Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 442/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVMAT

STAVEBNINY, s. r. o., Pezinská 56, Malacky, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

ADVOKÁCIA, s. r. o., v mene ktorej koná advokátka JUDr. Ing. Ľubica Rodinová,

Hollého 10, Nitra, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 28. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Základné právo obchodnej spoločnosti STAVMAT STAVEBNINY, s. r. o., na súdnu

ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 28. novembra 2013 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

16 z 29. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVMAT

STAVEBNINY, s. r. o. (pôvodné obchodné meno: STAVMAT IN, spol. s r. o.)

Pezinská 56, Malacky (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. novembra 2013 (ďalej len

„rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred krajským súdom domáhal

ochrany pred nezákonným postupom orgánu verejnej moci v zmysle ustanovenia § 250v

a nasl. v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“). Krajský súd návrh zamietol, vyhodnotiac ho ako neprípustný, pričom

v odôvodnení rozsudku uviedol: «Ustanovenie ako podmienku prípustnosti

(návrhu) stanovuje preukázanie vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie ustanovuje

osobitný prepis. V zmysle zdôvodnenia návrhu sa navrhovateľ v tejto skutočností obmedzil

na konštatovanie, že ust. zák. v konaní o určenie použitia trvalých

dopravných značiek vylúčené použitie zákona o správnom konaní, nie je teda možné podať

proti Určeniu žiadny prostriedok podľa osobitných predpisov, ktorý by bol efektívnym

prostriedkom nápravy a umožnil by dosiahnuť nápravu, zrušiť alebo zmeniť určenie. Aj keď

v ďalšom konaní navrhovateľ preukázal, že neúspešne podal žiadosť o umiestnenie

dodatkových dopravných značiek, trvalé dodatkové tabuľky E 12 „okrem dopravnej

obsluhy“ k sporným trvalým dopravným značkám, rovnako sa s podnetom na nápravu

2

neúspešne obrátil na Krajskú prokuratúru Trnava a príslušné ministerstvo, podľa názoru

súdu neboli vyčerpané všetky dostupné a efektívne zákonom predvídané prostriedky.»

Sťažovateľ sa s názorom krajského súdu o tom, že nevyčerpal všetky dostupné

a zároveň efektívne prostriedky, nestotožnil a poukázal na to, že sťažnosť v zmysle zákona

č. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sťažnostiach“) nemožno považovať za efektívny prostriedok nápravy, pretože predstavuje

inštitút, ktorý by sťažovateľovi neposkytol požadovanú možnosť nápravy. V tejto súvislosti

ďalej uviedol: «Sťažovateľ zároveň poukazuje na ust. ,

v zmysle ktorého „sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré poukazuje na

konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo

vybavenie je upravené iným právnym predpisom.“ Podľa dôvodovej správy k citovanému

ustanoveniu „sťažnosťou na účely tohto zákona nie je to podanie,

v ktorom sťažovateľ poukazuje na konkrétny nedostatok, ktorým ako sa domnieva, orgán

verejnej správy porušuje jeho právo alebo právom chránený záujem, ale domôcť sa

odstránenia tohto protiprávneho zásahu možno napríklad súdnou žalobou.“.»

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 , ako aj a dohovoru v súvislosti s tým, že krajský súd

namietaným rozsudkom ústavne neakceptovateľným, nekonformným a svojvoľným

spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované ustanovenie , čím mu

znemožnil konať pred súdom a spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do

jeho práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok

nápravy. Požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 € a náhradu trov právneho

zastúpenia advokátom vo výške 340,90 €.

Podľa prerokoval ústavný súd túto vec

na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 6. októbra 2014 (doručeným

ústavnému súdu 13. októbra 2014) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 23. septembra 2014

(doručenom ústavnému súdu 25. septembra 2014) vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov, vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise a z pripojeného súdneho spisu sp. zn. .

K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril krajský súd prípisom

č. Spr 485/14 z 23. septembra 2014, v ktorom uviedol, že zotrváva na právnom názore, ku

ktorému dospel vo veci konajúci senát a ktorý vyslovil v rozsudku.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 6. októbra 2014 uviedol, že sa v plnom rozsahu

pridržiava svojich tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti.

II.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. 16

z 29. júla 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozsudku krajského

súdu vo vzťahu k právnemu záveru krajského súdu, podľa ktorého je podmienkou

prípustnosti návrhu podľa ustanovenia pokúsiť sa o nápravu tvrdeného

nezákonného stavu cestou podania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach. Sťažnosť podľa

zákona o sťažnostiach považuje krajský súd za účinný opravný prostriedok v prípadoch

nezákonných zásahov orgánov verejnej správy.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

4

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa ustanovenia fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný

priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom

domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie.

Podľa ustanovenia návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa

navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný

do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však

do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy (). Tento záver o ústavne súladnom

výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti

návrhu na začatie konania v správnom súdnictve a na výklad, či predpoklady tejto

dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené.

O zjavnej neopodstatnenosti, resp. o nezistení označených porušení

a dohovoru možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nedošlo

k porušeniu toho základného práva alebo slobody podľa , resp. práva podľa dohovoru,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

6

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou podľa , resp.

práva podľa dohovoru, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku ďalej v podstatnom uviedol: „... zákonom

č. v príslušnom znení bola určená nielen kompetencia Mesta Senica, ako obce

vykonávajúcej prenesený výkon štátnej správy, ale bola zakotvená aj riadiaca a kontrolná

funkcia obvodných úradov dopravy, ktorá zákonom č. 180/213 Z.z. prešla na okresné úrady

v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona. V nadväznosti na to bol nepochybne navrhovateľ

oprávnený, a na preukázanie splnenia podmienok prípustnosti návrhu v zmysle ust. 250v

aj povinný pokúsiť sa dosiahnuť nápravu tvrdeného nezákonného stavu cestou

sťažnosti podľa zákona č. 912010 Z.z. V tejto súvislosti súd poukazuje na publikovaný

rozsudok NS SR č. , v zmysle ktorého za právne prostriedky, ktorých použitie

umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra NS SR, ako aj judikatúra ÚS SR

predovšetkým inštitút sťažnosti podľa Rovnako sa k tejto otázke

vyjadrovalo aj uznesenie ÚS SR sp. zn. , ktoré považovalo za ústavne

akceptovateľný postup Najvyššieho súdu, ktorý vyhodnotil návrh sťažovateľa na ochranu

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, aj ako predčasne podaný, pretože

sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa ustálenej rozhodovacej

činnosti NS SR v týchto prípadoch sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní

funkciu opravného prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej

správy.“

Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný postup krajského súdu, ktorý

vyhodnotil návrh sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

ako predčasne podaný, pretože sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je

podľa ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v týchto

prípadoch sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní funkciu opravného

prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy, a vzhľadom

na uvedené návrh sťažovateľa ako neprípustný zamietol. Krajský súd správnosť svojho

výkladu podporil aj poukázaním na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. , ktoré sa týkalo obdobnej veci.

Námietka sťažovateľa, ktorý sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nepovažuje

za účinný opravný prostriedok, pretože podľa jeho názoru nie je efektívnym prostriedkom

nápravy, podľa názoru ústavného súdu neobstojí. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa o tom,

že „Judikatúra z roku 2009, na ktorú odkazuje vo svojom odôvodnení súd (in concreto

rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.

), bola prekonaná aktuálnejšou judikatúrou, ktorú uvádzame nižšie

a v zmysle ktorej už sťažnosť podľa zák. nie je považovaná za efektívny

prostriedok nápravy.“. Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. a sp. zn. , ani jedno z uvedených

rozhodnutí sa nezaoberalo podmienkou vyčerpania opravného prostriedku, a to konkrétne

podania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v zmysle .

Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa v spojení s , ako aj jeho práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a preto vo výroku tohto nálezu vyslovil, že tieto práva napadnutým

rozsudkom krajského súdu neboli porušené.

Keďže ústavný súd vo výroku vyslovil, že k porušeniu už označených práv nedošlo,

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu

na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch

účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

8

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015