Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 33 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)f2b/366962.9400ff.pdf
PDF · 190.42 KB
No categories available
5Cdo/202/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Masiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD.
v právnej veci navrhovateľa: Ing. J. Ž., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. M. V.,
advokátkou so sídlom v T., proti odporcovi: S. X. P., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11 C 11/2002, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 10. marca 2009 sp. zn. 17 Co 51/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľa z a m i e t a.
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 31. augusta 2007 č. k. 11 C 11/2002-315 zastavil
konanie o návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti v časti, ktorou navrhol uverejniť
ospravedlnenie v týţdenníku T. N. a T. T.. Odporcovi uloţil povinnosť uverejniť v týţdenníku
P. , do 15 dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie, v ktorom sa týţdenník P.
ospravedlňuje navrhovateľovi za to, ţe v čísle X. zo dňa
X. v článku pod názvom Ţ., na strane 23, 24 uverejnil o ňom skutočnosti, ktoré sa nezakladali
na pravde a to tvrdením: „čomu isto napomohli aj drobné aférky napr. odkúpenie domu v
mestskej časti K. za výhodných podmienok, či inštalácia plynu, ktorý mali práve v K. zaviesť
len
po jeho nový dom. Do podozrenia sa dostala aj jedna z najväčších akcií mesta počas jeho
primátorovania - výstavba novej krytej plavárne. Objekt bol údajne predraţený a viacerí T.
upozornili, ţe na oprave Ţ. domu participovala tá istá S., ako
na výstavbe mestskej plavárne. Nepodarilo sa mu presadiť, aby vlaky I. z B. do K. mali
zastávku aj v T., ako do roku 1999. Tento zdanlivo banálny problém vyústil
do masovej petičnej akcie, ktorá bola podľa odhadov najväčším prejavom nespokojnosti
občanov T.“. Odporcovi ďalej uloţil zaplatiť nemajetkovú ujmu 400.000,-- Sk a náhradu trov
konania 108.490,-- Sk, k rukám JUDr. M. V., advokátky, všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutkovými
okolnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a z ktorých bolo preukázané, ţe
tvrdenia v označenom týţdenníku v čísle X. zo dňa X. nie sú pravdivé. V mestskej časti K.
navrhovateľ nekúpil dom za výhodných podmienok, keďţe ho nadobudol darovaním. Nebolo
ani preukázané, ţe inštalácia plynu bola v K.zavedená len po nový dom navrhovateľa, pretoţe
táto mestská časť v čase nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľa uţ bola plynofikovaná
a ani skutočnosť, ţe by došlo k spochybneniu čerpania finančných prostriedkov pri výstavbe
novej krytej plavárne, uvedením informácie o jej predraţení. Ako zavádzajúcu hodnotil súd
prvého stupňa informáciu o upozornení, ţe:
„na oprave Ţ. domu participovala tá istá S. ako na výstavbe mestskej plavárne“, keďţe nebolo
jednoznačne zrejmé, čoho sa mali upozornenia týkať a svojou nekonkrétnosťou smerovala k
vyvolaniu dohadov. Bolo preukázané, ţe rekonštrukciu rodinného domu navrhovateľa
uskutočňovala obchodná S., ktorá vykonávala rekonštrukciu letnej plavárne v T., ale bolo v
rozpore s uverejneným, ţe by na oprave navrhovateľovho domu participovala S. ako na
výstavbe novej krytej plavárne
v T.. Skutočnosť, ţe rekonštrukcia rodinného domu navrhovateľa bola vykonaná v júli 1999 aţ
v novembri 1999 a mestskej letnej plavárne v apríli 2000 aţ júli 2000, ako i to, ţe uzavretie
zmluvy s touto S. bolo schválené mestským zastupiteľstvom, zverejnené neboli. Prvostupňový
súd poukázal aj na to, ţe navrhovateľ nespolurozhodoval o grafikone ţelezničnej dopravy,
rozhodovacieho procesu sa ţiadnym spôsobom nezúčastnil a nemohol tak "presadiť" zastavenie
I. vlakov v T., takţe i v tomto došlo k zverejneniu pravdu skresľujúcej informácie. Dospel preto
k záveru, ţe odporca uverejnením článku s nepravdivým a pravdu skresľujúcim obsahom,
ponímajúc ho ako jednu ucelenú informáciu, porušil právo navrhovateľa na ochranu občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ktorý zásah bol objektívne spôsobilý privodiť zníţenie dôstojnosti a
váţnosti navrhovateľa v S., a preto jeho návrh povaţoval v zmysle ustanovenia § 11
Občianskeho zákonníka v základe za opodstatnený. Za dôvodné povaţoval zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Pri posudzovaní uplatneného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sa
zaoberal otázkou, či je postačujúce morálne zadosťučinenie zníţenia dôstojnosti vo forme
ospravedlnenia, alebo došlo k zníţeniu dôstojnosti a váţnosti navrhovateľa v S.
