Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 98/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 7 a čl. 8 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -21 z 2. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra

2010 doručená sťažnosť Ing. M. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na účasť

verejnosti na tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia podľa

čl. 7 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a

prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský

dohovor“) a práva na účasť verejnosti na príprave vykonávacích predpisov a/alebo

všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov podľa čl. 8 Aarhuského

dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 85/2010-

21 z 2. septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh k nej vyplýva, že sťažovateľ podal 3. marca 2010

pripomienky k „Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ (ďalej aj

„zámer“), ktorý bol zverejnený oznámením Krajského úradu životného prostredia v Prešove

(ďalej len „krajský úrad“) sp. zn. -007 z 10. februára 2010. Krajský úrad

podľa sťažovateľa jeho pripomienky neprerokoval spôsobom uvedeným v § 50 ods. 4

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o ochrane prírody“). Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ 12. mája 2010 obrátil

s návrhom podľa a nasl. (ďalej aj „OSP“) na krajský

súd, ktorým sa domáhal, aby bola krajskému úradu uložená povinnosť prerokovať

sťažovateľove pripomienky k zámeru. Krajský súd návrh sťažovateľa uznesením

č. k. -21 z 2. septembra 2010 zamietol.

V sťažnosti sťažovateľ na podporu ním namietaného porušenia základného práva

podľa namietaným uznesením krajského súdu okrem iného uvádza:

„... rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o zamietnutí návrhu bolo vydané

v rozpore s právnymi predpismi, ktoré konkretizujú a v praxi umožňujú využitie základného

práva na konanie zákonom ustanoveným postupom pred iným orgánom Slovenskej

republiky.

Z ustanovenia § 81 ods. 1 ZOPK nepochybne vyplýva, že na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, pričom týmito predpismi je

podľa poznámky číslo 112, Správny poriadok. Citované ustanovenie ZOPK platnosť

ustanovení správneho poriadku podmieňuje tým, že ZOPK nemá pre konkrétny postup

orgánov ochrany prírody a krajiny ustanovenia, ktoré práva a povinnosti orgánov ochrany

prírody a krajiny, účastníkov a iných osôb zúčastnených na konaní definujú inak.

Tak v odseku 2 citovaného ustanovenia § 81 ZOPK sa výslovne uvádza, že všeobecné

predpisy o správnom konaní sa nevťahujú na v tomto odseku vymenované konania. Konanie

podľa ustanovenia § 50 ZOPK nie je medzi tými konaniami, na ktoré sa Správny poriadok

nevzťahuje, vymenovaný. Vychádzajúc z odseku 1 ZOPK, potom sa na všetky iné konania

podľa tohto zákona, ustanovenia Správneho poriadku vzťahujú s výnimkou, ak

v konkrétnych ustanoveniach vzťahujúcich sa k tomu ktorému konaniu, sú priamo v ZOPK

zakotvené výnimky alebo postupy; práva a povinnosti odlišné od Správneho poriadku.

V kontexte s týmito ustanoveniami je potrebné vykladať aj ustanovenie § 50 a v prípade

akýchkoľvek pochybností je potrebné postupovať v súlade s ustanoveniami Správneho

poriadku. Žiaden iný postup, ani alternatívne možnosti totiž so zreteľom na ustanovenie

článku 2 ods. 2 nie je prípustný.

Sťažovateľ sa domáhal svojim návrhom podaným na Krajskom súde v Prešove, aby

súd uložil Krajskému úradu životného prostredia konať vo veci jeho pripomienok. Súd

dospel k záveru, že uložiť povinnosť Krajskému úradu životného prostredia v Prešove konať

vo veci nie je možné, keďže sťažovateľ ako člen verejnosti nie je vymenovaný medzi

osobami, ktorým ustanovenie § 50 ZOPK umožňuje podať proti zámeru vyhlásiť chránené

územie alebo zóny chráneného územia písomné pripomienky. Je nepochybné, že subjekty

vymenované v ustanovení § 50 ods. 3 ZOPK je potrebné so zreteľom na ustanovenie § 14

ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku považovať za účastníkov konania, predmetom ktorého je

zámer vyhlásiť chránené územie alebo jeho zónu. Ako však už bolo uvedené, so zreteľom na

ustanovenie § 81 ods. 1 ZOPK sa na toto konanie vzťahujú ustanovenia Správneho

poriadku, teda aj ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa

preukáže opak.

So zreteľom na ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku je nepochybné, že

v prípade, že fyzická alebo právnická osoba v konaní o zámere vyhlásiť chránené územie

alebo zónu chráneného územia, predloží podanie označené ako pripomienky v zmysle

ustanovenia § 50 ZOPK bez ohľadu na to, či je nositeľom hmotného práva na podanie

pripomienok alebo nie je, nie je možné ponechať takéto podanie nepovšimnuté

a nerozhodnúť o ňom. Ak správny orgán je toho názoru, že osoba, ktorá podala

pripomienky nemá takéto oprávnenie, teda nie je účastníkom pripomienkového konania, má

povinnosť o takomto podaní rozhodnúť. Ak si by teda orgán ochrany prírody osvojil názor,

že osoba, ktorá podala podanie nazvané ako pripomienka, nie je účastníkom

pripomienkového konania, teda nedisponuje tzv. aktívnou vecnou legitimáciou na podanie

tohto návrhu, je povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa aj s takýmto podaním. Ak

orgán ochrany prírody zaujme stanovisko, že osoba, ktorá podala podanie nazvané ako

pripomienka, je aktívne vecne legitimovaná na podanie tejto pripomienky, je povinný v

lehote stanovenej v ustanovení § 50 ods. 4 ZOPK o pripomienke v merite prerokovať s tým,

kto ju podal. V oboch vyššie zmienených prípadoch výsledkom tejto činnosti správneho

orgánu má byť vydanie individuálneho správneho aktu v zmysle ustanovenia § 46

Správneho poriadku. Sťažovateľ opätovne poukazuje na ustanovenie § 81 ods. 1 ZOPK,

ktorý sa vzťahuje na konanie o zámere a so zreteľom na ustanovenie § 1 a § 3 Správneho

poriadku má byť výsledkom takéhoto prerokovania individuálny správny akt.

Vyššie uvedené argumenty sťažovateľa možno teda zhrnúť tak, že v prípade, že tento

podal pripomienky k zámeru vyhlásenia zón Tatranského národného parku, bolo

povinnosťou orgánu ochrany prírody, v tomto prípade Krajského úradu životného

prostredia v Prešove alebo jeho pripomienky prerokovať alebo v prípade, že orgán ochrany

prírody bol toho názoru, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie pripomienok,

vydať o jeho práve, resp. o nepriznaní takéhoto práva rozhodnutie podľa ustanovenia § 14

ods. 1 Správneho poriadku.

Krajský súd v Prešove však svojim, touto sťažnosťou napadnutým rozhodnutím,

odobril taký postup Krajského úradu životného prostredia v Prešove, ktorý podanie

sťažovateľa pripomienky k zámeru vyhlásiť zóny Tatranského národného parku nevybavil

zákonom predpísaným spôsobom, ani nerozhodol o tom, že sťažovateľ nie je oprávnený na

podanie takýchto pripomienok. Krajský súd v Prešove teda svojim rozhodnutím, ktorým

návrh sťažovateľa zamietol, porušil jeho právo na inú právnu ochranu.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 7 a čl. 8 Aarhuského dohovoru

sťažovateľ uvádza:

«... sťažovateľ za nevýznamnú obranu Krajského úradu životného prostredia

v Prešove pred Krajským súdom v Prešove, ktorý vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol,

že sa doručenými pripomienkami od verejnosti zaoberal, akceptoval podávanie

pripomienok od verejnosti, to jest od právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi

zonáciou dotknutých pozemkov v lehote do 29. marca 2010. Krajský úrad životného

prostredia uviedol, že s verejnosťou, a to viac než 850 fyzickými alebo právnickými osobami

prerokoval ich pripomienky písomnou formou, a to zverejnením oznámenia a ich

vyhodnotením na úradnej tabuli krajského úradu životného prostredia a oznámenie bolo

zverejnené na tejto úradnej tabuli 26. apríla 2010, teda v lehote 30 dní odo dňa 26. apríla

2010.

