Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)a64/387632.4514f6.pdf
PDF · 178.12 KB
No categories available
4Cdo/46/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 46/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. F., bývajúceho v B.,
zastúpeného Mgr. Z. K., PhD., advokátkou v B., proti ţalovanému P., a.s., so sídlom v B.,
o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 16 C 250/2009,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2011 sp. zn.
9 Co 413/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 24. novembra 2011 sp. zn. 9 Co 413/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 13. júla 2010 č.k. 16C 250/2009-279 ţalobu,
ktorou sa ţalobca domáhal 1/ určenia, ţe ţalovaný ako vydavateľ denníka H. uverejnením
karikatúry v denníku H. z X, str. X, neoprávnene zasiahol do práva ţalobcu na ochranu jeho
osobnosti, 2/ uloţenia povinnosti ţalovanému v najbliţšom čísle denníka H. pripravovanom
po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, uverejniť ţalobcovi ospravedlnenie, a to na
strane venovanej n. („N.“), na rovnakom mieste, na akom bola uverejnená karikatúra
v denníku H. z X, a rovnakým písmom, akým bol uverejnený text v karikatúre z X, 3/
uloţenia povinnosti ţalovanému uverejniť ospravedlnenie ţalobcovi s nadpisom a textom
v znení : „O.“, 4/ uloţenia povinnosti ţalovanému zaplatiť ţalobcovi nemajetkovú ujmu
v peniazoch vo výške 33.000 Eur a 5/ nahradiť mu trovy konania, zamietol a ţalobcovi uloţil
povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania v sume 811,31 Eur k rukám advokáta do
troch dní. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 12 ods. 3 a § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka, vecne tým, ţe autor karikatúry vyjadril len svoj hodnotiaci úsudok
na konanie a vystupovanie ţalobcu ako p. v súvislosti s jeho aktuálnym zdravotným stavom
a nie ako súkromnej osoby. Vyobrazenie ţalobcu bez k. vyjadrovalo len satirické,
zosmiešňujúce zobrazenie čŕt ţalobcu ako politika, teda karikatúra sa týkala jeho verejného
postavenia a nie zosmiešňovania jeho vtedajšieho zdravotného stavu, pričom spôsob
vyjadrenia informácie o zdravotnom stave ţalobcu nevybočil z medzí prijateľnej kritiky a ani
nevyvolal u priemerne uvaţujúceho čitateľa dojem, ţe ţalobca nemá k. a takouto formou sa
nemohol dotknúť jeho osobnej integrity. Karikatúra sa netýkala ţalobcu ako súkromnej
osoby, ale jeho verejného účinkovania ako politika, pričom bola situácii primeraná a taktieţ
bola realizovaná spôsobom, ktorý neprekročil hranicu slušnosti a prípustnosti. Pre
demokratický štát akým je Slovenská republika, je dôleţitá sloboda prejavu a šírenie
informácií, či uţ pochvalných alebo kritických. Ţalobca ako verejne činná osoba, ktorá v čase
tohto zásahu bola osobou známou všetkým občanom SR ako p. a p., je povinný znášať väčšiu
mieru kritiky. Preto aj meradlo posúdenia skutkového tvrdenia ţalobcu ako vrcholného
politika je v tomto prípade oveľa mäkšie v prospech novinára, resp. autora karikatúry.
Na základe uvedených skutočností mal súd prvého stupňa za to, ţe uverejnením predmetnej
karikatúry nedošlo zo strany ţalovaného k takému zásahu do ochrany osobnosti ţalobcu,
ktorý by bol neoprávnený a zároveň spôsobilý privodiť mu ujmu a preto ţalobu ţalobcu na
ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nedôvodnú zamietol.
Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142ods. 1 O.s.p., úspechom
ţalovaného v konaní a vznikom mu trov na právnom zastúpení.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. novembra 2011 sp. zn.
9 Co 413/2010 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2
O.s.p. potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotoţnil s jeho odôvodnením, na ktoré
v podrobnostiach poukázal. Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne rozpoznal, ţe v danej veci
ide o konflikt medzi slobodou prejavu chránenou čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10
Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, ktorý je potrebné
vyriešiť v súlade s princípom proporcionality, na základe čoho aj správne súd prvého stupňa
aplikoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa zdôrazňuje úloha
slobody prejavu ako jedného zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Sloboda
prejavu platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“, prijímané priaznivo alebo
povaţované za neškodné, ale tieţ pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujúce alebo znepokojujúce.
Štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva na území Slovenskej republiky priamo aplikovateľný a má dokonca
prednosť pred zákonom, ak poskytuje väčší rozsah základných práv a slobôd ako zákon. Súd
prvého stupňa preto postupoval správne, ak sa v danej veci opieral o judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je v rámci inštitútu ochrany osobnosti pre oboch účastníkov
konania notoricky známa, keďţe tak odvolanie, ako aj vyjadrenie k odvolaniu čerpá z jej
podkladov.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie a ţiadal, aby dovolací súd
oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dôvodnosť
z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. V obsiahlom dovolaní zopakoval všetky
dôvody uvádzané v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa s poukazom
na skutočnosť, ţe odvolací súd vo svojom odôvodnení nezhrnul podstatu všetkých
relevantných odvolacích námietok ţalobcu a na niektoré vôbec nereagoval, čím nerešpektoval
poţiadavku na riadne odôvodnenie rozsudku v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., čím
ţalobcovi odňal moţnosť konať pred súdom, vrátane moţnosti náleţite skutkovo a právne
argumentovať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo malo za následok porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za odňatie moţnosti konať pred
súdom povaţoval aj skutočnosť, ţe odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa posúdil vec
len podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a nie aj podľa § 12 ods. 3, ktorý bol pre vec
rozhodujúci, t.j. nerozhodoval podľa relevantnej právnej normy, pričom tak postupoval bez
vedomosti účastníka. Za odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca povaţuje tieţ
skutočnosť, ţe mu nebolo doručené písomné vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu.
Nedoručením vyjadrenia odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces a vytvoril stav
nerovnosti účastníkov v konaní. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje tieţ postup
odvolacieho súdu, ktorý rozhodol vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.,
pričom neuviedol, prečo pojednávanie neprichádzalo do úvahy. Za inú vadu konania (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) ţalobca povaţuje skutočnosť, ţe odvolací súd nevykonal nápravu vád
konania súdu prvého stupňa. Za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je potom potrebné povaţovať to, ţe odvolací súd neaplikoval
na prejednávaný prípad ustanovenie § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo pre vec
rozhodujúce.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcu ako
neprípustné odmietnuť. Uviedol, ţe ţalobcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom,
podmienky podľa § 237 písm. f/ O.s.p. neboli splnené a preto nie je zaloţená prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a nie sú dané ani iné dovolacie dôvody.
Uviedol, ţe rozhodnutie súdu je riadne odôvodnené, ak v dostatočnej miere uvádza dôvody,
na ktorých súd zaloţil svoje rozhodnutie a ak sa odvolací súd stotoţňuje s odôvodnením
prvostupňového rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť na skonštatovanie správnosti
dôvodov prvostupňového rozsudku. Námietky ţalobcu týkajúce sa dovolacích dôvodov
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. povaţoval vzhľadom na neprípustnosť
dovolania, za bezpredmetné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z § 238 ods. 1 aţ 3
O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237
O.s.p. S. dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal
a ich existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom súdov
nedošlo k odňatiu moţnosti účastníka konania pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).Túto
vadu dovolateľ videl v porušení jeho práva na spravodlivé súdne konanie (nedoručenie
mu vyjadrenia druhého účastníka k jeho odvolaniu a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí
súdov oboch stupňov, resp. ich nepreskúmateľnosť, prekvapivé rozhodnutie, či rozhodnutie
odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania).
Dovolací súd vzhliadol ako dôvodnú dovolaciu námietku, ktorá sa týkala postupu
odvolacieho súdu, ktorým malo podľa názoru dovolateľa prísť k odňatiu moţnosti konať pred
súdom tým, ţe mu nedoručil vyjadrenie druhého účastníka k jeho odvolaniu.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn.
III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia
práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, preto
dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana
tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď sp. zn.
II. ÚS 116/09, sp. zn. III. ÚS 199/08, sp. zn. IV. ÚS 186/09) vyţaduje, aby kaţdej procesnej
strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré
ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-
Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-I). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje
právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť,
nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť
sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené (účastníkmi), alebo
zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri
Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR
2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03, 26. október 2006, Krčmář a ďalší proti
Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok
z 3. júla 2008). Za súčasť práva na spravodlivý proces je treba preto povaţovať právo
účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov.
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 27. apríla 2010 vo veci Hudáková a ďalší
proti Slovenskej republike uviedol, ţe „...význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané
všetkým účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru
vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,
ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.“. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania
druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,
čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva
na spravodlivý proces. Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom
poriadku výslovne upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho
konania a je jedným z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej
rovnosti účastníkov konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „kaţdá strana
musí mať zásadne moţnosť nielen predloţiť dôkazy a argumenty, ktoré povaţuje za nutné pre
úspech jej poţiadaviek, ale musí mať i moţnosť zoznámiť sa s kaţdým dokladom
a pripomienkou predloţenou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku
z 18. marca 1997).
Porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom
konania má za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe sa účastníkovi
konania odníma moţnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka
konania.
Dovolací súd zo súdneho spisu zistil, ţe ţalobca napadol rozsudok okresného súdu
odvolaním (č.l. 293 aţ 305, doplnené č.l. 306 aţ 308). Toto odvolanie spolu s jeho doplnením
bolo zaslané na vyjadrenie ţalovanému (č.l. 309), ktorý sa následne podaním z 22. októbra
2010 k odvolaniu ţalobcu vyjadril, pričom vyjadrenie bolo súdu zaslané v dvoch exemplároch
(č.l. 235 a nasl.). Ako vyplýva zo spisu, toto vyjadrenie ţalobcovi doručené nebolo, pretoţe
súd prvého stupňa v rámci prípravy predloţenia spisu odvolaciemu súdu nedal pokyn na jeho
doručenie a obidva exempláre sa nachádzajú v súdnom spise doteraz. Tento nedostatok
neodstránil ani odvolací súd, napriek tomu dňa 24. novembra 2011 vyhlásil rozsudok. Treba
uviesť, ţe odvolací súd sa vyjadrením ţalovaného k odvolaniu ţalobcu vo svojom rozhodnutí
zaoberal a toto i uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia. Keďţe však v danej veci
vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu nebolo doručené ţalobcovi, treba konštatovať, ţe v tejto
súvislosti nie je moţné odvolacie konanie povaţovať za spravodlivé. Právo účastníkov
konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba povaţovať za súčasť
práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi
konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis
mutandis I.ÚS 2/05, I.ÚS 100/04, I.ÚS 335/06).
Preto dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva dovolateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom
Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania
a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť
povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom
na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného ako aj dovolacieho
konania (§ 243 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková