Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/46/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. F., bývajúceho v B.,

zastúpeného Mgr. Z. K., PhD., advokátkou v B., proti ţalovanému P., a.s., so sídlom v B.,

o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2011 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 24. novembra 2011 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 13. júla 2010 č.k. -279 ţalobu,

ktorou sa ţalobca domáhal 1/ určenia, ţe ţalovaný ako vydavateľ denníka H. uverejnením

karikatúry v denníku H. z X, str. X, neoprávnene zasiahol do práva ţalobcu na ochranu jeho

osobnosti, 2/ uloţenia povinnosti ţalovanému v najbliţšom čísle denníka H. pripravovanom

po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, uverejniť ţalobcovi ospravedlnenie, a to na

strane venovanej n. („N.“), na rovnakom mieste, na akom bola uverejnená karikatúra

v denníku H. z X, a rovnakým písmom, akým bol uverejnený text v karikatúre z X, 3/

uloţenia povinnosti ţalovanému uverejniť ospravedlnenie ţalobcovi s nadpisom a textom

v znení : „O.“, 4/ uloţenia povinnosti ţalovanému zaplatiť ţalobcovi nemajetkovú ujmu

v peniazoch vo výške 33.000 Eur a 5/ nahradiť mu trovy konania, zamietol a ţalobcovi uloţil

povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania v sume 811,31 Eur k rukám advokáta do

troch dní. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 12 ods. 3 a § 13 ods. 1

, vecne tým, ţe autor karikatúry vyjadril len svoj hodnotiaci úsudok

2

na konanie a vystupovanie ţalobcu ako p. v súvislosti s jeho aktuálnym zdravotným stavom

a nie ako súkromnej osoby. Vyobrazenie ţalobcu bez k. vyjadrovalo len satirické,

zosmiešňujúce zobrazenie čŕt ţalobcu ako politika, teda karikatúra sa týkala jeho verejného

postavenia a nie zosmiešňovania jeho vtedajšieho zdravotného stavu, pričom spôsob

vyjadrenia informácie o zdravotnom stave ţalobcu nevybočil z medzí prijateľnej kritiky a ani

nevyvolal u priemerne uvaţujúceho čitateľa dojem, ţe ţalobca nemá k. a takouto formou sa

nemohol dotknúť jeho osobnej integrity. Karikatúra sa netýkala ţalobcu ako súkromnej

osoby, ale jeho verejného účinkovania ako politika, pričom bola situácii primeraná a taktieţ

bola realizovaná spôsobom, ktorý neprekročil hranicu slušnosti a prípustnosti. Pre

demokratický štát akým je Slovenská republika, je dôleţitá sloboda prejavu a šírenie

informácií, či uţ pochvalných alebo kritických. Ţalobca ako verejne činná osoba, ktorá v čase

tohto zásahu bola osobou známou všetkým občanom SR ako p. a p., je povinný znášať väčšiu

mieru kritiky. Preto aj meradlo posúdenia skutkového tvrdenia ţalobcu ako vrcholného

politika je v tomto prípade oveľa mäkšie v prospech novinára, resp. autora karikatúry.

Na základe uvedených skutočností mal súd prvého stupňa za to, ţe uverejnením predmetnej

karikatúry nedošlo zo strany ţalovaného k takému zásahu do ochrany osobnosti ţalobcu,

ktorý by bol neoprávnený a zároveň spôsobilý privodiť mu ujmu a preto ţalobu ţalobcu na

ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nedôvodnú zamietol.

Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením s. 1 , úspechom

ţalovaného v konaní a vznikom mu trov na právnom zastúpení.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. novembra 2011 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2

potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotoţnil s jeho odôvodnením, na ktoré

v podrobnostiach poukázal. Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne rozpoznal, ţe v danej veci

ide o konflikt medzi slobodou prejavu chránenou a

Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, ktorý je potrebné

vyriešiť v súlade s princípom proporcionality, na základe čoho aj správne súd prvého stupňa

aplikoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa zdôrazňuje úloha

slobody prejavu ako jedného zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Sloboda

prejavu platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“, prijímané priaznivo alebo

povaţované za neškodné, ale tieţ pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujúce alebo znepokojujúce.

Štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva na území Slovenskej republiky priamo aplikovateľný a má dokonca

3

prednosť pred zákonom, ak poskytuje väčší rozsah základných práv a slobôd ako zákon. Súd

prvého stupňa preto postupoval správne, ak sa v danej veci opieral o judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorá je v rámci inštitútu ochrany osobnosti pre oboch účastníkov

konania notoricky známa, keďţe tak odvolanie, ako aj vyjadrenie k odvolaniu čerpá z jej

podkladov.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie a ţiadal, aby dovolací súd

oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia , dôvodnosť

z ustanovení , a V obsiahlom dovolaní zopakoval všetky

dôvody uvádzané v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa s poukazom

na skutočnosť, ţe odvolací súd vo svojom odôvodnení nezhrnul podstatu všetkých

relevantných odvolacích námietok ţalobcu a na niektoré vôbec nereagoval, čím nerešpektoval

poţiadavku na riadne odôvodnenie rozsudku v súlade s ustanovením , čím

ţalobcovi odňal moţnosť konať pred súdom, vrátane moţnosti náleţite skutkovo a právne

argumentovať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo malo za následok porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 SR a v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za odňatie moţnosti konať pred

súdom povaţoval aj skutočnosť, ţe odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa posúdil vec

len podľa a a nie aj podľa , ktorý bol pre vec

rozhodujúci, t.j. nerozhodoval podľa relevantnej právnej normy, pričom tak postupoval bez

vedomosti účastníka. Za odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca povaţuje tieţ

skutočnosť, ţe mu nebolo doručené písomné vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu.

