Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 62/2014
PDF · 141.12 KB
No categories available
I. ÚS 62/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,
zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Dedákom, konateľom spoločnosti DEDÁK
& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 259/2012 z 26. júna 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. septembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 259/2012 z 26. júna 2013 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporcom v súdnom
spore „o ochranu a nemajetkovú újmu vo výške 99.581,76 €“ vedenom Okresným súdom
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 46 Coch 2/2013. Okresný súd rozsudkom
z 28. mája 2012 uložil sťažovateľke povinnosť „ospravedlniť sa navrhovateľovi... v denníku
Sme...“, zaplatiť mu „titulom nemajetkovej ujmy sumu 99.581,76 €“ a náhradu trov konania.
O odvolaní sťažovateľky z 12. júla 2012 rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím
z 26. júna 2013.
3. Podľa názoru sťažovateľky „konečný rozsudok a zároveň aj prvostupňový
rozsudok sú nespravodlivé, ich odôvodnenie je nedostatočné a zmätočné..., právne závery
sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, právne závery zo skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, odôvodnenie rozsudkov obsahuje len všeobecné
súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia
vyvodené... Súdy tak odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a to z dôvodov, že
súdy svojím postupom porušili zásady spravodlivého procesu. Súdy sa v odôvodnení
rozsudkov dostatočne nevysporiadali s jeho argumentáciou, a z odôvodnenia rozsudkov
(prvostupňového aj odvolacieho rozsudku) nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru
súdu. Odvolací súd nezobral do úvahy argumenty sťažovateľa v odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku, v ktorom boli nedostatky prvostupňového rozsudku náležite
definované a ani sa s nimi náležite nevysporiadal... Odvolací súd... chybným procesným
postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle § 214 a § 156
OSP) nevytvoril sťažovateľovi zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti na
verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na to, že uvedeným konaním bola
sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, je daný dôvod na to, aby ústavný súd
zrušil konečný rozsudok.“.
4. Na základe svojej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 46 ods. 1 a 26 ods. 1 a 2
Ústavy... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 2 Co 259/2012-652
porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 26. 6. 2013... zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd... je povinný... zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR.
4. Spoločnosti Petit Press, a. s., priznáva úhradu trov konania.“
5. Ústavný súd v rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie zistil, že proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka 26. augusta 2013
na okresnom súde súbežne aj dovolanie (doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
– ďalej len „najvyšší súd“ 19. septembra 2013), v ktorom ňou tvrdené výhrady k postupu
krajského súdu v napadnutom rozhodnutí boli v zásade totožné ako v podanej ústavnej
sťažnosti.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Jadrom námietok sťažovateľky je ňou tvrdená skutočnosť, že vo veci konajúce
všeobecné súdy jej odňali „možnosť konať pred súdom“ (pozri bod 3). Sťažovateľka
namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy postupom vo veci konajúcich všeobecných súdov (najmä však odvolacieho súdu)
v zásade z totožných dôvodov tak v podanej ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená
ústavnému súdu 25. septembra 2013, ako aj v podanom dovolaní, ktoré bolo doručené
okresnému súdu 26. septembra 2013 a o ktorom je príslušný rozhodnúť najvyšší súd.
10. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha svojho práva jednak na najvyššom
súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo
vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému
opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
13. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie
na zastupovanie navrhovateľa advokátom...), z ktorého znenia nevyplýva možnosť
splnomocniť zastupovaním právnickú osobu, resp. viac právnických osôb.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014