v značnej miere. Za významnú povaţoval okolnosť, ţe článok bol publikovaný v jednom
z najrozšírenejších spoločenských týţdenníkov s celoštátnou pôsobnosťou, vychádzajúcom
vo vysokom náklade, mal teda širokú publicitu, bol publikovaný koncom novembra 2001, keď
v decembri 2001 sa uskutočnili voľby predsedu T.samosprávneho kraja, v ktorých bol
navrhovateľ jedným z kandidátov. Navrhovateľ bol v uverejnenom článku označený menom a
priezviskom, takţe počet ľudí, ktorí mohli jeho osobu identifikovať, bol neobmedzený. Z
uvedených dôvodov okresný súd povaţoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
400.000,-- Sk, keď vo zvyšnej časti, pokiaľ navrhovateľ uplatnil 1.000.000,-- Sk, jeho návrh
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Navrhovateľovi priznal
plnú náhradu trov konania, pretoţe jeho neúspech v časti finančnej satisfakcie povaţoval za
nepatrný vo vzťahu k úspešnosti výroku o morálnej satisfakcii podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
Krajský súd v Trenčína na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom
z 10. marca 2009 sp. zn. 17 Co 51/2008 rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti
odporcu zaplatiť nemajetkovú ujmu 400.000,-- Sk zmenil a návrh na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch zamietol. Vo výroku o povinnosti odporcu uverejniť v týţdenníku P.
ospravedlnenie rozsudok potvrdil s tým, ţe navrhovateľovi sa ospravedlňuje S.
s.r.o. Zároveň vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Po
zopakovaní dokazovania dospel k záveru, ţe rozhodnutie okresného súdu je potrebné v časti o
uloţení povinnosti odporcovi uverejniť ospravedlnenie za nepravdivé tvrdenia
v inkriminovanom článku, potvrdiť ako vecne správne a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy
zmeniť a návrh navrhovateľa v tejto časti zamietnuť. Odvolací súd na základe výsledkov
zopakovaného dokazovania v otázke, či inkriminovaný článok odporcu, ktorý uverejnil vo
svojom týţdenníku je pravdivý, dospel k totoţným skutkovým zisteniam ako súd prvého
stupňa. Tvrdenia v článku vyhodnotil tak, ţe nie sú pravdivé a stotoţnil sa s dôvodmi
prvostupňového súdu. Pokiaľ odporca namietal záver o nepravdivosti tvrdenia v článku o tom,
ţe navrhovateľovi sa nepodarilo presadiť, aby I. vlaky z B. do K. mali zastávku aj v T., pretoţe
objektívne toto navrhovateľ nenavrhol zabezpečiť, odvolací súd akcentoval, ţe v
inkriminovanom článku v tejto otázke sa síce najskôr konštatuje, ţe zastávku I. vlakov
v T. sa navrhovateľovi nepodarilo zabezpečiť, avšak v kontexte s ďalšou vetou
o masovej petičnej akcii, ktorá bola najväčším prejavom nespokojnosti občanov T., ako aj s
ďalšími tvrdeniami o činnosti navrhovateľa v čase jeho pôsobenia vo funkcii primátora T.,
navodzovali u čitateľa dojem, ţe na nezastavovaní vlakov má svoj podiel zodpovednosti, čo sa
prejavilo aj nespokojnosťou občanov, teda sa tým spochybnila schopnosť navrhovateľa
vybavovať verejné záleţitosti v prospech občanov. Uvedené tvrdenie preto povaţoval za
pravdu skresľujúce a tieţ spôsobilé na vznik práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd
poukázal aj na to, ţe úlohou spravodajstva je zaisťovať šírením informácii jednu zo základných
podmienok rozvoja spoločenského ţivota. Informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu
je významným inštrumentom kontroly politickej moci v demokratickej S. a je zároveň jednou
zo základných záruk, ktoré majú brániť rozličným deformáciám verejného ţivota.
Spravodajstvo má verejnosť informovať o faktoch, skúsenostiach, podnetoch a kritických
pohľadoch a tým spoluvytvárať verejnú mienku. V prípade, ak dôjde k rozporu medzi verejným
záujmom na spravodajstvo a záujmom na ochranu osobnosti, ktorý je tieţ verejným záujmom,
je potrebné sa zaoberať, či spravodajstvo háji verejný záujem, teda ţe sa týka vecí oprávneného
verejného záujmu a ţe takémuto oprávnenému verejnému záujmu aj slúţi. V prípade kritiky má
spravodajstvo charakter oprávneného verejného záujmu vtedy, ak ide o kritiku vecnú,
konkrétnu, primeranú svojím obsahom a formou, pritom skutkovým tvrdeniam je potrebné
venovať náleţitú pozornosť, ktorú by bolo moţné poţadovať od kaţdého (objektívne hľadisko).
Podčiarkol, ţe v prípade osôb, ktoré vykonávajú verejnú činnosť, tieto si musia byť vedomé, ţe
s ich činnosťou je spojený oprávnený záujem verejnosti na verejnú informáciu a kritiku. Takáto
osoba, hoci má právo na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka, je vystavená
širšej kontrole verejnosti a prísnejším kritériám neţ iné osoby. Odvolací súd z vykonaného
dokazovania zistil, ţe navrhovateľ, ktorý pôsobil ako primátor mesta T., sa uchádzal vo
voľbách do VÚC o post predsedu VÚC. Voľby sa uskutočnili v decembri 2001. Odporca krátko
pred ich uskutočnením uverejnil vo svojom týţdenníku s celoštátnou pôsobnosťou kritické
tvrdenia o činnosti navrhovateľa, ktoré podľa výsledkov dokazovania neboli pravdivé. Z
výsledkov dokazovania vyplynulo aj to, ţe autor článku informácie o činnosti navrhovateľa,
ktoré získal od svedkov, interpretoval skreslene, nepravdivo (zastavovanie vlakov, predraţenie
výstavby plavárne, plynofikáciu, nehnuteľnosť navrhovateľa, rekonštrukcia jeho domu
identickou firmou ako verejné stavby), teda údaje
v uvedenom článku boli spôsobilé na vznik práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, keďţe
zasiahli jeho česť a ľudskú dôstojnosť. Dospel k právnemu záveru, ţe v danom prípade je
dostatočná sankcia za porušenie práva na ochranu jeho osobnosti vo forme priznania práva na
ospravedlnenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto v tejto časti rozsudok
okresného súdu potvrdil. Na rozdiel od prvostupňového súdu však uţ nepovaţoval
za opodstatnenú sankciu vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, 3
Občianskeho zákonníka, pretoţe nezistil existenciu zákonom predpokladaných kvalifikovaných
podmienok. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe určenie výšky nemajetkovej
ujmy je vecou úvahy súdu, pretoţe Občiansky zákonník hranice zadosťučinenia v peniazoch
neustanovuje. Súd pri úvahe o finančnom zadosťučinení vychádza zo závaţnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Prihliada aj na účel satisfakcie (podobne
ako pri sťaţení spoločenského uplatnenia a bolestnom), zabezpečiť si za finančné prostriedky
nejaké príjemnosti, ako náhradu za neoprávnené zásahy do osobnostných práv. Sám
navrhovateľ svoj uplatnený nárok na satisfakciu vo forme finančnej náhrady odôvodnil
tvrdením, ţe v dôsledku inkriminovaného článku nebol úspešný vo voľbách, resp. ţe uvedený
článok znamenal jeho "politickú smrť." Toto tvrdenie navrhovateľa však nebolo preukázané
procesnými dôkaznými prostriedkami, naopak bolo preukázané, ţe od roku 2001 viackrát
kandidoval na verejné funkcie a to naposledy v r. 2006. Vo voľbách dosiahol vysokú podporu
voličov, umiestňoval sa na popredných miestach. Aj v samotných voľbách do VÚC v r. 2001
zo 14 kandidátov v rámci celého T. kraja získal X.. miesto, teda v čase, keď odporca
inkriminovaný článok uverejnil krátko pred konaním volieb. Podľa záveru odvolacieho súdu
navrhovateľ nepreukázal, ţe by článok odporcu takým závaţným spôsobom zasiahol do jeho
osobnostných práv, aby bola opodstatnená aj náhrada nemajetkovej ujmy, keďţe na odstránenie
následkov nestačí ospravedlnenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, ţe
ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti, v ktorej zamietol návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy, ako aj proti výroku o trovách konania, podal v zákonnej lehote dovolanie
navrhovateľ, ktorý ho v tejto napadnutej časti navrhol zrušiť. Bol toho názoru, ţe rozhodnutie
krajského súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Poukazoval na tú skutočnosť, ţe v danom prípade došlo v značnej
miere k zníţeniu jeho dôstojnosti a váţnosti v S. tým, ţe intenzita tohto zásahu nie je primerane
napraviteľná len povinnosťou odporcu ospravedlniť sa mu, ale je opodstatnené a spravodlivé i
priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe neprihliadol na všetky
okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti, s ohľadom na intenzitu,
rozsah, ohlas ako aj dĺţku trvania zásahu. Poukazoval na to, ţe odporca je vydavateľom
týţdenníka s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, označeným článkom bola
v značnej miere zníţená jeho česť a dôveryhodnosť, ktorá je v politike ťaţisková a tento vyšiel
len 2 dni pred konaním volieb do VÚC, v ktorých kandidoval na post predsedu. Uverejnením
článku odporca jednoznačne prispel k zníţeniu jeho preferencií a výsledné tretie miesto
nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať za dosiahnutý úspech. On mal ambície byť politicky
činný i v ďalších rokoch, avšak uverejnené nepravdivé informácie spôsobili u jeho voličov
zníţenie preferencií a jeho politickí protikandidáti tieto informácie s obľubou pouţívali
v politických diskusiách i v ďalších rokoch. Na stretnutiach s voličmi musel neustále
objasňovať a vysvetľovať tieto skutočnosti občanom, jeho podpora zo strany verejnosti klesla.
Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1, 2 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na zákonnú
povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd predovšetkým skúmal,
či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád
však nebola dovolacím súdom v konaní zistená, ani navrhovateľom v dovolaní namietaná.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľ tvrdil ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral
len na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho
viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutej časti a k zamietnutiu návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je však vecne správne.
Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo
rozhodujúce vyriešenie otázky, či zadosťučinenie uloţené odporcovi (§ 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) je alebo nie je so zreteľom na zníţenie dôstojnosti alebo váţnosti v spoločnosti a to
nielen v beţnej, ale v značnej miere, pre navrhovateľa postačujúce.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústavy) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Kaţdý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore
rozhlasu a televízie sa môţe viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon (čl. 26 ods. 2
ústavy).
Z ustanovenia čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, ţe slobodu prejavu a právo vyhľadávať
a šíriť informácie moţno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď
po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo, v rozsahu povaţovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu
záujmom spoločnosti.
Podľa čl. 10 Dohovoru kaţdý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu
zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych
orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyţadovali udeľovanie
povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd,
pretoţe zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môţe podliehať takým formalitám, podmienkam,
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej
spoločnsoti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo
práv iných osôb, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola
v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho váţnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka).
Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda predpokladá splnenie určitých
zákonom kvalifikovaných podmienok (citovaný § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Týmito
kumulatívne stanovenými podmienkami sú, ţe a) morálne zadosťučinenie sa javí
v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v kaţdom prípade),
b) neoprávneným zásahom došlo k zníţeniu dôstojnosti fyzickej osoby či jej váţnosti
v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka („najmä preto“) treba ale vyvodiť, ţe súdu nebráni nič v tom, aby (in concreto)
prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k iným aspektom
konkrétneho prípadu. To platí, ale len za predpokladu, ţe tieto aspekty budú svojím významom
a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými.
Z obsahu uvedených zákonných podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vyplýva, ţe zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu,
t.j. nastupuje vţdy aţ potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti)
nepostačujúce. Zadosťučinenie v peniazoch moţno povaţovať za občianskoprávny prostriedok
výnimočného charakteru v tom zmysle, ţe jeho pouţitie prichádza do úvahy
len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď - objektívne posudzované - došlo k zníţeniu
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky
zákonník nestanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia
v peniazoch vedľa objektívnych predpokladov (neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej
ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníţenie jej dôstojnosti alebo váţnosti
v značnej miere) ţiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu,
t.j. konkrétne zavinenie (či uţ vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Zadosťučinenie
v peniazoch neslúţi v ţiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody, k strate na zárobku
a podobne. Táto je svojou podstatou majetková ujma - škoda, ktorá sa riadi nie právnym
reţimom § 13 Občianskeho zákonníka, ale reţimom § 16 a § 420 Občianskeho zákonníka.
Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňaţného zadosťučinenia súdom je, ţe sa
priznanie ţiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu
postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemoţno z nejakého dôvodu
prostredníctvom ţiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto
posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých
okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, ţe v dôsledku
neoprávneného zásahu došlo ku zníţeniu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti
v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde
a kedy nie, bude musieť súd vţdy hodnotiť tak podľa celkovej povahy, ako aj podľa
jednotlivých okolností kaţdého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďţe uloţenie zadosťučinenia
v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a preţívanie tejto nemajetkovej
ujmy, spočívajúcej v zníţení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti v značnej miere,
hodnotiť vţdy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu
došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej
osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho
kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, ţe
o zníţení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej váţnosti v spoločnosti v značnej miere
pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby moţno
spoľahlivo vyvodiť, ţe by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu
a trvania ako závaţnú pociťoval kaţdý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej
fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo
alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium).
Teda je treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné povaţované výlučne subjektívne psychické
reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môţu často
diametrálne odlišovať. A aţ súd dospeje na základe všetkých zistení k záveru, ţe v konkrétnom
prípade k zníţeniu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti v spoločnosti v značnej miere
skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch. Nestačí len púha
moţnosť zníţenia dôstojnosti či váţnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť
vţdy zistené, ţe k tomuto zníţeniu skutočne došlo (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť
a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na navrhovateľovi).
Podľa názoru dovolacieho súdu krajský súd pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch
dôsledne zváţil všetky uvedené okolnosti. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania prijal
správny právny záver, ţe u navrhovateľa nedošlo neoprávneným zásahom odporcu k zníţeniu
jeho dôstojnosti alebo váţnosti v spoločnosti v značnej miere, ktoré by odôvodňovalo
opodstatnenosť priznania zadosťučinenia v peniazoch.
Dovolací súd sa preto v celom rozsahu stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu
a v podrobnostiach odkazuje na dôvody, obsiahnuté v odôvodnení jeho písomného vyhotovenia
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, ţe dôkazná povinnosť vrátane
dôkazného bremena na preukázanie, ţe neoprávneným zásahom odporcu došlo k zníţeniu cti,
dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere zaťaţovala navrhovateľa, ktorý ju podľa
názoru dovolacieho súdu neuniesol. Nepreukázal, ţe by k zníţeniu jeho dôstojnosti či jeho
váţnosti v spoločnosti došlo v značnej miere a to či uţ v rodine, v mieste bydliska,
na pracovisku, v odbornom svete, v politickom či inom verejnom ţivote, teda v ktorejkoľvek
sfére jeho ţivotného uplatnenia.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, ţe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej
len ESĽP) povaţuje vo svojej rozhodovacej činnosti slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10
Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu
z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja kaţdého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2
článku dohovoru platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo
povaţované za neškodné, ale tieţ pre tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané
záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je moţné
fungovanie demokratickej spoločnosti (rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9. 6. 1998,
obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúsku z 23. 9. 1998, Open door a Dublin Well Woman
proti Írsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995).
Ďalšiu zásadu stanovil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím vo veci Bladet
Tromso a Stensaas proti Nórsku, kde sa vyslovil, ţe tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii
o záleţitostiach legitímneho záujmu a má beţné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ
bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretoţe inak by bola podkopaná rola
„stráţneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť
informovaná.
V rozsudku ESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku zo 16. novembra 2004 bolo
konštatované s poukazom na rozhodnutie Castells proti Španielsku a Carolina von Hannover
proti Nemecku, ţe verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých osobitných
okolností môţe vzťahovať aj na aspekty súkromného ţivota verejne činných osôb, najmä ak ide
o politikov. Je pochopiteľné, ţe tlač sa snaţí upútať pozornosť čitateľov a tento zámer
je legitímny, ak slúţi popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda
zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.
ESĽP tieţ v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku, v roku 1997 zdôraznil
nevyhnutnosť rozlišovania medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami s tým, ţe existenciu faktov
moţno dokázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemoţno dokázať (rozsudok
Lingens proti Rakúsku z 8. júla 1986), pričom sloboda prejavu sa vzťahuje nielen
na „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa povaţujú
za neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré šokujú, uráţajú alebo znepokojujú štát
či akúkoľvek časť populácie. Naviac, sloboda zahŕňa aj istý stupeň preháňania, dokonca aj
provokácie (obdobne aj vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz a Roire proti
Francúzku z 21. 2. 1999).
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje aj tú podstatnú skutočnosť, ţe všetky
základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného
práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôleţitým kritériom na určovanie
primeranosti obmedzenia kaţdého základného práva a slobody (viď napr. PL. ÚS 7/96). Tento
právny názor je právne relevantný aj pre posúdenie práva na nemajetkovú ujmu v peniazoch
v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného preto vyplýva, ţe navrhovateľ neopodstatnene napadol vecne správny
rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani ďalšie
dôvody uvedené v § 24l ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť rozsudku
odvolacieho súdu a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p., dovolanie navrhovateľa zamietol
podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však napriek tomu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,
pretoţe mu v tomto konaní ţiadne trovy nevznikli a ţiadne si ani neuplatnil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. mája 2010
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Adriána Borovská