Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 490/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. T.,

N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 9/2012-

105 z 15. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013

doručená sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -105 z 15. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 23. januára

2012 sa sťažovateľka podľa domáhala ochrany pred

ňou tvrdeným nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to konkrétne pred

nezákonným zásahom Daňového úradu v Prešove (ďalej len „daňový úrad“; správne podľa

odôvodnenia napádaného rozsudku krajského súdu mala žaloba smerovať proti Daňovému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, pracovisko Prešov, pozn.). Podľa sťažovateľky sa daňový

úrad mal dopustiť nezákonného postupu v konaní o daňovej kontrole začatej na základe

upovedomenia Daňového úradu v Starej Ľubovni (ďalej len „správca dane“)

č. /Val. zo 14. novembra 2011 o vykonaní daňovej kontroly

u sťažovateľky na zistenie oprávnenosti jej nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za

zdaňovacie obdobie september 2011, nárok na vrátenie ktorého si sťažovateľka uplatnila

v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2011, ktoré

podala 10. októbra 2011 miestne príslušnému správcovi dane. V predmetnom konaní mal

totiž daňový úrad 8. novembra 2011 povoliť zmenu výkonu predmetnej daňovej kontroly

u sťažovateľky, a to tak, že túto nemali vykonať zamestnanci správcu dane, ale ju mali

vykonať zamestnanci Daňového úradu v Poprade. Tento postup považuje sťažovateľka za

nezákonný.

Uvedenú žalobu sťažovateľky krajský súd rozsudkom (sťažovateľka v sťažnosti

chybne uvádza, že má ísť o uznesenie, pozn.) č. k. -105 z 15. februára 2013 ako

vecne nedôvodnú síce zamietol, avšak súčasne konštatoval, že na podanie predmetnej

žaloby neboli splnené zákonné podmienky, resp. predpoklady, pretože podľa krajského súdu

sťažovateľka pred jej podaním nevyčerpala všetky jej dostupné opravné prostriedky

namietaného nezákonného postupu daňového úradu.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta neústavnosť

a arbitrárnosť napádaného rozsudku krajského súd, a to z dôvodu, že krajský súd síce na

jednej strane vyhodnotil jej žalobu ako neprípustnú, avšak túto následne z tohto dôvodu

neodmietol, ale napriek tomu ju aj vecne preskúmal, v dôsledku čoho ju napokon zamietol,

a tiež z dôvodu, že krajský súd ju pri konštatovaní o neprípustnosti žaloby odkázal na

využitie prostriedkov nápravy, ktoré podľa sťažovateľky nemožno považovať za účinné

prostriedky nápravy ňou tvrdeného nezákonného postupu daňového úradu.

Podľa sťažovateľky ju krajský súd v súvislosti s konštatovaním neprípustnosti jej

žaloby odkázal na využitie postupu podľa o sťažnostiach v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), ako aj podľa

Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), pričom

krajský súd mal tak učiniť v situácii, keď mu bolo zrejmé, že sťažovateľka proti postupu

správcu dane, ktorý 23. novembra 2011 začal u nej vykonávať daňovú kontrolu nie svojimi

zamestnancami, ale poverenými zamestnancami Daňového úradu v Poprade, podala v ten

istý deň námietky podľa

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), o ktorých nebolo podľa

sťažovateľky rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené tak podľa sťažovateľky v prípade, keď ňou

riadne využitý prostriedok nápravy proti postupu zamestnancov správcu dane podľa § 15

ods. 8 zákona o správe daní neviedol k náprave, je bez právneho významu a dôvodu od nej

požadovať, aby využila aj iné, podľa nej v danom prípade neefektívne prostriedky nápravy,

a to navyše v situácii, keď mal krajský súd v iných identických prípadoch sťažovateľky od

ich uplatnenia upustiť, resp. ich využitie krajský súd od sťažovateľky nevyžadoval.

V uvedenej súvislosti sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«V predmetnej veci priamo zákon o správe daní poskytuje sťažovateľovi účinný

a efektívny prostriedok, a to námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. Daňový úrad

Stará Ľubovňa sa na základe tohto prostriedku oboznámil so skutočnosťami, ktoré

sťažovateľ považoval za nezákonný stav a Daňový úrad Stará Ľubovňa mal aj možnosť

tento nezákonný stav sám bez odkladu odstrániť. Skutočnosť, že podanej námietke nebolo

vyhovené alebo v lehote na rozhodnutie nebolo o nej vôbec rozhodnuté (ako v tomto

prípade), nemožno vykladať tak, že sťažovateľ je povinný využiť okrem tohto prostriedku aj

iné prostriedky nápravy. Výsledkom ich využitia podľa názoru sťažovateľa by bol stav

presne rovnaký ako pri podanej námietke - Daňový úrad Stará Ľubovňa sa opakovane

dozvie o nezákonnom stave a má opäť možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť

nápravu. Namiesto Daňového úradu Stará Ľubovňa nezákonný stav nemôže priamo

odstrániť ani orgán vybavujúci sťažnosť ani prokurátor a nie sú preto účinnejšie

a efektívnejšie prostriedky nápravy ako námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. ...

V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove

sp. zn.: -70 zo dňa 18. 04 2012, -112 zo dňa 23. 08 2012,

-84 zo dňa 04. 07 2012, -109 zo dňa 12. 12 2012. Krajský súd

v Prešove v uvedených správnych žalobách proti nečinnosti a nezákonnému zásahu

Daňového úradu Stará Ľubovňa (obdobné veci z pohľadu využitia prostriedkov nápravy; tí

istí účastníci; iné zdaňovacie obdobia) považoval námietky podané sťažovateľom podľa

§ 15 ods. 8 zákona o správe daní za využitie prostriedku nápravy podľa § 250t ods. 1

resp. a nepožadoval využiť aj podanie sťažnosti alebo podanie

na prokuratúru podľa zákona o prokuratúre. ...

K splneniu podmienok na podanie žaloby - vyčerpanie prostriedkov nápravy -

sťažovateľ poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

-33 zo dňa 20. 3. 2012, podľa ktorého podmienkou na podanie správnej

žaloby nie je využitie prostriedku ochrany vyplývajúceho zo

o prokuratúre a to upozornenie prokurátora a to z dôvodu, že nie je efektívnym spôsobom

nápravy. Ak v napadnutom rozhodnutí cituje krajský súd odlišné stanovisko jedného sudcu

ústavného súdu a neberie v úvahu väčšinový názor príslušného senátu ústavného súdu

vyjadrený v náleze sp. zn. -33 zo dňa 20. 3. 2012, možno takýto postup

považovať za arbitrárny.

Taktiež efektívnym prostriedkom nie je ani sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach,

pretože výsledkom vybavenie sťažnosti nie je efektívna náprava nezákonného zásahu

a nesmeruje k bezprostrednému odstráneniu nezákonného zásahu a preto v prípade

nezákonnej daňovej kontroly sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym

prostriedkom na ochranu pred nezákonným zásahom.

V tejto súvislosti poukazuje žalobca na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyslovený v nálezoch sp. zn. zo dňa 24. 3. 2011, z 23. 2. 2011

podľa ktorých „Ústavný súd vyslovuje nesúhlas s odôvodnením krajského súdu vo vzťahu

k podmienke vyčerpania opravného prostriedku v zmysle . Podľa názoru

ústavného súdu sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym prostriedkom

nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy,

ale tieto musia byť efektívne.“ ...

Odstránenie tohto zásahu (ak je nezákonný) musí byť efektívne a včasné. Aj samotné

ustanovenie , podľa ktorého návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, predpokladá podanie v krátkej lehote od

kedy sa osoba o nezákonnom zásahu dozvedela. Je preto nevyhnutné, aby bol nezákonný

zásah správneho orgánu odstránený čím skôr a musí ísť o prostriedok, ktorý je schopný

nezákonný stav priamo bez ďalšieho stupňa odstrániť. Sťažnosť podaná podľa zákona

o sťažnostiach sa musí vybaviť do 60 pracovných dní (90 kalendárnych dní) a výsledkom jej

vybavenie nie je odstránenie nezákonného stavu ale len oznámenie vedúcemu orgánu

verejnej správy, že v určenej lehota má prijať opatrenia na odstránenie nezákonného

zásahu. Nedôjde preto využitím tohto prostriedku k efektívnemu (viac ako 120 dní)

odstráneniu zásahu (zásah sa neodstráni, len sa uloží opatrenie). V prípade podania na

prokuratúru je výsledkom to, že prokurátor vydá upozornenie prokurátora v ktorom uloží

povinnosť orgánu verejnej správy odstrániť bez zbytočného odkladu nezákonný stav alebo

postúpiť vec na vybavenie nadriadenému orgánu. Výsledkom upozornenia teda nie je

odstránenie nezákonného stavu a nemožno preto hovoriť o efektívnom prostriedku nápravy,

ktorý nemá možnosť podať sám sťažovateľ, ale je odkázaný na prokurátora. Naproti tomu

námietky podané podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní sú efektívnym prostriedkom,

pretože o nich sa rozhoduje bezodkladne najneskôr do 30 dní od podania námietok.»

Sťažovateľka druhú námietku proti napádanému rozsudku krajského súdu, podľa

ktorej sú závery krajského súdu odôvodňujúce vecné zamietnutie žaloby arbitrárne,

argumentačne odôvodnila poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ako aj ústavného súdu, v zmysle ktorej vykonaním daňovej kontroly môžu byť poverení aj

zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane, avšak iba v prípade, resp. z dôvodu

vylúčenia zamestnancov miestne príslušného správcu dane na základe proti nim uplatnenej

námietky zaujatosti.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:

„Vychádzajúc z ustanovení zákona o správe daní a z uvedených nálezov a v súlade

so zásadou procesnej ekonómie, najdôležitejšej zásady správneho práva, možno prijať ten

právny názor, že pri poverovaní zamestnancov správcu dane výkonom daňovej kontroly je

v prvom rade potrebné poveriť zamestnancov miestne príslušného správcu dane a až

v prípade, že sú vznesené námietky zaujatosti zamestnancov miestne príslušného správcu

dane, možno poverovať výkonom daňovej kontroly aj zamestnancov miestne nepríslušného

správcu dane.

V tomto prípade ku dňu poverovania zamestnancov Daňového úradu Poprad

výkonom daňovej kontroly nebola vznesená žiadna námietka zaujatosti proti zamestnancom

vtedy miestne príslušného správcu dane (Stará Ľubovňa) a nebol preto ústavne

akceptovateľný dôvod k tomu, aby nemohli byť zamestnanci miestne príslušného správcu

dane (Stará Ľubovňa) poverení výkonom daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa

krajský súd v napadnutom rozhodnutí aj nesprávne odôvodňoval postup daňového úradu

zásadou procesnej ekonómie, pretože práve naopak daňový úrad poverením zamestnancov

Daňového úradu Poprad namiesto miestne príslušných zamestnancov v sídle sťažovateľa

porušil túto zásadu. ...

Z ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a ústavného súdu je zrejmý ten

právny názor, že v prípade ak nie je vznesená námietka zaujatosti zamestnancov miestne

príslušného správcu dane, niet ústavne súladného dôvodu na poverovanie výkonom daňovej

kontroly zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo spoločnosti S. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 právoplatným uznesením (správne má byť

„rozsudkom“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn. -105 zo dňa 15. februára

2013 porušené bolo.

2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn.:

3 -105 zo dňa 15. februára 2013, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v celkovej výške 269,58 €... na účet advokáta, JUDr. J. T... do 15 dní od

právoplatnosti nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu č. k. -105

z 15. februára 2013 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 , pričom ústavný súd zistil, že porušenie toho istého základného práva

v príčinnej súvislosti s tým istým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka namieta aj

v inom konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. .

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľky je neprípustná, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013