Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/566/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky J. B., bývajúcej v B.,

proti odporkyni S., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. B. P., PhD., advokátkou so

sídlom v B., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde

Bratislava III pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 29. apríla 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyni do troch dní náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 413,97 € na účet JUDr. B. P., PhD., advokátky so sídlom v B..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. septembra 2012 č.k. -404

zamietol návrh navrhovateľky na začatie konania, ktorým sa domáhala určenia a) neplatnosti

výpovede danej podľa a jej doručenej 11. júla 2011,

b) náhrady priemerného mesačného zárobku s príslušenstvom od 1. októbra 2011

do skončenia pracovného pomeru, c) náhrady trov konania. Vychádzal z výsledkov

vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že navrhovateľka pracovala

pre odporkyňu v pozícii vysokoškolskej učiteľky vo funkcii odbornej asistentky v študijnom

odbore verejné zdravotníctvo. Na základe rozhodnutia vedenia odporkyne a jej akademického

senátu bola navrhovateľke daná výpoveď, ktorá bola vyhotovená písomne, podpísala ju osoba

oprávnená konať za odporkyňu, výpovedný dôvod bol v nej riadne vymedzený a zrušovací

prejav bol urobený v prekluzívnej lehote a riadne doručený navrhovateľke. Návrh na začatie

konania bol súdu doručený v lehote určenej v . V zmysle rozhodnutia

rektorky z 5. mája 2011 došlo u odporkyne k organizačným zmenám spočívajúcim v znížení

2

počtu zamestnancov celkovo o 103. Právo výberu konkrétnych zamestnancov patrilo dekanke,

pričom vybranou bola aj navrhovateľka s tým, že jej pracovné miesto bolo zrušené z dôvodu

nízkej pedagogickej vyťaženosti 50 hodín za semester, ako aj minimálnej vedecko-výskumnej

činnosti a prevažného výkonu práce pre rektorku odporkyne. Zamestnávateľ ponúkol

navrhovateľke iné vhodné pracovné miesto (tým bola splnená hmotnoprávna podmienka

platnosti výpovede v zmysle ); navrhovateľka ale ponúknuté

miesto odmietla. Organizačnú zmenu, ako aj skončenie pracovného pomeru prerokovala

odporkyňa s navrhovateľkou 11. júla 2011; navrhovateľka na rokovaní nesúhlasila

s rozviazaním pracovného pomeru dohodou, preto jej bola daná výpoveď v zmysle § 63 ods. 1

písm. b/ . Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa

konštatoval, že príslušná odborová organizácia prerokovala 31. mája 2011 informáciu

odporkyne o hromadnom prepúšťaní zamestnancov, oboznámila sa so zoznamom

zamestnancov, ktorých sa prepúšťanie týka, preto navrhovateľka neopodstatnene namieta, že

zamestnávateľ neprerokoval výpoveď s odborovou organizáciou. Dokazovaním bola

potvrdená príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou, ktorú prijala odporkyňa,

a nadbytočnosťou navrhovateľky. V nadväznosti na tieto skutkové zistenia dospel súd

k záveru, že výpoveď bola daná navrhovateľke v súlade s § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce a nie je neplatná. Vzhľadom na to jej návrh na začatie konania zamietol ako

neopodstatnený. O náhrade trov konania rozhodol podľa

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. apríla 2014

sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny ( ),

dostatočne odôvodnený, spočívajúci na úplnom zistení rozhodujúcich skutkových okolností

a ich správnom právnom posúdení. Vzhľadom na to, že sa v plnom rozsahu stotožnil

s dôvodmi napadnutého rozhodnutia ( ), na zdôraznenie ich správnosti

a s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu uviedol, že navrhovateľka neopodstatnene

namieta, že je nepreskúmateľná zápisnica zo 46. riadneho zasadnutia akademického senátu

odporkyne. Návrh na realizáciu transformácie pracovísk odporkyne prezentovala na tomto

zasadnutí rektorka a členovia akademického senátu ho mali k dispozícii aj v písomnej forme;

z ničoho ale nevyplýva dôvodnosť tvrdenia navrhovateľky, že návrh na realizáciu

transformácie pracovísk musel tvoriť neoddeliteľnú súčasť zápisnice zo zasadnutia

akademického senátu. Rovnako je bez právneho významu námietka navrhovateľky, že bez

právne účinného organizačného začlenenia pracovísk vedeckovýskumnej základne odporkyne

sa rektorka nemohla odvolávať na organizačnú zmenu schválenú akademickým senátom.

3

Prvotné je totiž rozhodnutie o organizačných zmenách a rozhodnutie o znižovaní počtu

pracovníkov, ktoré sa až následne zapracúva do interných organizačných predpisov. Pokiaľ

navrhovateľka tvrdila, že návrh na zmeny v organizačnej štruktúre sa netýkal konkrétne

miesta, na ktorom pracovala, odvolací súd poukázal na zápisnicu zo 46. riadneho zasadnutia

akademického senátu, z obsahu ktorej vyplýva, že celkový počet zamestnancov odporkyne

sa mal znížiť o 103 zamestnancom, z toho 5 zamestnancov na fakulte, kde bola zamestnaná

aj navrhovateľka. Nedôvodná je aj odvolacia námietka, v zmysle ktorej nie je daná príčinná

súvislosť medzi jej nadbytočnosťou ako zamestnankyne a organizačnými zmenami. Bolo totiž

preukázané, že v zmysle rozhodnutia rektorky o znížení stavu zamestnancov za účelom

zvýšenia efektívnosti práce z 5. mája 2011 sa mal stav zamestnancov na fakulte, kde

pracovala navrhovateľka, znížiť o 5 zamestnancov; navrhovateľka bola medzi nich zaradená

na návrh dekanky. Výpovede svedkov, obsah záznamu z prerokovania ďalšieho pracovného

zaradenia zamestnanca a tiež čestného vyhlásenia rektorky vyvrátili tvrdenie navrhovateľky,

že jej nebolo ponúknuté iné voľné pracovné miesto. V danom prípade bola 30. mája 2011

odborovej organizácii doručená informácia o hromadnom prepúšťaní zamestnancov. V ten

istý deň sa uskutočnilo rokovanie rektorky a predsedu odborovej organizácie o podmienkach

hromadného prepúšťania. Odvolací súd súhlasil s navrhovateľkou, že tu nešlo o prerokovanie

hromadného prepúšťania so zástupcami zamestnancov tak, ako to má na mysli § 74

, na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že výbor odborovej organizácie

sa relevantným spôsobom zaoberal uvedenou otázkou v nasledujúci deň. Tým bola splnená

podmienka vyplývajúca z tohto zákonného ustanovenia, i keď sa predmetného rokovania

odborovej organizácie nezúčastnil štatutárny zástupca odporkyne. Z týchto dôvodov odvolací

súd uzavrel, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre platné skončenie

pracovného pomeru výpoveďou. Podľa jeho právneho názoru je správne aj rozhodnutie súdu

prvého stupňa o trovách konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224

ods. 1 v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie. Uviedla, že

v konaní jej bola odňatá možnosť konať ( ). K namietanej procesnej vade

došlo tým, že odvolací súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania. Pôvodne síce

nariadil pojednávanie na 15. apríla 2014, toto pojednávanie ale zrušil z dôvodu choroby

členky senátu. Ďalšie pojednávanie už nenariadil. Navrhovateľka nedala na to súhlas, preto

je namieste konštatovanie, že odvolací súd svojím postupom porušil jej ústavné práva, právo

na prejednanie veci v jej prítomnosti ( a ), právo na verejné prerokovanie

veci a tiež právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom. Na to, aby súd urobil

výnimku zo zásady ústnosti a verejnosti konania, je nevyhnutné, aby boli súčasne splnené

štyri podmienky: I. súhlas na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, II. výslovné

vzdanie sa práva na verejné prejednanie veci, III. prejednanie veci bez nariadenia

pojednávania nesmie byť v rozpore s verejným záujmom a IV. rozhodnúť možno len

na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi. Podľa názoru dovolateľky

je opodstatnený názor, že všetko, čo sa týka vysokej školy, by malo byť predmetom verejného

záujmu. V danej veci došlo aj k porušeniu práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Od podania odvolania (21. novembra 2012) do odoslania rozsudku

odvolacieho súdu (6. júna 2014) uplynul čas príliš dlhý na to, že v zmysle judikatúry

Európskeho súdneho dvora išlo o súdne konanie prioritné (týkajúce sa práv zamestnanca).

V ďalšom uviedla, že odvolaciemu súdu zaslala neúplné podanie zo 17. októbra 2013

(v „Žiadosti o ďalší procesný postup“ chýbala druhá strana), odvolací súd ale nepostupoval

podľa ; v dôsledku toho posúdil obsah a súvislosti tohto podania skreslene,

nesprávne a nevysporiadal sa ani s priloženými (novými) dôkazmi preukazujúcimi úmysel

odporkyne nesplniť ponukovú povinnosť. V rozhodnutí odvolacieho súdu vzhľadom

na to absentuje adekvátna reakcia na navrhovateľkinu argumentáciu. Odvolací súd mal

k dispozícii dôležité dôkazy, nevyjadril sa k nim ale jasne a zrozumiteľne. Nedostatočne

sa zaoberal tiež tou časťou jej odvolania, v ktorej poukazovala na presné znenie uznesenia

akademického senátu z 27. januára 2011; na jeho rokovaní bola totiž schválená iba

transformácia pracovísk vedeckovýskumnej základne odporkyne. Na zníženie počtu

zamestnancov iných pracovísk (vrátane pracoviska navrhovateľky) nemala rektorka mandát;

týmto rozhodnutím akademického senátu, ktorý je najvyšší samosprávny a kontrolný orgán

vysokej školy, bola totiž viazaná. Aj z tohto dôvodu neboli splnené podmienky, aby jej bola

daná výpoveď. Odvolací súd sa nezaoberal touto osobitne významnou otázkou, i keď tvorí

základ pre rozhodnutie. Jej odvolacie námietky, v zmysle ktorých nie je daná príčinná

súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou navrhovateľky, považoval súd

za nedôvodné napriek tomu, že organizačná zmena – v rozsahu akademickým senátom

relevantne prejednanom a schválenom – sa jej (a pracoviska, na ktorom pôsobila) vôbec

nedotkla. Ani druh práce vykonávaný navrhovateľkou nebol totožný s druhom práce

zamestnancov vedeckovýskumnej základne odporkyne. Odvolací súd sa nevysporiadal ani

s jej odvolacou argumentáciou, ani s judikatúrou, ktorá sa vzťahuje na skutkovo a právne

obdobné veci. Aj z tohto dôvodu jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/

). Záver odvolacieho súdu, že organizačná zmena, ktorá viedla k výpovedi danej

navrhovateľke, bola spojená so znižovaním počtu zamestnancov bez ohľadu na ich pracovné

zaradenie, avšak so zreteľom na ich pracovnú vyťaženosť, nemá podklad v rozhodujúcom

dokumente – v zápisnici zo 46. riadneho zasadnutia akademického senátu. Odvolací súd

nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, že jej pred daním výpovede nebolo ponúknuté miesto

na Fakulte ošetrovateľstva a zdravotníckych odborných štúdií, na ktoré bol od 12. septembra

2011 prijatý doc. MUDr. R. K., CSc. Odvolací súd tiež nesprávne vyhodnotil výsledky

dokazovania vykonaného čestným vyhlásením rektorky a svedeckou výpoveďou dekanky.

Skutočnosť, že sa v prítomnosti navrhovateľky hovorilo (iba) o možnostiach jej prípadného

umiestnenia na inom vhodnom pracovnom mieste, nemôže byť považovaná za splnenie

ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle . Faktom je, že

navrhovateľke nebolo konkrétnym spôsobom ponúknuté žiadne voľné pracovné miesto;

nemohla preto ponuku ani prijať ani neprijať. Medzi osobami prítomnými na prerokovaní

ďalšieho pracovného zaradenia navrhovateľky dňa 11. júla 2011 nebola prítomná rektorka,

preto rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti nezodpovedá skutočnosti; tento pohovor

vykonala neoprávnená osoba, preto naň treba hľadieť tak, akoby k nemu ani nedošlo. Pokiaľ

odvolací súd dospel k záveru, že spoločným prerokovaním podmienok hromadného

prepúšťania za účasti rektorky a predsedu odborovej organizácie (teda nie tohto kolektívneho

orgánu ako celku) nedošlo k prerokovaniu hromadného prepúšťania so zástupcami

zamestnancov tak, ako to má na mysli , nemohol aplikovať

a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. Dovolateľka,

poukazujúc na a , za nesprávny a zákonu sa priečiaci označila

tiež názor odvolacieho súdu, že prerokovanie v zmysle sa môže

uskutočniť aj bez prítomnosti zamestnávateľa. Ak nedošlo k riadnemu prerokovaniu

výpovede, nebola splnená hmotnoprávna podmienka jej platnosti, preto jej návrhu na určenie

neplatnosti výpovede malo byť vyhovené. V ďalšom navrhovateľka podrobila kritike postup

súdov pri rozhodovaní o trovách konania a vyslovila názor, že spôsob, akým odporkyňa

využíva právne služby poskytované jej (vtedajšou) právnou zástupkyňou, sa prieči zákonu. Na

to malo byť prihliadané aj pri rozhodovaní o trovách konania, preto jej ani nemala byť

uložená povinnosť nahradiť tieto trovy. Dovolateľka z týchto dôvodov žiadala napadnutý

rozsudok zrušiť a jej návrhu vyhovieť.

Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu zaujala názor, že tento opravný prostriedok

odporkyne je procesne neprípustný. Odvolací súd postupoval v súlade s , preto

navrhovateľke nebola postupom súdov odňatá možnosť konať. Dovolaním napadnuté

6

rozhodnutie je vecne správne a spočíva na správnych záveroch, a to aj v otázke splnenia

hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede ( ). Navrhovateľka,

vychádzajúc z nesprávnych názorov o povinnosti hradiť trovy konania, dospela v dovolaní

k nedôvodným záverom o porušení zákona pri rozhodovaní o jej povinnosti nahradiť trovy

konania procesne úspešnej odporkyni. Z týchto dôvodov žiadala neprípustné a neopodstatnené

dovolanie „zamietnuť“ a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka

konania ( ) s právnickým vzdelaním ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie navrhovateľky smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. , , ).

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti

prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky

z tejto zásady. Aj upravuje takto podmienky prípustnosti

dovolania a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním,

považuje len za výnimku zo zásady záväznosti a nezmeniteľnosti takéhoto rozhodnutia.

Právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť,

nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

Ustanovenia, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodržiavať, lebo

ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené zákonom

ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [

Slovenskej republiky (ďalej len („ústava“) a ] a prelomí právoplatnosť

napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu

toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva

do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu.

Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí

mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti

mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka

sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože

to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím

súdu nižšieho stupňa ().

2. Dovolaním navrhovateľky je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Podľa

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť podaného

dovolania preto z nevyplýva.

3. So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených

v , sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba

zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť navrhovateľkinho

dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

4. Navrhovateľka v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

10

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

5. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej navrhovateľka namieta, že k procesnej

vade uvedenej v došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako

tvrdí – nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku

toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe

(pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu označených práv (, , ).

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj Dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady

konania v zmysle neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné

nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania,

ktoré sú taxatívne vymenované v , pripisuje osobitný

význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania

(viď ) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď

písm. a/ ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň

11

závažnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(„iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v –

(len) za relevantný dovolací dôvod (viď ), pričom však vady tejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu týchto ustanovení.

Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných

článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj napríklad

a ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľkou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí

nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom ( ). Dovolaním

napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.

Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.

12

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia

za tzv. inú vadu konania ( ), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu

konania zotrval vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu vždy dôsledne a bezvýnimočne

(viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , , ,

, , , ). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba)

tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. , , ,

, , ).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. , , , , ,

, , , ). Dovolací súd

osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

písm. b/ “. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn.

zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. , ,

) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ “. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení zo 14. januára 2015

sp. zn.

Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci,

sa riadi judikátom R 111/1998, nemusel by v zásade odôvodňovať, prečo sa od neho

13

neodkláňa. Platí totiž, že ten, kto sa riadi judikátom, nemusí bližšie vysvetľovať, prečo sa ním

riadi. Avšak ten, kto volí odklon od judikátu, musí primerane vysvetliť, prečo tak robí.

Napriek tomu ale dovolací súd – so zreteľom na dovolaciu argumentáciu navrhovateľky –

uvádza:

5.1. I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy

rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi

dôjsť, vytvára systémom riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie).

Dovolací súd v ničom nespochybňuje, že ak je rozhodnutie nepreskúmateľné, ide

o nesprávnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne

neodôvodní, neodníma tým ale účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné

oprávnenia. Účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu

považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované

procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy;

za podmienok stanovených v zákone môže podať dovolanie ( ). Občiansky

súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania

a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie

sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,

nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania. Na druhej strane

právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že

každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším

súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto

povahy naráža na stanovené obmedzenia práva na súdnu

ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania ( a nasl. ).

Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie dovolací súd prekročiť.

14

5.2. v ustanovení vymenúva znaky tých rozsudkov

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej

v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter

dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej

strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,

mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď až 3 ).

Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne

uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu, ktorý nemá znaky uvedené v Vzhľadom na zámer zákonodarcu, aby

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné

podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo

interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania,

ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou

v vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania

možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu

neuvedeného v , ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne

správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní

ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení

potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým, presvedčivým

alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.

5.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne.

Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom

je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné

a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok

je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná

právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd

posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil

15

by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí

tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého

rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva

podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

5.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád

konania súdov nižších stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd

vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť

rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej

zhovievavosti (benevolencii).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby

riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty nielen

osobitne významná, ale až kľúčová (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda

výnimočne možno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo

determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,

či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo

vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.

16

5.5. I keby teda bola (prípadne) opodstatnená námietka navrhovateľky, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé alebo nedostatočne odôvodnené, nemožno

prehliadnuť, že takáto námietka sa týka (len) tzv. inej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ako už bolo uvedené vyššie, tzv. iná (v nevymenovaná) vada konania

prípustnosť dovolania nezakladá.

6. Odvolací súd rozhodol v danom prípade bez uskutočnenia odvolacieho

pojednávania. Dovolateľka vychádza z názoru, že takto vec prejednať a rozhodnúť nemohol,

lebo tým porušil ustanovenie , ako aj zásadu verejnosti a jej právo

vyjadriť sa pred súdom k veci a k vykonávaným dôkazom. Vytýkanú nesprávnosť postupu

odvolacieho súdu znásobuje podľa presvedčenia dovolateľky skutočnosť, že v tej istej veci

už raz bolo nariadené odvolacie pojednávanie (jeho termín bol učený na 15. apríla 2014),

navrhovateľke však bolo neskôr doručené oznámenie, že toto pojednávanie sa neuskutoční

vzhľadom na ochorenie členky odvolacieho senátu.

6.1. V súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie vytvára Občiansky súdny

poriadok viacerými ustanoveniami súdu možnosť, aby za splnenia zákonom stanovených

predpokladov rozhodol aj bez nariadenia pojednávania.

V zmysle na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať

pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci

rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci

s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva

na verejné prejednanie veci vzdali. Podľa súhlas účastníkov

s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania alebo výslovné vzdanie sa práva

na prejednanie veci sa vzťahuje aj na odvolacie konanie; o tejto skutočnosti musia byť

účastníci konania poučení.

6.2. V danom prípade prvostupňový súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní

nariadenom na 18. septembra 2012 (viď zápisnicu založenú v spise na č.l. 395 až 401).

17

Pokiaľ odvolací súd vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania a rozsudok vyhlásil 29. apríla 2014, treba poukázať na to, že 15. októbra 2008

nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok. Uvedená novela zmenila okrem iného aj ustanovenie

Podľa (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu)

platí, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem. Podľa (v tom istom znení) v ostatných prípadoch

možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z ustanovení a vyplýva, že len v prípadoch uvedených v

ods.1 je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré

sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie pojednávanie,

rozhoduje odvolací súd sám.

K námietke navrhovateľky, že v preskúmavanej veci mal odvolací súd nariadiť

odvolacie pojednávanie, lebo to vyžadoval dôležitý verejný záujem, dovolací súd uvádza, že

nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.

Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich

vychádzajúcej úvahy súdu. Pod dôležitým verejným záujmom treba podľa dôvodovej správy

k ustanoveniu rozumieť medziiným záujem, ktorý sa týka väčšieho okruhu osôb

(napríklad územného celku alebo obce).

Navrhovateľkou namietaná okolnosť (postavenie odporkyne ako vysokej školy,

resp. verejnej inštitúcie) nemení nič na tom, že tu ide o typický spor v súkromnoprávnom

vzťahu, kde stoja oproti sebe dve procesné strany, pričom jedna z nich (navrhovateľka)

sa domáha určenia, že je neplatný právny úkon druhej procesnej strany (odporkyne) a druhá

procesná strana jej tvrdenia popiera. Otázka platnosti alebo neplatnosti výpovede, ktorú dal

zamestnávateľ jednému zo svojich zamestnancov, odstránenia spornosti ktorej

sa navrhovateľka v tomto prípade domáha, sa netýka všetkých alebo viacerých občanov;

prospech z procesného víťazstva tej alebo onej procesnej strany má v danom prípade znaky

18

čisto individuálne. Nad rámec toho dovolací súd len ako poznámku uvádza, že ustanovenie

povinnosť odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie neviaže na akýkoľvek

verejný záujem – viaže ju na verejný záujem kvalitatívne (ešte) vyšší: dôležitý.

Formulácie zvolené v dovolaní nevylučujú, že navrhovateľka svoje presvedčenie, že

vec mohla byť v odvolacom konaní prejednaná a rozhodnutá len po nariadení odvolacieho

pojednávania, vyvodzuje z toho, že nedala súhlas na prejednanie veci bez pojednávania a ani

sa výslovne nevzdala práva na verejné prejednanie veci. Pre tento prípad dovolací súd uvádza,

že ustanovenie je vo vzťahu k ustanovením špeciálnym.

upravuje povinnosť prejednať vec po nariadení

pojednávania odlišne na súde prvého stupňa a na odvolacom súde. Pokiaľ v konaní na súde

prvého stupňa je verejné prejednanie veci na pojednávaní pravidlom, z ktorého výnimky

stanovuje zákon (viď ), v odvolacom konaní je to inak – Občiansky súdny

poriadok vytvára možnosť, aby odvolací súd konal a rozhodoval bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (viď ) a len výnimočne – v prípadoch osobitne stanovených

(viď ) – mu ukladá povinnosť, aby odvolanie prejednal na odvolacom

pojednávaní.

Ustanovenie síce uvádza, že „súhlas účastníkov s rozhodnutím

vo veci bez nariadenia pojednávania alebo výslovné vzdanie sa práva na prejednanie veci

sa vzťahuje aj na odvolacie konanie“, to však nemožno dávať do protikladu s § 214 ods. 1

a 2 a ani vysvetľovať tak, že sa ustanovením dopĺňajú ďalšie

podmienky, za ktorých môže odvolací súd vec prejednať bez nariadenia odvolacieho

pojednávania.

Zmyslu a účelu zodpovedá taký výklad tohto ustanovenia,

podľa ktorého ak (už raz) účastník konania na súde prvého stupňa súhlasil s rozhodnutím

vo veci bez nariadenia pojednávania alebo sa (už) na prvostupňovom súde výslovne vzdal

práva na verejné prejednanie veci, vzťahuje sa ním udelený súhlas alebo ním urobené vzdanie

sa práva aj na odvolacie konanie.

19

6.3. Právny rámec, v ktorom bolo na odvolacom súde, aby posúdil, či (ne)môže konať

a rozhodovať bez nariadenia odvolacieho pojednávania, bol v preskúmavanej veci daný

, nie ustanovením

Odvolací súd v tomto prípade dospel k záveru, že a/ netreba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Dovolací súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu bol v súlade s ustanovením § 214

ods. 1 a 2 a nemal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

navrhovateľky.

6.4. K tej časti dovolania, v ktorej navrhovateľka vyvodzuje nevyhnutnosť prejednania

veci na odvolacom pojednávaní z toho, že v danom prípade odvolací súd pôvodne vytýčil

termín odvolacieho pojednávania, neskôr ho ale zrušil, dovolací súd poukazuje na uznesenie

ústavného súdu z 15. októbra 2009 sp. zn. , v ktorom sa konštatuje, že ústavne

akceptovateľný a udržateľný je postup odvolacieho súdu, ktorý najskôr nariadil

na prejednanie odvolania podaného pred 15. októbrom 2008 odvolacie pojednávanie, po jeho

odročení na neskorší termín ale vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (i keď sa účastník konania jeho nariadenia domáhal) a rozsudok vyhlásil verejne

pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z

6.5. Postup súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia

pojednávania, stanovuje , podľa ktorého v týchto prípadoch súd oznámi

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní

pred jeho vyhlásením. Podľa ustanovení nie je potrebné

na vyhlásenie rozsudku osobitne predvolávať účastníkov konania.

V danom prípade zo spisu vyplýva, že oznámenie o vyhlásení rozsudku bolo vyvesené

na úradnej tabuli v zákonom stanovenej lehote (viď č.l. 466 spisu). Odvolací súd

pri vyhlasovaní rozsudku postupoval v súlade so zákonom, preto jeho postup nemohol mať

za následok odňatie možnosti navrhovateľky konať pred súdom.

6.6. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že rozhodnutím odvolacieho

súdu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (resp. jeho postupom pri vyhlásení rozsudku)

nebola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom konať ( ).

7. Dovolateľka podľa všetkého zastáva názor, že súdy nemali pre rozhodnutie dostatok

úplných a správnych skutkových podkladov, rozhodovali na báze neúplných skutkových

zistení, nesprávne vyhodnotených dôkazov a skutkových záverov priečiacich sa skutočnosti.

Najvyšší súd preto uvádza nasledovné:

7.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ).

7.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ , lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

7.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré navrhovateľke v dovolaní zreteľne

namieta, nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť

ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež napríklad

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a ).

8. V dovolaní sa uvádza, že v preskúmavanej veci došlo k neodôvodneným prieťahom,

existenciu ktorých potvrdilo aj vedenie Krajského súdu v Bratislave.

V súvislosti s touto námietkou treba uviesť, že prieťahy v konaní nie sú judikatúrou

najvyššieho súdu považované za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ (viď rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 4/2005, ale aj ďalšie rozhodnutia, napríklad sp. zn. , ,

, ).

21

9. K námietke navrhovateľky, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť

v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

, , , a ). Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý

by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďže navrhovateľka dovolací dôvod v zmysle uplatnila

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

10. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie

ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. , podľa

ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa “.

11. Navrhovateľka dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania.

Predmetný výrok, i keď je obsiahnutý vo výrokovej časti rozsudku, má povahu

uznesenia (viď ). Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a Dovolanie navrhovateľky smeruje

proti výroku rozsudku majúcemu povahu takého uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nie

22

je uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť jej dovolania v časti smerujúcej proti tomuto

výroku preto z a nevyplýva. Navyše, v zmysle

je dovolanie proti výroku o trovách procesne neprípustné aj vtedy, ak by inak smerovalo proti

uzneseniu uvedenému v ustanovení a

Prípustnosť tejto časti dovolania navrhovateľky by zakladalo iba to, ak v konaní došlo

k procesným vadám uvedeným v Vyššie už ale bolo uvedené, že k týmto vadám

konania nedošlo.

12. Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľky nie je podľa ustanovení

a prípustné, nepreukázaná bola navrhovateľkou tvrdená procesná vada konania

uvedená v a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené

v , dovolací súd odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (

ods. 5 v spojení s ) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

13. V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Odporkyňa podala návrh na priznanie náhrady

trov dovolacieho konania ( ) a trovy dovolacieho konania aj vyčíslila.

Dovolací súd priznal odporkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu

v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby, a to vypracovanie vyjadrenia odporkyne

k dovolaniu navrhovateľky [ vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú

sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd vo výške 336,94 €,

čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (8,04 €)] a s 20 % DPH (68,99 €),

predstavuje spolu 413,97 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

23

V Bratislave 10. septembra 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková