Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 490/2013
PDF · 160.81 KB
No categories available
II. ÚS 490/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. T.,
N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 9/2012-
105 z 15. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013
doručená sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 23. januára
2012 sa sťažovateľka podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku domáhala ochrany pred
ňou tvrdeným nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to konkrétne pred
nezákonným zásahom Daňového úradu v Prešove (ďalej len „daňový úrad“; správne podľa
odôvodnenia napádaného rozsudku krajského súdu mala žaloba smerovať proti Daňovému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, pracovisko Prešov, pozn.). Podľa sťažovateľky sa daňový
úrad mal dopustiť nezákonného postupu v konaní o daňovej kontrole začatej na základe
upovedomenia Daňového úradu v Starej Ľubovni (ďalej len „správca dane“)
č. 735/320/34483/2011/Val. zo 14. novembra 2011 o vykonaní daňovej kontroly
u sťažovateľky na zistenie oprávnenosti jej nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie september 2011, nárok na vrátenie ktorého si sťažovateľka uplatnila
v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2011, ktoré
podala 10. októbra 2011 miestne príslušnému správcovi dane. V predmetnom konaní mal
totiž daňový úrad 8. novembra 2011 povoliť zmenu výkonu predmetnej daňovej kontroly
u sťažovateľky, a to tak, že túto nemali vykonať zamestnanci správcu dane, ale ju mali
vykonať zamestnanci Daňového úradu v Poprade. Tento postup považuje sťažovateľka za
nezákonný.
Uvedenú žalobu sťažovateľky krajský súd rozsudkom (sťažovateľka v sťažnosti
chybne uvádza, že má ísť o uznesenie, pozn.) č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 ako
vecne nedôvodnú síce zamietol, avšak súčasne konštatoval, že na podanie predmetnej
žaloby neboli splnené zákonné podmienky, resp. predpoklady, pretože podľa krajského súdu
sťažovateľka pred jej podaním nevyčerpala všetky jej dostupné opravné prostriedky
namietaného nezákonného postupu daňového úradu.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta neústavnosť
a arbitrárnosť napádaného rozsudku krajského súd, a to z dôvodu, že krajský súd síce na
jednej strane vyhodnotil jej žalobu ako neprípustnú, avšak túto následne z tohto dôvodu
neodmietol, ale napriek tomu ju aj vecne preskúmal, v dôsledku čoho ju napokon zamietol,
a tiež z dôvodu, že krajský súd ju pri konštatovaní o neprípustnosti žaloby odkázal na
využitie prostriedkov nápravy, ktoré podľa sťažovateľky nemožno považovať za účinné
prostriedky nápravy ňou tvrdeného nezákonného postupu daňového úradu.
Podľa sťažovateľky ju krajský súd v súvislosti s konštatovaním neprípustnosti jej
žaloby odkázal na využitie postupu podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), ako aj podľa zákona č. 153/2001
Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), pričom
krajský súd mal tak učiniť v situácii, keď mu bolo zrejmé, že sťažovateľka proti postupu
správcu dane, ktorý 23. novembra 2011 začal u nej vykonávať daňovú kontrolu nie svojimi
zamestnancami, ale poverenými zamestnancami Daňového úradu v Poprade, podala v ten
istý deň námietky podľa § 15 ods. 8 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), o ktorých nebolo podľa
sťažovateľky rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené tak podľa sťažovateľky v prípade, keď ňou
riadne využitý prostriedok nápravy proti postupu zamestnancov správcu dane podľa § 15
ods. 8 zákona o správe daní neviedol k náprave, je bez právneho významu a dôvodu od nej
požadovať, aby využila aj iné, podľa nej v danom prípade neefektívne prostriedky nápravy,
a to navyše v situácii, keď mal krajský súd v iných identických prípadoch sťažovateľky od
ich uplatnenia upustiť, resp. ich využitie krajský súd od sťažovateľky nevyžadoval.
V uvedenej súvislosti sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«V predmetnej veci priamo zákon o správe daní poskytuje sťažovateľovi účinný
a efektívny prostriedok, a to námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. Daňový úrad
Stará Ľubovňa sa na základe tohto prostriedku oboznámil so skutočnosťami, ktoré
sťažovateľ považoval za nezákonný stav a Daňový úrad Stará Ľubovňa mal aj možnosť
tento nezákonný stav sám bez odkladu odstrániť. Skutočnosť, že podanej námietke nebolo
vyhovené alebo v lehote na rozhodnutie nebolo o nej vôbec rozhodnuté (ako v tomto
prípade), nemožno vykladať tak, že sťažovateľ je povinný využiť okrem tohto prostriedku aj
iné prostriedky nápravy. Výsledkom ich využitia podľa názoru sťažovateľa by bol stav
presne rovnaký ako pri podanej námietke - Daňový úrad Stará Ľubovňa sa opakovane
dozvie o nezákonnom stave a má opäť možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť
nápravu. Namiesto Daňového úradu Stará Ľubovňa nezákonný stav nemôže priamo
odstrániť ani orgán vybavujúci sťažnosť ani prokurátor a nie sú preto účinnejšie
a efektívnejšie prostriedky nápravy ako námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. ...
V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp. zn.: 1 S/14/2012-70 zo dňa 18. 04 2012, 2 S/25/2012-112 zo dňa 23. 08 2012,
1 S/30/2012-84 zo dňa 04. 07 2012, 1 S/57/2012-109 zo dňa 12. 12 2012. Krajský súd
v Prešove v uvedených správnych žalobách proti nečinnosti a nezákonnému zásahu
Daňového úradu Stará Ľubovňa (obdobné veci z pohľadu využitia prostriedkov nápravy; tí
istí účastníci; iné zdaňovacie obdobia) považoval námietky podané sťažovateľom podľa
§ 15 ods. 8 zákona o správe daní za využitie prostriedku nápravy podľa § 250t ods. 1
O. s. p. resp. § 250v ods. 3 O. s. p. a nepožadoval využiť aj podanie sťažnosti alebo podanie
na prokuratúru podľa zákona o prokuratúre. ...
K splneniu podmienok na podanie žaloby - vyčerpanie prostriedkov nápravy -
sťažovateľ poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 513/2011-33 zo dňa 20. 3. 2012, podľa ktorého podmienkou na podanie správnej
žaloby nie je využitie prostriedku ochrany vyplývajúceho zo zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre a to upozornenie prokurátora a to z dôvodu, že nie je efektívnym spôsobom
nápravy. Ak v napadnutom rozhodnutí cituje krajský súd odlišné stanovisko jedného sudcu
ústavného súdu a neberie v úvahu väčšinový názor príslušného senátu ústavného súdu
vyjadrený v náleze sp. zn. II. ÚS 513/2011-33 zo dňa 20. 3. 2012, možno takýto postup
považovať za arbitrárny.
Taktiež efektívnym prostriedkom nie je ani sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach,
pretože výsledkom vybavenie sťažnosti nie je efektívna náprava nezákonného zásahu
a nesmeruje k bezprostrednému odstráneniu nezákonného zásahu a preto v prípade
nezákonnej daňovej kontroly sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym
prostriedkom na ochranu pred nezákonným zásahom.
V tejto súvislosti poukazuje žalobca na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 98/2011 zo dňa 24. 3. 2011, I. ÚS 60/2011 z 23. 2. 2011
podľa ktorých „Ústavný súd vyslovuje nesúhlas s odôvodnením krajského súdu vo vzťahu
k podmienke vyčerpania opravného prostriedku v zmysle § 250t ods. 1 OSP. Podľa názoru
ústavného súdu sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym prostriedkom
nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy,
ale tieto musia byť efektívne.“ ...
