Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/202/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Masiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD.

v právnej veci navrhovateľa: Ing. J. Ž., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. M. V.,

advokátkou so sídlom v T., proti odporcovi: S. X. P., s.r.o., so sídlom v B.,

IČO: X., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na

Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 10. marca 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie navrhovateľa z a m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 31. augusta 2007 č. k. -315 zastavil

konanie o návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti v časti, ktorou navrhol uverejniť

ospravedlnenie v týţdenníku T. N. a T. T.. Odporcovi uloţil povinnosť uverejniť v týţdenníku

P. , do 15 dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie, v ktorom sa týţdenník P.

ospravedlňuje navrhovateľovi za to, ţe v čísle X. zo dňa

X. v článku pod názvom Ţ., na strane 23, 24 uverejnil o ňom skutočnosti, ktoré sa nezakladali

na pravde a to tvrdením: „čomu isto napomohli aj drobné aférky napr. odkúpenie domu v

mestskej časti K. za výhodných podmienok, či inštalácia plynu, ktorý mali práve v K. zaviesť

len

po jeho nový dom. Do podozrenia sa dostala aj jedna z najväčších akcií mesta počas jeho

primátorovania - výstavba novej krytej plavárne. Objekt bol údajne predraţený a viacerí T.

upozornili, ţe na oprave Ţ. domu participovala tá istá S., ako

na výstavbe mestskej plavárne. Nepodarilo sa mu presadiť, aby vlaky I. z B. do K. mali

zastávku aj v T., ako do roku 1999. Tento zdanlivo banálny problém vyústil

do masovej petičnej akcie, ktorá bola podľa odhadov najväčším prejavom nespokojnosti

občanov T.“. Odporcovi ďalej uloţil zaplatiť nemajetkovú ujmu 400.000,-- Sk a náhradu trov

konania 108.490,-- Sk, k rukám JUDr. M. V., advokátky, všetko do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutkovými

okolnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a z ktorých bolo preukázané, ţe

tvrdenia v označenom týţdenníku v čísle X. zo dňa X. nie sú pravdivé. V mestskej časti K.

navrhovateľ nekúpil dom za výhodných podmienok, keďţe ho nadobudol darovaním. Nebolo

ani preukázané, ţe inštalácia plynu bola v K.zavedená len po nový dom navrhovateľa, pretoţe

táto mestská časť v čase nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľa uţ bola plynofikovaná

a ani skutočnosť, ţe by došlo k spochybneniu čerpania finančných prostriedkov pri výstavbe

novej krytej plavárne, uvedením informácie o jej predraţení. Ako zavádzajúcu hodnotil súd

prvého stupňa informáciu o upozornení, ţe:

„na oprave Ţ. domu participovala tá istá S. ako na výstavbe mestskej plavárne“, keďţe nebolo

jednoznačne zrejmé, čoho sa mali upozornenia týkať a svojou nekonkrétnosťou smerovala k

vyvolaniu dohadov. Bolo preukázané, ţe rekonštrukciu rodinného domu navrhovateľa

uskutočňovala obchodná S., ktorá vykonávala rekonštrukciu letnej plavárne v T., ale bolo v

rozpore s uverejneným, ţe by na oprave navrhovateľovho domu participovala S. ako na

výstavbe novej krytej plavárne

v T.. Skutočnosť, ţe rekonštrukcia rodinného domu navrhovateľa bola vykonaná v júli 1999 aţ

v novembri 1999 a mestskej letnej plavárne v apríli 2000 aţ júli 2000, ako i to, ţe uzavretie

zmluvy s touto S. bolo schválené mestským zastupiteľstvom, zverejnené neboli. Prvostupňový

súd poukázal aj na to, ţe navrhovateľ nespolurozhodoval o grafikone ţelezničnej dopravy,

rozhodovacieho procesu sa ţiadnym spôsobom nezúčastnil a nemohol tak "presadiť" zastavenie

I. vlakov v T., takţe i v tomto došlo k zverejneniu pravdu skresľujúcej informácie. Dospel preto

k záveru, ţe odporca uverejnením článku s nepravdivým a pravdu skresľujúcim obsahom,

ponímajúc ho ako jednu ucelenú informáciu, porušil právo navrhovateľa na ochranu občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti, ktorý zásah bol objektívne spôsobilý privodiť zníţenie dôstojnosti a

váţnosti navrhovateľa v S., a preto jeho návrh povaţoval v zmysle ustanovenia § 11

v základe za opodstatnený. Za dôvodné povaţoval zadosťučinenie

podľa .

Pri posudzovaní uplatneného zadosťučinenia podľa a sa

zaoberal otázkou, či je postačujúce morálne zadosťučinenie zníţenia dôstojnosti vo forme

ospravedlnenia, alebo došlo k zníţeniu dôstojnosti a váţnosti navrhovateľa v S.

v značnej miere. Za významnú povaţoval okolnosť, ţe článok bol publikovaný v jednom

z najrozšírenejších spoločenských týţdenníkov s celoštátnou pôsobnosťou, vychádzajúcom

vo vysokom náklade, mal teda širokú publicitu, bol publikovaný koncom novembra 2001, keď

v decembri 2001 sa uskutočnili voľby predsedu T.samosprávneho kraja, v ktorých bol

navrhovateľ jedným z kandidátov. Navrhovateľ bol v uverejnenom článku označený menom a

priezviskom, takţe počet ľudí, ktorí mohli jeho osobu identifikovať, bol neobmedzený. Z

uvedených dôvodov okresný súd povaţoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

400.000,-- Sk, keď vo zvyšnej časti, pokiaľ navrhovateľ uplatnil 1.000.000,-- Sk, jeho návrh

zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa Navrhovateľovi priznal

plnú náhradu trov konania, pretoţe jeho neúspech v časti finančnej satisfakcie povaţoval za

nepatrný vo vzťahu k úspešnosti výroku o morálnej satisfakcii podľa § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

Krajský súd v Trenčína na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom

z 10. marca 2009 sp. zn. rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti

odporcu zaplatiť nemajetkovú ujmu 400.000,-- Sk zmenil a návrh na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch zamietol. Vo výroku o povinnosti odporcu uverejniť v týţdenníku P.

ospravedlnenie rozsudok potvrdil s tým, ţe navrhovateľovi sa ospravedlňuje S.

s.r.o. Zároveň vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Po

zopakovaní dokazovania dospel k záveru, ţe rozhodnutie okresného súdu je potrebné v časti o

uloţení povinnosti odporcovi uverejniť ospravedlnenie za nepravdivé tvrdenia

v inkriminovanom článku, potvrdiť ako vecne správne a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy

zmeniť a návrh navrhovateľa v tejto časti zamietnuť. Odvolací súd na základe výsledkov

zopakovaného dokazovania v otázke, či inkriminovaný článok odporcu, ktorý uverejnil vo

svojom týţdenníku je pravdivý, dospel k totoţným skutkovým zisteniam ako súd prvého

stupňa. Tvrdenia v článku vyhodnotil tak, ţe nie sú pravdivé a stotoţnil sa s dôvodmi

prvostupňového súdu. Pokiaľ odporca namietal záver o nepravdivosti tvrdenia v článku o tom,

ţe navrhovateľovi sa nepodarilo presadiť, aby I. vlaky z B. do K. mali zastávku aj v T., pretoţe

objektívne toto navrhovateľ nenavrhol zabezpečiť, odvolací súd akcentoval, ţe v

inkriminovanom článku v tejto otázke sa síce najskôr konštatuje, ţe zastávku I. vlakov

v T. sa navrhovateľovi nepodarilo zabezpečiť, avšak v kontexte s ďalšou vetou

o masovej petičnej akcii, ktorá bola najväčším prejavom nespokojnosti občanov T., ako aj s

ďalšími tvrdeniami o činnosti navrhovateľa v čase jeho pôsobenia vo funkcii primátora T.,

navodzovali u čitateľa dojem, ţe na nezastavovaní vlakov má svoj podiel zodpovednosti, čo sa

prejavilo aj nespokojnosťou občanov, teda sa tým spochybnila schopnosť navrhovateľa

vybavovať verejné záleţitosti v prospech občanov. Uvedené tvrdenie preto povaţoval za

pravdu skresľujúce a tieţ spôsobilé na vznik práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd

poukázal aj na to, ţe úlohou spravodajstva je zaisťovať šírením informácii jednu zo základných

podmienok rozvoja spoločenského ţivota. Informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu

je významným inštrumentom kontroly politickej moci v demokratickej S. a je zároveň jednou

zo základných záruk, ktoré majú brániť rozličným deformáciám verejného ţivota.

Spravodajstvo má verejnosť informovať o faktoch, skúsenostiach, podnetoch a kritických

pohľadoch a tým spoluvytvárať verejnú mienku. V prípade, ak dôjde k rozporu medzi verejným

záujmom na spravodajstvo a záujmom na ochranu osobnosti, ktorý je tieţ verejným záujmom,

je potrebné sa zaoberať, či spravodajstvo háji verejný záujem, teda ţe sa týka vecí oprávneného

verejného záujmu a ţe takémuto oprávnenému verejnému záujmu aj slúţi. V prípade kritiky má

spravodajstvo charakter oprávneného verejného záujmu vtedy, ak ide o kritiku vecnú,

konkrétnu, primeranú svojím obsahom a formou, pritom skutkovým tvrdeniam je potrebné

venovať náleţitú pozornosť, ktorú by bolo moţné poţadovať od kaţdého (objektívne hľadisko).