Je pravdou, že na internetovej stránke krajského úradu životného prostredia sú

zverejnené materiály nazvané ako Pripomienky od verejnosti doručené na KÚŽP v Prešove

a na KÚŽP v Žiline. Je však potrebné mať na zreteli, že so sťažovateľom podávajúcim túto

sťažnosť, tento nie je vymenovaný ako podávateľ pripomienok. Je pravdou, že tento

materiál obsahuje údaj „plus obsahovo totožné podania ďalších fyzických osôb“.

Sťažovateľ teda nie je vymenovaný ako podávateľ pripomienky a z tohto dôvodu,

obrana krajského úradu životného prostredia vo vzťahu k tomu, že sa zaoberal

pripomienkami sťažovateľa, neobstojí.

Navyše pokiaľ Krajský úrad životného prostredia v Prešove akceptoval podávanie

pripomienok od verejnosti, teda od právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi

(správcami, nájomcami) zonáciou dotknutých pozemkov, potom nebolo otázkou jeho voľnej

úvahy, akým spôsobom pripomienky verejnosti prerokuje, ak Krajský úrad životného

prostredia v Prešove akceptoval právo verejnosti na podávanie pripomienok, potom bol

povinný v zmysle článku 2 ods. 2 SR postupovať podľa ZOPK, teda

prerokovať pripomienky s tým, kto ich podal.

Ustanovenie § 50 ZOPK nezakotvuje v porovnaní s ustanoveniami Správneho

poriadku akékoľvek výnimky týkajúce sa doručovania rozhodnutí. Jedinou výnimkou, pokiaľ

ide o doručovanie písomnosti, je v tomto prípade oznámenie zámeru vlastníkom (správcom

alebo nájomcom) pozemkov dotknutých zámerom.

Žiadne iné výnimky z postupu predpísaného pre správne konanie vrátane

doručovania toto ustanovenie nezakotvuje, takže v prípade, že správny orgán rozhodoval

o pripomienkach sťažovateľa, nebol oprávnený vymýšľať alternatívne postupy, ale bol

povinný oprieť akýkoľvek úkon alebo postup v konaní o zákonné ustanovenia. Keďže zákon

(ani Správny poriadok, ani ZOPK v ustanovení § 50) neustanovuje žiadnu výnimku

zo spôsobu, ktorým sa doručujú písomnosti v správnom konaní podľa ustanovenia § 24

Správneho poriadku, nebol správny orgán oprávnený zverejňovať svoje rozhodnutia

a úkony na úradnej tabuli a na svojej internetovej stránke. Ustanovenie § 26 ods. 1

Správneho poriadku umožňuje použiť správnemu orgánu doručovanie verejnou vyhláškou

len vtedy, ak účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi alebo pokiaľ to ustanovuje

osobitný predpis.

V predmetnej veci každá fyzická osoba alebo právnická osoba vrátane sťažovateľa,

ktorá podala pripomienky, bola orgánom ochrany prírody identifikovateľná svojim menom,

priezviskom aj adresou trvalého pobytu. ZOPK s výnimkou zverejnenia zámeru nepripúšťa

v konaní podľa ustanovenia § 50 doručovať verejnou vyhláškou.

K obrane krajského úradu životného prostredia ohľadom jeho spôsobu vyrovnania sa

s pripomienkami sťažovateľa, ich vyhodnotením, sťažovateľ poukazuje na vyššie uvedené

argumenty týkajúce sa postupu správneho orgánu pri prerokovaní pripomienok spôsobom

ustanoveným v Správnom poriadku a navyše poukazuje na to, že ustanovenie § 50 ods. 4

ZOPK ustanovuje povinnosť orgánu ochrany prírody a krajiny prerokovať pripomienky

s tým, kto ich podal. Už samotná zákonná formulácia „prerokovať s tým, kto ich podal“

vylučuje, že by sa tejto povinnosti mohol správny orgán zbaviť tým, že vyhodnotí

pripomienky na svojej úradnej tabuli jednou vetou resp. slovom detto.

Ako však už bolo vyššie uvedené, neexistujú žiadne okolnosti svedčiace v prospech

záveru, že by sa krajský úrad životného prostredia zaoberal v zmysle, že by zaevidoval

sťažovateľa ako podávateľa pripomienok.

Ako však už bolo uvedené, Krajský súd v Prešove tieto okolnosti uvádzané krajským

úradom životného prostredia nebral do úvahy, vychádzajúc zo svojho presvedčenia o tom,

že pokiaľ sťažovateľ nie je taxatívne vymenovaný v ustanovení § 50 ods. 3 ZOPK, nebolo

povinnosťou orgánu ochrany prírody akýmkoľvek spôsobom na podanie sťažovateľa

reagovať.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na článok 8 Dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia (ďalej len Aarhurský dohovor), podľa ktorého je

právom verejnosti zúčastňovať sa na príprave vykonávacích predpisov alebo všeobecne

použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov.

Zámer vyhlásenia chránených území alebo ich zón je nesporne prípravou právneho

predpisu, ktorým sa takéto chránené územia alebo ich zóny vyhlasujú. Sťažovateľ poukazuje

na to, že Aarhuský dohovor, s ktorým Národná rada SR vyslovila svojím uznesením č. 1840

z 23. septembra 2005 súhlas je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má

prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (citované uznesenie NR SR). Aarhuský dohovor

nadobudol platnosť vo vzťahu k Slovenskej republike dňa 5.marca 2005. Aj so zreteľom na

v súdnej praxi v minulosti sa vyskytnutejšie názory o tom, že Aarhuský dohovor nezakotvuje

ľudské práva, je potrebné mať na zreteli, že o tom, čí je určitá medzinárodná zmluva

zmluvou o ľudských právach, nerozhoduje orgán aplikujúci právo, ale jediným orgánom,

v právomoci ktorého je o tejto otázke rozhodnúť, je Národná rada SR. So zreteľom na

uvedené, je potrebné posudzovať aplikáciu ustanovení právnych predpisov Slovenskej

republiky v kontexte práv, ktoré sa Slovenská republika ako zmluvná strana Aarhuského

dohovoru zaviazala poskytnúť verejnosti, teda právnickým aj fyzickým osobám, vrátane

sťažovateľa.

S prihliadnutím na už citované ustanovenie článku 8 je teda povinnosťou orgánov

aplikujúcich právo vykladať a aplikovať právne predpisy Slovenskej republiky tak, aby

neboli v rozpore s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, v predmetnej veci možno

dospieť k záveru, že ustanovenia článku 8 Aarhuského dohovoru v konaní o zámere vyhlásiť

chránené územie alebo jeho zónu, je potrebné aplikovať vo vzájomnej súvislosti

s ustanovením § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Pri takejto aplikácii ustanovenia § 50

ZOPK potom nemôže byť pochybností o tom, že sťažovateľ nielenže mal právo pripomienky

podávať, ale tieto mali byť zohľadnené v čo najvyššej možnej miere, čomu v slovenskom

práve, v konaní o zámere vyhlásiť chránené územia alebo ich zóny zodpovedá aspoň inštitút

prerokovania. Keďže Krajský súd v Prešove nevyhovel návrhu, ktorým sa sťažovateľ

domáhal uloženia povinnosti správnemu orgánu konať o jeho pripomienkach, porušil tým

právo sťažovateľov zakotvené v článku 8 Aarhurského dohovoru.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po

jej prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Ing. M. H. na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46

ods. 1 , právo na účinnú účasť počas prípravy vykonávacích

predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej

moci zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru a právo na účasť verejnosti na tvorbe

plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia zakotvené v článku 7

Aarhuského dohovoru bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. - 21 zo

dňa 02. septembra 2010 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-21 zo dňa 02. septembra 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove v konaní

sp. zn. pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto

konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia

krajského súdu č. k. -23 z 2. septembra 2010, v ktorom krajský súd vo vzťahu

k vyjadreniu odporcu (krajského úradu, pozn.) k návrhu sťažovateľa uviedol: «K návrhu sa

vyjadril odporca zo dňa 2. 7. 2010, v ktorom uviedol, že na základe listu Ministerstva

životného prostredia Slovenskej republiky č. 4301/2010-2.1.2 zo dňa 9. 2. 2010 začal podľa

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon“) zabezpečovať proces súvisiaci s vyhlasovaním zón TANAP-u. Tento

proces súbežne zabezpečoval i krajský úrad životného prostredia v Žiline v rámci územia

Žilinského kraja dotknutého Zámerom zonácie TANAP-u. Ďalej uviedol, že podľa § 50

ods. 1 zákona oznámil Zámer zonácie TANAPu:

a) dotknutým vlastníkom (správcom, nájomcom) – formou verejnej vyhlášky

č. 1/2010/00346-006 zo dňa 10. 2. 2010 vyvesenej na úradnej tabuli krajského úradu dňa

11. 2. 2010 a zverejnenej aj na webovej stránke www.po.kuzp.sk. Taktiež požiadal

o vyvesenie verejnej vyhlášky i na úradných tabuliach obcí dotknutých predmetným

Zámerom listom č. 1/2010/00346-008 z 10. 2. 2010. Verejné vyhlášky boli na úradných

tabuliach obcí zverejnené dňa 11. 2. 2010,

b) dotknutým obciam v Prešovskom kraji – Štôla, Štrba, Tatranská Javorina, Veľký

Slavkov, Vysoké Tatry, Ždiar listom č. 1/2010/00364-007 zo dňa 10. 2. 2010, ktoré boli

povinné o tomto zámere zonácie informovať verejnosť na svojich úradných tabuliach

a umožniť nahliadnutie doň po dobu minimálne 15 dní. Obce zverejnili zámer zonácie pre

verejnosť dňa 11. 2. 2010,

c) dotknutým orgánom štátnej správy listom č. 1/2010/00346-007 zo dňa 10. 2. 2010.

Poukázal na § 50 ods. 3 zákona, podľa ktorého vlastník (správca, nájomca)

dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní

od doručenia oznámenia Zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné

pripomienky orgánu ochrany prírody. V tejto súvislosti uviedol, že zákon ako hmotnoprávny

predpis, ktorý presne určuje, kto môže byť zonáciou TANAPu na svojich právach dotknutý,

a teda, kto má právo podať pripomienky k tomuto Zámeru, nevymedzuje medzi dotknutými

subjektmi verejnosť. Verejnosť však má právo byť o zámere zonácie informovaná

prostredníctvom dotknutej obce, ktorá zastupuje práva a oprávnené záujmy občanov. Podľa

názoru odporcu skutočnosť, že verejnosť (fyzické a právnické osoby), a teda i navrhovateľ

má záujem na úprave návrhu zonácie TANAPu nezakladá verejnosti a teda ani

navrhovateľovi právo byť aj dotknutým subjektom. V zákone nie je upravené právo

verejnosti podávať pripomienky k zámeru i z dôvodu, že tento je svojou povahou aj

podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu. Verejnosť uplatňuje

pripomienky až k návrhu predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny TANAPu a to v rámci

medzirezortného pripomienkového konania. Pojem verejnosti je v ust. § 50 zákona uvedený

len v ods. 2, podľa ktorého obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia Zámeru

informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnutie doň na

obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní.»

Úlohou krajského súdu pri preskúmaní návrhu sťažovateľa bolo posúdiť, či bol

odporca v predmetnom konaní nečinný spôsobom, aký predvída v spojení

s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane prírody.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia k tomu okrem iného uviedol:

„Súd preskúmal návrh navrhovateľa, oboznámil sa s administratívnym spisom

odporcu z ktorého vyplýva, že listom zo dňa 9. 2. 2010 Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky doručilo odporcovi Zámer na vyhlásenie zón TANAPu ako

príslušnému orgánu ochrany prírody podľa o ochrane prírody

a krajiny v znení neskorších predpisov za účelom ďalšieho postupu. Tak, ako to uviedol

odporca vo vyjadrení k návrhu, dňa 10. 2. 2010 pod č. 1/2010/00346-006 vydal verejnú

vyhlášku o oznámení Zámeru na vyhlásenie zón TANAPu, ktorú vyvesil na úradnej tabuli

dňa 11. 2. 2010 a zároveň ďalším listom zo dňa 10. 2. 2010 č. -007 požiadal o

vyvesenie verejnej vyhlášky na úradných tabuliach obcí dotknutých predmetným Zámerom.

Listom zo dňa 10. 2. 2010 Zámer doručil dotknutým obciam v Prešovskom kraji, ktoré boli

o tomto Zámere povinné informovať verejnosť na svojich verejných tabuliach a umožniť jej

nahliadnuť doň po dobu minimálne 15 dní, a dotknutým orgánom štátnej správy.

Navrhovateľ doručil odporcovi pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón TANAPu

poštou dňa 9. 3. 2010. ...

Podľa § 50 ods. 1 zákona zámer vyhlásiť... zóny chráneného územia alebo chránený

strom je orgán ochrany prírody príslušný na ich vyhlásenie povinný písomne oznámiť

vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého

možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľnosti dotknutej obci a dotknutým orgánom

štátnej správy. Ak ide o... zóny chráneného územia je týmto orgánom krajský úrad životného

prostredia. Oznámenie zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na

vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov

alebo ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou.

Podľa § 50 ods. 2 zákona obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru

informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na

obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli najmenej po dobu 15 dní.

Podľa § 50 ods. 3 zákona vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec

a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia

zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu

ochrany prírody. Podľa § 50 ods. 4 zákona orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do

30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal.

Z uvedeného vyplýva, že citované ustanovenie § 50 ods. 3 zákona presne vymedzuje,

kto je oprávneným na podávanie písomných pripomienok k zámeru, t. j. vlastník (správca,

nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy. Súd sa stotožňuje

s názorom odporcu, že verejnosť medzi takéto dotknuté subjekty oprávnené podávať

pripomienky k zámeru nepatrí , čo vyplýva aj z gramatického výkladu tohto ustanovenia.

Nie je možné aplikovať § 50 ods. 4 zákona, ktorý ukladá orgánu ochrany prírody

prerokovať pripomienky s tým, kto ich podal, bez vzájomnej súvislosti s celým ustanovením

§ 50 zákona upravujúcim vyhlasovanie ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny

a teda ja s § 50 ods. 3, ktorý vymedzuje okruh oprávnených subjektov na podanie

pripomienok.

Povinnosť obce do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom

verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť jej doň nahliadnuť (§ 50 ods. 2) nezakladá

právo verejnosti (fyzickým a právnickým osobám) na podanie pripomienok a z tohto dôvodu

nie je odporca ako orgán ochrany prírody povinný do 30 dní tieto pripomienky

s verejnosťou prerokovať.

Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že návrh nie je dôvodný, lebo

v konaní nebolo preukázané, že sú splnené zákonné podmienky na uloženie povinnosti

odporcovi konať, preto nemožno súhlasiť s argumentáciou navrhovateľa, že odporca ako

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom a teda, že je v konaní nečinný.“

Z uvedených dôvodov krajský súd návrh uznesením č. k. -26 zamietol

ako nedôvodný.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

uznesením krajského súdu č. k. -21 z 2. septembra 2010.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia zistil, že návrh sťažovateľa,

ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi (krajskému úradu) prerokovať jeho

pripomienky k zámeru v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, zamietol z dôvodu,

že sťažovateľ ako navrhovateľ nebol v zmysle zákona o ochrane prírody oprávnený na

podanie pripomienok. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané, že orgán verejnej

správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným zákonom, považoval krajský

súd návrh za nedôvodný.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody má vlastník (správca, nájomca)

dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní od

doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné

pripomienky orgánu ochrany prírody.

Podľa § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody je orgán ochrany prírody povinný

najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne konformným spôsobom vyložil

a aplikoval ustanovenie § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody, keď sa nestotožnil s názorom

sťažovateľa a vyslovil, že z uvedeného ustanovenia nemožno odvodzovať povinnosť orgánu

ochrany prírody prerokovať pripomienky kohokoľvek, kto ich podal, pretože je potrebné

ustanovenie § 50 ods. 4 tohto zákona vnímať v kontexte s predchádzajúcim odsekom 3 toho

istého ustanovenia, ktorý jednoznačne vymedzuje okruh oprávnených osôb, ktoré majú

právo pripomienky podať. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nepatril do okruhu oprávnených

osôb, krajský úrad nebol povinný s ním pripomienky prerokovať.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že v prípade, ak orgán ochrany prírody bol

toho názoru, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie pripomienok, mal vydať

o nepriznaní takéhoto práva v zmysle o správnom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) individuálny správny akt,

ústavný súd uvádza:

Podľa súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než

čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej

a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Z ustanovenia v spojení s a

vyplýva, že krajský súd mohol rozhodovať iba o návrhu sťažovateľa, ktorý je uvedený

v petite. Týmto petitom sa sťažovateľ domáhal toho, aby krajský súd uložil krajskému úradu

ako odporcovi povinnosť prerokovať s ním jeho pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón

Tatranského národného parku.

Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa o tom, že správny orgán bol v zmysle

§ 14 ods. 1 Správneho poriadku povinný vydať v tomto prípade individuálny správny akt,

z obsahu ktorého bude vyplývať, že sťažovateľ nie je oprávnený podávať pripomienky.

Avšak vzhľadom na viazanosť krajského súdu petitom, tak ako ho formuloval sťažovateľ,

nebolo možné, aby krajský súd uložil správnemu orgánu povinnosť, ktorej sa sťažovateľ

nedomáhal. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že krajský súd bol

taktiež viazaný dôvodmi uvádzanými v návrhu sťažovateľa, pričom takéto dôvody

sťažovateľ v návrhu neuvádzal.

V namietanom uznesení sa krajský súd nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľa,

podľa ktorej nebolo od neho spravodlivé žiadať, aby využil dosiahnutie nápravy sťažnosťou

v súlade s ustanovením , podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis [zákon

č. o sťažnostiach (ďalej len „“), pozn.] z dôvodu, že

podanie sťažnosti podľa tohto zákona nebolo efektívnym prostriedkom proti nečinnosti

orgánu verejnej správy.

Sťažovateľ k tomuto v sťažnosti uviedol, že už vo svojom návrhu na začatie konania

„poukazoval na to, že lehota na vybavenie jeho sťažnosti zakotvená v ustanovení §13 ods. 1

(60 pracovných dní, teda 3 kalendárne mesiace) je trikrát dlhšia ako

lehota, v ktorej mal KÚŽP prerokovať jeho námietky. Za toho stavu nemožno potom

sťažnosť podľa považovať za efektívny prostriedok ochrany práv

sťažovateľa.“.

Podľa návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V namietanom uznesení krajský súd k tomu uviedol:

„Súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou navrhovateľa, že nie je spravodlivé žiadať,

aby využil na dosiahnutie nápravy sťažnosť z dôvodu, že podanie sťažnosti podľa zákona

č. o sťažnostiach nie je efektívnym prostriedkom proti nečinnosti orgánu

verejnej správy.

Ustanovenie totižto jednoznačne upravuje, že návrh nie je

prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis. Takto vymedzená prípustnosť návrhu proti nečinnosti správneho orgánu vyjadruje

princíp subsidiarity správneho súdnictva spočívajúci v tom, aby jeho právomoc

nenahrádzala iné prostriedky nápravy. V ustanovení nie je uvedené ani

kritérium efektívnosti.“

Ústavný súd vyslovuje nesúhlas s odôvodnením krajského súdu vo vzťahu

k podmienke vyčerpania opravného prostriedku v zmysle . Podľa názoru

ústavného súdu sťažnosť podľa nie je efektívnym prostriedkom

nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy,

ale tieto musia byť efektívne. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd namietaným

uznesením návrh sťažovateľa zamietol ako nedôvodný podľa , a nie ako

neprípustný z dôvodu nevyčerpania opravných prostriedkov, tento nedostatok ústavný súd

nehodnotí ako taký, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa

podľa .

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

v zmysle z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 7 a čl. 8 Aarhurského

dohovoru namietaným uznesením krajského súdu

Podľa tvrdenia sťažovateľa namietaným uznesením krajského súdu došlo aj

k porušeniu jeho práv podľa čl. 7 a čl. 8 Aarhurského dohovoru.

V súlade s čl. 7 Aarhurského dohovoru „Každá strana prijme vhodné praktické

a/alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov

súvisiacich so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach,

poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia

článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na

procese zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá strana umožní verejnosti

zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím.“.

Podľa čl. 8 Aarhurského dohovoru „Každá strana sa usiluje podporovať, pokým sú

ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy

vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel

orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne

sprístupnené a

c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo

prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.“.

Podľa na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej

a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania

obsahovať označenie rozhodnutia postupu správneho orgánu, ktorý napáda, vyjadrenie,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí

nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel

k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade

so zákonom, vysloví rozsudkom, že žalobu zamieta.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v konaní

o nečinnosti orgánu verejnej správy rozhoduje krajský súd v „medziach žaloby“. Dispozičná

zásada, na ktorej je správne súdnictvo postavené, znamená, že súd nemôže návrhu vyhovieť,

ak zistí nezákonnosť, ktorú navrhovateľ nenamietal, iba ak by išlo o vady, na ktoré musí

prihliadnuť z úradnej povinnosti. O takýto prípad však vo veci sťažovateľa podľa názoru

ústavného súdu nejde. Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil iba tým, že poukázal na ustanovenie

§ 50 zákona o ochrane prírody, z ktorého podľa jeho názoru vyplývala povinnosť správneho

orgánu prerokovať pripomienky. Krajský súd preto nemal povinnosť skúmať, či správny

orgán mal, alebo nemal prerokovať pripomienky sťažovateľa z dôvodov, že toto právo, ako

to tvrdí sťažovateľ, mu vyplýva z Aarhuského dohovoru.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že ak sťažovateľ v návrhu na začatie konania pred

všeobecným súdom neuviedol argumenty, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému

súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného

súdu podľa a . V prípade, že tak neurobil,

tento nedostatok v jeho procesnom úkone – návrhu na začatie konania proti nečinnosti

orgánu verejnej správy, nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred

ústavným súdom. Ústavný súd pripomína, že krajský súd konal o ich návrhu vo veci,

v ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkovi konania,

ktorý je povinný tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu.

Ide o zásadu, ktorá sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti zdôrazňuje, a to zásada

„vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem iného vyplýva

priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníka konania od jeho

súčinnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na to, že obdobne

ako o sťažnosti sťažovateľa rozhodol už uznesením č. k. -38 z 23. februára

2011 o skutkovo a právne porovnateľných sťažnostiach viacerých fyzických osôb

a právnických osôb.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011