Odstránenie tohto zásahu (ak je nezákonný) musí byť efektívne a včasné. Aj samotné
ustanovenie § 250v ods. 3 O. s. p., podľa ktorého návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,
keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, predpokladá podanie v krátkej lehote od
kedy sa osoba o nezákonnom zásahu dozvedela. Je preto nevyhnutné, aby bol nezákonný
zásah správneho orgánu odstránený čím skôr a musí ísť o prostriedok, ktorý je schopný
nezákonný stav priamo bez ďalšieho stupňa odstrániť. Sťažnosť podaná podľa zákona
o sťažnostiach sa musí vybaviť do 60 pracovných dní (90 kalendárnych dní) a výsledkom jej
vybavenie nie je odstránenie nezákonného stavu ale len oznámenie vedúcemu orgánu
verejnej správy, že v určenej lehota má prijať opatrenia na odstránenie nezákonného
zásahu. Nedôjde preto využitím tohto prostriedku k efektívnemu (viac ako 120 dní)
odstráneniu zásahu (zásah sa neodstráni, len sa uloží opatrenie). V prípade podania na
prokuratúru je výsledkom to, že prokurátor vydá upozornenie prokurátora v ktorom uloží
povinnosť orgánu verejnej správy odstrániť bez zbytočného odkladu nezákonný stav alebo
postúpiť vec na vybavenie nadriadenému orgánu. Výsledkom upozornenia teda nie je
odstránenie nezákonného stavu a nemožno preto hovoriť o efektívnom prostriedku nápravy,
ktorý nemá možnosť podať sám sťažovateľ, ale je odkázaný na prokurátora. Naproti tomu
námietky podané podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní sú efektívnym prostriedkom,
pretože o nich sa rozhoduje bezodkladne najneskôr do 30 dní od podania námietok.»
Sťažovateľka druhú námietku proti napádanému rozsudku krajského súdu, podľa
ktorej sú závery krajského súdu odôvodňujúce vecné zamietnutie žaloby arbitrárne,
argumentačne odôvodnila poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako aj ústavného súdu, v zmysle ktorej vykonaním daňovej kontroly môžu byť poverení aj
zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane, avšak iba v prípade, resp. z dôvodu
vylúčenia zamestnancov miestne príslušného správcu dane na základe proti nim uplatnenej
námietky zaujatosti.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:
„Vychádzajúc z ustanovení zákona o správe daní a z uvedených nálezov a v súlade
so zásadou procesnej ekonómie, najdôležitejšej zásady správneho práva, možno prijať ten
právny názor, že pri poverovaní zamestnancov správcu dane výkonom daňovej kontroly je
v prvom rade potrebné poveriť zamestnancov miestne príslušného správcu dane a až
v prípade, že sú vznesené námietky zaujatosti zamestnancov miestne príslušného správcu
dane, možno poverovať výkonom daňovej kontroly aj zamestnancov miestne nepríslušného
správcu dane.
V tomto prípade ku dňu poverovania zamestnancov Daňového úradu Poprad
výkonom daňovej kontroly nebola vznesená žiadna námietka zaujatosti proti zamestnancom
vtedy miestne príslušného správcu dane (Stará Ľubovňa) a nebol preto ústavne
akceptovateľný dôvod k tomu, aby nemohli byť zamestnanci miestne príslušného správcu
dane (Stará Ľubovňa) poverení výkonom daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa
krajský súd v napadnutom rozhodnutí aj nesprávne odôvodňoval postup daňového úradu
zásadou procesnej ekonómie, pretože práve naopak daňový úrad poverením zamestnancov
Daňového úradu Poprad namiesto miestne príslušných zamestnancov v sídle sťažovateľa
porušil túto zásadu. ...
Z ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a ústavného súdu je zrejmý ten
právny názor, že v prípade ak nie je vznesená námietka zaujatosti zamestnancov miestne
príslušného správcu dane, niet ústavne súladného dôvodu na poverovanie výkonom daňovej
kontroly zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
«1. Základné právo spoločnosti S. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právoplatným uznesením (správne má byť
„rozsudkom“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S/9/2012-105 zo dňa 15. februára
2013 porušené bolo.
2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn.:
3 S/9/2012-105 zo dňa 15. februára 2013, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v celkovej výške 269,58 €... na účet advokáta, JUDr. J. T... do 15 dní od
právoplatnosti nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 9/2012-105
z 15. februára 2013 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy, pričom ústavný súd zistil, že porušenie toho istého základného práva
v príčinnej súvislosti s tým istým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka namieta aj
v inom konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 15072/2013.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky je neprípustná, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013