Podčiarkol, ţe v prípade osôb, ktoré vykonávajú verejnú činnosť, tieto si musia byť vedomé, ţe

s ich činnosťou je spojený oprávnený záujem verejnosti na verejnú informáciu a kritiku. Takáto

osoba, hoci má právo na ochranu osobnosti podľa , je vystavená

širšej kontrole verejnosti a prísnejším kritériám neţ iné osoby. Odvolací súd z vykonaného

dokazovania zistil, ţe navrhovateľ, ktorý pôsobil ako primátor mesta T., sa uchádzal vo

voľbách do VÚC o post predsedu VÚC. Voľby sa uskutočnili v decembri 2001. Odporca krátko

pred ich uskutočnením uverejnil vo svojom týţdenníku s celoštátnou pôsobnosťou kritické

tvrdenia o činnosti navrhovateľa, ktoré podľa výsledkov dokazovania neboli pravdivé. Z

výsledkov dokazovania vyplynulo aj to, ţe autor článku informácie o činnosti navrhovateľa,

ktoré získal od svedkov, interpretoval skreslene, nepravdivo (zastavovanie vlakov, predraţenie

výstavby plavárne, plynofikáciu, nehnuteľnosť navrhovateľa, rekonštrukcia jeho domu

identickou firmou ako verejné stavby), teda údaje

v uvedenom článku boli spôsobilé na vznik práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, keďţe

zasiahli jeho česť a ľudskú dôstojnosť. Dospel k právnemu záveru, ţe v danom prípade je

dostatočná sankcia za porušenie práva na ochranu jeho osobnosti vo forme priznania práva na

ospravedlnenie podľa , preto v tejto časti rozsudok

okresného súdu potvrdil. Na rozdiel od prvostupňového súdu však uţ nepovaţoval

za opodstatnenú sankciu vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, 3

, pretoţe nezistil existenciu zákonom predpokladaných kvalifikovaných

podmienok. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe určenie výšky nemajetkovej

ujmy je vecou úvahy súdu, pretoţe hranice zadosťučinenia v peniazoch

neustanovuje. Súd pri úvahe o finančnom zadosťučinení vychádza zo závaţnosti vzniknutej

ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Prihliada aj na účel satisfakcie (podobne

ako pri sťaţení spoločenského uplatnenia a bolestnom), zabezpečiť si za finančné prostriedky

nejaké príjemnosti, ako náhradu za neoprávnené zásahy do osobnostných práv. Sám

navrhovateľ svoj uplatnený nárok na satisfakciu vo forme finančnej náhrady odôvodnil

tvrdením, ţe v dôsledku inkriminovaného článku nebol úspešný vo voľbách, resp. ţe uvedený

článok znamenal jeho "politickú smrť." Toto tvrdenie navrhovateľa však nebolo preukázané

procesnými dôkaznými prostriedkami, naopak bolo preukázané, ţe od roku 2001 viackrát

kandidoval na verejné funkcie a to naposledy v r. 2006. Vo voľbách dosiahol vysokú podporu

voličov, umiestňoval sa na popredných miestach. Aj v samotných voľbách do VÚC v r. 2001

zo 14 kandidátov v rámci celého T. kraja získal X.. miesto, teda v čase, keď odporca

inkriminovaný článok uverejnil krátko pred konaním volieb. Podľa záveru odvolacieho súdu

navrhovateľ nepreukázal, ţe by článok odporcu takým závaţným spôsobom zasiahol do jeho

osobnostných práv, aby bola opodstatnená aj náhrada nemajetkovej ujmy, keďţe na odstránenie

následkov nestačí ospravedlnenie podľa . O náhrade trov

konania rozhodol podľa v spojení s ustanovením a vyslovil, ţe

ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti, v ktorej zamietol návrh na náhradu

nemajetkovej ujmy, ako aj proti výroku o trovách konania, podal v zákonnej lehote dovolanie

navrhovateľ, ktorý ho v tejto napadnutej časti navrhol zrušiť. Bol toho názoru, ţe rozhodnutie

krajského súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle

Poukazoval na tú skutočnosť, ţe v danom prípade došlo v značnej

miere k zníţeniu jeho dôstojnosti a váţnosti v S. tým, ţe intenzita tohto zásahu nie je primerane

napraviteľná len povinnosťou odporcu ospravedlniť sa mu, ale je opodstatnené a spravodlivé i

priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe neprihliadol na všetky

okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti, s ohľadom na intenzitu,

rozsah, ohlas ako aj dĺţku trvania zásahu. Poukazoval na to, ţe odporca je vydavateľom

týţdenníka s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, označeným článkom bola

v značnej miere zníţená jeho česť a dôveryhodnosť, ktorá je v politike ťaţisková a tento vyšiel

len 2 dni pred konaním volieb do VÚC, v ktorých kandidoval na post predsedu. Uverejnením

článku odporca jednoznačne prispel k zníţeniu jeho preferencií a výsledné tretie miesto

nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať za dosiahnutý úspech. On mal ambície byť politicky

činný i v ďalších rokoch, avšak uverejnené nepravdivé informácie spôsobili u jeho voličov

zníţenie preferencií a jeho politickí protikandidáti tieto informácie s obľubou pouţívali

v politických diskusiách i v ďalších rokoch. Na stretnutiach s voličmi musel neustále

objasňovať a vysvetľovať tieto skutočnosti občanom, jeho podpora zo strany verejnosti klesla.

Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa ,

a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na zákonnú

povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia dovolací súd predovšetkým skúmal,

či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád

však nebola dovolacím súdom v konaní zistená, ani navrhovateľom v dovolaní namietaná.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ tvrdil ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral

len na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho

viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutej časti a k zamietnutiu návrhu

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je však vecne správne.

Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo

rozhodujúce vyriešenie otázky, či zadosťučinenie uloţené odporcovi (§ 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) je alebo nie je so zreteľom na zníţenie dôstojnosti alebo váţnosti v spoločnosti a to

nielen v beţnej, ale v značnej miere, pre navrhovateľa postačujúce.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Kaţdý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, obrazom alebo iným

spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu

na hranice štátu Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore

rozhlasu a televízie sa môţe viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon (čl. 26 ods. 2

).

Z ustanovenia vyplýva, ţe slobodu prejavu a právo vyhľadávať

a šíriť informácie moţno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu

verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď

po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo, v rozsahu povaţovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu

záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 10 Dohovoru kaţdý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu

zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych

orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyţadovali udeľovanie

povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd,

pretoţe zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môţe podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnsoti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo

práv iných osôb, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Z ustanovenia vyplýva, ţe fyzická osoba má právo

najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho

osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané

zadosťučinenie.

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola

v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho váţnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka).

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda predpokladá splnenie určitých

zákonom kvalifikovaných podmienok (citovaný ). Týmito

kumulatívne stanovenými podmienkami sú, ţe a) morálne zadosťučinenie sa javí

v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v kaţdom prípade),

b) neoprávneným zásahom došlo k zníţeniu dôstojnosti fyzickej osoby či jej váţnosti

v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka („najmä preto“) treba ale vyvodiť, ţe súdu nebráni nič v tom, aby (in concreto)

prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k iným aspektom

konkrétneho prípadu. To platí, ale len za predpokladu, ţe tieto aspekty budú svojím významom

a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými.

Z obsahu uvedených zákonných podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka vyplýva, ţe zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu,

t.j. nastupuje vţdy aţ potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti)

nepostačujúce. Zadosťučinenie v peniazoch moţno povaţovať za občianskoprávny prostriedok

výnimočného charakteru v tom zmysle, ţe jeho pouţitie prichádza do úvahy

len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď - objektívne posudzované - došlo k zníţeniu

dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky

zákonník nestanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia

v peniazoch vedľa objektívnych predpokladov (neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej

ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníţenie jej dôstojnosti alebo váţnosti

v značnej miere) ţiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu,

t.j. konkrétne zavinenie (či uţ vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Zadosťučinenie

v peniazoch neslúţi v ţiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody, k strate na zárobku

a podobne. Táto je svojou podstatou majetková ujma - škoda, ktorá sa riadi nie právnym

reţimom , ale reţimom a .

Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňaţného zadosťučinenia súdom je, ţe sa

priznanie ţiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu

postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemoţno z nejakého dôvodu

prostredníctvom ţiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto

posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých

okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, ţe v dôsledku

neoprávneného zásahu došlo ku zníţeniu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti

v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde

a kedy nie, bude musieť súd vţdy hodnotiť tak podľa celkovej povahy, ako aj podľa

jednotlivých okolností kaţdého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďţe uloţenie zadosťučinenia

v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a preţívanie tejto nemajetkovej

ujmy, spočívajúcej v zníţení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti v značnej miere,

hodnotiť vţdy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu

došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej

osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho

kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, ţe

o zníţení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej váţnosti v spoločnosti v značnej miere

pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti

fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby moţno

spoľahlivo vyvodiť, ţe by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu

a trvania ako závaţnú pociťoval kaţdý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej

fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo

alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa ,

stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium).

Teda je treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné povaţované výlučne subjektívne psychické

reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môţu často

diametrálne odlišovať. A aţ súd dospeje na základe všetkých zistení k záveru, ţe v konkrétnom

prípade k zníţeniu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti v spoločnosti v značnej miere

skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch. Nestačí len púha

moţnosť zníţenia dôstojnosti či váţnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť

vţdy zistené, ţe k tomuto zníţeniu skutočne došlo (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť

a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na navrhovateľovi).

Podľa názoru dovolacieho súdu krajský súd pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch

dôsledne zváţil všetky uvedené okolnosti. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania prijal

správny právny záver, ţe u navrhovateľa nedošlo neoprávneným zásahom odporcu k zníţeniu

jeho dôstojnosti alebo váţnosti v spoločnosti v značnej miere, ktoré by odôvodňovalo

opodstatnenosť priznania zadosťučinenia v peniazoch.

Dovolací súd sa preto v celom rozsahu stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu

a v podrobnostiach odkazuje na dôvody, obsiahnuté v odôvodnení jeho písomného vyhotovenia

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, ţe dôkazná povinnosť vrátane

dôkazného bremena na preukázanie, ţe neoprávneným zásahom odporcu došlo k zníţeniu cti,

dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere zaťaţovala navrhovateľa, ktorý ju podľa

názoru dovolacieho súdu neuniesol. Nepreukázal, ţe by k zníţeniu jeho dôstojnosti či jeho

váţnosti v spoločnosti došlo v značnej miere a to či uţ v rodine, v mieste bydliska,

na pracovisku, v odbornom svete, v politickom či inom verejnom ţivote, teda v ktorejkoľvek

sfére jeho ţivotného uplatnenia.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, ţe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

len ESĽP) povaţuje vo svojej rozhodovacej činnosti slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10

Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu

z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja kaţdého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2

článku dohovoru platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo

povaţované za neškodné, ale tieţ pre tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané

záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je moţné

fungovanie demokratickej spoločnosti (rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9. 6. 1998,

obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúsku z 23. 9. 1998, Open door a Dublin Well Woman

proti Írsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995).

Ďalšiu zásadu stanovil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím vo veci Bladet

Tromso a Stensaas proti Nórsku, kde sa vyslovil, ţe tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii

o záleţitostiach legitímneho záujmu a má beţné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ

bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretoţe inak by bola podkopaná rola

„stráţneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť

informovaná.

V rozsudku ESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku zo 16. novembra 2004 bolo

konštatované s poukazom na rozhodnutie Castells proti Španielsku a Carolina von Hannover

proti Nemecku, ţe verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých osobitných

okolností môţe vzťahovať aj na aspekty súkromného ţivota verejne činných osôb, najmä ak ide

o politikov. Je pochopiteľné, ţe tlač sa snaţí upútať pozornosť čitateľov a tento zámer

je legitímny, ak slúţi popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda

zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.

ESĽP tieţ v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku, v roku 1997 zdôraznil

nevyhnutnosť rozlišovania medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami s tým, ţe existenciu faktov

moţno dokázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemoţno dokázať (rozsudok

Lingens proti Rakúsku z 8. júla 1986), pričom sloboda prejavu sa vzťahuje nielen

na „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa povaţujú

za neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré šokujú, uráţajú alebo znepokojujú štát

či akúkoľvek časť populácie. Naviac, sloboda zahŕňa aj istý stupeň preháňania, dokonca aj

provokácie (obdobne aj vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz a Roire proti

Francúzku z 21. 2. 1999).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje aj tú podstatnú skutočnosť, ţe všetky

základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného

práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva

alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôleţitým kritériom na určovanie

primeranosti obmedzenia kaţdého základného práva a slobody (viď napr. ). Tento

právny názor je právne relevantný aj pre posúdenie práva na nemajetkovú ujmu v peniazoch

v zmysle .

Z uvedeného preto vyplýva, ţe navrhovateľ neopodstatnene napadol vecne správny

rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani ďalšie

dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok nesprávnosť rozsudku

odvolacieho súdu a ani vady konania uvedené v , dovolanie navrhovateľa zamietol

podľa

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti

navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s a

ods. 1 ). Dovolací súd mu však napriek tomu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,

pretoţe mu v tomto konaní ţiadne trovy nevznikli a ţiadne si ani neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. mája 2010

JUDr. Vladimír Magura, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Adriána Borovská