Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 788/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2012 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

D. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. októbra 2012 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa

v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhala proti odporcom zaplatenia peňažného plnenia s príslušenstvom

z titulu „zhodnotenia priestorov pri ukončení nájmu“. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 19. mája 2011 žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov

konania. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 17. októbra 2011 potvrdil výrok rozsudku súdu 1. stupňa vo vzťahu k odporcovi v 2. rade

a výrok o zamietnutí žaloby voči odporcovi v 1. rade a súvisiaci výrok o náhrade trov

konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Potvrdzujúci výrok rozsudku

krajského súdu sp. zn. zo 17. októbra 2011 napadla sťažovateľka dovolaním

z 20. decembra 2011, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd namietaným

uznesením tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že „dovolací súd sa nevyporiadal s mojou námietkou procesného

postavenia odporcu v 2. rade... ako aj s mojou námietkou nedostatku riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia pri zamietavom rozhodnutí

v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, pretože nadácie ako také sa

vyznačujú majetkovým substrátom... súdy sa týmito mojimi námietkami nezaoberali,

a fakticky, tak ako som už uviedla, aj dovolací súd arbitrárne uviedol s poukazom, že ide len

o hmotnoprávne postavenie účastníka, odporcu v 2. rade... Naviac, dovolací súd

v nadväznosti na ust. neakceptoval judikatúru Ústavného súdu SR,

v ktorej sa zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí súdu I. stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ,

), pretože I. stupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu

obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ), je vždy potrebné v záujme ústavne

konformného výkladu ( ) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného

súdu a EĽSP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je

nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený a tým priamo zasahujúci do

základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa

SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných právo a slobôd. Z uvedeného vyplývalo, že úlohou

dovolacieho súdu bolo podľa špecifických okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či

absencia odôvodnenia tak, ako som ja, sťažovateľka, na ňu poukazovala už v odvolaní,

dosahuje takú intenzitu, že ňou bolo zasiahnuté do môjho základného práva zaručeného

v SR a Listiny základných práv a slobôd a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2013 sťažovateľka doplnila svoju

sťažnosť a okrem iného v ňom uviedla: „Z hľadiska žaloba má mať také

náležitosti, aby mohla byť podkladom pre jednanie vo veci samej. Súd má podľa cit. ust.

žalobcu poučiť nielen vo veci správneho označenia účastníkov, a to i vtedy, pokiaľ je

žalovaný niekto, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania... Všeobecné súdy sa taktiež

nevyporiadali ani s otázkou postúpenia pohľadávky z Ruského klubu 1923 na Nadáciu

Ruského klubu 1923 so sídlom v Prešove, ako aj s otázkou singulárnej sukcesie k prechodu

všetkých práv a povinností z predchádzajúceho vlastníka na Nadáciu Ruského klubu 1923

v Prešove.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. T. garantujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

v SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 11. 10. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

11. 10. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania J. T., ktoré je

povinný zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky advokátke JUDr. D. K., P.... vo výške

331,12 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky došlo výrokom napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania k porušeniu jej v sťažnosti označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje

a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy

prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až

písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Právo na súdnu ochranu

sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.

Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho

konania ().

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon ( ).

Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo

možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. upravuje dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným

rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď (pokiaľ ide

o rozsudok) a (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom

osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď ). Právnou úpravou

dovolania a dovolacieho konania sa v na jednej strane

vytvára priestor na nápravu osobitne vymedzených nesprávností, na druhej strane sa však

zamedzuje tomu, aby dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v prípadoch,

kde dovolanie nie je prípustné.

Platná právna úprava občianskeho súdneho konania podmieňuje úspech každého

dovolania záverom dovolacieho súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne

prípustný a až následne jeho záverom, že dovolanie je aj opodstatnené. Skôr, než dovolací

súd v určitej veci dospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné, nemôže pristúpiť

k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo toto

rozhodnutie vydané. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesné

neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal

správnosťou napadnutého rozhodnutia; keby po stránke vecnej správnosti preskúmal

rozhodnutie napadnuté procesné neprípustným dovolaním, porušil by zákon.

V preskúmavanej veci smeruje dovolanie žalobkyne proti (potvrdzujúcemu výroku)

rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1

). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2

). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.

s. p. ( ).

Prípustnosť dovolania žalobkyne z vyššie uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu

( ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§

238 ods. 2 ) a napadnutým je potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v

So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne mohlo byť procesné prípustné, len ak

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle nie je však významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver

(zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

) sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému

všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že súdy jej v danej veci znemožnili realizáciu

procesných oprávnení, ktoré jej patrili ako účastníčke konania. Dovolateľka ale svoju

argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v

nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia

upravujúce procesný postup súdu (procedúru prejednania veci) v občianskom súdnom

konaní - netvrdí napríklad, že ju súdy nepredvolali na niektoré pojednávanie, nedoručili jej

písomnosť, neumožnili jej vyjadriť sa k veci alebo k dôkazom či výsledkom dokazovania,

znemožnili jej vykonať niektorý procesný úkon, nepriznali náležité procesné účinky

niektorému z jej úkonov a pod.“

Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľky najvyšší súd ďalej v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol: „Podstatou dovolacích námietok žalobkyne je, že súdy

zo svojich skutkových zistení vyvodili vecne nesprávny právny záver, že žalovaný 2/ nie je

v danom prípade pasívne vecne legitimovaný [pozn.: pod vecnou legitimáciou sa rozumie

stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania

(žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a účastník na

opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom tomu zodpovedajúcej hmotnoprávnej

povinnosti]. Z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď ) teda z jej strany

nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom ( ), ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku správnosti právneho záveru

súdov o nedostatku vecnej legitimácie žalovaného 2/ (t. j. vo väzbe na otázku správnosti ich

právneho posúdenia), na ktorom v danom prípade založili svoje rozhodnutia o zamietnutí

žaloby voči žalovanému 2/.

So zreteľom na uvedenú argumentáciu dovolateľky je potrebné zdôrazniť, že

ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do

súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci.

Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno úspešne odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/

); nesprávne právne posúdenie veci nie je ale procesnou vadou konania v zmysle

a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (viď

R 54/2012 a tiež mnohé ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , , ,

).

Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci je

dovolanie žalobkyne procesné neprípustné. So zreteľom na procesnú neprípustnosť

podaného dovolania najvyšší súd mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne odmietol

( v spojení s ) bez toho, aby pristúpil

k posúdeniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa

ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy

stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného

dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky

súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

Z citovaných častí namietaného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj

záver, že dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie ako

neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva sťažovateľky podľa , ako aj práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. októbra 2012 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013