Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
61e/395662.8f90dc.pdf
PDF · 190.41 KB
No categories available
3Cdo/566/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 566/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky J. B., bývajúcej v B.,
proti odporkyni S., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. B. P., PhD., advokátkou so
sídlom v B., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 45 Cpr 1/2011, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 29. apríla 2014 sp. zn. 14 Co 90/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyni do troch dní náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 413,97 € na účet JUDr. B. P., PhD., advokátky so sídlom v B..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. septembra 2012 č.k. 45 Cpr 1/2011-404
zamietol návrh navrhovateľky na začatie konania, ktorým sa domáhala určenia a) neplatnosti
výpovede danej podľa § 63 ods. 3 písm. b/ Zákonníka práce a jej doručenej 11. júla 2011,
b) náhrady priemerného mesačného zárobku s príslušenstvom od 1. októbra 2011
do skončenia pracovného pomeru, c) náhrady trov konania. Vychádzal z výsledkov
vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že navrhovateľka pracovala
pre odporkyňu v pozícii vysokoškolskej učiteľky vo funkcii odbornej asistentky v študijnom
odbore verejné zdravotníctvo. Na základe rozhodnutia vedenia odporkyne a jej akademického
senátu bola navrhovateľke daná výpoveď, ktorá bola vyhotovená písomne, podpísala ju osoba
oprávnená konať za odporkyňu, výpovedný dôvod bol v nej riadne vymedzený a zrušovací
prejav bol urobený v prekluzívnej lehote a riadne doručený navrhovateľke. Návrh na začatie
konania bol súdu doručený v lehote určenej v § 77 Zákonníka práce. V zmysle rozhodnutia
rektorky z 5. mája 2011 došlo u odporkyne k organizačným zmenám spočívajúcim v znížení
počtu zamestnancov celkovo o 103. Právo výberu konkrétnych zamestnancov patrilo dekanke,
pričom vybranou bola aj navrhovateľka s tým, že jej pracovné miesto bolo zrušené z dôvodu
nízkej pedagogickej vyťaženosti 50 hodín za semester, ako aj minimálnej vedecko-výskumnej
činnosti a prevažného výkonu práce pre rektorku odporkyne. Zamestnávateľ ponúkol
navrhovateľke iné vhodné pracovné miesto (tým bola splnená hmotnoprávna podmienka
platnosti výpovede v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce); navrhovateľka ale ponúknuté
miesto odmietla. Organizačnú zmenu, ako aj skončenie pracovného pomeru prerokovala
odporkyňa s navrhovateľkou 11. júla 2011; navrhovateľka na rokovaní nesúhlasila
s rozviazaním pracovného pomeru dohodou, preto jej bola daná výpoveď v zmysle § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa
konštatoval, že príslušná odborová organizácia prerokovala 31. mája 2011 informáciu
odporkyne o hromadnom prepúšťaní zamestnancov, oboznámila sa so zoznamom
zamestnancov, ktorých sa prepúšťanie týka, preto navrhovateľka neopodstatnene namieta, že
zamestnávateľ neprerokoval výpoveď s odborovou organizáciou. Dokazovaním bola
potvrdená príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou, ktorú prijala odporkyňa,
a nadbytočnosťou navrhovateľky. V nadväznosti na tieto skutkové zistenia dospel súd
k záveru, že výpoveď bola daná navrhovateľke v súlade s § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce a nie je neplatná. Vzhľadom na to jej návrh na začatie konania zamietol ako
neopodstatnený. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. apríla 2014
sp. zn. 14 Co 90/2013 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.),
dostatočne odôvodnený, spočívajúci na úplnom zistení rozhodujúcich skutkových okolností
a ich správnom právnom posúdení. Vzhľadom na to, že sa v plnom rozsahu stotožnil
s dôvodmi napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), na zdôraznenie ich správnosti
a s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu uviedol, že navrhovateľka neopodstatnene
namieta, že je nepreskúmateľná zápisnica zo 46. riadneho zasadnutia akademického senátu
odporkyne. Návrh na realizáciu transformácie pracovísk odporkyne prezentovala na tomto
zasadnutí rektorka a členovia akademického senátu ho mali k dispozícii aj v písomnej forme;
z ničoho ale nevyplýva dôvodnosť tvrdenia navrhovateľky, že návrh na realizáciu
transformácie pracovísk musel tvoriť neoddeliteľnú súčasť zápisnice zo zasadnutia
akademického senátu. Rovnako je bez právneho významu námietka navrhovateľky, že bez
právne účinného organizačného začlenenia pracovísk vedeckovýskumnej základne odporkyne
sa rektorka nemohla odvolávať na organizačnú zmenu schválenú akademickým senátom.