Nedoručením vyjadrenia odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces a vytvoril stav

nerovnosti účastníkov v konaní. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje tieţ postup

odvolacieho súdu, ktorý rozhodol vec bez nariadenia pojednávania podľa ,

pričom neuviedol, prečo pojednávanie neprichádzalo do úvahy. Za inú vadu konania (§ 241

ods. 2 písm. b/ ) ţalobca povaţuje skutočnosť, ţe odvolací súd nevykonal nápravu vád

konania súdu prvého stupňa. Za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241

ods. 2 písm. c/ ) je potom potrebné povaţovať to, ţe odvolací súd neaplikoval

na prejednávaný prípad ustanovenie , ktoré bolo pre vec

rozhodujúce.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcu ako

neprípustné odmietnuť. Uviedol, ţe ţalobcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom,

podmienky podľa neboli splnené a preto nie je zaloţená prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a nie sú dané ani iné dovolacie dôvody.

Uviedol, ţe rozhodnutie súdu je riadne odôvodnené, ak v dostatočnej miere uvádza dôvody,

na ktorých súd zaloţil svoje rozhodnutie a ak sa odvolací súd stotoţňuje s odôvodnením

prvostupňového rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť na skonštatovanie správnosti

dôvodov prvostupňového rozsudku. Námietky ţalobcu týkajúce sa dovolacích dôvodov

v zmysle ustanovenia , povaţoval vzhľadom na neprípustnosť

dovolania, za bezpredmetné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky podľa

a ), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z aţ 3

nemoţno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( veta druhá ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g/ V zmysle

S. dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle aţ e/, nenamietal

a ich existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom súdov

nedošlo k odňatiu moţnosti účastníka konania pred súdom konať ( ).Túto

vadu dovolateľ videl v porušení jeho práva na spravodlivé súdne konanie (nedoručenie

mu vyjadrenia druhého účastníka k jeho odvolaniu a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí

súdov oboch stupňov, resp. ich nepreskúmateľnosť, prekvapivé rozhodnutie, či rozhodnutie

odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania).

Dovolací súd vzhliadol ako dôvodnú dovolaciu námietku, ktorá sa týkala postupu

odvolacieho súdu, ktorým malo podľa názoru dovolateľa prísť k odňatiu moţnosti konať pred

súdom tým, ţe mu nedoručil vyjadrenie druhého účastníka k jeho odvolaniu.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), porovnaj napr. sp. zn. , sp. zn.

, sp.zn. .

6

Podľa (ďalej len „“), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia

práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným

zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle , preto

dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana

tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom (porovnaj ).

Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho

súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. ) vyţaduje, aby kaţdej procesnej

strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré

ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-

Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí

1997-I). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje

právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť,

nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť

sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené (účastníkmi), alebo

zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri

Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR

2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03, 26. október 2006, Krčmář a ďalší proti

Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok

z 3. júla 2008). Za súčasť práva na spravodlivý proces je treba preto povaţovať právo

účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 27. apríla 2010 vo veci Hudáková a ďalší

proti Slovenskej republike uviedol, ţe „...význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané

všetkým účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru

vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,

ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.“. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania

druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,

čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva

na spravodlivý proces. Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom

poriadku výslovne upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho

konania a je jedným z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej

rovnosti účastníkov konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „kaţdá strana

musí mať zásadne moţnosť nielen predloţiť dôkazy a argumenty, ktoré povaţuje za nutné pre

úspech jej poţiadaviek, ale musí mať i moţnosť zoznámiť sa s kaţdým dokladom

a pripomienkou predloţenou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku

z 18. marca 1997).

Porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom

konania má za následok vadu konania podľa , pretoţe sa účastníkovi

konania odníma moţnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka

konania.

Dovolací súd zo súdneho spisu zistil, ţe ţalobca napadol rozsudok okresného súdu

odvolaním (č.l. 293 aţ 305, doplnené č.l. 306 aţ 308). Toto odvolanie spolu s jeho doplnením

bolo zaslané na vyjadrenie ţalovanému (č.l. 309), ktorý sa následne podaním z 22. októbra

2010 k odvolaniu ţalobcu vyjadril, pričom vyjadrenie bolo súdu zaslané v dvoch exemplároch

(č.l. 235 a nasl.). Ako vyplýva zo spisu, toto vyjadrenie ţalobcovi doručené nebolo, pretoţe

súd prvého stupňa v rámci prípravy predloţenia spisu odvolaciemu súdu nedal pokyn na jeho

doručenie a obidva exempláre sa nachádzajú v súdnom spise doteraz. Tento nedostatok

neodstránil ani odvolací súd, napriek tomu dňa 24. novembra 2011 vyhlásil rozsudok. Treba

8

uviesť, ţe odvolací súd sa vyjadrením ţalovaného k odvolaniu ţalobcu vo svojom rozhodnutí

zaoberal a toto i uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia. Keďţe však v danej veci

vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu nebolo doručené ţalobcovi, treba konštatovať, ţe v tejto

súvislosti nie je moţné odvolacie konanie povaţovať za spravodlivé. Právo účastníkov

konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba povaţovať za súčasť

práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi

konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis

mutandis , , ).

Preto dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva dovolateľa

na súdnu ochranu podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ), v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom

( ).

Procesná vada podľa ustanovenia zakladá prípustnosť dovolania

a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť

povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ). Vzhľadom

na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného ako aj dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

9

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková