Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 221/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, Pečnianska 10, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Heydukova 12, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná

advokát JUDr. Jakub Mandelík, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. septembra 2015 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík,

s. r. o., Heydukova 12, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná advokát JUDr. Jakub

Mandelík, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“ a „napadnuté konanie krajského súdu“), a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“ a „napadnuté konanie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«1. Dňa 1. 10. 2011 som návrhom/žalobou napadla neplatnosť skončenia

pracovného

pomeru výpoveďou na (ďalej len

„SZU“) (dôkaz č. 1).

2. Dňa 9. 11. 2012 mi bol doručený rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) pod č. k. zo dňa 18. 9. 2012, ktorým bol zamietnutý môj

návrh/žaloba (dôkaz č. 2)

3. Dňa 21. 11. 2012 som proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie (dôkaz

č. 3).

4. Dňa 17. 10. 2013 z dôvodu, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) považuje v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a naň nadväzujúce články a jeho judikatúry veci týkajúce sa

ochrany práv zamestnancov za také, ktoré majú pri rozhodovaní súdov prednosť

pred ostatnými, dovolila som si podať žiadosť o vykonanie procesného postupu prejednaním

môjho odvolania pred odvolacím súdom čo možno v najkratšom čase (ďalej len „žiadosť

o procesný postup“) (dôkaz č. 4)

5. Dňa 10. 3. 2014 som predsedovi krajského súdu adresovala sťažnosť proti

porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62

ods. 1 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (dôkaz

č. 5).

6. Dňa 31. 3. 2014 mi bolo doručené predvolanie na pojednávanie, ktoré bolo

nariadené na deň 15.4. 2014 o 13,45 hod. (dokaz č. 6).

7. Dňa 2. 4. 2014 bola daná na poštovú prepravu odpoveď na sťažnosť sp. zn.

Spr. 2074/2014 zo dňa 27. 3. 2014 (dôkaz č. 7), ktorú vybavovala

podpredsedníčka krajského súdu vo svojom mene so záverom, že moja sťažnosť je dôvodná,

prieťahy v konaní potvrdila a súčasne mi oznámila, že v mojej veci bolo nariadené

pojednávanie na deň 15. 4. 2014.

8. Dňa 14. 4. 2014 o 13:04 hod. do mailovej schránky (dôkaz

č. 8) mi bolo doručené Upovedomenie o zrušení pojednávania z dôvodu práceneschopnosti

zákonnej sudkyne - sudcu spravodajcu (dôkazy č. 9). Súčasťou upovedomenia bolo aj

oznámenie, že o ďalšom procesnom postupe budú účastníci včas písomne informovaní.

9. Dňa 17. 6. 2014 mi bol doručený rozsudok krajského súdu sp. zn.

469 zo dňa 29. 4. 2014 (dôkaz c. 10), daný na poštovú prepravu dňa 6. 6. 2014, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu a zaviazal ma odporcovi zaplatiť na náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 413,70 €.

10. Dňa 26. 6. 2014 som prostredníctvom okresného súdu podala dovolanie

na najvyšší súd (dôkaz č. 11).

11. Dňa 23. 10. 2015 mi najvyšší súd prostredníctvom okresného súdu doručil

uznesenie sp. zn. zo dňa 10. 9. 2015 (dôkaz č. 12), ktorým odmietol moje

dovolanie ako procesné neprípustné a zaviazal ma na náhradu trov dovolacieho konania

vo výške 413,97 € (ďalej len „uznesenie o zamietnutí dovolania“) na účet

, advokátky so sídlom v

Súčasne uviedol, že vzhľadom na odmietnutie môjho dovolania sa nemohol venovať

hmotnoprávnym/vecným aspektom na danie výpovede.»

Vo vzťahu k podanému dovolaniu sťažovateľka argumentuje:

„Prípustnosť dovolania som vyvodzovala z (IV. časť

dovolania) a dôvody dovolania najmä z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 241

ods. 2 písm. c) (V. až XII. časť dovolania). Pojednávanie na krajskom súde o mojom

odvolaní bolo nariadené na 15. 4. 2015 (dôkaz č. 6) ako dôsledok dôvodnosti mojej

sťažnosti na prieťahy v konaní a z dôvodov choroby sudkyne zrušené s prísľubom včasnej

a písomnej informácie o ďalšom procesnom postupe (dôkazy č. 8 a 9). Dňa 17. 6.2014 mi

bol doručený už len rozsudok krajského súdu zo dňa 29. 4. 2014 (dôkaz č. 10) bez toho, aby

som ako účastníčka konania bola včas a písomne informovaná o nariadení pojednávania

alebo o inom procesnom postupe, hoci žiadosťou o procesný postup (dôkaz č. 4) som

požiadala aj o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami...

Krajský súd zrušením termínu pojednávania anuloval procesnú možnosť mojej účasti

na nariadenom pojednávaní, ale tiež na prípadnom vyhlásení rozsudku na záver tohto

pojednávania.

Krajský súd postupoval, podľa môjho názoru, formálne a samoúčelné a spôsobom

odporujúcim v dôsledku čoho mi bolo znemožnené uplatniť moje procesné práva

priznávané pri tomto procesnom úkone súdu, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým

rozsudkom - akými konkrétnymi výrokmi, ako aj moje právo oboznámiť sa s tým, v akom

zložení súd vyhlásil rozsudok a s akým odôvodnením. Krajský súd mi tým odňal možnosť

konať pred súdom v zmysle ..

Najvyšší súd opomenul zaoberať sa namietaným odňatím možnosti konať pred súdom

v zmysle , čo, podľa môjho názoru, v kontexte jeho nedostatočného

odôvodnenia spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia...

Krajský súd a najvyšší súd mi uvedenými postupmi odňali možnosť konať pred súdom

podľa , konali arbitrárne a zjavne neodôvodnene, čím došlo

k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1 dohovoru, práva na verejné prerokovanie veci v mojej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru...

Najvyšší súd sa v 5. bode, prvý odsek, 10. str. uznesenia o zamietnutí dovolania

k mojej dovolacej argumentácii vyjadril v rozpore s mojím dovolaním. Za jediný dôvod

mojej dovolacej argumentácie označil nedostatočné odôvodnenie, čo nie je pravda.

V dôsledku tejto skutočnosti sa odôvodnenie stalo nepreskúmateľné, lebo je v rozpore

s mojimi dovolacími námietkami vo IV. časti môjho dovolania, kde som ako základný

argument pre prípustnosť dovolania uviedla odňatie možnosti konať pred súdom;

nepreskúmateľnosť, nepresvedčivosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského

súdu som namietala v V. až XII. časti dovolania.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza:

„Len z odôvodnenia rozsudku krajského súdu som sa dozvedela, že moja žiadosť

o procesný postup (dokaz č. 4) bola neúplná (chýbala 2. strana).

Krajský súd ma nevyzval, aby som neúplné podanie doplnila, čím mi odňal možnosť

reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu v zákonom predpokladanej

kvalite... Najvyšší súd nezadefinoval objektívne procesnú vadu v konaní krajského súdu, keď

nesplnenie procesných podmienok na strane krajského súdu nepovažoval za takú závažnú

vadu konania, ktorá znamená vždy porušenie a za okolnosť zakladajúcu

prípustnosť dovolania ( ) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod [

ods. 2 písm. a) ]... V II. časti žiadosti o procesný postup (dôkaz č. 4) som súčasne

s vyjadrením priložila aj listinné dôkazy (dôkazy č. 13 až 16) preukazujúce pravdivosť

mojich tvrdení v konaní na okresnom súde... Listinné dôkazy (dôkazy č. 13 až 16) som

bez svojej viny nemohla predložiť v konaní na prvom stupni, pretože som o nich nevedela,

nemala som možnosť ich označiť, predložiť a preto neboli vykonané...

Krajský súd tým, že ma nevyzval na doplnenie podania, vylúčil z preskúmania

dôležité vyjadrenie na chýbajúcej 2. strane a priložené listinné dôkazy existujúce už v čase

konania na okresnom súde, a najvyšší súd tým, že nepovažoval uvedený postup krajského

súdu za závažnú procesnú vadu vylučujúcu možnosť konať pred súdom, podľa môjho

názoru, vykonávali právo len formálne, konali arbitrárne a v rozpore s § 228 ods. 1

písm. a), a porušili moje právo na súdnu ochranu podľa v

spojení s .“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:

«Krajský súd nevenoval pozornosť mojím argumentom v odvolaní (10. a 11. strana

v dôkaze č. 3), kde som namietala, že hoci okresný súd vo výroku uznesenia

č. k. -403 ICS: 131121067 zo dňa 9. 10. 2012 (ďalej len „uznesenie

o námietke“) (dôkaz č. 22) nevyhovel mojej námietke proti zápisnici o pojednávaní

na úpravu zápisnice podľa toho, čo sudkyňa skutočne uviedla pri oboznamovaní s obsahom

zmluvy, v odôvodnení tohto uznesenia táto námietka bola akceptovaná a doplnená mnou

požadovanými údajmi.

V uznesení o námietke, podľa môjho názoru, výrok nemá oporu v odôvodnení, čo

následne spôsobilo jeho nezrozumiteľnosť a absenciu potrebnej odpovede na všetky

základné otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou.»

V sťažnosti je obsiahnutá aj právna argumentácia sťažovateľky týkajúca sa

hmotnoprávnych podmienok neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce, pričom v tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že krajský súd „pri posudzovaní

hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede, sledoval len jednu líniu právnych názorov,

ktoré prevzal z prvostupňového rozhodnutia, bez reflexie na právne argumenty odvolania.

Takýto postup môže mať za následok nepresvedčivosť rozhodnutia, ktorá môže v konečnom

dôsledku skĺznuť do roviny jeho nepreskúmateľnosti, a tak vyvolať účinky porušenia

základného práva na súdnu ochranu.

Domnievam sa, že okresný súd ani krajský súd nerozhodovali o mojej výpovedi a jej

neopomenuteľných hmotnoprávnych podmienkach identicky ani analogicky ako v iných

prípadoch, ale diametrálne odlišným spôsobom a bez rozumného a objektívneho

odôvodnenia... Pokiaľ súdy v rozhodovacej činnosti tento ústavný imperatív nerešpektujú,

nielen že nekonajú v súlade s princípom právnej istoty, ale môžu tým porušiť i právo

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa v spojení s

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Sťažovateľka argumentuje v ďalšej časti sťažnosti takto:

„Po celý čas som v konaní na okresnom súde (dôkazy č. 17, 19 až 21), v odvolacom

konaní i v dovolaní predkladala argumenty a domáhala sa posúdenia oprávnenosti

zastupovania zamestnávateľa, ktorý je orgánom verejnej správy, advokátom len na základe

plnej moci podľa (dokaz č, 18), hoci z iných súvisiacich všeobecne

záväzných právnych predpisov... vyplýva povinnosť mať s advokátom uzavretú zmluvu

o poskytovaní právnych služieb a uverejniť ju v Centrálnom registri zmlúv, pričom

nesplnenie týchto podmienok môže mať následne dopad na trovy konania právneho

zastupovania... Krajský súd nezdôvodnil ako zohľadnil súvisiace všeobecne záväzné právne

predpisy relevantné pre toto posúdenie a aplikovateľné na tento prípad, resp. prečo ich

nepoužil, hoci som ich vo svojej argumentácii uvádzala... Krajský súd pri právnom

posudzovaní použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera

ich účel a význam, resp. nepoužil žiadnu interpretáciu.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu a uznesením zo dňa 10. 9. 2015 sp. zn

a postupom krajského súdu a rozsudkom zo dňa 29. 4. 2014 sp. zn. -469 boli

porušené.

2. Základné právo sťažovateľky na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jej prítomnosti podľa postupom krajského súdu

a rozsudkom zo dňa 29. 4. 2014 sp. zn. -469 bolo porušené.

3. Základné právo sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru bolo porušené.

4. Ústavný súd zrušuje

a) uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 10. 9. 2015 sp. zn ,

b) rozsudok krajského súdu zo dňa 29. 4. 2014 sp. zn. -469, vec mu

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie a zakazuje mu pokračovať v porušovaní základných

práv sťažovateľky garantovaných a 48 ods. 2 v spojení s

a čl. 6 ods. 1 a 13 dohovoru.

5. Ústavný súd priznáva vzhľadom na aplikáciu zásad spravodlivosti finančné

zadosťučinenie v celkovej výške 3000 eur, ktoré sú najvyšší súd vo výške 1500 eur a krajský

súd vo výške 1500 eur povinní sťažovateľke vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jej základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkých

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej

prítomnosti podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým Okresný súd Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) zamietol návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem

iného uvádza:

„Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd náležíte zistil skutkový stav veci

( ), vec po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie i patričným

spôsobom odôvodnil ( ), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (

ods. 2 ). K tomuto názoru dospel odvolací súd po tom, ako sa podrobne oboznámil

s výsledkami dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj s jeho skutkovými a právnymi

závermi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu, a to aj s prihliadnutím

na jednotlivé odvolacie námietky navrhovateľky ďalej uvádza:

Námietka navrhovateľky, že zápisnica zo 46. riadneho zasadnutia AS SZU

v Bratislave je nepreskúmateľná, keďže návrh na realizáciu transformácie pracovísk WZ

SZU a ústavov začleňovaním do jednotlivých fakúlt SZU nebol vyhlásený za neoddeliteľnú

súčasť tejto zápisnice, ani sa nestal jej súčasťou ako jej príloha, je právne irelevantná.

Zo zápisnice vyplýva, že návrh na zasadnutí prezentovala sama rektorka a členovia AS SZU

ho mali k dispozícii aj písomne, pričom zo žiadnej právnej úpravy nevyplýva, že by daný

návrh musel byť neoddeliteľnou súčasťou návrhu. Navrhovateľka súdu nepredložila žiadne

dôkazy, ktoré by nasvedčovali čo aj len najmenším pochybnostiam, že predmetom rokovania

AS bol iný návrh, ako ten, na základe ktorého došlo k znižovaniu počtu pracovníkov SZU

v Bratislave a následne k výpovedi navrhovateľky z pracovného pomeru.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd vyhodnotil ako

irelevantnú aj námietku, podľa ktorej „... bez právne účinného organizačného začlenia

pracovísk WZ SZU sa nebolo možné v rozhodnutí rektorky z 5. 5. 2011 odvolávať

na organizačnú zmenu schválenú AS SZU. Treba vychádzať z toho, že prvotné je

rozhodnutie o organizačných zmenách a rozhodnutie o znižovaní počtu pracovníkov, ktoré

sa až následne zapracuje do interných organizačných predpisov.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v ust.

pre možnosť zamestnávateľa dať zamestnancovi výpoveď vyžaduje iba splnenie podmienky,

že sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa

alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu

zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo iných organizačných zmenách. Takéto

rozhodnutie rektor SZU v Bratislave dna 5. 5. 2011 vydal, a vyplýva z neho, koľkých

pracovníkov a na ktorých pracoviskách sa toto rozhodnutie dotkne. Preto ani ďalšie

námietky navrhovateľky, týkajúce sa tejto otázky, nemajú právny význam pre posúdenie

splnenia podmienky uvedenej v ust. .

Pokiaľ navrhovateľka namieta, že súd prvého stupňa sa nezaoberal skutočnosťou, že

jej pracovné miesto nebolo na pracovisku WZ a ani žiadnom inom ústave, ktorých sa mala

transformácia týkať, je treba zdôrazniť, že návrh na zmeny v organizačnej Štruktúre sa

okrem iného týkal aj znižovania celkového počtu pracovníkov SZU bez ohľadu na ich

pracovné zaradenie, a to na základe ich vyťaženosti. Táto skutočnosť vyplýva aj z obsahu

bodu 4 zápisnice zo 46. riadneho zasadnutia AS SZU v Bratislave. Následne v rozhodnutí

rektora SZU v Bratislave zo dňa 5. 5. 2011 je jednoznačne uvedené, že počet pracovníkov

sa celkovo zníži o 103 zamestnancov, pričom toto zníženie sa bude týkať aj piatich

zamestnancov na FVZ, na ktorej pracovala aj navrhovateľka.“.

Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutom rozsudku neobstojí ani

tvrdenie sťažovateľky „... o nesprávnosti záverov súdu prvého stupňa konštatovaných

v ods. 3, str. 14 ohľadne právomoci rektora pre jeho rozpor s ust. § 9 ods. 1 písm. b)

a ust. .., keďže ako už bolo vyššie uvedené, podmienky

dania výpovede zamestnancovi zo strany zamestnávateľa podľa ust.

sú upravené priamo v tomto ustanovení. Toto ustanovenie nevyžaduje pre platnosť danej

výpovede, aby obsah rozhodnutia bol už zapracovaný do schválených interných

organizačných predpisov zamestnávateľa (do organizačného poriadku).

Vzhľadom na uvedené je nedôvodná aj námietka navrhovateľky, že v jej prípade

potom absentuje príčinná súvislosť medzi jej nadbytočnosťou ako zamestnanca

a organizačnými zmenami. Bolo totiž nesporne preukázané, že v zmysle Rozhodnutia

rektora SZU v Bratislave o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti

práce zo dňa 5. 5. 2011 sa mal stav pracovníkov na FVZ SZU, na ktorej pracovala aj

navrhovateľka, znížiť o päť pracovníkov, pričom na návrh dekanky fakulty bola aj

navrhovateľka podľa určených kritérií zaradená medzi týchto piatich zamestnancov.

Aj odvolací súd považuje za nepreukázané tvrdenie navrhovateľky o tom, že jej

nebolo v čase zrušenia jej pracovného miesta ponúknuté iné voľné pracovné miesto na FO

a ZOŠ SZU, na ktoré bol prijatý v septembri 2011

Je právne irelevantné, že pohovor o jej nadbytočností nevykonala dekanka FVZ

, keď zo záznamu z prerokovania ďalšieho pracovného zaradenia

zamestnanca z 11. 7. 2011 je zrejmé, že takýto pohovor s ňou vykonala rektorka SZU

v Bratislave. Je pravdou, že z obsahu záznamu priamo nevyplýva, že by navrhovateľke bolo

ponúknuté konkrétne voľné pracovné miesto, ale je nesporné, že o možnostiach umiestniť

navrhovateľku na prípadnom voľnom pracovnom mieste sa hovorilo. Tento záznam bol

doplnený čestným prehlásením rektorky univerzity

, ktorá v ňom uviedla, že navrhovateľke bolo ponúknuté existujúce voľné pracovné

miesto, o ktoré neprejavila záujem. Obsah čestného prehlásenia bol nepriamo potvrdený aj

výpoveďou svedkyne , ktorá mala o tom vedomosť od rektorky

univerzity. Na vyvrátenie nimi tvrdených skutočnosti navrhovateľka v konaní pred súdom

prvého stupňa nenavrhla žiadne dôkazy (napr. výsluch osôb prítomných pri pohovore).

Preto súd prvého stupňa dospel na základe vyhodnotenia vykonaných dôkazov k správnemu

právnemu záveru, že bola splnená povinnosť zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi

možnosť pracovať na inom voľnom pracovnom mieste.

Je pravdivé tvrdenie navrhovateľky, že povinnosť zamestnávateľa prerokovať

so zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžite skončenie pracovného pomeru je v

formulovaná ako hmotnoprávna podmienka, nesplnenie ktorej v nadväznosti na znenie

ustanovenia § 17 ods. 2 spôsobuje neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia

pracovného pomeru. Zo znenia ust. však explicitne nevyplýva, že výpoveď' alebo

okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musí byť prerokovaná

za prítomnosti zamestnávateľa. V danej veci bolo nesporne preukázané, že predsedovi

odborovej organizácie pri SZU bola dňa 30. 5. 2011 doručená informácia o hromadnom

prepúšťaní zamestnancov (splnená oznamovacia povinnosť). V ten istý deň sa uskutočnilo

rokovanie rektora SZU v Bratislave a Základnej odborovej organizácie SZU o podmienkach

hromadného prepúšťania, na ktorom sa za odborovú organizáciu zúčastnil predseda

odborovej organizácie . V tejto súvislosti možno

súhlasiť s navrhovateľkou, že nešlo o prerokovanie hromadného prepúšťania so zástupcami

zamestnancov tak, ako to má na mysli ust. .

Ako však vyplýva z uznesenia výboru ZOP SOZ č. 4/2011 zo dňa 31. 5. 2011, výbor

sa uvedenou otázkou zaoberal nasledujúci deň, t. j. 31. 5. 2011, pričom zo strany výboru

neboli vznesené žiadne zásadné pripomienky k predloženému uzneseniu AS SZU zo dňa

27. 1. 2011, ku kritériám výberu zamestnancov, k poctu a ich štruktúre, s ktorými

zamestnávateľ rozviaže pracovný pomer z dôvodu ich nadbytočnosti v mesiacoch jún a júl

2011. Takýmto prerokovaním danej problematiky na výbore odborovej organizácie bola

splnená podmienka v podľa ust. bez ohľadu na to, že rokovanie neprebehlo

v prítomnosti štatutárneho zástupcu odporcu, čo zákon ani neukladá. V prípade, že by

členovia výboru považovali za potrebné niektoré otázky konzultovať s vedením univerzity,

mohli požiadať účasť štatutárneho zástupcu na ich rokovaní. V uznesení je však

jednoznačne vyjadrený ich postoj k organizačným zmenám.

Na základe týchto skutočností sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého

stupňa, že boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre platnú výpoveď z pracovného

pomeru danú navrhovateľke.“

V ďalšej časti napadnutého rozsudku krajský súd k námietke sťažovateľky súvisiacej

„... s opodstatnenosťou priznania náhrady trov konania odporcovi (trovy právneho

zastúpenia)“ uvádza, že „je potrebné rozlišovať medzi zmluvou o poskytovaní právnych

služieb, ktorá sa uzatvára na určité konkrétne dlhšie obdobie, a predmetom ktorej je

komplexne poskytovanie všetkých právnych služieb za dohodnutú mesačnú odmenu a medzi

právnym zastupovaním v konaniach pred súdmi na základe plnej moci. V danom prípade

právna zástupkyňa odporcu v tomto konaní zastupovala na základe platnej plnej moci, ktorá

jej bola odporcom udelená dňa 7. 2. 2012. Za takéto zastupovanie má advokát voči

splnomocniteľovi, v danom prípade odporcovi, právo na odmenu za poskytnuté právne

služby, ktorá predstavuje trovy konania ( ), vniknuté odporcovi v tomto konaní.

Odporca bol v konaní úspešný, preto mu podľa vzniklo právo

na náhradu trov konania. Navrhovateľka výšku trov nenamietala.“.

Vychádzajúc predovšetkým z citovanej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd

konštatuje, že krajský súd sa v ňom ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s odvolaním sťažovateľky, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení

(vo vzťahu k otázke náhrady trov právneho zastúpenia)

a (vo vzťahu k posudzovaniu hmotnoprávnych podmienok výpovede danej

sťažovateľke). Ústavný súd preto považuje spôsob interpretácie a aplikácie uvedených

právnych predpisov za ústavne konformný a nesignalizujúci porušenie sťažovateľkou

označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru.

K argumentácii sťažovateľky, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,

v dôsledku čoho rozhodli inak ako v obdobných veciach, a tým porušili i princíp rovnosti

účastníkov v konaní, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. ). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú

vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich postupu

mechanicky vyvodzovať porušenie , pričom ústavný súd vzhľadom

na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných

súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto (vo všeobecnosti

nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo veci sťažovateľky ústavná

akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vylučuje, aby ústavný

súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu k preskúmavaniu právoplatných

rozhodnutí všeobecných súdov.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že ju krajský súd nevyzval na doplnenie

neúplného podania a tým „vylúčil z preskúmania dôležité vyjadrenie na chýbajúcej 2.

strane a priložené listinné dôkazy“, ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

zistil, že sťažovateľka doručila krajskému súdu 21. októbra 2013 repliku

na vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu. Uvedené písomné podanie je síce zjavne

nekompletné (chýba strana 2), sú však k nemu pripojené listinné dôkazy v počte a rozsahu

tak, ako sú uvedené na strane 3 tohto podania.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd mal vyzvať sťažovateľku na doplnenie

neúplného podania, avšak v kontexte konkrétnych okolností prípadu (najmä so zreteľom

na to, že pripojené listinné dôkazy boli predložené v kompletnej podobe) podľa názoru

ústavného súdu nedosahuje pochybenie krajského súdu takú ústavnoprávnu intenzitu, že by

na jeho základe mohlo reálne dôjsť k vysloveniu porušenia sťažovateľkou označených

základných práv podľa a práva podľa dohovoru.

V súvislosti s tou časťou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, v ktorej sa domáha

vyslovenia porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom

krajského súdu v napadnutom konaní, poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej sa ochrana základnému právu podľa poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským

súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už

nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom

krajského súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25

ods. 2 ).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom napadnutým rozsudkom z 29. apríla 2014.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. decembra 2015)

už krajský súd nemohol porušovať označené základné právo podľa , pretože

meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti a napadnutý rozsudok krajského súdu

nadobudol 17. júna 2014 právoplatnosť.

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a základnými právami podľa a a právom podľa

dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom. V tejto súvislosti

ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý

nemá znaky rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci

nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť

podaného dovolania preto z nevyplýva.

Vady konania v zmysle až d a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť navrhovateľkinho

dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Navrhovateľka v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa

rozumie taký procesné nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje ...

K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej navrhovateľka namieta, že k procesnej

vade uvedenej v došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je - ako

tvrdí - nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku,

toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že

majú význam pre rozhodnutie (). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama

osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou

intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (, ,

)...

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľkou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí

nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom ( ). Dovolaním

napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené

v odôvodnení.

Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

navrhovateľky.“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia sa najvyšší súd zaoberal tou časťou dovolania

sťažovateľky, ktorou namieta, že odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní bez nariadenia

pojednávania. Vo vzťahu k tejto námietke sa v napadnutom uznesení uvádza:

„Dovolateľka vychádza z názoru, že takto vec prejednať a rozhodnúť nemohol, lebo

tým porušil ustanovenie , ako aj zásadu verejnosti a jej právo vyjadriť

sa pred súdom k veci a k vykonávaným dôkazom. Vytýkanú nesprávnosť postupu

odvolacieho súdu znásobuje podľa presvedčenia dovolateľky skutočnosť, že v tej istej veci

už raz bolo nariadené odvolacie pojednávanie ktorého termín bol učený na 15. apríla

2014), navrhovateľke však bolo neskôr doručené oznámenie, že toto pojednávanie sa

neuskutoční vzhľadom na ochorenie členky odvolacieho senátu...

Pokiaľ odvolací súd vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania a rozsudok vyhlásil 29. apríla 2014, treba poukázať na to, že 15. októbra

2008 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok. Uvedená novela zmenila okrem iného aj ustanovenie

Podľa (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu)

platí, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, e/ to

vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa (v tom istom znení) v

ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z ustanovení a vyplýva, že len v prípadoch uvedených v

ods.1 je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však

môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch,

na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie

pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám.

K námietke navrhovateľky, že v preskúmavanej veci mal odvolací súd nariadiť

odvolacie pojednávanie, lebo to vyžadoval dôležitý verejný záujem, dovolací súd uvádza,

že nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.

Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich

vychádzajúcej úvahy súdu... Navrhovateľkou namietaná okolnosť (postavenie odporkyne

ako vysokej školy, resp. verejnej inštitúcie) nemení nič na tom, že tu ide o typický spor

v súkromnoprávnom vzťahu, kde stoja oproti sebe dve procesné strany, pričom jedna z nich

(navrhovateľka) sa domáha určenia, že je neplatný právny úkon druhej procesnej strany

(odporkyne) a druhá procesná strana jej tvrdenia popiera... Nad rámec toho dovolací súd

len ako poznámku uvádza, že ustanovenie povinnosť odvolacieho súdu

nariadiť pojednávanie neviaže na akýkoľvek verejný záujem - viaže ju na verejný záujem

kvalitatívne (ešte) vyšší: dôležitý...

Formulácie zvolené v dovolaní nevylučujú, že navrhovateľka svoje presvedčenie, že

vec mohla byť v odvolacom konaní prejednaná a rozhodnutá len po nariadení odvolacieho

pojednávania, vyvodzuje z toho, že nedala súhlas na prejednanie veci bez pojednávania

a ani sa výslovne nevzdala práva na verejné prejednanie veci. Pre tento prípad dovolací

súd uvádza, že ustanovenie je vo vzťahu k ustanovením

špeciálnym...

Právny rámec, v ktorom bolo na odvolacom súde, aby posúdil či (ne)môže konať

a rozhodovať bez nariadenia odvolacieho pojednávania, bol v preskúmavanej veci daný

, nie ustanovením

Odvolací súd v tomto prípade dospel k záveru, že a/ netreba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Dovolací súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu bol v súlade s ustanovením

a a nemal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

navrhovateľky.“

K tej časti dovolania, v ktorej sťažovateľka argumentuje, že krajský súd bol povinný

prerokovať vec na odvolacom pojednávaní aj preto, že pôvodne už nariadil termín

odvolacieho pojednávania, ktorý neskôr zrušil, najvyšší súd v napadnutom uznesení

poukázal „na uznesenie ústavného súdu z 15. októbra 2009 sp. zn. , v ktorom

sa konštatuje, že ústavne akceptovateľný a udržateľný je postup odvolacieho súdu, ktorý

najskôr nariadil na prejednanie odvolania podaného pred 15. októbrom 2008 odvolacie

pojednávanie, po jeho odročení na neskorší termín, ale vec prejednal a rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (i keď sa účastník konania jeho nariadenia

domáhal) a rozsudok vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z § 156

ods. 3 ..

V danom prípade zo spisu vyplýva, že oznámenie o vyhlásení rozsudku bolo vyvesené

na úradnej tabuli v zákonom stanovenej lehote (viď č. l. 466 spisu). Odvolací súd

pri vyhlasovaní rozsudku postupoval v súlade so zákonom, preto jeho postup nemohol mať

za následok odňatie možnosti navrhovateľky konať pred súdom.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že rozhodnutím odvolacieho

súdu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (resp. jeho postupom pri vyhlásení

rozsudku) nebola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/

).“.

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky, podľa ktorej „súdy nemali

pre rozhodnutie dostatok úplných a správnych skutkových podkladov, rozhodovali na báze

neúplných skutkových zistení, nesprávne vyhodnotených dôkazov a skutkových záverov

priečiacich sa skutočnosti“ a že „napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( )“, najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého

uznesenia uvádza:

«V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, a ).

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ O. s. p,, lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré navrhovateľke v dovolaní zreteľne

namieta, nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto

skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež

napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a )...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod vtom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež

ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp zn. , ,

, , , ,

a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p, ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť

dovolania.

Keďže navrhovateľke dovolací dôvod v zmysle uplatnila

v dovolaní, ktoré nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie

ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. , podľa

ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa “.»

V nadväznosti na citované ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ňou

označeného základného práva podľa ani práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj

záver, že dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd

pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom podrobne

zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol

dovolanie ako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, na jednej strane a obsahom základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru na strane druhej

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. septembra 2015 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že

ustanovenia obsiahnuté v sú v stabilizovanej judikatúre ústavného súdu

kvalifikované ako všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba

vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim

v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo

aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba

v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave, ktorá však

v prerokúvanom prípade absentuje, čo zároveň odôvodňuje záver o nemožnosti porušenia

označeného ustanovenia napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru

vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52). V okolnostiach

prípadu však ústavný súd k takému záveru nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže

všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (). Skutočnosť, že

sťažovateľ nebol v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) či najvyšším súdom

(dovolací súd) úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy

na účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa

(napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu  1991, Soering proti Spojenému

kráľovstvu  1989). Napadnutý rozsudok a postup krajského súdu, ako aj napadnuté

uznesenie a postup najvyššieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej

súvislosti s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016