Prvotné je totiž rozhodnutie o organizačných zmenách a rozhodnutie o znižovaní počtu
pracovníkov, ktoré sa až následne zapracúva do interných organizačných predpisov. Pokiaľ
navrhovateľka tvrdila, že návrh na zmeny v organizačnej štruktúre sa netýkal konkrétne
miesta, na ktorom pracovala, odvolací súd poukázal na zápisnicu zo 46. riadneho zasadnutia
akademického senátu, z obsahu ktorej vyplýva, že celkový počet zamestnancov odporkyne
sa mal znížiť o 103 zamestnancom, z toho 5 zamestnancov na fakulte, kde bola zamestnaná
aj navrhovateľka. Nedôvodná je aj odvolacia námietka, v zmysle ktorej nie je daná príčinná
súvislosť medzi jej nadbytočnosťou ako zamestnankyne a organizačnými zmenami. Bolo totiž
preukázané, že v zmysle rozhodnutia rektorky o znížení stavu zamestnancov za účelom
zvýšenia efektívnosti práce z 5. mája 2011 sa mal stav zamestnancov na fakulte, kde
pracovala navrhovateľka, znížiť o 5 zamestnancov; navrhovateľka bola medzi nich zaradená
na návrh dekanky. Výpovede svedkov, obsah záznamu z prerokovania ďalšieho pracovného
zaradenia zamestnanca a tiež čestného vyhlásenia rektorky vyvrátili tvrdenie navrhovateľky,
že jej nebolo ponúknuté iné voľné pracovné miesto. V danom prípade bola 30. mája 2011
odborovej organizácii doručená informácia o hromadnom prepúšťaní zamestnancov. V ten
istý deň sa uskutočnilo rokovanie rektorky a predsedu odborovej organizácie o podmienkach
hromadného prepúšťania. Odvolací súd súhlasil s navrhovateľkou, že tu nešlo o prerokovanie
hromadného prepúšťania so zástupcami zamestnancov tak, ako to má na mysli § 74
Zákonníka práce, na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že výbor odborovej organizácie
sa relevantným spôsobom zaoberal uvedenou otázkou v nasledujúci deň. Tým bola splnená
podmienka vyplývajúca z tohto zákonného ustanovenia, i keď sa predmetného rokovania
odborovej organizácie nezúčastnil štatutárny zástupca odporkyne. Z týchto dôvodov odvolací
súd uzavrel, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre platné skončenie
pracovného pomeru výpoveďou. Podľa jeho právneho názoru je správne aj rozhodnutie súdu
prvého stupňa o trovách konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie. Uviedla, že
v konaní jej bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). K namietanej procesnej vade
došlo tým, že odvolací súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania. Pôvodne síce
nariadil pojednávanie na 15. apríla 2014, toto pojednávanie ale zrušil z dôvodu choroby
členky senátu. Ďalšie pojednávanie už nenariadil. Navrhovateľka nedala na to súhlas, preto
je namieste konštatovanie, že odvolací súd svojím postupom porušil jej ústavné práva, právo
na prejednanie veci v jej prítomnosti (§ 115a ods. 1 a 3 O.s.p.), právo na verejné prerokovanie
veci a tiež právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom. Na to, aby súd urobil
výnimku zo zásady ústnosti a verejnosti konania, je nevyhnutné, aby boli súčasne splnené
štyri podmienky: I. súhlas na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, II. výslovné
vzdanie sa práva na verejné prejednanie veci, III. prejednanie veci bez nariadenia
pojednávania nesmie byť v rozpore s verejným záujmom a IV. rozhodnúť možno len
na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi. Podľa názoru dovolateľky
je opodstatnený názor, že všetko, čo sa týka vysokej školy, by malo byť predmetom verejného
záujmu. V danej veci došlo aj k porušeniu práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Od podania odvolania (21. novembra 2012) do odoslania rozsudku
odvolacieho súdu (6. júna 2014) uplynul čas príliš dlhý na to, že v zmysle judikatúry
Európskeho súdneho dvora išlo o súdne konanie prioritné (týkajúce sa práv zamestnanca).
V ďalšom uviedla, že odvolaciemu súdu zaslala neúplné podanie zo 17. októbra 2013
(v „Žiadosti o ďalší procesný postup“ chýbala druhá strana), odvolací súd ale nepostupoval
podľa § 43 ods. 1 O.s.p.; v dôsledku toho posúdil obsah a súvislosti tohto podania skreslene,
nesprávne a nevysporiadal sa ani s priloženými (novými) dôkazmi preukazujúcimi úmysel
odporkyne nesplniť ponukovú povinnosť. V rozhodnutí odvolacieho súdu vzhľadom
na to absentuje adekvátna reakcia na navrhovateľkinu argumentáciu. Odvolací súd mal
k dispozícii dôležité dôkazy, nevyjadril sa k nim ale jasne a zrozumiteľne. Nedostatočne
sa zaoberal tiež tou časťou jej odvolania, v ktorej poukazovala na presné znenie uznesenia
akademického senátu z 27. januára 2011; na jeho rokovaní bola totiž schválená iba
transformácia pracovísk vedeckovýskumnej základne odporkyne. Na zníženie počtu
zamestnancov iných pracovísk (vrátane pracoviska navrhovateľky) nemala rektorka mandát;
týmto rozhodnutím akademického senátu, ktorý je najvyšší samosprávny a kontrolný orgán
vysokej školy, bola totiž viazaná. Aj z tohto dôvodu neboli splnené podmienky, aby jej bola
daná výpoveď. Odvolací súd sa nezaoberal touto osobitne významnou otázkou, i keď tvorí
základ pre rozhodnutie. Jej odvolacie námietky, v zmysle ktorých nie je daná príčinná
súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou navrhovateľky, považoval súd
za nedôvodné napriek tomu, že organizačná zmena – v rozsahu akademickým senátom
relevantne prejednanom a schválenom – sa jej (a pracoviska, na ktorom pôsobila) vôbec
nedotkla. Ani druh práce vykonávaný navrhovateľkou nebol totožný s druhom práce
zamestnancov vedeckovýskumnej základne odporkyne. Odvolací súd sa nevysporiadal ani
s jej odvolacou argumentáciou, ani s judikatúrou, ktorá sa vzťahuje na skutkovo a právne
obdobné veci. Aj z tohto dôvodu jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.). Záver odvolacieho súdu, že organizačná zmena, ktorá viedla k výpovedi danej
navrhovateľke, bola spojená so znižovaním počtu zamestnancov bez ohľadu na ich pracovné
zaradenie, avšak so zreteľom na ich pracovnú vyťaženosť, nemá podklad v rozhodujúcom
dokumente – v zápisnici zo 46. riadneho zasadnutia akademického senátu. Odvolací súd
nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, že jej pred daním výpovede nebolo ponúknuté miesto
na Fakulte ošetrovateľstva a zdravotníckych odborných štúdií, na ktoré bol od 12. septembra
2011 prijatý doc. MUDr. R. K., CSc. Odvolací súd tiež nesprávne vyhodnotil výsledky
dokazovania vykonaného čestným vyhlásením rektorky a svedeckou výpoveďou dekanky.
Skutočnosť, že sa v prítomnosti navrhovateľky hovorilo (iba) o možnostiach jej prípadného
umiestnenia na inom vhodnom pracovnom mieste, nemôže byť považovaná za splnenie
ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Faktom je, že
navrhovateľke nebolo konkrétnym spôsobom ponúknuté žiadne voľné pracovné miesto;
nemohla preto ponuku ani prijať ani neprijať. Medzi osobami prítomnými na prerokovaní
ďalšieho pracovného zaradenia navrhovateľky dňa 11. júla 2011 nebola prítomná rektorka,
preto rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti nezodpovedá skutočnosti; tento pohovor
vykonala neoprávnená osoba, preto naň treba hľadieť tak, akoby k nemu ani nedošlo. Pokiaľ
odvolací súd dospel k záveru, že spoločným prerokovaním podmienok hromadného
prepúšťania za účasti rektorky a predsedu odborovej organizácie (teda nie tohto kolektívneho
orgánu ako celku) nedošlo k prerokovaniu hromadného prepúšťania so zástupcami
zamestnancov tak, ako to má na mysli § 74 Zákonníka práce, nemohol aplikovať § 219 ods. 2
O.s.p. a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. Dovolateľka,
poukazujúc na § 237 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, za nesprávny a zákonu sa priečiaci označila
tiež názor odvolacieho súdu, že prerokovanie v zmysle § 74 Zákonníka práce sa môže
uskutočniť aj bez prítomnosti zamestnávateľa. Ak nedošlo k riadnemu prerokovaniu
výpovede, nebola splnená hmotnoprávna podmienka jej platnosti, preto jej návrhu na určenie
neplatnosti výpovede malo byť vyhovené. V ďalšom navrhovateľka podrobila kritike postup
súdov pri rozhodovaní o trovách konania a vyslovila názor, že spôsob, akým odporkyňa
využíva právne služby poskytované jej (vtedajšou) právnou zástupkyňou, sa prieči zákonu. Na
to malo byť prihliadané aj pri rozhodovaní o trovách konania, preto jej ani nemala byť
uložená povinnosť nahradiť tieto trovy. Dovolateľka z týchto dôvodov žiadala napadnutý
rozsudok zrušiť a jej návrhu vyhovieť.
Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu zaujala názor, že tento opravný prostriedok
odporkyne je procesne neprípustný. Odvolací súd postupoval v súlade s § 214 O.s.p., preto
navrhovateľke nebola postupom súdov odňatá možnosť konať. Dovolaním napadnuté
rozhodnutie je vecne správne a spočíva na správnych záveroch, a to aj v otázke splnenia
hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede (§ 74 Zákonníka práce). Navrhovateľka,
vychádzajúc z nesprávnych názorov o povinnosti hradiť trovy konania, dospela v dovolaní
k nedôvodným záverom o porušení zákona pri rozhodovaní o jej povinnosti nahradiť trovy
konania procesne úspešnej odporkyni. Z týchto dôvodov žiadala neprípustné a neopodstatnené
dovolanie „zamietnuť“ a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie navrhovateľky smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že
v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však
za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009).
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky
z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti
dovolania a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním,
považuje len za výnimku zo zásady záväznosti a nezmeniteľnosti takéhoto rozhodnutia.
Právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť,
nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
Ustanovenia, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodržiavať, lebo
ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené zákonom
ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len („ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu
toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva
do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu.
Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí
mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti
mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka
sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože
to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím
súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).
2. Dovolaním navrhovateľky je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť navrhovateľkinho
dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
4. Navrhovateľka v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
5. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej navrhovateľka namieta, že k procesnej
vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako
tvrdí – nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku
toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe
(pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(„iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. –
(len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu týchto ustanovení.
Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných
článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj napríklad I. ÚS 252/05
a IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľkou
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí
nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním
napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.
Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu
konania zotrval vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu vždy dôsledne a bezvýnimočne
(viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 50/2014,
3 Cdo 194/2014, 3 Cdo 347/2014, 3 Cdo 476/2014, 3 Cdo 538/2014). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba)
tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 228/2010, 5 ECdo 86/2013, 7 ECdo 14/2013).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd
osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho
súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení zo 14. januára 2015
sp. zn. III. ÚS 1/2015
Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci,
sa riadi judikátom R 111/1998, nemusel by v zásade odôvodňovať, prečo sa od neho
neodkláňa. Platí totiž, že ten, kto sa riadi judikátom, nemusí bližšie vysvetľovať, prečo sa ním
riadi. Avšak ten, kto volí odklon od judikátu, musí primerane vysvetliť, prečo tak robí.
Napriek tomu ale dovolací súd – so zreteľom na dovolaciu argumentáciu navrhovateľky –
uvádza:
5.1. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé
konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy
rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi
dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie).
Dovolací súd v ničom nespochybňuje, že ak je rozhodnutie nepreskúmateľné, ide
o nesprávnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodní, neodníma tým ale účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné
oprávnenia. Účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu
považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované
procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy;
za podmienok stanovených v zákone môže podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky
súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania
a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie
sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,
nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania. Na druhej strane
Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že
každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším
súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto
povahy naráža na Občianskym súdnym poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu
ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie dovolací súd prekročiť.
5.2. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej
v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter
dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej
strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,
mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.).
Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne
uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na zámer zákonodarcu, aby
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné
podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo
interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania,
ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou
v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania
možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu
neuvedeného v § 238 O.s.p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne
správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní
ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení
potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým, presvedčivým
alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.
5.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne.
Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom
je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné
a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok
je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná
právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd
posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil
by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí
tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny poriadok
podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
5.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád
konania súdov nižších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd
vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť
rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej
zhovievavosti (benevolencii).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby
riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty nielen
osobitne významná, ale až kľúčová (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda
výnimočne možno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo
determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,
či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.
5.5. I keby teda bola (prípadne) opodstatnená námietka navrhovateľky, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé alebo nedostatočne odôvodnené, nemožno
prehliadnuť, že takáto námietka sa týka (len) tzv. inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ako už bolo uvedené vyššie, tzv. iná (v § 237 O.s.p. nevymenovaná) vada konania
prípustnosť dovolania nezakladá.
6. Odvolací súd rozhodol v danom prípade bez uskutočnenia odvolacieho
pojednávania. Dovolateľka vychádza z názoru, že takto vec prejednať a rozhodnúť nemohol,
lebo tým porušil ustanovenie § 115a ods. 2 O.s.p., ako aj zásadu verejnosti a jej právo
vyjadriť sa pred súdom k veci a k vykonávaným dôkazom. Vytýkanú nesprávnosť postupu
odvolacieho súdu znásobuje podľa presvedčenia dovolateľky skutočnosť, že v tej istej veci
už raz bolo nariadené odvolacie pojednávanie (jeho termín bol učený na 15. apríla 2014),
navrhovateľke však bolo neskôr doručené oznámenie, že toto pojednávanie sa neuskutoční
vzhľadom na ochorenie členky odvolacieho senátu.
6.1. V súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie vytvára Občiansky súdny
poriadok viacerými ustanoveniami súdu možnosť, aby za splnenia zákonom stanovených
predpokladov rozhodol aj bez nariadenia pojednávania.
V zmysle § 115a ods. 1 O.s.p. na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci
rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci
s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva
na verejné prejednanie veci vzdali. Podľa § 115a ods. 3 O.s.p. súhlas účastníkov
s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania alebo výslovné vzdanie sa práva
na prejednanie veci sa vzťahuje aj na odvolacie konanie; o tejto skutočnosti musia byť
účastníci konania poučení.
6.2. V danom prípade prvostupňový súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní
nariadenom na 18. septembra 2012 (viď zápisnicu založenú v spise na č.l. 395 až 401).
Pokiaľ odvolací súd vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a rozsudok vyhlásil 29. apríla 2014, treba poukázať na to, že 15. októbra 2008
nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny
poriadok. Uvedená novela zmenila okrem iného aj ustanovenie § 214 O.s.p.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu)
platí, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (v tom istom znení) v ostatných prípadoch
možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že len v prípadoch uvedených v § 214
ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže
rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie,
rozhoduje odvolací súd sám.
K námietke navrhovateľky, že v preskúmavanej veci mal odvolací súd nariadiť
odvolacie pojednávanie, lebo to vyžadoval dôležitý verejný záujem, dovolací súd uvádza, že
Občiansky súdny poriadok nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.
Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich
vychádzajúcej úvahy súdu. Pod dôležitým verejným záujmom treba podľa dôvodovej správy
k ustanoveniu § 214 O.s.p. rozumieť medziiným záujem, ktorý sa týka väčšieho okruhu osôb
(napríklad územného celku alebo obce).
Navrhovateľkou namietaná okolnosť (postavenie odporkyne ako vysokej školy,
resp. verejnej inštitúcie) nemení nič na tom, že tu ide o typický spor v súkromnoprávnom
vzťahu, kde stoja oproti sebe dve procesné strany, pričom jedna z nich (navrhovateľka)
sa domáha určenia, že je neplatný právny úkon druhej procesnej strany (odporkyne) a druhá
procesná strana jej tvrdenia popiera. Otázka platnosti alebo neplatnosti výpovede, ktorú dal
zamestnávateľ jednému zo svojich zamestnancov, odstránenia spornosti ktorej
sa navrhovateľka v tomto prípade domáha, sa netýka všetkých alebo viacerých občanov;
prospech z procesného víťazstva tej alebo onej procesnej strany má v danom prípade znaky
čisto individuálne. Nad rámec toho dovolací súd len ako poznámku uvádza, že ustanovenie
§ 214 ods. 1 O.s.p. povinnosť odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie neviaže na akýkoľvek
verejný záujem – viaže ju na verejný záujem kvalitatívne (ešte) vyšší: dôležitý.
Formulácie zvolené v dovolaní nevylučujú, že navrhovateľka svoje presvedčenie, že
vec mohla byť v odvolacom konaní prejednaná a rozhodnutá len po nariadení odvolacieho
pojednávania, vyvodzuje z toho, že nedala súhlas na prejednanie veci bez pojednávania a ani
sa výslovne nevzdala práva na verejné prejednanie veci. Pre tento prípad dovolací súd uvádza,
že ustanovenie § 214 O.s.p. je vo vzťahu k § 115a O.s.p. ustanovením špeciálnym.
Občiansky súdny poriadok upravuje povinnosť prejednať vec po nariadení
pojednávania odlišne na súde prvého stupňa a na odvolacom súde. Pokiaľ v konaní na súde
prvého stupňa je verejné prejednanie veci na pojednávaní pravidlom, z ktorého výnimky
stanovuje zákon (viď § 115a ods. 1 O.s.p.), v odvolacom konaní je to inak – Občiansky súdny
poriadok vytvára možnosť, aby odvolací súd konal a rozhodoval bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (viď § 214 ods. 2 O.s.p.) a len výnimočne – v prípadoch osobitne stanovených
(viď § 214 ods. 1 O.s.p.) – mu ukladá povinnosť, aby odvolanie prejednal na odvolacom
pojednávaní.
Ustanovenie § 115a ods. 3 O.s.p. síce uvádza, že „súhlas účastníkov s rozhodnutím
vo veci bez nariadenia pojednávania alebo výslovné vzdanie sa práva na prejednanie veci
sa vzťahuje aj na odvolacie konanie“, to však nemožno dávať do protikladu s § 214 ods. 1
a 2 O.s.p. a ani vysvetľovať tak, že sa ustanovením § 115a ods. 3 O.s.p. dopĺňajú ďalšie
podmienky, za ktorých môže odvolací súd vec prejednať bez nariadenia odvolacieho
pojednávania.
Zmyslu a účelu § 115a ods. 3 O.s.p. zodpovedá taký výklad tohto ustanovenia,
podľa ktorého ak (už raz) účastník konania na súde prvého stupňa súhlasil s rozhodnutím
vo veci bez nariadenia pojednávania alebo sa (už) na prvostupňovom súde výslovne vzdal
práva na verejné prejednanie veci, vzťahuje sa ním udelený súhlas alebo ním urobené vzdanie
sa práva aj na odvolacie konanie.
6.3. Právny rámec, v ktorom bolo na odvolacom súde, aby posúdil, či (ne)môže konať
a rozhodovať bez nariadenia odvolacieho pojednávania, bol v preskúmavanej veci daný
§ 214 O.s.p., nie ustanovením § 115a O.s.p.
Odvolací súd v tomto prípade dospel k záveru, že a/ netreba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
Dovolací súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu bol v súlade s ustanovením § 214
ods. 1 a 2 O.s.p. a nemal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
navrhovateľky.
6.4. K tej časti dovolania, v ktorej navrhovateľka vyvodzuje nevyhnutnosť prejednania
veci na odvolacom pojednávaní z toho, že v danom prípade odvolací súd pôvodne vytýčil
termín odvolacieho pojednávania, neskôr ho ale zrušil, dovolací súd poukazuje na uznesenie
ústavného súdu z 15. októbra 2009 sp. zn. IV. ÚS 362/09, v ktorom sa konštatuje, že ústavne
akceptovateľný a udržateľný je postup odvolacieho súdu, ktorý najskôr nariadil
na prejednanie odvolania podaného pred 15. októbrom 2008 odvolacie pojednávanie, po jeho
odročení na neskorší termín ale vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (i keď sa účastník konania jeho nariadenia domáhal) a rozsudok vyhlásil verejne
pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z § 156 ods. 3 O.s.p.
6.5. Postup súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia
pojednávania, stanovuje § 156 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v týchto prípadoch súd oznámi
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní
pred jeho vyhlásením. Podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je potrebné
na vyhlásenie rozsudku osobitne predvolávať účastníkov konania.
V danom prípade zo spisu vyplýva, že oznámenie o vyhlásení rozsudku bolo vyvesené
na úradnej tabuli v zákonom stanovenej lehote (viď č.l. 466 spisu). Odvolací súd
pri vyhlasovaní rozsudku postupoval v súlade so zákonom, preto jeho postup nemohol mať
za následok odňatie možnosti navrhovateľky konať pred súdom.
6.6. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že rozhodnutím odvolacieho
súdu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (resp. jeho postupom pri vyhlásení rozsudku)
nebola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
7. Dovolateľka podľa všetkého zastáva názor, že súdy nemali pre rozhodnutie dostatok
úplných a správnych skutkových podkladov, rozhodovali na báze neúplných skutkových
zistení, nesprávne vyhodnotených dôkazov a skutkových záverov priečiacich sa skutočnosti.
Najvyšší súd preto uvádza nasledovné:
7.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
7.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
7.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré navrhovateľke v dovolaní zreteľne
namieta, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť
ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
8. V dovolaní sa uvádza, že v preskúmavanej veci došlo k neodôvodneným prieťahom,
existenciu ktorých potvrdilo aj vedenie Krajského súdu v Bratislave.
V súvislosti s touto námietkou treba uviesť, že prieťahy v konaní nie sú judikatúrou
najvyššieho súdu považované za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 4/2005, ale aj ďalšie rozhodnutia, napríklad sp. zn. 3 Cdo 292/2009, 3 Cdo 164/2007,
3 Cdo 28/2012, 3 Cdo 308/2013).
9. K námietke navrhovateľky, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže navrhovateľka dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. uplatnila
v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
10. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie
ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
11. Navrhovateľka dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách
konania.
Predmetný výrok, i keď je obsiahnutý vo výrokovej časti rozsudku, má povahu
uznesenia (viď § 167 O.s.p.). Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie navrhovateľky smeruje
proti výroku rozsudku majúcemu povahu takého uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nie
je uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť jej dovolania v časti smerujúcej proti tomuto
výroku preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Navyše, v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie proti výroku o trovách procesne neprípustné aj vtedy, ak by inak smerovalo proti
uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Prípustnosť tejto časti dovolania navrhovateľky by zakladalo iba to, ak v konaní došlo
k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Vyššie už ale bolo uvedené, že k týmto vadám
konania nedošlo.
12. Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľky nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.
a § 239 O.s.p. prípustné, nepreukázaná bola navrhovateľkou tvrdená procesná vada konania
uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené
v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
13. V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyňa podala návrh na priznanie náhrady
trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy dovolacieho konania aj vyčíslila.
Dovolací súd priznal odporkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu
v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby, a to vypracovanie vyjadrenia odporkyne
k dovolaniu navrhovateľky [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú
sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd vo výške 336,94 €,
čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (8,04 €)] a s 20 % DPH (68,99 €),
predstavuje spolu 413,97 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. septembra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková