Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 638/2018
PDF · 265.1 KB
No categories available
IV. ÚS 638/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom,
Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 37/2017 z 29. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 20/2018 z 12. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 37/2017 z 29. júna 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Tdo 20/2018 z 12. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 4 T 28/2017 z 20. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
bol sťažovateľ uznaný za vinného v bode 1 z prečinu porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a v bode 2 zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol okresným súdom uložený úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 10 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2
písm. c) a d) Trestného zákona okresný súd sťažovateľovi uložil ochranné ambulantné
protialkoholické liečenie.
Krajský súd v Trenčíne na základe odvolaní podaných sťažovateľom a jeho
príbuznými na verejnom zasadnutí 29. júna 2017 napadnutým rozsudkom podľa § 321
ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil označený rozsudok okresného súdu
vo výrokoch o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a sťažovateľovi uložil úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší
súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd nesprávne odmietol ním
podané dovolanie. K tomuto uvádza, že v podanom dovolaní nenamietal hodnotenie
znaleckého posudku, ale spôsob jeho vykonania. Tvrdí, že poškodená „nebola poučená
o tom, že nie je povinná podrobiť sa psychologickému vyšetreniu na účely trestného
konania, resp., že nie je povinná spolupracovať so znalcom“, pričom poškodená
„ako manželka obžalovaného [sťažovateľa, pozn.] mala právo odoprieť vypovedať, o čom
bola poučená pri vykonaní výsluchov, avšak nebola v prípravnom konaní upovedomená
o tom, že má právo odmietnuť psychologické vyšetrenie, ktoré môže privodiť
nebezpečenstvo trestného stíhania obžalovanému [sťažovateľovi, pozn.]“. K tomuto
sťažovateľ ďalej namieta: „K zmene posúdenia právnej kvalifikácie prečinu nebezpečného
vyhrážania na zločin týrania blízkej a zverenej osoby došlo po tom, čo bola poškodená
podrobená psychologickému vyšetreniu, ktoré bolo vykonané za nevhodných podmienok a
bez výslovného poučenia poškodenej o možnosti odmietnuť toto vyšetrenie. Následne
po prekvalifikovaní trestného činu už nebol vykonaný znalecky posudok, ktorý by overil
zistenia znaleckého posudku poškodenej zo dňa 06. 01. 2017, a ktorý by reagoval na novú
kvalifikáciu trestného činu.“
Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením,
že „na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20. 04. 2017 súd navádzal poškodenú
na výpoveď“, a to napriek tomu, že „poškodená nechcela v danej veci vypovedať“.
Krajskému súdu i najvyššiemu súdu ďalej sťažovateľ vyčíta, že v jeho veci „neboli
už v prípravnom konaní vypočutí ďalší relevantní svedkovia, a to susedia, známi alebo
spolupracovníci obžalovaného či poškodenej, ktorí by sa mohli ku skutku vyjadriť“,
v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a ani dovolací súd sa nevysporiadali s jeho
námietkou neurčitého a nesprávneho vymedzenia času, v akom malo dochádzať k týraniu
blízkej a zverenej osoby. K tomuto tvrdí, že v jeho veci „nebolo vôbec zistené, kedy malo
k útokom začať dochádzať, v ktorých rokoch a v akej intenzite, ako mierou hrubosti
a v akých intervaloch“.
Napokon namieta, že odvolací súd i dovolací súd nesprávne vyhodnotili otázku
uloženia ochranného opatrenia, keďže u sťažovateľa nebola zistená závislosť na alkohole.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp .zn. 5Tdo 20/2018 zo dňa 12.04.2018 a rozhodnutím
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/37/2017 zo dňa 29.06.2017 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 20/2018 zo dňa 12. 04. 2018 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 2 To/37/2017 zo dňa 29. 06. 2017 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 20/2018 zo dňa 12.04.2018 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 2 To/37/2017 zo dňa 29. 06. 2017 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 20/2018 zo dňa
12. 04. 2018 a Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To/37/2017 zo dňa
29. 06. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na nové konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov
proti sebe.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06, II. ÚS 442/2014) ďalej
vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré
majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý
je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru
vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli dôvody, na ktorých založili svoje
rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania práva na obhajobu (rozsudok vo veci
Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33). Rozsah
povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy rozhodnutia, musí
byť určený vo svetle okolností prípadu (rozsudok vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať
odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok vo veci Van de Hurk proti
Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé,
že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok vo veci Boldea proti
Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú
odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce [rozsudok Veľkej
komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017, sťažnosť
č. 19867/12, bod 84]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné
a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody
založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho
došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok
vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13
a č. 28671/14, bod 119).
II.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namieta,
že v prípravnom konaní neboli vypočutí ďalší svedkovia (i), že krajský súd sa nevysporiadal
s jeho námietkou neurčitého a nesprávneho vymedzenia času, v ktorom malo dochádzať
k týraniu blízkej a zverenej osoby, (ii) a že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho
námietku týkajúcou sa uloženia ochranného opatrenia (iii).
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že v prípravnom konaní neboli vypočutí ďalší
svedkovia (i), ústavný súd bez bližšej analýzy napadnutého rozsudku konštatuje,
že sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu vôbec netvrdil, o to menej preukázal,
že takýto návrh na vypočutie ďalších (konkrétnych) svedkov skutočne podal.
V situácii sťažovateľa nestačí s ohľadom na namietané porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d)
dohovoru tvrdiť, že neboli vypočutí určití svedkovia. Z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva k označenému článku dohovoru (pozri rozsudok vo veci Perna proti Taliansku
zo 6. 5. 2003, sťažnosť č. 48898/99, bod 29) vyplýva, že obžalovaný musí svoj návrh
na vypočutie svedkov podporiť vysvetlením, prečo je potrebné ním navrhovaných svedkov
vypočuť a prečo je ich výpoveď potrebná na preukázanie pravdy. Účelom tohto článku
dohovoru, tak ako to vyplýva zo slov „za rovnakých podmienok“, je zabezpečenie „rovnosti
zbraní“.
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v tejto veci takéto vysvetlenie nielen neposkytol,
ale sám ani takýto konkrétny návrh príslušným orgánom neadresoval, resp. jeho adresovanie
v konaní pred ústavným súdom netvrdil a ani nepreukázal. V dôsledku uvedeného v prípade
sťažovateľa už na prvý pohľad nemožno uvažovať o prípadnom porušení čl. 6 ods. 3
písm. d) dohovoru.
Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa spočívajúcu v nesprávnom vymedzení času,
v ktorom malo dochádzať k týraniu blízkej a zverenej osoby (ii), ústavný súd konštatuje,
že na túto jeho (všeobecnú) námietku krajský súd konkrétnu odpoveď v rámci odôvodnenia
napadnutého rozsudku nedal, keď odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu
vo vzťahu ku skutkový zisteniam i právnemu posúdeniu konania sťažovateľa.
Zohľadňujúc svoju judikatúru (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), v zmysle ktorej rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd v záujme poskytnutia plnej ochrany
právam, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, preskúmal
aj rozsudok okresného súdu v jeho veci.
Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že pri vymedzení času, kedy malo dochádzať
k týraniu blízkej a zverenej osoby v zmysle § 208 Trestného zákona, okresný súd dospel
k záveru o naplnení § 138 písm. b) Trestného zákona (závažnejším spôsobom konania
sa rozumie páchanie trestného činu po dlhší čas, pozn.) na základe vykonaných dôkazov
(výpovede svedkov a znalecké posudky), z ktorých okrem iného vyplýva, že sťažovateľ sa
k poškodenej mal takto začať správať po opätovnom uzavretí manželstva v roku 2007,
že poškodená spoločne s deťmi v dôsledku útokov sťažovateľa minimálne dvakrát opustila
spoločnú domácnosť a že sa u nej vyvinul „syndróm týranej ženy“. Okresný súd taktiež vzal
do úvahy aj ďalší záver vyplývajúci zo znaleckého posudku, a síce, že u sťažovateľa bola
zistená „prítomnosť trvalej duševnej poruchy, ktorou je u neho Porucha osobnosti s rysmi
citového chladu, absencia empatie, prejavy masívneho egocentrizmu a afektívnej lability“.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že uvedené právne závery okresného
a krajského súdu v konfrontácii s námietkou sťažovateľa obstoja, a preto ich nemožno
považovať za svojvoľné či arbitrárne. Ani prípadný nedostatok zo strany krajského súdu
spočívajúci v tom, že na námietku sťažovateľa nedal v napadnutom rozsudku konkrétnu
odpoveď, nemôže s odkazom na odôvodnenie rozsudku okresného súdu spochybniť
ústavnoprávnu udržateľnosť napadnutého rozsudku.
V tomto bode ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru (I. ÚS 53/2010,
I. ÚS 216/2010), v zmysle ktorej v prípade, ak je namietané rozhodnutie všeobecného súdu
správne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe
(a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu označených práv.
Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľa týkajúcej sa uloženia ochranného opatrenia
(iii) ústavný súd konštatuje, že z predložených materiálov vyplýva, že sťažovateľ takúto
námietku v konaní pred krajským súdom neuplatnil. Z uvedeného logicky vyplýva,
že krajský súd na takúto námietku sťažovateľa ani nemohol (výslovne) reagovať.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého
z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127
ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred
všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd, vrátane
argumentácie s tým spojenej, uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred
ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol účinne predniesť, avšak
nepredniesol ju v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 115/07, II. ÚS 671/2016).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť a pre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu namieta, že najvyšší súd nesprávne
odmietol ním podané dovolanie, pretože v predmetnom dovolaní nenamietal hodnotenie
znaleckého posudku, ale spôsob jeho vykonania (i), že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho
tvrdením, že „na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.04.2017 súd navádzal poškodenú
na výpoveď“, a to napriek tomu, že „poškodená nechcela v danej veci
vypovedať“ (ii), že v prípravnom konaní neboli vypočutí ďalší svedkovia (iii), že najvyšší
súd sa nevysporiadal s jeho námietkou neurčitého a nesprávneho vymedzenia času, v akom
malo dochádzať k týraniu blízkej a zverenej osoby, (iv) a že najvyšší súd nereagoval na jeho
námietku o uložení ochranného opatrenia (v).
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nezohľadnil skutočnosť, že v dovolaní
namietal hodnotenie znaleckého posudku, ale spôsob jeho vykonania (i), ústavný súd
poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého vyplýva: „Obvinený ako
prvý uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., podľa ktorého dovolanie
možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom, dovolací súd uvádza nasledovné.
Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť
z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa
mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod v tomto prípade
nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol
obvinený, prípadne že vykonané dôkazy nevyhodnotil podľa jeho predstáv, alebo odmietol
vypočuť ďalších svedkov. Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom,
že konajúce súdy v danom prípade nepostupovali správne pri hodnotení záverov znaleckého
posudku zo 6. januára 2017, ktorý vyhodnotili ako jeden
zo základných dôkazov a že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu
treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým
spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, ako aj
aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu sa jedná o skutkové námietky v
rámci spôsobu hodnotenia znaleckého posudku, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené,
nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len
s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, ako aj z odmietnutia vykonania
navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať predmetný dovolací dôvod.“
Ústavný súd k uvedenému konštatuje, že najvyšší súd jasne a dostatočne
sťažovateľovi objasnil, že ním prezentovaná dovolacia námietka, v rámci ktorej namietal to,
že psychologické vyšetrenie „bolo vykonané za nevhodných podmienok a bez výslovného
poučenia poškodenej o možnosti odmietnuť toto vyšetrenie“, nespadá pod daný odvolací
dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Tento právny záver najvyššieho
súdu preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.
Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k napadnutému uzneseniu namieta, že najvyšší súd sa
nevysporiadal s jeho tvrdením, že „na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.04.2017 súd
navádzal poškodenú na výpoveď“, a to napriek tomu, že „poškodená
nechcela v danej veci vypovedať“ (ii).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že z predložených
materiálov nevyplýva, že by sťažovateľ takúto námietku v konaní pred najvyšší súdom
uplatnil, resp. predniesol, a preto s odkazom na už citovanú judikatúru ústavný súd nemá
právomoc zaoberať touto jeho námietkou.
Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa nevypočutia ďalších svedkov (iii),
ústavný súd odkazuje na svoje závery uvedené v rámci časti II.1 tohto uznesenia.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho námietkou
neurčitého a nesprávneho vymedzenia času, v akom malo dochádzať k týraniu blízkej
a zverenej osoby (iv), ústavný súd odkazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia,
z ktorej vyplýva: „Z obsahu dovolania obvineného vyplýva, že vo vzťahu k citovanému
dovolaciemu dôvodu obvinený uplatnil výlučne skutkové námietky, ktorými zjavne vybočil
z predmetného dovolacieho dôvodu. Jeho námietky smerovali proti spôsobu hodnotenia
dôkazov, záverom znaleckého posudku, nevysporiadaniu sa s nesprávnym a neurčitým
vymedzením času týrania, nepreukázaniu jeho viny, ako aj proti správnosti skutkových
zistení súdmi nižšieho stupňa. V podstate spochybňoval súdmi ustálený skutkový stav, čo je
v dovolacom konaní neprípustné.
Vzhľadom k spochybňovaniu správnosti kvalifikácie skutku, ako aj subjektívnej
stránky, a to do akého štádia sa dostalo konanie obvineného, je potrebné uviesť, že dovolací
súd je viazaný konečným skutkovým zisteným, na ktorom sa ustálil okresný a krajský súd,
pričom namietanie absencie subjektívnej stránky v konaní alebo nesprávneho či neúplného
zistenia v dôsledku nevykonania dokazovania alebo nesprávneho vyhodnotenia vykonaného
dokazovania predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo ustanovenie § 371
ods. 1 písm. i) Tr. por. nepripúšťa.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd
sa predmetnou námietkou sťažovateľa v skutočnosti zaoberal a s odkazom na svoju ustálenú
judikatúru dospel k záveru, že pod označený dovolací dôvod sťažovateľom predostreté
skutkové námietky nemožno subsumovať. Takýto záver najvyššieho súdu má oporu v jeho
judikatúre, ktorá je aprobovaná aj ústavným súdom (pozri II. ÚS 74/2015, I. ÚS 108/2017,
IV. ÚS 186/2018, III. ÚS 232/2018).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd
(II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 221/2016).
Sťažovateľ napokon namieta, že najvyšší súd nereagoval na jeho námietku o uložení
ochranného opatrenia (iv).
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„V danom prípade mal okresný súd fakultatívnu možnosť na uloženie ochranného
opatrenia, ktorú aj využil, pretože obvinený spáchal trestný čin násilnej povahy voči blízkej
alebo zverenej osobe a bol daný predpoklad recidívy takéhoto konania, pričom trestný čin
spáchal pod vplyvom návykovej látky. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že okresný súd
vzhľadom k ustálenému skutkovému stavu spáchaného trestného činu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zák., ako aj vzhľadom
k osobe obvineného, dĺžke týrania poškodenej, znaleckému posudku obvineného,
ako aj vzhľadom k tomu, v akom stave obvinený spáchal predmetný skutok, správne
a v súlade so zákonom vyhodnotil situáciu, keď obvinenému uložil podľa § 73 ods. 2
písm. c), písm. d) Tr. zák. ochranné ambulantné protialkoholické liečenie.“
Ústavný súd k uvedenému konštatuje, že záver najvyššieho súdu o tom, že v prípade
sťažovateľa boli naplnené zákonom ustanovené predpoklady uloženia ochranného liečenia
(sťažovateľ spáchal trestný čin násilnej povahy voči blízkej osobe alebo zverenej osobe
a vzhľadom na jeho osobu možno dôvodne predpokladať, že bude v násilnom konaní
pokračovať; a sťažovateľ spáchal trestný čin pod vplyvom návykovej látky alebo
v súvislosti s jej užívaním), sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadnym ústavnoprávne
relevantným spôsobom nespochybnil. Preto neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd
tejto jeho námietke nevenoval náležitú pozornosť, resp. sa s ňou dodatočným spôsobom
nevysporiadal.
Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 49 ústavy, ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru (III. ÚS 61/01,
III. ÚS 107/08, III. ÚS 324/2010), z ktorej vyplýva, že označený článok je ústavným
princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným
činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá
spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba
zákonodarca.
Z okolností tohto prípadu a z už uvedeného vyplýva, že k porušeniu takéhoto
subjektívneho práva sťažovateľa už na prvý pohľad dôjsť nemohlo.
Ústavný súd v závere konštatuje, že sťažovateľovi sa pre zjavnú absenciu
ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi
všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy
všeobecných súdov, čo je v zmysle už citovanej judikatúry neakceptovateľné) nepodarilo
preukázať namietané porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru, reálnosť ktorého
by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť a pre nedostatok právomoci.
Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími v nej uvedenými
návrhmi už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2018