Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 788/2013
PDF · 216.07 KB
No categories available
IV. ÚS 788/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 194/2012 z 11. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2012 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
D. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 194/2012
z 11. októbra 2012 (ďalej len „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa
v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
25 C 94/2010 domáhala proti odporcom zaplatenia peňažného plnenia s príslušenstvom
z titulu „zhodnotenia priestorov pri ukončení nájmu“. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
25 C 94/2010 z 19. mája 2011 žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov
konania. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 17 Co 79/2011
zo 17. októbra 2011 potvrdil výrok rozsudku súdu 1. stupňa vo vzťahu k odporcovi v 2. rade
a výrok o zamietnutí žaloby voči odporcovi v 1. rade a súvisiaci výrok o náhrade trov
konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Potvrdzujúci výrok rozsudku
krajského súdu sp. zn. 17 Co 79/2011 zo 17. októbra 2011 napadla sťažovateľka dovolaním
z 20. decembra 2011, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd namietaným
uznesením tak, že ho odmietol.
Sťažovateľka tvrdí, že „dovolací súd sa nevyporiadal s mojou námietkou procesného
postavenia odporcu v 2. rade... ako aj s mojou námietkou nedostatku riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia pri zamietavom rozhodnutí
v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, pretože nadácie ako také sa
vyznačujú majetkovým substrátom... súdy sa týmito mojimi námietkami nezaoberali,
a fakticky, tak ako som už uviedla, aj dovolací súd arbitrárne uviedol s poukazom, že ide len
o hmotnoprávne postavenie účastníka, odporcu v 2. rade... Naviac, dovolací súd
v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 OSP neakceptoval judikatúru Ústavného súdu SR,
v ktorej sa zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí súdu I. stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008,
IV. ÚS 350/2009), pretože I. stupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu
obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP), je vždy potrebné v záujme ústavne
konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného
súdu a EĽSP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je
nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený a tým priamo zasahujúci do
základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných právo a slobôd. Z uvedeného vyplývalo, že úlohou
dovolacieho súdu bolo podľa špecifických okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či
absencia odôvodnenia tak, ako som ja, sťažovateľka, na ňu poukazovala už v odvolaní,
dosahuje takú intenzitu, že ňou bolo zasiahnuté do môjho základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Podaním doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2013 sťažovateľka doplnila svoju
sťažnosť a okrem iného v ňom uviedla: „Z hľadiska § 43 OSP žaloba má mať také
náležitosti, aby mohla byť podkladom pre jednanie vo veci samej. Súd má podľa cit. ust.
žalobcu poučiť nielen vo veci správneho označenia účastníkov, a to i vtedy, pokiaľ je
žalovaný niekto, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania... Všeobecné súdy sa taktiež
nevyporiadali ani s otázkou postúpenia pohľadávky z Ruského klubu 1923 na Nadáciu
Ruského klubu 1923 so sídlom v Prešove, ako aj s otázkou singulárnej sukcesie k prechodu
všetkých práv a povinností z predchádzajúceho vlastníka na Nadáciu Ruského klubu 1923
v Prešove.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo J. T. garantujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené
v čl. 46 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
3 Cdo 194/2012 zo dňa 11. 10. 2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 194/2012 zo dňa
11. 10. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania J. T., ktoré je
povinný zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky advokátke JUDr. D. K., P.... vo výške
331,12 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky došlo výrokom napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania k porušeniu jej v sťažnosti označeného základného
práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje
§ 236 a nasl. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy
prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne
vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až
písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu
odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za
potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia
sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom.
V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Právo na súdnu ochranu
sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho
konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo
možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným
rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O. s. p. (pokiaľ ide
o rozsudok) a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom
osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O. s. p.). Právnou úpravou
dovolania a dovolacieho konania sa v Občianskom súdnom poriadku na jednej strane
vytvára priestor na nápravu osobitne vymedzených nesprávností, na druhej strane sa však
zamedzuje tomu, aby dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v prípadoch,
kde dovolanie nie je prípustné.
Platná právna úprava občianskeho súdneho konania podmieňuje úspech každého
dovolania záverom dovolacieho súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne
prípustný a až následne jeho záverom, že dovolanie je aj opodstatnené. Skôr, než dovolací
súd v určitej veci dospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné, nemôže pristúpiť
k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo toto
rozhodnutie vydané. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesné
neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal
správnosťou napadnutého rozhodnutia; keby po stránke vecnej správnosti preskúmal
rozhodnutie napadnuté procesné neprípustným dovolaním, porušil by zákon.
V preskúmavanej veci smeruje dovolanie žalobkyne proti (potvrdzujúcemu výroku)
rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1
O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2
O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.
s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Prípustnosť dovolania žalobkyne z vyššie uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§
238 ods. 2 O. s. p.) a napadnutým je potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.
So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne mohlo byť procesné prípustné, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v§ 237 O. s. p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver
(zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O. s. p.) sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.
Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že súdy jej v danej veci znemožnili realizáciu
procesných oprávnení, ktoré jej patrili ako účastníčke konania. Dovolateľka ale svoju
argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.
nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
upravujúce procesný postup súdu (procedúru prejednania veci) v občianskom súdnom
konaní - netvrdí napríklad, že ju súdy nepredvolali na niektoré pojednávanie, nedoručili jej
písomnosť, neumožnili jej vyjadriť sa k veci alebo k dôkazom či výsledkom dokazovania,
znemožnili jej vykonať niektorý procesný úkon, nepriznali náležité procesné účinky
niektorému z jej úkonov a pod.“
Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľky najvyšší súd ďalej v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol: „Podstatou dovolacích námietok žalobkyne je, že súdy
zo svojich skutkových zistení vyvodili vecne nesprávny právny záver, že žalovaný 2/ nie je
v danom prípade pasívne vecne legitimovaný [pozn.: pod vecnou legitimáciou sa rozumie
stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania
(žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a účastník na
opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom tomu zodpovedajúcej hmotnoprávnej
povinnosti]. Z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) teda z jej strany
nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.), ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku správnosti právneho záveru
súdov o nedostatku vecnej legitimácie žalovaného 2/ (t. j. vo väzbe na otázku správnosti ich
právneho posúdenia), na ktorom v danom prípade založili svoje rozhodnutia o zamietnutí
žaloby voči žalovanému 2/.
So zreteľom na uvedenú argumentáciu dovolateľky je potrebné zdôrazniť, že
ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do
súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci.
Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno úspešne odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.); nesprávne právne posúdenie veci nie je ale procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f) O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (viď
R 54/2012 a tiež mnohé ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci je
dovolanie žalobkyne procesné neprípustné. So zreteľom na procesnú neprípustnosť
podaného dovolania najvyšší súd mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne odmietol
(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) bez toho, aby pristúpil
k posúdeniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.“
Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy
stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného
dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky
súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych
opravných prostriedkoch.
Z citovaných častí namietaného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj
záver, že dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom
odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri
preskúmaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal
s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie ako
neprípustné.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 194/2012 z 11. októbra 2012 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013