Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 638/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom,

Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a a práv podľa a 3

písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 12. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. júna 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 20. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

bol sťažovateľ uznaný za vinného v bode 1 z prečinu porušovania domovej slobody

podľa a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a v bode 2 zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej

osoby podľa a s poukazom na

písm. b) , za čo mu bol okresným súdom uložený úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 10 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2

písm. c) a d) okresný súd sťažovateľovi uložil ochranné ambulantné

protialkoholické liečenie.

Krajský súd v Trenčíne na základe odvolaní podaných sťažovateľom a jeho

príbuznými na verejnom zasadnutí 29. júna 2017 napadnutým rozsudkom podľa § 321

ods. 1 písm. d) a ods. 2 v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zrušil označený rozsudok okresného súdu

vo výrokoch o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a sťažovateľovi uložil úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa odmietol.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd nesprávne odmietol ním

podané dovolanie. K tomuto uvádza, že v podanom dovolaní nenamietal hodnotenie

znaleckého posudku, ale spôsob jeho vykonania. Tvrdí, že poškodená „nebola poučená

o tom, že nie je povinná podrobiť sa psychologickému vyšetreniu na účely trestného

konania, resp., že nie je povinná spolupracovať so znalcom“, pričom poškodená

„ako manželka obžalovaného [sťažovateľa, pozn.] mala právo odoprieť vypovedať, o čom

bola poučená pri vykonaní výsluchov, avšak nebola v prípravnom konaní upovedomená

o tom, že má právo odmietnuť psychologické vyšetrenie, ktoré môže privodiť

nebezpečenstvo trestného stíhania obžalovanému [sťažovateľovi, pozn.]“. K tomuto

sťažovateľ ďalej namieta: „K zmene posúdenia právnej kvalifikácie prečinu nebezpečného

vyhrážania na zločin týrania blízkej a zverenej osoby došlo po tom, čo bola poškodená

podrobená psychologickému vyšetreniu, ktoré bolo vykonané za nevhodných podmienok a

bez výslovného poučenia poškodenej o možnosti odmietnuť toto vyšetrenie. Následne

po prekvalifikovaní trestného činu už nebol vykonaný znalecky posudok, ktorý by overil

zistenia znaleckého posudku poškodenej zo dňa 06. 01. 2017, a ktorý by reagoval na novú

kvalifikáciu trestného činu.“

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením,

že „na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20. 04. 2017 súd navádzal poškodenú

na výpoveď“, a to napriek tomu, že „poškodená nechcela v danej veci vypovedať“.

Krajskému súdu i najvyššiemu súdu ďalej sťažovateľ vyčíta, že v jeho veci „neboli

už v prípravnom konaní vypočutí ďalší relevantní svedkovia, a to susedia, známi alebo

spolupracovníci obžalovaného či poškodenej, ktorí by sa mohli ku skutku vyjadriť“,

v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a ani dovolací súd sa nevysporiadali s jeho

námietkou neurčitého a nesprávneho vymedzenia času, v akom malo dochádzať k týraniu

blízkej a zverenej osoby. K tomuto tvrdí, že v jeho veci „nebolo vôbec zistené, kedy malo

k útokom začať dochádzať, v ktorých rokoch a v akej intenzite, ako mierou hrubosti

a v akých intervaloch“.

Napokon namieta, že odvolací súd i dovolací súd nesprávne vyhodnotili otázku

uloženia ochranného opatrenia, keďže u sťažovateľa nebola zistená závislosť na alkohole.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp .zn. zo dňa 12.04.2018 a rozhodnutím

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 29.06.2017 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 12. 04. 2018 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo dňa 29. 06. 2017 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 12.04.2018 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo dňa 29. 06. 2017 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

12. 04. 2018 a Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa

29. 06. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na nové konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov

proti sebe.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) ďalej

vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré

majú pre vec podstatný význam (, ). Ak ide o argument, ktorý

je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru

vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli dôvody, na ktorých založili svoje

rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania práva na obhajobu (rozsudok vo veci

Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33). Rozsah

povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy rozhodnutia, musí

byť určený vo svetle okolností prípadu (rozsudok vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať

odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok vo veci Van de Hurk proti

Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé,

že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok vo veci Boldea proti

Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú

odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce [rozsudok Veľkej

komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017, sťažnosť

č. 19867/12, bod 84]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné

a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody

založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho

došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok

vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13

a č. 28671/14, bod 119).

II.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namieta,

že v prípravnom konaní neboli vypočutí ďalší svedkovia (i), že krajský súd sa nevysporiadal

s jeho námietkou neurčitého a nesprávneho vymedzenia času, v ktorom malo dochádzať

k týraniu blízkej a zverenej osoby, (ii) a že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho

námietku týkajúcou sa uloženia ochranného opatrenia (iii).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že v prípravnom konaní neboli vypočutí ďalší

svedkovia (i), ústavný súd bez bližšej analýzy napadnutého rozsudku konštatuje,

že sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu vôbec netvrdil, o to menej preukázal,

že takýto návrh na vypočutie ďalších (konkrétnych) svedkov skutočne podal.

V situácii sťažovateľa nestačí s ohľadom na namietané porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru tvrdiť, že neboli vypočutí určití svedkovia. Z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva k označenému článku dohovoru (pozri rozsudok vo veci Perna proti Taliansku

zo 6. 5. 2003, sťažnosť č. 48898/99, bod 29) vyplýva, že obžalovaný musí svoj návrh

na vypočutie svedkov podporiť vysvetlením, prečo je potrebné ním navrhovaných svedkov

vypočuť a prečo je ich výpoveď potrebná na preukázanie pravdy. Účelom tohto článku

dohovoru, tak ako to vyplýva zo slov „za rovnakých podmienok“, je zabezpečenie „rovnosti

zbraní“.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v tejto veci takéto vysvetlenie nielen neposkytol,

ale sám ani takýto konkrétny návrh príslušným orgánom neadresoval, resp. jeho adresovanie

v konaní pred ústavným súdom netvrdil a ani nepreukázal. V dôsledku uvedeného v prípade

sťažovateľa už na prvý pohľad nemožno uvažovať o prípadnom porušení čl. 6 ods. 3

písm. d) dohovoru.

Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa spočívajúcu v nesprávnom vymedzení času,

v ktorom malo dochádzať k týraniu blízkej a zverenej osoby (ii), ústavný súd konštatuje,

že na túto jeho (všeobecnú) námietku krajský súd konkrétnu odpoveď v rámci odôvodnenia

napadnutého rozsudku nedal, keď odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu

vo vzťahu ku skutkový zisteniam i právnemu posúdeniu konania sťažovateľa.

Zohľadňujúc svoju judikatúru (, , ,

), v zmysle ktorej rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd v záujme poskytnutia plnej ochrany

právam, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, preskúmal

aj rozsudok okresného súdu v jeho veci.

Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že pri vymedzení času, kedy malo dochádzať

k týraniu blízkej a zverenej osoby v zmysle , okresný súd dospel

k záveru o naplnení (závažnejším spôsobom konania

sa rozumie páchanie trestného činu po dlhší čas, pozn.) na základe vykonaných dôkazov

(výpovede svedkov a znalecké posudky), z ktorých okrem iného vyplýva, že sťažovateľ sa

k poškodenej mal takto začať správať po opätovnom uzavretí manželstva v roku 2007,

že poškodená spoločne s deťmi v dôsledku útokov sťažovateľa minimálne dvakrát opustila

spoločnú domácnosť a že sa u nej vyvinul „syndróm týranej ženy“. Okresný súd taktiež vzal

do úvahy aj ďalší záver vyplývajúci zo znaleckého posudku, a síce, že u sťažovateľa bola

zistená „prítomnosť trvalej duševnej poruchy, ktorou je u neho Porucha osobnosti s rysmi

citového chladu, absencia empatie, prejavy masívneho egocentrizmu a afektívnej lability“.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že uvedené právne závery okresného

a krajského súdu v konfrontácii s námietkou sťažovateľa obstoja, a preto ich nemožno

považovať za svojvoľné či arbitrárne. Ani prípadný nedostatok zo strany krajského súdu

spočívajúci v tom, že na námietku sťažovateľa nedal v napadnutom rozsudku konkrétnu

odpoveď, nemôže s odkazom na odôvodnenie rozsudku okresného súdu spochybniť

ústavnoprávnu udržateľnosť napadnutého rozsudku.

V tomto bode ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru (,

), v zmysle ktorej v prípade, ak je namietané rozhodnutie všeobecného súdu

správne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe

(a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu označených práv.

Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľa týkajúcej sa uloženia ochranného opatrenia

(iii) ústavný súd konštatuje, že z predložených materiálov vyplýva, že sťažovateľ takúto

námietku v konaní pred krajským súdom neuplatnil. Z uvedeného logicky vyplýva,

že krajský súd na takúto námietku sťažovateľa ani nemohol (výslovne) reagovať.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127

ods. 1 a tiež vyplýva, že v prípade konania pred

všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd, vrátane

argumentácie s tým spojenej, uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred

ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol účinne predniesť, avšak

nepredniesol ju v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť a pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu namieta, že najvyšší súd nesprávne

odmietol ním podané dovolanie, pretože v predmetnom dovolaní nenamietal hodnotenie

znaleckého posudku, ale spôsob jeho vykonania (i), že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho

tvrdením, že „na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.04.2017 súd navádzal poškodenú

na výpoveď“, a to napriek tomu, že „poškodená nechcela v danej veci

vypovedať“ (ii), že v prípravnom konaní neboli vypočutí ďalší svedkovia (iii), že najvyšší

súd sa nevysporiadal s jeho námietkou neurčitého a nesprávneho vymedzenia času, v akom

malo dochádzať k týraniu blízkej a zverenej osoby, (iv) a že najvyšší súd nereagoval na jeho

námietku o uložení ochranného opatrenia (v).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nezohľadnil skutočnosť, že v dovolaní

namietal hodnotenie znaleckého posudku, ale spôsob jeho vykonania (i), ústavný súd

poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého vyplýva: „Obvinený ako

prvý uplatnil dovolací dôvod podľa , podľa ktorého dovolanie

možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom, dovolací súd uvádza nasledovné.

Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť

z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa

mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod v tomto prípade

nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol

obvinený, prípadne že vykonané dôkazy nevyhodnotil podľa jeho predstáv, alebo odmietol

vypočuť ďalších svedkov. Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom,

že konajúce súdy v danom prípade nepostupovali správne pri hodnotení záverov znaleckého

posudku zo 6. januára 2017, ktorý vyhodnotili ako jeden

zo základných dôkazov a že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu

treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým

spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, ako aj

aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu sa jedná o skutkové námietky v

rámci spôsobu hodnotenia znaleckého posudku, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené,

nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len

s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, ako aj z odmietnutia vykonania

navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať predmetný dovolací dôvod.“

Ústavný súd k uvedenému konštatuje, že najvyšší súd jasne a dostatočne

sťažovateľovi objasnil, že ním prezentovaná dovolacia námietka, v rámci ktorej namietal to,

že psychologické vyšetrenie „bolo vykonané za nevhodných podmienok a bez výslovného

poučenia poškodenej o možnosti odmietnuť toto vyšetrenie“, nespadá pod daný odvolací

dôvod v zmysle . Tento právny záver najvyššieho

súdu preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.

Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k napadnutému uzneseniu namieta, že najvyšší súd sa

nevysporiadal s jeho tvrdením, že „na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.04.2017 súd

navádzal poškodenú na výpoveď“, a to napriek tomu, že „poškodená

nechcela v danej veci vypovedať“ (ii).

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že z predložených

materiálov nevyplýva, že by sťažovateľ takúto námietku v konaní pred najvyšší súdom

uplatnil, resp. predniesol, a preto s odkazom na už citovanú judikatúru ústavný súd nemá

právomoc zaoberať touto jeho námietkou.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa nevypočutia ďalších svedkov (iii),

ústavný súd odkazuje na svoje závery uvedené v rámci časti II.1 tohto uznesenia.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho námietkou

neurčitého a nesprávneho vymedzenia času, v akom malo dochádzať k týraniu blízkej

a zverenej osoby (iv), ústavný súd odkazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia,

z ktorej vyplýva: „Z obsahu dovolania obvineného vyplýva, že vo vzťahu k citovanému

dovolaciemu dôvodu obvinený uplatnil výlučne skutkové námietky, ktorými zjavne vybočil

z predmetného dovolacieho dôvodu. Jeho námietky smerovali proti spôsobu hodnotenia

dôkazov, záverom znaleckého posudku, nevysporiadaniu sa s nesprávnym a neurčitým

vymedzením času týrania, nepreukázaniu jeho viny, ako aj proti správnosti skutkových

zistení súdmi nižšieho stupňa. V podstate spochybňoval súdmi ustálený skutkový stav, čo je

v dovolacom konaní neprípustné.

Vzhľadom k spochybňovaniu správnosti kvalifikácie skutku, ako aj subjektívnej

stránky, a to do akého štádia sa dostalo konanie obvineného, je potrebné uviesť, že dovolací

súd je viazaný konečným skutkovým zisteným, na ktorom sa ustálil okresný a krajský súd,

pričom namietanie absencie subjektívnej stránky v konaní alebo nesprávneho či neúplného

zistenia v dôsledku nevykonania dokazovania alebo nesprávneho vyhodnotenia vykonaného

dokazovania predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo ustanovenie § 371

ods. 1 písm. i) nepripúšťa.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd

sa predmetnou námietkou sťažovateľa v skutočnosti zaoberal a s odkazom na svoju ustálenú

judikatúru dospel k záveru, že pod označený dovolací dôvod sťažovateľom predostreté

skutkové námietky nemožno subsumovať. Takýto záver najvyššieho súdu má oporu v jeho

judikatúre, ktorá je aprobovaná aj ústavným súdom (pozri , ,

, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(, , ).

Sťažovateľ napokon namieta, že najvyšší súd nereagoval na jeho námietku o uložení

ochranného opatrenia (iv).

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„V danom prípade mal okresný súd fakultatívnu možnosť na uloženie ochranného

opatrenia, ktorú aj využil, pretože obvinený spáchal trestný čin násilnej povahy voči blízkej

alebo zverenej osobe a bol daný predpoklad recidívy takéhoto konania, pričom trestný čin

spáchal pod vplyvom návykovej látky. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že okresný súd

vzhľadom k ustálenému skutkovému stavu spáchaného trestného činu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zák., ako aj vzhľadom

k osobe obvineného, dĺžke týrania poškodenej, znaleckému posudku obvineného,

ako aj vzhľadom k tomu, v akom stave obvinený spáchal predmetný skutok, správne

a v súlade so zákonom vyhodnotil situáciu, keď obvinenému uložil podľa § 73 ods. 2

písm. c), písm. d) Tr. zák. ochranné ambulantné protialkoholické liečenie.“

Ústavný súd k uvedenému konštatuje, že záver najvyššieho súdu o tom, že v prípade

sťažovateľa boli naplnené zákonom ustanovené predpoklady uloženia ochranného liečenia

(sťažovateľ spáchal trestný čin násilnej povahy voči blízkej osobe alebo zverenej osobe

a vzhľadom na jeho osobu možno dôvodne predpokladať, že bude v násilnom konaní

pokračovať; a sťažovateľ spáchal trestný čin pod vplyvom návykovej látky alebo

v súvislosti s jej užívaním), sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadnym ústavnoprávne

relevantným spôsobom nespochybnil. Preto neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd

tejto jeho námietke nevenoval náležitú pozornosť, resp. sa s ňou dodatočným spôsobom

nevysporiadal.

Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti namieta porušenie svojho základného práva

podľa , ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru (,

, ), z ktorej vyplýva, že označený článok je ústavným

princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným

činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá

spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba

zákonodarca.

Z okolností tohto prípadu a z už uvedeného vyplýva, že k porušeniu takéhoto

subjektívneho práva sťažovateľa už na prvý pohľad dôjsť nemohlo.

Ústavný súd v závere konštatuje, že sťažovateľovi sa pre zjavnú absenciu

ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi

všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy

všeobecných súdov, čo je v zmysle už citovanej judikatúry neakceptovateľné) nepodarilo

preukázať namietané porušenie označených práv podľa a dohovoru, reálnosť ktorého

by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť a pre nedostatok právomoci.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími v nej uvedenými

návrhmi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018