Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/54/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. F., bývajúcemu v H.,

proti žalovanému E. P., bývajúcemu v H., pôvodne podnikajúcemu pod obchodným menom

E.E., s mestom podnikania H., IČO: X., zastúpenému JUDr. J. S., advokátom so sídlom v H.,

o zaplatenie 4 333 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.

, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. decembra

2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 8. decembra

2010 sp. zn. z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec vracia Krajskému súdu

v Prešove na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom (v poradí druhým) zo 14. apríla 2010, č.k.

-121 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 280,07 € s 8,5 % úrokom

z omeškania od 17. decembra 2007 do zaplatenia spolu s náhradou trov konania 1 612,25 €

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z toho, že žalobca vykonával pre

žalovaného práce v roku 2006 a 2007 na základe pracovnej zmluvy z 2. augusta 2006,

za ktoré žalovaný neuhradil žalobcovi dohodnutú mzdu a náhradu mzdy za nevyčerpanú

dovolenku spolu vo výške 4 280,07 €. Aplikujúc ustanovenia § 101 až § 103, § 118 ods. 1,

žalobe vyhovel. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa

ods. 1, 2 . Na náhradu trov konania zaviazal žalovaného v zmysle

2

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8. decembra 2010

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ( ); žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal ( v spojení s 151 ods. 1, ,

a ). V dôvodoch rozhodnutia (m.i.) uviedol, že žalobca v konaní

predložil špecifikáciu mzdových nárokov (č.l. 48 spisu) v rozsahu 1 755 odpracovaných

hodín, žalovaný predložil súdu tzv. „zmenovku“, na základe čoho tvrdil, že žalovaný

odpracoval v rozhodnom období len 757 hodín, čo žalobca spochybnil a preto súd

žalovanému uložil povinnosť predložiť dôkazy o evidencii dochádzky žalobcu do práce.

Žalovaný túto povinnosť nesplnil (neuniesol dôkazné bremeno), odvolací súd považoval

za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal z tvrdení a dôkazov predložených

žalobcom, ktoré považoval za preukázané aj vzhľadom na výsledky iného súdneho konania

(vec sp. zn. Okresného súdu Humenné).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, navrhol, aby

dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok i rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle – k porušeniu práva na prerokovanie veci v jeho

prítomnosti. Odvolací súd totiž vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného a jeho

právneho zástupcu na pojednávaní 1. decembra 2010 napriek tomu, že žalovaný

požiadal o odročenie pojednávania na iný termín z dôvodu svojej práceneschopnosti a tiež

preto, že sa chcel pojednávania zúčastniť osobne. Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný

súčasne ospravedlnil neúčasť svojho právneho zástupcu. Napriek tomu odvolací súd rozhodol

vo veci 1. decembra 2010. Dovolateľ za nesprávny označil aj postup súdu prvého stupňa,

ktorému vyčítal nenáležité zistenie skutkového stavu veci ukončením dokazovania

na pojednávaní súdu 14. apríla 2010 a vyhlásením rozsudku bez účasti žalovaného a jeho

právneho zástupcu a splnenia si poučovacej povinnosti podľa 120 ods. 4 Vyhlásený

rozsudok považoval za neurčitý vo výroku o úrokoch z omeškania (nie je zrejmé, či priznané

plnenie je ročné, denné, resp. iné).

Žalobca nevyužil právo vyjadriť sa k doručenému dovolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

3

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či

dovolanie žalovaného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (viď ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného nie

je podľa až 3 procesne prípustné.

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by

konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd

sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal

sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237

(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady v zmysle , (i keby k nim v konaní

došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ale ani samotné

nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/ nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska

posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle až e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

( ). Odvolaciemu súdu v podstate vyčítal nesprávny procesný postup, keď

vec prejednal a rozhodol na odvolacom pojednávaní 1. decembra 2010 v jeho neprítomnosti,

čím spochybnil splnenie podmienok vyplývajúcich z , keďže žalovaný

tvrdil, že svoju neúčasť ospravedlnil pre svoju práceneschopnosť, požiadal o odročenie

pojednávania zdôrazňujúc, že má záujem zúčastniť sa pojednávania osobne.

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým

sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Podľa (ďalej len „“), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa , vety prvej , každý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),

ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať

sa jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

6

aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto

právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu

sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú

kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup

súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné

považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva

na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému

a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva)

slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno

opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie

súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu.

Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere

obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto

prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje

ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti

(tiež Ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd, obdobne ). Občiansky súdny

poriadok zabezpečuje toto právo – vo vytvorenom zákonnom rámci – tak, že ukladá súdu,

ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá

účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť

účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred

dňom, keď sa má pojednávanie konať ( ). Je potom na účastníkovi, či svoje

právo využije, alebo nie. Citované procesné ustanovenia platili podľa

primerane aj pre konanie pred odvolacím súdom v čase jeho rozhodovania s tou modifikáciou,

že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej je predseda senátu odvolacieho

súdu povinný nariadiť pojednávanie len v taxatívne uvedených prípadoch (ak je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie; súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez

nariadenia pojednávania; ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem); v ostaných prípadoch

možno o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania (, ).

V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci došlo k dovolateľom

namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom, bolo potrebné najprv zaujať stanovisko

k tomu, kedy došlo k vyhláseniu odvolacieho rozhodnutia, ktorého procesný postup

je dovolateľom prioritne spochybňovaný. Z obsahu spisu (viď najmä č.l. 134 až 145) spisu

síce vyplýva, že odvolací súd na deň 1. decembra 2010 nariadil pojednávanie, toto však

odročil na neurčito berúc pritom na zreteľ i žiadosť žalovaného o jeho odročenie (viď č.l. 139

spisu). Odvolací súd 1. decembra 2010 stanovil termín verejného vyhlásenia rozsudku

na 8. decembra 2010 o 9.30 hodine, miestnosť č. 103, na I. poschodí v budove Krajského

súdu v Prešove, Hlavná č. 22, Prešov (č.l. 140, 141 a 144 spisu). Obsah spisu nepotvrdzuje

rozhodné dovolateľove tvrdenie, že odvolací súd rozhodol vo veci samej 1. decembra 2010,

kedy mal porušiť jeho procesné práva; rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený

8. decembra 2010 (viď č.l. 144 a 145 spisu). Procesný postup odvolacieho súdu, ktorý odročil

odvolacie pojednávanie stanovené na deň 1. decembra 2010 bez meritórneho prerokovania

veci zodpovedá požiadavke žalovaného o odročenie pojednávania (vo faxovej žiadosti

z 1. decembra 2010 – č.l. 142 spisu) a preto tento nezakladá porušenie procesných práv

žalovaného. Pokiaľ odvolací súd následne dospel k záveru, že o odvolaní žalovaného možno

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania ( ) a z tohto dôvodu stanovil

na deň 8. decembra 2010 verejné vyhlásenie rozsudku, jeho postup nemožno považovať

za nesprávny pokiaľ zodpovedá zákonným podmienkam vymedzeným v ustanovení § 214

(účinnom do 31. decembra 2011).

Ustanovenie v znení , ktorý nadobudol

účinnosť 15. októbra 2008, umožňoval odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje

, rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých

odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný

oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej

päť dní pred jeho vyhlásením.

O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,

ktorý je upravený v , môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu.

Na č.l. 140 spisu je založený písomný pokyn predsedníčky senátu odvolacieho súdu určený

súdnej kancelárii, aby na úradnej tabuli súdu bolo oznámené, že rozhodnutie v danej veci

bude vyhlásené 8. decembra 2010 o 9.30 hod. Nie je zrejmé, kedy tento pokyn bol súdnej

kancelárii doručený, kedy a kým bol tento pokyn prijatý, spracovaný (opísaný, porovnaný,

vypravený) ani to, ako bol realizovaný (vykonaný) – kto a kedy zabezpečil jeho oznámenie

vyvesením na úradnej tabuli súdu. Z ničoho ale nemožno vyvodiť, že súdna kancelária

predmetný pokyn predsedníčky senátu skutočne aj zrealizovala (ani z kontrolnej pečiatky

súdnej kancelárie – naproti tomu porovnaj napríklad č.l. 134 spisu). Na tom nič nemení ani

písomné vyhotovenie oznámenia (označené ako „upovedomenie o termíne verejného

vyhlásenia rozhodnutia“) o tom, že sa bude konať verejné vyhlásenie rozsudku (č.l. 141

spisu), ani zápisnica z 8. decembra 2010 (č.l. 144 spisu) – obsah spisu ako celok, i tieto jeho

konkrétne označené súčasti nedávajú totiž žiadny podklad, ktorý by dovolaciemu súdu

umožňoval záver, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej

tabuli odvolacieho súdu. Obsah spisu v dôsledku toho neumožňuje ani posúdiť, či bola

zachovaná lehota vyplývajúca z Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva

(má dávať) hodnoverný obraz o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené. Uvedeným postupom

odvolacieho súdu, ktorý sa priečil , došlo k odňatiu možnosti dovolateľa

konať pred súdom ( ). Dovolací súd poznamenáva, že z rovnakého

právneho záveru o prípustnosti dovolania vychádza i doterajšia ustálená rozhodovacia činnosť

najvyššieho súdu (viď viď R 14/2010, porovnaj napr. , ,

, , ).

Verejné vyhlásenie rozsudku je úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového,

miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak súd

účastníka neupovedomil zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku, odňal mu možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/); táto procesná

vada konania je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej

došlo (R 14/2010).

Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3

Slovenskej republiky vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách, preto jej podstata a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej

v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské práva.

9

zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto

požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má

verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri

takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu

k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť

v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj druhá veta Slovenskej

republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),

nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.

Vyplýva to z doslovného znenia (ďalej len

„ústava“), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s upravujú podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí

s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade

dodržaním postupu podľa ). Účastník konania má právo byť prítomný

na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní

alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania

v intenciách článku 142 ods. 3 . Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie

ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania

zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s článkom 142 ods. 3 .

Dovolací súd v tejto spojitosti poukazuje, že už spomenuté ustanovenie čl. 142 ods. 3

, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu

pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné

tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že všeobecné súdy ako

štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní pred nimi, ktoré

postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho

odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave

a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ochrana účastníkov

konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa tým

aj transparentný výkon spravodlivosti a tým sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného

článkom 6 ods. 1 dohovoru.

Predpokladom prítomnosti žalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho

súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v zmysle (v spojení s ).

Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom stanovený postup oznámenia

miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však podľa obsahu základného spisu

nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti žalovaného

na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako rozhodol (aké

konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný postup odvolacieho

súdu mal pre odporcu ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle, že odvolací súd

mu nevytvoril procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku, ktorý mu bol

doručený v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne vyhlásenými

výrokmi rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa

je totiž súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže zmeniť, i keby

si neskôr uvedomil, že rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným chybným

procesným postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle cit.

) nevytvoril odporcovi zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti

na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku.

Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata

má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením

rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné

práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho

a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného

ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané podmienky

oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva smerujúce k ochrane

pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva zabezpečujúce

účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole

súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok

v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd

rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi výrokmi – je viazaný).

Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd vyhlásil rozsudok

11

na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové). Neprehliadnuteľným

oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zložení (hľadisko personálne)

súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä ) a s akým

odôvodnením (hľadisko vecné). Procesný nedostatok odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto

úkonu (nenaplnenie ustanovenia ), v dôsledku ktorého sa poprie samotná

podstata verejného vyhlásenia rozsudku (keďže sa neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia),

je z procesného hľadiska nenapraviteľný (nedá sa nijako konvalidovať). Nedodržanie postupu

oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu znamená z pohľadu

spomenutých kontrolných a ochranných oprávnení účastníka toľko, že korekciu porušených

procesných práv účastníka možno v dovolacom konaní docieliť len zrušením takéhoto

rozsudku ako rozsudku zaťaženého vadou podľa

Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej

právnej veci inak, ako mu to stanovil v

v spojení s , a tým znemožnil žalovanému realizáciu jeho procesných práv,

ktoré mu pri vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením

práva na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesnej

vade v zmysle , ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom pre ktorý dovolací súd

zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,

nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v dovolaní.

Pokiaľ ide o dovolací návrh zrušiť i rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd

poznamenáva, že argumentácia žalovaného v tomto smere vytýka nedostatky skutkovej

povahy – dovolateľ totiž spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdom prvého

stupňa – nepovažujúceho participáciu žalovaného na dokazovaní pred ním za potrebnú,

tak v takom prípade (neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov)

ale nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle f/ ; po stránke obsahovej

ide o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v vymenovanej) procesnej vady

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby

12

k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/

), avšak len v prípade procesne prípustného dovolania (viď ), čo ale nie

je tento prípad.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková