konania spája konkrétne procesné práva
(oprávnenia). Verejné vyhlásenie rozsudku preto nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho
podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami.
Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci
konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného,
časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu.
Z hľadiska vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli
dodržané podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva
smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva
zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia
účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie
preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej
vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi
výrokmi – je viazaný). Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť,
či súd vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne
a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť),
v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä
§ 237 písm. g/ O.s.p.) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné). Mimo práva na verejnú
kontrolu výkonu spravodlivosti, nemožno opomenúť i klasické procesné práva (oprávnenia).
Napríklad právo uplatniť a vyčísliť náhradu trov konania, vzniesť námietku zaujatosti,
prípadne využiť dispozitívne oprávnenia (napr. vziať žalobu alebo opravný prostriedok späť,
uznať nárok alebo sa ho vzdať a pod.). Súd by mal konať tak, aby nevytváral právne ale ani
faktické bariéry brániace komukoľvek v účasti na verejnom vyhlásení rozsudku.
Transparentnosť rozhodovania znamená, že nikomu nemožno brániť, aby sa mohol zúčastniť
na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo nemožno v žiadnom smere obmedziť.
Z postupov súdov vyplýva, že tieto realizujú ústavný príkaz verejného vyhlásenia rozsudku
tak, že upovedomujú účastníkov o verejnom vyhlásení rozsudkov a pre verejnosť (každého)
používajú všeobecne dostupný zdroj pre šírenie informácii o verejnom vyhlásení rozsudku
(úradnú tabuľu súdu, na ktorej oznamujú miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku,
prípadne zverejňujú toto oznámenie aj na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti,
napokon nechýba vyvesenie zoznamu prejednávaných vecí na dverách tej pojednávacej
miestnosti, v ktorej dôjde k vyhláseniu rozsudku).
V objektívnom zmysle možno verejnosťou vyhlásenia rozsudku nepochybne
rozumieť prístupnosť vyhlásenia rozsudku na súde pre každého, kto sa na tomto chce
zúčastniť, t.j. jednak pre subjekt, ktorého práva a povinnosti budú rozhodnutím súdu priamo
dotknuté (účastníkov konania), ako aj pre toho, kto je iným spôsobom zainteresovaný
na výsledku konania alebo ho výsledok konania alebo samotná procedúra vyhlásenia
rozsudku zaujíma a chce sa tohto zúčastniť ako verejnosť. V subjektívnom zmysle má
význam a zmysel hovoriť o verejnosti vyhlásenia rozsudku v prípade keď ten, kto sa chce
zúčastniť vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci na súde, má vedomosť o tom kedy a kde
sa bude predmetný rozsudok vyhlasovať. So subjektívnym obsahom pojmu "verejné
vyhlásenie rozsudku" je potrebné sa zaoberať práve v súvislosti s účastníkmi konania -
osobami, ktoré nepochybne majú právo a aj eminentný záujem (osobitne právne významný
záujem oproti verejnosti) zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku na súde, pričom toto svoje právo
môžu nepochybne využiť len v tom prípade, že o termíne a mieste vyhlásenia rozsudku majú
vedomosť. A práve týmto osobám pri zabezpečení práva na verejné vyhlásenie rozsudku
procesná úprava venuje osobitnú pozornosť. V nej sa súd nabáda k aktivizácii s účastníkom
konania. Ak súd vyhlasuje rozsudok bez toho, že by o tom boli účastníci konania
upovedomení, možno konštatovať, že takéto vyhlásenie rozsudku nie je verejné, resp. týmto
spôsobom sa stráca atribút "verejnosti" vyhlásenia rozsudku. Nie je pritom podstatné to, že
účastník konania alebo jeho právny zástupca svojou účasťou na vyhlásení rozsudku nemôžu
ovplyvniť jeho vecnú stránku (viď II. ÚS 85/02), podstatné nie je ani to, či sa verejného
vyhlásenia rozsudku prípadne (ne)zúčastnila verejnosť.
Občiansky súdny poriadok zabezpečuje právo na verejné vyhlásenie rozsudku –
vo vytvorenom zákonnom rámci – tak, že explicitne odvolaciemu súdu ukladá, ak vyhlasuje
rozsudok bez nariadenia pojednávania, aby upovedomil elektronickými prostriedkami
účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomnosti aj
elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
podľa § 156 ods. 3 (§ 214 ods. 3 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije,
alebo nie. Citované procesné ustanovenie (§ 214 ods. 3 O.s.p. v znení zákona č. 335/2012 Z.z.
účinné od 1. januára 2013) platilo pre konanie pred odvolacím súdom v čase jeho
rozhodovania.
Z obsahu spisu (viď č.l. 649 súdneho spisu) vyplýva, že odvolací súd 19. júna 2013
stanovil termín verejného vyhlásenia rozsudku na 26. júna 2013 o 11.10 hodine, miestnosť
č. 49, v budove Krajského súdu v Bratislave. Žalovaná písomným podaním z 28. mája 2013
doručeným súdu 30. mája 2013 požiadala v zmysle § 45 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 3
O.s.p., aby bola elektronickými prostriedkami upovedomená o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku na e-mailovú adresu office@dedak.com. (viď č.l. 648 súdneho spisu).
Obsah spisu nevyvracia dovolateľkyne tvrdenie, že odvolací súd ju (resp. jej právneho
zástupcu) elektronickými prostriedkami neupovedomil o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku.
Aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, je povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a zároveň o tom
upovedomiť (elektronickými prostriedkami) toho účastníka konania, ktorý o to súd požiada.
Legitímnym očakávaním účastníka je v takom prípade viera v zákonný postup súdu
(očakávanie, že ho súd elektronickými prostriedkami upovedomí o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku). Legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz) je
výrazom princípu materiálneho právneho štátu, jeho účelom je ochrana súkromných osôb
pred nepredvídateľným (arbitrárnym) zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej sa
do určitého výsledku spoliehali. Vzhľadom na legitímne očakávania účastníka konania, jeho
dôveru v právo (v právny postup) rešpektujúc princíp právnej istoty a princíp legality,
nemožno nedostatok postupu súdu v zmysle § 214 ods. 3 O.s.p. zhojiť tým, že sa účastník
konania mohol (mal možnosť) dozvedieť o verejnom vyhlásení rozsudku z úradnej tabule
súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Očakávanie výsledku konania vnímajú intenzívnejšie účastníci
konania, ich záujmy prevažujú nad záujmami iných. Povinnosťou súdu je preto vyvinúť
náležitú aktivitu v medziach zákona tak, aby účastníkom nevytváral žiadne bariéry v účasti
na verejnom vyhlásení rozsudku. Pochybenia štátnych orgánov by nemali ísť na úkor
nositeľov ľudských práv.
O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,
ktorý je upravený v § 214 ods. 3 O.s.p., môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu.
Na č.l. 649 súdneho spisu je založený písomný pokyn predsedníčky senátu odvolacieho súdu
určený súdnej kancelárii, aby na úradnej tabuli súdu bolo oznámené, že rozhodnutie v danej
veci bude vyhlásené 26. júna 2013 o 11.10 hod. Z tohto je zrejmé, kedy tento pokyn bol
súdnej kancelárii doručený (19. júna 2013), kedy a kým bol tento pokyn prijatý, spracovaný
(opísaný, porovnaný, vypravený) i to, ako bol realizovaný (vykonaný) – oznámením, ktoré
bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 20. júna 2013. Z ničoho ale nemožno vyvodiť, že
odvolací súd upovedomil žalovanú (resp. jej právneho zástupcu) o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami. Na tom nič nemení ani písomné
vyhotovenie oznámenia (označené ako „OZNÁMENIE“) o tom, že sa bude konať verejné
vyhlásenie rozsudku (č.l. 649-650 súdneho spisu), ani zápisnica o verejnom vyhlásení
rozsudku z 26. júna 2013 (č.l. 650 súdneho spisu) – obsah spisu ako celok, i tieto jeho
konkrétne označené súčasti nedávajú totiž žiadny podklad, ktorý by dovolaciemu súdu
umožňoval záver, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené žalovanej,
ktorá o to požiadala elektronickými prostriedkami na označenú e-mailovú adresu. Obsah spisu
v dôsledku toho neumožňuje ani posúdiť, či bola zachovaná lehota vyplývajúca z § 156 ods. 3
O.s.p. pre žalovanú ako účastníčku konania, ktorá by v prípade doručovania elektronickými
prostriedkami začala plynúť až po piatom dni od odoslania správy, aj keď nebola účastníčkou
prečítaná (§ 45 ods. 4 O.s.p.). Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva (má dávať) hodnoverný obraz
o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku nebola žalovaná zákonom predpísaným spôsobom upovedomená (viď § 214 ods. 3
O.s.p.).
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa priečil § 214 ods. 3 O.s.p., dochádza k odňatiu
možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z rovnakého právneho záveru
o prípustnosti dovolania vychádza i doterajšia judikatúra a rozhodovacia prax najvyššieho
súdu (viď R 14/2010, porovnaj napr. 5 Cdo 277/2013, 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010,
3 Cdo 218 /2011, 5 Cdo 120/2009, 5 Cdo 218/2009, 7 Cdo 54/2011). Verejné vyhlásenie
rozsudku je úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho
neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak súd účastníka neupovedomil
zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, odňal mu
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p); táto procesná vada konania je
odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo (R 14/2010).
Uvedená právna veta judikátu charakterizuje podľa názoru dovolacieho súdu ustálenú
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorej formovanie začalo v roku 1992 (viď sp. zn.
2 Cdo 29/92), kedy najvyšší súd považoval za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. iba
vyhlásenie konečného rozsudku bez predvolania účastníka, pritom najvyšší súd uvažoval
o takej procesnej situácii, keď odvolací súd vynášal rozsudok okamžite, po skončení
odvolacieho pojednávania (konania). Vyhlásenie rozsudku bez predvolania účastníka na súde
prvého stupňa za takúto vadu nepovažoval s odôvodnením, že účastník môže podať proti
prvostupňovému rozsudku odvolanie, čím môže uplatniť svoj vplyv na konečný výsledok
konania. Naproti tomu v roku 2005 (3 Cdo 108/2005) už dospel k záveru, že vyhlásenie
rozsudku postupom podľa § 156 ods. 2 O.s.p. (t.j. „ak súd na vyhlásenie rozsudku odročí
konanie“) bez predvolania a v neprítomnosti účastníka, ku ktorému došlo po tom, ako sa
účastník nezúčastnil ani predchádzajúceho pojednávania a svoju neúčasť dôvodne
ospravedlnil, je vadou v zmysle §237 písm. f/ O.s.p. Toto stanovisko zdôvodnil tým, že
účastník nemal vytvorenú procesnú možnosť kontroly, či výrok verejne vyhláseného rozsudku
nebol prípadne dodatočne zmenený. Účastník bol teda v rozpore s princípom rovnosti zbraní
znevýhodnený. Vo veci sp.zn. 3 Cdo 65/2005 posunul najvyšší súd hranicu ešte ďalej,
a to tým, že za vadu v zmysle §237 písm. f/ O.s.p. považoval aj vyhlásenie rozsudku súdu
prvého stupňa postupom podľa §156 ods. 2 O.s.p. za situácie, keď jeden z účastníkov nebol
o termíne vyhlásenia rozsudku upovedomený a vyhlásenia rozsudku sa preto nemohol
zúčastniť. I v tomto prípade poukázal najvyšší súd na to, že neprítomný účastník nemohol
uplatniť právo kontroly ohľadom toho, či sa vyhlásený rozsudok zhoduje s písomne
vyhotoveným rozsudkom. Napokon v roku 2013 (5Cdo 277/2013) najvyšší súd podčiarkol
narastanie významu moderných informačných a komunikačných technológii pre súdne
konanie, keď skonštatoval, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa priečil ustanoveniu § 156
ods. 3 O.s.p. a § 214 ods. 3 O.s.p. dochádza k odňatiu možnosti účastníkov konania konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd v tejto veci nenachádza dôvody, pre ktoré by
sa mal odchýliť od uvedenej judikatúry najvyššieho súdu a jeho doterajšej súdno-
rozhodovacej praxe.
Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto
požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má
každý možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto
zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu
k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/02). Účastník konania má právo byť
prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia
zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii
konania v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy a zákona (§ 214 ods. 3 O.s.p. a § 156 ods. 3
O.s.p.). Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré
spočíva v porušení základného práva účastníka konania zakotveného v článku 6 ods. 1
dohovor v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy.
Dovolací súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že spomenuté ustanovenie
čl. 142 ods. 3 ústavy, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu
ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme
rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že
všeobecné súdy ako štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní
pred nimi, ktoré postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom
rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má
základ v ústave a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ochrana
účastníkov konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa
tým transparentný výkon spravodlivosti, čím sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného
článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Predpokladom prítomnosti žalovanej na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho
súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
elektronickými prostriedkami na ňou uvedenú e-mailovú adresu v zmysle § 214 ods. 3 O.s.p.
Splnenie tejto povinnosti voči žalovanej nemôže nahradiť oznámenie súdu zverejnené
na úradnej tabuli súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle § 156 ods. 3
O.s.p., bráni tomu legitímne očakávanie účastníčky konania, ktorá dôvodne predpokladala, že
voči nej bude súd postupovať zákonom aprobovaným spôsobom (viď § 214 ods. 3 O.s.p.).
Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom stanovený postup oznámenia
miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku voči žalovanej, k čomu však podľa obsahu
základného spisu nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti
žalovanej na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako
rozhodol (aké konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný
postup odvolacieho súdu mal pre žalovanú ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle,
že odvolací súd jej nevytvoril procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku,
ktorý jej bol doručený v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne
vyhlásenými výrokmi rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa § 156
ods. 4 O.s.p. je totiž súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže
zmeniť, i keby si neskôr uvedomil, že rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným
chybným procesným postupom (v rozpore s § 214 ods. 3 O.s.p.) nevytvoril žalovanej
zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti na vyhlásení napadnutého rozsudku, tým
nebol naplnený bezvýnimočný ústavný príkaz verejného vyhlásenia rozsudku, zabezpečujúci
právo na transparentný a spravodlivý súdny proces.
Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej
právnej veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 214 ods. 3 O.s.p., a tým
znemožnil žalovanej realizáciu jej procesných práv, ktoré jej pri vyhlasovaní rozsudku patria.
Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva na súdnu ochranu a predstavuje vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 14/2010).
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesnej
vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom pre ktorý dovolací súd
zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovanej uvedenými v dovolaní.
Pokiaľ ide o dovolací návrh zrušiť i rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd
poznamenáva, že dovolacím súdom zistená vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa
prvostupňového konania nedotkla.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková