Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoCsp-2-2026.pdf
PDF · 119.98 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/2/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Dudíkovej a členov senátu JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: DPS financial consulting, s.r.o., so sídlom Tomaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 46 713 930, zastúpeného Advokátskou kanceláriou advoconsulting s.r.o., so sídlom Tomaškovičova 17/2742, Trnava, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom D. E. F. G. XX, zastúpená JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 4, Rožňava a 2/ H. I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. E. F. G. XX, zastúpený Mgr. Paskalom Milatom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 3, Rožňava, o zaplatenie 16.667,25 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo 17. septembra 2025, č. k. 11Csp/41/2025-222, takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovaným 100 % trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II). 2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 16.667,25 Eur s príslušenstvom. 3. Podaním doručeným dňa 4.3.2025 (pôvodný) žalobca prvoinštančnému súdu navrhol pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu, a to z dôvodu postúpenia pohľadávky na Základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 022451000206 z 9.12.2024 novému veriteľovi - obchodnej spoločnosti DPS financial consulting, s.r.o., pričom Mestský súd Košice (pôvodne vo veci konajúci) uznesením z 11.3.2025, č. k. 65Csp/280/2024-112 s poukazom na ust. § 80 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „C.s.p.“) túto zmenu pripustil. 4. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaní dňa 20.10.2006 uzatvorili s právnym predchodcom pôvodného žalobcu (OTP Bankou Slovensko, a.s.) Zmluvu o špecifickom spotrebnom úvere pre obyvateľstvo (ďalej len „zmluvu“), na základe ktorej im bol poskytnutý úver hypotekárneho typu vo výške 36.513,31 Eur. Nakoľko však žalovaní nesplácali úver riadne a včas, pristúpil pôvodný žalobca k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, ktorú žalovaným oznámil listom zo dňa 20.3.2022. Podľa žalobcu žalovaní po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nevykonali žiadne úhrady a dlžná suma, vyčíslená ku dňu podania žaloby, pozostáva z nesplatenej istiny úveru vo výške 16.667,25 Eur, zo zmluvných úrokov vo výške 4.489,08 Eur a zo zákonných úrokov z omeškania vo výške 2.130,91 Eur. 5. Súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že medzi právnym predchodcom pôvodného žalobcu a žalovanými došlo dňa 20.10.2006 k uzatvoreniu zmluvy, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 36.513,31 Eur, ktorý sa žalovaní zaviazali uhrádzať formou pravidelných splátok vo výške 335,62 Eur mesačne, vždy k 20. dňu v mesiaci, poslednou splátkou vo výške 317,40 Eur, spolu v počte
240 splátok, s termínom konečnej splatnosti úveru dňa 20.10.2026, s pohyblivou úrokovou sadzbou vo výške 9,30 % a s jednorazovým čerpaním v lehote od 20.10.2006 do 18.11.2006. Z článku VII., bodu č. 1 a 2 zmluvy prvoinštančnému súdu vyplynulo, že za podstatné porušenie zmluvných povinnosti dlžníka sa považuje (tiež) ak dlžník neuhradí svoje splatné peňažné záväzky v termíne ich splatnosti, a že pri podstatnom porušení zmluvných povinností je banka oprávnená (tiež) vyhlásiť úver (alebo jeho časť) za splatný vrátane úrokov a poplatkov jednorazovo pred termínom splatnosti či postúpiť pohľadávku voči dlžníkovi tretej osobe. Poslednými výzvami pred zosplatnením zo dňa 20.2.2022 pôvodný žalobca oznámil žalovaným, že voči nim eviduje meškanie so splácaním úveru v počte viac ako troch splátok, pričom požadoval uhradenie sumy 1.231,76 Eur. Pôvodný žalobca dňa 20.3.2022 v zmysle príslušných ustanovení zmluvy vo vzťahu k žalovaným vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru vrátane úrokov a poplatkov, a to s účinnosťou v 10. deň odo dňa doručenia tohto vyhlásenia. 6. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 261 ods. 6 písm. d), § 497 a § 503 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších zmien a doplnkov, ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákona o spotrebiteľských úveroch), ust. § 37 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 9, § 54 ods. 1 a 2, § 524, § 525 ods. 2 a § 565 OZ a ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákona o bankách“), pričom dospel k záveru, že žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaným subjektom, a preto žalobu zamietol. 7. Pri konštruovaní tohto záveru prvoinštančný súd úvodom konštatujúc, že sa v danom prípade jedná o zmluvu spotrebiteľskú, skúmal splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky voči žalovaným z pôvodného žalobcu (v postavení banky) na žalobcu a v rámci toho aj splnenie podmienok vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 53 ods. 9 v spojení s ust. § 565 OZ. V tomto kontexte mal súd prvej inštancie za preukázané, že k dohode o možnosti vyhlásenia úveru za predčasne splatný (v zmluve) došlo. Pri skúmaní ďalších podmienok dal prvoinštančný súd do pozornosti Poslednú výzvu pred zosplatnením zo dňa 20.2.2022 a uzavrel, že k zosplatneniu úveru nedošlo platne, nakoľko uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ (pôvodný žalobca) pristúpil k zosplatneniu celého úveru, medzi predloženými dôkazmi absentuje. Súd prvej inštancie pritom poukázal na závery formulované v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) z 25.1.2024, sp. zn. 5Cdo/2/2023 a v jeho uznesení z 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, ako aj na skutočnosť, že vyššie označené ustanovenia OZ neustanovovali ako náležitosť výzvy na zaplatenie alebo oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru aj uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ zosplatnil dlh. Prvoinštančný súd akcentoval nemožnosť opomenutia ust. § 37 ods. 1 OZ, podľa ktorého sa musí právny úkon pod sankciou jeho neplatnosti urobiť (tiež) určite, pričom s ohľadom na uvedené dospel k záveru o neplatnosti jednostranného právneho úkonu veriteľa o predčasnom zosplatnení spotrebiteľského úveru, čoho nevyhnutným právnym následkom bola s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neplatnosť postúpenia pohľadávky, ktorá vyústila do absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a pri nezistení dôvodov na aplikáciu ust. § 257 C.s.p. tak, že v plnom rozsahu procesne úspešným žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov konania. 9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobe vyhovie, eventuálne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 10. Vo všeobecnosti žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uplatňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a že v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. V podanom odvolaní žalobca v konkrétnejšej rovine namietol predovšetkým nepresvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevysporiadanie sa so zásadnou časťou jeho argumentácie a nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca mal totiž ťažiskovo za to, že žiadna právna norma (vrátane ust. § 37 ods. 1 OZ) veriteľovi (pôvodnému žalobcovi) neukladala povinnosť špecifikovať vo výzve pred vyhlásením predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru alebo v samotnom vyhlásení aj konkrétnu splátku, pre ktorej omeškanie malo dôjsť k tomuto zosplatneniu. V tomto smere žalobca poukázal na uznesenie NS SR z 30.1.20024, sp. zn. 1Cdo/123/2022 a zároveň vyjadril presvedčenie, že výklad ust. § 53 ods. 9 alebo § 565 OZ, ktorý by veriteľovi ukladal povinnosť uvádzať náležitosť, ktorú zákon explicitne nepredpokladá, predstavuje zjavne extenzívny výklad odporujúci ústavným princípom, najmä princípu autonómie vôle, odporujúci princípu preferencie platnosti právnych úkonov, ale aj prejav neprimeraného formalizmu. Čo sa týka uznesenia NS SR z 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, (aj)
o ktoré súd prvej inštancie oprel svoj záver, žalobca akcentoval nemožnosť vnímania tohto rozhodnutia ako ustálenej rozhodovacej praxe, vecnú nesprávnosť z neho vyplývajúcich záverov, a to aj vzhľadom na (novšiu) právnu úpravu, účinnú odo dňa 1.11.2024, ktorá povinnosť špecifikácie konkrétnej splátky, s ktorou je dlžník v omeškaní, nezakotvila. Podľa žalobcu zároveň bolo v predmetnom prípade nesporné, že k predčasnému zosplatneniu došlo z dôvodu omeškania so splátkou splatnou dňa 20.11.2021. 12. Nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie s konzekvenciou znemožnenia uplatňovania procesných práv v intenzite porušenia práva na spravodlivý proces žalobca vnímal v nevysporiadaní sa so zásadnou časťou právnej argumentácie, v ktorej žalobca rozporoval vecnú správnosť záverov súdom prvej inštancie odkazovanej rozhodovacej činnosti NS SR, a to vo svetle jej rozporu s novšou právnou úpravou, ktorá má dopad na (v posudzovanom prípade) kľúčovú otázku interpretácie ust. § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024. 13. Proti správnosti výroku napadnutého rozsudku o trovách konania (II) žalobca argumentoval, že za odôvodnené výdavky žalovaných v predmetnom konaní možno považovať len výdavky na odmenu jedného advokáta, pričom s poukazom (aj) na ust. § 263 ods. 2 C.s.p. uviedol, že nemožno prihliadať na neúčelne a bezdôvodne vynaložené výdavky žalovaných, ktorí sú manželmi, ktorí sú zo zmluvy zaviazaní spoločne a nerozdielne, ktorí teda hája rovnaké práva a záujmy, avšak ktorí účelovo zvyšujú náklady spojené so súdnym konaním tým, že si každý z nich zvolil vlastného právneho zástupcu, pričom podania oboch právnych zástupcov sú obsahovo totožné. 14. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu argumentovala v prospech vecnej správnosti a riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom v podstatnom uviedla, že v konaní nemohla byť nespornou žalobcom až v odvolaní označená konkrétna splátka, že k realizácii mesačných platieb dochádzalo aj po dni 20.11.2021, a že závery vyplývajúce z uznesenia NS SR z 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022 nie sú nesprávne, pričom poukázala aj na uznesenie NS SR z 25.9.2024, sp. zn. 6Cdo/15/2023 a aj z neho vyplývajúci záver o nevyhnutnosti identifikácie konkrétnej splátky, s ktorou bol dlžník v omeškaní. Za nedôvodné žalovaná 1/ z dôvodu prostého nesúhlasu žalobcu so závermi súdu prvej inštancie označila aj odvolacie námietky poukazujúce na údajné porušenie práva na spravodlivý proces. Záverom podaného vyjadrenia žalovaná 1/ vo vzťahu k žalobcom prezentovaným námietkam voči výroku o trovách konania uviedla, že tieto predstavujú len fabulácie, že obaja žalovaní sa prirodzene procesne bránia, že podania oboch právnych zástupcov nie sú obsahovo totožné, a že prvoinštančný súd aj v tomto smere rozhodol v súlade so zákonom. 15. Aj žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v podstatnom zdôraznil požiadavku označenia konkrétnej splátky a k tomu poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, pričom naopak, rozhodnutie NS SR uvádzané žalobcom, označil za rozhodnutie ojedinelé. Žalovaný 2/ zároveň uviedol, že v konaní nemohlo byť nesporným omeškanie so splátkou označenou žalobcom (až) v odvolaní, že prvoinštančný súd dostatočne odôvodnil to, prečo nemohol vyhovieť podanej žalobe, a že súd prvej inštancie nepochybil ani pri rozhodovaní o trovách konania, nakoľko nerozhodoval o ich výške, ale len o nároku na ich náhradu. 16. Žalobca sa k vyjadreniam žalovaných nevyjadril. 17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p., s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. júna 2026 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. 18. Odvolací súd sa v intenciách žalobcom vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s § 387 ods. 2 C.s.p. východiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dôvody prvoinštančného rozhodnutia v niektorých smeroch argumentačne dotvára. Odvolací súd v tejto spojitosti poznamenáva, že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súd tvoria jeden celok, a preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje (por. uznesenie Ústavného súdu SR sp, zn. IV. ÚS 350/2009 z 8. októbra 2009). 19. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku, vzniknuvšie v dôsledku nevysporiadania sa so zásadnou časťou jeho právnej argumentácie, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.). 20. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 21. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. 22. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). Aj Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 23. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových nálezov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa s náležite odôvodnenými závermi prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). 24. Ďalšou časťou odvolacích námietok žalobca v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) otázku správnosti právneho posúdenia vo vzťahu k (ne)existencii povinnosti veriteľa špecifikovať vo výzve pred vyhlásením predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru aj konkrétnu splátku, pre ktorej omeškanie malo dôjsť k jeho zosplatneniu, pričom vyriešenie tejto otázky malo v konečnom dôsledku vplyv na záver týkajúci sa (ne)platnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, (ne)platného postúpenia pohľadávky z postupcu (pôvodného žalobcu) na postupníka (žalobcu) v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s ust. § 17 ods. 1 o spotrebiteľských úveroch, a teda v konečnom dôsledku aj na záver o (ne)existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 25. Vo všeobecnosti je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán. 26. Len na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, reagujúc tým na podstatné argumenty odvolateľa, obsahovo ťažiskovo namietajúce nesprávnosť a nepoužiteľnosť záverov vyplývajúcich z uznesenia NS SR z 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, ďalej vyjadrujúce presvedčenie, že žiadna právna norma takúto povinnosť veriteľovi neukladala, poukazujúce na zmenu právnej úpravy, ktorá povinnosť špecifikácie splátky nezakotvila, ako aj na uznesenie NS SR z 30.1.2024, sp. zn. 1Cdo/123/2022, ktorého závery sú naopak podľa žalobcu správne, odvolací súd primárne poukazuje na žalobcom namietané uznesenie sp. zn. 5Cdo/197/2022, v ktorom NS SR dospel k záveru, že pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutná presná špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú možno jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. NS SR zároveň uviedol, že identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť zosplatnený celý úver. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. 27. S uvedeným záverom sa stotožnil NS SR napr. aj v uznesení sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa 25.9.2024, v ktorom uviedol, že „...neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore“. 28. Napokon, odvolací súd upriamuje pozornosť žalobcu predovšetkým na uznesenie NS SR z 13. februára 2025, sp. zn. 6Cdo/152/2022, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025 ako R 34/2025. Podľa z neho vyplývajúcej a občianskoprávnym kolégiom NS
SR prijatej (zbierkovej) právnej vety totiž (okrem iného) platí, že bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024), a preto je právny úkon bez konkretizácie splátky nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou podľa ust. § 37 ods. OZ. 29. S poukazom na závery vyplývajúce z vyššie označených rozhodnutí (navyše por. aj rozsudok NS SR z 31.7.2024, sp. zn. 5Cdo/188/2023 alebo uznesenie NS SR z 29.1.2026, sp. zn. 2Cdo/73/2025) aj odvolací súd zastáva názor, že výzva predchádzajúca predčasnému (mimoriadnemu) zosplateniu úveru veriteľom musí obsahovať označenie konkrétnej splátky, pre ktorú k zosplatneniu následne dochádza, pričom v prípade absencie tejto náležitosti je právny úkon neurčitý a zákon obchádzajúci, sankcionovaný absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, či už podľa ust. § 37 alebo § 39 OZ. V danom prípade v Posledných výzvach pred zosplatnením z 20.2.2022 ani v Oznámeniach o vyhlásení úveru za predčasne splatný z 20.3.2022 nebola špecifikovaná konkrétna omeškaná splátka, a preto prvoinštančný súd tieto právne úkony správne posúdil ako neurčité a z tohto dôvodu aj ako absolútne neplatné. 30. Za dôvodnú nemohol odvolací súd označiť ani námietku žalobcu, poukazujúcu na údajne nespornú skutočnosť, že k uplatneniu predčasného zosplatnenia úveru došlo zo strany veriteľa z dôvodu omeškania so splátkou splatnou dňa 20.11.2021, pričom veriteľ následne vo výzve z 20.2.2022 upozornil žalovaných na to, že sú v omeškaní aj s viacerými predchádzajúcimi splátkami. Uvedená skutočnosť však nemohla byť v konaní nespornou, k čomu nedospel ani prvoinštančný súd, pretože ju žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie takýmto spôsobom ani len neprezentoval. Právny zástupca žalobcu síce na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 17.9.2025, poukázal na uznesenie NS SR z 30.1.2024, sp. zn. 1Cdo/123/2022 a z neho vyplývajúci (v polemickej rovine uvedený) názor o potrebe predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti, ale s ohľadom na v inej časti odôvodnenia uvedené závery, vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej činnosti NS SR, týkajúce sa požiadavky označenia konkrétnej splátky s cieľom zachovania náležitosti dostatočnej určitosti právneho úkonu, ktorú vo výzve z 20.2.2022 uvedená formulácia „Nakoľko meškáte...viac ako 3 splátky...“ nespĺňa, nepovažuje odvolací súd tento tendenčný argument žalobcu za dôvodný, a to aj preto, že žalobcom vyzdvihované uznesenie NS SR z 30.1.2024, sp. zn. 1Cdo/123/2022, vníma ako rozhodnutie (obsahom z neho vyplývajúcich záverov) ojedinelé. Navyše ešte v podstatnejšom platí, že (ne)naplnenie podmienky dostatočnej určitosti právneho úkonu bolo v konaní pred súdom prvej inštancie prirodzene nevyhnutné posudzovať v zmysle tohto právneho úkonu a k (rozhodujúcemu) momentu jeho uskutočnenia, nie až následne a v kontexte (v priebehu konania) uplatňovaných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. 31. Čo sa týka časti odvolacej argumentácie smerujúcej voči výroku o trovách konania, ktorou žalobca namietol odôvodnenosť a účelnosť výdavkov žalovaných (1/ a 2/), oboch v konaní zastúpených iným advokátom, nevzhliadol odvolací súd ani v tomto smere zo strany prvoinštančného súdu akékoľvek pochybenia. Odvolaciemu súdu sa na tomto mieste žiada žalobcovi pripomenúť, že napadnutým výrokom o trovách konania (II) súd prvej inštancie nerozhodoval o výške náhrady trov konania (kde by otázka odôvodnenosti a účelnosti výdavkov žalovaných mohla byť relevantná), ale o nároku na ich náhradu. Keďže súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a pri nezistení dôvodov na aplikáciu ust. § 257 C.s.p. správne rozhodol tak, že v plnom rozsahu procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, nemohol odvolací súd označiť námietky žalobcu (vrátane odkazu na ust. § 263 ods. 2 C.s.p.) za iné, než za aktuálne právne irelevantné a teda aj nedôvodné. 32. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, a to v celom rozsahu. 33. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 34. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 35. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešným žalovaným nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).