Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)II. ÚS 442/2014
PDF · 390.88 KB
No categories available
II. ÚS 442/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVMAT
STAVEBNINY, s. r. o., Pezinská 56, Malacky, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
ADVOKÁCIA, s. r. o., v mene ktorej koná advokátka JUDr. Ing. Ľubica Rodinová,
Hollého 10, Nitra, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14 S 65/2012 z 28. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Základné právo obchodnej spoločnosti STAVMAT STAVEBNINY, s. r. o., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14 S 65/2012
z 28. novembra 2013 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 442/2014 16 z 29. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVMAT
STAVEBNINY, s. r. o. (pôvodné obchodné meno: STAVMAT IN, spol. s r. o.)
Pezinská 56, Malacky (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 S 65/2012 z 28. novembra 2013 (ďalej len
„rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred krajským súdom domáhal
ochrany pred nezákonným postupom orgánu verejnej moci v zmysle ustanovenia § 250v
a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“). Krajský súd návrh zamietol, vyhodnotiac ho ako neprípustný, pričom
v odôvodnení rozsudku uviedol: «Ustanovenie § 250v O.s.p. ako podmienku prípustnosti
(návrhu) stanovuje preukázanie vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie ustanovuje
osobitný prepis. V zmysle zdôvodnenia návrhu sa navrhovateľ v tejto skutočností obmedzil
na konštatovanie, že ust. § 3 ods. 6 zák. 135/1961 Zb. v konaní o určenie použitia trvalých
dopravných značiek vylúčené použitie zákona o správnom konaní, nie je teda možné podať
proti Určeniu žiadny prostriedok podľa osobitných predpisov, ktorý by bol efektívnym
prostriedkom nápravy a umožnil by dosiahnuť nápravu, zrušiť alebo zmeniť určenie. Aj keď
v ďalšom konaní navrhovateľ preukázal, že neúspešne podal žiadosť o umiestnenie
dodatkových dopravných značiek, trvalé dodatkové tabuľky E 12 „okrem dopravnej
obsluhy“ k sporným trvalým dopravným značkám, rovnako sa s podnetom na nápravu
2
neúspešne obrátil na Krajskú prokuratúru Trnava a príslušné ministerstvo, podľa názoru
súdu neboli vyčerpané všetky dostupné a efektívne zákonom predvídané prostriedky.»
Sťažovateľ sa s názorom krajského súdu o tom, že nevyčerpal všetky dostupné
a zároveň efektívne prostriedky, nestotožnil a poukázal na to, že sťažnosť v zmysle zákona
č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sťažnostiach“) nemožno považovať za efektívny prostriedok nápravy, pretože predstavuje
inštitút, ktorý by sťažovateľovi neposkytol požadovanú možnosť nápravy. V tejto súvislosti
ďalej uviedol: «Sťažovateľ zároveň poukazuje na ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 9/2010 Z. z.,
v zmysle ktorého „sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré poukazuje na
konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo
vybavenie je upravené iným právnym predpisom.“ Podľa dôvodovej správy k citovanému
ustanoveniu zák. č. 9/2010 Z. z. „sťažnosťou na účely tohto zákona nie je to podanie,
v ktorom sťažovateľ poukazuje na konkrétny nedostatok, ktorým ako sa domnieva, orgán
verejnej správy porušuje jeho právo alebo právom chránený záujem, ale domôcť sa
odstránenia tohto protiprávneho zásahu možno napríklad súdnou žalobou.“.»
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v súvislosti s tým, že krajský súd
namietaným rozsudkom ústavne neakceptovateľným, nekonformným a svojvoľným
spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované ustanovenie § 250v OSP, čím mu
znemožnil konať pred súdom a spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do
jeho práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok
nápravy. Požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 € a náhradu trov právneho
zastúpenia advokátom vo výške 340,90 €.
Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec
na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 6. októbra 2014 (doručeným
ústavnému súdu 13. októbra 2014) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 23. septembra 2014
(doručenom ústavnému súdu 25. septembra 2014) vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov, vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise a z pripojeného súdneho spisu sp. zn. 14 S 65/2012.
K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril krajský súd prípisom
č. Spr 485/14 z 23. septembra 2014, v ktorom uviedol, že zotrváva na právnom názore, ku
ktorému dospel vo veci konajúci senát a ktorý vyslovil v rozsudku.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 6. októbra 2014 uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava svojich tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti.
II.
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 442/2014 16
z 29. júla 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozsudku krajského
súdu vo vzťahu k právnemu záveru krajského súdu, podľa ktorého je podmienkou
prípustnosti návrhu podľa ustanovenia § 250v OSP pokúsiť sa o nápravu tvrdeného
nezákonného stavu cestou podania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach. Sťažnosť podľa
zákona o sťažnostiach považuje krajský súd za účinný opravný prostriedok v prípadoch
nezákonných zásahov orgánov verejnej správy.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
4
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa ustanovenia § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný
priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom
domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho
opakovanie.
Podľa ustanovenia § 250v ods. 3 OSP návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa
navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný
do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však
do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02). Tento záver o ústavne súladnom
výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti
návrhu na začatie konania v správnom súdnictve a na výklad, či predpoklady tejto
dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené.
O zjavnej neopodstatnenosti, resp. o nezistení označených porušení ústavy
a dohovoru možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nedošlo
k porušeniu toho základného práva alebo slobody podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
6
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou podľa ústavy, resp.
práva podľa dohovoru, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku ďalej v podstatnom uviedol: „... zákonom
č. 135/1961 Zb. v príslušnom znení bola určená nielen kompetencia Mesta Senica, ako obce
vykonávajúcej prenesený výkon štátnej správy, ale bola zakotvená aj riadiaca a kontrolná
funkcia obvodných úradov dopravy, ktorá zákonom č. 180/213 Z.z. prešla na okresné úrady
v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona. V nadväznosti na to bol nepochybne navrhovateľ
oprávnený, a na preukázanie splnenia podmienok prípustnosti návrhu v zmysle ust. 250v
O.s.p. aj povinný pokúsiť sa dosiahnuť nápravu tvrdeného nezákonného stavu cestou
sťažnosti podľa zákona č. 912010 Z.z. V tejto súvislosti súd poukazuje na publikovaný
rozsudok NS SR č. 1 Sžz/1/2009, v zmysle ktorého za právne prostriedky, ktorých použitie
umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra NS SR, ako aj judikatúra ÚS SR
predovšetkým inštitút sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z.z. Rovnako sa k tejto otázke
vyjadrovalo aj uznesenie ÚS SR sp. zn. IV ÚS 428/2009, ktoré považovalo za ústavne
akceptovateľný postup Najvyššieho súdu, ktorý vyhodnotil návrh sťažovateľa na ochranu
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, aj ako predčasne podaný, pretože
sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa ustálenej rozhodovacej
činnosti NS SR v týchto prípadoch sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní
funkciu opravného prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej
správy.“
Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný postup krajského súdu, ktorý
vyhodnotil návrh sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
ako predčasne podaný, pretože sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je
podľa ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v týchto
prípadoch sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní funkciu opravného
prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy, a vzhľadom
na uvedené návrh sťažovateľa ako neprípustný zamietol. Krajský súd správnosť svojho
výkladu podporil aj poukázaním na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 428/09, ktoré sa týkalo obdobnej veci.
Námietka sťažovateľa, ktorý sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nepovažuje
za účinný opravný prostriedok, pretože podľa jeho názoru nie je efektívnym prostriedkom
nápravy, podľa názoru ústavného súdu neobstojí. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa o tom,
že „Judikatúra z roku 2009, na ktorú odkazuje vo svojom odôvodnení súd (in concreto
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžz/1/2009, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.
IV. ÚS 128/2009), bola prekonaná aktuálnejšou judikatúrou, ktorú uvádzame nižšie
a v zmysle ktorej už sťažnosť podľa zák. 9/2010 Z. z. nie je považovaná za efektívny
prostriedok nápravy.“. Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 490/2013 a sp. zn. II. ÚS 513/2011, ani jedno z uvedených
rozhodnutí sa nezaoberalo podmienkou vyčerpania opravného prostriedku, a to konkrétne
podania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v zmysle § 250v ods. 3 OSP.
Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a preto vo výroku tohto nálezu vyslovil, že tieto práva napadnutým
rozsudkom krajského súdu neboli porušené.
Keďže ústavný súd vo výroku vyslovil, že k porušeniu už označených práv nedošlo,
rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu
na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch
účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
8
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015