Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)d11/383435.9ac0fd.pdf
PDF · 172.77 KB
No categories available
7Cdo/54/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 54/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. F., bývajúcemu v H.,
proti žalovanému E. P., bývajúcemu v H., pôvodne podnikajúcemu pod obchodným menom
E.E., s mestom podnikania H., IČO: X., zastúpenému JUDr. J. S., advokátom so sídlom v H.,
o zaplatenie 4 333 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
12 C 65/2008, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. decembra
2010 sp. zn. 3 Co 84/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 8. decembra
2010 sp. zn. 3 Co 84/2010 z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec vracia Krajskému súdu
v Prešove na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom (v poradí druhým) zo 14. apríla 2010, č.k.
12 C 65/2008-121 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 280,07 € s 8,5 % úrokom
z omeškania od 17. decembra 2007 do zaplatenia spolu s náhradou trov konania 1 612,25 €
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z toho, že žalobca vykonával pre
žalovaného práce v roku 2006 a 2007 na základe pracovnej zmluvy z 2. augusta 2006,
za ktoré žalovaný neuhradil žalobcovi dohodnutú mzdu a náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku spolu vo výške 4 280,07 €. Aplikujúc ustanovenia § 101 až § 103, § 118 ods. 1,
§ 116 ods. 3 Zákonníka práce žalobe vyhovel. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Na náhradu trov konania zaviazal žalovaného v zmysle
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8. decembra 2010
sp. zn. 3 Co 84/20109 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 O.s.p.); žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s 151 ods. 1, 2, 4
O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p.). V dôvodoch rozhodnutia (m.i.) uviedol, že žalobca v konaní
predložil špecifikáciu mzdových nárokov (č.l. 48 spisu) v rozsahu 1 755 odpracovaných
hodín, žalovaný predložil súdu tzv. „zmenovku“, na základe čoho tvrdil, že žalovaný
odpracoval v rozhodnom období len 757 hodín, čo žalobca spochybnil a preto súd
žalovanému uložil povinnosť predložiť dôkazy o evidencii dochádzky žalobcu do práce.
Žalovaný túto povinnosť nesplnil (neuniesol dôkazné bremeno), odvolací súd považoval
za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal z tvrdení a dôkazov predložených
žalobcom, ktoré považoval za preukázané aj vzhľadom na výsledky iného súdneho konania
(vec sp. zn. 10 C 66/2008 Okresného súdu Humenné).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, navrhol, aby
dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok i rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. – k porušeniu práva na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti. Odvolací súd totiž vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného a jeho
právneho zástupcu na pojednávaní 1. decembra 2010 napriek tomu, že žalovaný
požiadal o odročenie pojednávania na iný termín z dôvodu svojej práceneschopnosti a tiež
preto, že sa chcel pojednávania zúčastniť osobne. Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný
súčasne ospravedlnil neúčasť svojho právneho zástupcu. Napriek tomu odvolací súd rozhodol
vo veci 1. decembra 2010. Dovolateľ za nesprávny označil aj postup súdu prvého stupňa,
ktorému vyčítal nenáležité zistenie skutkového stavu veci ukončením dokazovania
na pojednávaní súdu 14. apríla 2010 a vyhlásením rozsudku bez účasti žalovaného a jeho
právneho zástupcu a splnenia si poučovacej povinnosti podľa 120 ods. 4 O.s.p. Vyhlásený
rozsudok považoval za neurčitý vo výroku o úrokoch z omeškania (nie je zrejmé, či priznané
plnenie je ročné, denné, resp. iné).
Žalobca nevyužil právo vyjadriť sa k doručenému dovolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či
dovolanie žalovaného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného nie
je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by
konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd
sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal
sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až
g/ tohto ustanovenia. Iné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., (i keby k nim v konaní
došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ale ani samotné
nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky
pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odvolaciemu súdu v podstate vyčítal nesprávny procesný postup, keď
vec prejednal a rozhodol na odvolacom pojednávaní 1. decembra 2010 v jeho neprítomnosti,
čím spochybnil splnenie podmienok vyplývajúcich z § 101 ods. 2 O.s.p., keďže žalovaný
tvrdil, že svoju neúčasť ospravedlnil pre svoju práceneschopnosť, požiadal o odročenie
pojednávania zdôrazňujúc, že má záujem zúčastniť sa pojednávania osobne.
Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),
ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať
sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto
právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu
sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú
kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup
súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné
považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému
a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva)
slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno
opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie
súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu.
Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere
obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto
prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje
ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti
(tiež čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných
práv a slobôd, obdobne čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Občiansky súdny
poriadok zabezpečuje toto právo – vo vytvorenom zákonnom rámci – tak, že ukladá súdu,
ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá
účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť
účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred
dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje
právo využije, alebo nie. Citované procesné ustanovenia platili podľa § 211 ods. 2 O.s.p.
primerane aj pre konanie pred odvolacím súdom v čase jeho rozhodovania s tou modifikáciou,
že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej je predseda senátu odvolacieho
súdu povinný nariadiť pojednávanie len v taxatívne uvedených prípadoch (ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie; súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez
nariadenia pojednávania; ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem); v ostaných prípadoch
možno o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).
V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci došlo k dovolateľom
namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom, bolo potrebné najprv zaujať stanovisko
k tomu, kedy došlo k vyhláseniu odvolacieho rozhodnutia, ktorého procesný postup
je dovolateľom prioritne spochybňovaný. Z obsahu spisu (viď najmä č.l. 134 až 145) spisu
síce vyplýva, že odvolací súd na deň 1. decembra 2010 nariadil pojednávanie, toto však
odročil na neurčito berúc pritom na zreteľ i žiadosť žalovaného o jeho odročenie (viď č.l. 139
spisu). Odvolací súd 1. decembra 2010 stanovil termín verejného vyhlásenia rozsudku
na 8. decembra 2010 o 9.30 hodine, miestnosť č. 103, na I. poschodí v budove Krajského
súdu v Prešove, Hlavná č. 22, Prešov (č.l. 140, 141 a 144 spisu). Obsah spisu nepotvrdzuje
rozhodné dovolateľove tvrdenie, že odvolací súd rozhodol vo veci samej 1. decembra 2010,
kedy mal porušiť jeho procesné práva; rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený
8. decembra 2010 (viď č.l. 144 a 145 spisu). Procesný postup odvolacieho súdu, ktorý odročil
odvolacie pojednávanie stanovené na deň 1. decembra 2010 bez meritórneho prerokovania
veci zodpovedá požiadavke žalovaného o odročenie pojednávania (vo faxovej žiadosti
z 1. decembra 2010 – č.l. 142 spisu) a preto tento nezakladá porušenie procesných práv
žalovaného. Pokiaľ odvolací súd následne dospel k záveru, že o odvolaní žalovaného možno
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a z tohto dôvodu stanovil
na deň 8. decembra 2010 verejné vyhlásenie rozsudku, jeho postup nemožno považovať
za nesprávny pokiaľ zodpovedá zákonným podmienkam vymedzeným v ustanovení § 214
O.s.p. (účinnom do 31. decembra 2011).
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť 15. októbra 2008, umožňoval odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje
§ 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých
odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný
oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
päť dní pred jeho vyhlásením.
O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,
ktorý je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu.
Na č.l. 140 spisu je založený písomný pokyn predsedníčky senátu odvolacieho súdu určený
súdnej kancelárii, aby na úradnej tabuli súdu bolo oznámené, že rozhodnutie v danej veci
bude vyhlásené 8. decembra 2010 o 9.30 hod. Nie je zrejmé, kedy tento pokyn bol súdnej
kancelárii doručený, kedy a kým bol tento pokyn prijatý, spracovaný (opísaný, porovnaný,
vypravený) ani to, ako bol realizovaný (vykonaný) – kto a kedy zabezpečil jeho oznámenie
vyvesením na úradnej tabuli súdu. Z ničoho ale nemožno vyvodiť, že súdna kancelária
predmetný pokyn predsedníčky senátu skutočne aj zrealizovala (ani z kontrolnej pečiatky
súdnej kancelárie – naproti tomu porovnaj napríklad č.l. 134 spisu). Na tom nič nemení ani
písomné vyhotovenie oznámenia (označené ako „upovedomenie o termíne verejného
vyhlásenia rozhodnutia“) o tom, že sa bude konať verejné vyhlásenie rozsudku (č.l. 141
spisu), ani zápisnica z 8. decembra 2010 (č.l. 144 spisu) – obsah spisu ako celok, i tieto jeho
konkrétne označené súčasti nedávajú totiž žiadny podklad, ktorý by dovolaciemu súdu
umožňoval záver, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej
tabuli odvolacieho súdu. Obsah spisu v dôsledku toho neumožňuje ani posúdiť, či bola
zachovaná lehota vyplývajúca z § 156 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva
(má dávať) hodnoverný obraz o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené. Uvedeným postupom
odvolacieho súdu, ktorý sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p., došlo k odňatiu možnosti dovolateľa
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, že z rovnakého
právneho záveru o prípustnosti dovolania vychádza i doterajšia ustálená rozhodovacia činnosť
najvyššieho súdu (viď viď R 14/2010, porovnaj napr. 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010,
3 Cdo 218/2011, 5 Cdo 120/2009, 5 Cdo 218/2009).
Verejné vyhlásenie rozsudku je úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového,
miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak súd
účastníka neupovedomil zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku, odňal mu možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/); táto procesná
vada konania je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej
došlo (R 14/2010).
Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách, preto jej podstata a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej
v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské práva.
Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto
požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má
verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri
takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu
k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/02).
Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť
v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej
republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),
nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.
Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí
s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade
dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.). Účastník konania má právo byť prítomný
na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní
alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania
v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy. Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie
ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania
zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy.
Dovolací súd v tejto spojitosti poukazuje, že už spomenuté ustanovenie čl. 142 ods. 3
ústavy, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu
pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné
tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že všeobecné súdy ako
štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní pred nimi, ktoré
postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho
odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave
a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ochrana účastníkov
konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa tým
aj transparentný výkon spravodlivosti a tým sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného
článkom 6 ods. 1 dohovoru.
Predpokladom prítomnosti žalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho
súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. (v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.).
Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom stanovený postup oznámenia
miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však podľa obsahu základného spisu
nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti žalovaného
na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako rozhodol (aké
konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný postup odvolacieho
súdu mal pre odporcu ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle, že odvolací súd
mu nevytvoril procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku, ktorý mu bol
doručený v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne vyhlásenými
výrokmi rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa § 156 ods. 4 O.s.p.
je totiž súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže zmeniť, i keby
si neskôr uvedomil, že rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným chybným
procesným postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle cit.
§ 156 ods. 3 O.s.p.) nevytvoril odporcovi zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti
na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku.
Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata
má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením
rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné
práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho
a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného
ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané podmienky
oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva smerujúce k ochrane
pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva zabezpečujúce
účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole
súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok
v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd
rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi výrokmi – je viazaný).
Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd vyhlásil rozsudok
na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové). Neprehliadnuteľným
oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zložení (hľadisko personálne)
súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä § 237 písm. g/ O.s.p.) a s akým
odôvodnením (hľadisko vecné). Procesný nedostatok odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto
úkonu (nenaplnenie ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.), v dôsledku ktorého sa poprie samotná
podstata verejného vyhlásenia rozsudku (keďže sa neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia),
je z procesného hľadiska nenapraviteľný (nedá sa nijako konvalidovať). Nedodržanie postupu
oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu znamená z pohľadu
spomenutých kontrolných a ochranných oprávnení účastníka toľko, že korekciu porušených
procesných práv účastníka možno v dovolacom konaní docieliť len zrušením takéhoto
rozsudku ako rozsudku zaťaženého vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej
právnej veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 156 ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., a tým znemožnil žalovanému realizáciu jeho procesných práv,
ktoré mu pri vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením
práva na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesnej
vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom pre ktorý dovolací súd
zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v dovolaní.
Pokiaľ ide o dovolací návrh zrušiť i rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd
poznamenáva, že argumentácia žalovaného v tomto smere vytýka nedostatky skutkovej
povahy – dovolateľ totiž spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdom prvého
stupňa – nepovažujúceho participáciu žalovaného na dokazovaní pred ním za potrebnú,
tak v takom prípade (neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov)
ale nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p.; po stránke obsahovej
ide o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vady
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby
k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), avšak len v prípade procesne prípustného dovolania (viď § 238 O.s.p.), čo ale nie
je tento prípad.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková