Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 62/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Dedákom, konateľom spoločnosti DEDÁK

& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv

podľa a 2 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 26. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. júna 2013 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporcom v súdnom

spore „o ochranu a nemajetkovú újmu vo výške 99.581,76 €“ vedenom Okresným súdom

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom

z 28. mája 2012 uložil sťažovateľke povinnosť „ospravedlniť sa navrhovateľovi... v denníku

Sme...“, zaplatiť mu „titulom nemajetkovej ujmy sumu 99.581,76 €“ a náhradu trov konania.

O odvolaní sťažovateľky z 12. júla 2012 rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím

z 26. júna 2013.

3. Podľa názoru sťažovateľky „konečný rozsudok a zároveň aj prvostupňový

rozsudok sú nespravodlivé, ich odôvodnenie je nedostatočné a zmätočné..., právne závery

sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, právne závery zo skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, odôvodnenie rozsudkov obsahuje len všeobecné

súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia

vyvodené... Súdy tak odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a to z dôvodov, že

súdy svojím postupom porušili zásady spravodlivého procesu. Súdy sa v odôvodnení

rozsudkov dostatočne nevysporiadali s jeho argumentáciou, a z odôvodnenia rozsudkov

(prvostupňového aj odvolacieho rozsudku) nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru

súdu. Odvolací súd nezobral do úvahy argumenty sťažovateľa v odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku, v ktorom boli nedostatky prvostupňového rozsudku náležite

definované a ani sa s nimi náležite nevysporiadal... Odvolací súd... chybným procesným

postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle § 214 a § 156

) nevytvoril sťažovateľovi zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti na

verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na to, že uvedeným konaním bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, je daný dôvod na to, aby ústavný súd

zrušil konečný rozsudok.“.

4. Na základe svojej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 46 ods. 1 a 26 ods. 1 a 2

... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 26. 6. 2013, č. k. -652

porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 26. 6. 2013... zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd... je povinný... zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR.

4. Spoločnosti Petit Press, a. s., priznáva úhradu trov konania.“

5. Ústavný súd v rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie zistil, že proti

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka 26. augusta 2013

na okresnom súde súbežne aj dovolanie (doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

– ďalej len „najvyšší súd“ 19. septembra 2013), v ktorom ňou tvrdené výhrady k postupu

krajského súdu v napadnutom rozhodnutí boli v zásade totožné ako v podanej ústavnej

sťažnosti.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

9. Jadrom námietok sťažovateľky je ňou tvrdená skutočnosť, že vo veci konajúce

všeobecné súdy jej odňali „možnosť konať pred súdom“ (pozri bod 3). Sťažovateľka

namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

postupom vo veci konajúcich všeobecných súdov (najmä však odvolacieho súdu)

v zásade z totožných dôvodov tak v podanej ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená

ústavnému súdu 25. septembra 2013, ako aj v podanom dovolaní, ktoré bolo doručené

okresnému súdu 26. septembra 2013 a o ktorom je príslušný rozhodnúť najvyšší súd.

10. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha svojho práva jednak na najvyššom

súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namieta, bude najprv rozhodovať

najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo

vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému

opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

13. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie

na zastupovanie navrhovateľa advokátom...), z ktorého znenia nevyplýva možnosť

splnomocniť zastupovaním právnickú osobu, resp. viac právnických osôb.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014